Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/73/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J. V. D. , so sídlom v B.,

zastúpeného JUDr. M. K., advokátom vo V., proti ţalovanému V. Š., bývajúcemu v B.,

o zaplatenie úrokov z omeškania, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8 C

72/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. novembra 2011

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom zo 17. marca 2011 č. k. -509 ţalobu, ktorou

sa ţalobca domáhal zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 16, 5 % ročne zo sumy

655 316,-- Sk (21 752, 50 €), zamietol. Účastníkom konania a štátu náhradu trov konania

nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy

právneho zastúpenia vo výške 655 316,-- Sk (21 752, 50 €). Z dôvodu ich nezaplatenia si

ţalobca v predmetnom konaní uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške

16, 5 % ročne od 10. septembra 2002 do zaplatenia. Vychádzal z tvrdenia, ţe rozhodnutie

krajského súdu zaloţilo záväzkovo – právny vzťah a aj termín splatnosti príslušenstva

pohľadávky (trov právneho zastúpenia) a úroky z omeškania sú sankciou, tzv. zákonnou

náhradou škody, za to, ţe dlţník (ţalovaný) znemoţnil veriteľovi (ţalobcovi) disponovať

finančnými prostriedkami, ktoré mu patria. Preto v prípade, ak ţalovaný neuhradil riadne

a včas istinu a ţalobca bol nútený domáhať sa svojho nároku na súde, kde mu vznikli ďalšie

2

výdavky, povaţoval za prirodzené, ţe tak ako má nárok na úroky z omeškania z istiny, tak má

nárok aj na úroky z omeškania z trov konania - trov právneho zastúpenia. Pri právnom

posúdení veci sa súd musel vysporiadať s charakterom uplatnenej pohľadávky, teda s tým, či

trovy súdneho konania predstavujú z hľadiska hmotnoprávnej úpravy samostatnú pohľadávku

subsumovanú pod ustanovenie alebo ide o príslušenstvo

pohľadávky v podobe nákladov spojených s jej uplatnením podľa ustanovenia § 121 ods. 3

a s námietkou premlčania vznesenou ţalovaným v kontexte aktuálnej

judikatúry súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, ktorá je v tejto otázke nejednotná

a rozporná. Vychádzajúc z (uvedeného) zmyslu a účelu náhrady trov konania v konaní

pred všeobecným súdom dospel k záveru, ţe priznanú náhradu trov konania treba povaţovať

za samostatnú pohľadávku úspešného účastníka konania proti účastníkovi, ktorý v konaní

z hľadiska jeho výsledku úspešný nebol. Právnou skutočnosťou, na základe ktorej vznikla

(ţalobcom) uplatnená pohľadávka , je rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 1. júla 2002

sp. zn. -473 v spojení s uznesením zo 16. júla 2002 sp. zn.

43 Cb 15/ 1998-477. Námietku premlčania vznesenú ţalovaným vyhodnotil súd za dôvodnú,

lebo dospel k záveru, ţe v prípade práva veriteľa na úroky z omeškania ide o akcesorické

majetkové právo, ktoré sa uplynutím doby omeškania dlţníka mení čo do výšky úrokov

z omeškania, ale premlčaniu podlieha ako celok a premlčaným sa stáva uplynutím trojročnej

premlčacej doby, počnúc prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa dlţník s istinou

(hlavným záväzkom) dostal do omeškania. Vykonateľnosť rozhodnutia krajského súdu

nastala 9. septembra 2002, ale k vyznačeniu právoplatnosti a vykonateľnosti došlo

(po odvolacom konaní) aţ 29. apríla 2004, kedy mohol ţalobca svoje objektívne právo

na úroky z omeškania uplatniť po prvýkrát. Keďţe ţaloba bola podaná 5. mája 2008, bola

podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Uvedeným právnym záverom o premlčaní

uplatneného nároku sa súd odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

prezentovaným predovšetkým rozsudkom z 1. mája 2000 sp. zn.

(ZSP č. 33/2000), k čomu ho viedla modernejšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Českej

republiky (rozsudok NS ČR sp. zn. ) , lepšie reflektujúca účel právnej istoty

v súkromnoprávnych vzťahoch pred uprednostňovaním kompenzačnej a sankčnej funkcie

úrokov z omeškania, zdôrazňujúc všeobecný princíp premlčania majetkových práv

(s výnimkou práv, ktoré nepodliehajú premlčaniu) v občianskoprávnej úprave. Dôvodom bolo

tieţ predísť vzniku nepremlčateľných úrokov z omeškania , kedy by mohol veriteľ nesplnenej

peňaţnej pohľadávky, hoci aj premlčanej, kedykoľvek v budúcnosti pristúpiť k uplatneniu

3

svojho nároku na úroky z omeškania. Toto by viedlo k popretiu inštitútu premlčania

v súkromnom práve a akcesority úrokov z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa

v spojení s a o trovách štátu podľa

(neúspešnému ţalobcovi súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov).

Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 30. novembra 2011 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovým stavom zisteným

prvostupňovým súdom a z neho vyplývajúcim právnym posúdením veci (§ 219 ods. 1

). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia povaţoval za jasné, zrozumiteľné

a výstiţné, obsahujúce zákonné náleţitosti vyplývajúce z ustanovenia

Poukázal na to, ţe súd prvého stupňa náleţite vysvetlil rôzne teórie z hľadiska posúdenia

otázky premlčania vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania a následne zdôvodnil,

na základe akého výkladu dospel k záveru o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania

v predmetnom konaní. Takýto jeho postup bol v súlade so zásadami občianskeho sporového

konania vyplývajúcimi z ustanovenia , , ako aj v súlade s právom účastníka

na súdnu ochranu zaručeným , ako aj s právom

na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd , ktorým je Slovenská republika viazaná. Za nedôvodnú odvolací súd povaţoval aj

námietku týkajúcu sa nesprávnych skutkových záverov, lebo prvostupňový súd vyhodnotil

jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou

z ustanovenia vo vzťahu k dôvodnosti vznesenej námietky premlčania. Jeho

záver, podľa ktorého bol uplatnený nárok podaný po uplynutí troch rokov od prvého dňa

omeškania, t. j. od 29. júna 2004, bol správny. Preto ani námietku v tomto smere nepovaţoval

za dôvodnú. Ani tvrdenie ţalobcu o spočívaní premlčacej doby z dôvodu prebiehajúceho

exekučného konania nevyhodnotil za opodstatnené. K navrhovanému pripusteniu dovolania

poukázal na znenie ustanovenia , keď nie je povinnosťou odvolacieho súdu

pripustiť dovolanie na návrh účastníka. V danom prípade odvolací súd dovolanie nepripustil

z dôvodu, ţe sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktorého otázka

premlčania úrokov z omeškania by nebola riešená rozhodnutiami všeobecných súdov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho zrušiť a vec

vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne zistený skutkový stav, lebo

odvolací súd sa nezaoberal uvedenými skutočnosťami a ţe jeho rozhodnutie je nesprávne

v tom, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Tieţ vytkol odvolaciemu súdu, ţe

nevyhovel jeho ţiadosti a nepripustil dovolanie z dôvodu, ţe sa jedná o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. Z týchto dôvodov je daný dovolací dôvod podľa

ako aj dôvod podľa a

Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom ( ods.

1 ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie prípustné tieţ

proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. V zmysle je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil

prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný

právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil a nejde ani o prípad týkajúci sa

neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta prvá ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu) , ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách

a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka,

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ

prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Ţalobca procesné vady konania

podľa aţ e/ a nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá moţnosť konať pred ním ( ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi

neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Prípustnosť dovolania podľa totiţ nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ

tvrdí, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou

rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla

a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.

Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalobca v súvislosti s tvrdením o existencii procesnej

vady podľa namietal nesprávne zistenie skutkového stavu, nevyhovenie

jeho ţiadosti o pripustenie dovolania a skutočnosť, ţe odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí

nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, prečo v konečnom dôsledku vec

nesprávne právne posúdil.

Na námietku ţalobcu spochybňujúcu správnosť v zistení skutkových záverov niţších

stupňov či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci moţno uviesť len to, ţe podľa

ustanovenia dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne

skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/

a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno

úspešne domáhať ani revízie skutkových zistení vykonaných súdmi prvého a druhého stupňa,

ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu prvého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci

nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretoţe - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá

moţnosť podľa zásady ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa

in fine (pozri „znenie dokazovanie však nevykonáva“ ).

V tejto súvislosti treba dodať, ţe súd ani nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou

súdu a nie účastníkov konania (pozri ). Tieto závery vyjadril Najvyšší súd

Slovenskej republiky uţ aj v rozhodnutiach uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a č. 125/1999, podľa ktorých prípadné

nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení

(vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu podľa

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka ţalobcu

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva . Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamným, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.

Francúzsko z 19. februára 1998 ).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j

s uplatnením nárokov a obranou proti ich uplatneniu (pozri ).

Z obsahu spisu ale vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody týkajúce sa tak skutkových zistení ako aj

právnych záverov z nich vyplývajúcich, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Stručne uviedol obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a vysporiadal sa s odvolacími

námietkami a argumentmi ţalobcu. Tieţ vysvetlil, z akého dôvodu nevyhovel ţiadosti ţalobcu

na pripustenie dovolania v danej veci. Preto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

spĺňa zákonné parametre vyjadrené v ustanovení a nemoţno ho povaţovať

za neodôvodnené, svojvoľné a za také, ktoré by nedalo odpovede na podstatné a relevantné

odvolacie námietky ţalobcu. Iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. ).

Ustanovenie odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom dáva

výslovne do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci

zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je

v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací

dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (pozri § 241 ods. 2 písm. c/

), zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci

súdmi niţších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou

vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného

oprávnenia a neodníma mu moţnosť konať pred súdom (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003 a pod č. 43/2003,

ale tieţ napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

).

Ustanovenie pripúšťa dovolanie tieţ proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, ak odvolací súd vyslovil v jeho výroku, ţe je dovolanie prípustné.

Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku patrí výlučne

odvolaciemu súdu a nie je závislé na návrhu účastníka. Ak však účastník konania návrh

na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať

a s týmto sa vysporiadať. Preto ani tým, ţe odvolací súd nevyhovel ţiadosti ţalobcu

a nepripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, neodňal dovolateľovi moţnosť konať

pred súdom ( ).

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno

vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s v spojení

s ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní ţalobca nebol úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania

vzniklo ţalovanému. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy tohto konania nevznikli (

v spojení s a ).

9

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. júla 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á , v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová