Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 204/2013
PDF · 199.71 KB
No categories available
III. ÚS 204/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C/220/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ing. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013
doručená sťažnosť Mgr. Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/220/2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pôvodný navrhovateľ sa návrhom doručeným
28. novembra 2006 Okresnému súdu Bratislava III domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy
491,73 € s príslušenstvom z titulu neuhradenia odplaty za ním vykonané právne služby.
Sťažovateľ uvádza, že prvý úkon vo veci samej urobil porušovateľ až po viac ako 14
mesiacoch nečinnosti - 12. marca 2009 a konanie o návrhu na zámenu účastníkov konania
na strane navrhovateľa trvalo neprimerane dlho, a to od 27. marca 2009 do 24. augusta
2010. V nadväzujúcej časti sťažnosti opisuje dôvody, pre ktoré sa nemohli uskutočniť
pojednávania nariadené na 4. november 2010, 18. január 2011, 28. apríl 2011, 9. jún 2011,
4. október 2011 a 19. január 2012.
Sťažnosť pre zbytočné prieťahy v konaní „z dôvodu pokračujúceho stavu neistoty
konania od r. 2006“ podal sťažovateľ najskôr predsedovi okresného súdu, súčasne ho
žiadajúc o prijatie účinných opatrení smerujúcich k odstráneniu prieťahov zavinených
súdom. Na uvedenú sťažnosť odpovedal predseda súdu 12. februára 2013, keď vyhodnotil
podanú sťažnosť ako dôvodnú. Sťažovateľ ďalej v dôvodoch svojej sťažnosti podanej
ústavnému súdu uvádza:
„Porušovateľ ústavne nekonformne zatajil sťažovateľovi listinné dôkazy založené
pôvodným navrhovateľom do spisu v r. 2009 (č. l. 39, č. l. 41 spisu), tieto sťažovateľovi ani
ku dnešnému dňu nedoručoval a ani nedoručil, takže sa sťažovateľ nemohol k ním vyjadriť.
Postupom porušovateľa došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie v
primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), čo sťažovateľ zistil až
nazretím do spisu č. k. 4 C 220/2008 a jeho sfotením na Okresnom súde Pezinok v r. 2012.
Stav neistoty sťažovateľa o výsledok konania trvá už viac ako 6 rokov.
Vec je po právnej a skutkovej stránke nezložitá, je jednoduchá.
Sťažovateľ k prieťahom zavinených súdom neprispel...
Z obsahu spisu č. k. 4 C 220/2008 je nesporným, že úkony súdu doposiaľ nesmerovali
k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, teda doposiaľ nesmerovali k odstráneniu stavu
neistoty sťažovateľa o výsledok konania. Sťažovateľ bol súdom vypočutý, porušovateľ však
doposiaľ nepredvolal k vypočutiu štatutára nového navrhovateľa E. s. r. o.“.
Žiadané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € za neefektívnu činnosť súdu
sťažovateľ odôvodňuje nemajetkovou ujmou vyplývajúcou z „pocitu neistoty, bezmocnosti,
obavy o výsledok konania, traumy z neprimerane dlhého súdneho konania (drobný spor),
tým mu vzniknutej morálnej ujmy v kontexte už viac ako 6 rokov, významu veci pre
sťažovateľa...“.
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok
v konaní č. k. 4 C 2202008 (pôvodne v konaní č. k. 40 Ro 2905/06 , následne pod č. k. 12C
36/2007 vedenom na Okresnom súde Bratislava III) porušené bolo
2. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje konať a rozhodnúť bez zbytočných
prieťahov
3. Mgr. Ing. J. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.000,- €...,
ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu
4. Mgr. Ing. J. S. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €... ktoré
je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. E. K. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 220/2008.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že namietané konanie je nevyhnutné
posudzovať ako celok, t. j. vrátane obdobia, v ktorom bol vo veci príslušný konať Okresný
súd Bratislava III (t. j. od 28. novembra 2006 do 31. decembra 2007); vychádzajúc pritom
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej súčasťou prechodu výkonu súdnictva
(v danom prípade na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov), je aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy
v konaní z odovzdávajúceho súdu na nadobúdajúci súd (napr. IV. ÚS 218/08,
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00),
pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne
právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.
Zároveň však z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
4 C 220/2008 zistil, že konanie začalo 28. novembra 2006 na Okresnom súde Bratislava III
doručením návrhu vtedy pôvodného navrhovateľa, na základe ktorého Okresný súd
Bratislava III už 30. novembra 2006 vydal platobný rozkaz pod sp. zn. 40 Ro/2905/06, proti
ktorému však sťažovateľ podal odpor podaním doručeným 28. decembra 2006. Okresný súd
Bratislava III vydal 5. januára 2007 uznesenie, ktorým uložil odporcovi zaplatiť súdny
poplatok za podaný odpor. Vzhľadom na sťažovateľovu žiadosť o priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov Okresný súd Bratislava III 5. marca 2007 vyzval sťažovateľa
na preukázanie jeho osobných, majetkových a zárobkových pomerov.
Po prechode výkonu súdnictva na okresný súd 1. januára 2008 bola vec
elektronickou podateľňou pridelená 27. marca 2008 ako zákonnej sudkyni, ktorá vo veci
vykonala prvý úkon 12. marca 2009 (pokyn na doručenie rovnopisov podaní sťažovateľa
navrhovateľovi, poverenie vyššieho súdneho úradníka na rozhodnutie o oslobodení
od súdnych poplatkov). Okresný súd uznesením č. k. 4 C/220/2008-47 zo 16. júna 2009
sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a prípismi z toho istého dňa
žiadal pôvodného navrhovateľa a obchodnú spoločnosť E. s. r. o., ktorá mala pôvodného
navrhovateľa v konaní nahradiť (ďalej len „navrhovateľ“), na preukázanie podmienok na
pripustenie žiadanej zámeny účastníkov konania na strane navrhovateľa. Na ten istý účel
žiadal okresný súd pôvodného navrhovateľa o doplnenie listinných dôkazov aj výzvami z 5.
januára 2010, pričom medzi tým ho ešte uznesením č. k. 4 C/220/2008-67 z 29. októbra
2009 vyzval na odstránenie neurčitosti návrhu na začatie konania. Následne uznesením č. k.
4 C/220/2008-77 z 30. marca 2010 okresný súd pripustil zámenu účastníkov konania na
strane navrhovateľa, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal a o jeho odvolaní rozhodol
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3 Co 136/2010-87 z 10. augusta 2010. Dňa 24.
augusta 2010 bolo vo veci nariadené prvé pojednávanie na 4. november 2010, ktoré bolo
rovnako ako pojednávanie nariadené na 18. január 2011 odročené pre ospravedlnenú
neúčasť sťažovateľa z dôvodu jeho práceneschopnosti. Pojednávanie nariadené na 28. apríl
2011 bolo zase odročené na základe ospravedlnenia sťažovateľa pre kolíziu s termínom
pojednávania vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C/175/2008
a z rovnakého dôvodu (kolízia termínov pojednávania) bolo odročené aj pojednávanie
nariadené na 9. jún 2011. Pojednávania nariadené zákonnou sudkyňou na 4. október
2011, 19. január 2012 a 4. október 2012 boli zase odročené z dôvodu práceneschopnosti
zákonnej sudkyne. K dokazovaniu vo veci došlo len na pojednávaniach konaných 26. apríla
2012 a 24. júla 2012. Dňa 7. februára 2013 po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu
bol zákonnou sudkyňou nariadený posledný termín pojednávania na 17. marec 2013, neskôr
opravený na 12. marec 2013, na ktorom okresný súd v neprítomnosti sťažovateľa (a s jeho
súhlasom) vykonal nariadené pojednávanie, ukončil dokazovanie vo veci a vyhlásil
rozsudok, ktorého písomné vyhotovenie bolo expedované procesným stranám 8. apríla
2013.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to,
že ak orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to
pri sťažnosti podanej v nadväznosti na to podľa čl. 127 ústavy viesť bez ďalšieho k jej
prijatiu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ak totiž všeobecný súd
reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jeho základného práva,
zakladá to podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (napríklad III. ÚS 209/2007, IV. ÚS 102/2012).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch podal predsedovi okresného súdu
15. januára 2013. Po podaní sťažnosti okresný súd nariadil pojednávanie na 12. marec 2013,
na ktorom vo veci samej aj rozsudkom rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd
po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu začal vo veci konať intenzívnejšie a konanie
na prvom stupni zavŕšil vydaním meritórneho rozhodnutia. Ústavný súd na základe
uvedeného dospel k záveru, že už prostredníctvom tejto sťažnosti sa zabezpečila efektívna
ochrana sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. marca 2012,
pozn.) k prieťahom v namietanom konaní už nedochádzalo.
Na podporu záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podanej podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vzal ústavný súd do úvahy aj ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 50/01,
I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), podľa ktorej nedostatočné personálne obsadenie súdu
a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, môže vzniknuté
prieťahy ospravedlniť len dočasne, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že priebeh namietaného konania bol
postihnutý nečinnosťou okresného súdu, resp. jeho predchodcu – Okresného súdu
Bratislava III najmä v úvodnom období (od mája 2007 do marca 2009), pričom následné
rozhodovanie o procesnom návrhu na zámenu účastníkov konania pred prvým
pojednávaním zase vykazovalo znaky neefektívneho konania (rozhodovanie o ňom trvalo
okresnému súdu od 3. apríla 2009 do 30. marca 2010). S prihliadnutím na uvedené zistenia,
ako aj na skutočnosť, že v rokoch 2008 až 2012 bol okresný súd postupne personálne
posilnený z počiatočného stavu 4 sudcov okresného súdu na súčasný stav 16 aktívnych
sudcov, možno vzhľadom na argumentáciu predsedu okresného súdu vyjadrenú v jeho
odpovedi sťažovateľovi z 12. februára 2013 o objektívnych dôvodoch vzniku zbytočných
prieťahov v úvodnom období po znovuzriadení okresného súdu (t. j. po 1. januári 2008)
v danom prípade dočasne ospravedlniť prieťahy vzniknuté v dôsledku nedostatočného
personálneho obsadenia okresného súdu.
Ústavný súd ďalej vzal zreteľ aj na skutočnosť, že v okolnostiach prípadu sa
na doterajšej dĺžke súdneho konania vo významnej miere negatívne prejavila nemožnosť
vykonať dokazovanie na pojednávaniach nariadených okresným súdom na 4. november
2010, 18. január 2011, 28. apríl 2011, 9. jún 2011, a to z dôvodov (aj keď objektívnych)
na strane sťažovateľa, za ktoré nemôže konajúci okresný súd niesť zodpovednosť.
Na tomto skutkovom základe ústavný súd konštatuje, že aj keď doterajšia činnosť
okresného súdu v namietanom konaní nebola po celú jeho dobu optimálna (keďže v jeho
doterajšom priebehu došlo aj k obdobiam neodôvodnenej nečinnosti, respektíve
neefektívnej činnosti okresného súdu, pozn.), ale po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch predsedovi okresného súdu došlo k náprave (okresný súd do dvoch
mesiacov od jej podania vo veci meritórne rozhodol, pozn.), dospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, a preto ju z tohto dôvodu pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že
v prípade, ak by krajský súd na základe odvolania účastníkov konania rozsudok okresného
súdu z 12. marca 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom jeho
ďalší postup v namietanom konaní by nesmeroval plynule a efektívne k jeho právoplatnému
skončeniu, sťažovateľovi nebude nič brániť opätovne podať v tejto veci ústavnému súdu
sťažnosť pre porušenie označených práv.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013