Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 184/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť K. M., H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. P. R.,

s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 18. septembra 2012, ktorým jej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2012 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. septembra

2012, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

v exekučnom konaní o vymoženie sumy 710,05 € s príslušenstvom vedenom pod sp. zn.

(v ktorom bola sťažovateľka v procesnom postavení povinnej) na návrh

oprávnenej uznesením č. k. -44 z 11. januára 2012 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju. Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu podala 19. apríla

2012 odvolanie oprávnená. O jej odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-75 z 18. septembra 2012, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu

potvrdil s tým, že sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Napadnutým

uznesením boli podľa sťažovateľky porušené jej v petite sťažnosti označené práva.

Odvolací súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov sťažovateľke tým, že

„pre priznanie trov povinnej, ktoré vznikli v exekučnom konaní, súd nemá zákonný podklad.

Odvolací súd zastáva názor, že neprichádza do úvahy taký extenzívny výklad ustanovenie

§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého by bolo možné rozšíriť povinnosť

oprávneného na náhradu trov exekúcie aj voči povinnej, ak citované ustanovenie ukladá

povinnosť oprávnenému hradiť trovy konania len súdnemu exekútorovi.“. Krajský súd ďalej

v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „použitie ustanovení o trovách

konania neprichádza v exekučnom konaní do úvahy, pretože Exekučný poriadok sám

odlišne upravuje otázku trov exekúcie. Zo žiadneho z ustanovení Exekučného poriadku

nemožno vyvodiť, že by exekučný súd mal v exekučnom konaní rozhodovať popri trovách

exekúcie aj o iných trovách konania podľa ustanovení .“. Krajský súd odmietol

možnosť aplikácie ustanovení (ďalej len „OSP“), pokiaľ ide

o náhradu trov konania, argumentujúc tým, že v exekučnom konaní je osobitne upravená

otázka trov, ktoré vzniknú účastníkom exekučného konania. Napokon krajský súd dodal,

že „v exekučnom konaní súdy rozhodujú len o trovách exekúcie na základe príslušných

ustanovení Exekučného poriadku a nerozhodujú o trovách podľa ustanovení “.

Sťažovateľka poukazuje na prvú vetu , podľa ktorej sa na výkon

rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia

predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Osobitným predpisom

upravujúcim exekučné konanie je Exekučný poriadok, ktorý obsahuje úpravu trov

exekučného konania, na základe ktorej možno podľa krajského súdu priznať náhradu trov

konania len exekútorovi a oprávnenému.

Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „Exekučný poriadok, ako zákon lex

specialis, obsahuje právnu úpravu trov exekučného konania, ktorých úprava je v osobitnom

predpise nevyhnutná, vzhľadom na špecifický charakter samotného exekučného konania. Je

nevyhnutné uviesť, že túto úpravu trov konania nemožno v žiadnom prípade považovať

za komplexnú a vyčerpávajúcu. Exekučný poriadok, ako predpis podrobne upravujúci

postup subjektov v exekučnom konaní sa len veľmi stroho, nevenujúc potrebnú pozornosť

zaoberá prípadmi, kedy sa povinný úspešne domohol svojho práva a došlo k zastaveniu

exekúcie. Uvedené potvrdzuje napr. to, že aj v tak závažnom prípade ako je tento, v prípade

kedy je exekúcia vykonávaná na základe neplatného exekučného titulu, neustanovuje

samostatnú úpravu zastavenia exekúcie a toto zastavenie je potrebné subsumovať pod veľmi

široko koncipované ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda zastavenie exekúcie

pre existenciu iného dôvodu, pre ktorý ju nemožno vykonať. Z uvedeného je teda zrejmé,

že zákonodarca nepočítal s takouto možnosťou, a preto explicitne neupravil ani priznávanie

náhrady trov povinnému v obdobných prípadoch. Je teda zrejmý dôvod neexistencie

samostatnej úpravy náhrady trov úspešného povinného a zrejmá nevyhnutnosť, v

obdobných prípadoch, použitia úpravy obsiahnutej v .

Podľa sa v prípade neexistencie osobitnej úpravy v osobitnom

predpise použije právna úprava všeobecného predpisu, teda Občianskeho súdneho

poriadku. Keďže Exekučný poriadok nerieši priznávanie trov povinnému a ani takéto

priznávanie trov explicitne nevylučuje je v súlade so základnými zásadami občianskeho

práva nutné aplikovať ustanovenia všeobecného predpisu, ,

upravujúce daný právny vzťah.“.

Podľa sťažovateľky nemožno zo znenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyvodiť,

že by nahradenie nevyhnutných nákladov exekúcie malo patriť výlučne súdnemu

exekútorovi. Navyše, sťažovateľka odvolávajúc sa na početnú judikatúru všeobecných

súdov považuje za nespochybniteľné, že v danej veci oprávnená musela vedieť o tom,

že podáva návrh na vykonanie exekúcie na základe neplatného exekučného titulu, a preto

musela predvídať aj dôvod zastavenia exekúcie, ako aj samotné zastavenie exekúcie.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa K. M., nar. 03. 01. 1965, bytom Stará Halič 6, 985

11 Halič, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 18. 09. 2012 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

18. 09. 2012 sa v časti náhrady trov odvolacieho konania zrušuje a Krajskému súdu

v Banskej Bystrici sa prikazuje priznať povinnej náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 400,- Eur (slovom štyristo

eur), ktoré mu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy konania vo výške

269,58 Eur na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. P. R., s. r. o...,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na právnu pomoc podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pričom podstata jej

argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd „autoritatívne a bez prihliadnutia

na charakter účastníkov poskytol ochranu nezákonne postupujúcemu subjektu, svojvoľne

nerešpektoval kogentnú normu a postupoval v rozpore so základnými zásadami práva

(neaplikoval všeobecný predpis) tým, že pri výklade aplikácií právnych noriem postupoval

príliš formalisticky“, a napokon, že „krajský súd marí možnosť poskytnutia ochrany

a právnej pomoci spotrebiteľom, ako slabšej zmluvnej strane, a tak napomáha

nezákonnému vymáhaniu plnení podnikateľom od osôb, ktoré nedisponujú znalosťami práva

ani finančnými možnosťami, ktoré by im umožnili účelné bránenie“.

1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľky, aj keď smerujú proti porušeniu princípov

spravodlivého súdneho konania (procesu), sa týkajú len jeho časti, a to rozhodovania

krajského súdu o trovách odvolacieho konania, čo má v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno

z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú

úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako prípadným námietkam proti procesnému

postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. v okolnostiach prípadu voči

samotnému rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v nadväznosti na to zároveň

o jej zastavení (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania

nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré

by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez

ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri

posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že

došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo

že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. ,

, , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd jej ako povinnej, nerešpektujúc

kogentnú normu a postupujúc formalisticky pri výklade a aplikácii právnych noriem,

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje sumu

106,34 €, a preto napadnutým uznesením mala byť ukrátená o uvedenú sumu (oprávnenosť

sumy uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.). Ústavný súd

v tejto súvislosti pripúšťa, že výrok napadnutého uznesenia krajského súdu by mohol byť

z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, ale v danom prípade považoval za nevyhnuté

zohľadniť aj to, či namietané pochybenie krajského súdu je také závažné, že jeho intenzita

má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by odôvodňovať vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bola,

resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy,

teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri

, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku

prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach

týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď

relevancia jeho námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte posúdenia

eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia

označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. ,

, , ). V posudzovanej veci takúto intenzitu

pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd

nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru výrokom napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, je zjavne

neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa z tohto

dôvodu odmietol.

2. Ústavný súd vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na právnu pomoc

podľa napadnutým uznesením krajského súdu poznamenáva,

že sťažovateľka svoje tvrdenie v podstate odvodzuje od zásahu do jej základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v , resp. práva podľa dohovoru.

Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo

požiadavky obsiahnuté , resp. dohovoru, neprichádzala

do úvahy ani možnosť, že by napadnutým uznesením mohlo byť dotknuté základné právo

sťažovateľky podľa . Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľky

zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

V závere ústavný súd poznamenáva (k argumentácii sťažovateľky v sťažnosti

poukazujúcej na viaceré rozhodnutiami všeobecných súdov s inými právnymi názormi,

ako mal v predmetnej veci konajúci krajský súd), že mu neprislúcha zjednocovať in

abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a tiež ďalším v tomto

zákone splnomocneným súdnym orgánom v rámci hierarchického usporiadania súdnej

sústavy ( a 2 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013