Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 167/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P., pre namietané porušenie

ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov a jeho rozsudkom sp. zn.

z 24. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom sp. zn. 5

z 11. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. K. a M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013

doručená sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), pre

namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 7

z 24. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou z 8. augusta 2007

podanou okresnému súdu sa sťažovatelia ako žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali určenia

neplatnosti dobrovoľnej dražby konanej 4. júla 2007. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 24. februára 2009 žalobu sťažovateľov zamietol a zaviazal ich zaplatiť

spoločne a nerozdielne žalovanému v 1. rade trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

Náhradu trov konania žalovaným v 2. a 3. rade okresný súd nepriznal. Na základe odvolania

sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2010 rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní náhrady trov

konania žalovaným v 2. a 3. rade potvrdil a zároveň zrušil výrok rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým sťažovateľov zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému v 1. rade

trovy konania a trovy právneho zastúpenia a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie sťažovateľov podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) uznesením sp. zn. z 11. decembra 2012 odmietol z dôvodu, že jeho

prípustnosť nemožno vyvodiť z ustanovení a že nevyšlo najavo, že by konanie

na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v .

Sťažovatelia uviedli, že rovnakú sťažnosť už ústavnému súdu v minulosti podali,

avšak bola uznesením sp. zn. z 3. júna 2010 odmietnutá.

Námietku porušenia svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia odôvodnili tým, že:

„... Súdy, najmä odvolací súd, pochybil, keď potvrdil rozsudok prvostupňového súdu

tak, že zamietol návrh Sťažovateľa na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby,

resp. rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, neakceptoval podania Sťažovateľa,

argumentáciu Sťažovateľa a listinné dôkazy a iné relevantné dôkazy, z ktorých je zrejmé, že

došlo k neplatnosti dobrovoľnej dražby. Sťažovateľ uvádza, že súdy porušili ustanovenia

zákonov, a to , , ,

Zákon o dobrovoľných dražbách.

Súdy takto Sťažovateľovi neposkytli právnu ochranu, naopak rozhodnutím ju

odmietli, čoho výsledkom sú rozhodnutia poškodzujúce Sťažovateľa.

Súd prvého stupňa ako aj druhého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj druhého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Vyššie uvedená argumentácia i celý obsah spisu, listinné dôkazy i obsah svedeckých

výpovedí potvrdzujú, že súd prvého stupňa i súd druhého stupňa vec nesprávne právne

posúdil, dôkazy vyhodnotil tak, že z nich vyvodil nesprávny právny záver a nespravodlivo

a nezákonne rozhodol.“

Sťažovatelia v petite sťažnosti žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 24. februára 2009 a postupom

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2010 bolo porušené ich

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie v sume

20 000 €. Sťažovatelia zároveň požiadali o ustanovenie advokáta na ich zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 24. februára 2009

O sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali porušenie rovnakých práv rovnakým

postupom a rozsudkom okresného súdu, už ústavný súd rozhodol uznesením

č. k. -19 z 3. júna 2010. Keďže podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol..., sťažnosť

v tejto časti vzhľadom na prekážku res iudicata odmietol pre neprípustnosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 11. februára 2010

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ,

, ) a počíta sa od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho

súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľmi podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra

2012 odmietnuté (neprípustnosť a nezistenie vád konania), ústavný súd považuje sťažnosť

v tejto časti za podanú včas.

Preskúmaním sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia sa ňou domáhajú

preskúmania napadnutého rozhodnutia krajského súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším

stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzuje aj obsah nimi podaného

opravného prostriedku – dovolania, ktoré je obsahovo totožné s odôvodnením ich sťažnosti.

Sťažovatelia porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ale aj odňatie možnosti konať pred súdom ako dovolacieho

dôvodu) odôvodňujú tým, že odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, neakceptoval podania

a iné dôkazy predložené sťažovateľmi a porušil ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu

sťažovateľov v konaní znamenajúcom pre nich negatívne rozhodnutie všeobecných súdov,

s ktorých právnymi závermi nesúhlasia, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Vo svojej judikatúre ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní

pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46

až ), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd taktiež judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, , ).

Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol,

v odôvodnení svojho rozhodnutia (vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva) sa podrobne vysporiadal so všetkými uvádzanými námietkami

sťažovateľov, pričom okrem iného uviedol:

„... Nedôvodnou je námietka žalobcov, že v konaní im nebolo umožnené navrhovať

dôkazy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stráne veci. Tieto ich tvrdenia sú totiž

v úplnom rozpore s obsahom spisu...

Dovolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd

svoje rozhodnutia vo veci samej dostatočne odôvodnili. Súd prvého stupňa vo vzťahu

k žalobcovi 1) skonštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu na ručení neplatnosti

dobrovoľnej dražby, poukazujúc na to, že pokiaľ dôvodil ochranou svojho vlastníckeho

práva, mal sa už skôr domáhať účelnejšieho ručenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

kde by bola problematika platnosti alebo neplatnosti dražby riešená ako otázka predbežná,

aby dosiahol aj zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností a v prípade určenia

neplatnosti dražby by sa predišlo ďalšiemu súdnemu sporu. Žalobu žalobkyne 2) zamietol

z dôvodu nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko v konaní sa nepreukázalo, že

by mala nejaký právnym vzťah k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom dražby. I napriek

vyššie uvedeným záverom sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne

vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcov o porušeniach zákona pri vykonávaní

predmetnej dražby a dospel k záveru, že sú neopodstatnené. Odvolací súd, ktorý výrok

rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil, stotožnil sa

s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozhodnutia

na ne poukázal...; postačujúco pritom reagoval aj na odvolacie námietky žalobcov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosti ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom

na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku... Za odňatie možnosti konať pred súdom

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv či požiadaviek žalobcov.“

Aj ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľov preskúmaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorého odôvodnenie nepovažoval za potrebné

duplicitne citovať, dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,

resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu

na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí.

Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľov,

sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia ich práva na súdnu ochranu

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené, označené právo v sebe

nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

týmto rozhodnutím a porušením základných práv sťažovateľov zaručených čl. 46 ods. 1

a dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013