Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 370/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. F., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2013

doručená sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ 28. októbra

2010 prevzal rozsudok Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-85 z 28. septembra 2010 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“), ktorým bol ako

odporca zaviazaný zaplatiť obchodnej spoločnosti Z., a. s., B. (ďalej len „navrhovateľ“),

sumu 3 759,81 € s prísl. Okresný súd pokladal skutkový stav, z ktorého vychádzal pri

právnom posúdení veci, za dostatočne zistený, považujúc medzi účastníkmi za nesporné,

„že dňa 17. júna 2004 bola právnym predchodcom navrhovateľa vykonaná kontrola

u sťažovateľa v odbernom mieste..., a to konkrétne dvoma pracovníkmi. Nesporná medzi

účastníkmi bola aj skutočnosť, že matka sťažovateľa pustila kontrolórov vykonávajúcich

kontrolu do domu na ulici...“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «medzi účastníkmi zostala sporná otázka, či matka

sťažovateľa bola po celý čas prítomná pri kontrole elektromeru. Predmetnú spornú otázku

okresný súd ustálil tak, že v prípade, že by matka sťažovateľa nebola prítomná pri

vykonávaní kontroly pracovníkmi navrhovateľa, predmetná skutočnosť by musela byť

uvedená v protokole o zistení neoprávneného odberu tak, ako to pracovníkom ukladajú

interné pravidlá pre postupy kontroly odberných miest a to konkrétne čl. 5 bod

označený ako „vyhľadanie odberateľa, vstup na odberné miesto“, z ktorého vyplýva, že ak

odberateľ (alebo jeho zástupca) sa pri kontrole nezdržiaval pri zariadení merania spotreby

elektrickej energie a nesledoval proces kontroly, môže v prípade porušenia zmluvy neuznať

príslušné zasahovanie do zariadenia a tvrdiť, že nebol pri kontrole prítomný a zásah

vykonali samotní kontrolóri. Túto skutočnosť je nutné uviesť v zápise o vykonanej kontrole.

V uvedenom prípade však žiaden zápis ohľadom predmetnej skutočnosti sa v protokole

o zistení neoprávneného odberu nenachádza.».

Na základe uvedeného nepovažoval okresný súd tvrdenie sťažovateľa, ako aj jeho

matky (vypočutej ako svedkyne) za hodnoverné, poukazujúc na to, že „sťažovateľ,

respektíve aj matka sťažovateľa v konaní pred okresným súdom uviedli, že matke

sťažovateľa nikto neoznámil, žeby došlo k poškodeniu elektromeru, pričom jej dali podpísať

iba papier označený ako protokol o zistení neoprávneného odberu, ktorý si však matka

sťažovateľa neprečítala a aj napriek tomu podpísala. Uvedené súd posúdil v rámci

skutkového stavu tak, že uvedené tvrdenie sťažovateľa, respektíve matky sťažovateľa nie je

podľa názoru okresného súdu dostačujúce na zbavenie sa zodpovednosti, nakoľko podľa

všetkých skutočností matka sťažovateľa aj napriek jej vysokému veku je samostatná,

mobilná, spôsobilá na právne úkony, pričom často býva v predmetnom dome sama pri

odpisovaní elektriny pracovníkmi Z., pričom nikdy predtým problém nemala. Vzhľadom

k tejto skutočnosti mal okresný súd zato, že neprečítanie si protokolu o neoprávnenom

odbere, avšak jeho následné podpísanie zo strany matky sťažovateľa nie je možné

vyhodnotiť na ťarchu navrhovateľa.“.

Námietku sťažovateľa o jeho neprítomnosti (ako odberateľa) pri vykonávaní kontroly

vyhodnotil okresný súd na jeho ťarchu, a to s poukazom na čl. 5 bod 5.2.3.1 interných

pravidiel navrhovateľa označený ako „vyhľadanie odberateľa, vstup na odberné miesto“,

z ktorého vyplýva, že kontrolu odberného miesta možno vykonávať výlučne v prítomnosti

odberateľa, alebo jeho zástupcu, splnomocnenca, rodinného príslušníka spôsobilého

na právne úkony alebo nezávislého svedka. Okresný súd dospel k záveru, že pracovníci

navrhovateľa vykonávajúci kontrolu odberného miesta sťažovateľa neporušili žiaden právny

predpis, ktorý by zakladal výlučnú povinnosť odberateľa byť prítomný pri vykonávaní

takejto kontroly. Okresný súd v nadväznosti na to konštatoval, že pracovníci vykonávajúci

kontrolu postupovali v danom prípade v súlade aj s internými predpismi navrhovateľa,

keďže kontrolu vykonávali za prítomnosti matky sťažovateľa, čo vyplýva aj zo samotného

protokolu o zistení neoprávneného odberu elektriny (ďalej aj „protokol“). Zároveň sa

okresný súd stotožnil aj s výpočtom výšky škody vyčíslenej navrhovateľom s tým, že je

v súlade s vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých podmienkach dodávky elektriny a spôsob

výpočtu škody spôsobenej dodávateľovi elektriny neoprávneným odberom elektriny (ďalej

len „vyhláška“). Vzhľadom na všetky uvedené dôvody okresný súd posúdil nárok

navrhovateľa ako dôvodný a v celom rozsahu mu vyhovel.

Keďže sťažovateľ so závermi okresného súdu nesúhlasil, podal proti

prvostupňovému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že „protokol o zistení

neoprávneného odberu v zmysle zákona o energetike, výpočet škody spôsobnej

neoprávneným odberom elektriny a faktúra č. 2204027330 vystavená dňa 12. júla 2004,

splatná dňa 10. septembra 2004 podľa vyhlášky, netvoria spoľahlivý a hodnoverný základ

žalovaného nároku...“.

Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným tvrdením argumentoval tým, že kontrola, pri

ktorej mal byť u neho zistený neoprávnený odber elektriny, sa uskutočnila oproti dovtedy

zaužívanej komunikácii s pracovníkmi navrhovateľa neštandardným (netransparentným)

spôsobom, že pri nej nebol prítomný a nemohol sa vyjadriť k zisteným skutočnostiam, ako

aj tým, že jeho matka nebola oprávnená podpísať predložený protokol. Závery uvedené

v tom protokole považuje preto sťažovateľ za nedôveryhodné a rovnako tak nesúhlasí ani

s výpočtom škody. V súvislosti s tým poukazuje najmä to, že v procese dokazovania nebolo

preukázané, že by jeho matka sledovala celý proces kontroly, nebolo jej oznámené žiadne

poškodenie elektromeru, nebola taktiež poučená o možnosti namietať proces kontroly,

a pokiaľ podpísala predložený protokol ako odberateľka, „nezakladá sa to na pravde“.

Krajský súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa, napadnutým rozsudkom potvrdil

prvostupňový rozsudok s poukazom na § 212 ods. 1, § 214 ods. 2, § 211 ods. 2, § 156 ods. 3

a a (ďalej len „OSP“), ako aj ,

a energetike a o zmene zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov účinného od 17. júna 2004 (ďalej len „zákon o energetike“) ako vecne správny,

stotožňujúc sa s jeho odôvodnením a konštatujúc správnosť jeho dôvodov, pričom v jeho

odôvodnení reagoval aj na z jeho pohľadu rozhodujúce odvolacie námietky sťažovateľa.

Krajský súd taktiež poznamenal, že podľa platnej judikatúry nie je jeho povinnosťou, aby

v rozsudku reagoval na všetky skutočnosti namietané účastníkmi konania.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu

vzťahujúcu sa na povinnosť ústavne konformného výkladu a uplatňovania zákonov

zo strany všeobecných súdov, princíp právnej istoty, ako aj na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúcu sa na právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

So závermi krajského súdu o správnom vyhodnotení skutkového stavu okresným

súdom sa sťažovateľ nestotožňuje, pretože podľa neho „z odôvodnenia rozsudku nevyplýva

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej

a právnymi závermi na strane druhej. Závery krajského súdu o vyhodnotenom skutkovom

stave treba hodnotiť ako jednostranné, lebo sú v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami, z nich v žiadnej možnej interpretácii zachytených v spise, ale ani

z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú a v dôsledku formalistického výkladu zákonných

ustanovení na prejednávanú vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, rozsudok krajského

súdu považuje za nespravodlivý a rozporný s a dohovoru.

S dôkazmi preukazujúcimi tvrdenia sťažovateľa , ktoré na pojednávaní boli bez akýchkoľvek

pochybností potvrdené a aj v dôvodoch rozsudkov oboch súdov konštatované, sa ani

okresný ani krajský súd náležite nevysporiadali.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo V. F., bytom..., občana SR, na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -107 z 29. januára 2013

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -107 z 29. januára

2013 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť V. F., bytom..., trovy právneho

zastúpenia v celkovej sume 331,12 € (slovom: tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov)

na účet jeho právneho zástupcu... do pätnástich dní od právoplatností tohto nálezu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach je bližšie

upravené predovšetkým v až .

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia základného práva podľa a práva

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -107 z 29. januára 2013

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok, ktorým bol ako vecne správny potvrdený

rozsudok okresného súdu č. k. -85 z 28. septembra 2010, ktorým bol

zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 759,81 € z titulu náhrady škody za neoprávnený

odber elektriny a nahradiť mu trovy konania v sume 225,72 €, za nedostatočne odôvodnený,

jeho závery za jednostranné, výklad zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na prerokúvanú

vec za formalistický, a preto je podľa neho tento rozsudok nespravodlivý a rozporný

s označenými článkami a dohovoru.

Ústavný súd sa preto zaoberal sťažovateľom namietaným porušením čl. 46 ods. 1

a dohovoru napadnutým rozsudkom, ku ktorému malo okrem iného dôjsť

v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže podľa sťažovateľa z neho „nevyplýva

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej

a právnymi závermi na strane druhej“.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (, ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách, jeho úlohou teda nie je komplexná kontrola súdnej činnosti ani zisťovanie

akejkoľvek nezákonnosti alebo procesného pochybenia, ktoré by sa v namietanom konaní

mohlo prípadne vyskytnúť. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (, ).

Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa len

v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (). Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich

namietané porušenie skúma spoločne (m. m. ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého

rozsudku krajského súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z uvedených

hľadísk.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd najskôr zrekapituloval podstatu

rozhodnutia okresného súdu, ktorý vykonaným dokazovaním mal «za preukázané, že dňa

17. 6. 2004 bola dvomi pracovníkmi právneho predchodcu navrhovateľa vykonaná kontrola

u odporcu v odbernom mieste... Pracovníkov navrhovateľa vpustila do domu matka

odporcu. Medzi účastníkmi zostala sporná otázka, či matka odporcu bola po celý čas

prítomná pri kontrole elektromeru.

Predmetnú spornú otázku súd prvého stupňa ustálil tak, že v prípade, že by matka

odporcu nebola prítomná pri vykonávam kontroly pracovníkmi navrhovateľa, táto

skutočnosť by musela byť uvedená v protokole o zistení neoprávneného odberu tak, ako to

pracovníkom ukladajú interné pravidlá pre postupy kontroly odberných miest, a to čl. 5 bod

5.2.3.1 označený ako „vyhľadanie odberateľa, vstup na odberné miesto“, z ktorého vyplýva,

že ak sa odberateľ (alebo jeho zástupca ) pri kontrole nezdržiaval pri zariadení merania

spotreby elektrickej energie a nesledoval proces kontroly, môže v prípade porušenia zmluvy

neuznať príslušné zasahovanie do zariadenia a tvrdiť, že nebol pri kontrole prítomný

a zásah vykonali samotný kontrolóri. Túto skutočnosť je nutné uviesť v zápise o vykonanej

kontrole. V uvedenom prípade sa však žiaden takýto zápis v protokole o zistení

neoprávneného odberu nenachádza. Na základe uvedeného tvrdenie odporcu, ako

aj svedkyne, matky odporcu v tomto konaní neobstojí. Matka odporcu v konaní pred súdom

uviedla, že jej nikto neoznámil, že by došlo k poškodeniu elektromeru, pričom jej dali

podpísať iba papier označený ako protokol o zistení neoprávneného odberu, ktorý si však

neprečítala a aj napriek tomu ho podpísala. Rovnako vypovedal aj odporca. Takúto obranu

odporcu súd nepovažoval za postačujúcu na zbavenie sa zodpovednosti, nakoľko podľa

všetkých skutočností matka odporcu aj napriek jej vysokému veku je samostatná, mobilná,

spôsobilá na právne úkony, pričom často býva y predmetnom dome sama a taktiež nie prvý

krát bola sama pri odpisovaní elektriny pracovníkmi Z., pričom nikdy predtým problém

nemala. Vzhľadom k tejto skutočnosti má súd za to, že podpísanie protokolu

o neoprávnenom odbere bez jeho prečítania si zo strany matky odporcu, nie je možné

vyhodnotiť na ťarchu navrhovateľa.

Pokiaľ ide o námietku odporcu, že on ako odberateľ nebol prítomný pri vykonaní

kontroly, túto súd vyhodnotil na ťarchu odporcu, a to s poukazom na pravidlá určené pre

postupy kontroly odberných miest, konkrétne čl. 5 bod 5.2.3.1 označený ako „vyhľadanie

odberateľa, vstup na odberné miesto“, z ktorého vyplýva, že kontrolu odberného miesta

možno vykonávať výlučne v prítomnosti odberateľa, alebo jeho zástupcu, splnomocnenca,

rodinného príslušníka spôsobilého na právne úkony, alebo nezávislého svedka (napr.

suseda, úradného svedka). V uvedenom prípade podľa názoru súdu pracovníci vykonávajúci

kontrolu postupovali v súlade s právnymi, ako aj internými predpismi, nakoľko realizáciu

kontroly vykonali za prítomnosti matky odporcu, pričom táto skutočnosť vyplýva

aj zo samotného protokolu o zistení neoprávneného odberu.».

Pokiaľ ide o výšku uplatnenej škody, krajský súd poukázal na to, že okresný súd sa

„stotožnil s výpočtom navrhovateľa a spolu s vysvetlením svedka V. A., ktorý ozrejmil

výpočet škody vo výške 113.268,- Sk, t. j. 3.759,81 EUR, je zrejmé, že škoda bola vypočítaná

v súlade s ust. vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR , ktorou sa

ustanovujú podrobnosti o niektorých podmienkach dodávky elektriny a spôsob výpočtu

škody spôsobenej dodávateľovi elektriny neoprávneným odberom elektriny.

Na základe vyššie uvedených skutočností posúdil súd uplatnený na náhradu škody

vo výške 113.268,- Sk (3.759,81 eur) za dôvodný.“.

Krajský súd ďalej zosumarizoval odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, ktorá je

do značnej miery zhodná s tou, ktorá je obsiahnutá v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Poukázal na to, že sťažovateľ nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že jeho matka

bola prítomná pri kontrole elektromeru, lebo je to v rozpore s výsledkami vykonaného

dokazovania, taktiež, že namieta spôsob a okolnosti, za akých bola vykonaná v jeho

rodinnom dome kontrola (netransparentne, bez jeho prítomnosti, nebolo mu umožnené

vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, protokol bol podpísaný osobou, ktorá nie je

odberateľom a ktorá nebola poučená o možnosti namietať jeho obsah). Krajský súd

spomenul aj ďalšie výhrady sťažovateľa, napr. že prvostupňový súd prihliadol iba

na niektoré dôkazy, ktoré vykonal, najmä tie, ktoré svedčili v neprospech jeho obrany, a len

tieto dôkazy boli predmetom jeho úvah a hodnotení.

Krajský súd napokon uviedol svoju vlastnú argumentáciu zdôrazňujúc, že preskúmal

vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) s tým, že napadnutý

prvostupňový rozsudok potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a v celom rozsahu sa

stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatujúc zároveň správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1

a 2 ). V súvislosti s tým krajský súd odcitoval znenie , a

ods. 1 písm. d) zákona o energetike, pričom na zdôraznenie správnosti prvostupňového

rozsudku so zreteľom na odvolacie námietky sťažovateľa na záver uviedol, že «súd prvého

stupňa sa pri posudzovaní uplatneného nároku navrhovateľa správne riadil vyššie

citovanými ustanoveniami zákona o energetike a interným predpisom navrhovateľa,

t. j. pravidlami pre postupy kontroly odberných miest. Článok 5 bod 5.2.3.1. „Vyhľadávanie

odberateľa, vstup na odberné miesto“ pripúšťa vykonať kontrolu odberného miesta okrem

odberateľa aj v prítomnosti iných osôb v tomto bode uvedených, vrátane rodinného

príslušníka. Preto neobstojí námietka odporcu, že kontrola bola vykonaná v jeho

neprítomnosti, a že nebol oboznámený zo zistenými skutočnosťami, naviac, keď v čase

kontroly nebol doma. Je irelevantná aj jeho ďalšia námietka, že protokol pracovníci

navrhovateľa nechali podpísať osobe (jeho matke), ktorá sa na uvedenej adrese nezdržiava

a má iné bydlisko, keďže čl. 5 bod 5.2.3.1 vymedzuje okrem osôb, v prítomnosti ktorých je

možné kontrolu vykonať, pomerne široko. Okrem toho sama svedkyňu V. F., matka odporcu

uviedla, že už viackrát bola pri kontrole odberného miesta (vždy, keď nebol nikto doma),

z čoho je zrejmé, že sa u odporcu napriek inému trvalému pobytu zrejme často zdržiava. Je

treba zdôrazniť, že súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že pokiaľ protokol

za odberateľa podpísala dospelá, svojprávna osoba a táto sa neriadila všeobecne známymi

pravidlami, medzi ktoré patrí aj „prečítať si, čo podpisuješ“, táto skutočnosť nemôže byť

na ťarchu navrhovateľa. Ak by sa matka odporcu s obsahom protokolu riadne oboznámila,

mala by možnosť si prípadné nejasnosti ozrejmiť a v prípade nesúhlasu s jeho obsahom by

mohla podpísanie protokolu odmietnuť, resp. trvať na tom, aby v ňom bola uvedená

skutočnosť, že pri kontrole nebola fyzicky prítomná.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku

vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi dôkazmi a otázkami, ktoré mali význam pre

rozhodnutie vo veci, pričom podľa platnej judikatúry nie je povinnosťou súdu, aby

v rozsudku reagoval, resp. sa zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré účastníci v konaní

namietali.».

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany v súlade s a primeraným spôsobom reaguje

na uplatnené odvolacie dôvody.

Z napadnutého rozsudku nadväzujúceho na faktické zistenia a právny názor

okresného súdu je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, ako aj to, z akých dôvodov krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok

ako vecne správny a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Ním prijaté závery sú pritom

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností daného prípadu

a relevantných právnych noriem. Ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery,

ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Rozsudok krajského súdu

č. k. -107 z 29. januára 2013 nemožno kvalifikovať ani ako rozhodnutie,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by popieral

ich účel a zmysel.

Toto rozhodnutie nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne

zistený skutkový stav okresným súdom, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu, a tým aj okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). O takýto prípad však v okolnostiach danej veci podľa názoru

ústavného súdu nejde.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľa a napadnutým rozsudkom alebo postupom krajského súdu pri rozhodovaní

o odvolaní sťažovateľa, odmietol jeho sťažnosť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013