Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 353/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky – odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn.

z 21. januára 2012, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013

doručená sťažnosť JUDr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou E. K.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a (ďalej len

„ústava“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolacieho

disciplinárneho senátu (ďalej len „odvolací disciplinárny senát“) sp. zn.

z 21. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj jemu predchádzajúcim

postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je sudcom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Ku skutkovému stavu disciplinárneho konania vedeného proti nemu sťažovateľ

uviedol: «Bývalý predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici („navrhovateľ“) podal dňa

27. 11. 2009 proti sťažovateľovi na Najvyšší súd Slovenskej republiky – Disciplinárny súd,

návrh na začatie disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116

ods. 2 písm. g) o sudcoch a prísediacich v znení neskorších

predpisov („ZoS“), z dôvodu zbytočných prieťahov v štyroch trestných veciach, s návrhom

na uznanie viny a uloženie disciplinárneho opatrenia – preloženie na súd nižšieho stupňa

[§117 ods. 5 písm. a) ZoS.]

Prvostupňový disciplinárny súd („PDS“) po štyroch ústnych pojednávaniach,

rozhodnutím sp. zn. zo dňa 06. 04. 2011 vyhovel disciplinárnemu návrhu

(„rozhodnutie zo dňa 06. 04. 2011“).

Na základe odvolania disciplinárne stíhaného sudcu odvolací disciplinárny súd

(„ODS“) rozhodnutím sp. zn. z 31. 10. 2011 podľa § 131 ods. 4 ZoS zrušil

rozhodnutie PDS a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol

(„rozhodnutie z 31. 10. 2011“.)

Dňa 13. 12. 2011 podaním, ktoré bolo urobené elektronicky, navrhovateľ (súčasný

predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici), vzal v súlade s § 120 ods. 9 ZoS disciplinárny

návrh späť.

Poukázal najmä na rozhodnutie ODS z 31. 10. 2011 a o. i. uviedol: „odvolací

disciplinárny súd prihliadol na množstvo vecí, ktoré boli sudcovi pridelené na konanie

a rozhodnutie v rokoch 2007-2009, na pridelenie reštančných vecí po odchádzajúcom

sudcovi, zohľadnil množstvo skončených vecí ako aj neúspešnú snahu sudcu riešiť

nepriaznivý stav v senáte podaním námietok voči neprimeranému počtu vecí v senáte,

pričom došiel k záveru, že sudca nemohol v každej jednotlivej veci, a teda najmä vo veciach

sp. zn. , , a konať bez prieťahov, pričom

všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú

povinnosť konať bez zbytočných prieťahov zavinene.

Vzhľadom na to, že disciplinárny súd je viazaný právnym názorom, ktorý vo svojom

rozhodnutí vyslovil odvolací disciplinárny súd, pričom navrhovateľ nedisponuje inými

dôkazmi, ktoré by mohli dodatočne zmeniť skutkový stav tak, aby vec mohla byť posúdená

inak, beriem v plnom rozsahu späť návrh na začatie disciplinárneho konania a

disciplinárne konanie navrhujem zastaviť“.

Keďže názor sťažovateľa o neopodstatnenosti disciplinárneho stíhania od samého

začiatku posilňovali, okrem iného, aj právny názor v rozhodnutí ODS z 31. 10. 2011

a stanovisko navrhovateľa vyjadrené v späťvzatí návrhu, na ústnom pojednávaní pred PDS

dňa 14. 12. 2011 požiadal, aby bol oslobodený.

PDS však na tomto ústnom pojednávaní rozhodol, že disciplinárne konanie proti

sťažovateľovi zastavuje, pretože disciplinárny návrh bol vzatý späť („rozhodnutie zo 14. 12.

2011“).

Na základe odvolania sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia PDS

a oslobodenia, ODS bez ústneho pojednávania rozhodnutím sp. zn. zo dňa

21. 01. 2013 podľa § 131 ods. 4 ZoS rozhodol tak, že odvolanie zamietol (ďalej aj

„namietané rozhodnutie ODS“ alebo „rozhodnutie ODS z 21. 01. 2013“.)»

Najvyšší súd Slovenskej republiky – prvostupňový disciplinárny senát (ďalej len

„prvostupňový disciplinárny senát“) v rozhodnutí sp. zn. zo 14. decembra

2011 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa sťažovateľa v podstatnom poukázal

na skutočnosť, že predseda krajského súdu (ďalej len „navrhovateľ“) vzal návrh

na disciplinárne konanie voči sťažovateľovi späť a navrhol konanie zastaviť. Prvostupňový

disciplinárny senát vyslovil právny názor, podľa ktorého späťvzatie návrhu tvorí prekážku

v ďalšom konaní a súd nemá inú možnosť, len konanie zastaviť, a to aj napriek tomu, že

sťažovateľ žiadal, aby bol pre nedostatok zavinenia spod disciplinárneho previnenia

oslobodený.

V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ uviedol tieto rozhodujúce

skutočnosti:

„1. Vzhľadom na závažné zistenia v prospech sudcu uvedené v rozhodnutí ODS

z 31. 10. 2011 sme žiadali jeho oslobodenie (str. 1, str. 2 ods. 1.).

2. Navrhovateľ s poukazom na právny názor v označenom rozhodnutí ODS v ďalšom

konaní pred PDS vzal návrh späť (lebo nedisponuje inými dôkazmi, aby vec mohla byť

posúdená inak) a alternatívne súhlasil aj s oslobodením sudcu (str. 2 ods. 2, 3.)

3. Ide o stret dvoch dôvodov pre ukončenie disciplinárneho konania (oslobodenie

a zastavenie) a vzhľadom na postupnosť dôvodov ukončenia disciplinárneho konania, ktoré

sú uvedené v § 129 ZoS, treba dať prednosť skoršiemu dôvodu, t. zn. oslobodeniu podľa

ods. 4 pred zastavením podľa ods. 6; oslobodeniu treba dať prednosť aj preto, lebo je to pre

sudcu priaznivejšie (str. 2-3.)

4. S ohľadom na ZoS možno primerane aplikovať aj

(str. 3 predposledný odsek.)

5. Oslobodenie sudcu by bolo aj v súlade s princípom rovnakého zaobchádzania,

poukazujúc na inú obdobnú disciplinárnu vec (), kde bol sudca napokon

oslobodený, hoci tomu predchádzalo právoplatné zastavenie konania pre oneskorenosť

disciplinárneho návrhu; odlišné rozhodovanie v obdobných prípadoch by znamenalo

porušenie ústavnej zásady rovnosti (str. 3 posledný odsek; str. 4 prvý odsek.)

6. PDS na ústnom pojednávaní dňa 14. 12. 2011 po späťvzatí návrhu zo strany

navrhovateľa ďalej pokračoval v konaní a smeroval k tomu, aby vo veci meritórne rozhodol

(str. 4 ods. 2.)

7. Sudca v odvolaní žiadal, aby ODS zrušil napadnuté rozhodnutie PDS a sudcu

oslobodil (str. 4 ods. 3.)

8. Sudca tiež žiadal náhradu trov disciplinárneho konania (str. 4-5.).“

Odvolací disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí zamietol odvolanie

sťažovateľa, pričom v podstatnom uviedol, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné,

prvostupňový disciplinárny senát nemal inú možnosť ako disciplinárne konanie zastaviť,

pretože nemal právny titul konať a využitie dispozitívnej zásady navrhovateľom možno

prirovnať k procesnej situácii uvedenej v – späťvzatiu obžaloby

prokurátorom. Akceptovaním právneho názoru sťažovateľa o postupnej „hierarchii“

rozhodovacích dôvodov uvedených v o sudcoch

a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) by podľa názoru

odvolacieho disciplinárneho senátu existovali popri sebe dve rozhodnutia. Vo vzťahu k veci

vedenej pod sp. zn. , na ktorú sťažovateľ poukazoval, odvolací disciplinárny

senát uviedol, že procesný stav v uvedenej veci bol diametrálne odlišný.

S argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu sa odvolací disciplinárny súd vysporiadal takýmto spôsobom:

„Na argumentáciu odvolateľa... (stret dôvodov ukončenia disciplinárneho konania

a potreba prednosti oslobodenia pred zastavením konania), ODS odpovedá tak, že takéto

riešenie je neprijateľné, lebo by popri sebe existovali dve rozhodnutia...

K tomu uvádzame: tvrdenie ODS o neprijateľnosti takéhoto riešenia (lebo by potom

vlastne existovali popri sebe dve rozhodnutia), je neopodstatnené. Ak súd rozhodne napr.

o oslobodení, potom už predsa nemôže zastavovať konanie (a tiež naopak). Existencia

dvoch rozhodnutí popri sebe je právne nepredstaviteľná.

Na argumentáciu odvolateľa... o potrebe primeraného uplatnenia ,

ODS vôbec neodpovedá. ODS však uvádza, že späťvzatie návrhu v disciplinárnom konaní

možno prirovnať k procesnej situácii uvedenej v – späťvzatiu obžaloby

prokurátorom...

K tomu uvádzame: keďže k späťvzatiu návrhu navrhovateľom v disciplinárnom

konaní došlo až po začatí ústneho pojednávania (na piatom ústnom pojednávaní), nemožno

to prirovnať k späťvzatiu obžaloby prokurátorom podľa , pretože toto je

možné iba do začatia hlavného (a teda ústneho) pojednávania. Späťvzatie návrhu

v disciplinárnom konaní po začatí ústneho pojednávania možno prirovnať iba k § 239 ods.

2 o ustúpení prokurátorom od obžaloby po začatí hlavného pojednávania.

Argumentáciu odvolateľa... o potrebe oslobodenia, aj s prihliadnutím na princíp

rovnakého zaobchádzania a ústavnú zásadu rovnosti (s poukazom na inú disciplinárnu vec

– ) - ODS neakceptuje s tým, že procesný stav v označenej disciplinárnej veci

bol diametrálne odlišný...

K tomu uvádzame, že problém ústavnej zásady rovnosti a jej riešenia nie je

vyčerpaný iba porovnávaním postavenia dvoch účastníkov – sudcov (ako disciplinárne

stíhaných sudcov), v dvoch disciplinárnych veciach – kde sa eventuálne môže javiť ako

odlišný. Problém ústavnej zásady rovnosti však treba riešiť aj pri porovnávaní postavenia

účastníkov (navrhovateľa a disciplinárne stíhaného sudcu) v jednej, t. zn. tejto

disciplinárnej veci a analyzovať z hľadiska rovnosti strán v konaní (viď ďalej text

sťažnosti).

Na argumentáciu odvolateľa... (že na piatom ústnom pojednávaní pred PDS dňa

14. 12. 2011 PDS vlastne pokračoval v konaní, a mohol teda rozhodnúť aj v merite veci)

ODS nereaguje vôbec.

Na zásadnú požiadavku odvolateľa..., aby bolo rozhodnutie PDS zo 14. 12. 2011

zrušené a sudca spod návrhu oslobodený, ODS odpovedá tak, ako je uvedené vyššie

v bodoch 1, 2, 3 a 7 jeho rozhodnutia:

- po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie, táto požiadavka nie je

dôvodná;

- PDS po doručení späťvzatia návrhu nemal inú možnosť, ako konanie zastaviť;

- späťvzatím návrhu vzniká situácia, že niet právneho titulu ďalej vo veci konať;

- keď navrhovateľ vzal návrh späť v zmysle zákona, ODS je povinný rešpektovať

dispozičné právo navrhovateľa.

Len pre upresnenie... poukazujem na to, že navrhovateľ doručil späťvzatie návrhu

elektronicky dňa 13. 12. 2011, t. j. deň pred určeným termínom ústneho pojednávania, toto

svoje elektronické podanie však potvrdil písomne predložením originálu podania (a aj ústne

do zápisnice) až na ústnom pojednávaní na PDS dňa 14. 12. 2011. PDS preto mohol

o späťvzatí konať až dňa 14. 12. 2011 a to s ohľadom na ust. .

K podstate argumentácie ODS uvedenej vyššie v bodoch 1, 2, 3 a 7 uvádzame, že:

- ODS nezvážil všetky okolnosti významné pre rozhodnutie, pretože ignoroval

ústavné aspekty veci;

- keby ODS tieto okolnosti zvážil, mohol dospieť k záveru, že existuje aj iná možnosť

ako rozhodnúť vo veci okrem zastavenia konania, keďže existoval právny titul na konanie

vo veci;

- ODS bol povinný v prvom rade rešpektovať ústavu a práve v ústavnom kontexte

mal posúdiť aj dispozičné právo navrhovateľa.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že v zmysle § 150 ods. 2 zákona o sudcoch sa

na disciplinárne konanie primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu – Trestného

poriadku, ak zákon o sudcoch neustanovuje inak alebo z povahy veci nevyplýva niečo iné.

Zákon o sudcoch upravuje postup disciplinárneho súdu odlišne ako ,

ak k späťvzatiu návrhu dôjde po začatí ústneho pojednávania. Podľa § 129 ods. 6 zákona

o sudcoch disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie, ak vyjde najavo niektorý

z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom pojednávaní (dôvodom zastavenia je aj

späťvzatie disciplinárneho návrhu).

Odlišne analogickú situáciu rieši v , podľa ktorého

ak prokurátor na hlavnom pojednávaní oznámi, že ustupuje od obžaloby v celom rozsahu

alebo pre niektorý zo skutkov uvedených v obžalobe, súd obžalovaného oslobodí v celom

rozsahu alebo pre niektorý zo skutkov uvedený v obžalobe...

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ argumentoval: „Prokurátor môže teda vziať

obžalobu späť podľa iba do začatia hlavného pojednávania. Po začatí

hlavného pojednávania sa už takýto úkon kvalifikuje ako ustúpenie od obžaloby podľa § 239

ods. 2 s odlišným právnym následkom (uvedeným v ust. ). Z uvedeného

vyplýva, že striktne odlišuje situáciu, kedy prokurátor (v postavení navrhovateľa) vezme

návrh na začatie konania späť ešte pred začatím hlavného pojednávania, a keď tak urobí

po začatí hlavného pojednávania. Zákon spája s takýmto postupom prokurátora odlišné

právne následky. Uvedené jednoznačne reflektuje aj tú skutočnosť, že hlavné pojednávanie

je verejné a po jeho začatí sa verejnosť môže dozvedieť, že obžalovaný čelí z nejakých

dôvodov trestnému stíhaniu a obžalobe. Analogická situácia je aj v prípade disciplinárne

stíhaného sudcu – verejnosť sa o konaní vedenom proti sudcovi dozvie spravidla až

na ústnom pojednávaní (ak neberieme do úvahy situácie, kedy navrhovateľ sám iniciatívne

informuje verejnosť - médiá o tom, že sudca je disciplinárne stíhaný).

Dôsledkom aplikácie ustanovení § 129 ods. 6 ZoS namiesto analogickej aplikácie

v prípade sťažovateľa je, že verejnosť na neho nebude nazerať ako

na osobu, ktorá sa nedopustila disciplinárneho previnenia (ktoré sa mu kládlo za vinu), ale

ako na osobu, proti ktorej muselo byť disciplinárne konanie zastavené pre nedostatok vôle

navrhovateľa pokračovať v disciplinárnom konaní. Navyše, napriek tomu, že aj navrhovateľ

vo svojom späťvzatí jasne komunikuje, že návrh berie späť aj preto, že nie je schopný

preukázať splnenie jedného zo základných predpokladov príslušnej skutkovej podstaty – a

to zavinenie, a teda by boli splnené podmienky pre oslobodenie sudcu, sudca si nemôže

uplatňovať náhradu trov konania, ktoré mu pri obrane jeho práv vznikli. Podotýkame, že

sťažovateľ čelil disciplinárnemu konaniu počas niekoľkých rokov, pričom sa uskutočnilo

päť verejných pojednávaní, predkladal vyjadrenia, musel podávať odvolanie (ako sa

ukázalo, nielen jeho odvolanie ale aj ostatná obrana používaná počas konania boli

dôvodné).

Ustanovenie § 129 ods. 6 ZoS umožňujúce zastaviť konanie v dôsledku späťvzatia tak

umožňuje navrhovateľovi určitú formu obštrukcie: Ak sa počas konania a dokazovania

ukáže, že navrhovateľ nie je schopný preukázať tvrdenia, ktoré uvádza v návrhu na začatie

disciplinárneho konania, a teda sú splnené predpoklady na oslobodenie disciplinárne

stíhaného sudcu, navrhovateľ späťvzatím znemožní nielen úplné očistenie disciplinárneho

sudcu v očiach verejnosti (odbornej aj laickej), ale vyhne sa aj povinnosti uhradiť

disciplinárne stíhanému sudcovi vzniknuté a účelne uplatňované trovy konania. Takýto stav

je ústavne neudržateľný.“

Podľa sťažovateľa tým, že prvostupňový disciplinárny senát „uplatnil problematické

ustanovenie § 129 ods. 6 ZoS o zastavení disciplinárneho konania, čo v konkrétnych

okolnostiach prípadu znamenalo porušenie ústavného princípu rovnosti strán. PDS tak

urobil napriek tomu, že mohol uplatniť iné - ústavne konformné ustanovenie,

a to ustanovenie podľa .“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež argumentoval, že výkladom a aplikáciou zákona podľa

jeho názoru disciplinárne súdy rozhodujúce v jeho veci porušili princíp rovnosti zbraní

a významne zvýhodnili navrhovateľa voči sťažovateľovi, keď „priznali navrhovateľovi

právo na späťvzatie návrhu na piatom ústnom pojednávaní s právnym následkom

zastavenia konania, a to po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí ODS... a na základe

podania navrhovateľa, ktorý explicitne uvádza, že nevie predložiť dôkazy na preukázanie

zavinenia sudcu. Takýto postup disciplinárnych senátov v konkrétnom prípade spôsobil

nerovnaké procesné práva a povinnosti navrhovateľa a odporcu, nerovnaké procesné

podmienky a postavenie na ich uplatňovanie (resp. obhajovanie svojich záujmov) a

podstatné zvýhodnenie navrhovateľa voči odporcovi.“. V danom prípade zastavenie

disciplinárneho konania nemôže byť dostatočnou satisfakciou pre sťažovateľa, keď proti

nemu vedené disciplinárne konanie bolo mediálne sledované.

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že

odvolací disciplinárny senát sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal obsahom

späťvzatia návrhu, najmä s poukazom na alternatívny návrh na oslobodenie sťažovateľa

prednesený navrhovateľom. Súčasne odvolací disciplinárny senát podľa sťažovateľa

dezinterpretoval predchádzajúce rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu

sp. zn. z 31. októbra len „rozhodnutie z 31. októbra 2011“).

Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie „nedáva jasne a zrozumiteľne

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky“, najmä odvolací disciplinárny

senát sa nevyjadril k argumentácii sťažovateľa vyznievajúcej v jeho prospech, ale

preskúmal predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu z 31. októbra

2011, čo znamená v konečnom dôsledku aj nedostatok nestrannosti súdu v zmysle čl. 46

ods. 1 .

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že napadnutým rozhodnutím

a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa v spojitosti s a ods. l .

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky – Odvolací disciplinárny senát rozhodnutím

sp. zn. zo dňa 21. 01. 2013, ako aj konaním ktoré mu predchádzalo, porušil

základné právo JUDr. J. B. podľa , v spojení s a

Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – Odvolacieho

disciplinárneho senátu sp. zn. zo dňa 21. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa mu

vracia, aby ju urýchlene [bez zbytočného odkladu] znovu prerokoval a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky – Odvolací disciplinárny senát je povinný

uhradiť JUDr. J. B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania prostredníctvom

jeho právnej zástupkyne.“

II.

Konanie pred disciplinárnym súdom a jeho rozhodnutia

Navrhovateľ podal 27. novembra 2009 proti sťažovateľovi návrh na začatie

disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. g)

zákona o sudcoch z dôvodu spôsobenia zbytočných prieťahov v 4 trestných veciach.

Rozhodnutím prvostupňového disciplinárneho senátu zo 6. apríla 2011 bol

sťažovateľ uznaný za vinného a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5

zákona o sudcoch, a to preloženie sudcu na súd nižšieho stupňa.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého

odvolací disciplinárny senát rozhodnutím z 31. októbra 2011 zrušil prvostupňové

rozhodnutie zo 6. apríla 2011 a vec vrátil prvostupňovému disciplinárnemu senátu.

Podaním urobeným v elektronickej forme z 13. decembra 2011 navrhovateľ vzal

disciplinárny návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi späť. Na ústnom

pojednávaní konanom 14. decembra 2011 bolo predmetné podanie potvrdené ústne

do zápisnice.

Následne vydaným prvostupňovým rozhodnutím bolo disciplinárne konanie proti

sťažovateľovi zastavené z dôvodu späťvzatia disciplinárneho návrhu. Na základe podrobne

odôvodneného odvolania podaného sťažovateľom odvolací disciplinárny senát rozhodol

napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd v odôvodnení najskôr

uviedol dôvody, ktoré viedli sťažovateľa k podaniu odvolania:

«Menovaný sudca poukazoval na skutočnosť, že v jeho disciplinárnej veci

rozhodoval odvolací disciplinárny súd dňa 31. októbra 2011 pod č. k. tak, že

zrušil rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu a vec mu vrátil na nové

prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom bolo, že skutkové zistenia prvostupňového

disciplinárneho súdu boli neúplné a nesprávne a právne závery nesprávne a predčasné.

Poukazoval na to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho súdu, ktorým

bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu, obsahuje viaceré zásadné

právne názory, z ktorých je podľa názoru disciplinárne stíhaného sudcu podstatným

nasledovný právny názor: „Z uvedeného podľa názoru odvolacieho disciplinárneho súdu

vyplýva, že vo veciach špecifikovaných v návrhu na disciplinárne konanie došlo

k prieťahom, avšak z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by u sudcu JUDr. J.

B. bola naplnená vôľová zložka zavinenia, teda chcenie, uzrozumenie, či spoliehanie sa bez

primeraných dôvodov, že k prieťahom vo vybavovaní predmetných vecí nedôjde, naopak

odvolací disciplinárny súd zistil také skutočnosti, ktoré vôľovú zložku zavinenia vylučujú“.

Toto zistenie odvolacieho disciplinárneho súdu ďalej pokračuje: „Vzhľadom na množstvo

vecí, ktoré boli sudcovi pridelené na konanie a rozhodnutie v rokoch 2007-2010, nemohol

sudca v každej jednotlivej veci, a teda aj vo veciach , , a

konať bez prieťahov.“ Z toho súd dospel k záveru, že „Všetky tieto skutočnosti

nasvedčujú tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú povinnosť konať bez

zbytočných prieťahov zavinene.“ Vzhľadom na uvedené zistenia odvolacieho

disciplinárneho súdu JUDr. B. počas ústneho pojednávania uskutočneného dňa 14.

decembra 2011 žiadal, aby disciplinárny súd rozhodol tak, že ho v plnom rozsahu oslobodí.

Ďalej uviedol, že počas tohto ústneho pojednávania mu súd krátkou cestou doručil

späťvzatie návrhu na začatie konania zo strany navrhovateľa, pričom navrhovateľ počas

pojednávania dňa 14. decembra 2011 uviedol, že súhlasí s oslobodením JUDr. B. JUDr. B.

ďalej uviedol, že počas tohto pojednávania nastala situácia, že sa „stretli“ dva dôvody na

ukončenie predmetného disciplinárneho konania, a to oslobodenie spod návrhu a

zastavenie konania. Poukazoval pritom na ustanovenie § 129 ods. 4 a ods. 6 zákona.

Vyslovil právny názor, že keďže odvolací disciplinárny súd uviedol, že JUDr. B. neporušil

svoju sudcovskú povinnosť konať bez prieťahov, bolo povinnosťou prvostupňového

disciplinárneho súdu postupovať podľa ustanovenia § 129 ods. 4 zákona a bez ohľadu, že

navrhovateľ na pojednávaní vzal svoj návrh na začatie konania späť, mal postupovať podľa

postupnosti, ktorú zákonodarca určil v ustanovení § 129 zákona. Poukazoval na to, že

zákon nerieši osobitne situáciu, keď sa „stretnú“ dva možné dôvody ukončenia konania, čo

je ďalším argumentom, ktoré podporujú jeho tvrdenie, že v takom prípade mal súd

rozhodnúť jednak v zmysle skorších ustanovení príslušného právneho predpisu, a tiež s

ohľadom na to, ktoré rozhodnutie je pre disciplinárne stíhaného sudcu priaznivejšie. V

prejednávanej veci je priaznivejším pre disciplinárne stíhaného sudcu oslobodzujúce

rozhodnutie. Poukazoval tiež na to, že s ohľadom na ustanovenie § 150 ods. 2 zákona, môže

súd primerane aplikovať ustanovenie , pričom tiež

poukazoval na rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. .»

Následne odvolací disciplinárny súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia uviedol svoje vlastné zistenia a závery:

«Podľa § 124 písm. a/ zákona disciplinárny senát bez ústneho pojednávania konanie

zastaví, ak bol návrh na začatie disciplinárneho konania podaný oneskorene alebo vzatý

späť.

Podľa § 129 ods. 5 zákona ak disciplinárny senát sudcu oslobodil, má sudca, proti

ktorému sa disciplinárne konanie viedlo, nárok voči štátu na náhradu trov účelne

vynaložených v súvislosti s disciplinárnym konaním. Disciplinárny senát rozhodne o tomto

nároku vo svojom rozhodnutí. Ak treba vykonať ďalšie vyšetrovanie, rozhodne o nároku

sudcu na náhradu trov samostatným rozhodnutím.

Podľa § 129 ods. 6 zákona disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie,

ak vyjde najavo niektorý z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom pojednávaní.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona, podľa názoru odvolacieho

disciplinárneho senátu, prvostupňový disciplinárny súd po doručení späťvzatia návrhu

navrhovateľom nemal inú možnosť, ako disciplinárne konanie zastaviť. Ide o jeden

z taxatívne uvedených dôvodov pre zastavenie uvedených v ustanovení § 124 zákona (okrem

dôvodu späťvzatia, sem patrí aj dôvod oneskorene podaného návrhu na začatie

disciplinárneho konania, prekážka amnestie, zánik zodpovednosti za previnenie, či

priestupok, dôvod ne bis in idem, odvolanie z funkcie sudcu, či zánik jeho funkcie, absencia

podnetu poškodeného v zákonom určených prípadoch). Prvostupňový disciplinárny súd mal

v prvom rade možnosť zastaviť konanie bez ústneho pojednávania podľa vyššie citovaného

ustanovenia (§124 písm. a/ zákona), a to vzhľadom k tomu, že späťvzatie návrhu mu bolo

doručené elektronicky deň pred vytýčeným termínom ústneho pojednávania (13. decembra

2011). V danom prípade k zastaveniu konania došlo až na ústnom pojednávaní

(14. decembra 2011), čo zákon v ustanovení § 129 ods. 6 zákona, nielenže pripúšťa, ale

prikazuje (... senát zastaví disciplinárne konanie, ak vyjde najavo niektorý z dôvodov

zastavenia uvedených v § 124).

Späťvzatím návrhu na disciplinárne konanie vzniká situácia, že disciplinárny senát

nemá právny titul ďalej konať, keďže niet navrhovateľa a ani samotného predmetu,

o ktorom má konať. Využitie dispozitívnej zásady navrhovateľom možno prirovnať

k procesnej situácii uvedenej v – späťvzatiu obžaloby, resp.

dohody o vine a treste prokurátorom.

Akceptovať právny názor odvolateľa o postupnej „hierarchii“ rozhodovacích

dôvodov uvedených v ustanovení § 129 zákona je neprijateľné. Už z vyššie vymenovaných

dôvodov, ak disciplinárny senát zistí niektorý z dôvodov pre zastavenie, musí konanie

zastaviť. V opačnej situácii by existovali popri sebe dve rozhodnutia – napr. rozhodnutie

príslušného orgánu o amnestii a rozhodnutie o oslobodení, rozhodnutie orgánu v trestnom

konaní a rozhodnutie o oslobodení, rozhodnutie o zániku zodpovednosti za priestupok

a rozhodnutie o oslobodení. Ako vidieť ide o logicky, teleologicky aj legislatívne

neprípustný výklad.

Procesný stav v pripodobňovanej veci odvolateľom () bol diametrálne

odlišný, ktorý nie je možné aplikovať na danú disciplinárnu vec. V označenej veci nedošlo

k späťvzatiu návrhu, ale návrh bol podaný oneskorene, čo viedlo k právoplatnému

zastaveniu konania. Až na požiadanie disciplinárne stíhaného sudcu, dovolávajúceho sa

pokračovania v konaní poukázaním na vtedy platného bolo

v disciplinárnom konaní pokračované. Disciplinárny súd tu totiž oneskorene podaný návrh

posúdil analogicky ako „premlčanie“ disciplinárneho stíhania v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/

vtedy platného . totiž pripúšťa dve výnimky, v ktorých

je možné napriek zastavujúcim dôvodom pokračovať v konaní. Jednak ide o premlčací

dôvod ( súčasného ) alebo dôvod uvedený v

ods. 2 písm. a/ súčasného , t. j. zastavenie trestného stíhania pre jeho

neúčelnosť. V týchto prípadoch môže obvinený vyhlásiť do troch dní od doručenia uznesení,

že na prejednaní vecí trvá, pričom zákonodarca vyžaduje, aby bol o tom v rozhodnutí

vopred aj poučený. Je zjavné, že späťvzatie návrhu navrhovateľom na disciplinárne

potrestanie sudcu pre disciplinárne previnenie, nie je ani jedným zo zákonných dôvodov,

aby mohlo byť v konaní pokračované a prípadne po vykonaním dokazovaní vyhlásené

oslobodzujúce rozhodnutie.

Pre úplnosť veci odvolací disciplinárny senát poukazuje na to, že rozhodnutím

odvolacieho disciplinárneho súdu, sp. zn. -511 z 31. októbra 2011, bolo

zrušené rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu, sp. zn. -425

zo 6. apríla 2011 a vec bola vrátená prvostupňovému disciplinárnemu súdu pre

nedostatočne zistený skutkový stav a na doplnenie dokazovania v smeroch uvedených

v rozhodnutí odvolacieho disciplinárneho súdu a na nové rozhodnutie vo veci, a preto

konštatovanie uvedené v závere tohto rozhodnutia „Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú

tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú povinnosť konať bez zbytočných

prieťahov zavinene“, na ktoré JUDr. B. poukazuje, je protirečivé a nezodpovedá

predchádzajúcemu obsahu tohto rozhodnutia. Pokiaľ by odvolací disciplinárny súd dospel

k takémuto záveru, na rozdiel od záveru prvostupňového disciplinárneho súdu, bolo jeho

povinnosťou rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu podľa § 131 ods. 4 zákona

zrušiť a JUDr. J. B. podľa § 129 ods. 4 zákona oslobodiť spod disciplinárneho previnenia.

Skutočnosti, že odvolací disciplinárny senát k takémuto záveru nedospel, nepochybne

nasvedčuje práve skutočnosť, že po zrušení rozhodnutia prvostupňového disciplinárneho

súdu, vec vrátil na nové konanie.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ vzal návrh na začatie disciplinárneho konania

v zmysle § 120 ods. 9 zákona späť, odvolací disciplinárny senát je povinný rešpektovať

dispozičné právo navrhovateľa.»

III.

Východiská a závery ústavného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ),

ktorý je oprávnený a povinný posúdiť namietanú neústavnosť konania a rozhodovania

v tejto veci, pretože niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil

základné práva sťažovateľa ako účastníka disciplinárneho konania podľa a dohovoru

pred odvolacím disciplinárnym súdom.

Disciplinárny súd v zmysle judikatúry ústavného súdu sa síce nepovažuje

za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v , ale na druhej

strane je súdom, ktorého pôsobnosť je definovaná v zákone o sudcoch a je zameraná

výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov (m. m. ,

, ). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje aj

o sťažnostiach fyzických osôb na porušenie ich základných práv v konaní pred

disciplinárnym súdom. Disciplinárne konanie má povahu a znaky trestného konania

a disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na základné zásady, ktoré

sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde k porušeniu týchto zásad a takéto

porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv disciplinárne obvineného sudcu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na... súde... Podľa ... všetci účastníci sú si v konaní podľa

odseku 2 rovní. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. ) opakovane uvádza,

že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ). Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa judikatúry ústavného súdu

základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním ().

Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná. Výklad a aplikácia

zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,

ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a

výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho

podstatou a zmyslom.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu odvolacieho

disciplinárneho senátu z uvedených hľadísk. V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu

rozhodnúť o tom, či napadnutým rozhodnutím boli porušené základné práva sťažovateľa

podľa v spojení s a . Porušenie označených práv

vidí sťažovateľ v tom, že odvolací disciplinárny senát zamietol jeho odvolanie proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bolo proti nemu vedené disciplinárne konanie

zastavené v dôsledku späťvzatia disciplinárneho návrhu navrhovateľom. Podstatou

námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že vzhľadom na niekoľko rokov trvajúce disciplinárne

konanie, ktoré bolo mediálne sledované, ako aj vzhľadom na späťvzatie disciplinárneho

návrhu pre jeho nedôvodnosť mal byť sťažovateľ spod disciplinárneho previnenia

oslobodený využitím analógie legis – . Sťažovateľ v tejto

súvislosti tiež poukázal, že zastavením disciplinárneho konania mu nebola poskytnutá

morálna satisfakcia v miere korešpondujúcej so zásahom do jeho práv, a teda bolo

znemožnené jeho „úplné očistenie“.

Pre posúdenie veci sťažovateľa bolo relevantné, aby sa ústavný súd zameral

na procesnú zákonnú úpravu vzťahujúcu sa na danú vec. Samotný priebeh disciplinárneho

konania je upravený v zákone o sudcoch v jeho ustanoveniach § 120 až § 135. Systematicky

je tento priebeh uvedený vzostupne, t. j. od podania návrhu (§ 120) až po zahladenie

disciplinárneho postihu (§ 135).

Podľa § 124 písm. a) zákona o sudcoch disciplinárny senát bez ústneho pojednávania

konanie zastaví, ak bol návrh na začatie disciplinárneho konania podaný oneskorene alebo

vzatý späť.

Podľa §120 ods. 9 zákona o sudcoch návrh na začatie disciplinárneho konania možno

vziať späť až dovtedy, kým sa disciplinárny senát, prípadne odvolací disciplinárny senát

odoberie na záverečnú poradu. Ten, kto vzal návrh na začatie disciplinárneho konania späť,

nemôže už v takomto prípade podať nový návrh.

Podľa § 129 ods. 6 zákona o sudcoch disciplinárny senát zastaví disciplinárne

konanie, ak vyjde najavo niektorý z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom

pojednávaní.

Podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti

sudcu sa primerane použije prvá časť a na disciplinárne konanie sa

primerane použije , ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy

veci nevyplýva niečo iné, pri posudzovaní.

Dôležitým aspektom v danej veci je posúdenie, či disciplinárne senáty konajúce

vo veci sťažovateľa vo vzťahu k procesnému úkonu navrhovateľa – späťvzatiu

disciplinárneho návrhu mali v súlade s § 150 ods. 2 zákona o sudcoch postupovať

analogicky podľa , a teda rozhodnúť o oslobodení

sťažovateľa spod disciplinárneho previnenia alebo bol zákonný nimi aplikovaný postup, pri

ktorom disciplinárne konanie zastavili v súlade s § 129 ods. 6 v spojení s § 124 písm. a)

zákona o sudcoch.

Podľa prokurátor môže vziať späť obžalobu až do

začatia hlavného pojednávania a návrh na dohodu o vine a treste do začatia verejného

zasadania nariadeného na jeho prejednanie; vec sa tým vracia do stavu prípravného konania.

Predseda senátu uznesením vezme na vedomie späťvzatie obžaloby alebo späťvzatie návrhu

prokurátora na dohodu o vine a treste. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak prokurátor

na hlavnom pojednávaní oznámi, že ustupuje od obžaloby v celom rozsahu alebo pre

niektorý zo skutkov uvedených v obžalobe, súd obžalovaného oslobodí v celom rozsahu

alebo pre niektorý zo skutkov uvedený v obžalobe. Ak obžaloba obsahuje návrh na uloženie

ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky alebo zhabania majetku a prokurátor

na hlavnom pojednávaní oznámi, že od tohto návrhu ustupuje, súd postupuje podľa § 362a

ods. 4.

V prípade analógie zákona (analogia legis) ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho

meradla na zákonom (alebo iným právnym predpisom) neupravenú právnu otázku

na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá

môže byť predmetom analógie zákona, ako aj prípadné použitie analógie zákona

(podobného právneho predpisu na podobný vecný stav), a rozhodnutie na základe jej

použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu

(m. m. , ).

Z citovaných ustanovení zákona o sudcoch vyplýva, že zákon rozlišuje dva

momenty, kedy navrhovateľ využijúc dispozičné oprávnenie vyplývajúce mu z § 120 ods. 7

tohto zákona môže až do chvíle, kým sa disciplinárny senát neodoberie na záverečnú

poradu, vziať svoj disciplinárny návrh späť. V prvom prípade, ak tak urobí pred ústnym

pojednávaním, disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie podľa § 124 písm. a)

zákona o sudcoch alebo v druhom prípade, ak k späťvzatiu dôjde počas ústneho

pojednávania, kedy disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie podľa § 129 ods. 6

zákona o sudcoch. V oboch prípadoch je právnym následkom dispozície s disciplinárnym

návrhom zastavenie disciplinárneho konania, pričom dôvody zastavenia sú v zákone

o sudcoch stanovené taxatívne. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež konštatuje, že platná

zákonná úprava nepodmieňuje zastavenie disciplinárneho konania súhlasom stíhaného

sudcu.

Z uvedeného vyplýva, že zákon o sudcoch procesný postup disciplinárneho senátu,

resp. odvolacieho disciplinárneho senátu v prípade späťvzatia návrhu na začatie

disciplinárneho konania stanovuje, dokonca predvída oba momenty, kedy môže navrhovateľ

vziať svoj návrh späť (pred alebo počas ústneho pojednávania). Podľa názoru ústavného

súdu preto nie je potrebné v otázke pravidiel pre procesný postup a rozhodovanie

disciplinárneho senátu v prípade späťvzatia návrhu na začatie disciplinárneho konania

aplikovať analógiu legis, a teda použiť , tak ako to v sťažnosti navrhuje

sťažovateľ.

Ústavný súd dospel k záveru, že hoci bol pôvodný disciplinárny návrh vzatý späť ako

nedôvodný a jeho dôsledkom bolo v prípade sťažovateľa niekoľkoročné mediálne sledované

disciplinárne konanie, a teda existencia hrozby konštatovania viny a uloženia

disciplinárneho opatrenia, čo mohlo mať vplyv na výkon jeho sudcovskej funkcie a súčasne

bolo spôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti, resp. profesionálnej cti,

uvedené nemožno považovať za dôvod, na základe ktorého by ústavný súd vyhodnotil

napadnuté rozhodnutie ako neakceptovateľné a arbitrárne, keďže disciplinárne senáty

konajúce vo veci sťažovateľa postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona

o sudcoch.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto

nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie

týchto práv (m. m. ).

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukázal aj na rozdielnosť prístupu odvolacieho

disciplinárneho senátu k rozhodovaniu v obdobnej veci.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný

súd v prípade napadnutého rozhodnutia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že odvolací disciplinárny senát neodpovedal

v napadnutom rozhodnutí na všetky ním v odvolaní uvedené relevantné argumenty.

K uvedenému ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu a právo na spravodlivé

súdne konanie (porovnaj napr. ). Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec

sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie podľa

názoru ústavného súdu aj náležite odôvodnené, keďže podľa názoru ústavného súdu

odvolací disciplinárny senát v dostatočnej miere poskytol odpovede na všetky podstatné

sťažovateľom namietané skutočnosti v ním podanom odvolaní.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd konštatuje, že vo veci

sťažovateľa odvolací disciplinárny senát, ako aj prvostupňový disciplinárny senát

v odôvodnení svojich rozhodnutí aplikovali ústavne konformným spôsobom príslušné

právne normy obsiahnuté predovšetkým v zákone o sudcoch. V danom prípade napadnuté

rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu znesie

kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite

(m. m. ).

Ústavný súd dodáva, že nemenej podstatnou pre jeho závery bola skutočnosť, že

z hľadiska materiálneho bolo o veci sťažovateľa (jeho odvolaní) riadne rozhodnuté

a sťažovateľ mal možnosť uviesť dôvody, pre ktoré nesúhlasil s prvostupňovým

rozhodnutím, čo aj podrobným písomným odvolaním učinil.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie

nevykazuje znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právne názory odvolacieho

disciplinárneho senátu za legitímne a z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutému rozhodnutiu bolo možné vyčítať jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti

uzavrel, že právne závery odvolacieho disciplinárneho senátu v sťažovateľovej veci

nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s požiadavkami, ktoré vyplývajú z , porušenie ktorého sťažovateľ

namietal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia v spojitosti so sťažovateľom vznesenou námietkou

porušenia jeho základného práva podľa , nemohlo v súvislosti

s námietkou arbitrárnosti tohto rozhodnutia dôjsť ani k porušeniu .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013