Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 353/2013
PDF · 337.81 KB
No categories available
I. ÚS 353/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky – odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. 1 Dso 2/2012
z 21. januára 2012, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013
doručená sťažnosť JUDr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou E. K.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolacieho
disciplinárneho senátu (ďalej len „odvolací disciplinárny senát“) sp. zn. 1 Dso 2/2012
z 21. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj jemu predchádzajúcim
postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je sudcom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).
Ku skutkovému stavu disciplinárneho konania vedeného proti nemu sťažovateľ
uviedol: «Bývalý predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici („navrhovateľ“) podal dňa
27. 11. 2009 proti sťažovateľovi na Najvyšší súd Slovenskej republiky – Disciplinárny súd,
návrh na začatie disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116
ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších
predpisov („ZoS“), z dôvodu zbytočných prieťahov v štyroch trestných veciach, s návrhom
na uznanie viny a uloženie disciplinárneho opatrenia – preloženie na súd nižšieho stupňa
[§117 ods. 5 písm. a) ZoS.]
Prvostupňový disciplinárny súd („PDS“) po štyroch ústnych pojednávaniach,
rozhodnutím sp. zn. 2 Ds 11/2009 zo dňa 06. 04. 2011 vyhovel disciplinárnemu návrhu
(„rozhodnutie zo dňa 06. 04. 2011“).
Na základe odvolania disciplinárne stíhaného sudcu odvolací disciplinárny súd
(„ODS“) rozhodnutím sp. zn. 2 Dso 3/2011 z 31. 10. 2011 podľa § 131 ods. 4 ZoS zrušil
rozhodnutie PDS a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol
(„rozhodnutie z 31. 10. 2011“.)
Dňa 13. 12. 2011 podaním, ktoré bolo urobené elektronicky, navrhovateľ (súčasný
predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici), vzal v súlade s § 120 ods. 9 ZoS disciplinárny
návrh späť.
Poukázal najmä na rozhodnutie ODS z 31. 10. 2011 a o. i. uviedol: „odvolací
disciplinárny súd prihliadol na množstvo vecí, ktoré boli sudcovi pridelené na konanie
a rozhodnutie v rokoch 2007-2009, na pridelenie reštančných vecí po odchádzajúcom
sudcovi, zohľadnil množstvo skončených vecí ako aj neúspešnú snahu sudcu riešiť
nepriaznivý stav v senáte podaním námietok voči neprimeranému počtu vecí v senáte,
pričom došiel k záveru, že sudca nemohol v každej jednotlivej veci, a teda najmä vo veciach
sp. zn. 1T 25/1999, 5T 2/2004, 5 To 4/2009 a 5 To 12/2009 konať bez prieťahov, pričom
všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú
povinnosť konať bez zbytočných prieťahov zavinene.
Vzhľadom na to, že disciplinárny súd je viazaný právnym názorom, ktorý vo svojom
rozhodnutí vyslovil odvolací disciplinárny súd, pričom navrhovateľ nedisponuje inými
dôkazmi, ktoré by mohli dodatočne zmeniť skutkový stav tak, aby vec mohla byť posúdená
inak, beriem v plnom rozsahu späť návrh na začatie disciplinárneho konania a
disciplinárne konanie navrhujem zastaviť“.
Keďže názor sťažovateľa o neopodstatnenosti disciplinárneho stíhania od samého
začiatku posilňovali, okrem iného, aj právny názor v rozhodnutí ODS z 31. 10. 2011
a stanovisko navrhovateľa vyjadrené v späťvzatí návrhu, na ústnom pojednávaní pred PDS
dňa 14. 12. 2011 požiadal, aby bol oslobodený.
PDS však na tomto ústnom pojednávaní rozhodol, že disciplinárne konanie proti
sťažovateľovi zastavuje, pretože disciplinárny návrh bol vzatý späť („rozhodnutie zo 14. 12.
2011“).
Na základe odvolania sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia PDS
a oslobodenia, ODS bez ústneho pojednávania rozhodnutím sp. zn. 1 Dso 2/2012 zo dňa
21. 01. 2013 podľa § 131 ods. 4 ZoS rozhodol tak, že odvolanie zamietol (ďalej aj
„namietané rozhodnutie ODS“ alebo „rozhodnutie ODS z 21. 01. 2013“.)»
Najvyšší súd Slovenskej republiky – prvostupňový disciplinárny senát (ďalej len
„prvostupňový disciplinárny senát“) v rozhodnutí sp. zn. 2 Ds 11/2009 zo 14. decembra
2011 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa sťažovateľa v podstatnom poukázal
na skutočnosť, že predseda krajského súdu (ďalej len „navrhovateľ“) vzal návrh
na disciplinárne konanie voči sťažovateľovi späť a navrhol konanie zastaviť. Prvostupňový
disciplinárny senát vyslovil právny názor, podľa ktorého späťvzatie návrhu tvorí prekážku
v ďalšom konaní a súd nemá inú možnosť, len konanie zastaviť, a to aj napriek tomu, že
sťažovateľ žiadal, aby bol pre nedostatok zavinenia spod disciplinárneho previnenia
oslobodený.
V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ uviedol tieto rozhodujúce
skutočnosti:
„1. Vzhľadom na závažné zistenia v prospech sudcu uvedené v rozhodnutí ODS
z 31. 10. 2011 sme žiadali jeho oslobodenie (str. 1, str. 2 ods. 1.).
2. Navrhovateľ s poukazom na právny názor v označenom rozhodnutí ODS v ďalšom
konaní pred PDS vzal návrh späť (lebo nedisponuje inými dôkazmi, aby vec mohla byť
posúdená inak) a alternatívne súhlasil aj s oslobodením sudcu (str. 2 ods. 2, 3.)
3. Ide o stret dvoch dôvodov pre ukončenie disciplinárneho konania (oslobodenie
a zastavenie) a vzhľadom na postupnosť dôvodov ukončenia disciplinárneho konania, ktoré
sú uvedené v § 129 ZoS, treba dať prednosť skoršiemu dôvodu, t. zn. oslobodeniu podľa
ods. 4 pred zastavením podľa ods. 6; oslobodeniu treba dať prednosť aj preto, lebo je to pre
sudcu priaznivejšie (str. 2-3.)
4. S ohľadom na § 150 ods. 2 ZoS možno primerane aplikovať aj § 239 ods. 2 TP
(str. 3 predposledný odsek.)
5. Oslobodenie sudcu by bolo aj v súlade s princípom rovnakého zaobchádzania,
poukazujúc na inú obdobnú disciplinárnu vec (2 Ds /2005), kde bol sudca napokon
oslobodený, hoci tomu predchádzalo právoplatné zastavenie konania pre oneskorenosť
disciplinárneho návrhu; odlišné rozhodovanie v obdobných prípadoch by znamenalo
porušenie ústavnej zásady rovnosti (str. 3 posledný odsek; str. 4 prvý odsek.)
6. PDS na ústnom pojednávaní dňa 14. 12. 2011 po späťvzatí návrhu zo strany
navrhovateľa ďalej pokračoval v konaní a smeroval k tomu, aby vo veci meritórne rozhodol
(str. 4 ods. 2.)
7. Sudca v odvolaní žiadal, aby ODS zrušil napadnuté rozhodnutie PDS a sudcu
oslobodil (str. 4 ods. 3.)
8. Sudca tiež žiadal náhradu trov disciplinárneho konania (str. 4-5.).“
Odvolací disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí zamietol odvolanie
sťažovateľa, pričom v podstatnom uviedol, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné,
prvostupňový disciplinárny senát nemal inú možnosť ako disciplinárne konanie zastaviť,
pretože nemal právny titul konať a využitie dispozitívnej zásady navrhovateľom možno
prirovnať k procesnej situácii uvedenej v §239 Trestného poriadku – späťvzatiu obžaloby
prokurátorom. Akceptovaním právneho názoru sťažovateľa o postupnej „hierarchii“
rozhodovacích dôvodov uvedených v §129 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) by podľa názoru
odvolacieho disciplinárneho senátu existovali popri sebe dve rozhodnutia. Vo vzťahu k veci
vedenej pod sp. zn. 2 Ds 8/2005, na ktorú sťažovateľ poukazoval, odvolací disciplinárny
senát uviedol, že procesný stav v uvedenej veci bol diametrálne odlišný.
S argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu sa odvolací disciplinárny súd vysporiadal takýmto spôsobom:
„Na argumentáciu odvolateľa... (stret dôvodov ukončenia disciplinárneho konania
a potreba prednosti oslobodenia pred zastavením konania), ODS odpovedá tak, že takéto
riešenie je neprijateľné, lebo by popri sebe existovali dve rozhodnutia...
K tomu uvádzame: tvrdenie ODS o neprijateľnosti takéhoto riešenia (lebo by potom
vlastne existovali popri sebe dve rozhodnutia), je neopodstatnené. Ak súd rozhodne napr.
o oslobodení, potom už predsa nemôže zastavovať konanie (a tiež naopak). Existencia
dvoch rozhodnutí popri sebe je právne nepredstaviteľná.
Na argumentáciu odvolateľa... o potrebe primeraného uplatnenia § 239 ods. 2 TP,
ODS vôbec neodpovedá. ODS však uvádza, že späťvzatie návrhu v disciplinárnom konaní
možno prirovnať k procesnej situácii uvedenej v § 239 TP – späťvzatiu obžaloby
prokurátorom...
K tomu uvádzame: keďže k späťvzatiu návrhu navrhovateľom v disciplinárnom
konaní došlo až po začatí ústneho pojednávania (na piatom ústnom pojednávaní), nemožno
to prirovnať k späťvzatiu obžaloby prokurátorom podľa § 239 ods. 1 TP, pretože toto je
možné iba do začatia hlavného (a teda ústneho) pojednávania. Späťvzatie návrhu
v disciplinárnom konaní po začatí ústneho pojednávania možno prirovnať iba k § 239 ods.
2 TP o ustúpení prokurátorom od obžaloby po začatí hlavného pojednávania.
Argumentáciu odvolateľa... o potrebe oslobodenia, aj s prihliadnutím na princíp
rovnakého zaobchádzania a ústavnú zásadu rovnosti (s poukazom na inú disciplinárnu vec
– 2 Ds 8/2005) - ODS neakceptuje s tým, že procesný stav v označenej disciplinárnej veci
bol diametrálne odlišný...
K tomu uvádzame, že problém ústavnej zásady rovnosti a jej riešenia nie je
vyčerpaný iba porovnávaním postavenia dvoch účastníkov – sudcov (ako disciplinárne
stíhaných sudcov), v dvoch disciplinárnych veciach – kde sa eventuálne môže javiť ako
odlišný. Problém ústavnej zásady rovnosti však treba riešiť aj pri porovnávaní postavenia
účastníkov (navrhovateľa a disciplinárne stíhaného sudcu) v jednej, t. zn. tejto
disciplinárnej veci a analyzovať z hľadiska rovnosti strán v konaní (viď ďalej text
sťažnosti).
Na argumentáciu odvolateľa... (že na piatom ústnom pojednávaní pred PDS dňa
14. 12. 2011 PDS vlastne pokračoval v konaní, a mohol teda rozhodnúť aj v merite veci)
ODS nereaguje vôbec.
Na zásadnú požiadavku odvolateľa..., aby bolo rozhodnutie PDS zo 14. 12. 2011
zrušené a sudca spod návrhu oslobodený, ODS odpovedá tak, ako je uvedené vyššie
v bodoch 1, 2, 3 a 7 jeho rozhodnutia:
- po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie, táto požiadavka nie je
dôvodná;
- PDS po doručení späťvzatia návrhu nemal inú možnosť, ako konanie zastaviť;
- späťvzatím návrhu vzniká situácia, že niet právneho titulu ďalej vo veci konať;
- keď navrhovateľ vzal návrh späť v zmysle zákona, ODS je povinný rešpektovať
dispozičné právo navrhovateľa.
Len pre upresnenie... poukazujem na to, že navrhovateľ doručil späťvzatie návrhu
elektronicky dňa 13. 12. 2011, t. j. deň pred určeným termínom ústneho pojednávania, toto
svoje elektronické podanie však potvrdil písomne predložením originálu podania (a aj ústne
do zápisnice) až na ústnom pojednávaní na PDS dňa 14. 12. 2011. PDS preto mohol
o späťvzatí konať až dňa 14. 12. 2011 a to s ohľadom na ust. § 62 ods. 1 TP.
K podstate argumentácie ODS uvedenej vyššie v bodoch 1, 2, 3 a 7 uvádzame, že:
- ODS nezvážil všetky okolnosti významné pre rozhodnutie, pretože ignoroval
ústavné aspekty veci;
- keby ODS tieto okolnosti zvážil, mohol dospieť k záveru, že existuje aj iná možnosť
ako rozhodnúť vo veci okrem zastavenia konania, keďže existoval právny titul na konanie
vo veci;
- ODS bol povinný v prvom rade rešpektovať ústavu a práve v ústavnom kontexte
mal posúdiť aj dispozičné právo navrhovateľa.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že v zmysle § 150 ods. 2 zákona o sudcoch sa
na disciplinárne konanie primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu – Trestného
poriadku, ak zákon o sudcoch neustanovuje inak alebo z povahy veci nevyplýva niečo iné.
Zákon o sudcoch upravuje postup disciplinárneho súdu odlišne ako Trestný poriadok,
ak k späťvzatiu návrhu dôjde po začatí ústneho pojednávania. Podľa § 129 ods. 6 zákona
o sudcoch disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie, ak vyjde najavo niektorý
z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom pojednávaní (dôvodom zastavenia je aj
späťvzatie disciplinárneho návrhu).
Odlišne analogickú situáciu rieši Trestný poriadok v § 239 ods. 2, podľa ktorého
ak prokurátor na hlavnom pojednávaní oznámi, že ustupuje od obžaloby v celom rozsahu
alebo pre niektorý zo skutkov uvedených v obžalobe, súd obžalovaného oslobodí v celom
rozsahu alebo pre niektorý zo skutkov uvedený v obžalobe...
Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ argumentoval: „Prokurátor môže teda vziať
obžalobu späť podľa § 239 ods. 1 TP iba do začatia hlavného pojednávania. Po začatí
hlavného pojednávania sa už takýto úkon kvalifikuje ako ustúpenie od obžaloby podľa § 239
ods. 2 TP s odlišným právnym následkom (uvedeným v ust. § 239 ods. 2 TP). Z uvedeného
vyplýva, že TP striktne odlišuje situáciu, kedy prokurátor (v postavení navrhovateľa) vezme
návrh na začatie konania späť ešte pred začatím hlavného pojednávania, a keď tak urobí
po začatí hlavného pojednávania. Zákon spája s takýmto postupom prokurátora odlišné
právne následky. Uvedené jednoznačne reflektuje aj tú skutočnosť, že hlavné pojednávanie
je verejné a po jeho začatí sa verejnosť môže dozvedieť, že obžalovaný čelí z nejakých
dôvodov trestnému stíhaniu a obžalobe. Analogická situácia je aj v prípade disciplinárne
stíhaného sudcu – verejnosť sa o konaní vedenom proti sudcovi dozvie spravidla až
na ústnom pojednávaní (ak neberieme do úvahy situácie, kedy navrhovateľ sám iniciatívne
informuje verejnosť - médiá o tom, že sudca je disciplinárne stíhaný).
Dôsledkom aplikácie ustanovení § 129 ods. 6 ZoS namiesto analogickej aplikácie
§ 239 ods. 2 TP v prípade sťažovateľa je, že verejnosť na neho nebude nazerať ako
na osobu, ktorá sa nedopustila disciplinárneho previnenia (ktoré sa mu kládlo za vinu), ale
ako na osobu, proti ktorej muselo byť disciplinárne konanie zastavené pre nedostatok vôle
navrhovateľa pokračovať v disciplinárnom konaní. Navyše, napriek tomu, že aj navrhovateľ
vo svojom späťvzatí jasne komunikuje, že návrh berie späť aj preto, že nie je schopný
preukázať splnenie jedného zo základných predpokladov príslušnej skutkovej podstaty – a
to zavinenie, a teda by boli splnené podmienky pre oslobodenie sudcu, sudca si nemôže
uplatňovať náhradu trov konania, ktoré mu pri obrane jeho práv vznikli. Podotýkame, že
sťažovateľ čelil disciplinárnemu konaniu počas niekoľkých rokov, pričom sa uskutočnilo
päť verejných pojednávaní, predkladal vyjadrenia, musel podávať odvolanie (ako sa
ukázalo, nielen jeho odvolanie ale aj ostatná obrana používaná počas konania boli
dôvodné).
Ustanovenie § 129 ods. 6 ZoS umožňujúce zastaviť konanie v dôsledku späťvzatia tak
umožňuje navrhovateľovi určitú formu obštrukcie: Ak sa počas konania a dokazovania
ukáže, že navrhovateľ nie je schopný preukázať tvrdenia, ktoré uvádza v návrhu na začatie
disciplinárneho konania, a teda sú splnené predpoklady na oslobodenie disciplinárne
stíhaného sudcu, navrhovateľ späťvzatím znemožní nielen úplné očistenie disciplinárneho
sudcu v očiach verejnosti (odbornej aj laickej), ale vyhne sa aj povinnosti uhradiť
disciplinárne stíhanému sudcovi vzniknuté a účelne uplatňované trovy konania. Takýto stav
je ústavne neudržateľný.“
Podľa sťažovateľa tým, že prvostupňový disciplinárny senát „uplatnil problematické
ustanovenie § 129 ods. 6 ZoS o zastavení disciplinárneho konania, čo v konkrétnych
okolnostiach prípadu znamenalo porušenie ústavného princípu rovnosti strán. PDS tak
urobil napriek tomu, že mohol uplatniť iné - ústavne konformné ustanovenie,
a to ustanovenie podľa § 239 ods. 2 TP.“.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež argumentoval, že výkladom a aplikáciou zákona podľa
jeho názoru disciplinárne súdy rozhodujúce v jeho veci porušili princíp rovnosti zbraní
a významne zvýhodnili navrhovateľa voči sťažovateľovi, keď „priznali navrhovateľovi
právo na späťvzatie návrhu na piatom ústnom pojednávaní s právnym následkom
zastavenia konania, a to po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí ODS... a na základe
podania navrhovateľa, ktorý explicitne uvádza, že nevie predložiť dôkazy na preukázanie
zavinenia sudcu. Takýto postup disciplinárnych senátov v konkrétnom prípade spôsobil
nerovnaké procesné práva a povinnosti navrhovateľa a odporcu, nerovnaké procesné
podmienky a postavenie na ich uplatňovanie (resp. obhajovanie svojich záujmov) a
podstatné zvýhodnenie navrhovateľa voči odporcovi.“. V danom prípade zastavenie
disciplinárneho konania nemôže byť dostatočnou satisfakciou pre sťažovateľa, keď proti
nemu vedené disciplinárne konanie bolo mediálne sledované.
Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že
odvolací disciplinárny senát sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal obsahom
späťvzatia návrhu, najmä s poukazom na alternatívny návrh na oslobodenie sťažovateľa
prednesený navrhovateľom. Súčasne odvolací disciplinárny senát podľa sťažovateľa
dezinterpretoval predchádzajúce rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu
sp. zn. 2 Dso 3/2011 z 31. októbra 2011(ďalej len „rozhodnutie z 31. októbra 2011“).
Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie „nedáva jasne a zrozumiteľne
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky“, najmä odvolací disciplinárny
senát sa nevyjadril k argumentácii sťažovateľa vyznievajúcej v jeho prospech, ale
preskúmal predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu z 31. októbra
2011, čo znamená v konečnom dôsledku aj nedostatok nestrannosti súdu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že napadnutým rozhodnutím
a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. l ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky – Odvolací disciplinárny senát rozhodnutím
sp. zn. 1 Dso 2/2012 zo dňa 21. 01. 2013, ako aj konaním ktoré mu predchádzalo, porušil
základné právo JUDr. J. B. podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – Odvolacieho
disciplinárneho senátu sp. zn. 1 Dso 2/2012 zo dňa 21. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa mu
vracia, aby ju urýchlene [bez zbytočného odkladu] znovu prerokoval a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky – Odvolací disciplinárny senát je povinný
uhradiť JUDr. J. B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania prostredníctvom
jeho právnej zástupkyne.“
II.
Konanie pred disciplinárnym súdom a jeho rozhodnutia
Navrhovateľ podal 27. novembra 2009 proti sťažovateľovi návrh na začatie
disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. g)
zákona o sudcoch z dôvodu spôsobenia zbytočných prieťahov v 4 trestných veciach.
Rozhodnutím prvostupňového disciplinárneho senátu zo 6. apríla 2011 bol
sťažovateľ uznaný za vinného a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5
zákona o sudcoch, a to preloženie sudcu na súd nižšieho stupňa.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého
odvolací disciplinárny senát rozhodnutím z 31. októbra 2011 zrušil prvostupňové
rozhodnutie zo 6. apríla 2011 a vec vrátil prvostupňovému disciplinárnemu senátu.
Podaním urobeným v elektronickej forme z 13. decembra 2011 navrhovateľ vzal
disciplinárny návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi späť. Na ústnom
pojednávaní konanom 14. decembra 2011 bolo predmetné podanie potvrdené ústne
do zápisnice.
Následne vydaným prvostupňovým rozhodnutím bolo disciplinárne konanie proti
sťažovateľovi zastavené z dôvodu späťvzatia disciplinárneho návrhu. Na základe podrobne
odôvodneného odvolania podaného sťažovateľom odvolací disciplinárny senát rozhodol
napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd v odôvodnení najskôr
uviedol dôvody, ktoré viedli sťažovateľa k podaniu odvolania:
«Menovaný sudca poukazoval na skutočnosť, že v jeho disciplinárnej veci
rozhodoval odvolací disciplinárny súd dňa 31. októbra 2011 pod č. k. 2 Dso 3/2011 tak, že
zrušil rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu a vec mu vrátil na nové
prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom bolo, že skutkové zistenia prvostupňového
disciplinárneho súdu boli neúplné a nesprávne a právne závery nesprávne a predčasné.
Poukazoval na to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho súdu, ktorým
bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu, obsahuje viaceré zásadné
právne názory, z ktorých je podľa názoru disciplinárne stíhaného sudcu podstatným
nasledovný právny názor: „Z uvedeného podľa názoru odvolacieho disciplinárneho súdu
vyplýva, že vo veciach špecifikovaných v návrhu na disciplinárne konanie došlo
k prieťahom, avšak z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by u sudcu JUDr. J.
B. bola naplnená vôľová zložka zavinenia, teda chcenie, uzrozumenie, či spoliehanie sa bez
primeraných dôvodov, že k prieťahom vo vybavovaní predmetných vecí nedôjde, naopak
odvolací disciplinárny súd zistil také skutočnosti, ktoré vôľovú zložku zavinenia vylučujú“.
Toto zistenie odvolacieho disciplinárneho súdu ďalej pokračuje: „Vzhľadom na množstvo
vecí, ktoré boli sudcovi pridelené na konanie a rozhodnutie v rokoch 2007-2010, nemohol
sudca v každej jednotlivej veci, a teda aj vo veciach 1T 25/1999, 5T 2/2004, 5To 4/2009 a
5To 12/2009 konať bez prieťahov.“ Z toho súd dospel k záveru, že „Všetky tieto skutočnosti
nasvedčujú tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú povinnosť konať bez
zbytočných prieťahov zavinene.“ Vzhľadom na uvedené zistenia odvolacieho
disciplinárneho súdu JUDr. B. počas ústneho pojednávania uskutočneného dňa 14.
decembra 2011 žiadal, aby disciplinárny súd rozhodol tak, že ho v plnom rozsahu oslobodí.
Ďalej uviedol, že počas tohto ústneho pojednávania mu súd krátkou cestou doručil
späťvzatie návrhu na začatie konania zo strany navrhovateľa, pričom navrhovateľ počas
pojednávania dňa 14. decembra 2011 uviedol, že súhlasí s oslobodením JUDr. B. JUDr. B.
ďalej uviedol, že počas tohto pojednávania nastala situácia, že sa „stretli“ dva dôvody na
ukončenie predmetného disciplinárneho konania, a to oslobodenie spod návrhu a
zastavenie konania. Poukazoval pritom na ustanovenie § 129 ods. 4 a ods. 6 zákona.
Vyslovil právny názor, že keďže odvolací disciplinárny súd uviedol, že JUDr. B. neporušil
svoju sudcovskú povinnosť konať bez prieťahov, bolo povinnosťou prvostupňového
disciplinárneho súdu postupovať podľa ustanovenia § 129 ods. 4 zákona a bez ohľadu, že
navrhovateľ na pojednávaní vzal svoj návrh na začatie konania späť, mal postupovať podľa
postupnosti, ktorú zákonodarca určil v ustanovení § 129 zákona. Poukazoval na to, že
zákon nerieši osobitne situáciu, keď sa „stretnú“ dva možné dôvody ukončenia konania, čo
je ďalším argumentom, ktoré podporujú jeho tvrdenie, že v takom prípade mal súd
rozhodnúť jednak v zmysle skorších ustanovení príslušného právneho predpisu, a tiež s
ohľadom na to, ktoré rozhodnutie je pre disciplinárne stíhaného sudcu priaznivejšie. V
prejednávanej veci je priaznivejším pre disciplinárne stíhaného sudcu oslobodzujúce
rozhodnutie. Poukazoval tiež na to, že s ohľadom na ustanovenie § 150 ods. 2 zákona, môže
súd primerane aplikovať ustanovenie § 239 ods. 2 Trestného poriadku, pričom tiež
poukazoval na rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Ds 8/2005.»
Následne odvolací disciplinárny súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia uviedol svoje vlastné zistenia a závery:
«Podľa § 124 písm. a/ zákona disciplinárny senát bez ústneho pojednávania konanie
zastaví, ak bol návrh na začatie disciplinárneho konania podaný oneskorene alebo vzatý
späť.
Podľa § 129 ods. 5 zákona ak disciplinárny senát sudcu oslobodil, má sudca, proti
ktorému sa disciplinárne konanie viedlo, nárok voči štátu na náhradu trov účelne
vynaložených v súvislosti s disciplinárnym konaním. Disciplinárny senát rozhodne o tomto
nároku vo svojom rozhodnutí. Ak treba vykonať ďalšie vyšetrovanie, rozhodne o nároku
sudcu na náhradu trov samostatným rozhodnutím.
Podľa § 129 ods. 6 zákona disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie,
ak vyjde najavo niektorý z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom pojednávaní.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona, podľa názoru odvolacieho
disciplinárneho senátu, prvostupňový disciplinárny súd po doručení späťvzatia návrhu
navrhovateľom nemal inú možnosť, ako disciplinárne konanie zastaviť. Ide o jeden
z taxatívne uvedených dôvodov pre zastavenie uvedených v ustanovení § 124 zákona (okrem
dôvodu späťvzatia, sem patrí aj dôvod oneskorene podaného návrhu na začatie
disciplinárneho konania, prekážka amnestie, zánik zodpovednosti za previnenie, či
priestupok, dôvod ne bis in idem, odvolanie z funkcie sudcu, či zánik jeho funkcie, absencia
podnetu poškodeného v zákonom určených prípadoch). Prvostupňový disciplinárny súd mal
v prvom rade možnosť zastaviť konanie bez ústneho pojednávania podľa vyššie citovaného
ustanovenia (§124 písm. a/ zákona), a to vzhľadom k tomu, že späťvzatie návrhu mu bolo
doručené elektronicky deň pred vytýčeným termínom ústneho pojednávania (13. decembra
2011). V danom prípade k zastaveniu konania došlo až na ústnom pojednávaní
(14. decembra 2011), čo zákon v ustanovení § 129 ods. 6 zákona, nielenže pripúšťa, ale
prikazuje (... senát zastaví disciplinárne konanie, ak vyjde najavo niektorý z dôvodov
zastavenia uvedených v § 124).
Späťvzatím návrhu na disciplinárne konanie vzniká situácia, že disciplinárny senát
nemá právny titul ďalej konať, keďže niet navrhovateľa a ani samotného predmetu,
o ktorom má konať. Využitie dispozitívnej zásady navrhovateľom možno prirovnať
k procesnej situácii uvedenej v § 239 Trestného poriadku – späťvzatiu obžaloby, resp.
dohody o vine a treste prokurátorom.
Akceptovať právny názor odvolateľa o postupnej „hierarchii“ rozhodovacích
dôvodov uvedených v ustanovení § 129 zákona je neprijateľné. Už z vyššie vymenovaných
dôvodov, ak disciplinárny senát zistí niektorý z dôvodov pre zastavenie, musí konanie
zastaviť. V opačnej situácii by existovali popri sebe dve rozhodnutia – napr. rozhodnutie
príslušného orgánu o amnestii a rozhodnutie o oslobodení, rozhodnutie orgánu v trestnom
konaní a rozhodnutie o oslobodení, rozhodnutie o zániku zodpovednosti za priestupok
a rozhodnutie o oslobodení. Ako vidieť ide o logicky, teleologicky aj legislatívne
neprípustný výklad.
Procesný stav v pripodobňovanej veci odvolateľom (2 Ds 8/2005) bol diametrálne
odlišný, ktorý nie je možné aplikovať na danú disciplinárnu vec. V označenej veci nedošlo
k späťvzatiu návrhu, ale návrh bol podaný oneskorene, čo viedlo k právoplatnému
zastaveniu konania. Až na požiadanie disciplinárne stíhaného sudcu, dovolávajúceho sa
pokračovania v konaní poukázaním na § 11 ods. 2 vtedy platného Trestného poriadku bolo
v disciplinárnom konaní pokračované. Disciplinárny súd tu totiž oneskorene podaný návrh
posúdil analogicky ako „premlčanie“ disciplinárneho stíhania v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/
vtedy platného Trestného poriadku. Trestný poriadok totiž pripúšťa dve výnimky, v ktorých
je možné napriek zastavujúcim dôvodom pokračovať v konaní. Jednak ide o premlčací
dôvod (§ 9 ods. 1 písm. a/ súčasného Trestného poriadku) alebo dôvod uvedený v § 215
ods. 2 písm. a/ súčasného Trestného poriadku, t. j. zastavenie trestného stíhania pre jeho
neúčelnosť. V týchto prípadoch môže obvinený vyhlásiť do troch dní od doručenia uznesení,
že na prejednaní vecí trvá, pričom zákonodarca vyžaduje, aby bol o tom v rozhodnutí
vopred aj poučený. Je zjavné, že späťvzatie návrhu navrhovateľom na disciplinárne
potrestanie sudcu pre disciplinárne previnenie, nie je ani jedným zo zákonných dôvodov,
aby mohlo byť v konaní pokračované a prípadne po vykonaním dokazovaní vyhlásené
oslobodzujúce rozhodnutie.
Pre úplnosť veci odvolací disciplinárny senát poukazuje na to, že rozhodnutím
odvolacieho disciplinárneho súdu, sp. zn. 2 Dso 3/2011-511 z 31. októbra 2011, bolo
zrušené rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu, sp. zn. 2 Ds 11/2009-425
zo 6. apríla 2011 a vec bola vrátená prvostupňovému disciplinárnemu súdu pre
nedostatočne zistený skutkový stav a na doplnenie dokazovania v smeroch uvedených
v rozhodnutí odvolacieho disciplinárneho súdu a na nové rozhodnutie vo veci, a preto
konštatovanie uvedené v závere tohto rozhodnutia „Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú
tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú povinnosť konať bez zbytočných
prieťahov zavinene“, na ktoré JUDr. B. poukazuje, je protirečivé a nezodpovedá
predchádzajúcemu obsahu tohto rozhodnutia. Pokiaľ by odvolací disciplinárny súd dospel
k takémuto záveru, na rozdiel od záveru prvostupňového disciplinárneho súdu, bolo jeho
povinnosťou rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu podľa § 131 ods. 4 zákona
zrušiť a JUDr. J. B. podľa § 129 ods. 4 zákona oslobodiť spod disciplinárneho previnenia.
Skutočnosti, že odvolací disciplinárny senát k takémuto záveru nedospel, nepochybne
nasvedčuje práve skutočnosť, že po zrušení rozhodnutia prvostupňového disciplinárneho
súdu, vec vrátil na nové konanie.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ vzal návrh na začatie disciplinárneho konania
v zmysle § 120 ods. 9 zákona späť, odvolací disciplinárny senát je povinný rešpektovať
dispozičné právo navrhovateľa.»
III.
Východiská a závery ústavného súdu
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),
ktorý je oprávnený a povinný posúdiť namietanú neústavnosť konania a rozhodovania
v tejto veci, pretože niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil
základné práva sťažovateľa ako účastníka disciplinárneho konania podľa ústavy a dohovoru
pred odvolacím disciplinárnym súdom.
Disciplinárny súd v zmysle judikatúry ústavného súdu sa síce nepovažuje
za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy, ale na druhej
strane je súdom, ktorého pôsobnosť je definovaná v zákone o sudcoch a je zameraná
výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov (m. m. PL. ÚS 7/02,
III. ÚS 392/2010, II. ÚS 140/2011). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje aj
o sťažnostiach fyzických osôb na porušenie ich základných práv v konaní pred
disciplinárnym súdom. Disciplinárne konanie má povahu a znaky trestného konania
a disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na základné zásady, ktoré
sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde k porušeniu týchto zásad a takéto
porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv disciplinárne obvineného sudcu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na... súde... Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy... všetci účastníci sú si v konaní podľa
odseku 2 rovní. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 17/01) opakovane uvádza,
že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02). Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa judikatúry ústavného súdu
základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).
Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy
v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných
základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti
dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať
vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a
základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná. Výklad a aplikácia
zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,
ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a
výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho
podstatou a zmyslom.
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu odvolacieho
disciplinárneho senátu z uvedených hľadísk. V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu
rozhodnúť o tom, či napadnutým rozhodnutím boli porušené základné práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Porušenie označených práv
vidí sťažovateľ v tom, že odvolací disciplinárny senát zamietol jeho odvolanie proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bolo proti nemu vedené disciplinárne konanie
zastavené v dôsledku späťvzatia disciplinárneho návrhu navrhovateľom. Podstatou
námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že vzhľadom na niekoľko rokov trvajúce disciplinárne
konanie, ktoré bolo mediálne sledované, ako aj vzhľadom na späťvzatie disciplinárneho
návrhu pre jeho nedôvodnosť mal byť sťažovateľ spod disciplinárneho previnenia
oslobodený využitím analógie legis – § 239 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ v tejto
súvislosti tiež poukázal, že zastavením disciplinárneho konania mu nebola poskytnutá
morálna satisfakcia v miere korešpondujúcej so zásahom do jeho práv, a teda bolo
znemožnené jeho „úplné očistenie“.
Pre posúdenie veci sťažovateľa bolo relevantné, aby sa ústavný súd zameral
na procesnú zákonnú úpravu vzťahujúcu sa na danú vec. Samotný priebeh disciplinárneho
konania je upravený v zákone o sudcoch v jeho ustanoveniach § 120 až § 135. Systematicky
je tento priebeh uvedený vzostupne, t. j. od podania návrhu (§ 120) až po zahladenie
disciplinárneho postihu (§ 135).
Podľa § 124 písm. a) zákona o sudcoch disciplinárny senát bez ústneho pojednávania
konanie zastaví, ak bol návrh na začatie disciplinárneho konania podaný oneskorene alebo
vzatý späť.
Podľa §120 ods. 9 zákona o sudcoch návrh na začatie disciplinárneho konania možno
vziať späť až dovtedy, kým sa disciplinárny senát, prípadne odvolací disciplinárny senát
odoberie na záverečnú poradu. Ten, kto vzal návrh na začatie disciplinárneho konania späť,
nemôže už v takomto prípade podať nový návrh.
Podľa § 129 ods. 6 zákona o sudcoch disciplinárny senát zastaví disciplinárne
konanie, ak vyjde najavo niektorý z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom
pojednávaní.
Podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti
sudcu sa primerane použije prvá časť Trestného zákona a na disciplinárne konanie sa
primerane použije Trestný poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy
veci nevyplýva niečo iné, pri posudzovaní.
Dôležitým aspektom v danej veci je posúdenie, či disciplinárne senáty konajúce
vo veci sťažovateľa vo vzťahu k procesnému úkonu navrhovateľa – späťvzatiu
disciplinárneho návrhu mali v súlade s § 150 ods. 2 zákona o sudcoch postupovať
analogicky podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku, a teda rozhodnúť o oslobodení
sťažovateľa spod disciplinárneho previnenia alebo bol zákonný nimi aplikovaný postup, pri
ktorom disciplinárne konanie zastavili v súlade s § 129 ods. 6 v spojení s § 124 písm. a)
zákona o sudcoch.
Podľa § 239 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor môže vziať späť obžalobu až do
začatia hlavného pojednávania a návrh na dohodu o vine a treste do začatia verejného
zasadania nariadeného na jeho prejednanie; vec sa tým vracia do stavu prípravného konania.
Predseda senátu uznesením vezme na vedomie späťvzatie obžaloby alebo späťvzatie návrhu
prokurátora na dohodu o vine a treste. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak prokurátor
na hlavnom pojednávaní oznámi, že ustupuje od obžaloby v celom rozsahu alebo pre
niektorý zo skutkov uvedených v obžalobe, súd obžalovaného oslobodí v celom rozsahu
alebo pre niektorý zo skutkov uvedený v obžalobe. Ak obžaloba obsahuje návrh na uloženie
ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky alebo zhabania majetku a prokurátor
na hlavnom pojednávaní oznámi, že od tohto návrhu ustupuje, súd postupuje podľa § 362a
ods. 4.
V prípade analógie zákona (analogia legis) ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho
meradla na zákonom (alebo iným právnym predpisom) neupravenú právnu otázku
na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá
môže byť predmetom analógie zákona, ako aj prípadné použitie analógie zákona
(podobného právneho predpisu na podobný vecný stav), a rozhodnutie na základe jej
použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 122/03, IV. ÚS 107/2012).
Z citovaných ustanovení zákona o sudcoch vyplýva, že zákon rozlišuje dva
momenty, kedy navrhovateľ využijúc dispozičné oprávnenie vyplývajúce mu z § 120 ods. 7
tohto zákona môže až do chvíle, kým sa disciplinárny senát neodoberie na záverečnú
poradu, vziať svoj disciplinárny návrh späť. V prvom prípade, ak tak urobí pred ústnym
pojednávaním, disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie podľa § 124 písm. a)
zákona o sudcoch alebo v druhom prípade, ak k späťvzatiu dôjde počas ústneho
pojednávania, kedy disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie podľa § 129 ods. 6
zákona o sudcoch. V oboch prípadoch je právnym následkom dispozície s disciplinárnym
návrhom zastavenie disciplinárneho konania, pričom dôvody zastavenia sú v zákone
o sudcoch stanovené taxatívne. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež konštatuje, že platná
zákonná úprava nepodmieňuje zastavenie disciplinárneho konania súhlasom stíhaného
sudcu.
Z uvedeného vyplýva, že zákon o sudcoch procesný postup disciplinárneho senátu,
resp. odvolacieho disciplinárneho senátu v prípade späťvzatia návrhu na začatie
disciplinárneho konania stanovuje, dokonca predvída oba momenty, kedy môže navrhovateľ
vziať svoj návrh späť (pred alebo počas ústneho pojednávania). Podľa názoru ústavného
súdu preto nie je potrebné v otázke pravidiel pre procesný postup a rozhodovanie
disciplinárneho senátu v prípade späťvzatia návrhu na začatie disciplinárneho konania
aplikovať analógiu legis, a teda použiť Trestný poriadok, tak ako to v sťažnosti navrhuje
sťažovateľ.
Ústavný súd dospel k záveru, že hoci bol pôvodný disciplinárny návrh vzatý späť ako
nedôvodný a jeho dôsledkom bolo v prípade sťažovateľa niekoľkoročné mediálne sledované
disciplinárne konanie, a teda existencia hrozby konštatovania viny a uloženia
disciplinárneho opatrenia, čo mohlo mať vplyv na výkon jeho sudcovskej funkcie a súčasne
bolo spôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti, resp. profesionálnej cti,
uvedené nemožno považovať za dôvod, na základe ktorého by ústavný súd vyhodnotil
napadnuté rozhodnutie ako neakceptovateľné a arbitrárne, keďže disciplinárne senáty
konajúce vo veci sťažovateľa postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona
o sudcoch.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto
nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie
týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).
Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukázal aj na rozdielnosť prístupu odvolacieho
disciplinárneho senátu k rozhodovaniu v obdobnej veci.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný
súd v prípade napadnutého rozhodnutia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len
na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že odvolací disciplinárny senát neodpovedal
v napadnutom rozhodnutí na všetky ním v odvolaní uvedené relevantné argumenty.
K uvedenému ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu a právo na spravodlivé
súdne konanie (porovnaj napr. III. ÚS 209/04). Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec
sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie podľa
názoru ústavného súdu aj náležite odôvodnené, keďže podľa názoru ústavného súdu
odvolací disciplinárny senát v dostatočnej miere poskytol odpovede na všetky podstatné
sťažovateľom namietané skutočnosti v ním podanom odvolaní.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd konštatuje, že vo veci
sťažovateľa odvolací disciplinárny senát, ako aj prvostupňový disciplinárny senát
v odôvodnení svojich rozhodnutí aplikovali ústavne konformným spôsobom príslušné
právne normy obsiahnuté predovšetkým v zákone o sudcoch. V danom prípade napadnuté
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu znesie
kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite
(m. m. II. ÚS 63/06).
Ústavný súd dodáva, že nemenej podstatnou pre jeho závery bola skutočnosť, že
z hľadiska materiálneho bolo o veci sťažovateľa (jeho odvolaní) riadne rozhodnuté
a sťažovateľ mal možnosť uviesť dôvody, pre ktoré nesúhlasil s prvostupňovým
rozhodnutím, čo aj podrobným písomným odvolaním učinil.
Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie
nevykazuje znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právne názory odvolacieho
disciplinárneho senátu za legitímne a z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd nezistil, že by napadnutému rozhodnutiu bolo možné vyčítať jednostrannosť,
ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti
uzavrel, že právne závery odvolacieho disciplinárneho senátu v sťažovateľovej veci
nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s požiadavkami, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ
namietal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia v spojitosti so sťažovateľom vznesenou námietkou
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo v súvislosti
s námietkou arbitrárnosti tohto rozhodnutia dôjsť ani k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013