Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 129/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. S. D., P., a F. D., P., obaja zastúpení A. s. r. o., P.,

zastúpenej konateľom a advokátom JUDr. K. V., vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa , a

a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. októbra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. D. a F. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2013 doručená sťažnosť PhDr. S. D., P., a F. D., P. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja

zastúpení A. s. r. o., P., zastúpenou konateľom a advokátom JUDr. K. V., ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. októbra 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«... rozsudky... Okresného, resp. Krajského súdu v Prešove protizákonne

a protiústavné sťažovateľom odňali vlastnícke právo k zastavanému pozemku o výmere

2

400 m, na ktorom majú legálne postavenú rekreačnú chatu. Podľa sťažovateľov, terajší

vlastník dotknutej parcely, ktorá nie je totožná s parcelou, na ktorej sa nachádza rekreačná

chata, si svoj nárok neuplatnili v zákonnej prekluzívnej lehote podľa § 868 až § 879

. Pritom podľa vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam najmä

napr. tzv. osadnícke vzťahy, urbariáty, komposesoráty sú upravené zákonom Národnej rady

príslušnej republiky, t. j. napr. zák. č. 293/92 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov

k nehnuteľnostiam a o úprave niektorých pomerov súvisiacich

s nájmom bytov a s bytovými náhradami. V súdnych konaniach bolo preukázané,

že dotknutá nehnuteľnosť sa nachádza v osade rekreačných chát, v rekreačnej oblasti S.,

na ktoré Mesto P. i vydalo štatút rekreačnej oblasti.

Preto i z tohto dôvodu súdy oboch stupňov mali posudzovať nárok sťažovateľov

i vo vzťahu „lex specialis“. Naopak, tzv. vlastníčka O. F. dotknutú nehnuteľnosť (pritom

je otázne, či je to nehnuteľnosť nachádzajúca sa pod rekreačnou chatou), vlastníctvo

nadobudla kúpou od M. B. v roku 2008, keď pritom na základe vykonaných úprav v rámci

ROEP, kritická nehnuteľnosť mala byť začlenená do vlastníctva M. B., a to ako orná pôda

i napriek tomu, že nehnuteľnosť sa nachádza v rekreačnej oblasti.

Prvostupňový súd pri posudzovaní uplatneného nároku odmietol aplikovať výkladové

pravidlo, podľa a... prvostupňový súd nerešpektoval základný procesný

princíp podľa ..

Sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdia, že v konečnom dôsledku súdy oboch stupňov,

porušili ich ústavné práva podľa SR... SR...

SR... SR... sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdia, že súdy oboch stupňov

nepostupovali v súlade s ich ústavnými právami a jednostranne bez akéhokoľvek zákonného

„váženia“, zamietli ich návrh na určenie vlastníckeho práva, keď pritom žalovaná v 1. rade

špekulatívne nadobudla vlastníctvo pozemkov, na ktorých majú sťažovatelia v 1. a 2. rade

postavenú rekreačnú chatu, od žalovanej v 2. rade až v roku 2007. Pritom sťažovatelia

v 1. a 2. rade dobromyseľne a nerušene pozemok patriaci k rekreačnej chate užívali

od roku 1969, t. j. do podania žaloby, t. j. 42 rokov. Potom sťažovatelia ku dňu 01. 01. 1992

nadobudli vlastníctvo k zastavanému pozemku rekreačnou chatou z titulu vydržania tohto

vlastníctva. Súdy vôbec nebrali do úvahy tú skutočnosť, že sťažovatelia v 1. a 2. rade reálne

a nerušene užívali časť pozemku, na ktorej majú postavenú svoju rekreačnú chatu

a ich správanie sa nebolo možné vysvetľovať len ako dobromyseľné a nerušené užívanie

rekreačného pozemku. Nič nemení na skutočnosti, že sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdili

pred súdom, že platili JRD S., so sídlom v A., nájomné. Takéto nájomné ani nebolo

dohodnuté v nájomnej zmluve. Preto táto zmluva, podľa , musí byť aplikovaná

ako zmluva o bezplatnom užívaní pozemku na rekreačné účely. Sťažovatelia v 1. a 2. rade,

vykonávali platby, za chatou zastavanej pozemok, avšak tieto platby mylne posudzovali

ako nájomné. Po vykonanom dokazovaní bolo preukázané, že tieto platby nie sú nájomným

za užívanie pozemku, ale platbou dane z nehnuteľnosti platené v prospech Obce K.

Dobromyseľnosť a nerušenosť užívania žalovaného pozemku bolo preukázané i tým,

že na túto lokalitu ako rekreačná oblasť S. bol vydaný tzv. rekreačný štatút, tzn. že žalovaný

pozemok nikdy nemohol patriť do režimu poľnohospodárskej, resp. hospodárskej pôdy,

ale v súlade s platnými zákonmi v roku 1969 išlo o pozemok daný do osobného užívania.

Preto ani nie je možné na žalovaný pozemok, aplikovať zák. č. 229/91 Zb. v platnom znení.

Súdy pochybili, keď nárok sťažovateľov v 1. a 2. rade, neposudzovali podľa § 872 ods. 6

, podľa novely 509/1991 účinnej od 01. 01. 1992.

Sťažovatelia tvrdia, že napadnuté rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné, nielen

po vecnej stránke, ale i po právnej stránke. Súdy vôbec nebrali do úvahy tieto rozhodujúce

skutočnosti a tomu zodpovedajúci právny stav. Konkrétne súdy nesprávne právne posúdili

uplatnený nárok a nebrali vôbec do úvahy platné hmotnoprávne ustanovenia o možnosti

nadobudnúť vlastníctvo vydržaním. Toto je možné ilustrovať takto:

Súdy nepresvedčivo prejudicionálne rozhodli, že nájomná zmluva uzatvorená medzi

sťažovateľmi ako nájomcami a vtedajším JRD v A., dňa 01. 09. 1969, je neplatná. Súdy

ničím konkrétnym neodôvodnili, z akého právneho dôvodu táto zmluva je neplatná. Aj keď

podľa názvu tohto právneho úkonu, malo sa jednať o nájomnú zmluvu, avšak podľa

jej obsahu a vtedy platného právneho režimu sa jednalo o dohodu o bezplatnom užívaní

pozemku za účelom výstavby rekreačnej chaty. Súčasťou tejto zmluvy podľa jej čl. I,

bol i pripojený situačný plánok, ktorý identifikoval miesto výstavby chaty vo vzťahu

k vtedajšej evidencii nehnuteľnosti pre k. úz. K.

Tento odkaz na tzv. situačný plánok jednoznačne potvrdzuje, že právo osobného

užívania pozemku bolo identifikované touto prílohou. Takýto postup dovoľoval i vtedajší

zák. č. 22/64 Zb. o evidencii nehnuteľností. Doba osobného užívania pozemku bola

stanovená na 50 rokov, počnúc od 1. 9. 1969, tzn. do 1. 9. 2019. Takýto spôsob uzatvárania

zmlúv zo strany JRD, ako svedok jednoznačne potvrdil i starosta obce. Pritom

je nepochybné, že v tomto prípade sa nejednalo o poľnohospodársky využiteľnú pôdu,

ale o lesnú pôdu, na ktorú vtedajšie MsNV v P. vydalo rekreačný štatút, lebo v tomto období

sa uvažovalo, že oblasť tzv. S. bude využívaná na rekreačné účely. Preto v tejto oblasti

okrem povoľovania výstavby rekreačných chát, boli vybudované vtedajšími podnikmi

a ROH početné pionierske tábory a veľké rekreačné zariadenia, a to na pôde, ktorá patrila

do súkromného vlastníctva, resp. bola vedená v evidencii vtedajšieho poľnohospodárskeho

družstva, resp. štátnych lesov...

Pokiaľ by osobné užívanie dotknutých parciel bolo protizákonné a neplatné,

tak v žiadnom prípade by vtedajší MsNV, Odbor výstavby v P., pod číslom 4693/69-Fa

zo dňa 14. 06. 1973 nemohol vydať rozhodnutie o prípustnosti stavby pre rekreačnú chatu

v rekreačnej oblasti S... ani Obec K. dňa 12. 04. 2005 nevydala sťažovateľom potvrdenie

č. 201/2005 o pridelenie súpisného čísla 468 na stavbu „chata na rekreáciu“ postavená

na pozemku parc. č. 652 k. úz. K. Podľa tohto potvrdenia Obce K. predmetná chata bola

daná do užívania ešte v roku 1963...

Aj keď sťažovatelia v 1. a 2. rade mali tvrdiť, že za pozemok daný do osobného

užívania mali platiť nájomné, toto ich tvrdenie bolo zrejme vyprodukované omylom... lebo

v skutočnosti platili bývalému MNV K., resp. neskôr Obecnému úradu v K. domovú daň,

resp. daň z nehnuteľnosti... Potom neuvedenie výšky nájmu v nájomnej zmluve č. 84/69

z 1. 9. 1969, nemôže byť dôvodom na prejudicionálne rozhodnutie súdu, že má sa jednať

o neplatnú nájomnú zmluvu...

Súdy hrubo pochybili, keď od sťažovateľov v 1. a 2. rade vyžadovali

tzv. dobromyseľnosťou pri nakladaní s pozemkom zastavaným stavbou, ktorá

je vo vlastníctve sťažovateľov v 1. a 2. rade. Súd zmätočne a deformovane v neprospech

sťažovateľov sa odvolával na ust. ... (prvostupňový súd odmietol akceptovať

i prípadné pochybnosti v neprospech žalobcov i napriek tomu, že títo dobromyseľne

a nerušene užívali žalovaný pozemok viac ako 43 rokov). Navyše, ani pôvodní vlastníci

žalovanej parcely... nikdy nežiadali žalobcov ani o platenie nájomného, resp. o vypratanie

pozemku alebo o odkúpenie tohto pozemku.

Pokiaľ by tomu bolo tak, tak žalobcovia by „oželeli“ aj svoj nárok na priznanie

vlastníckeho práva z titulu vydržania, a vyporiadali by to spôsobom podľa § 135c

ods. 1, 2 , podľa ktorého je možné, že súd stavbu za náhradu prikáže vlastníkovi

pozemku alebo súd zriadi za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon

vlastníckeho práva k stavbe...

O tom, že vlastníctvo pozemku je možné nadobudnúť i vydržaním pozemku,

ku ktorému má evidované vlastníctvo odlišná osoba od skutočného užívateľa, zodpovedá

napr. i aktuálna súdna prax Okresného súdu v Prešove v konaní , keď Okresný

súd v Prešove vo svojom rozs. -96 zo dňa 31. 10. 2005 zamietol žalobu o určenie,

2

že žalobkyňa je výlučnou vlastníckou parcely KNC 1037/251 o výmere 2114 mvedenej

na LV č. 1371. Túto parcelu žalobkyňa mala platne zdediť po svojom nebohom otcovi

na základe rozhodnutia vtedajšieho Štátneho notárstva v P. č. k. D 504/69. Tento rozsudok

svojim rozs. zo dňa 30. 03. 2007 potvrdil...

Pokiaľ by sa súd oboznámil s obsahom citovaného súdneho spisu, tak by musel zistiť,

že držiteľ pozemku uzavrel s otcom žalobkyne neplatnú kúpnu zmluvu o odpredaji

nehnuteľnosti... Napriek tomu, súd si osvojil, že i v tomto prípade sa jednalo o oprávnenú

držbu právneho predchodcu žalovanej a akceptoval, že tento nadobudol vlastnícke právo

vydržaním...

Táto doterajšia jednotná súdna prax súdov v P. odporuje právnym záverom

sťažnosťou napadnutého rozsudku. Tento rozsudok ako hlavný dôvod na nepriznanie

vlastníctva sťažovateľov vydržaním uvádza to, že nemohlo zo strany sťažovateľov dôjsť

k oprávnenej držbe, lebo títo mali neplatnú nájomnú zmluvu s vtedajším JRD (podľa vtedy

platného zákona o poľnohospodárskom družstevníctve, družstvá napr. mohli dávať časť

ornej pôdy do užívania aj ako tzv. záhumienok).

Sťažovatelia k tomuto príkladu, aká je súdna prax na Okresnom súde v Prešove,

si dovoľujú uviesť i ďalšie judikáty slovenských súdov, cit.: ,,R 44/1996: Neplatnosť

právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie

vlastníctva vydržaním...»

Sťažovatelia poukazujú tiež na procesné pochybenia Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu v konaní a uvádzajú: «zo strany žalovanej

sa jedná o nedostatok v jej zastúpení advokátom JUDr. B.

Konkrétne plnomocenstvo na právne zastúpenie žalovanej v 1. rade... je nejasné

a nezrozumiteľné, keď v plnomocenstve zo 07. 03. 2011 je ako dôvod splnomocnenia,

cit.: „Spor D. F.“

Dokonca je tu vážna pochybnosť hodnovernosti podpisu žalovanej v 2. rade, t. j. F.,

keď na ďalšom plnomocenstve z 28. 11. 2011 nie je uvedený dôvod splnomocnenia

a dokonca podpis splnomocniteľky je úplne odlišný od jej podpisu na plnomocenstve

zo 07. 03. 2011...

Súd porušil procesné právo sťažovateľov na vykonanie všetkých dôkazov

sťažovateľov v 1. a 2. rade, keď bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietol ich návrh

na vykonanie dokazovania vypočutím svedkov...

Pokiaľ by súd vypočul navrhovaných svedkov, tak títo by mu potvrdili, že skutočne

ako majitelia chát v rekreačnej oblasti S. vydržaním nadobudli vlastníctvo i k zastavaným

pozemkom rekreačnými chatami.

Týmto súd odňal možnosť sťažovateľom riadne konať a uplatňovať svoje práva pred

súdom. Títo svedkovia by jednoznačne potvrdili, že skutočne nielen sťažovatelia, ale i ďalší

vlastníci rekreačných chát v rekreačnej oblasti S., dlhé desaťročia nerušene užívali nielen

svoje legálne rekreačné chaty, ale i priľahlý pozemok a až od momentu, keď tieto pozemky

odkúpila O. F., i títo majú podobné problémy ako sťažovatelia...

Aj keď Slovenská republika je v Európskej únii, kritizovaný postup prvostupňového

súdu je nielen porušením procesného práva, hmotného práva, i ústavného práva podľa

SR, ale v konečnom dôsledku i Listiny základných práv a slobôd. Podľa tejto

listiny, pokiaľ procesné právne úkony účastníkov riadenia obsahujú zjavnú nesprávnosť,

keď odstránenie umožňuje rovnako odstrániť nedostatok podmienok v riadení, pričom

konštatovanie tejto zjavnosti nevyžaduje procesnú aktivitu súdu (napr. dokazovanie), nutné

účastníkom riadenia dať príležitosť túto nesprávnosť odstrániť. Opakom tohto postupuje

prehnaný formalizmus, ktorého dôsledkom je sofistikované zdôvodňovanie zjavnej

nespravodlivosti, a tým dotknutie zmyslu , a Listiny

základných práv a slobôd.

Tieto pochybnosti sú evidentné i pri podpise O. F. za kupujúceho pri kúpnej zmluve

z 3. 9. 2008...

Toto podporuje i tá skutočnosť, že pokiaľ by O. F. nezačala protiprávne atakovať

ich dobromyseľné užívanie rekreačnej chaty... je viac ako pravdepodobné, že by neboli

nútení podať túto žalobu. Navyše žalovaná v 1. rade nikdy písomne neoslovila žalobcov

na to, aby títo odkúpili od nej pozemok nachádzajúci sa pod rekreačnou chatou, ale

ako i ohliadka na mieste samom potvrdila, žalovaná buduje prístupovú cestu k svojej chate

tak, že táto sa dotýka rekreačnej chaty žalobcov.

... umiestnenie prístupovej cesty... je v hrubom rozpore nielen so zák. č. 50/76 Zb...

ale i s príslušnými vykonávacími vyhláškami... Pokiaľ by sa žalobcovia nebránili touto

žalobou... v súčasnosti by O. F. im celú rekreačnú chatu i s príslušenstvom svojvoľne

a protizákonne zbúrala...

v konečnom dôsledku súdy oboch stupňov Slovenskej republiky porušili nielen platné

právne predpisy vo vzťahu k , ale i ich ústavné práva podľa ,

, SR, čo... znamená i hrubé porušenie ich európskych práv podľa ,

13, 17, 41 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, keďže je nepochybné, že sťažovatelia

sú nielen slovenskými štátnymi občanmi, ale i občanmi Európskej únie.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodlo týmto nálezom:

„1. Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 10.

2012 (doručeného sťažovateľom dňa 26. 11. 2012), ktorým bol potvrdený rozsudok

Okresného súdu v Prešove zo dňa 30. 01. 2012. Boli porušené základné

ústavné práva PhDr. S. D. a F. D., bytom P., a to hlavne, ich právo na zákonnú ochranu

podľa , , , , ako i ich

základné ľudské práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to

najmä v jeho článkoch 6, 13, 17, 41 a nasl.

2. Rozsudok zo dňa 19. 10. 2012 Krajského súdu v Prešove sa zrušuje

a vracia sa na opätovné rozhodnutie Okresnému súdu v Prešove v konaní .

3. Priznáva sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú

je povinný zaplatiť Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Priznáva trovy konania právneho zastúpenia vo výške 323,52 € (§ 11 ods. 3

advokátskej tarify) vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľom, ktoré je Krajský súd

v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľom do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa , a a práv podľa , , a

dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 30. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o zamietnutí

žaloby sťažovateľov o určenie vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom majú postavenú

rekreačnú chatu (ďalej len „pozemok“).

1. K namietanému porušeniu , a

dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

«V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku odvolanie žalobcovia.

Namietali, že súd odmietol aplikovať výkladové pravidlo vyplývajúce z ust. § 3 ods. 1

, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych sporov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Napadnutý rozsudok

považovali za zmätočný, nepreskúmateľný nielen po stránke vecnej, ale i právnej. Ďalej

namietali, že súd nezohľadnil hmotnoprávne ustanovenie

o možnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Nesúhlasili so záverom súdu, ktorý pre

nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním skúmal dobromyseľnosť pri nakladaní

s pozemkom od žalobcov v 1. a 2. rade. Poukázali na to, že pri pochybnostiach

sa predpokladá, že držba je oprávnená. Sporný pozemok žalobcovia dobromyseľne

a nerušene užívali viac ako 43 rokov.

Ďalej poukázali na súdnu prax Okresného súdu Prešov, a to rozhodnutie týkajúce

sa konania vo veci vedenej pod sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. . Ďalej namietali procesné pochybenie súdu. Poukázali

na to, že v udelenom plnomocenstve na právne zastúpenie žalovanej v 1. rade udelené

plnomocenstvo je nejasné, nezrozumiteľné, lebo nie je presne špecifikované, na ktorú

konkrétnu vec sa vzťahuje. Ďalej namietali porušenie procesných práv žalobcov

na vykonanie všetkých dôkazov tým, že súd nevypočul navrhovaných svedkov, a tým odňal

možnosť žalobcom riadne konať a uplatňovať svoje práva pred súdom. Taktiež namietali

výrok o trovách konania. Uplatnené náhrady považovali za nehospodárne a neúčelné

vo vzťahu k použitiu osobného motorového vozidla pri účasti na ohliadke na mieste samom.

Ďalej namietali nesprávne priznanie dane z pridanej hodnoty, aj za náhradu cestovného

a stratu času, ako aj, že nebolo preukázané, že by právny zástupca žalovaných zaplatil

kolkové známky zo svojich finančných prostriedkov, a preto z tohto dôvodu úhrada

kolkových známok nemôže spadať pod poskytnutie právnej služby. Ďalej poukázali na to,

že súd mal pri rozhodovaní otravách konania aplikovať ust. § 150 Občianskeho súdneho

poriadku s prihliadnutím na vek, zdravotný stav, ako aj majetkové pomery na strane

žalobcov, ktorých jediným príjmom je príjem z dôchodku. Poukázali na to, že žalovaná

v 1. rade nikdy písomne neoslovila žalobcov, aby odkúpili pozemok nachádzajúci sa pod

rekreačnou chatou i napriek tomu, že pri ohliadke na mieste samom potvrdila, že vybuduje

prístupovú cestu k svojej chate, ktorá sa dotýka rekreačnej chate žalobcov. Umiestnenie

prístupovej cesty, na ktoré dodnes nebolo vydané stavebné povolenie považovali v hrubom

rozpore so zákonom o stavebnom konaní. Navrhli zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe

vyhovieť. Uplatnili si náhradu trov konania, alternatívne zrušiť napadnutý rozsudok

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Právny zástupca žalobcov na odvolacom pojednávaní trval na dôvodoch podaného

odvolania. Na doplnenie uviedol, že nájomnú zmluvu mal súd posudzovať podľa jej obsahu.

Na základe neplatnej zmluvy žalobcovia vstúpili do oprávnenej držby sporného pozemku...

Oboznámením sa s obsahom spisu, ako aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia

odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne

právne vec posúdil ( ).

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že na základe neplatnej

nájomnej zmluvy nemohli byť žalobcovia dobromyseľní v tom, že užívajú spornú

nehnuteľnosť ako svoju vlastnú. Namietané nesprávne posúdenie nájomnej zmluvy č. 84/69

(v spise na č. l. 4. až 5 dňom 1. 9. 1969) uzavretej žalobcami a JRD „S.“ A., nebolo

dôvodné. Žalobcovia z nájomnej zmluvy nemohli nadobudnúť presvedčenie,

že sú dobromyseľní, a že touto nájomnou zmluvou vstupujú do oprávnenej držby. Inštitút

práva osobného užívania pozemku a nájom je odlišným inštitútom. V súvislosti s dlhodobým

užívaním veci v nájme nemôže dôjsť k premene nájmu na vlastnícke právo,

ako je to v prípade práva osobného práva nehnuteľnosti, na čo súd prvého stupňa správne

poukázal.

Namietaná nepreskúmateľnosť, zmätočnosť napadnutého rozhodnutia nebola

opodstatnená. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa všeobecné náležitosti odôvodnenia

rozhodnutia, je jasné, presvedčivé, zrozumiteľné v súlade s ust. Ani táto

odvolacia námietka nebola opodstatnená. Namietané procesné pochybenie súdu vo vzťahu

k udelenému plnomocenstvu žalovanou v 1. rade vo vzťahu k právnemu zástupcovi nebolo

opodstatnené. Je nesporné, že plnomocenstvo bolo udelené, označenie veci nemá

za následok jej zmätočnosť. K spochybneniu uvedeného plnomocenstva v konaní pred

súdom nedošlo. Označenie sporu na udelenom splnomocenstve je vecou právneho zástupcu.

Vo vzťahu k namietanému výroku o trovách konania odvolací súd poukazuje na to,

že náhrada kolkových známok, ako aj náhrada cestovného, straty času vo vzťahu k týmto

uplatneným náhradám nebola uplatnená daň z pridanej hodnoty. Tieto námietky neboli

opodstatnené. Vo vzťahu k aplikácii ust. odvolací súd uvádza, že v sporovom

konaní platí zásada zodpovednosti účastníka za výsledok sporu vyplývajúca z ust. § 142

ods. 1 Súd prvého stupňa správne posúdením úspechu žalovaných v spore im priznal

náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcom. Aplikácia ust. prichádza

do úvahy len výnimočne za predpokladu preukázania existencie dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Len nepriaznivé sociálne a majetkové pomery žalobcov samo o sebe

nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konanie žalovaným, ktoré boli v konaní

úspešné. Súčasťou práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (čl. 46 a nasl.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces je aj právo

na priznanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý bol v sporovom konaní úspešný.

Nepriaznivé sociálne a majetkové pomery žalobcov boli zohľadnené pri rozhodovaní

o ich žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Nepriznaním náhrady trov

konania žalovaným by došlo k neprimeranému zásahu do majetkovej sféry žalovaných –

fyzických osôb. Ani táto námietka nebola opodstatnená.

Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné,

majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, všímať si aj okolnosti,

ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde aj ich postoja v konaní (Zborník

IV. str. 64 Jaroslav Krajčák a kol., Eurunion).

Len neúspech žalobcov v konaní nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov

konania úspešným žalovaným (ZSP č. 6/2006).

Ani táto námietka nebola dôvodná.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny

v súlade s ust. .

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení

s ust. , t. j. zásadou úspechu žalovaných v odvolacom konaní, ktorým

bola priznaná náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby á 28,50 Eur

(tarifná odmena vo výške 1/13 výpočtového základu určeného pre rok 2012), t. j. v sume

58,69 Eur ( vyhlášky MS SR č. , o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ďalej len

citovanej vyhlášky). Z dôvodu zastupovania právnym zástupcom dvoch účastníkov na strane

žalovaných bola základná sadzba tarifnej odmeny znížená o 50 % v súlade s ust. § 13 ods. 2

citovanej vyhlášky. Odvolací súd priznal náhradu za 2 úkony právnej služby u každej

zo žalovaných, a to vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 20. 3. 2012, ako aj účasť na odvolacom

pojednávaní dňa 19. 10. 2012, 4 x á 29,34 Eur, t. j. 117,36 Eur [§ 14 ods. 1 písm. b), c)

citovanej vyhlášky. Súčasťou priznanej náhrady je 2 x režijný paušál á 7,63 Eur (§ 16 ods. 3

citovanej vyhlášky]. Celkom z titulu trov právneho zastúpenia bola priznaná náhrada

vo výške 132,66 Eur, z toho 20 % daň z pridanej hodnoty v sume 26,53 Eur, t. j. celkom

bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 159,19 Eur. Právny zástupca

preukázal, že je platom dane z pridanej hodnoty, a to osvedčením vydaným Daňovým

úradom P. dňa 26. 2. 2009, IČO pre daň SK..., a to od 17. 3. 2009 (v spise na č. l. 172).

Povinnosť žalobcov v 1. a 2. rade nahradiť žalovaným trov právneho zastúpenia vyplýva

z ust. , u ktorých výška je v súlade s citovanou vyhláškou.»

Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V danom prípade k námietkam sťažovateľov vyjadreným v odvolaní zaujal podrobné

stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že okresný súd zistil správne

skutkový stav a správne vec právne posúdil.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu, v ktorom

okrem iného uvádza: „Žalobcovia dňa 26. 1. 2011 doručili návrh, ktorým žiadali určiť,

2

že sú vlastníkmi parcely 652 o výmere 400 mkat. územie K., na ktorej je postavená

rekreačná chata č. súpisné 468 patriaca do vlastníctva žalobcov na tom skutkovom základe,

že dňa 1. 9. 1969 uzatvorili s prenajímateľom JRD S. so sídlom v A. nájomnú zmluvu

na dobu nájmu 50 rokov počnúc od 1. 9. 1969 na pozemok v správe prenajímateľa

za účelom výstavby rekreačnej chaty. Podľa tejto zmluvy mali právo užívať pozemok do 1.

9. 2019. Rozsah výmery pozemku v zmluve nebol určený, a preto platí aj zákonný stav podľa

až vtedy platného , podľa ktorého pozemky patriace

do vlastníctva alebo do správy socialistických organizácii možno dať do užívania občanom

2

pre účely výstavby rekreačnej chaty najviac o výmere 400 m. Rozhodnutím MNV v P.

odboru výstavby č. 4693/69 zo dňa 14. 6. 1973 bolo vydané rozhodnutie o prípustnosti

stavby pre rekreačnú chatu v rekreačnej oblasti S. Dňa 12. 4. 2005 Obec K. vydalo

potvrdenie o súpisnom čísle 468 rekreačnej chaty na parcele 652 kat. územie K.

s potvrdením, že táto bola daná do užívania v roku 1973 vrátane priľahlého pozemku

ku chate. Podľa listu vlastníctva č. 991 kat. územie K., vlastníkom parcely č. 810/102 –

2

trvalé trávnaté porasty o výmere 2703 mje žalovaná v 1. rade. Na tejto parcele by sa mala

nachádzať aj parcela 652, na ktorej je postavená chata č. súpisné 468. Listom z 29. 8. 2010

žalovaná v 1. rade vyzvala žalobcu v 2. rade na odstránenie stavieb z pozemku,

a to v termíne do 30. 9. 2010 s tým, že pokiaľ nedodrží tento termín, dá vypratať pozemok

na svoje náklady. Na základe toho žalobcovia začali pátrať, z akého titulu a vo vzťahu

k akému pozemku žalovaná v 1. rade takto vystupuje voči ním. Z výpisu z katastra

nehnuteľnosti vyplýva, že vlastníckou parcely č. 810/102 je žalovaná v 1. rade. Následne

zistili, že podľa kúpnej zmluvy zo dňa 3. 9. 2008 žalovaná v 1. rade kúpila tento pozemok

od pôvodnej vlastnícky, t. j. žalovanej v 2. rade. Podľa grafickej identifikácie parciel

č. 5839/2010, parcela KN 652 kat. územie K. bola vytvorená z časti pozemnoknižnej parcely

810/102, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. 240 kat. územie K. Žalobcovia v 1. a 2.

rade v dobrej viere, dobromyseľne a nerušene parcelu 652 užívali až do 29. 8. 2010, kedy

žalovaná v 1. rade ich upozornila na možnosť vypratania. Žalobcovia tvrdia, že túto časť

pozemku, na ktorej stojí aj ich rekreačná chata č. súpisné 468 vydržali do svojho

2

vlastníctva, vrátane zastavaného pozemku parcela č. 652 o výmere 400 m. Podľa platného

právneho režimu do 31. 3. 1983 podľa a

vtedy platného, mohol mať občan v osobnom užívaní pozemok prenechaný na výstavbu

2

rodinného domu o výmere najviac 800 ma pozemok určený na výstavbu chaty, garáže

2

alebo zariadenia záhradiek vo výmere 400 m. Podľa účinného

od 1. 1. 1992 novelou, žalobcovia v 1. a 2. rade mohli nadobudnúť vlastníctvo k ich

2

zastavanej parcele č. 652 o výmere 400 mpre kat. územie K. vydržaním podľa § 129 ods.

1, , a . Žalobcovia ako oprávnení

držitelia nepretržite po dobu 10 rokov parcelu č. 652 užívali nerušene a stali sa

oprávnenými držiteľmi aj pred 1. 1. 1992, a to tej časti parcely teraz označenej ako parcela

652 z pôvodnej pzk parcely 810/102 kat. územie K., preto im vzniklo vlastnícke právo

po uplynutí zákonnej doby na vydržanie vlastníctva, preto je v tejto časti čiastočne neplatná

aj kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovanými v 1. a 2. rade. Žalovaná v 1. rade cez

parcelu 652 buduje prístupovú cestu k svojej chate, v dôsledku čoho zlikvidovala žalobcom

záhradný krb, kôlňu na drevo a vyrezala okrasné kríky a stromy bez stavebného povolenia.

Žalobcovia vypovedali, že dňa 1. 9. 1969 uzavreli nájomnú zmluvu s JRD S.

so sídlom v A., na základe ktorej začali užívať vyčlenený pozemok. V roku 1973 dostali

stavebné povolenie na výstavbu chaty, ktorú aj v tom roku postavili a v roku 2005 im vydal

starosta obce K. súpisné číslo a povolenie na užívanie chaty. Na základe toho došlo k zápisu

vlastníckeho práva tejto stavby na parcele 652. Pokiaľ ide o nájomnú zmluvu, bolo

dohodnuté, že budú tento pozemok užívať 50 rokov za nájomné, ktoré riadne platili a platia

ho dodnes...

Z predloženej nájomnej zmluvy č. 84/69 vyplýva, že JRD S. prenajalo žalobcom

na 50 rokov pozemok bez bližšej identifikácie a výmery od 1. 9. 1969 bez uvedenia výšky

nájmu.

Podľa č. 40/1964 platného do 31. 12. 1991 právo

osobného užívania pozemkov slúži na to, aby si občania na pozemkoch, ku ktorým sa právo

zriadi mohli vystavať rodinný domček, rekreačnú chatu alebo garáž alebo zriadiť záhradku.

Podľa § 199 ods. 1 citovaného zákona, právo osobného užívania môže sa zriadiť

len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa

územných plánov alebo územných rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov,

rekreačných chát alebo garáži alebo na zriaďovanie záhradiek. Pôda určená na iné účely,

najmä poľnohospodárska pôda nesmie sa na zriadenie práva osobného užívania použiť.

Podľa zákona 872 ods. , právo osobného užívania pozemku

vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie

zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku tým nie je dotknuté.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobcom vzniklo právo

osobného užívania k predmetnému pozemku. Samotní žalobcovia, ako právny titul, ktorým

sa ujali užívania predmetnej nehnuteľnosti uvádzajú nájomnú zmluvu, ktorú uzatvorili

s JRD v A. v roku 1969. Ako už súd vyššie uviedol, predmetná nájomná zmluva je neplatný

právny úkon pre svoju neurčitosť v zmysle , a teda súd

prejudiciálne určil, že ide o neplatnú nájomnú zmluvu, ktorá je od počiatku neplatná.

Podľa , ak je držiteľ so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.

Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Oprávnená držba je fakticky ovládanie vecí alebo vykonávanie práva späté s vôľou

nakladať s ním ako so svojim v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva

tieto patria. Pri oprávnenej držbe musí byť splnené ako náležitosti faktické ovládanie vecí

alebo vykonávanie práva, vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, dobrá

viera, že mu vec patrí alebo vykonávanie práva patria. Tá skutočnosť, či držiteľ alebo

vykonávateľ práva je dobromyseľný (bona fide) alebo nedobromyseľný (mala fide), treba

vždy hodnotiť objektívne, nielen zo subjektívneho hľadiska, teda z hľadiska osobného

presvedčenia samotného držiteľa veci. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav

nemožno priamo dokázať. Možno onej usudzovať z okolnosti, v ktorých sa tento psychický

stav navonok prejavuje. Základným kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva

pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne

od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky

ovláda alebo právo, ktoré vykonáva patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať

na existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva.

Na rozdiel od držiteľa vlastník musí preukázať platný právny dôvod nadobudnutia

vlastníctva. Význam oprávnenej držby spočíva v zákonnej možnosti, jej premeny

na vlastnícke právo, prípadne na právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Táto premena

sa uskutočňuje zo zákona prostredníctvom vydržania, ktoré upravuje § 134 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite

v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť.

Z vykonaného dokazovania súd má za to, že žalobcovia nepreukázali svoju

dobromyseľnosť, o čom svedčí aj ich vstup do držby. Skutočnosť, že si boli vedomí,

že užívajú prenajatý pozemok potvrdili sami žalobcovia a preukazovali to nájomnou

zmluvou a uvádzaním, že platili nájomné, a to každoročne JRD, a potom miestnemu

národnému výboru v obci.

Žalovaná v 2. rade preukázala, že predmetný pozemok nadobudla ako dedička

po svojom otcovi A. I., ktorý zomrel..., a to v podiele 11/12 a podiel 1/12 nadobudla kúpnou

zmluvou, ktorú uzatvorila 11. 5. 1994 s V. I., ako predávajúcim. Žalobcovia preto nemohli

byť dobromyseľnými držiteľmi predmetného pozemku, keďže vlastník tejto nehnuteľnosti bol

známy a bol riadne zapísaný v pozemkovej knihe, ako aj na liste vlastníctva. K premene

nájomného vzťahu na vlastnícky nemôže dôjsť takýmto spôsobom, ako na to poukázali

aj žalované. Táto premena by bola možná len v prípade práva osobného užívania pozemku,

ale takéto právo osobného užívania žalobcom nebolo nikdy zriadené a ani samotní

žalobcovia neodvodzovali svoj vstup do držby zriadením práva osobného užívania. Z tohto

dôvodu žalobcovia nemohli ako oprávnení držitelia vydržať predmetnú nehnuteľnosť,

pretože vstup do držby nebol na základe toho, že by nebol známy vlastník predmetnej

nehnuteľnosti, ale na základe toho, že tento vstup odôvodňovali z titulu nájomnej zmluvy.

To, že pôvodný vlastník, t. j. žalovaná v 2. rade od žalobcov nepožadovala úhradu

nájomného, resp. že neriešila s nimi užívanie tohto pozemku ešte neznamená, že žalobcovia

sú dobromyseľní držitelia. Vlastník pozemku má právo sám rozhodnúť, akým spôsobom

bude vykonávať svoje vlastnícke právo a ako sama žalovaná v 2. rade uviedla, ujala

sa vlastníctva po zrušení štátnych majetkov, kedy boli pozemky vrátené vlastníkom. V roku

1992 v dedičskom konaní nešila toto vlastnícke právo na základe dedičského konania,

ktorým ho aj nadobudla a bola zapísaná na liste vlastníctva a v roku 1994 si odkúpila

zostávajúci podiel, takže od roku 1994 bola výlučnou vlastníckou parcely 810/102.

Žalobcovia mali možnosť zistiť, kto je vlastníkom tejto nehnuteľnosti nahliadnutím do listu

vlastníctva na katastri nehnuteľnosti, resp. na obecnom úrade. Sám vypočutý svedok

starosta obce Ing. V. I. potvrdil, že tento pozemok nikdy nespadal do vlastníctva obce. Bolo

známe aj pri delimitácii majetku po zaniknutých národných výboroch, že tieto pozemky

majú svojho vlastníka a nespadajú do majetku obce, ani štátu. Žalovaná v 1. rade

preukázala, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej so žalovanou v 2. rade sa stala

vlastníckou v roku 2007, kedy bol aj povolený vklad vlastníckeho práva, a preto ako

vlastník má právo toto svoje vlastnícke právo realizovať, užívať, nakladať sním podľa

svojho rozhodnutia. Táto žaloba žalobcov nie je preto dôvodná a súd ju zamietol.“

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku

okresného súdu ústavný súd konštatuje, že citované rozsudky obsahujú dostatok skutkových

a právnych záverov, a závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku za dostatočné, jasne

a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty sťažovateľov

obsiahnutých v ich odvolaní, a teda za ústavne konformné.

Ústavný súd po oboznámení sa s odvolaním sťažovateľov proti rozsudku okresného

súdu zistil, že sťažnosť doručená ústavnému súdu a odvolanie proti rozsudku okresného

súdu sú takmer totožné.

Ústavný súd konštatuje, že s dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu

sa vysporiadal krajský súd v napadnutom rozsudku. Ústavný súd nie je ďalšou „odvolacou

inštanciou“, a preto nie je jeho úlohou opätovne rozhodovať o podanom odvolaní proti

rozsudku okresného súdu. Z uvedeného dôvodu považoval ústavný súd vyjadriť

sa iba k týmto podstatným skutočnostiam uvedeným v sťažnosti.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s právnym posúdením zmluvy,

na základe ktorej užívali pozemok, ku ktorému sa určovacou žalobou domáhali určenia

vlastníckeho práva. Zatiaľ čo sťažovatelia tvrdia, že napriek tomu, že v názve je uvedené,

že ide o nájomnú zmluvu, „podľa jej obsahu a vtedy platného právneho režimu sa jednalo

o dohodu o bezplatnom užívaní pozemku za účelom výstavby rekreačnej chaty“, podľa

názoru okresného súdu a krajského súdu išlo o neplatnú nájomnú zmluvu. Ústavný súd

konštatuje, že dôvody, pre ktoré posúdil okresný súd, resp. krajský súd zmluvu ako neplatnú

nájomnú zmluvu, sú v odôvodnení rozsudkov zrozumiteľne uvedené. Sťažovatelia

v sťažnosti neuvádzajú žiadne argumenty, ktorými by právny názor všeobecných súdov

spochybnil. Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovatelia v návrhu na určenie vlastníckeho

práva uvádzajú, že s JRD S. uzatvorili nájomnú zmluvu a že vlastnícke právo k pozemku

nadobudli vydržaním, keďže tento užívali nepretržite po dobu 10 rokov. Podľa § 872 ods. 1

právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších

predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti

tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie

o úprave vlastníckeho vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov tým nie je dotknuté. Pokiaľ by skutočne sťažovatelia mali právo

osobného užívania pozemku, ako tvrdia, jeho vlastníkmi by sa stali 1. januára 1992

(deň účinnosti ). V tom prípade však nebol dôvod na to,

aby sa domáhali určenia vlastníckeho práva z titulu vydržania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Pokiaľ sťažovatelia argumentujú rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 31. októbra 2005, je potrebné uviesť, že medzi nadobudnutím vlastníckeho práva

vydržaním na základe neplatnej kúpnej zmluvy a neplatnej nájomnej zmluvy pre účely

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je zásadný rozdiel. Pri neplatnej kúpnej

zmluve sa kupujúci domnieva, že sa stal vlastníkom kupovanej nehnuteľnosti, a teda

je dobromyseľný v tom, že mu patrí vlastnícke právo. Pri neplatnej nájomnej zmluve

sa môže nájomca iba domnievať, že mu patrí právo nehnuteľnosť užívať, teda jeho

dobromyseľnosť sa vzťahuje iba na právo užívania nehnuteľnosti. Nie je však

dobromyseľný v tom, že mu patrí vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Nič na tom nemení

ani dĺžka užívania nehnuteľnosti, pretože vlastnícke právo nie je možné nadobudnúť

ani v prípade, ak by bola nehnuteľnosť užívaná po celú zákonom predpokladanú vydržaciu

dobu na základe platnej nájomnej zmluvy. Ako správne krajský súd v napadnutom rozsudku

uviedol, „V súvislosti s dlhodobým užívaním veci v nájme nemôže dôjsť k premene nájmu

na vlastnícke právo...“. Je potrebné zdôrazniť, že práve v súvislosti so skúmaním

dobromyseľnosti sťažovateľov je dôležité, od akej právnej skutočnosti odvádzajú samotní

sťažovatelia právo užívania sporného pozemku. Pokiaľ sťažovatelia boli presvedčení o tom,

že pozemok užívajú na základe nájomnej zmluvy, a v skutočnosti by išlo z ich strany

o omyl, ako to tvrdí právny zástupca sťažovateľov v odvolaní proti rozsudku okresného

súdu, nemohli byť už dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k pozemku patrí,

a tak neboli naplnené predpoklady vyžadované na nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním.

Sťažovatelia tiež namietajú, že okresný súd bez odôvodnenia odmietol návrh

na vykonanie dôkazov – výsluchov svedkov. Ústavný súd z odvolania podaného

sťažovateľmi proti rozsudku okresného súdu zistil, že sťažovatelia v ňom okrem iného

namietali aj túto skutočnosť, pričom v odvolaní uviedli, že „svedkovia by jednoznačne

potvrdili, že skutočne nielen žalobcovia ale i ďalší vlastníci rekreačných chát v rekreačnej

oblasti S., dlhé desaťročia nerušene užívali nielen svoje legálne rekreačné chaty,

ale i priľahlý pozemok a až do momentu keď tieto pozemky odkúpila žalovaná v 1. rade,

i títo majú podobné problémy ako žalobcovia“.

Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;

od navrhnutia dôkazu, jeho zabezpečenie, vykonanie až po následné vyhodnotenie.

Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov

konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené

predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov

na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne

zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch

predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prerokovávanej

veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný

dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy ( ).

Z rozsudku okresného súdu a aj z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že skutočnosť

dlhodobého nerušeného užívania pozemku zo strany sťažovateľov nebola sporná.

Výsluchom navrhnutých svedkov by sa táto skutočnosť iba opakovane potvrdila.

Pre zistenie skutkového stavu výsluch navrhnutých svedkov nemal žiadny význam

a nevykonaním navrhnutých dôkazov sa sťažovatelia nedostali do nevýhodnejšieho

postavenia ako druhá strana v konaní. Ústavný súd preto konštatuje, že skutočnosť,

že okresný súd a následne ani krajský súd neuviedli dôvody, pre ktoré sťažovateľmi

navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov) neboli vykonané, nemôže viesť k záveru o porušení

ich práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 17 a čl. 41 dohovoru rozsudkom krajského

súdu

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore nemožno vykladať tak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopustiť sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 41 dohovoru ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho

protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strane umožňuje

len čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé

zadosťučinenie.

Pokiaľ sťažovatelia v petite sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú

aj porušenie čl. 13, čl. 17 a čl. 41 dohovoru, v jej odôvodnení neuviedli žiadne konkrétne

dôvody pre toto svoje tvrdenie. Zo sťažnosti sťažovateľov nie je zrejmé, z akého dôvodu

malo dôjsť k porušeniu týchto ich práv, hoci jednou z náležitostí sťažnosti podanej

ústavnému súdu podľa je i odôvodnenie návrhu.

Navyše, je potrebné uviesť, že čl. 41 dohovoru neobsahuje žiadne konkrétne právo,

ale upravuje postup Európskeho súdu pre ľudské práva pri rozhodovaní o finančnom

zadosťučinení pri porušení práv chránených dohovorom. Ústavný súd preto považoval

sťažnosť sťažovateľov v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ju aj v tejto časti odmietol.

K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

K sťažovateľmi namietanému porušeniu práv hmotnoprávneho charakteru podľa

ústavný súd uvádza, že absencia porušenia ústavnoprocesných princípov

v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (m. m. ). Ústavný

súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor,

že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil namietané porušenie označeného základného

práva podľa , nebolo možné vysloviť ani porušenie základných práv

podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2013