Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 184/2013
PDF · 210.52 KB
No categories available
IV. ÚS 184/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť K. M., H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. P. R.,
s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 1 CoE/315/2012 z 18. septembra 2012, ktorým jej nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2012 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE/315/2012 z 18. septembra
2012, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
v exekučnom konaní o vymoženie sumy 710,05 € s príslušenstvom vedenom pod sp. zn.
14 Er/393/2010 (v ktorom bola sťažovateľka v procesnom postavení povinnej) na návrh
oprávnenej uznesením č. k. 14 Er/393/2010-44 z 11. januára 2012 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju. Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu podala 19. apríla
2012 odvolanie oprávnená. O jej odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k.
1 CoE/315/2012-75 z 18. septembra 2012, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdil s tým, že sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Napadnutým
uznesením boli podľa sťažovateľky porušené jej v petite sťažnosti označené práva.
Odvolací súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov sťažovateľke tým, že
„pre priznanie trov povinnej, ktoré vznikli v exekučnom konaní, súd nemá zákonný podklad.
Odvolací súd zastáva názor, že neprichádza do úvahy taký extenzívny výklad ustanovenie
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého by bolo možné rozšíriť povinnosť
oprávneného na náhradu trov exekúcie aj voči povinnej, ak citované ustanovenie ukladá
povinnosť oprávnenému hradiť trovy konania len súdnemu exekútorovi.“. Krajský súd ďalej
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „použitie ustanovení OSP o trovách
konania neprichádza v exekučnom konaní do úvahy, pretože Exekučný poriadok sám
odlišne upravuje otázku trov exekúcie. Zo žiadneho z ustanovení Exekučného poriadku
nemožno vyvodiť, že by exekučný súd mal v exekučnom konaní rozhodovať popri trovách
exekúcie aj o iných trovách konania podľa ustanovení OSP.“. Krajský súd odmietol
možnosť aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pokiaľ ide
o náhradu trov konania, argumentujúc tým, že v exekučnom konaní je osobitne upravená
otázka trov, ktoré vzniknú účastníkom exekučného konania. Napokon krajský súd dodal,
že „v exekučnom konaní súdy rozhodujú len o trovách exekúcie na základe príslušných
ustanovení Exekučného poriadku a nerozhodujú o trovách podľa ustanovení OSP“.
Sťažovateľka poukazuje na § 251 ods. 4 prvú vetu OSP, podľa ktorej sa na výkon
rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Osobitným predpisom
upravujúcim exekučné konanie je Exekučný poriadok, ktorý obsahuje úpravu trov
exekučného konania, na základe ktorej možno podľa krajského súdu priznať náhradu trov
konania len exekútorovi a oprávnenému.
Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „Exekučný poriadok, ako zákon lex
specialis, obsahuje právnu úpravu trov exekučného konania, ktorých úprava je v osobitnom
predpise nevyhnutná, vzhľadom na špecifický charakter samotného exekučného konania. Je
nevyhnutné uviesť, že túto úpravu trov konania nemožno v žiadnom prípade považovať
za komplexnú a vyčerpávajúcu. Exekučný poriadok, ako predpis podrobne upravujúci
postup subjektov v exekučnom konaní sa len veľmi stroho, nevenujúc potrebnú pozornosť
zaoberá prípadmi, kedy sa povinný úspešne domohol svojho práva a došlo k zastaveniu
exekúcie. Uvedené potvrdzuje napr. to, že aj v tak závažnom prípade ako je tento, v prípade
kedy je exekúcia vykonávaná na základe neplatného exekučného titulu, neustanovuje
samostatnú úpravu zastavenia exekúcie a toto zastavenie je potrebné subsumovať pod veľmi
široko koncipované ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda zastavenie exekúcie
pre existenciu iného dôvodu, pre ktorý ju nemožno vykonať. Z uvedeného je teda zrejmé,
že zákonodarca nepočítal s takouto možnosťou, a preto explicitne neupravil ani priznávanie
náhrady trov povinnému v obdobných prípadoch. Je teda zrejmý dôvod neexistencie
samostatnej úpravy náhrady trov úspešného povinného a zrejmá nevyhnutnosť, v
obdobných prípadoch, použitia úpravy obsiahnutej v OSP.
Podľa § 251 ods. 4 OSP sa v prípade neexistencie osobitnej úpravy v osobitnom
predpise použije právna úprava všeobecného predpisu, teda Občianskeho súdneho
poriadku. Keďže Exekučný poriadok nerieši priznávanie trov povinnému a ani takéto
priznávanie trov explicitne nevylučuje je v súlade so základnými zásadami občianskeho
práva nutné aplikovať ustanovenia všeobecného predpisu, Občianskeho súdneho poriadku,
upravujúce daný právny vzťah.“.
Podľa sťažovateľky nemožno zo znenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyvodiť,
že by nahradenie nevyhnutných nákladov exekúcie malo patriť výlučne súdnemu
exekútorovi. Navyše, sťažovateľka odvolávajúc sa na početnú judikatúru všeobecných
súdov považuje za nespochybniteľné, že v danej veci oprávnená musela vedieť o tom,
že podáva návrh na vykonanie exekúcie na základe neplatného exekučného titulu, a preto
musela predvídať aj dôvod zastavenia exekúcie, ako aj samotné zastavenie exekúcie.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa K. M., nar. 03. 01. 1965, bytom Stará Halič 6, 985
11 Halič, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 18. 09. 2012 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.
1 CoE/315/2012 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE/315/2012 zo dňa
18. 09. 2012 sa v časti náhrady trov odvolacieho konania zrušuje a Krajskému súdu
v Banskej Bystrici sa prikazuje priznať povinnej náhradu trov odvolacieho konania.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 400,- Eur (slovom štyristo
eur), ktoré mu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy konania vo výške
269,58 Eur na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. P. R., s. r. o...,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia
krajského súdu, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pričom podstata jej
argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd „autoritatívne a bez prihliadnutia
na charakter účastníkov poskytol ochranu nezákonne postupujúcemu subjektu, svojvoľne
nerešpektoval kogentnú normu a postupoval v rozpore so základnými zásadami práva
(neaplikoval všeobecný predpis) tým, že pri výklade aplikácií právnych noriem postupoval
príliš formalisticky“, a napokon, že „krajský súd marí možnosť poskytnutia ochrany
a právnej pomoci spotrebiteľom, ako slabšej zmluvnej strane, a tak napomáha
nezákonnému vymáhaniu plnení podnikateľom od osôb, ktoré nedisponujú znalosťami práva
ani finančnými možnosťami, ktoré by im umožnili účelné bránenie“.
1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľky, aj keď smerujú proti porušeniu princípov
spravodlivého súdneho konania (procesu), sa týkajú len jeho časti, a to rozhodovania
krajského súdu o trovách odvolacieho konania, čo má v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno
z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú
úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako prípadným námietkam proti procesnému
postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. v okolnostiach prípadu voči
samotnému rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v nadväznosti na to zároveň
o jej zastavení (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania
nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré
by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez
ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri
posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že
došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo
že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd jej ako povinnej, nerešpektujúc
kogentnú normu a postupujúc formalisticky pri výklade a aplikácii právnych noriem,
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje sumu
106,34 €, a preto napadnutým uznesením mala byť ukrátená o uvedenú sumu (oprávnenosť
sumy uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.). Ústavný súd
v tejto súvislosti pripúšťa, že výrok napadnutého uznesenia krajského súdu by mohol byť
z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, ale v danom prípade považoval za nevyhnuté
zohľadniť aj to, či namietané pochybenie krajského súdu je také závažné, že jeho intenzita
má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by odôvodňovať vyslovenie porušenia základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bola,
resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy,
teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri
§ 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku
prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach
týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď
relevancia jeho námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte posúdenia
eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia
označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09,
IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu
pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd
nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia
krajského súdu, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, je zjavne
neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto
dôvodu odmietol.
2. Ústavný súd vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na právnu pomoc
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu poznamenáva,
že sťažovateľka svoje tvrdenie v podstate odvodzuje od zásahu do jej základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo
požiadavky obsiahnuté čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzala
do úvahy ani možnosť, že by napadnutým uznesením mohlo byť dotknuté základné právo
sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľky
zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.
V závere ústavný súd poznamenáva (k argumentácii sťažovateľky v sťažnosti
poukazujúcej na viaceré rozhodnutiami všeobecných súdov s inými právnymi názormi,
ako mal v predmetnej veci konajúci krajský súd), že mu neprislúcha zjednocovať in
abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a tiež ďalším v tomto
zákone splnomocneným súdnym orgánom v rámci hierarchického usporiadania súdnej
sústavy (čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2013