Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 259/2017
PDF · 313.1 KB
No categories available
II. ÚS 259/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného
advokátkou JUDr. Zuzanou Csenkyovou, Dolné Bašty 245/2, Trnava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49
a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b)
a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 1/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra
2015, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 116/2015
a jeho uznesením z 15. decembra 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 70/2016 a jeho uznesením z 26. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49
a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 1/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2015, postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 To 116/2015 a jeho uznesením z 15. decembra 2015 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tdo 70/2016 a jeho uznesením z 26. októbra 2016.
2. Z priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol na základe schválenej dohody
o vine a treste uzavretej na Krajskej prokuratúre v Bratislave pod č. 1 Kv 70/11 rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 1/2012 z 27. marca 2012 uznaný za vinného z obzvlášť
závažného zločinu pokusu vraždy podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zo zločinu
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného
zákona a odsúdený podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 46, § 41 ods. 2, § 36
písm. l), § 38 ods. 3 a § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 14 rokov nepodmienečne. Sťažovateľ bol na výkon trestu zaradený do ústavu
so stredným stupňom stráženia. Uvedený rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným,
pričom sťažovateľ následne podaním z 2. marca 2015 požiadal o povolenie obnovy
trestného konania s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012, ktorý vyslovil nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona
s ústavou.
3. V nadväznosti na uvedené bola uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Nt 4/2015
z 22. mája 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 75/2015 z 20. augusta
2015 povolená obnova konania v prospech sťažovateľa vo veci vedenej pod sp. zn.
2 T 1/2012 s tým, že podľa § 400 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) bol zrušený rozsudok okresného súdu
sp. zn. 2 T 1/2012 z 27. marca 2012 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň
boli zrušené aj ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia.
4. Okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 1/2012 vykonal 25. septembra 2015
hlavné pojednávanie vo vzťahu k uloženiu trestu a spôsobu jeho výkonu. Následne ústavnou
sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 T 1/2012 z 29. septembra 2015 uznal
sťažovateľa za vinného z obzvlášť závažného zločinu pokusu vraždy podľa § 14 ods. 1
a § 145 ods. 1 Trestného zákona a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Za to mu podľa § 145 ods. 1
Trestného zákona v spojení s § 41 ods. 2, § 36 písm. l), § 38 ods. 3 a § 39 ods. 2 písm. a)
Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov nepodmienečne.
5. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľovi
bol v pôvodnom konaní uložený trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby, ktorá v danom
prípade (bez použitia asperačnej zásady, pozn.) činila 15 rokov. Rovnaký a nižší trest by mu
bolo možné uložiť výlučne v konaní o schválení dohody uzavretej medzi prokurátorom
a obžalovaným, alebo s použitím ustanovenia § 39 Trestného zákona o mimoriadnom
znížení trestu. Po podaní návrhu na obnovu konania mal sťažovateľ možnosť uzavrieť
dohodu s prokurátorom, avšak toto odmietol a okresnému súdu navrhol vykonanie
dokazovania od samotného začiatku, teda aj dokazovanie vo vzťahu k vine obžalovaného.
Okresný súd k tomu poznamenal, že obnova konania sa týkala výlučne trestu uloženého
v pôvodnom konaní. Pri viazanosti rozhodnutím o vine súd mohol rozhodovať výlučne
o treste za trestné činy, ktoré sú predmetom konania. Okresný súd zároveň nezistil, že by
vzhľadom na okolnosti prípadu alebo na pomery páchateľa použitie trestnej sadzby
ustanovenej trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne v zmysle § 39
Trestného zákona. V tejto súvislosti predovšetkým uviedol, že sťažovateľ na hlavnom
konaní po povolení obnovy „neprejavil ani najmenší pocit ľútosti nad spáchaným skutkom
a argumentoval výlučne už vykonaným trestom. Nesúhlasil s konaním o dohode o vine
a treste, podľa vyjadrenia poškodeného, ktorý bol prítomný na hlavnom pojednávaní
obvinený mu nezaplatil ani len symbolickú čiastku z priznanej náhrady škody
v pôvodnom konaní. Takýto postoj obvineného k prejednávanej veci súd nemôže považovať
za dôvod pre možnosť použitia ustanovenia § 39 Tr. zák.“. Okresný súd nezistil ani
skutočnosti, na základe ktorých by vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu
bol toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre
páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti by postačil trest kratšieho trvania.
Naopak, poukázal na následky konania obžalovaného vo vzťahu k poškodenému, ktorými
sú invalidita a vážne zdravotné problémy poškodeného, ktorý útok obžalovaného prežil len
vďaka včasnej a kvalifikovanej lekárskej pomoci. S ohľadom na nesúhlas sťažovateľa
s konaním o dohode o vine a treste a pri neexistencii zákonných podmienok v zmysle § 39
Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu okresný súd nemohol uložiť trest odňatia
slobody kratší ako 14 rokov a zároveň ani trest odňatia slobody v hraniciach zákonnej
trestnej sadzby s poukazom na ustanovenie § 405 písm. b) Trestného poriadku, teda trest
vyšší ako 14 rokov odňatia slobody, a preto rozhodol tak, ako bolo uvedené vo výroku
rozhodnutia okresného súdu.
7. Krajský súd na podklade odvolania sťažovateľa preskúmal rozsudok okresného
súdu, pričom dospel k záveru, že druh uloženého trestu odňatia slobody a jeho výmera plne
rešpektuje zásady ukladania trestov, trest bol uložený zákonne a spravodlivo, čomu
predchádzalo riadne a ničím nespochybniteľné ustálenie viny sťažovateľa, ktorá už predtým
bola právoplatne vyslovená. Krajský súd dal okresnému súdu za pravdu v tom, že uložený
trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov treba považovať za primeraný a zákonný, a to aj
vzhľadom na skutočnosť, že v pôvodnom konaní, kedy došlo k uzavretiu dohody o vine
a treste, bolo použité ustanovenie § 39 ods. 2 písm. a) Trestného zákona o zmiernení trestu.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že okresný súd schválil dohodu o vine a treste výlučne
s poukazom na vtedajší postoj sťažovateľa k trestnej činnosti. Krajský súd uviedol, že
povolenie obnovy konania v prospech obžalovaného nie vždy znamená, že by sa mu
automaticky mal znížiť aj uložený trest odňatia slobody. Tak to bolo aj v prerokúvanom
prípade. S ohľadom na neopodstatnenosť námietok sťažovateľa týkajúcich sa
neprimeranosti uloženého trestu krajský súd odvolanie ako nedôvodné zamietol.
8. Sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu dovolaním, pričom najvyšší súd
k jeho námietkam uviedol najmä, že:
„Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolanie smeruje predovšetkým k pôvodne
uzavretej dohode o vine a treste a naň nadväzujúcich rozhodnutí.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo
zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.
Právo na obhajobu je popri prezumpcie neviny jedným z najdôležitejších základných
práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie. Hlavným účelom tohto práva
garantovaného čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je dosiahnutie spravodlivého súdneho
rozhodnutia. Ide o právo, ktoré je nielen v záujme trestne stíhanej osoby a na jej prospech,
ale je tiež v záujme demokratického štátu, založeného na úcte k právam a slobodám človeka
a občana.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu chápe ako vytvorenie
podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný
postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého
obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú
jednotlivé čiastkové práva obvineného charakteristické pre to ktoré štádium trestného
konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom
neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní však samo o sebe nezakladá dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.
V posudzovanej veci obvinený uvedený dovolací dôvod uplatnil s tým, že
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I ako i Krajského súdu v Bratislave nie sú
preskúmateľné a riadne odôvodnené, čím mu bolo odopreté právo riadne argumentovať
prostredníctvom obhajcu na tvrdenia uvedené v oboch rozhodnutiach. V rozsudku
okresného súdu chýba bližšia argumentácia k uloženému trestu, nebolo použité ustanovenie
Najvyšší súd k týmto výhradám obvineného z obsahu predloženého spisového
materiálu zistil, že proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie pre pokus obzvlášť
závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Trestného zákona a zločinu
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona. Obvinenému bol opatrením sudcu pre prípravné konanie 8. júla 2011
ustanovený obhajca JUDr. Miroslav Bogdalík. V konaní o obnove konania obvinený udelil
28. júla 2014 plnomocenstvo na zastupovanie JUDr. Petre Bočkayovej a 20. apríla 2015
splnomocnil na zastupovanie v obnove konania JUDr. Zuzanu Csenkyovú. Obhajcovia
uplatňovali procesné práva obvineného počas celého trestného konania.
(...)
V obnovenom konaní bolo umožnené obvinenému a prokurátorovi uzavrieť dohodu
o vine a treste v zmysle § 255 ods. 3 Trestného poriadku (č. l. 493, zápisnica z hlavného
pojednávania z 25. septembra 2015). Obvinený, obhajca a krajský prokurátor nemali záujem
takúto dohodu uzavrieť. Po povolení obnovy konania prvostupňový orgán bol viazaný
právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
1 Tos/75/2015, z 20. augusta 2015, vo vzťahu k uloženiu trestu a spôsobe jeho výkonu
(pôvodný rozsudok zostal právoplatný vo výroku o vine).
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 17. marca 2015, sp. zn. 2 Tdo/9/2015, z ktorého vyplýva, že ak
dôjde k splneniu podmienok pre schválenie dohody o vine a treste a súd na jej základe uzná
vinu a uloží trest, niet dôvodu v neskoršom konaní, po zrušení výroku o treste v
predpísanom konaní, ak je nevyhnutné opraviť len chybný výrok o treste, spochybniť celú
pôvodnú dohodu o vine a treste.
Ďalej treba zdôrazniť, že dovolací súd nepreskúmava primeranosť trestu, pokiaľ bol
uložený v rámci zákonom ustanovenej sadzby, teda neskúma trest z hľadiska iných
hmotnoprávnych ustanovení (§ 34 ods. 3 až 5 Trestného zákona), než tých, ktoré určujú
rozsah trestnej sadzby. (...)
Ak teda dovolateľ opakovane namieta neprimeranosť uloženého trestu, nie je možné
na podklade tejto okolnosti výšku právoplatne uloženého trestu, nevybočujúceho z rámca
zákonom ustanovenej sadzby, preskúmavať.
Námietka obvineného o tom, že malo byť použité zmierňovacie ustanovenie je
výhradou o neprimeranej prísnosti uloženého trestu. Túto však možno použiť len ako
odvolací dôvod a nie ako dôvod dovolania. Preto spomenutá námietka nenapĺňa žiadny
dovolací dôvod. (Stanovisko č. 5 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov
Slovenskej republiky 1/2011.) Ako už bolo uvedené, výška trestu je v dovolacom konaní
revidovateľná len vtedy, ak bol trest uložený mimo zákonom ustanovenej sadzby.
V posudzovanom prípade bol uložený trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby.
Uložený trest je zákonný a správny. Dovolací súd nepovažuje za relevantné tvrdenia
sťažovateľa o tom, že mu bol uložený nezákonný trest, ktorý nebol výsledkom postupu
podľa § 34, § 36, § 38, § 39 Trestného zákona (námietky sťažovateľa týkajúce sa
nedostatočného zhodnotenia pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností).
Argumentácia sťažovateľa v tomto smere je postavená na špekulatívnom základe.
Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších
stupňov, ktoré obvinený namietal, je treba uviesť, že dovolací súd nepovažoval rozhodnutia
súdov nižších stupňov za také, ktoré by v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva nezodpovedali požiadavkám kladeným na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Tieto dali odpoveď na všetky relevantné otázky, teda na všetky
tie, ktoré mali význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Preskúmavané rozhodnutia
v plnom rozsahu spĺňajú kritériá dostatočného odôvodnenia v zmysle § 168 Trestného
poriadku. Najvyšší súd pripomína, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je
prípustné (§ 371 ods. 7 Trestného poriadku).
Najvyšší súd nezistil žiadne pochybenia, pokiaľ ide o právo obvineného na obhajobu,
preto sú námietky obvineného neopodstatnené.
Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku
obvinený videl v tom, že rozhodnutia súdov sú založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom. Predovšetkým poukázal na to, že dohodu o vine a treste
uzavrel len preto, aby dostal nižší trest. Súdy po povolení konania neskúmali otázku viny,
iba trestu. Súdy mali prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli pred nimi vykonané. (Neboli
vykonané dôkazy v súvislosti s vinou.)
Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie
súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané , resp. neboli
vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným
spôsobom.
Najvyšší súd podčiarkuje, že v obnovenom konaní obvinený a prokurátor nechceli
uzavrieť dohodu o vine a treste. K otázke právoplatnosti viny dovolací súd sa zmienil už
vyššie.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súdy obidvoch stupňov pri
vykonávaní dokazovania vo vzťahu k trestu) postupovali v súlade so zákonom a v tomto
smere im nie je čo vytknúť. Najmä Krajský súd v Bratislave otázku uloženia trestu
podrobne odôvodnil na str. 5-7 uznesenia, s ktorým odôvodnením sa aj dovolací súd
stotožňuje.
Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku naplnený nebol.
Čo sa týka namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného
poriadku, obvinený jeho porušenie videl v nesprávnom skutkovom zistení, v nesprávnom
uplatnení inštitútu dohody o vine a treste a konania súdov po povolení obnovy konania.
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku je,
že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Najvyšší súd konštatuje, v konaní po povolení obnovy konania, kedy sa rozhodovalo
len o treste sa už v dôsledku uzavretia dohody o vine a treste neskúmala otázka viny,
pretože táto bola právoplatná.
V rámci toho dovolacieho dôvodu je teda vylúčené uplatňovanie námietok proti
skutkovým zisteniam pre ich nesprávnosť alebo neúplnosť, či už v dôsledku nevykonania
potrebného dokazovania alebo nesprávneho hodnotenia dôkazov. Vo vzťahu k zistenému
skutku možno namietať iba to, že tento mal byť posúdený ako iný trestný čin, resp. že
skutok nevykazuje znaky žiadneho trestného činu.“
9. Podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach nedostatočne
vyrovnali s jeho argumentáciou, v dôsledku čoho sú napadnuté rozhodnutia
nepreskúmateľné pre neurčitosť a ústavne neakceptovateľné. Povolenie obnovy konania
vzhľadom na rozhodnutia označených súdov sťažovateľ považuje za bezpredmetné, keďže
mu bol opätovne uložený rovnaký trest odňatia slobody ako v pôvodnom konaní za
aplikácie tzv. asperačnej zásady. Sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa
ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody. Za skutkovej a právnej situácie v prerokúvanej veci je
podľa sťažovateľa nepochybné, že závery všetkých súdov sú zjavne neodôvodnené
a arbitrárne. Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevenovali jeho námietkam, podľa
ktorých:
«- podľa sťažovateľa z ustanovenia § 255 ods.3 Tr. por. vyplýva, že po vykonaní
úkonov v zmysle § 255 ods.12 Tr. por. zistí predseda senátu, či prokurátor nechce uzavrieť
dohodu o vine a treste. V danom prípade tak predseda senátu učinil, avšak prokurátor na
položenú otázku uviedol, že dohodu o vine a treste uzavrieť nechce. Sťažovateľ teda nemal
možnosť pokračovať v konaní o dohode o treste. V prípade, že by prokurátor navrhol
sťažovateľovi konať a dohodnúť sa v danom prípade o treste, bol by tak učinil.
- ďalej sa sťažovateľ domnieva, že v konaní o povolení obnovy konania malo dôjsť
nielen k zrušeniu výroku o treste, ale rovnako mal byť zrušený aj výrok o vine. Sťažovateľ
poukazuje na ustanovenie § 404 ods.2 Tr. por., druhá veta: „Ak súd zrušil právoplatný
rozsudok, ktorý bol vyhlásený na základe konania o dohode o vine a treste, vždy vráti vec
prokurátorovi do prípravného konania.“ Tým, že súd konal len o treste, konal svojvoľne,
v rozpore s čl. 144 Ústavy SR, podľa ktorého môže sudca konať len tak, ako káže zákon.
V tejto súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že dohodu o vine a treste uzatvoril sťažovateľ
pod hrozbou uloženia vysokého trestu a to v rozpätí 20-25 rokov (za použitia asperačnej
zásady). Ak v pôvodnom konaní došlo k uzatvoreniu dohody o vine a treste, mal by sa
v neskoršom konaní i prokurátor cítiť viazaný pôvodnou dohodou o treste a snažiť sa
uzatvoriť novú dohodu i o treste pretože inak sťažovateľ mohol dôvodne spochybňovať
právoplatne schválenú dohodu o vine.
- úlohou okresného súdu bolo teda pokračovať na podklade pôvodnej obžaloby, alebo
nanovo schváliť dotknutú časť dohody o vine a treste, v časti týkajúcej sa trestu. Je pravdou,
že prokurátora nemôže súd nútiť k uzatvoreniu dohody o treste. Prokurátor by však v tomto
prípade mal mať na mysli a na zreteli, že k uzatvoreniu pôvodnej dohody aj o vine a treste
došlo zo strany sťažovateľa len vďaka prísľubu - návrhu - na uloženie výrazne miernejšieho
trestu odňatia slobody než trestu odňatia slobody, ktorý by hrozil sťažovateľovi ak by k
uzavretiu takejto dohody neprišlo. Z uvedeného je zrejmé, že prokurátor viazaný pôvodnou
dohodou sa mal pokúsiť o uzatvorenie dohody o treste výhodnej pre obe procesné strany,
zohľadňujúci zákonné podmienky obsiahnuté v ustanovení § 34 Tr. zák.»
10. Sťažovateľ ďalej dôvodí, že všeobecné súdy pri ukladaní trestu neprihliadli
na skutočnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona, predovšetkým na to, že
pred páchaním trestnej činnosti sťažovateľ viedol riadny život, nebol trestaný, nedopustil sa
žiadneho protispoločenského konania, dokonca ani v priestupkovom konaní a pred
spáchaním trestnej činnosti riadne pracoval. Zo záverov psychologického posudku
vyplynulo, že sťažovateľova resocializácia je výrazná, jeho pobyt na slobode nie je pre
spoločnosť nebezpečný a zopakovanie trestnej činnosti v budúcnosti je málo
pravdepodobné. Z uvedeného sťažovateľ odvodzuje, že v konaní bolo porušené jeho právo
na obhajobu. Jeho súčasťou podľa sťažovateľa „nie je len právo mať obhajcu, právo
vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú obvinenému kladené za vinu, predkladať
dôkazy, brániť sa akýmkoľvek spôsobom, okrem krivého obvinenia atď., tak ako to je
uvedené v ustanoveniach §§ 28, 34,. 69 a nasl. Tr. por., ale aj najmä právo byť v každom
štádiu trestného konania poučený o svojich právach, najmä osoby v postavení obvineného,
aby vôbec bolo možné právo na obhajobu uplatniť“.
11. Sťažovateľ ďalej poukazuje na inštitút poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
ktorý je jedným z významných prostriedkov individualizácie trestu. Pri ukladaní trestu však
súdy u sťažovateľa uznali len jednu z poľahčujúcich okolností, a to priznanie sa k trestnej
činnosti a jej oľutovanie v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona, hoci on je toho názoru, že
u neho bola na mieste aj poľahčujúca okolnosť uvedená pod písm. j) citovaného
ustanovenia, a to skutočnosť, že viedol pred spáchaním trestnej činnosti riadny život.
Sťažovateľ uzatvára, že „(a)k orgány činné v trestnom konaní a súdy neumožnia v úplnej
miere využiť obvinenému právo na obhajobu napr. tým že ho nepoučia, či nevyzvú na určitý
možný procesný postup, v dôsledku čoho dôjde k závažnému porušeniu práv obvineného
(ak bol napríklad uložený trest v zrejmom nepomere k trestu ktorý by mohol byť obvinenému
uložený), je možné takýto postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov považovať ako
zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu“.
12. S ohľadom na už uvedené sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo , , zaručené v článku čl. 46
ods. 1, 2 čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 čl. 50 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR. Čl. 6 ods. 1,
ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/1/2012, Krajského
súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 4To/116/2015 a v konaní Najvyššieho súdu
SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tdo/70/2016 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tos/75/2015 zo dňa 26.10.2016,
Uznesenie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 4To/116/2015 zo dňa 15.12.2015 a rozsudok
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/1/2012 zo dňa 25.09.2015 sa zrušujú.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5.000,- €, ktoré sú Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd SR
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd SR sú povinní
uhradiť náhradu trov konania v sume 312,34 € k rukám jeho právnej
zástupkyne JUDr. Zuzany Csenkyovej, Advokátska kancelária Trnava, Dolné Bašty č. 2.“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
A. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom
okresného súdu
17. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov
ústavy postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 1/2012 a jeho rozsudkom
z 25. septembra 2015 zistil ústavný súd existenciu procesnej prekážky uvedenej
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.
18. Vo vzťahu k predmetnému postupu a rozsudku okresného súdu disponoval
sťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany
v prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy v danom prípade spadalo do
právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
a najvyššieho súdu
19. V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Uvedené právne názory sa osobitne vzťahujú na preskúmavanie rozhodnutí všeobecných
súdov v trestných veciach, a to aj s ohľadom na čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1
ústavy, z ktorých možno vyvodiť, že len všeobecné súdy sú oprávnené rozhodovať o vine
a treste za trestné činy a ústavný súd ich nemôže pri výkone tejto právomoci nahrádzať.
20. Sťažovateľ argumentuje v prvom rade tým, že všeobecné súdy sa nedostatočne
zaoberali jeho argumentáciou, podľa ktorej mu nebola daná možnosť pokračovať v konaní
o dohode o vine a treste a podľa ktorej malo byť zrušené celé rozhodnutie okresného súdu,
teda aj výrok o vine. Tým malo byť porušené jeho právo na obhajobu.
21. V náleze sp. zn. IV. ÚS 30/2013 ústavný súd uviedol, že právo obvineného na
obhajobu nemožno v podmienkach materiálne chápaného právneho štátu redukovať na
právo zvoliť si a mať obhajcu. Obsah tohto práva je podstatne širší a zahŕňa všetky právne
relevantné postupy, ktorých cieľom je zbavenie či zmiernenie jeho viny a ktoré vychádzajú
z práv obvineného (najmä § 34 Trestného poriadku) a z práv obhajcu (§ 44 Trestného
poriadku). Právo na obhajobu takto zahŕňa aj právo obvineného uvádzať okolnosti,
navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy, pričom tomuto právu obvineného koreluje
povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, ako sa vyrovnal s obhajobou (§ 168 ods. 1
22. V reakcii na prvú námietku ústavný súd v prvom rade poukazuje na napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré k už naznačeným argumentom sťažovateľa konštatuje,
že „[v] obnovenom konaní bolo umožnené obvinenému a prokurátorovi uzavrieť dohodu
o vine a treste v zmysle § 255 ods. 3 Trestného poriadku (č. l. 493, zápisnica z hlavného
pojednávania z 25. septembra 2015). Obvinený, obhajca a krajský prokurátor nemali
záujem takúto dohodu uzavrieť. Po povolení obnovy konania prvostupňový orgán bol
viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
1 Tos/75/2015, z 20. augusta 2015, vo vzťahu k uloženiu trestu a spôsobe jeho výkonu
(pôvodný rozsudok zostal právoplatný vo výroku o vine).“, a ďalej že „[v] tejto súvislosti
dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. marca
2015, sp. zn. 2 Tdo/9/2015, z ktorého vyplýva, že ak dôjde k splneniu podmienok pre
schválenie dohody o vine a treste a súd na jej základe uzná vinu a uloží trest, niet dôvodu
v neskoršom konaní, po zrušení výroku o treste v predpísanom konaní, ak je nevyhnutné
opraviť len chybný výrok o treste, spochybniť celú pôvodnú dohodu o vine a treste.“. Nie je
teda pravdou, že by najvyšší súd nereagoval, resp. nedostatočne reagoval na námietky
sťažovateľa a svoje rozhodnutie neodôvodnil.
23. Z ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ pri svojej argumentácii vychádza
z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 9/2015 zo 17. marca 2015, na ktorý či už
explicitne, alebo miestami implicitne odkazuje. V uvedenom rozhodnutí však najvyšší súd
zrušil rozsudok okresného súdu preto, lebo uvedený súd vôbec neumožnil prokurátorovi
a obvinenému uzavrieť dohodu o vine a treste, čím porušil ustanovenie § 255 ods. 3
Trestného poriadku, a tým aj právo obvineného na obhajobu, pretože mu neposkytol priestor
na uplatnenie všetkých možností obhajoby (pozri s. 12 rozhodnutia: „Ak je porušené právo
poučiť obvineného o jeho právach, resp. o tom, ako ich možno uplatniť, napr. ako
v prerokúvanom prípade položením otázky prokurátorovi i obvinenému, či nechcú uzatvoriť
dohodu o vine a treste; ide o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, pretože
neuzatvorenie takej dohody má (i v prerokúvanom prípade) zásadný význam nielen na výšku
uloženého trestu.“). Práve v tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že „[a]k orgány činné
v trestnom konaní a súdy neumožnia v plnej miere využiť obvinenému právo na obhajobu
napr. tým, že ho dostatočne nepoučia, či nevyzvú na určitý možný procesný postup,
v dôsledku čoho dôjde k závažnému porušeniu práv obvineného (ak napr. uložený trest je
v zrejmom nepomere k trestu, ktorý by mohol byť obvinenému uložený) je možné taký postup
orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, ako v prerokúvanom prípade, považovať za
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.“. Sťažovateľ citované konštatovanie
preberá do svojej ústavnej sťažnosti, aj keď je zrejmé, že skutkové okolnosti oboch
prípadov sú odlišné. V súčasne prerokúvanej veci bolo sťažovateľovi a prokurátorovi
umožnené, aby uzavreli dohodu o vine a treste, avšak sťažovateľ na ňu odmietol pristúpiť
(z dôvodov, ktoré bližšie rozviedol vo svojom dovolaní). Okresný súd teda postupoval
v súlade s Trestným poriadkom, keďže sťažovateľovi poskytol priestor na to, aby uviedol
všetky relevantné okolnosti, navrhoval, predkladal a obstarával dôkazy, pričom zároveň
dodržal svoju povinnosť v odôvodnení rozsudku uviesť, ako sa vyrovnal s obhajobou
sťažovateľa. Za tejto situácie teda nemohlo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľa na
obhajobu, resp. do jeho práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd preto postupoval ústavne
konformným spôsobom, pokiaľ postup okresného súdu odobrený krajským súdom
aproboval.
24. Pokiaľ ide o záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade, že sa dôvody
obnovy konania týkajú len výroku o treste, nie je dôvod na rušenie výroku o vine, aj tento je
možné považovať za ústavne akceptovateľný. Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút obnovy
konania patrí medzi mimoriadne opravné prostriedky, ktorými dochádza k prelomeniu
právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím. Ako taký by mal byť využívaný len
tam, kde pre jeho použitie svedčia dostatočne silné dôvody. Pokiaľ teda dôvody obnovy
(v tomto prípade použitie asperačnej zásady pri stanovovaní výšky trestu) nesvedčia pre
zmenu výroku o vine, nie je na mieste zasahovať do právnej istoty nastolenej právoplatným
výrokom o vine. Sťažovateľom preferovaný výklad (teda, že v prípade rozsudku vydaného
na podklade dohody o vine a treste by malo dôjsť pri vadách výroku o treste vždy aj
k zrušeniu výroku o vine) by navyše neodôvodnene zvýhodňoval jednu skupinu
navrhovateľov (právoplatne odsúdených na základe rozsudku vydaného na podklade
dohody o vine a treste) oproti druhej skupine (právoplatne odsúdených na základe rozsudku
vydaného na podklade obžaloby), pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa
týka uloženého trestu za použitia asperačnej zásady.
25. Sťažovateľ napokon spochybňuje primeranosť výšky trestu, pričom uvádza, že
všeobecné súdy nezohľadnili všetky relevantné okolnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie
nižšieho trestu. Povolenie obnovy konania v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 bolo podľa neho bezpredmetné, keďže napokon mu
bol uložený trest v rovnakej výške ako v pôvodnom konaní.
26. Ústavný súd podotýka, že nosným dôvodom pre zrušenie časti asperačnej
zásady nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 bol jej rozpor so zásadou individualizácie trestu.
Ústavný súd v tomto náleze vychádzal z názoru, že požiadavka primeranosti trestu
k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky, preto v každom jednom prípade bez
rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti
prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s maximálnym ohľadom na
charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným (porov. tiež nález sp. zn.
II. ÚS 46/2015, bod 54). Ústavný súd zastáva názor, že v posudzovanom prípade všeobecné
súdy požiadavke individualizácie trestu vyhoveli. Všeobecné súdy sa podrobne venovali
tomu, prečo v prípade sťažovateľa neboli splnené zákonné podmienky na mimoriadne
zníženie trestu v zmysle § 39 Trestného zákona, a prečo teda nebolo možné uložiť trest nižší
ako 14 rokov (ktorý už bol uložený pod hranicou zákonnej sadzby nedotknutej asperačnou
zásadou). Samotný nesúhlas sťažovateľa s názorom súdov nemôže založiť protiústavnosť
rozhodnutia a rovnako tak nie je úlohou ústavného súdu, aby riadne odôvodnené závery
všeobecných súdov prehodnocoval. Aj pokiaľ ide o výšku trestu, považuje ústavný súd
závery všeobecných súdov za ústavne akceptovateľné.
27. Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v časti
smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu posúdil ako zjavne
neopodstatnenú.
28. Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia, teda o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa podľa ustanovenia
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sčasti pre nedostatok právomoci a sčasti pre zjavnú
neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017