Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)f96/385290.3859da.pdf
PDF · 165.19 KB
No categories available
7Cdo/73/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 73/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J. V. D. , so sídlom v B.,
zastúpeného JUDr. M. K., advokátom vo V., proti ţalovanému V. Š., bývajúcemu v B.,
o zaplatenie úrokov z omeškania, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8 C
72/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. novembra 2011
sp. zn. 2 Co 70/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 17. marca 2011 č. k. 8 C 72/2009-509 ţalobu, ktorou
sa ţalobca domáhal zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 16, 5 % ročne zo sumy
655 316,-- Sk (21 752, 50 €), zamietol. Účastníkom konania a štátu náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 43 Cb 15/1998 bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy
právneho zastúpenia vo výške 655 316,-- Sk (21 752, 50 €). Z dôvodu ich nezaplatenia si
ţalobca v predmetnom konaní uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
16, 5 % ročne od 10. septembra 2002 do zaplatenia. Vychádzal z tvrdenia, ţe rozhodnutie
krajského súdu zaloţilo záväzkovo – právny vzťah a aj termín splatnosti príslušenstva
pohľadávky (trov právneho zastúpenia) a úroky z omeškania sú sankciou, tzv. zákonnou
náhradou škody, za to, ţe dlţník (ţalovaný) znemoţnil veriteľovi (ţalobcovi) disponovať
finančnými prostriedkami, ktoré mu patria. Preto v prípade, ak ţalovaný neuhradil riadne
a včas istinu a ţalobca bol nútený domáhať sa svojho nároku na súde, kde mu vznikli ďalšie
výdavky, povaţoval za prirodzené, ţe tak ako má nárok na úroky z omeškania z istiny, tak má
nárok aj na úroky z omeškania z trov konania - trov právneho zastúpenia. Pri právnom
posúdení veci sa súd musel vysporiadať s charakterom uplatnenej pohľadávky, teda s tým, či
trovy súdneho konania predstavujú z hľadiska hmotnoprávnej úpravy samostatnú pohľadávku
subsumovanú pod ustanovenie § 489 Občianskeho zákonníka alebo ide o príslušenstvo
pohľadávky v podobe nákladov spojených s jej uplatnením podľa ustanovenia § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka a s námietkou premlčania vznesenou ţalovaným v kontexte aktuálnej
judikatúry súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, ktorá je v tejto otázke nejednotná
a rozporná. Vychádzajúc z (uvedeného) zmyslu a účelu náhrady trov konania v konaní
pred všeobecným súdom dospel k záveru, ţe priznanú náhradu trov konania treba povaţovať
za samostatnú pohľadávku úspešného účastníka konania proti účastníkovi, ktorý v konaní
z hľadiska jeho výsledku úspešný nebol. Právnou skutočnosťou, na základe ktorej vznikla
(ţalobcom) uplatnená pohľadávka , je rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 1. júla 2002
sp. zn. 43 Cb 15/1998-473 v spojení s uznesením zo 16. júla 2002 sp. zn.
43 Cb 15/ 1998-477. Námietku premlčania vznesenú ţalovaným vyhodnotil súd za dôvodnú,
lebo dospel k záveru, ţe v prípade práva veriteľa na úroky z omeškania ide o akcesorické
majetkové právo, ktoré sa uplynutím doby omeškania dlţníka mení čo do výšky úrokov
z omeškania, ale premlčaniu podlieha ako celok a premlčaným sa stáva uplynutím trojročnej
premlčacej doby, počnúc prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa dlţník s istinou
(hlavným záväzkom) dostal do omeškania. Vykonateľnosť rozhodnutia krajského súdu
nastala 9. septembra 2002, ale k vyznačeniu právoplatnosti a vykonateľnosti došlo
(po odvolacom konaní) aţ 29. apríla 2004, kedy mohol ţalobca svoje objektívne právo
na úroky z omeškania uplatniť po prvýkrát. Keďţe ţaloba bola podaná 5. mája 2008, bola
podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Uvedeným právnym záverom o premlčaní
uplatneného nároku sa súd odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
prezentovaným predovšetkým rozsudkom z 1. mája 2000 sp. zn. 4 Obo 319/1999
(ZSP č. 33/2000), k čomu ho viedla modernejšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Českej
republiky (rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 761/2007) , lepšie reflektujúca účel právnej istoty
v súkromnoprávnych vzťahoch pred uprednostňovaním kompenzačnej a sankčnej funkcie
úrokov z omeškania, zdôrazňujúc všeobecný princíp premlčania majetkových práv
(s výnimkou práv, ktoré nepodliehajú premlčaniu) v občianskoprávnej úprave. Dôvodom bolo
tieţ predísť vzniku nepremlčateľných úrokov z omeškania , kedy by mohol veriteľ nesplnenej
peňaţnej pohľadávky, hoci aj premlčanej, kedykoľvek v budúcnosti pristúpiť k uplatneniu
svojho nároku na úroky z omeškania. Toto by viedlo k popretiu inštitútu premlčania
v súkromnom práve a akcesority úrokov z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1
O.s.p. (neúspešnému ţalobcovi súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov).
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 30. novembra 2011 sp. zn.
2 Co 70/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovým stavom zisteným
prvostupňovým súdom a z neho vyplývajúcim právnym posúdením veci (§ 219 ods. 1
O.s.p. ). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia povaţoval za jasné, zrozumiteľné
a výstiţné, obsahujúce zákonné náleţitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.
Poukázal na to, ţe súd prvého stupňa náleţite vysvetlil rôzne teórie z hľadiska posúdenia
otázky premlčania vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania a následne zdôvodnil,
na základe akého výkladu dospel k záveru o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania
v predmetnom konaní. Takýto jeho postup bol v súlade so zásadami občianskeho sporového
konania vyplývajúcimi z ustanovenia § 1, § 3 O.s.p., ako aj v súlade s právom účastníka
na súdnu ochranu zaručeným čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s právom
na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd , ktorým je Slovenská republika viazaná. Za nedôvodnú odvolací súd povaţoval aj
námietku týkajúcu sa nesprávnych skutkových záverov, lebo prvostupňový súd vyhodnotil
jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou
z ustanovenia § 132 O.s.p. vo vzťahu k dôvodnosti vznesenej námietky premlčania. Jeho
záver, podľa ktorého bol uplatnený nárok podaný po uplynutí troch rokov od prvého dňa
omeškania, t. j. od 29. júna 2004, bol správny. Preto ani námietku v tomto smere nepovaţoval
za dôvodnú. Ani tvrdenie ţalobcu o spočívaní premlčacej doby z dôvodu prebiehajúceho
exekučného konania nevyhodnotil za opodstatnené. K navrhovanému pripusteniu dovolania
poukázal na znenie ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., keď nie je povinnosťou odvolacieho súdu
pripustiť dovolanie na návrh účastníka. V danom prípade odvolací súd dovolanie nepripustil
z dôvodu, ţe sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktorého otázka
premlčania úrokov z omeškania by nebola riešená rozhodnutiami všeobecných súdov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho zrušiť a vec
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne zistený skutkový stav, lebo
odvolací súd sa nezaoberal uvedenými skutočnosťami a ţe jeho rozhodnutie je nesprávne
v tom, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Tieţ vytkol odvolaciemu súdu, ţe
nevyhovel jeho ţiadosti a nepripustil dovolanie z dôvodu, ţe sa jedná o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Z týchto dôvodov je daný dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. ako aj dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.
Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods.
1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ
proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.
Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil
prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný
právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil a nejde ani o prípad týkajúci sa
neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu) , ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka,
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ
prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Ţalobca procesné vady konania
podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. totiţ nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ
tvrdí, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou
rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla
a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalobca v súvislosti s tvrdením o existencii procesnej
vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. namietal nesprávne zistenie skutkového stavu, nevyhovenie
jeho ţiadosti o pripustenie dovolania a skutočnosť, ţe odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí
nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, prečo v konečnom dôsledku vec
nesprávne právne posúdil.
Na námietku ţalobcu spochybňujúcu správnosť v zistení skutkových záverov niţších
stupňov či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci moţno uviesť len to, ţe podľa
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne
skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/
a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno
úspešne domáhať ani revízie skutkových zistení vykonaných súdmi prvého a druhého stupňa,
ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu prvého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretoţe - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá
moţnosť podľa zásady ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
§ 243a ods. 2 O.s.p. in fine O.s.p. (pozri „znenie dokazovanie však nevykonáva“ ).
V tejto súvislosti treba dodať, ţe súd ani nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou
súdu a nie účastníkov konania (pozri § 120 ods. 1 O.s.p. ). Tieto závery vyjadril Najvyšší súd
Slovenskej republiky uţ aj v rozhodnutiach uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a č. 125/1999, podľa ktorých prípadné
nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení
(vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu podľa § 237 O.s.p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka ţalobcu
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva . Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamným, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998 ).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j
s uplatnením nárokov a obranou proti ich uplatneniu (pozri IV. ÚS 115/03).
Z obsahu spisu ale vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody týkajúce sa tak skutkových zistení ako aj
právnych záverov z nich vyplývajúcich, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Stručne uviedol obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a vysporiadal sa s odvolacími
námietkami a argumentmi ţalobcu. Tieţ vysvetlil, z akého dôvodu nevyhovel ţiadosti ţalobcu
na pripustenie dovolania v danej veci. Preto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
spĺňa zákonné parametre vyjadrené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. a nemoţno ho povaţovať
za neodôvodnené, svojvoľné a za také, ktoré by nedalo odpovede na podstatné a relevantné
odvolacie námietky ţalobcu. Iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. I. ÚS 188/06).
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom dáva
výslovne do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci
zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací
dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (pozri § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia a neodníma mu moţnosť konať pred súdom (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003 a pod č. 43/2003,
ale tieţ napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 165/2003, 3 Cdo 174/2005,
Ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. pripúšťa dovolanie tieţ proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, ak odvolací súd vyslovil v jeho výroku, ţe je dovolanie prípustné.
Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku patrí výlučne
odvolaciemu súdu a nie je závislé na návrhu účastníka. Ak však účastník konania návrh
na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať
a s týmto sa vysporiadať. Preto ani tým, ţe odvolací súd nevyhovel ţiadosti ţalobcu
a nepripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, neodňal dovolateľovi moţnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno
vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní ţalobca nebol úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania
vzniklo ţalovanému. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová