Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 184/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť H. Z., B., a F. B., Česká republika, zastúpených obchodnou

spoločnosťou Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. Š., vo

veci namietaného porušenia základného práva na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti podľa čl.

19 a Listiny základných práv a slobôd, základného práva

vlastniť a pokojne užívať svoj majetok a na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do

vlastníctva podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu v Nových Zámkoch sp. zn. ObPÚ-34-11/4214/AF z 2. februára 2011,

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -27 z 29. júna 2011 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra 2012,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -27 z 29. júna 2011 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra 2012 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť H. Z. a F. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2013 doručená sťažnosť H. Z., B., a F. B., Česká republika (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených obchodnou spoločnosťou Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu cti a

ľudskej dôstojnosti podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vlastniť a pokojne

užívať svoj majetok a na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1 a listiny a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch (ďalej len

„pozemkový úrad“) sp. zn. ObPÚ-34-11/4214/AF z 2. februára 2011 (ďalej len

„rozhodnutie pozemkového úradu z 2. februára 2011“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -27 z 29. júna 2011 (ďalej len „rozsudok z 29.

júna 2011“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok z 26. septembra 2012“),

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom krajského súdu z 29.

júna 2011 a rozsudkom najvyššieho súdu z 26. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia si uplatnili reštitučné nároky

podľa o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na pozemky, ktoré podľa ich

tvrdenia v čase ich prechodu do vlastníctva štátu v rozhodnom období od 25. februára 1948

do 1. januára 1990 vlastnícky patrili ich právnym predchodcom.

Pozemkový úrad prvýkrát rozhodol o uplatnenom reštitučnom nároku sťažovateľov

rozhodnutím č. j. OPÚ-186-08/6934/EN z 18. februára 2008 (ďalej len „prvé rozhodnutie

pozemkového úradu“) tak, že sťažovatelia nespĺňajú podmienku oprávnenej osoby podľa

ustanovenia , a preto sa im nenavracia vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam ani nepriznáva nárok na náhradu. Krajský súd v konaní o opravnom

prostriedku sťažovateľov proti prvému rozhodnutiu pozemkového úradu podľa tretej hlavy

piatej časti (ďalej aj „OSP“) svojím rozsudkom

č. k. -18 z 13. augusta 2008 (ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“)

potvrdil prvé rozhodnutie pozemkového úradu. Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 2. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie z 2. apríla 2009“)

zmenil potvrdzujúci prvý rozsudok krajského súdu tak, že prvé rozhodnutie pozemkového

úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pozemkový úrad aj po vrátení veci druhýkrát rozhodol o uplatnenom reštitučnom

nároku sťažovateľov rozhodnutím z 2. februára 2011 tak, že sťažovatelia nespĺňajú

podmienku oprávnenej osoby podľa ustanovenia , a preto sa im

nenavracia vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ani nepriznáva nárok na náhradu. Krajský

súd rozsudkom z 29. júna 2011 (v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľov podľa tretej

hlavy piatej časti ) potvrdil rozhodnutie pozemkového úradu

z 2. februára 2011. Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd uznesením z 26. septembra

2012 potvrdil rozsudok krajského súdu z 29. júna 2011.

Podľa sťažovateľov rozhodnutie pozemkového úradu z 2. februára 2011, rozsudok

krajského súdu z 29. júna 2011, ako aj rozsudok najvyššieho súdu z 26. septembra 2012 sú

založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené,

a tým porušujú ich označené základné a iné práva.

Sťažovatelia poukázali aj na to, že závery najvyššieho súdu v namietanom rozsudku

sú v rozpore so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v jeho uznesení z 2. apríla 2009

(ktorým bol zmenený prvý rozsudok krajského súdu potvrdzujúci prvé rozhodnutie

pozemkového úradu v tejto reštitučnej veci tak, že prvé rozhodnutie pozemkového úradu

bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, v ktorom bolo vydané touto

sťažnosťou namietané rozhodnutie pozemkového úradu z 2. februára 2011).

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

26. septembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k -27 zo dňa

29. júna 2011 bolo porušené právo Sťažovateľov na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46

ods. 1 SR a v Listiny a právo Sťažovateľov na spravodlivé súdne

konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

Sťažovateľov na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti podľa článku 10 Listiny a článku 19

SR a právo Sťažovateľov vlastniť a pokojne užívať svoj majetok chránený pred

neoprávnenými zásahmi doň zakotvené v SR, v Listiny

a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových zámkoch č. k.

11/4214/AF zo dňa 02. 02. 2011 bolo porušené právo Sťažovateľov na ochranu cti a ľudskej

dôstojnosti podľa článku 10 Listiny a článku 19 SR a právo Sťažovateľov vlastniť

a pokojne užívať svoj majetok chránený pred neoprávnenými zásahmi doň zakotvené v čl.

20 ods. 1 SR, v Listiny a v Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 26. septembra 2012 ako i rozsudok Krajského súdu

v Nitre č. k. -27 zo dňa 29. júna 2011 a rozhodnutie Obvodného pozemkového

úradu v Nových zámkoch č. k. ObPÚ-34-11/4214/AF zo dňa 02. 02. 2011 ruší a vec vracia

Obvodnému pozemkovému úradu v Nových zámkoch na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľom trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozhodnutím

pozemkového úradu z 2. februára 2011 a rozsudkom krajského súdu z 29. júna 2011

Proti namietanému rozhodnutiu pozemkového úradu z 2. februára 2011 bol prípustný

a sťažovateľmi aj využitý opravný prostriedok, na základe ktorého bolo uvedené

rozhodnutie preskúmané krajským súdom. Taktiež proti namietanému rozsudku krajského

súdu z 29. júna 2011 bol prípustný a sťažovateľmi aj využitý opravný prostriedok,

na základe ktorého bol uvedený rozsudok preskúmaný najvyšším súdom.

Ústavný súd preto konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený

v nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného rozhodnutia

pozemkového úradu z 2. februára 2011 ako ani namietaného rozsudku krajského súdu

z 29. júna 2011, pretože na základe prípustného opravného prostriedku ich preskúmanie

patrilo do právomoci všeobecných súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom

najvyššieho súdu z 26. septembra 2012

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu 26. septembra 2012, ktorý

je podľa nich arbitrárny, založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch

a nedostatočne odôvodnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v uznesení z 2. apríla 2009, ktorým bola vec vrátená pozemkovému

úradu na ďalšie konanie, uviedol: „V preskúmavanej veci je základnou otázkou posúdenie,

či dotknuté nehnuteľnosti v čase ich prechodu na štát boli vo vlastníctve Z. B. – otca

navrhovateľov 1) a 2) a teda, či spĺňajú zákonné podmienky pre priznanie postavenia

oprávnených osôb podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona.

Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že majetkové

prevody a iné majetkoprávne konania v období po 29. 09. 1938 pod tlakom okupácie alebo

politickej perzekúcie sú neplatné ex tunc. Iba v prípade, že nadobúdateľ F. S. bol osobou

štátne spoľahlivou a bude preukázané, že odplata poskytnutá v roku 1939 pozemno-

knižnému vlastníkovi A. B. a jeho manželke bola primeraná a k uzavretiu kúpnej zmluvy

došlo z podnetu pôvodného vlastníka alebo prevažne v jeho záujme by bolo možné prevod

vlastníctva dotknutých nehnuteľností na F. S. považovať za platný.

Pretože v čase uskutočnenia prevodu nehnuteľnosti boli pravdepodobne súčasťou

územia Maďarska, v záujme zistenia skutočného stavu je potrebné dožiadaním príslušného

archívu na území Maďarskej republiky zisťovať, či sa kúpna zmluva u nich nenachádza.

Osoba F. S., nadobúdateľa dotknutých nehnuteľností, je pre odporcu i krajský súd

neznáma. Hoci v pozemno-knižnej vložke č. X. k. ú. N. V. je poznamenané uplatnenie

reštitučného nároku Z. B. proti F. S., nie je zrejmé, na ktorom súde bol tento nárok

uplatnený, pretože podľa bol pre rozhodnutie o nároku

príslušný okresný súd, u ktorého má osoba, proti ktorej nárok smeruje, svoj všeobecný súd,

alebo podľa voľby oprávneného, okresný súd, v obvode ktorého je vec, o vrátenie ktorej ide.

Na uplatňovanie reštitučného nároku Z. B., otcom navrhovateľov 1) a 2) nepriamo

svedčia tieto doklady: Uznesenie Okresného súdu v Leviciach č. 14/52/46 zo dňa 04. 09.

1946, ktorým boli pozemno-knižní vlastníci A. B. a jeho manželka I. vyhlásení za mŕtvych

a Výmer Okresnej správnej komisie v Leviciach č. 7998/1948 zo dňa 04. 11. 1948

o nekonfiškácii majetku A. B. a osvedčenie o slovenskej národnosti Z. B. z 11. 10. 1947.

Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že odporca nevykonal všetky dôkazy,

ktorými by bolo možné objasniť skutočný stav veci. Jeho jednoznačný záver, že dotknuté

nehnuteľnosti boli odňaté F. S. spochybňujú v správnom konaní predložené listinné dôkazy,

ktoré však odporca pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy a nezaujal k nim žiadny právny

záver.

Nedostatky v zisťovaní skutočného stavu veci sú dôvodom, pre ktorý odvolací súd

podľa ustanovenia v spojení s ustanovením zmenil

rozsudok Krajského súdu v Nitre, zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Podľa názoru odvolacieho súdu okrem už spomínaného zisťovania existencie kúpnej

zmluvy v príslušnom maďarskom archíve, bude potrebné doplniť dokazovanie o zistenie

začatia a priebehu reštitučného konania podľa aj v ďalších

archívoch (Levice, Slovenský národný archív, štátny archív) a vykonané dôkazy vyhodnotiť

postupom podľa v platnom znení...“

Najvyšší súd v namietanom rozsudku poukázal na svoje skoršie uznesenie z 2. apríla

2009, ktorým bola vec vrátená pozemkovému úradu na ďalšie konanie, a uviedol: „Ako

vyplýva z pripojeného administratívneho spisu a napokon aj z odôvodnenia rozhodnutia

odporcu, odporca postupujúc v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu,

doplnil dokazovanie a listami z 27. 05. 2009 a zo 04. 06. 2009 sa znova obrátil na MV SR,

Slovenský národný archív, ako aj na Štátny archív v Nitre a jeho pobočky v Nových

Zámkoch a Leviciach so žiadosťou o zaslanie dokladu č. 448 zo dňa 16. 8. 1946, na základe

ktorého bolo podľa v PKV vl. č. 800 – kat. územie N. poznamenané

zavedenie reštitučného konania proti F. S., a opakovane tiež o zaslanie kúpnej zmluvy zo

dňa 21. 04. 1939. Výsledok takto doplneného dokazovania je zachytený v jeho rozhodnutí.

Základnou otázkou preto zostáva, či z výsledkov takto doplneného dokazovania,

ktoré odporca vykonal plne v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a z dôkazov,

ktoré sa podarilo získať, možno prijať záver, že navrhovatelia nespĺňajú podmienku

oprávnenej osoby podľa ustanovenia § 2 zákona, a preto sa im vlastnícke právo k

predmetným nehnuteľnostiam nenavracia, ani nepriznáva náhrada v zmysle § 6 zákona. Je

pritom nesporné, že ďalšie dôkazy, napr. kúpnu zmluvu z 21. 04. 1939, už v tejto veci

vzhľadom na časový odstup nie je možné získať.

V zmysle predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bolo úlohou

odporcu v ďalšom konaní doplniť dokazovanie v zmysle vyššie uvedeného a získané dôkazy

vyhodnotiť postupom podľa v platnom znení, t. j.

vyhodnotiť ich podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca postupoval v súlade s týmto

zákonným ustanovením a vyhodnotil všetky dôkazy, ktoré sa mu podarilo zadovážiť,

spôsobom, ktorý odôvodňuje výsledok obsiahnutý vo výrokovej časti rozhodnutia...“

Tiež konštatoval, že sa „stotožnil so záverom odporcu, že získané dôkazy postačujú na

prijatie záveru, že kúpna zmluva z 21. 04. 1939 nebola absolútne neplatným právnym

úkonom v zmysle ustanovenia ..“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vymedzil dôvody, pre ktoré sa „stotožnil

so záverom odporcu, že získané dôkazy postačujú na prijatie záveru, že kúpna zmluva

z 21. 04. 1939 nebola absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 1

Zb“, takto: «... nadobúdateľ F. S. bol osobou štátne spoľahlivou,

odplata poskytnutá v roku 1939 pozemno-knižnému vlastníkovi A. B. a jeho manželke bola

primeraná a k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo z podnetu pôvodného vlastníka alebo prevažne

v jeho záujme. Ako je uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, a potvrdzuje to aj obsah

administratívneho súpisu, nadobúdateľ nehnuteľností F. S. bol promovaným a činným

hospodárom, oficiálnym gazdom, ktorý absolvoval strednú školu lesného hospodárstva a v

tej dobe mal zamestnanie, ktoré veľmi dobre vynášalo, okrem toho mal súkromný statok aj v

okrese S. Navyše štát v zastúpení Hospodárskym odborom Správnej komisie Ostrihomskej

stolice uznesením z 09. 05. 1939 číslo: 345/1939 zamietol žiadosť roľníckeho spoločenstva

obce Nová Vieska na uplatnenie predkupného práva, pričom v odôvodnení tohto

rozhodnutia je uvedené, že „Nadobúdateľ (t. j. F. S.) je promovaným hospodárom, preto

podľa pravidiel pozemkovej politiky je pri nadobúdaní nehnuteľností zvýhodnenou osobou“.

Možno ešte doplniť citáciou z listu kráľovského hospodárskeho inšpektora Ostrihomskej

stolice z 10. 07. 1939, adresovaného ministrovi, že „z hľadiska pozemkovo-politického

neexistuje žiadna prekážka, aby bol právny úkon kúpy a predaja dr. B. – S. zobraný na

vedomie“. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť záver, že F. S. bol osobou štátne

spoľahlivou. Z dokladov, ktoré odporcovi poskytol Maďarský národný archív, možno

rovnako vyvodiť, že predaj sa uskutočnil z podnetu predávajúcich a cena bola ustálená pri

dražbe, takže nie je dôvod pochybovať o jej primeranosti a okrem toho kúpu schválil hosp.

odbor Správnej komisie Ostrihomskej stolice. Nie bez významu je v tejto súvislosti aj

skutočnosť, že išlo o predaj pozemkov, ktoré neboli dlhodobo vo vlastníctve rodiny, ale

ku ktorým predávajúci nadobudli vlastnícke právo podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa

29. júla 1933.

Z dokladov, ktoré sa týkajú uplatňovania reštitučného nároku Z. B., otcom

navrhovateľov 1) a 2), v rokoch 1946-1948 a ktoré sú citované v rozhodnutí odporcu,

správny orgán vyvodil, že z nich síce vyplýva, že Dr. Z. B. robil úkony na získanie pozemkov

evidovaných v pozemkovoknižnej vložke č. 800 do svojho vlastníctva, ale rozhodnutie o

určení vlastníctva v prospech neho resp. rozhodnutie o zrušení kúpnej zmluvy zo dňa 21. 4.

1939 nie je k dispozícii ani v štátnych archívoch a nedoložili ho ani žiadatelia, navyše

vlastníctvo v tomto období sa nadobúdalo zápisom do pozemkovej knihy, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

Pre uplatnenie reštitučného nároku podľa , tzn. pre

preukázanie aktívnej legitimácie v reštitučnom konaní sa ako základnou požiadavkou javí

požiadavka preukázať príslušnosť ku skupine originálne oprávnených osôb vymedzených

okruhom pôvodných vlastníkov podľa § 2 ods. 1, resp. podľa odseku 2 iných osôb, ktorých

reštitučný nárok je derivatívne odvodený od práv pôvodných vlastníkov, čo sa

navrhovateľom v tomto prípade nepodarilo a takýto záver nevyplynul ani z rozsiahleho

dokazovania vykonaného správnym orgánom.

Na základe uvedeného odvolací súd mohol iba konštatovať, že krajský súd vo svojom

rozsudku správne preveril skutkový stav zistený odporcom a v súlade so zákonom potvrdil

právne závery odporcu ako správne a zákonné. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou

odvolateľov, že rozhodnutia odporcu aj krajského súdu sú nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov; rozhodnutie odporcu má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia

v zmysle § 47 Správneho poriadku, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré

je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení, námietok navrhovateľov, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté

v predchádzajúcom rozhodnutí, odvolací súd postupom podľa a

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil...»

Podstatnou otázkou pre posúdenie reštitučného nároku sťažovateľov v namietanom

konaní bolo to, či vlastníkom pozemkov v čase ich odňatia štátom boli právni

predchodcovia sťažovateľov, a teda či sťažovatelia sú oprávnenými osobami na uplatnenie

si reštitučných nárokov podľa

Právni predchodcovia sťažovateľov uzavreli 21. apríla 1939 kúpnu zmluvu ako

predávajúci s F. S. ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k

pozemkom uplatňovaným v reštitučnom konaní. Na základe tejto kúpnej zmluvy bol

vykonaný v pozemkovej knihe zápis vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. Takýto

zápis vlastníckeho práva v prospech F. S. trval aj v rozhodnom období, keď došlo k odňatiu

vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v prospech štátu.

Podľa sťažovateľov kúpna zmluva z 21. apríla 1939 je ex lege absolútne neplatná

v zmysle zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych rokovaní

z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku

vznikajúcich (ďalej len „zákon č. 128/1946 Sb.“), a preto pozemky boli v rozhodnom

období vlastníctvom sťažovateľov, resp. ich predchodcov a k ich odňatiu došlo im, a nie

osobe, ktorá bola evidovaná ako vlastník v pozemkovej knihe. Týmto je podľa sťažovateľov

preukázané, že sú osobami oprávnenými na uplatnenie si reštitučných nárokov podľa

Z obsahu už citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (ako

aj prvého uznesenia najvyššieho súdu z 2. apríla 2009) vyplýva, že tento meritórne

posudzoval náležitosti platnosti kúpnej zmluvy z 21. apríla 1939 v zmysle zákona

č. a dospel k záveru, že dôkazy vykonané v konaní o ich reštitučných

nárokoch „postačujú na prijatie záveru, že kúpna zmluva z 21. 04. 1939 nebola absolútne

neplatným právnym úkonom v zmysle ustanovenia ..“.

Podstatou argumentácie sťažovateľov je práve namietanie tohto záveru najvyššieho

súdu vysloveného pri meritórnom posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy, resp. preskúmavaní

tohto meritórneho posudzovania učineného pozemkovým úradom a odobreného krajským

súdom.

Sťažovatelia namietajú nesprávnosť skutkových a právnych záverov učinených

na základe vykonaných dôkazov, ktoré boli podľa nich hodnotené rozporne, ako aj

nedostatočné odôvodnenie namietaného rozsudku najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľov

na rozdiel od najvyššieho súdu z vykonaného dokazovania je zrejmé, že boli naplnené

zákonné kritéria na prijatie záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy z 21. apríla 1939.

Sťažovatelia s poukazom na to, že ich právni predchodcovia boli osobami

židovského pôvodu, argumentujú, že kúpnu zmluvu uzavreli pod tlakom okupácie (či

politickej perzekúcie) spočívajúcej v existujúcej a reálne očakávateľnej perzekúcii

židovského obyvateľstva v Maďarskom kráľovstve (ku ktorému patrilo v čase uzavretia

kúpnej zmluvy časť územia Československa, kde došlo k uzavretiu zmluvy a kde sa

nachádzali aj dotknuté pozemky). Ďalej sťažovatelia argumentovali, že vykonané dôkazy

nepreukázali ani dôvody, pre ktoré by mala byť napriek uvedenému kúpna zmluva platná,

t. j. štátnu spoľahlivosť kupujúceho, primeranosť odplaty alebo uzavretie kúpnej zmluvy

z podnetu alebo v prevažnom záujme predávajúcich.

Podľa § 1 zákona č. 128/1946 Sb. akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek

majetkovoprávne konania, či sa týkajú majetku hnuteľného alebo nehnuteľného, verejného,

alebo súkromného, sú neplatné, pokiaľ k nim došlo po 29. septembri 1938 pod tlakom

okupácie alebo politickej perzekúcie, ibaže ten, na koho majetok prešiel, alebo kto uzavrel

iné majetkovoprávne úkony, je osoba štátne spoľahlivá a bude preukázané, že

k majetkovému prevodu alebo k inému majetkovoprávnemu úkonu došlo za primeranú

odplatu alebo z podnetu pôvodného vlastníka (oprávneného), alebo v jeho prevažnom

záujme.

Podľa zákona č. 128/1946 Sb. mali osoby oprávnené nárok na vrátenie nehnuteľností,

ktoré im boli protiprávnym spôsobom odňaté v rozhodnom období vymedzenom citovaným

zákonom. Obsahom takéhoto nároku bolo právo na vrátenie veci alebo právo

na prinavrátenie do predošlého stavu, alebo právo na peňažnú náhradu vo výške všeobecnej

ceny. V § 8 zákona č. 128/1946 Sb. je uvedené, že sa nárok premlčuje v troch rokoch.

Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplývalo, že zákonodarca mal na mysli lehotu

prekluzívnu, po uplynutí ktorej už nemožno právny úkon s právnym účinkom vykonať.

Ústavný súd v súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov, ako i ústavného

súdu (nález ústavného súdu č. k. -50 z 9. februára 2012) v prvom rade

konštatuje, že samotnou účinnosťou zákona č. 128/1946 Sb. nedošlo ex lege k obnoveniu

vlastníckych práv osôb, ktoré tieto práva stratili v dobe neslobody (od 29. septembra 1938

do 4. mája 1945), ale oprávnené osoby si svoj nárok na vrátenie vlastníctva museli uplatniť

na súde v zákonom ustanovenej premlčacej, resp. prekluzívnej lehote, inak sa ich nárok

premlčal.

Vzhľadom na uvedenú judikatúru všeobecných súdov, ako i ústavného súdu

z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je zrejmé, akými úvahami sa

spravoval pri výklade a aplikácii , keď dospel k záveru, že mu

prináleží (resp. odobril záver, že pozemkovému úradu prináležalo) meritórne posudzovať

platnosť právneho úkonu kúpnej zmluvy z 21. apríla 1939 podľa zákona č. 128/1946 Sb.

Pokiaľ najvyšší súd odvodzoval právo na meritórne posudzovanie označenej kúpnej

zmluvy zo skutočnosti, že v súvislosti s ňou bolo začaté reštitučné konanie podľa zákona

č. 128/1946 Sb., pričom nebolo zistiteľné, či a akým spôsobom bolo ukončené [čo môže

nasvedčovať tomu, že štát v období spadajúceho do rozhodného obdobia podľa zákona

č. nemal záujem o navrátenie vlastníctva pôvodnému vlastníkovi, hoci podľa

zákona č. 128/1946 Sb. by spĺňal zákonné podmienky, a to z dôvodu, že v dôsledku

následného revolučného vývoja sám prejavil vôľu získať tento majetok, a takýto postup

treba považovať za postup porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva a slobody v zmysle

], potom takýto extenzívny výklad a aplikáciu

v okolnostiach danej veci a vzhľadom na ostatnú judikatúru

všeobecných súdov (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 5. mája

2009) nie je namieste hodnotiť ako ústavne nekonformný.

Ústavný súd preto v intenciách samotných sťažnostných námietok sťažovateľov

preskúmal ústavnú konformnosť záverov najvyššieho súdu v otázke splnenia podmienok

prinavrátenia vlastníctva k sporným pozemkom podľa zákona č. 128/1946 Sb.,

resp. platnosti kúpnej zmluvy z 21. apríla 1939 uzavretej na území Československej

republiky vtedy tvoriacom súčasť Maďarského kráľovstva.

Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie

ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa

na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu 26. septembra 2012 ústavný súd

argumentáciu sťažovateľov nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup

pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či

nedostatočne odôvodnený.

Pokiaľ sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd listinami vydanými orgánmi

Maďarského kráľovstva odôvodňuje štátnu spoľahlivosť kupujúceho, ústavný súd uvádza,

že aplikácia zákona (vrátane zákona č. 128/1946 Sb.) nesmie byť rozporná s

a základnými právami a slobodami. Preto osobitne v otázke posudzovania štátnej

spoľahlivosti v intenciách zákona č. 128/1946 Sb. za stavu, keď v konaní neboli zistené také

dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali štátnu nespoľahlivosť kupujúceho, nie je možné

záver najvyššieho súdu o štátnej spoľahlivosti kupujúceho hodnotiť ako ústavne

nekonformný.

Ústavný súd nezistil ústavnú rozpornosť, ani pokiaľ ide o záver najvyššieho súdu,

keď na základe vykonaných dôkazov ustálil, že „predaj sa uskutočnil z podnetu

predávajúcich a cena bola ustálená pri dražbe, takže nie je dôvod pochybovať o jej

primeranosti“.

V závere ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že v danom prípade

nedošlo k odňatiu vlastníckeho práva sťažovateľov na základe represívnych protižidovských

zákonov samotným prepadnutím sporných pozemkov do vlastníctva štátu – Maďarského

kráľovstva, ale právnym úkonom kúpnej zmluvy. Preto v okolnostiach danej veci sa javí

nepreukázanou aj základná podmienka na ustálenie neplatnosti posudzovanej kúpnej

zmluvy, a to že k jej uzavretiu došlo „pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie“

spočívajúcej v rasovej perzekúcii. Skutočnosť, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy na území

Maďarského kráľovstva bol platný a účinný tzv. prvý z protižidovských zákonov, ktorý

obmedzoval prístup obyvateľov židovského pôvodu k niektorým povolaniam stanovením

20 %-ného limitu zastúpenia obyvateľov židovského pôvodu v určených povoleniach,

nemôže viesť bez ďalšieho k všeobecnému záveru, že všetky právne úkony učinené v tomto

období osobami židovského pôvodu boli učinené pod tlakom rasovej perzekúcie.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, ani práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu 26. septembra 2012 a je naplnený

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa pre

jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na ochranu cti a ľudskej

dôstojnosti podľa a listiny, základného práva vlastniť a pokojne užívať

svoj majetok a na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

a listiny a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

rozsudkom najvyššieho súdu z 26. septembra 2012.

K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľov

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

sťažovateľov podľa a listiny a práva podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich

základných a iných práv hmotného charakteru ( , listiny,

, listiny a dodatkového protokolu), je len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako

).

Ústavný súd preto odmieta podľa sťažnosť aj

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími ich nárokmi nezaoberal.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013