Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 116/2019
PDF · 149.48 KB
No categories available
II. ÚS 116/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 220/2008 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 220/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že pôvodný
žalobca sa návrhom doručeným 28. novembra 2006 Okresnému súdu Bratislava III domáhal
od sťažovateľa zaplatenia sumy 491,73 € s príslušenstvom z titulu neuhradenia odplaty
za ním vykonané právne služby. Dňa 1. januára 2008 bola vec po prechode výkonu
súdnictva pridelená okresnému súdu.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že stav „právnej neistoty, bezmocnosti,
prežitých psychických útrap z extrémne dlhého a nezákonného, protiústavného konania
Okresného súdu Pezinok o výsledok konania trval u sťažovateľa do 20.03.2019, kedy bolo
sťažovateľovi doručené zrušujúce a zastavujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6Co/333-4 /2016-390 z 31.01.2019, právoplatné a vykonateľné dňa 20.03.2019... teda
konečné rozhodnutie vo veci samej.“.
Sťažovateľ uvádza, že v danej veci podal 15. januára 2013 sťažnosť na prieťahy
predsedovi okresného súdu, ktorá bola vyhodnotená ako dôvodná. Následne 8. marca 2013
podal ústavnú sťažnosť, ktorou namietal porušenie práv z dôvodu prieťahov v napadnutom
konaní. Ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť uznesením č. k. III. ÚS 204/2013-23 zo 14. mája
2013 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ «... sa obrátil so žiadosťou o pomoc na Súd , ktorý v sťažnostnom konaní
č. 45308/13... medzi sťažovateľom a slovenskou vládou vydal dňa 28.01.2014 rozhodnutie
voči Slovenskej republiky, ktorým deklaroval porušenie „primeranej lehoty“ podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, sťažovateľovi priznal odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 2.500 eur...
Sťažovateľ tvrdí, že konanie pri jeho posudzovaní ako celku teda od 28.11.2006
do 20.03.2019 trvalo extrémne dlho, na prieťahoch zavinených neefektívnou a nezákonnou
rozhodovacou činnosťou porušovateľa sa nepodieľal, voči nečinnosti a neefektívnemu
konaniu vnútroštátnych súdov do podania ústavnej sťažnosti a po arbitrárnom
odmietajúcom rozhodnutí ústavného súdu uznesením sp. zn. III. ÚS 204/2013-23
z 14.05.2013 bol bezmocný, psychicky strádal, žil v utrpení a beznádeji o výsledok konania,
o to viac , že je invalidný dôchodca s nevyliečiteľnou chorobou a to všetko aj napriek tomu,
že vec bola po právnej stránke jednoduchá, nezložitá, tak bol obeťou šikany zo strany
pôvodného žalobcu a jeho nástupcu, ako aj okresného súdu (porušovateľa), vec mala a má
pre neho mimoriadny význam .
Rozhodovanie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa z 06.05.2013... vinou
pochybení porušovateľa (viď. opravné uznesenie...) trvalo extrémne dlho do 31.01.2019,
teda viac ako 5 ROKOV a 8 MESIACOV, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné
a neakceptovateľné, čo sa osvedčuje zrušujúcim a zastavujúcim uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6Co/333-4/2016-390 z 31.01.2019, doručeným sťažovateľovi dňa
20.03.2019...».
4. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby ústavnú
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom vyslovil porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 220/2008, priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € a priznal mu aj náhradu trov konania pred ústavným
súdom.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
11. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať
ako sťažnosť podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122 a nasl. zákona
o ústavnom súde a sťažovateľ je zároveň v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom v zmysle § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
12. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 220/2008, ktoré trvalo viac ako 12 rokov.
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne
aplikovateľná i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno
hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, II. ÚS 101/03, I. ÚS 88/07,
III. ÚS 155/09, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012, III. ÚS 288/2016).
14. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, IV. ÚS 105/07, I. ÚS 280/08, II. ÚS 186/2010).
15. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru)
vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 167/03, IV. ÚS 221/04).
16. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. IV. ÚS 102/05,
II. ÚS 387/06), v zmysle ktorej sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade okresným
súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už
nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva postupom všeobecného
súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie
o takejto ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,
ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03, ale aj Miroslav
Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie ESĽP z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
17. Keďže v čase podania ústavnej sťažnosti (3. mája 2019) už bolo v napadnutom
konaní právoplatne rozhodnuté (20. marca 2019), ústavný súd dospel k záveru,
že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu už nemohlo
reálne dochádzať.
18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že keďže v čase podania ústavnej
sťažnosti už bolo napadnuté konanie na okresnom súde meritórne skončené, s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je zrejmé, že ústavná sťažnosť sťažovateľa proti postupu okresného súdu je
zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
19. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2019