Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 129/2013
PDF · 371.13 KB
No categories available
I. ÚS 129/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. S. D., P., a F. D., P., obaja zastúpení A. s. r. o., P.,
zastúpenej konateľom a advokátom JUDr. K. V., vo veci namietaného porušenia
ich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 30/2012 z 19. októbra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. D. a F. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2013 doručená sťažnosť PhDr. S. D., P., a F. D., P. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja
zastúpení A. s. r. o., P., zastúpenou konateľom a advokátom JUDr. K. V., ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 30/2012 z 19. októbra 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«... rozsudky... Okresného, resp. Krajského súdu v Prešove protizákonne
a protiústavné sťažovateľom odňali vlastnícke právo k zastavanému pozemku o výmere
2
400 m, na ktorom majú legálne postavenú rekreačnú chatu. Podľa sťažovateľov, terajší
vlastník dotknutej parcely, ktorá nie je totožná s parcelou, na ktorej sa nachádza rekreačná
chata, si svoj nárok neuplatnili v zákonnej prekluzívnej lehote podľa § 868 až § 879
Občianskeho zákonníka. Pritom podľa § 879 OZ vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam najmä
napr. tzv. osadnícke vzťahy, urbariáty, komposesoráty sú upravené zákonom Národnej rady
príslušnej republiky, t. j. napr. zák. č. 293/92 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam a zák. č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich
s nájmom bytov a s bytovými náhradami. V súdnych konaniach bolo preukázané,
že dotknutá nehnuteľnosť sa nachádza v osade rekreačných chát, v rekreačnej oblasti S.,
na ktoré Mesto P. i vydalo štatút rekreačnej oblasti.
Preto i z tohto dôvodu súdy oboch stupňov mali posudzovať nárok sťažovateľov
i vo vzťahu „lex specialis“. Naopak, tzv. vlastníčka O. F. dotknutú nehnuteľnosť (pritom
je otázne, či je to nehnuteľnosť nachádzajúca sa pod rekreačnou chatou), vlastníctvo
nadobudla kúpou od M. B. v roku 2008, keď pritom na základe vykonaných úprav v rámci
ROEP, kritická nehnuteľnosť mala byť začlenená do vlastníctva M. B., a to ako orná pôda
i napriek tomu, že nehnuteľnosť sa nachádza v rekreačnej oblasti.
Prvostupňový súd pri posudzovaní uplatneného nároku odmietol aplikovať výkladové
pravidlo, podľa § 3 ods. 1 OZ a... prvostupňový súd nerešpektoval základný procesný
Sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdia, že v konečnom dôsledku súdy oboch stupňov,
porušili ich ústavné práva podľa čl. 1 Ústavy SR... čl. 2 ods. 3 Ústavy SR... čl. 20 Ústavy
SR... čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdia, že súdy oboch stupňov
nepostupovali v súlade s ich ústavnými právami a jednostranne bez akéhokoľvek zákonného
„váženia“, zamietli ich návrh na určenie vlastníckeho práva, keď pritom žalovaná v 1. rade
špekulatívne nadobudla vlastníctvo pozemkov, na ktorých majú sťažovatelia v 1. a 2. rade
postavenú rekreačnú chatu, od žalovanej v 2. rade až v roku 2007. Pritom sťažovatelia
v 1. a 2. rade dobromyseľne a nerušene pozemok patriaci k rekreačnej chate užívali
od roku 1969, t. j. do podania žaloby, t. j. 42 rokov. Potom sťažovatelia ku dňu 01. 01. 1992
nadobudli vlastníctvo k zastavanému pozemku rekreačnou chatou z titulu vydržania tohto
vlastníctva. Súdy vôbec nebrali do úvahy tú skutočnosť, že sťažovatelia v 1. a 2. rade reálne
a nerušene užívali časť pozemku, na ktorej majú postavenú svoju rekreačnú chatu
a ich správanie sa nebolo možné vysvetľovať len ako dobromyseľné a nerušené užívanie
rekreačného pozemku. Nič nemení na skutočnosti, že sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdili
pred súdom, že platili JRD S., so sídlom v A., nájomné. Takéto nájomné ani nebolo
dohodnuté v nájomnej zmluve. Preto táto zmluva, podľa § 41a OZ, musí byť aplikovaná
ako zmluva o bezplatnom užívaní pozemku na rekreačné účely. Sťažovatelia v 1. a 2. rade,
vykonávali platby, za chatou zastavanej pozemok, avšak tieto platby mylne posudzovali
ako nájomné. Po vykonanom dokazovaní bolo preukázané, že tieto platby nie sú nájomným
za užívanie pozemku, ale platbou dane z nehnuteľnosti platené v prospech Obce K.
Dobromyseľnosť a nerušenosť užívania žalovaného pozemku bolo preukázané i tým,
že na túto lokalitu ako rekreačná oblasť S. bol vydaný tzv. rekreačný štatút, tzn. že žalovaný
pozemok nikdy nemohol patriť do režimu poľnohospodárskej, resp. hospodárskej pôdy,
ale v súlade s platnými zákonmi v roku 1969 išlo o pozemok daný do osobného užívania.
Preto ani nie je možné na žalovaný pozemok, aplikovať zák. č. 229/91 Zb. v platnom znení.
Súdy pochybili, keď nárok sťažovateľov v 1. a 2. rade, neposudzovali podľa § 872 ods. 6
OZ, podľa novely OZ 509/1991 účinnej od 01. 01. 1992.
Sťažovatelia tvrdia, že napadnuté rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné, nielen
po vecnej stránke, ale i po právnej stránke. Súdy vôbec nebrali do úvahy tieto rozhodujúce
skutočnosti a tomu zodpovedajúci právny stav. Konkrétne súdy nesprávne právne posúdili
uplatnený nárok a nebrali vôbec do úvahy platné hmotnoprávne ustanovenia OZ o možnosti
nadobudnúť vlastníctvo vydržaním. Toto je možné ilustrovať takto:
Súdy nepresvedčivo prejudicionálne rozhodli, že nájomná zmluva uzatvorená medzi
sťažovateľmi ako nájomcami a vtedajším JRD v A., dňa 01. 09. 1969, je neplatná. Súdy
ničím konkrétnym neodôvodnili, z akého právneho dôvodu táto zmluva je neplatná. Aj keď
podľa názvu tohto právneho úkonu, malo sa jednať o nájomnú zmluvu, avšak podľa
jej obsahu a vtedy platného právneho režimu sa jednalo o dohodu o bezplatnom užívaní
pozemku za účelom výstavby rekreačnej chaty. Súčasťou tejto zmluvy podľa jej čl. I,
bol i pripojený situačný plánok, ktorý identifikoval miesto výstavby chaty vo vzťahu
k vtedajšej evidencii nehnuteľnosti pre k. úz. K.
Tento odkaz na tzv. situačný plánok jednoznačne potvrdzuje, že právo osobného
užívania pozemku bolo identifikované touto prílohou. Takýto postup dovoľoval i vtedajší
zák. č. 22/64 Zb. o evidencii nehnuteľností. Doba osobného užívania pozemku bola
stanovená na 50 rokov, počnúc od 1. 9. 1969, tzn. do 1. 9. 2019. Takýto spôsob uzatvárania
zmlúv zo strany JRD, ako svedok jednoznačne potvrdil i starosta obce. Pritom
je nepochybné, že v tomto prípade sa nejednalo o poľnohospodársky využiteľnú pôdu,
ale o lesnú pôdu, na ktorú vtedajšie MsNV v P. vydalo rekreačný štatút, lebo v tomto období
sa uvažovalo, že oblasť tzv. S. bude využívaná na rekreačné účely. Preto v tejto oblasti
okrem povoľovania výstavby rekreačných chát, boli vybudované vtedajšími podnikmi
a ROH početné pionierske tábory a veľké rekreačné zariadenia, a to na pôde, ktorá patrila
do súkromného vlastníctva, resp. bola vedená v evidencii vtedajšieho poľnohospodárskeho
družstva, resp. štátnych lesov...
Pokiaľ by osobné užívanie dotknutých parciel bolo protizákonné a neplatné,
tak v žiadnom prípade by vtedajší MsNV, Odbor výstavby v P., pod číslom 4693/69-Fa
zo dňa 14. 06. 1973 nemohol vydať rozhodnutie o prípustnosti stavby pre rekreačnú chatu
v rekreačnej oblasti S... ani Obec K. dňa 12. 04. 2005 nevydala sťažovateľom potvrdenie
č. 201/2005 o pridelenie súpisného čísla 468 na stavbu „chata na rekreáciu“ postavená
na pozemku parc. č. 652 k. úz. K. Podľa tohto potvrdenia Obce K. predmetná chata bola
daná do užívania ešte v roku 1963...
Aj keď sťažovatelia v 1. a 2. rade mali tvrdiť, že za pozemok daný do osobného
užívania mali platiť nájomné, toto ich tvrdenie bolo zrejme vyprodukované omylom... lebo
v skutočnosti platili bývalému MNV K., resp. neskôr Obecnému úradu v K. domovú daň,
resp. daň z nehnuteľnosti... Potom neuvedenie výšky nájmu v nájomnej zmluve č. 84/69
z 1. 9. 1969, nemôže byť dôvodom na prejudicionálne rozhodnutie súdu, že má sa jednať
o neplatnú nájomnú zmluvu...
Súdy hrubo pochybili, keď od sťažovateľov v 1. a 2. rade vyžadovali
tzv. dobromyseľnosťou pri nakladaní s pozemkom zastavaným stavbou, ktorá
je vo vlastníctve sťažovateľov v 1. a 2. rade. Súd zmätočne a deformovane v neprospech
sťažovateľov sa odvolával na ust. § 130 ods. 1 OZ... (prvostupňový súd odmietol akceptovať
i prípadné pochybnosti v neprospech žalobcov i napriek tomu, že títo dobromyseľne
a nerušene užívali žalovaný pozemok viac ako 43 rokov). Navyše, ani pôvodní vlastníci
žalovanej parcely... nikdy nežiadali žalobcov ani o platenie nájomného, resp. o vypratanie
pozemku alebo o odkúpenie tohto pozemku.
Pokiaľ by tomu bolo tak, tak žalobcovia by „oželeli“ aj svoj nárok na priznanie
vlastníckeho práva z titulu vydržania, a vyporiadali by to spôsobom podľa § 135c
ods. 1, 2 OZ, podľa ktorého je možné, že súd stavbu za náhradu prikáže vlastníkovi
pozemku alebo súd zriadi za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon
vlastníckeho práva k stavbe...
O tom, že vlastníctvo pozemku je možné nadobudnúť i vydržaním pozemku,
ku ktorému má evidované vlastníctvo odlišná osoba od skutočného užívateľa, zodpovedá
napr. i aktuálna súdna prax Okresného súdu v Prešove v konaní 13C 86/02, keď Okresný
súd v Prešove vo svojom rozs. 13C 86/02-96 zo dňa 31. 10. 2005 zamietol žalobu o určenie,
2
že žalobkyňa je výlučnou vlastníckou parcely KNC 1037/251 o výmere 2114 mvedenej
na LV č. 1371. Túto parcelu žalobkyňa mala platne zdediť po svojom nebohom otcovi
na základe rozhodnutia vtedajšieho Štátneho notárstva v P. č. k. D 504/69. Tento rozsudok
svojim rozs. 3Co 234/2006 zo dňa 30. 03. 2007 potvrdil...
Pokiaľ by sa súd oboznámil s obsahom citovaného súdneho spisu, tak by musel zistiť,
že držiteľ pozemku uzavrel s otcom žalobkyne neplatnú kúpnu zmluvu o odpredaji
nehnuteľnosti... Napriek tomu, súd si osvojil, že i v tomto prípade sa jednalo o oprávnenú
držbu právneho predchodcu žalovanej a akceptoval, že tento nadobudol vlastnícke právo
vydržaním...
Táto doterajšia jednotná súdna prax súdov v P. odporuje právnym záverom
sťažnosťou napadnutého rozsudku. Tento rozsudok ako hlavný dôvod na nepriznanie
vlastníctva sťažovateľov vydržaním uvádza to, že nemohlo zo strany sťažovateľov dôjsť
k oprávnenej držbe, lebo títo mali neplatnú nájomnú zmluvu s vtedajším JRD (podľa vtedy
platného zákona o poľnohospodárskom družstevníctve, družstvá napr. mohli dávať časť
ornej pôdy do užívania aj ako tzv. záhumienok).
Sťažovatelia k tomuto príkladu, aká je súdna prax na Okresnom súde v Prešove,
si dovoľujú uviesť i ďalšie judikáty slovenských súdov, cit.: ,,R 44/1996: Neplatnosť
právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie
vlastníctva vydržaním...»
Sťažovatelia poukazujú tiež na procesné pochybenia Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu v konaní a uvádzajú: «zo strany žalovanej
sa jedná o nedostatok v jej zastúpení advokátom JUDr. B.
Konkrétne plnomocenstvo na právne zastúpenie žalovanej v 1. rade... je nejasné
a nezrozumiteľné, keď v plnomocenstve zo 07. 03. 2011 je ako dôvod splnomocnenia,
cit.: „Spor D. F.“
Dokonca je tu vážna pochybnosť hodnovernosti podpisu žalovanej v 2. rade, t. j. F.,
keď na ďalšom plnomocenstve z 28. 11. 2011 nie je uvedený dôvod splnomocnenia
a dokonca podpis splnomocniteľky je úplne odlišný od jej podpisu na plnomocenstve
zo 07. 03. 2011...
Súd porušil procesné právo sťažovateľov na vykonanie všetkých dôkazov
sťažovateľov v 1. a 2. rade, keď bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietol ich návrh
na vykonanie dokazovania vypočutím svedkov...
Pokiaľ by súd vypočul navrhovaných svedkov, tak títo by mu potvrdili, že skutočne
ako majitelia chát v rekreačnej oblasti S. vydržaním nadobudli vlastníctvo i k zastavaným
pozemkom rekreačnými chatami.
Týmto súd odňal možnosť sťažovateľom riadne konať a uplatňovať svoje práva pred
súdom. Títo svedkovia by jednoznačne potvrdili, že skutočne nielen sťažovatelia, ale i ďalší
vlastníci rekreačných chát v rekreačnej oblasti S., dlhé desaťročia nerušene užívali nielen
svoje legálne rekreačné chaty, ale i priľahlý pozemok a až od momentu, keď tieto pozemky
odkúpila O. F., i títo majú podobné problémy ako sťažovatelia...
Aj keď Slovenská republika je v Európskej únii, kritizovaný postup prvostupňového
súdu je nielen porušením procesného práva, hmotného práva, i ústavného práva podľa
čl. 46 Ústavy SR, ale v konečnom dôsledku i Listiny základných práv a slobôd. Podľa tejto
listiny, pokiaľ procesné právne úkony účastníkov riadenia obsahujú zjavnú nesprávnosť,
keď odstránenie umožňuje rovnako odstrániť nedostatok podmienok v riadení, pričom
konštatovanie tejto zjavnosti nevyžaduje procesnú aktivitu súdu (napr. dokazovanie), nutné
účastníkom riadenia dať príležitosť túto nesprávnosť odstrániť. Opakom tohto postupuje
prehnaný formalizmus, ktorého dôsledkom je sofistikované zdôvodňovanie zjavnej
nespravodlivosti, a tým dotknutie zmyslu § 1 O. s. p., čl. 90 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd.
Tieto pochybnosti sú evidentné i pri podpise O. F. za kupujúceho pri kúpnej zmluve
z 3. 9. 2008...
Toto podporuje i tá skutočnosť, že pokiaľ by O. F. nezačala protiprávne atakovať
ich dobromyseľné užívanie rekreačnej chaty... je viac ako pravdepodobné, že by neboli
nútení podať túto žalobu. Navyše žalovaná v 1. rade nikdy písomne neoslovila žalobcov
na to, aby títo odkúpili od nej pozemok nachádzajúci sa pod rekreačnou chatou, ale
ako i ohliadka na mieste samom potvrdila, žalovaná buduje prístupovú cestu k svojej chate
tak, že táto sa dotýka rekreačnej chaty žalobcov.
... umiestnenie prístupovej cesty... je v hrubom rozpore nielen so zák. č. 50/76 Zb...
ale i s príslušnými vykonávacími vyhláškami... Pokiaľ by sa žalobcovia nebránili touto
žalobou... v súčasnosti by O. F. im celú rekreačnú chatu i s príslušenstvom svojvoľne
a protizákonne zbúrala...
v konečnom dôsledku súdy oboch stupňov Slovenskej republiky porušili nielen platné
právne predpisy vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ale i ich ústavné práva podľa čl. 1,
čl. 20, čl. 46 Ústavy SR, čo... znamená i hrubé porušenie ich európskych práv podľa čl. 6,
13, 17, 41 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, keďže je nepochybné, že sťažovatelia
sú nielen slovenskými štátnymi občanmi, ale i občanmi Európskej únie.»
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodlo týmto nálezom:
„1. Právoplatným rozsudkom 4Co 30/2012 Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 10.
2012 (doručeného sťažovateľom dňa 26. 11. 2012), ktorým bol potvrdený rozsudok
17C 20/2011 Okresného súdu v Prešove zo dňa 30. 01. 2012. Boli porušené základné
ústavné práva PhDr. S. D. a F. D., bytom P., a to hlavne, ich právo na zákonnú ochranu
podľa čl. 1, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako i ich
základné ľudské práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to
najmä v jeho článkoch 6, 13, 17, 41 a nasl.
2. Rozsudok 4Co 30/2012 zo dňa 19. 10. 2012 Krajského súdu v Prešove sa zrušuje
a vracia sa na opätovné rozhodnutie Okresnému súdu v Prešove v konaní 17C 20/2011.
3. Priznáva sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú
je povinný zaplatiť Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Priznáva trovy konania právneho zastúpenia vo výške 323,52 € (§ 11 ods. 3
advokátskej tarify) vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľom, ktoré je Krajský súd
v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľom do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41
dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu
sp. zn. 17 C 20/2011 z 30. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o zamietnutí
žaloby sťažovateľov o určenie vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom majú postavenú
rekreačnú chatu (ďalej len „pozemok“).
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6
dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
«V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku odvolanie žalobcovia.
Namietali, že súd odmietol aplikovať výkladové pravidlo vyplývajúce z ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych sporov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Napadnutý rozsudok
považovali za zmätočný, nepreskúmateľný nielen po stránke vecnej, ale i právnej. Ďalej
namietali, že súd nezohľadnil hmotnoprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka
o možnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Nesúhlasili so záverom súdu, ktorý pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním skúmal dobromyseľnosť pri nakladaní
s pozemkom od žalobcov v 1. a 2. rade. Poukázali na to, že pri pochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená. Sporný pozemok žalobcovia dobromyseľne
a nerušene užívali viac ako 43 rokov.
Ďalej poukázali na súdnu prax Okresného súdu Prešov, a to rozhodnutie týkajúce
sa konania vo veci vedenej pod sp. zn. 13C 86/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3Co 234/2006. Ďalej namietali procesné pochybenie súdu. Poukázali
na to, že v udelenom plnomocenstve na právne zastúpenie žalovanej v 1. rade udelené
plnomocenstvo je nejasné, nezrozumiteľné, lebo nie je presne špecifikované, na ktorú
konkrétnu vec sa vzťahuje. Ďalej namietali porušenie procesných práv žalobcov
na vykonanie všetkých dôkazov tým, že súd nevypočul navrhovaných svedkov, a tým odňal
možnosť žalobcom riadne konať a uplatňovať svoje práva pred súdom. Taktiež namietali
výrok o trovách konania. Uplatnené náhrady považovali za nehospodárne a neúčelné
vo vzťahu k použitiu osobného motorového vozidla pri účasti na ohliadke na mieste samom.
Ďalej namietali nesprávne priznanie dane z pridanej hodnoty, aj za náhradu cestovného
a stratu času, ako aj, že nebolo preukázané, že by právny zástupca žalovaných zaplatil
kolkové známky zo svojich finančných prostriedkov, a preto z tohto dôvodu úhrada
kolkových známok nemôže spadať pod poskytnutie právnej služby. Ďalej poukázali na to,
že súd mal pri rozhodovaní otravách konania aplikovať ust. § 150 Občianskeho súdneho
poriadku s prihliadnutím na vek, zdravotný stav, ako aj majetkové pomery na strane
žalobcov, ktorých jediným príjmom je príjem z dôchodku. Poukázali na to, že žalovaná
v 1. rade nikdy písomne neoslovila žalobcov, aby odkúpili pozemok nachádzajúci sa pod
rekreačnou chatou i napriek tomu, že pri ohliadke na mieste samom potvrdila, že vybuduje
prístupovú cestu k svojej chate, ktorá sa dotýka rekreačnej chate žalobcov. Umiestnenie
prístupovej cesty, na ktoré dodnes nebolo vydané stavebné povolenie považovali v hrubom
rozpore so zákonom o stavebnom konaní. Navrhli zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe
vyhovieť. Uplatnili si náhradu trov konania, alternatívne zrušiť napadnutý rozsudok
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Právny zástupca žalobcov na odvolacom pojednávaní trval na dôvodoch podaného
odvolania. Na doplnenie uviedol, že nájomnú zmluvu mal súd posudzovať podľa jej obsahu.
Na základe neplatnej zmluvy žalobcovia vstúpili do oprávnenej držby sporného pozemku...
Oboznámením sa s obsahom spisu, ako aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia
odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne
právne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.).
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že na základe neplatnej
nájomnej zmluvy nemohli byť žalobcovia dobromyseľní v tom, že užívajú spornú
nehnuteľnosť ako svoju vlastnú. Namietané nesprávne posúdenie nájomnej zmluvy č. 84/69
(v spise na č. l. 4. až 5 dňom 1. 9. 1969) uzavretej žalobcami a JRD „S.“ A., nebolo
dôvodné. Žalobcovia z nájomnej zmluvy nemohli nadobudnúť presvedčenie,
že sú dobromyseľní, a že touto nájomnou zmluvou vstupujú do oprávnenej držby. Inštitút
práva osobného užívania pozemku a nájom je odlišným inštitútom. V súvislosti s dlhodobým
užívaním veci v nájme nemôže dôjsť k premene nájmu na vlastnícke právo,
ako je to v prípade práva osobného práva nehnuteľnosti, na čo súd prvého stupňa správne
poukázal.
Namietaná nepreskúmateľnosť, zmätočnosť napadnutého rozhodnutia nebola
opodstatnená. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa všeobecné náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia, je jasné, presvedčivé, zrozumiteľné v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Ani táto
odvolacia námietka nebola opodstatnená. Namietané procesné pochybenie súdu vo vzťahu
k udelenému plnomocenstvu žalovanou v 1. rade vo vzťahu k právnemu zástupcovi nebolo
opodstatnené. Je nesporné, že plnomocenstvo bolo udelené, označenie veci nemá
za následok jej zmätočnosť. K spochybneniu uvedeného plnomocenstva v konaní pred
súdom nedošlo. Označenie sporu na udelenom splnomocenstve je vecou právneho zástupcu.
Vo vzťahu k namietanému výroku o trovách konania odvolací súd poukazuje na to,
že náhrada kolkových známok, ako aj náhrada cestovného, straty času vo vzťahu k týmto
uplatneným náhradám nebola uplatnená daň z pridanej hodnoty. Tieto námietky neboli
opodstatnené. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 150 O. s. p. odvolací súd uvádza, že v sporovom
konaní platí zásada zodpovednosti účastníka za výsledok sporu vyplývajúca z ust. § 142
ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa správne posúdením úspechu žalovaných v spore im priznal
náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcom. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. prichádza
do úvahy len výnimočne za predpokladu preukázania existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Len nepriaznivé sociálne a majetkové pomery žalobcov samo o sebe
nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konanie žalovaným, ktoré boli v konaní
úspešné. Súčasťou práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej
republiky (čl. 46 a nasl.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces je aj právo
na priznanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý bol v sporovom konaní úspešný.
Nepriaznivé sociálne a majetkové pomery žalobcov boli zohľadnené pri rozhodovaní
o ich žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Nepriznaním náhrady trov
konania žalovaným by došlo k neprimeranému zásahu do majetkovej sféry žalovaných –
fyzických osôb. Ani táto námietka nebola opodstatnená.
Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, všímať si aj okolnosti,
ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde aj ich postoja v konaní (Zborník
IV. str. 64 Jaroslav Krajčák a kol., Občiansky súdny poriadok Eurunion).
Len neúspech žalobcov v konaní nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov
konania úspešným žalovaným (ZSP č. 6/2006).
Ani táto námietka nebola dôvodná.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny
v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p..
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení
s ust. § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. zásadou úspechu žalovaných v odvolacom konaní, ktorým
bola priznaná náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby á 28,50 Eur
(tarifná odmena vo výške 1/13 výpočtového základu určeného pre rok 2012), t. j. v sume
58,69 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ďalej len
citovanej vyhlášky). Z dôvodu zastupovania právnym zástupcom dvoch účastníkov na strane
žalovaných bola základná sadzba tarifnej odmeny znížená o 50 % v súlade s ust. § 13 ods. 2
citovanej vyhlášky. Odvolací súd priznal náhradu za 2 úkony právnej služby u každej
zo žalovaných, a to vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 20. 3. 2012, ako aj účasť na odvolacom
pojednávaní dňa 19. 10. 2012, 4 x á 29,34 Eur, t. j. 117,36 Eur [§ 14 ods. 1 písm. b), c)
citovanej vyhlášky. Súčasťou priznanej náhrady je 2 x režijný paušál á 7,63 Eur (§ 16 ods. 3
citovanej vyhlášky]. Celkom z titulu trov právneho zastúpenia bola priznaná náhrada
vo výške 132,66 Eur, z toho 20 % daň z pridanej hodnoty v sume 26,53 Eur, t. j. celkom
bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 159,19 Eur. Právny zástupca
preukázal, že je platom dane z pridanej hodnoty, a to osvedčením vydaným Daňovým
úradom P. dňa 26. 2. 2009, IČO pre daň SK..., a to od 17. 3. 2009 (v spise na č. l. 172).
Povinnosť žalobcov v 1. a 2. rade nahradiť žalovaným trov právneho zastúpenia vyplýva
z ust. § 149 ods. 1 O. s. p., u ktorých výška je v súlade s citovanou vyhláškou.»
Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
V danom prípade k námietkam sťažovateľov vyjadreným v odvolaní zaujal podrobné
stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že okresný súd zistil správne
skutkový stav a správne vec právne posúdil.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu, v ktorom
okrem iného uvádza: „Žalobcovia dňa 26. 1. 2011 doručili návrh, ktorým žiadali určiť,
2
že sú vlastníkmi parcely 652 o výmere 400 mkat. územie K., na ktorej je postavená
rekreačná chata č. súpisné 468 patriaca do vlastníctva žalobcov na tom skutkovom základe,
že dňa 1. 9. 1969 uzatvorili s prenajímateľom JRD S. so sídlom v A. nájomnú zmluvu
na dobu nájmu 50 rokov počnúc od 1. 9. 1969 na pozemok v správe prenajímateľa
za účelom výstavby rekreačnej chaty. Podľa tejto zmluvy mali právo užívať pozemok do 1.
9. 2019. Rozsah výmery pozemku v zmluve nebol určený, a preto platí aj zákonný stav podľa
§ 199 až § 200 vtedy platného Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pozemky patriace
do vlastníctva alebo do správy socialistických organizácii možno dať do užívania občanom
2
pre účely výstavby rekreačnej chaty najviac o výmere 400 m. Rozhodnutím MNV v P.
odboru výstavby č. 4693/69 zo dňa 14. 6. 1973 bolo vydané rozhodnutie o prípustnosti
stavby pre rekreačnú chatu v rekreačnej oblasti S. Dňa 12. 4. 2005 Obec K. vydalo
potvrdenie o súpisnom čísle 468 rekreačnej chaty na parcele 652 kat. územie K.
s potvrdením, že táto bola daná do užívania v roku 1973 vrátane priľahlého pozemku
ku chate. Podľa listu vlastníctva č. 991 kat. územie K., vlastníkom parcely č. 810/102 –
2
trvalé trávnaté porasty o výmere 2703 mje žalovaná v 1. rade. Na tejto parcele by sa mala
nachádzať aj parcela 652, na ktorej je postavená chata č. súpisné 468. Listom z 29. 8. 2010
žalovaná v 1. rade vyzvala žalobcu v 2. rade na odstránenie stavieb z pozemku,
a to v termíne do 30. 9. 2010 s tým, že pokiaľ nedodrží tento termín, dá vypratať pozemok
na svoje náklady. Na základe toho žalobcovia začali pátrať, z akého titulu a vo vzťahu
k akému pozemku žalovaná v 1. rade takto vystupuje voči ním. Z výpisu z katastra
nehnuteľnosti vyplýva, že vlastníckou parcely č. 810/102 je žalovaná v 1. rade. Následne
zistili, že podľa kúpnej zmluvy zo dňa 3. 9. 2008 žalovaná v 1. rade kúpila tento pozemok
od pôvodnej vlastnícky, t. j. žalovanej v 2. rade. Podľa grafickej identifikácie parciel
č. 5839/2010, parcela KN 652 kat. územie K. bola vytvorená z časti pozemnoknižnej parcely
810/102, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. 240 kat. územie K. Žalobcovia v 1. a 2.
rade v dobrej viere, dobromyseľne a nerušene parcelu 652 užívali až do 29. 8. 2010, kedy
žalovaná v 1. rade ich upozornila na možnosť vypratania. Žalobcovia tvrdia, že túto časť
pozemku, na ktorej stojí aj ich rekreačná chata č. súpisné 468 vydržali do svojho
2
vlastníctva, vrátane zastavaného pozemku parcela č. 652 o výmere 400 m. Podľa platného
právneho režimu do 31. 3. 1983 podľa § 199 ods. 1 a § 200 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vtedy platného, mohol mať občan v osobnom užívaní pozemok prenechaný na výstavbu
2
rodinného domu o výmere najviac 800 ma pozemok určený na výstavbu chaty, garáže
2
alebo zariadenia záhradiek vo výmere 400 m. Podľa Občianskeho zákonníka účinného
od 1. 1. 1992 novelou, žalobcovia v 1. a 2. rade mohli nadobudnúť vlastníctvo k ich
2
zastavanej parcele č. 652 o výmere 400 mpre kat. územie K. vydržaním podľa § 129 ods.
1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia ako oprávnení
držitelia nepretržite po dobu 10 rokov parcelu č. 652 užívali nerušene a stali sa
oprávnenými držiteľmi aj pred 1. 1. 1992, a to tej časti parcely teraz označenej ako parcela
652 z pôvodnej pzk parcely 810/102 kat. územie K., preto im vzniklo vlastnícke právo
po uplynutí zákonnej doby na vydržanie vlastníctva, preto je v tejto časti čiastočne neplatná
aj kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovanými v 1. a 2. rade. Žalovaná v 1. rade cez
parcelu 652 buduje prístupovú cestu k svojej chate, v dôsledku čoho zlikvidovala žalobcom
záhradný krb, kôlňu na drevo a vyrezala okrasné kríky a stromy bez stavebného povolenia.
Žalobcovia vypovedali, že dňa 1. 9. 1969 uzavreli nájomnú zmluvu s JRD S.
so sídlom v A., na základe ktorej začali užívať vyčlenený pozemok. V roku 1973 dostali
stavebné povolenie na výstavbu chaty, ktorú aj v tom roku postavili a v roku 2005 im vydal
starosta obce K. súpisné číslo a povolenie na užívanie chaty. Na základe toho došlo k zápisu
vlastníckeho práva tejto stavby na parcele 652. Pokiaľ ide o nájomnú zmluvu, bolo
dohodnuté, že budú tento pozemok užívať 50 rokov za nájomné, ktoré riadne platili a platia
ho dodnes...
Z predloženej nájomnej zmluvy č. 84/69 vyplýva, že JRD S. prenajalo žalobcom
na 50 rokov pozemok bez bližšej identifikácie a výmery od 1. 9. 1969 bez uvedenia výšky
nájmu.
Podľa § 198 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 platného do 31. 12. 1991 právo
osobného užívania pozemkov slúži na to, aby si občania na pozemkoch, ku ktorým sa právo
zriadi mohli vystavať rodinný domček, rekreačnú chatu alebo garáž alebo zriadiť záhradku.
Podľa § 199 ods. 1 citovaného zákona, právo osobného užívania môže sa zriadiť
len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa
územných plánov alebo územných rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov,
rekreačných chát alebo garáži alebo na zriaďovanie záhradiek. Pôda určená na iné účely,
najmä poľnohospodárska pôda nesmie sa na zriadenie práva osobného užívania použiť.
Podľa zákona 872 ods. 1 zákona 509/1991, právo osobného užívania pozemku
vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie
§ 8 ods. 1 zákona 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku tým nie je dotknuté.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobcom vzniklo právo
osobného užívania k predmetnému pozemku. Samotní žalobcovia, ako právny titul, ktorým
sa ujali užívania predmetnej nehnuteľnosti uvádzajú nájomnú zmluvu, ktorú uzatvorili
s JRD v A. v roku 1969. Ako už súd vyššie uviedol, predmetná nájomná zmluva je neplatný
právny úkon pre svoju neurčitosť v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, a teda súd
prejudiciálne určil, že ide o neplatnú nájomnú zmluvu, ktorá je od počiatku neplatná.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.
Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Oprávnená držba je fakticky ovládanie vecí alebo vykonávanie práva späté s vôľou
nakladať s ním ako so svojim v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva
tieto patria. Pri oprávnenej držbe musí byť splnené ako náležitosti faktické ovládanie vecí
alebo vykonávanie práva, vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, dobrá
viera, že mu vec patrí alebo vykonávanie práva patria. Tá skutočnosť, či držiteľ alebo
vykonávateľ práva je dobromyseľný (bona fide) alebo nedobromyseľný (mala fide), treba
vždy hodnotiť objektívne, nielen zo subjektívneho hľadiska, teda z hľadiska osobného
presvedčenia samotného držiteľa veci. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav
nemožno priamo dokázať. Možno onej usudzovať z okolnosti, v ktorých sa tento psychický
stav navonok prejavuje. Základným kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne
od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky
ovláda alebo právo, ktoré vykonáva patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať
na existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva.
Na rozdiel od držiteľa vlastník musí preukázať platný právny dôvod nadobudnutia
vlastníctva. Význam oprávnenej držby spočíva v zákonnej možnosti, jej premeny
na vlastnícke právo, prípadne na právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Táto premena
sa uskutočňuje zo zákona prostredníctvom vydržania, ktoré upravuje § 134 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite
v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť.
Z vykonaného dokazovania súd má za to, že žalobcovia nepreukázali svoju
dobromyseľnosť, o čom svedčí aj ich vstup do držby. Skutočnosť, že si boli vedomí,
že užívajú prenajatý pozemok potvrdili sami žalobcovia a preukazovali to nájomnou
zmluvou a uvádzaním, že platili nájomné, a to každoročne JRD, a potom miestnemu
národnému výboru v obci.
Žalovaná v 2. rade preukázala, že predmetný pozemok nadobudla ako dedička
po svojom otcovi A. I., ktorý zomrel..., a to v podiele 11/12 a podiel 1/12 nadobudla kúpnou
zmluvou, ktorú uzatvorila 11. 5. 1994 s V. I., ako predávajúcim. Žalobcovia preto nemohli
byť dobromyseľnými držiteľmi predmetného pozemku, keďže vlastník tejto nehnuteľnosti bol
známy a bol riadne zapísaný v pozemkovej knihe, ako aj na liste vlastníctva. K premene
nájomného vzťahu na vlastnícky nemôže dôjsť takýmto spôsobom, ako na to poukázali
aj žalované. Táto premena by bola možná len v prípade práva osobného užívania pozemku,
ale takéto právo osobného užívania žalobcom nebolo nikdy zriadené a ani samotní
žalobcovia neodvodzovali svoj vstup do držby zriadením práva osobného užívania. Z tohto
dôvodu žalobcovia nemohli ako oprávnení držitelia vydržať predmetnú nehnuteľnosť,
pretože vstup do držby nebol na základe toho, že by nebol známy vlastník predmetnej
nehnuteľnosti, ale na základe toho, že tento vstup odôvodňovali z titulu nájomnej zmluvy.
To, že pôvodný vlastník, t. j. žalovaná v 2. rade od žalobcov nepožadovala úhradu
nájomného, resp. že neriešila s nimi užívanie tohto pozemku ešte neznamená, že žalobcovia
sú dobromyseľní držitelia. Vlastník pozemku má právo sám rozhodnúť, akým spôsobom
bude vykonávať svoje vlastnícke právo a ako sama žalovaná v 2. rade uviedla, ujala
sa vlastníctva po zrušení štátnych majetkov, kedy boli pozemky vrátené vlastníkom. V roku
1992 v dedičskom konaní nešila toto vlastnícke právo na základe dedičského konania,
ktorým ho aj nadobudla a bola zapísaná na liste vlastníctva a v roku 1994 si odkúpila
zostávajúci podiel, takže od roku 1994 bola výlučnou vlastníckou parcely 810/102.
Žalobcovia mali možnosť zistiť, kto je vlastníkom tejto nehnuteľnosti nahliadnutím do listu
vlastníctva na katastri nehnuteľnosti, resp. na obecnom úrade. Sám vypočutý svedok
starosta obce Ing. V. I. potvrdil, že tento pozemok nikdy nespadal do vlastníctva obce. Bolo
známe aj pri delimitácii majetku po zaniknutých národných výboroch, že tieto pozemky
majú svojho vlastníka a nespadajú do majetku obce, ani štátu. Žalovaná v 1. rade
preukázala, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej so žalovanou v 2. rade sa stala
vlastníckou v roku 2007, kedy bol aj povolený vklad vlastníckeho práva, a preto ako
vlastník má právo toto svoje vlastnícke právo realizovať, užívať, nakladať sním podľa
svojho rozhodnutia. Táto žaloba žalobcov nie je preto dôvodná a súd ju zamietol.“
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku
okresného súdu ústavný súd konštatuje, že citované rozsudky obsahujú dostatok skutkových
a právnych záverov, a závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku za dostatočné, jasne
a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty sťažovateľov
obsiahnutých v ich odvolaní, a teda za ústavne konformné.
Ústavný súd po oboznámení sa s odvolaním sťažovateľov proti rozsudku okresného
súdu zistil, že sťažnosť doručená ústavnému súdu a odvolanie proti rozsudku okresného
súdu sú takmer totožné.
Ústavný súd konštatuje, že s dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu
sa vysporiadal krajský súd v napadnutom rozsudku. Ústavný súd nie je ďalšou „odvolacou
inštanciou“, a preto nie je jeho úlohou opätovne rozhodovať o podanom odvolaní proti
rozsudku okresného súdu. Z uvedeného dôvodu považoval ústavný súd vyjadriť
sa iba k týmto podstatným skutočnostiam uvedeným v sťažnosti.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s právnym posúdením zmluvy,
na základe ktorej užívali pozemok, ku ktorému sa určovacou žalobou domáhali určenia
vlastníckeho práva. Zatiaľ čo sťažovatelia tvrdia, že napriek tomu, že v názve je uvedené,
že ide o nájomnú zmluvu, „podľa jej obsahu a vtedy platného právneho režimu sa jednalo
o dohodu o bezplatnom užívaní pozemku za účelom výstavby rekreačnej chaty“, podľa
názoru okresného súdu a krajského súdu išlo o neplatnú nájomnú zmluvu. Ústavný súd
konštatuje, že dôvody, pre ktoré posúdil okresný súd, resp. krajský súd zmluvu ako neplatnú
nájomnú zmluvu, sú v odôvodnení rozsudkov zrozumiteľne uvedené. Sťažovatelia
v sťažnosti neuvádzajú žiadne argumenty, ktorými by právny názor všeobecných súdov
spochybnil. Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovatelia v návrhu na určenie vlastníckeho
práva uvádzajú, že s JRD S. uzatvorili nájomnú zmluvu a že vlastnícke právo k pozemku
nadobudli vydržaním, keďže tento užívali nepretržite po dobu 10 rokov. Podľa § 872 ods. 1
Občianskeho zákonníka právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších
predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti
tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckeho vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov tým nie je dotknuté. Pokiaľ by skutočne sťažovatelia mali právo
osobného užívania pozemku, ako tvrdia, jeho vlastníkmi by sa stali 1. januára 1992
(deň účinnosti § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tom prípade však nebol dôvod na to,
aby sa domáhali určenia vlastníckeho práva z titulu vydržania.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného
práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Pokiaľ sťažovatelia argumentujú rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 86/2002
z 31. októbra 2005, je potrebné uviesť, že medzi nadobudnutím vlastníckeho práva
vydržaním na základe neplatnej kúpnej zmluvy a neplatnej nájomnej zmluvy pre účely
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je zásadný rozdiel. Pri neplatnej kúpnej
zmluve sa kupujúci domnieva, že sa stal vlastníkom kupovanej nehnuteľnosti, a teda
je dobromyseľný v tom, že mu patrí vlastnícke právo. Pri neplatnej nájomnej zmluve
sa môže nájomca iba domnievať, že mu patrí právo nehnuteľnosť užívať, teda jeho
dobromyseľnosť sa vzťahuje iba na právo užívania nehnuteľnosti. Nie je však
dobromyseľný v tom, že mu patrí vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Nič na tom nemení
ani dĺžka užívania nehnuteľnosti, pretože vlastnícke právo nie je možné nadobudnúť
ani v prípade, ak by bola nehnuteľnosť užívaná po celú zákonom predpokladanú vydržaciu
dobu na základe platnej nájomnej zmluvy. Ako správne krajský súd v napadnutom rozsudku
uviedol, „V súvislosti s dlhodobým užívaním veci v nájme nemôže dôjsť k premene nájmu
na vlastnícke právo...“. Je potrebné zdôrazniť, že práve v súvislosti so skúmaním
dobromyseľnosti sťažovateľov je dôležité, od akej právnej skutočnosti odvádzajú samotní
sťažovatelia právo užívania sporného pozemku. Pokiaľ sťažovatelia boli presvedčení o tom,
že pozemok užívajú na základe nájomnej zmluvy, a v skutočnosti by išlo z ich strany
o omyl, ako to tvrdí právny zástupca sťažovateľov v odvolaní proti rozsudku okresného
súdu, nemohli byť už dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k pozemku patrí,
a tak neboli naplnené predpoklady vyžadované Občianskym zákonníkom na nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním.
Sťažovatelia tiež namietajú, že okresný súd bez odôvodnenia odmietol návrh
na vykonanie dôkazov – výsluchov svedkov. Ústavný súd z odvolania podaného
sťažovateľmi proti rozsudku okresného súdu zistil, že sťažovatelia v ňom okrem iného
namietali aj túto skutočnosť, pričom v odvolaní uviedli, že „svedkovia by jednoznačne
potvrdili, že skutočne nielen žalobcovia ale i ďalší vlastníci rekreačných chát v rekreačnej
oblasti S., dlhé desaťročia nerušene užívali nielen svoje legálne rekreačné chaty,
ale i priľahlý pozemok a až do momentu keď tieto pozemky odkúpila žalovaná v 1. rade,
i títo majú podobné problémy ako žalobcovia“.
Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;
od navrhnutia dôkazu, jeho zabezpečenie, vykonanie až po následné vyhodnotenie.
Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené
predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov
na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prerokovávanej
veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný
dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Z rozsudku okresného súdu a aj z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že skutočnosť
dlhodobého nerušeného užívania pozemku zo strany sťažovateľov nebola sporná.
Výsluchom navrhnutých svedkov by sa táto skutočnosť iba opakovane potvrdila.
Pre zistenie skutkového stavu výsluch navrhnutých svedkov nemal žiadny význam
a nevykonaním navrhnutých dôkazov sa sťažovatelia nedostali do nevýhodnejšieho
postavenia ako druhá strana v konaní. Ústavný súd preto konštatuje, že skutočnosť,
že okresný súd a následne ani krajský súd neuviedli dôvody, pre ktoré sťažovateľmi
navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov) neboli vykonané, nemôže viesť k záveru o porušení
ich práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 17 a čl. 41 dohovoru rozsudkom krajského
súdu
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore nemožno vykladať tak, akoby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopustiť sa činov
zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo
na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
Podľa čl. 41 dohovoru ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho
protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strane umožňuje
len čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé
zadosťučinenie.
Pokiaľ sťažovatelia v petite sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú
aj porušenie čl. 13, čl. 17 a čl. 41 dohovoru, v jej odôvodnení neuviedli žiadne konkrétne
dôvody pre toto svoje tvrdenie. Zo sťažnosti sťažovateľov nie je zrejmé, z akého dôvodu
malo dôjsť k porušeniu týchto ich práv, hoci jednou z náležitostí sťažnosti podanej
ústavnému súdu podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je i odôvodnenie návrhu.
Navyše, je potrebné uviesť, že čl. 41 dohovoru neobsahuje žiadne konkrétne právo,
ale upravuje postup Európskeho súdu pre ľudské práva pri rozhodovaní o finančnom
zadosťučinení pri porušení práv chránených dohovorom. Ústavný súd preto považoval
sťažnosť sťažovateľov v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ju aj v tejto časti odmietol.
K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy rozsudkom krajského súdu
K sťažovateľmi namietanému porušeniu práv hmotnoprávneho charakteru podľa
čl. 20 ústavy ústavný súd uvádza, že absencia porušenia ústavnoprocesných princípov
v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný
súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor,
že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil namietané porušenie označeného základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nebolo možné vysloviť ani porušenie základných práv
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2013