Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 37/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. V., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci

namietaného porušenia a 3 a jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského

súdu v Nitre č. k. -127 z 31. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2012 doručená sťažnosť R. V. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou

namieta porušenie a 3 (ďalej len „“) a svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -127 z 31. októbra 2012 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Ako vyplýva z podanej sťažnosti a k nej priložených príloh, rozsudkom Okresného

súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -87 z 22. júna 2011 bol

zamietnutý návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 11 000 € s prísl. s odôvodnením, že

neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o reálne preukázanie odovzdania pôžičky

v uvedenej sume žalovanému. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Sťažovateľ uviedol, že „urobil všetko, čo urobiť mohol, aby žiadny problém

aj v možnom súdnom konaní s preukazovaním svojho nároku nemal.

Zmluvu o pôžičke uzatvoril písomne dňa 26. 5. 2009, podpis žalovaného je na nej

overený notárom a v článku II. zmluvy o pôžičke zo dňa 26. 5. 2009 žalovaný potvrdil

prevzatie sumy 11 000 Eur, pretože mu ich sťažovateľ aj skutočne odovzdal.

Na preukázanie tvrdenia o prevzatí peňazí žalovaným musí v právnom štáte stačiť

zmluva, v ktorej druhá strana prevzatie pôžičky potvrdzuje podpisom, a to o to viac, že

rešpektuje zásadu formálnosti právnych úkonov, ktorú

sťažovateľ dodržal.

Súd tieto zásady nerešpektoval, čo malo za následok odňatie možnosti sťažovateľovi

konať pred súdom, keď súd bez akéhokoľvek dôkazu považuje na strane jednej

za preukázané vymyslené tvrdenie žalovaného, že peniaze neprevzal, lebo sa mal

so sťažovateľom pohádať v nejakej reštaurácii, a na strane druhej prevzatie peňazí

žalovaným, potvrdeným písomnou zmluvou, ako dôkaz nerešpektuje.

Na potvrdenie svojich záverov súd poukazuje na rozhodnutia NS SR, z ktorých ani

jedno nemožno na daný prípad aplikovať, pretože v rozhodnutiach NS SR č. k.

a , ktoré si vybral súd, ide o situácie, kedy priamo

v zmluvách neexistuje písomné prehlásenie dlžníka o prevzatí požičiavanej sumy a túto

skutočnosť bolo preto potrebné dokazovať.

V prípade sťažovateľa dôkaz o prevzatí sumy žalovaným existuje a bol súdu

predložený.

Sťažovateľ sa domnieva, že postup súdu, keď nerešpektuje platnú a účinnú zmluvu

o pôžičke, je vážnym a neprípustným narušením právnej istoty zmluvných vzťahov, zásahom

do stability zmluvného vzťahu sťažovateľa a žalovaného, a zároveň je neprihliadanie, resp.

dokonca odmietanie písomnej zmluvy, aj postupom súdu, ktorým došlo k odňatiu

sťažovateľovej možnosti konať pred súdom.“.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým rozsudkom a postupom krajského súdu

predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu jeho v petite sťažnosti označeného

základného práva, ako aj označených článkov .

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj porušenie a 3 rozsudkom krajského súdu č. k.

-127 z 31. októbra 2012, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania.

V texte sťažnosti mimo jej petitu sťažovateľ namieta aj porušenie „článku 8 ods. 2

a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“ a tiež tvrdí, že „v tejto súvislosti bol porušený

najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta

(, , , a ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval

za potrebné najprv zdôrazniť, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,

teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to

ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv,

ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Tvrdenie o porušení „článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“ a „čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, ktoré sťažovateľ uvádza

v texte sťažnosti mimo jej petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (, ,

).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj porušenia a 3 rozsudkom krajského súdu č. k. -127

z 31. októbra 2012, ktorý nepovažoval za dostačujúci dôkaz o poskytnutí pôžičky zmluvu

o pôžičke z 26. mája 2009, na ktorej je podpis žalovaného overený notárom, pričom v čl. II

tejto zmluvy žalovaný potvrdil prevzatie sumy 11 000 €. Sťažovateľ zastáva názor, že tým

preukázal svoje tvrdenie o prevzatí peňazí žalovaným, vyjadrujúc zároveň nespokojnosť

s postupom okresného súdu, ktorý podľa neho mal zamerať dokazovanie na tvrdenie

žalovaného, že peniaze neprevzal, čo je odrazom jeho súčasnej finančnej situácie, v snahe

zabrániť tomu, aby mu peniaze vrátil. Sťažovateľ argumentuje aj tým, že pokiaľ krajský súd

(rovnako ako okresný súd) poukazuje v napadnutom rozsudku na rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. , nemožno ich

na daný prípad aplikovať, pretože v týchto rozhodnutiach ide o situácie, keď priamo

v zmluvách neexistuje písomné vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy, a preto bolo

potrebné túto skutočnosť dokazovať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa môže každý konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný ďalej zaoberal posúdením obsahu napadnutého

rozsudku z uvedených hľadísk.

Krajský súd rozsudok č. k. -127 z 31. októbra 2012 odôvodnil tak, že

najskôr s odvolaním sa na poukázal na to, že „Zmluvou

o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa

zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými

náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), druhovom

určení veci, povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a o určení času vrátenia. Predmetom

zmluvy o pôžičke môže byť akákoľvek druhovo určená vec, ktorá je spôsobilá byť

predmetom občianskoprávnych vzťahov. Zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, čo znamená,

že pre jej platnosť sa vyžaduje v čase jej uzavretia aj reálne odovzdanie predmetu

pôžičky.“.

Ďalej krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval ,

podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné

dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V spojitosti s tým krajský súd uviedol, že „Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť

s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť

od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci

prípravy pojednávania, pri odročení pojednávania. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje

na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej

povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva

na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej

povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu

zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je

účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným

bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka

za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel

uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného

práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy,

prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný

skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej

núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým

podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie

skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Posúdenie, ktorý z účastníkov má

dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je vo väčšine prípadov možné pri

znalosti hmotnoprávneho predpisu. Hodnotenie dôkazov súdom, ktorého zásady sú

zakotvené v ustanovení , sa uskutočňuje po vykonanom dokazovaní.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci

vykonal dostatočné dokazovanie a vec správne právne posúdil. Vychádzal zo správneho

právneho záveru, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. Pre uzatvorenie zmluvy o pôžičke

sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzatvorená aj ústne alebo

konkludentne. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je predpokladom

uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Základnou povinnosťou dlžníka je potom vrátiť vec

rovnakého druhu, rovnakého množstva a rovnakej kvality. Ako vyplýva zo skutkových

zistení, účastníci konania dňa 26. 05. 2009 uzatvorili zmluvu o pôžičke, podľa ktorej

žalobca (veriteľ) požičal žalovanému (dlžníkovi) sumu 11.000 eur. Dňom podpísania zmluvy

dlžník potvrdil prevzatie pôžičky v uvedenej sume a súčasne sa ju zaviazal vrátiť

do 26. 08. 2009. Podpisy na zmluve sú overené notárom dňa 26. 05. 2009. Žalobca

podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie pôžičky v zmysle uvedenej zmluvy o pôžičke

s odôvodnením, že žalovaný v lehote splatnosti pôžičku nevrátil. Žalovaný popieral

prevzatie pôžičky tvrdiac, že zmluvu o pôžičke podpísal a podpisy boli overené, avšak

po podpise zmluvy mu žalovaný peniaze neodovzdal. Po podpísaní zmluvy išli

do reštaurácie, kde mu mal žalobca peniaze odovzdať. Tam mu oznámil, že mu peniaze vloží

na účet a budú s nimi spoločne disponovať, pretože mal záujem podieľať sa na jeho

podnikaní, čo bolo dôvodom, pre ktorý si chcel peniaze požičať. Keďže nemal záujem

o spoluprácu so žalobcom, došlo medzi nimi k hádke a napokon sa rozhodol, že si peniaze

od neho nepožičia. Oznámil mu, aby zmluvu roztrhal a že o pôžičku nemá záujem. Podnikať

nezačal, pretože nemal finančné prostriedky a je nezamestnaný.

V sporovom konaní je povinnosťou účastníka konania označiť dôkazy na svoje

tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy na svoje tvrdenia, nesie nepravdivé dôsledky

v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Žalobca tvrdil, že žalovanému požičal sumu 11.000 eur.

Žalovaný túto skutočnosť popieral, preto dôkazná povinnosť označiť dôkaz na svoje

tvrdenie o tom, že žalovanému peniaze poskytol, bola na žalobcovi.“.

Krajský súd napokon vyslovil názor, že „Podpísanie zmluvy o pôžičke s textom,

podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky s ohľadom

na skutkový stav súdenej veci, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky. Súd

prvého stupňa správne zameral dokazovanie na zisťovanie, či žalobca disponoval

finančnými prostriedkami ku dňu poskytnutia pôžičky. Na preukázanie svojej finančnej

solventnosti žalobca predložil kúpnu zmluvu zo dňa 29. 06. 2006, ktorou predal

nehnuteľnosti tretej osobe za kúpnu cenu 780.000,- Sk a výpis z Obchodného registra

spoločnosti V., s. r. o. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že kúpna zmluva bola uzatvorená

3 roky pred poskytnutím pôžičky, preto nie je dôkazom, že ku dňu poskytnutia pôžičky

žalobca disponoval finančnou hotovosťou. Rovnako právne bezvýznamná v súvislosti

so zisťovaním solventnosti žalobcu ku dňu uzatvorenia zmluvy je aj skutočnosť, že do 24. 09.

2008 bol spoločníkom spoločnosti V., s. r. o., pretože žalobca netvrdil ani nepreukázal, že

by mu prípadne ukončením činnosti v tejto spoločnosti boli vyplatené finančné prostriedky,

z ktorých by bol schopný poskytnúť žalovanému pôžičku. Je zrejmé, že od 24. 09. 2008 je

nezamestnaný a nemá príjmy, z ktorých by preukázateľne bol schopný žalovanému

poskytnúť finančné prostriedky za účelom začatia podnikania, ktoré mali byť dôvodom

uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Keďže žalovaný v priebehu celého konania popieral

prevzatie sumy 11.000 eur, pričom žalobca dôkazné bremeno v smere preukazujúcom

existenciu finančných prostriedkov, ktoré mali byť predmetom pôžičky, nepreukázal a

dôkazné bremeno neuniesol, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o

tom, že žaloba nebola podaná dôvodne. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu ohľadne

súdom prvého stupňa nesprávnu aplikáciu vyššie citovaných rozhodnutí NS SR, odvolací

súd uvádza, že v oboch rozhodnutiach je vyslovený právny názor, že pri zmluve o pôžičke

veriteľa zaťažuje dôkazné bremeno preukázania skutočného odovzdania peňazí ako aj jeho

solventnosti ku dňu uzatvorenia zmluvy o pôžičke.“.

Ústavný súd po posúdení obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom,

vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu ( ). Tým podľa názoru

ústavného súdu splnil všetky požiadavky kladené na jeho rozhodnutie v zmysle čl. 46 ods. 1

.

Sťažovateľ vyčíta odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu, že mu ako

dôkaz o prevzatí pôžičky nepostačovala zmluva o pôžičke (s podpismi osvedčenými

notárom), v ktorej túto skutočnosť potvrdil. Dôkaz o prevzatí sumy 11 000 € preto podľa

sťažovateľa existuje a bol súdu predložený.

Podľa názoru sťažovateľa teda výsledky vykonaného dokazovania pred okresným

súdom bolo potrebné vyhodnotiť tak, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané nielen

uzatvorenie zmluvy o pôžičky medzi sťažovateľom ako veriteľom a žalovaným ako

dlžníkom, ale aj odovzdanie peňazí sťažovateľom žalovanému.

Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. -127 z 31. októbra

2012, odvolací súd sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa, hoci nie

s výsledkom, aký si želal. Krajský súd podrobil prieskumu spôsob vyhodnotenia výsledkov

vykonaného dokazovania okresným súdom a konštatoval, že žaloba nebola podaná dôvodne

a rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Krajský súd sa vysporiadal s otázkou, koho

z účastníkov konania zaťažuje dôkazné bremeno preukázať reálne poskytnutie predmetu

pôžičky konštatujúc, že „žalovaný v priebehu celého konania popieral prevzatie sumy

11.000 eur, pričom žalobca dôkazné bremeno v smere preukazujúcom existenciu finančných

prostriedkov, ktoré mali byť predmetom pôžičky, nepreukázal a dôkazné bremeno

neuniesol...“.

Z uvedeného je zrejmé, že dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto skutočnosti

neprechádza z veriteľa na dlžníka v závislosti od toho, aké dôkazy veriteľ predložil, a teda

iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil súdu písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je

uvedené, že dlžník prevzal pôžičku v sume 11 000 €. Dôkazné bremeno o tom, že to tak

nebolo, nezaťažuje žalovaného (dlžníka). Súd vyhodnocuje splnenie dôkazného bremena

veriteľa (sťažovateľa) posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke

z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom

o tom, či veriteľ (sťažovateľ) dôkazné bremeno uniesol, alebo to tak nebolo. V tomto

prípade aj krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľ dôkazné bremeno

neuniesol.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením a 3

konštatujúc, že tieto ustanovenia neupravujú základné práva a slobody, majú všeobecný,

deklaratórny charakter, a nie charakter základného práva, a preto nemôžu byť samy osebe

predmetom konania o sťažnosti podľa .

Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 zákona o ústavnom

súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013