Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 57 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (62)III. ÚS 167/2013
PDF · 202.73 KB
No categories available
III. ÚS 167/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P., pre namietané porušenie
ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov a jeho rozsudkom sp. zn. 7 C/237/07
z 24. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom sp. zn. 5
Co/185/09 z 11. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. J. K. a M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013
doručená sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), pre
namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 7
C/237/07 z 24. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/185/09 z 11. februára 2010.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou z 8. augusta 2007
podanou okresnému súdu sa sťažovatelia ako žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali určenia
neplatnosti dobrovoľnej dražby konanej 4. júla 2007. Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 7 C/237/07 z 24. februára 2009 žalobu sťažovateľov zamietol a zaviazal ich zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalovanému v 1. rade trovy konania a trovy právneho zastúpenia.
Náhradu trov konania žalovaným v 2. a 3. rade okresný súd nepriznal. Na základe odvolania
sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/185/09 z 11. februára 2010 rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní náhrady trov
konania žalovaným v 2. a 3. rade potvrdil a zároveň zrušil výrok rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým sťažovateľov zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému v 1. rade
trovy konania a trovy právneho zastúpenia a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie sťažovateľov podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 54/2011 z 11. decembra 2012 odmietol z dôvodu, že jeho
prípustnosť nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 OSP a že nevyšlo najavo, že by konanie
na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 OSP.
Sťažovatelia uviedli, že rovnakú sťažnosť už ústavnému súdu v minulosti podali,
avšak bola uznesením sp. zn. IV. ÚS 228/2010 z 3. júna 2010 odmietnutá.
Námietku porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia odôvodnili tým, že:
„... Súdy, najmä odvolací súd, pochybil, keď potvrdil rozsudok prvostupňového súdu
tak, že zamietol návrh Sťažovateľa na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby,
resp. rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, neakceptoval podania Sťažovateľa,
argumentáciu Sťažovateľa a listinné dôkazy a iné relevantné dôkazy, z ktorých je zrejmé, že
došlo k neplatnosti dobrovoľnej dražby. Sťažovateľ uvádza, že súdy porušili ustanovenia
zákonov, a to Ústavu Slovenskej republiky, Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok,
Zákon o dobrovoľných dražbách.
Súdy takto Sťažovateľovi neposkytli právnu ochranu, naopak rozhodnutím ju
odmietli, čoho výsledkom sú rozhodnutia poškodzujúce Sťažovateľa.
Súd prvého stupňa ako aj druhého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj druhého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Vyššie uvedená argumentácia i celý obsah spisu, listinné dôkazy i obsah svedeckých
výpovedí potvrdzujú, že súd prvého stupňa i súd druhého stupňa vec nesprávne právne
posúdil, dôkazy vyhodnotil tak, že z nich vyvodil nesprávny právny záver a nespravodlivo
a nezákonne rozhodol.“
Sťažovatelia v petite sťažnosti žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C/237/07 z 24. februára 2009 a postupom
a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/185/09 z 11. februára 2010 bolo porušené ich
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie v sume
20 000 €. Sťažovatelia zároveň požiadali o ustanovenie advokáta na ich zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 7 C/237/07 z 24. februára 2009
O sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali porušenie rovnakých práv rovnakým
postupom a rozsudkom okresného súdu, už ústavný súd rozhodol uznesením
č. k. IV. ÚS 228/2010-19 z 3. júna 2010. Keďže podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol..., sťažnosť
v tejto časti vzhľadom na prekážku res iudicata odmietol pre neprípustnosť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co/185/09 z 11. februára 2010
Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011) a počíta sa od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho
súdu.
Vzhľadom na to, že sťažovateľmi podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 54/2011 z 11. decembra
2012 odmietnuté (neprípustnosť a nezistenie vád konania), ústavný súd považuje sťažnosť
v tejto časti za podanú včas.
Preskúmaním sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia sa ňou domáhajú
preskúmania napadnutého rozhodnutia krajského súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším
stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzuje aj obsah nimi podaného
opravného prostriedku – dovolania, ktoré je obsahovo totožné s odôvodnením ich sťažnosti.
Sťažovatelia porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ale aj odňatie možnosti konať pred súdom ako dovolacieho
dôvodu) odôvodňujú tým, že odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, neakceptoval podania
a iné dôkazy predložené sťažovateľmi a porušil ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov.
Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu
sťažovateľov v konaní znamenajúcom pre nich negatívne rozhodnutie všeobecných súdov,
s ktorých právnymi závermi nesúhlasia, a ako taká je zjavne neopodstatnená.
Vo svojej judikatúre ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní
pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46
až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Ústavný súd taktiež judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol,
v odôvodnení svojho rozhodnutia (vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva) sa podrobne vysporiadal so všetkými uvádzanými námietkami
sťažovateľov, pričom okrem iného uviedol:
„... Nedôvodnou je námietka žalobcov, že v konaní im nebolo umožnené navrhovať
dôkazy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stráne veci. Tieto ich tvrdenia sú totiž
v úplnom rozpore s obsahom spisu...
Dovolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
svoje rozhodnutia vo veci samej dostatočne odôvodnili. Súd prvého stupňa vo vzťahu
k žalobcovi 1) skonštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu na ručení neplatnosti
dobrovoľnej dražby, poukazujúc na to, že pokiaľ dôvodil ochranou svojho vlastníckeho
práva, mal sa už skôr domáhať účelnejšieho ručenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
kde by bola problematika platnosti alebo neplatnosti dražby riešená ako otázka predbežná,
aby dosiahol aj zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností a v prípade určenia
neplatnosti dražby by sa predišlo ďalšiemu súdnemu sporu. Žalobu žalobkyne 2) zamietol
z dôvodu nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko v konaní sa nepreukázalo, že
by mala nejaký právnym vzťah k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom dražby. I napriek
vyššie uvedeným záverom sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne
vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcov o porušeniach zákona pri vykonávaní
predmetnej dražby a dospel k záveru, že sú neopodstatnené. Odvolací súd, ktorý výrok
rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil, stotožnil sa
s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozhodnutia
na ne poukázal...; postačujúco pritom reagoval aj na odvolacie námietky žalobcov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosti ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom
na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku... Za odňatie možnosti konať pred súdom
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či požiadaviek žalobcov.“
Aj ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľov preskúmaním
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorého odôvodnenie nepovažoval za potrebné
duplicitne citovať, dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,
resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu
na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí.
Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľov,
sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia ich práva na súdnu ochranu
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené, označené právo v sebe
nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
týmto rozhodnutím a porušením základných práv sťažovateľov zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2013