Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 30/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti Ing. C. H., V., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. septembra

2010, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. C. H. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. septembra 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. septembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Ing. C. H. trovy

konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)

na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2012 doručená sťažnosť Ing. C. H., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27.

septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“). Podaním zo 7. marca 2012 (doručeným

ústavnému súdu toho istého dňa) sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť aj o namietané

porušenie svojich garantovaných práv rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 9. decembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu s ďalšími obžalovanými

bola rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 17. januára 2008 uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa účinného do 31. decembra

2005 formou spolupáchateľstva podľa účinného

do 31. decembra 2005 a trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového

vozidla podľa účinného do 31. decembra 2005.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka, ako aj ďalší

obžalovaní odvolanie. O odvolaniach rozhodol krajský súd tak, že odvolaniami napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výroku o treste u všetkých obžalovaných zrušil, pričom

sťažovateľke bol týmto rozsudkom krajského súdu uložený miernejší trest.

Proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podala sťažovateľka 5. mája 2010

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. septembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2010

sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že z obsahu jej odvolania proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 17. januára 2008 vyplýva, že už v ňom namietala skutočnosti

uvedené aj v dovolaní (zásadné porušenie práva na obhajobu a nezákonné vykonanie

dôkazov významných pre posúdenie viny sťažovateľky), a preto nie je podľa jej názoru

akceptovateľný záver najvyššieho súdu vyjadrený v namietanom uznesení, podľa ktorého

dovolacie dôvody podľa a nemožno

v posudzovanom prípade použiť, keďže sťažovateľke boli známe už v pôvodnom konaní

a napriek tomu ich nenamietala najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že „Z obsahu môjho odvolania

vyplývajú skutočnosti, ktoré namietam aj v dovolacom konaní, aj keď (v odvolaní) neboli

niektoré výslovne udané príslušným paragrafovým označením, avšak vec sa posudzuje

podľa jej obsahu.

Ohľadne porušenia práva na obhajobu, podľa ,

udávam, že už v odvolaní som poukazovala na nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť

rozsudku súdu prvého stupňa, nakoľko jeho odôvodnenie nebolo dostačujúce.

... Nedostatočnosť riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia znamená

porušenie základného práva na súdnu ochranu, ktorého bezprostredným následkom bolo

odňatie možnosti konať pred súdom.“.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že určité skutočnosti (časová nezrovnalosť priestupku

a skutku, otázka rekognície, otázka preverenia telekomunikačných záznamov, otázka

vyšetrovacieho pokusu) sa prvýkrát objavili až v priebehu odvolacieho konania

a v rozsudku odvolacieho súdu, a preto určité námietky mohla po prvýkrát uplatniť

až v dovolacom konaní.

Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou najvyššieho súdu rozhodnúť

o jej dovolaní na verejnom zasadnutí, keďže jej dovolanie vo vzťahu k dovolacím dôvodom

podľa a odmietol preto, lebo tieto dôvody

nemožno „... v posudzovanom prípade použiť“, a nie preto, že by neboli splnené dôvody

dovolania podľa , ako to vyplýva z Trestného

poriadku. „V zmysle rozsudku dovolacieho súdu však túto podmienku § 382 písm. c) Tr.

por. spĺňa iba dovolací dôvod podľa “

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky zaručené podľa SR, SR

a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd

na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením

Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27. 9. 2010, sp. zn. a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove, sp. zn. , zo dňa 9. 12. 2008 bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27. 9. 2010,

sp. zn. a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , zo dňa

9. 12. 2008 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania – právneho

zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne vo výške 269,58 €.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -20 zo 17. januára 2013 ju prijal na ďalšie konanie vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. septembra 2010 a vo zvyšnej časti ju odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval,

aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda vo veci konajúceho senátu najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení

k sťažnosti sp. zn. KP 3/2013 zo 4. marca 2013 uviedol, že namietaným uznesením

najvyššieho súdu nedošlo k neprípustnému zásahu do práv sťažovateľky, pričom podstatné

skutočnosti k tomuto záveru vyplývajú z odôvodnenia namietaného uznesenia. Osobitne

poukázal na skutočnosť, že z obsahu dovolania sťažovateľky [okrem dovolacieho dôvodu

uvedeného v ] vyplývali výlučne námietky týkajúce

sa rozsahu dokazovania (nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení) a spôsobu hodnotenia

dôkazov, ktoré dovolací súd nie je oprávnený skúmať.

Ďalej predseda vo veci konajúceho senátu najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení

k sťažnosti uviedol, že „Pokiaľ obvinená na strane štyri podanej ústavnej sťažnosti

v bodoch 1 – 4 namieta konkrétne skutočnosti, ktoré jej do štádia odvolacieho konania

nemohli byť známe a preto ich nemohla namietnuť najneskôr v konaní pred odvolacím

súdom je potrebné uviesť nasledovné. Podľa názoru najvyššieho súdu všetky štyri

skutočnosti boli obvinenej známe už v pôvodnom konaní a sú len skutočnosťami majúcimi

vzťah k rozsahu dokazovania a hodnoteniu dôkazov avšak nie sú zásadným porušením

práva na obhajobu alebo nezákonným vykonaním dôkazov tak, ako to má na zreteli vo

svojich ustanoveniach . Ak obvinená Ing. C. H. chcela dovolaním

namietnuť skutočnosti uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) reálne zakladajúce uvedené

dovolacie dôvody, tieto by jej z predchádzajúcich štádií trestného stíhania (do štádia

odvolacieho konania) museli byť známe a preto jej nič jej nebránilo v tom, aby ich

konkrétne namietla. Pretože v konaní pred odvolacím súdom sa dokazovanie vykonáva len

vo výnimočných prípadoch a v posudzovanom prípade vykonané nebolo, neboli splnené

zákonné podmienky vylučujúce aplikáciu “.

Predseda najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin podal 22. februára 2013 proti

sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená

ako sudcovi spravodajcovi (ďalej len „sudca spravodajca“), trestné oznámenie a zároveň

v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013

formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca spravodajca v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle

predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28

ods. 2 , t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti,

ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky

na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade

s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu spravodajcu rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením

č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu spravodajcu z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi spravodajcovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2010 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu. Namietaným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. decembra 2008.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

všetkých orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Základné

právo na súdnu ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho

výkone neprichádza do úvahy (zo strany orgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci výklad

a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. ).

Základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v predovšetkým

zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a zároveň tiež právo na určitú kvalitu

súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces

(m. m. ). Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor

sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech. Podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa by došlo v prvom

rade vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(, , ). Podľa názoru ústavného súdu základné právo

podľa nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež zdôrazňuje, že integrálnou

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Príslušný orgán verejnej moci (všeobecný súd) však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé konanie

(). Potreba náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu verenej moci je daná

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie nie sú

arbitrárne, neprehľadné a že jeho postup a rozhodovanie súdu sú kontrolovateľné

verejnosťou ().

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základných práv

a slobôd, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tejto súvislosti osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

Úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľky je posúdiť, či najvyšší súd

ako dovolací súd pri rozhodovaní o jej dovolaní požiadavky tvoriace obsah základného

práva na súdnu ochranu podľa (ktoré sú v zásade identické s obsahom

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavne akceptovateľným

spôsobom zohľadnil a premietol do namietaného uznesenia.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd ako dovolací súd najprv

sumarizoval obsah sťažovateľkou podaného dovolania, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„V dovolaní poukázala na naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1

písm. c), písm. g) a písm. i)

Pochybenie krajského súdu vidí v tom, že rozhodol na základe neúplne zisteného

skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne, jednostranne výlučne

v jej neprospech a neprihliadol k jej obhajobe a k dôkazom, ktoré jej vinu vylučujú

a do zápisnice z verejného zasadnutia nezaprotokoloval jej návrhy na doplnenie

dokazovania.

Dôkazmi svedčiacimi v jej prospech sú rozhodnutie o priestupku Okresného

riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu, oddelenia bezpečnosti

cestnej premávky K., z 30. augusta 2004, sp. zn. Č. p.: ORP-P-482/2-ODI-2004, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 30. augusta 2004. Z tohoto rozhodnutia vyplýva, že svedok P. R.

bol uznaný za vinného z priestupku, ktorý sa stal 16. mája 2004 o 00.45 hod., kedy bol

o 00,50 hod. podrobený skúške na prítomnosť alkoholu v krvi.

Z uvedeného vyplýva časová disproporcia skutku, ktorý mala podľa napadnutého

rozsudku spáchať.

Ďalším dôkazom svedčiacim v jej neprospech je zápisnica o vykonanej rekognícii,

pri ktorej príslušníkmi polície, s ktorými mala z bezprostrednej blízkosti komunikovať,

nebola opoznaná.

Vykonaným dokazovaním nebola spoľahlivo zistená ani totožnosť vozidla, na ktorom

sa na miesto dopravného priestupku mala dostaviť a v tejto súvislosti poukázala

aj na nesprávny postup policajnej hliadky, ktorá dopravný priestupok prejednávala.

Nesprávne postupoval prvostupňový súd aj v tom, že protokoloval len odpovede

na kladené otázky, ale samotné otázky neprotokoloval.

Napokon namietla, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu,

že je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Z uvedeného teda vyplýva, že obvinená C. H. v podanom dovolaní v podstate

namietla nenáležité zistenie skutkového stavu veci (a v tomto smere nekonanie súdov

obidvoch stupňov), o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom

na rozhodnutie ( ), nesprávne hodnotenie dôkazov ( )

a právne posúdenie konania, z ktorého bola uznaná za vinnú.“

V nadväzujúcej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd zaujal postoj

k nemožnosti uplatnenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g)

, keď uviedol:

„… Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu však dospel k záveru,

že dovolacie dôvody podľa a nemožno

v posudzovanom prípade použiť... (podrobnejšie pozri ďalej, pozn.)“.

Ďalšia časť odôvodnenia namietaného uznesenia sa týka dovolacieho dôvodu podľa

. Spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s týmto

dovolacím dôvodom, sťažovateľka v sťažnosti nenamieta, preto sa ani ústavný súd s touto

časťou namietaného uznesenia najvyššieho súdu nezaoberal.

Podľa dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g)

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom

konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie

podáva minister spravodlivosti.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní o sťažnosti

podľa ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Uvedené právne názory sa osobitne vzťahujú na preskúmavanie rozhodnutí všeobecných

súdov v trestných veciach, a to aj s ohľadom na čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1

, z ktorých možno vyvodiť, že len všeobecné súdy sú oprávnené rozhodovať o vine

a treste za trestné činy a ústavný súd ich nemôže pri výkone tejto právomoci nahrádzať.

Vychádzajúc z uvedeného je v konaní o sťažnosti sťažovateľky primárnou úlohou

ústavného súdu preskúmať, či najvyšší súd ako dovolací súd pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné

ustanovenia a či právne názory vyjadrené v namietanom uznesení sú z ústavného hľadiska

udržateľné a ospravedlniteľné. Sťažovateľka vo svojom dovolaní proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 17. januára 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 9. decembra 2008 uplatnila tieto dôvody dovolania:

- zásadné porušenie práva na obhajobu [ ],

- rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom [ ],

- rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku [§ 371

ods. 1 písm. i) ].

Z hľadiska sťažnostnej argumentácie sťažovateľky a postavenia ústavného súdu

ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti je v posudzovanej veci kľúčové posúdiť, či najvyšší

súd postupoval ústavne konformným spôsobom, ak sa nezaoberal dovolacím dôvodom

podľa (z dôvodu, že ho v tomto prípade nemožno

použiť), t. j. s tvrdením sťažovateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa a v odvolacom

konaní došlo k zásadnému porušeniu jej práva na obhajobu.

Právo obvineného na obhajobu má nielen zákonný rámec (vychádzajúci najmä,

ale nielen z ), ale aj ústavný rozmer, keďže požíva ústavnú ochranu

zaručenú v a tiež aj ochranu zaručenú v , a

dohovoru. Právo obvineného na obhajobu patrí medzi jeho najvýznamnejšie práva

tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom a zaručuje sa v celom jeho priebehu.

Ústavný súd už formuloval vo svojej doterajšej judikatúre právny názor, podľa ktorého

právo na obhajobu podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných

práv a slobôd, pričom jedným zo základných pravidiel je aj požiadavka nastolenia

spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany

a sú, resp. môžu byť v posudzovanom prípade v konflikte. V okolnostiach prípadu ide

o riešenie konfliktu medzi verejným záujmom na odhalení a potrestaní páchateľa trestného

činu a tými verejnými záujmami, kvôli ktorým priznáva právo na obhajobu

(m. m. ). Právo na obhajobu, ktoré je garantované už od momentu vznesenia

obvinenia, sa v rozhodujúcom rozsahu uplatňuje pri rozhodovaní o vine a treste

(m. m. ), vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namietala prostredníctvom

podaného dovolania jeho porušenie.

Právo obvineného na obhajobu nemožno v podmienkach materiálne chápaného

právneho štátu redukovať na právo zvoliť si a mať obhajcu. Obsah tohto práva je podstatne

širší a zahŕňa všetky právne relevantné postupy, ktorých cieľom je zbavenie či zmiernenie

jeho viny a ktoré vychádzajú z práv obvineného (najmä ) a z práv

obhajcu ( ). Právo na obhajobu takto zahŕňa aj právo obvineného

uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy, pričom tomuto právu

obvineného koreluje povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, ako sa vyrovnal

s obhajobou ( ).

Z obsahu dovolania sťažovateľky vyplýva, že táto vyvodzuje porušenie svojho práva

na obhajobu z toho, že krajský súd:

- neodstránil zásadné pochybnosti o čase skutku, v tomto smere nerešpektoval závery

právoplatného rozhodnutia v priestupkovom konaní voči vodičovi P. R. a nevykonal

sťažovateľkou v odvolaní a na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhnuté dôkazy,

- bral do úvahy a vyhodnocoval dôkazy iba v jej neprospech, zatiaľ čo na jej

obhajobu a dôkazy vyvracajúce jej vinu nebral zreteľ [napr. podľa jej tvrdenia nesprávne

vyhodnotenie negatívneho výsledku rekognície, v rámci ktorej nebola opoznaná, pričom

jej závery následne (napriek tomu, že boli v prospech sťažovateľky) odvolací súd

vyhodnotil opačne, čo malo mať vplyv na odsudzujúci rozsudok)],

- porušil jej právo na obhajobu a spravodlivý proces tým, že jej návrhy

na dokazovanie prednesené na verejnom zasadnutí o odvolaní nezaprotokoloval, avšak

napriek tomu ich zamietol ako nadbytočné a neuskutočniteľné, v dôsledku čoho je jeho

rozhodnutie nepreskúmateľné.

Najvyšší súd ako dovolací súd vo vzťahu k tomuto uplatnenému dôvodu dovolania

uviedol:

,,Podľa / dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť,

ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva

minister spravodlivosti.

Z obsahu odvolania obvinenej C. H. zo 7. apríla 2008, ktoré bolo doručené

Okresnému súdu Prešov 17. apríla 2008 možno zistiť, že okolnosti, ktoré sú obsahom

dovolacích dôvodov podľa a v ňom nenamietala,

hoci jej v čase pôvodného konania museli byť známe. V podanom odvolaní namietala

výlučne len nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení, a to, že sa súd prvého stupňa

nevysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie v zmysle § 321

ods. 1 písm. b/ Nenamietala teda ani zásadné porušenie práva na obhajobu,

ani nezákonné vykonanie dôkazov významných pre posúdenie jej viny.

Z tohto dôvodu uvedené dovolacie dôvody v podanom dovolaní v posudzovanej veci

nemožno použiť, a preto sa nimi najvyšší súd ani nezaoberal.“

Po oboznámení sa s obsahom príslušnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia

dovolacieho súdu bolo úlohou ústavného súdu posúdiť jeho konformitu s obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľka v sťažnosti namietala.

Citovaná časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu by mohla byť

kvalifikovaná ako ústavne akceptovateľná a udržateľná len vtedy, ak by korešpondovala

s obsahom dovolania sťažovateľky v spojení s obsahom jej odvolania proti rozsudku súdu

prvého stupňa a samotnému priebehu odvolacieho konania.

Ústavný súd pri preskúmavaní odvolania sťažovateľky zo 7. apríla 2008 proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 17. januára 2008 zistil, že sťažovateľka

v ňom popri námietke nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení okresného súdu tiež

namietala, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami

(tak, ako to uviedol aj najvyšší súd, pozn.), ale zároveň v ňom uviedla aj návrhy

na doplnenie (opakovanie) dokazovania s cieľom následného spravodlivého rozhodnutia

vo veci. Z uvedeného potom vyplýva, že sťažovateľka aj napriek absencii výslovného

tvrdenia o porušení svojho práva na obhajobu v prvostupňovom konaní, v odvolacom

konaní procesne relevantným spôsobom realizovala svoje právo na obhajobu, ku ktorého

zásadnému porušeniu malo dôjsť neodstránením podstatných rozporov v skutkových

zisteniach prvostupňového súdu. Následne sťažovateľka vo svojom dovolaní

z už v odvolaní tvrdených podstatných rozporov vo vykonaných dôkazoch a výsledkoch

ich hodnotenia ústiacich do záveru o jej vine vyvodila naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

.

Rovnako zo spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že časť dovolacích námietok

sťažovateľky týkajúcich sa (zásadného) porušenia jej práva na obhajobu sa vzťahuje

na postup krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorému vytýka procesný postup

na verejnom zasadnutí, v rámci ktorého odmietol vykonať sťažovateľkou navrhované

dôkazy ako nadbytočné, pričom ani na verejnom zasadnutí a ani v odôvodnení svojho

rozsudku jej nedal presvedčivú odpoveď, ktorá by ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnila tento jeho postup. Odvolaciemu súdu sťažovateľka v dovolaní vytýkala

aj to, že svoj odsudzujúci rozsudok založil na nepresvedčivých dôkazoch, naopak, dôkazy

svedčiace v jej prospech (rekognícia, úradný záznam, rozhodnutie o priestupku)

nezohľadnil, čo rovnako subsumovala pod porušenie jej práva na obhajobu. Túto časť svojej

argumentácie sťažovateľka logicky nemohla použiť skôr ako v dovolaní, pretože ňou

namieta zásadné porušenie práva na obhajobu práve postupom krajského súdu na verejnom

zasadnutí, ako aj jeho rozsudkom z 9. decembra 2008. Z uvedeného vyplýva, že prvú

príležitosť na uplatnenie tejto námietky mala sťažovateľka až v rámci svojej argumentácie

uplatnenej v dovolaní v spojení s namietaným zásadným porušením svojho práva

na obhajobu, t. j. v rámci svojho tvrdenia obsiahnutého v dovolaní, podľa ktorého

v jej prípade je naplnený dovolací dôvod podľa .

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že dovolací súd postupoval

zjavne formalisticky pri formulovaní svojho záveru, že vo veci sťažovateľky dovolací

dôvod podľa nemožno použiť. Podľa názoru

ústavného súdu najvyšší súd uplatnil vo veci reštriktívny výklad príslušných ustanovení

týkajúcich sa dôvodov dovolania a ich použiteľnosti, a nenaplnil

tak svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľke požadovanú súdnu ochranu.

Ak je totiž dovolanie zakotvené v systéme mimoriadnych opravných prostriedkov

v , je ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho

postupovať pri rozhodovaní o ňom ústavne konformným spôsobom ( ).

Normy podústavného práva týkajúce sa dôvodov dovolania nesmú byť totiž aplikované

na základe reštriktívneho výkladu tak, že sa dovolanie formalisticky odmietne aj napriek

tomu, že sťažovateľka v dovolaní uvádza v rámci tvrdeného zásadného porušenia práva

na obhajobu obdobné skutočnosti, ktoré uvádzala už v rámci odvolacích dôvodov, a navyše

uvádza okolnosti, z ktorých vyvodzuje zásadné porušenie práva na obhajobu samotným

odvolacím súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor uplatnený

v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého ako ústavne nesúladné (porušujúce základné

práva) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného

práva interpretované v rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného

formalizmu [m. m. , obdobne pozri porovnaj aj právne názory Ústavného

súdu Českej republiky (napr. )].

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho

súdu v časti týkajúcej sa interpretácie a následnej aplikácie

(v súčasne platnom a účinnom znení ide o , pozn.),

vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ak za okolností vyplývajúcich zo spisovej dokumentácie najvyšší súd namietaným

uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol na základe právneho záveru, že v jej veci

je nepoužiteľný dovolací dôvod podľa , porušil

podľa názoru ústavného súdu jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. septembra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa a právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň

v zmysle a rozhodnúť o jeho

zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3

písm. b) najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Po zrušení namietaného uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší

súd povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky, pričom bude viazaný právnymi

názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré

jej vznikli v dôsledku jej právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom advokátkou

JUDr. A. K., K. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z výšky

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti)

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát

po 7,63 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Priznanú úhradu trov konania

je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky [(§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ) bod 3 výroku tohto

nálezu].

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013