Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/293/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina

Vladika a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Oľgy Trnkovej v právnej veci žalobcu A.

T., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. N. B., advokátkou v K., proti žalovanému Z. V.,

bývajúcemu v N., o zaplatenie 359.000,- Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Komárno pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

z 25. júna 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Komárno rozsudkom z 2. mája 2007 č.k. -302 uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 359.000,- Sk spolu s 12,5 % úrokom z omeškania zo sumy

348.500,- Sk od 2.4.2003 do zaplatenia, zo sumy 5.000,- Sk od 20.4.2003 do zaplatenia

a zo sumy 5.500,- Sk od 27.4.2003 do zaplatenia, všetko do 3 dní. Zároveň žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 241.670,- Sk k rukám advokátky

do 3 dní. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania nemal pochybnosti o tom, že žalobca

žalovanému požičal na základe ústnej dohody sumu 350.000,- Sk dňa 2.2.2003, kedy si

žalovaný prevzal uvedenú sumu od žalobcu v poobedňajších hodinách a 7.2.2003 podpísali

pred notárom dohodu o pôžičke. Z tejto sumy mu žalovaný vrátil len 1.500,- Sk, čo mal

preukázané výpisom zo sporožírového účtu. Taktiež mal preukázanú existenciu ďalšej

pôžičky vo výške 10.500,- Sk so splatnosťou sumy 5.000,- Sk dňa 19.4.2003 a splatnosťou

sumy 5.500,- Sk dňa 26.4.2003, keď účastníci 13.4.2003 uzatvorili dodatok k zmluve

o pôžičke, ktorá mala slúžiť na vybavenie pôžičky, aby vedel žalovaný splatiť žalobcovi dlh.

S poukazom na ustanovenie uložil žalovanému zaplatiť

žalobcovi aj úroky z omeškania, keďže žalovaný sa s platením dostal do omeškania.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením , úspechom

žalobcu v konaní a vznikom mu trov na právnom zastúpení a súdnom poplatku.

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovaného rozsudkom z 25. júna 2008 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil

zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 105.146,- Sk k rukám advokáta do 3 dní.

Na základe doplneného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal

poskytnutie pôžičky 350.000,- Sk žalovanému dňa 1.2.2002 ako je to uvedené v dohode

o pôžičke zo 7.2.2003, takúto sumu žalovanému ani reálne nikdy neodovzdal, nepreukázal ani

svoju solventnosť na takúto sumu a rovnako nepreukázal ani poskytnutie pôžičky žalovanému

dňa 13.4.2003 v sume 10.500,- Sk. Mal preukázané, že žalobca sa dopustil proti žalovanému

protispoločenského konania spáchajúc trestný čin vydierania a trestný čin porušovania

domovej slobody, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne nesprávny zmenil a žalobu zamietol. O trovách konania

rozhodol podľa v spojení s a

Proti tomuto rozsudku podal žalobca dovolanie a to s výslovným poukazom len na

ustanovenie a nasl. V dôvodoch dovolania podrobne zopakoval jednotlivé

výpovede svedkov i účastníkov konania a zameral sa na jednotlivé, podľa neho bezvýznamné

odlišnosti výpovedí, ktoré môžu byť spôsobené aj odstupom času a ktoré sú podľa jeho

názoru, základom rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom odlišnosti vo výpovediach

žalovaného ponechal odvolací súd bez povšimnutia. Nepovažoval za správne pokiaľ odvolací

súd uviedol, že je viazaný výrokom trestného rozkazu Okresného súdu v Komárne ,

pretože z neho nevyplýva, že by žalovanému pôžičku neposkytol. Na odpore proti trestnému

rozkazu netrval len preto, aby nebol obmedzený vo výkone svojej práce. Odvolací súd

sa dôsledne neriadil ustanovením , keď svoje rozhodnutie vyniesol len po

čiastočnom vyhodnotení dôkazov, na základe ktorých v odôvodnení rozsudku uviedol, že

nepreukázal poskytnutie pôžičky. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že sa

neoboznámil s výsledkami vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, a preto nemohol

ani správne vyhodnotiť skutkový stav tak, ako ho opakovane zistil súd prvého stupňa.

Navrhol preto rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie zamietnuť, pretože odvolací

súd na základe doplneného dokazovania posúdil vec správne, keď bez preukázania

odovzdania finančných súm žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia , dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho ako

ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania a prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal

a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Z obsahu dovolania žalobcu možno dovodiť, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Podľa , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci

určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby

veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke

sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo

konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem

označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí

vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je

reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie

predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

Podľa veta prvá , účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení.

Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j.

povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží

zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie

svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no

hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd

ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,

ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol

splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju

povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností

účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je

úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné

z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť.

Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že

skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla

nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva,

potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou

za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť

všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný

hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto

norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia

byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore

o zaplatenie kúpnej ceny má predávajúci ako žalobca bremeno tvrdenia, že s kupujúcim ako

žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu a že žalovaný kúpnu cenu riadne a včas nezaplatil. Z tohto

bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie

tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako

bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí

tvrdiť, že kúpnu cenu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude namieste

obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia

a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna

norma práva a povinnosti účastníkov.

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu

o peňažnej pôžičke a že žalovaný pôžičku nevrátil. Z tohto bremena mal povinnosť preukázať

uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky. Na preukázanie tejto

skutočnosti predložil ako dôkaz dohodu o pôžičke zo 7.2.2003 a dodatok k pôžičke

z 13.4.2003. Žalobca však nepreukázal skutočné odovzdanie peňazí žalovanému a žalovaný

poprel, že peniaze od žalobcu prevzal.

Zatiaľ čo súd prvého stupňa na základe ním vykonaného dokazovania dospel k záveru,

že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, odvolací súd dospel

k opačnému záveru. Odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením sa zmluvami

o pôžičke zo 7.2.2003 a jej dodatkom z 13.4.2003, zmluvou o poskytnutí hypotekárneho

úveru žalovanému a jeho manželke V., a.s. B. z 15.5.2002 v sume 500.000,- Sk, zmluvou o Č.

sporiteľskom úvere z 15.7.2004 o poskytnutí peňažných prostriedkov žalovanému a jeho

manželke vo výške 100.000,- Sk, kúpnou zmluvou z 9.1.2001 ohľadom nákladného vozidla L.

za 246.000,- Sk, faktúrou č. X. z 9.1.2001, výdavkového pokladničného dokladu a

príjmového pokladničného dokladu a ďalších faktúr predložených žalovaným, doplnil

dokazovanie výsluchmi účastníkov a dospel k iným skutkovým zisteniam ako súd prvého

stupňa, čo malo za následok iné právne posúdenie veci a ustálenie záveru, že žalobca

nepreukázal existenciu zmluvy o pôžičke v sume 350.000,- Sk z 2.2.2003 a nepreukázal ani

existenciu zmluvy o pôžičke v sume 10.500,- Sk z 13.4.2003. Uzavrel, že obe zmluvy neboli

reálnymi kontraktmi, pretože žalobca nepreukázal v konaní, že žalovanému skutočne

odovzdal sumu peňazí tvoriacu predmet pôžičky. Výpovede žalobcu vyhodnotil ako účelové

a nepravdivé, ktoré menil podľa toho, čo v konaní vyšlo najavo.

Z obsahu spisu aj pre dovolací súd jednoznačne vyplýva, že žalobca v žalobe

z 12. novembra 2003 uvádzal, že 2.2.2003 poskytol žalovanému pôžičku v sume 350.000,- Sk

a o poskytnutí pôžičky spísali dohodu 7.2.2003, v ktorej sa ale uvádza, že pôžička bola

poskytnutá 1.2.2003, ktorú mal žalovaný vrátiť do 1.4.2003. Žalovaný tvrdil, že v skutočnosti

mu žalobca poskytol pôžičku len vo výške 80.000,- Sk, ktorú mu aj vrátil, nie však včas

a žalobca postupne žiadal vrátiť vyššie sumy. Žalobca tvrdil, že sumu 350.000,- Sk odovzdal

žalovanému v prítomnosti svojej manželky v hotovosti 1.2.2003 a potvrdil aj existenciu

pôžičky v sume 80.000,- Sk a tiež jej vrátenie. Tvrdil tiež poskytnutie pôžičky vo výške

10.500,- Sk dňa 13.4.2003. Žalobca v konaní uvádzal dva rozdielne dátumy poskytnutia

pôžičky vo výške 350.000,- Sk a to 1.2.2003 a 2.2.2003 a to v rôznych písomných podaniach

v rámci súdneho konania. Do zápisnice o výsluchu obvineného z 13.11.2002 pred Odborom

kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Komárne uviedol dátum 1.2.2003. O pôžičke

z 13.4.2003 sa v tejto zápisnici nezmienil. Okrem toho, že žalobca nebol dôveryhodný

v tvrdení akým spôsobom došlo k poskytnutiu pôžičky (na základe osobného stretnutia

dňa 1.2.2003, alebo telefonického kontaktu, či k odovzdaniu peňazí došlo v poobedňajších

hodinách dňa 2.2.2003, prečo je v dohode zo 7.2.2003 uvedený dátum 1.2.2003 a pod.),

nepreukázal ani spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, že mal v byte hotovosť v sume

350.000,- Sk a to či už 1.2.2003 alebo 2.2.2003. Žalobca najskôr tvrdil, že suma 350.000,- Sk

je jeho výlučným majetkom pochádzajúcim z jeho dedičstva (por. č.l. 82). Matka žalobcu

uviedla, že túto sumu po predaji rodinného domu dali žalobcovi ešte spolu s teraz už jej

nebohým manželom v roku 1998 (por. č.l. 102), pričom v spise je založená kúpna zmluva zo

dňa 16.11.1993, podľa ktorej rodinný dom bol predaný za sumu 178.000,- Sk. Žalobca neskôr

tvrdil, že peniaze dostal od rodičov na zakúpenie bytu (por. č.l. 272) v roku 1998, neskôr

uviedol že sa tak stalo v roku 2002 (por. č.l. 350). Dovolací súd sa stotožnil s názorom

odvolacieho súdu, že žalobca nepreukázal nielen skutočné odovzdanie peňazí v sume

350.000,- Sk, ale ani to, že takúto sumu mal vôbec k dispozícii ku dňu 1.2.2003 alebo

2.2.2003. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom odvolacieho súdu, že žalobca v konaní

nepreukázal ani reálne poskytnutie pôžičky v sume 10.500,- Sk dňa 13.4.2003, pričom tu

v celom rozsahu odkazuje na dôvody uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. Stotožňuje sa

tiež s názorom odvolacieho súdu, že žalovaný v konaní preukázal, že v takom čase na

poskytnutie pôžičky nebol odkázaný.

Žalobca tak neuniesol dôkaznú povinnosť ohľadne svojho tvrdenia a právny záver

odvolacieho súdu o nedôvodnosti žaloby zodpovedal skutkovým zisteniam, keď v konaní

nebolo preukázané, že k reálnemu odovzdaniu peňažnej sumy došlo. Odvolací súd preto

správne rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že právne posúdenie veci

odvolacím súdom je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk

stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania, sa Najvyšší

súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na jeho

správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa a zamietnutiu žaloby žalobcu.

V súvislosti s dovolacou námietkou o nesprávnom hodnotení dôkazov odvolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné ešte poznamenať, že hodnotenie

dôkazov nie je v zmysle samostatným dovolacím dôvodom.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nebol daný

a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za

následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 v spojení s § 224 ods. 1 a § 242 ods. 1

). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. decembra 2009

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová