Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 259/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného

advokátkou JUDr. Zuzanou Csenkyovou, Dolné Bašty 245/2, Trnava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49

a , 2 a 3 a práv podľa a 3 písm. a), b)

a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. septembra

2015, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. decembra 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49

a , 2 a 3 (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. septembra 2015, postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. decembra 2015 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. októbra 2016.

2. Z priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol na základe schválenej dohody

o vine a treste uzavretej na Krajskej prokuratúre v Bratislave pod č. rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2012 uznaný za vinného z obzvlášť

závažného zločinu pokusu vraždy podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zo zločinu

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného

zákona a odsúdený podľa s použitím , ,

písm. l), a na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 14 rokov nepodmienečne. Sťažovateľ bol na výkon trestu zaradený do ústavu

so stredným stupňom stráženia. Uvedený rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným,

pričom sťažovateľ následne podaním z 2. marca 2015 požiadal o povolenie obnovy

trestného konania s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorý vyslovil nesúlad ustanovenia

s .

3. V nadväznosti na uvedené bola uznesením okresného súdu sp. zn.

z 22. mája 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. augusta

2015 povolená obnova konania v prospech sťažovateľa vo veci vedenej pod sp. zn.

s tým, že podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) bol zrušený rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 27. marca 2012 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň

boli zrušené aj ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia.

4. Okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. vykonal 25. septembra 2015

hlavné pojednávanie vo vzťahu k uloženiu trestu a spôsobu jeho výkonu. Následne ústavnou

sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2015 uznal

sťažovateľa za vinného z obzvlášť závažného zločinu pokusu vraždy podľa § 14 ods. 1

a a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa a . Za to mu podľa

v spojení s , , a

uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov nepodmienečne.

5. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľovi

bol v pôvodnom konaní uložený trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby, ktorá v danom

prípade (bez použitia asperačnej zásady, pozn.) činila 15 rokov. Rovnaký a nižší trest by mu

bolo možné uložiť výlučne v konaní o schválení dohody uzavretej medzi prokurátorom

a obžalovaným, alebo s použitím ustanovenia o mimoriadnom

znížení trestu. Po podaní návrhu na obnovu konania mal sťažovateľ možnosť uzavrieť

dohodu s prokurátorom, avšak toto odmietol a okresnému súdu navrhol vykonanie

dokazovania od samotného začiatku, teda aj dokazovanie vo vzťahu k vine obžalovaného.

Okresný súd k tomu poznamenal, že obnova konania sa týkala výlučne trestu uloženého

v pôvodnom konaní. Pri viazanosti rozhodnutím o vine súd mohol rozhodovať výlučne

o treste za trestné činy, ktoré sú predmetom konania. Okresný súd zároveň nezistil, že by

vzhľadom na okolnosti prípadu alebo na pomery páchateľa použitie trestnej sadzby

ustanovenej bolo pre páchateľa neprimerane prísne v zmysle

. V tejto súvislosti predovšetkým uviedol, že sťažovateľ na hlavnom

konaní po povolení obnovy „neprejavil ani najmenší pocit ľútosti nad spáchaným skutkom

a argumentoval výlučne už vykonaným trestom. Nesúhlasil s konaním o dohode o vine

a treste, podľa vyjadrenia poškodeného, ktorý bol prítomný na hlavnom pojednávaní

obvinený mu nezaplatil ani len symbolickú čiastku z priznanej náhrady škody

v pôvodnom konaní. Takýto postoj obvineného k prejednávanej veci súd nemôže považovať

za dôvod pre možnosť použitia ustanovenia § 39 Tr. zák.“. Okresný súd nezistil ani

skutočnosti, na základe ktorých by vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu

bol toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre

páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti by postačil trest kratšieho trvania.

Naopak, poukázal na následky konania obžalovaného vo vzťahu k poškodenému, ktorými

sú invalidita a vážne zdravotné problémy poškodeného, ktorý útok obžalovaného prežil len

vďaka včasnej a kvalifikovanej lekárskej pomoci. S ohľadom na nesúhlas sťažovateľa

s konaním o dohode o vine a treste a pri neexistencii zákonných podmienok v zmysle § 39

o mimoriadnom znížení trestu okresný súd nemohol uložiť trest odňatia

slobody kratší ako 14 rokov a zároveň ani trest odňatia slobody v hraniciach zákonnej

trestnej sadzby s poukazom na ustanovenie , teda trest

vyšší ako 14 rokov odňatia slobody, a preto rozhodol tak, ako bolo uvedené vo výroku

rozhodnutia okresného súdu.

7. Krajský súd na podklade odvolania sťažovateľa preskúmal rozsudok okresného

súdu, pričom dospel k záveru, že druh uloženého trestu odňatia slobody a jeho výmera plne

rešpektuje zásady ukladania trestov, trest bol uložený zákonne a spravodlivo, čomu

predchádzalo riadne a ničím nespochybniteľné ustálenie viny sťažovateľa, ktorá už predtým

bola právoplatne vyslovená. Krajský súd dal okresnému súdu za pravdu v tom, že uložený

trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov treba považovať za primeraný a zákonný, a to aj

vzhľadom na skutočnosť, že v pôvodnom konaní, kedy došlo k uzavretiu dohody o vine

a treste, bolo použité ustanovenie o zmiernení trestu.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že okresný súd schválil dohodu o vine a treste výlučne

s poukazom na vtedajší postoj sťažovateľa k trestnej činnosti. Krajský súd uviedol, že

povolenie obnovy konania v prospech obžalovaného nie vždy znamená, že by sa mu

automaticky mal znížiť aj uložený trest odňatia slobody. Tak to bolo aj v prerokúvanom

prípade. S ohľadom na neopodstatnenosť námietok sťažovateľa týkajúcich sa

neprimeranosti uloženého trestu krajský súd odvolanie ako nedôvodné zamietol.

8. Sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu dovolaním, pričom najvyšší súd

k jeho námietkam uviedol najmä, že:

„Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolanie smeruje predovšetkým k pôvodne

uzavretej dohode o vine a treste a naň nadväzujúcich rozhodnutí.

Podľa dovolanie možno podať, ak bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu je popri prezumpcie neviny jedným z najdôležitejších základných

práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie. Hlavným účelom tohto práva

garantovaného čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

je dosiahnutie spravodlivého súdneho

rozhodnutia. Ide o právo, ktoré je nielen v záujme trestne stíhanej osoby a na jej prospech,

ale je tiež v záujme demokratického štátu, založeného na úcte k právam a slobodám človeka

a občana.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu chápe ako vytvorenie

podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný

postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého

obhajovacieho práva. Platný obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú

jednotlivé čiastkové práva obvineného charakteristické pre to ktoré štádium trestného

konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom

neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní však samo o sebe nezakladá dovolací

dôvod podľa .

V posudzovanej veci obvinený uvedený dovolací dôvod uplatnil s tým, že

rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I ako i Krajského súdu v Bratislave nie sú

preskúmateľné a riadne odôvodnené, čím mu bolo odopreté právo riadne argumentovať

prostredníctvom obhajcu na tvrdenia uvedené v oboch rozhodnutiach. V rozsudku

okresného súdu chýba bližšia argumentácia k uloženému trestu, nebolo použité ustanovenie

.

Najvyšší súd k týmto výhradám obvineného z obsahu predloženého spisového

materiálu zistil, že proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie pre pokus obzvlášť

závažného zločinu vraždy podľa k a zločinu

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2

. Obvinenému bol opatrením sudcu pre prípravné konanie 8. júla 2011

ustanovený obhajca JUDr. Miroslav Bogdalík. V konaní o obnove konania obvinený udelil

28. júla 2014 plnomocenstvo na zastupovanie JUDr. Petre Bočkayovej a 20. apríla 2015

splnomocnil na zastupovanie v obnove konania JUDr. Zuzanu Csenkyovú. Obhajcovia

uplatňovali procesné práva obvineného počas celého trestného konania.

(...)

V obnovenom konaní bolo umožnené obvinenému a prokurátorovi uzavrieť dohodu

o vine a treste v zmysle (č. l. 493, zápisnica z hlavného

pojednávania z 25. septembra 2015). Obvinený, obhajca a krajský prokurátor nemali záujem

takúto dohodu uzavrieť. Po povolení obnovy konania prvostupňový orgán bol viazaný

právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

, z 20. augusta 2015, vo vzťahu k uloženiu trestu a spôsobe jeho výkonu

(pôvodný rozsudok zostal právoplatný vo výroku o vine).

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 17. marca 2015, sp. zn. , z ktorého vyplýva, že ak

dôjde k splneniu podmienok pre schválenie dohody o vine a treste a súd na jej základe uzná

vinu a uloží trest, niet dôvodu v neskoršom konaní, po zrušení výroku o treste v

predpísanom konaní, ak je nevyhnutné opraviť len chybný výrok o treste, spochybniť celú

pôvodnú dohodu o vine a treste.

Ďalej treba zdôrazniť, že dovolací súd nepreskúmava primeranosť trestu, pokiaľ bol

uložený v rámci zákonom ustanovenej sadzby, teda neskúma trest z hľadiska iných

hmotnoprávnych ustanovení ( až 5 ), než tých, ktoré určujú

rozsah trestnej sadzby. (...)

Ak teda dovolateľ opakovane namieta neprimeranosť uloženého trestu, nie je možné

na podklade tejto okolnosti výšku právoplatne uloženého trestu, nevybočujúceho z rámca

zákonom ustanovenej sadzby, preskúmavať.

Námietka obvineného o tom, že malo byť použité zmierňovacie ustanovenie je

výhradou o neprimeranej prísnosti uloženého trestu. Túto však možno použiť len ako

odvolací dôvod a nie ako dôvod dovolania. Preto spomenutá námietka nenapĺňa žiadny

dovolací dôvod. (Stanovisko č. 5 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov

Slovenskej republiky 1/2011.) Ako už bolo uvedené, výška trestu je v dovolacom konaní

revidovateľná len vtedy, ak bol trest uložený mimo zákonom ustanovenej sadzby.

V posudzovanom prípade bol uložený trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby.

Uložený trest je zákonný a správny. Dovolací súd nepovažuje za relevantné tvrdenia

sťažovateľa o tom, že mu bol uložený nezákonný trest, ktorý nebol výsledkom postupu

podľa , , , (námietky sťažovateľa týkajúce sa

nedostatočného zhodnotenia pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností).

Argumentácia sťažovateľa v tomto smere je postavená na špekulatívnom základe.

Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších

stupňov, ktoré obvinený namietal, je treba uviesť, že dovolací súd nepovažoval rozhodnutia

súdov nižších stupňov za také, ktoré by v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva nezodpovedali požiadavkám kladeným na riadne

odôvodnenie rozhodnutia. Tieto dali odpoveď na všetky relevantné otázky, teda na všetky

tie, ktoré mali význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Preskúmavané rozhodnutia

v plnom rozsahu spĺňajú kritériá dostatočného odôvodnenia v zmysle § 168 Trestného

poriadku. Najvyšší súd pripomína, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je

prípustné ( ).

Najvyšší súd nezistil žiadne pochybenia, pokiaľ ide o právo obvineného na obhajobu,

preto sú námietky obvineného neopodstatnené.

Existenciu dovolacieho dôvodu podľa

obvinený videl v tom, že rozhodnutia súdov sú založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom. Predovšetkým poukázal na to, že dohodu o vine a treste

uzavrel len preto, aby dostal nižší trest. Súdy po povolení konania neskúmali otázku viny,

iba trestu. Súdy mali prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli pred nimi vykonané. (Neboli

vykonané dôkazy v súvislosti s vinou.)

Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie

súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané , resp. neboli

vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným

spôsobom.

Najvyšší súd podčiarkuje, že v obnovenom konaní obvinený a prokurátor nechceli

uzavrieť dohodu o vine a treste. K otázke právoplatnosti viny dovolací súd sa zmienil už

vyššie.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súdy obidvoch stupňov pri

vykonávaní dokazovania vo vzťahu k trestu) postupovali v súlade so zákonom a v tomto

smere im nie je čo vytknúť. Najmä Krajský súd v Bratislave otázku uloženia trestu

podrobne odôvodnil na str. 5-7 uznesenia, s ktorým odôvodnením sa aj dovolací súd

stotožňuje.

Ani dovolací dôvod podľa naplnený nebol.

Čo sa týka namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného

poriadku, obvinený jeho porušenie videl v nesprávnom skutkovom zistení, v nesprávnom

uplatnení inštitútu dohody o vine a treste a konania súdov po povolení obnovy konania.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia je,

že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Najvyšší súd konštatuje, v konaní po povolení obnovy konania, kedy sa rozhodovalo

len o treste sa už v dôsledku uzavretia dohody o vine a treste neskúmala otázka viny,

pretože táto bola právoplatná.

V rámci toho dovolacieho dôvodu je teda vylúčené uplatňovanie námietok proti

skutkovým zisteniam pre ich nesprávnosť alebo neúplnosť, či už v dôsledku nevykonania

potrebného dokazovania alebo nesprávneho hodnotenia dôkazov. Vo vzťahu k zistenému

skutku možno namietať iba to, že tento mal byť posúdený ako iný trestný čin, resp. že

skutok nevykazuje znaky žiadneho trestného činu.“

9. Podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach nedostatočne

vyrovnali s jeho argumentáciou, v dôsledku čoho sú napadnuté rozhodnutia

nepreskúmateľné pre neurčitosť a ústavne neakceptovateľné. Povolenie obnovy konania

vzhľadom na rozhodnutia označených súdov sťažovateľ považuje za bezpredmetné, keďže

mu bol opätovne uložený rovnaký trest odňatia slobody ako v pôvodnom konaní za

aplikácie tzv. asperačnej zásady. Sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa

ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Za skutkovej a právnej situácie v prerokúvanej veci je

podľa sťažovateľa nepochybné, že závery všetkých súdov sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne. Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevenovali jeho námietkam, podľa

ktorých:

«- podľa sťažovateľa z ustanovenia vyplýva, že po vykonaní

úkonov v zmysle zistí predseda senátu, či prokurátor nechce uzavrieť

dohodu o vine a treste. V danom prípade tak predseda senátu učinil, avšak prokurátor na

položenú otázku uviedol, že dohodu o vine a treste uzavrieť nechce. Sťažovateľ teda nemal

možnosť pokračovať v konaní o dohode o treste. V prípade, že by prokurátor navrhol

sťažovateľovi konať a dohodnúť sa v danom prípade o treste, bol by tak učinil.

- ďalej sa sťažovateľ domnieva, že v konaní o povolení obnovy konania malo dôjsť

nielen k zrušeniu výroku o treste, ale rovnako mal byť zrušený aj výrok o vine. Sťažovateľ

poukazuje na ustanovenie , druhá veta: „Ak súd zrušil právoplatný

rozsudok, ktorý bol vyhlásený na základe konania o dohode o vine a treste, vždy vráti vec

prokurátorovi do prípravného konania.“ Tým, že súd konal len o treste, konal svojvoľne,

v rozpore s SR, podľa ktorého môže sudca konať len tak, ako káže zákon.

V tejto súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že dohodu o vine a treste uzatvoril sťažovateľ

pod hrozbou uloženia vysokého trestu a to v rozpätí 20-25 rokov (za použitia asperačnej

zásady). Ak v pôvodnom konaní došlo k uzatvoreniu dohody o vine a treste, mal by sa

v neskoršom konaní i prokurátor cítiť viazaný pôvodnou dohodou o treste a snažiť sa

uzatvoriť novú dohodu i o treste pretože inak sťažovateľ mohol dôvodne spochybňovať

právoplatne schválenú dohodu o vine.

- úlohou okresného súdu bolo teda pokračovať na podklade pôvodnej obžaloby, alebo

nanovo schváliť dotknutú časť dohody o vine a treste, v časti týkajúcej sa trestu. Je pravdou,

že prokurátora nemôže súd nútiť k uzatvoreniu dohody o treste. Prokurátor by však v tomto

prípade mal mať na mysli a na zreteli, že k uzatvoreniu pôvodnej dohody aj o vine a treste

došlo zo strany sťažovateľa len vďaka prísľubu - návrhu - na uloženie výrazne miernejšieho

trestu odňatia slobody než trestu odňatia slobody, ktorý by hrozil sťažovateľovi ak by k

uzavretiu takejto dohody neprišlo. Z uvedeného je zrejmé, že prokurátor viazaný pôvodnou

dohodou sa mal pokúsiť o uzatvorenie dohody o treste výhodnej pre obe procesné strany,

zohľadňujúci zákonné podmienky obsiahnuté v ustanovení § 34 Tr. zák.»

10. Sťažovateľ ďalej dôvodí, že všeobecné súdy pri ukladaní trestu neprihliadli

na skutočnosti uvedené v ustanovení , predovšetkým na to, že

pred páchaním trestnej činnosti sťažovateľ viedol riadny život, nebol trestaný, nedopustil sa

žiadneho protispoločenského konania, dokonca ani v priestupkovom konaní a pred

spáchaním trestnej činnosti riadne pracoval. Zo záverov psychologického posudku

vyplynulo, že sťažovateľova resocializácia je výrazná, jeho pobyt na slobode nie je pre

spoločnosť nebezpečný a zopakovanie trestnej činnosti v budúcnosti je málo

pravdepodobné. Z uvedeného sťažovateľ odvodzuje, že v konaní bolo porušené jeho právo

na obhajobu. Jeho súčasťou podľa sťažovateľa „nie je len právo mať obhajcu, právo

vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú obvinenému kladené za vinu, predkladať

dôkazy, brániť sa akýmkoľvek spôsobom, okrem krivého obvinenia atď., tak ako to je

uvedené v ustanoveniach §, 34,. 69 a nasl. , ale aj najmä právo byť v každom

štádiu trestného konania poučený o svojich právach, najmä osoby v postavení obvineného,

aby vôbec bolo možné právo na obhajobu uplatniť“.

11. Sťažovateľ ďalej poukazuje na inštitút poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,

ktorý je jedným z významných prostriedkov individualizácie trestu. Pri ukladaní trestu však

súdy u sťažovateľa uznali len jednu z poľahčujúcich okolností, a to priznanie sa k trestnej

činnosti a jej oľutovanie v zmysle , hoci on je toho názoru, že

u neho bola na mieste aj poľahčujúca okolnosť uvedená pod písm. j) citovaného

ustanovenia, a to skutočnosť, že viedol pred spáchaním trestnej činnosti riadny život.

Sťažovateľ uzatvára, že „(a)k orgány činné v trestnom konaní a súdy neumožnia v úplnej

miere využiť obvinenému právo na obhajobu napr. tým že ho nepoučia, či nevyzvú na určitý

možný procesný postup, v dôsledku čoho dôjde k závažnému porušeniu práv obvineného

(ak bol napríklad uložený trest v zrejmom nepomere k trestu ktorý by mohol byť obvinenému

uložený), je možné takýto postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov považovať ako

zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu“.

12. S ohľadom na už uvedené sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo , , zaručené v článku čl. 46

ods. 1, 2 , ods. 3, , , 2 a 3 SR. Čl. 6 ods. 1,

ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajského

súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. a v konaní Najvyššieho súdu

SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.10.2016,

Uznesenie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. zo dňa 15.12.2015 a rozsudok

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 25.09.2015 sa zrušujú.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,- €, ktoré sú Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd SR

povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd SR sú povinní

uhradiť náhradu trov konania v sume 312,34 € k rukám jeho právnej

zástupkyne JUDr. Zuzany Csenkyovej, Advokátska kancelária Trnava, Dolné Bašty č. 2.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

A. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom

okresného súdu

17. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov

postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. septembra 2015 zistil ústavný súd existenciu procesnej prekážky uvedenej

v ustanovení , a síce nedostatok právomoci.

18. Vo vzťahu k predmetnému postupu a rozsudku okresného súdu disponoval

sťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany

v prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov v danom prípade spadalo do

právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie v zmysle .

B. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

a najvyššieho súdu

19. V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní

o sťažnosti podľa ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Uvedené právne názory sa osobitne vzťahujú na preskúmavanie rozhodnutí všeobecných

súdov v trestných veciach, a to aj s ohľadom na čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1

, z ktorých možno vyvodiť, že len všeobecné súdy sú oprávnené rozhodovať o vine

a treste za trestné činy a ústavný súd ich nemôže pri výkone tejto právomoci nahrádzať.

20. Sťažovateľ argumentuje v prvom rade tým, že všeobecné súdy sa nedostatočne

zaoberali jeho argumentáciou, podľa ktorej mu nebola daná možnosť pokračovať v konaní

o dohode o vine a treste a podľa ktorej malo byť zrušené celé rozhodnutie okresného súdu,

teda aj výrok o vine. Tým malo byť porušené jeho právo na obhajobu.

21. V náleze sp. zn. ústavný súd uviedol, že právo obvineného na

obhajobu nemožno v podmienkach materiálne chápaného právneho štátu redukovať na

právo zvoliť si a mať obhajcu. Obsah tohto práva je podstatne širší a zahŕňa všetky právne

relevantné postupy, ktorých cieľom je zbavenie či zmiernenie jeho viny a ktoré vychádzajú

z práv obvineného (najmä ) a z práv obhajcu ( Trestného

poriadku). Právo na obhajobu takto zahŕňa aj právo obvineného uvádzať okolnosti,

navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy, pričom tomuto právu obvineného koreluje

povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, ako sa vyrovnal s obhajobou (§ 168 ods. 1

).

22. V reakcii na prvú námietku ústavný súd v prvom rade poukazuje na napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré k už naznačeným argumentom sťažovateľa konštatuje,

že „[v] obnovenom konaní bolo umožnené obvinenému a prokurátorovi uzavrieť dohodu

o vine a treste v zmysle (č. l. 493, zápisnica z hlavného

pojednávania z 25. septembra 2015). Obvinený, obhajca a krajský prokurátor nemali

záujem takúto dohodu uzavrieť. Po povolení obnovy konania prvostupňový orgán bol

viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

, z 20. augusta 2015, vo vzťahu k uloženiu trestu a spôsobe jeho výkonu

(pôvodný rozsudok zostal právoplatný vo výroku o vine).“, a ďalej že „[v] tejto súvislosti

dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. marca

2015, sp. zn. , z ktorého vyplýva, že ak dôjde k splneniu podmienok pre

schválenie dohody o vine a treste a súd na jej základe uzná vinu a uloží trest, niet dôvodu

v neskoršom konaní, po zrušení výroku o treste v predpísanom konaní, ak je nevyhnutné

opraviť len chybný výrok o treste, spochybniť celú pôvodnú dohodu o vine a treste.“. Nie je

teda pravdou, že by najvyšší súd nereagoval, resp. nedostatočne reagoval na námietky

sťažovateľa a svoje rozhodnutie neodôvodnil.

23. Z ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ pri svojej argumentácii vychádza

z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. marca 2015, na ktorý či už

explicitne, alebo miestami implicitne odkazuje. V uvedenom rozhodnutí však najvyšší súd

zrušil rozsudok okresného súdu preto, lebo uvedený súd vôbec neumožnil prokurátorovi

a obvinenému uzavrieť dohodu o vine a treste, čím porušil ustanovenie § 255 ods. 3

, a tým aj právo obvineného na obhajobu, pretože mu neposkytol priestor

na uplatnenie všetkých možností obhajoby (pozri s. 12 rozhodnutia: „Ak je porušené právo

poučiť obvineného o jeho právach, resp. o tom, ako ich možno uplatniť, napr. ako

v prerokúvanom prípade položením otázky prokurátorovi i obvinenému, či nechcú uzatvoriť

dohodu o vine a treste; ide o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, pretože

neuzatvorenie takej dohody má (i v prerokúvanom prípade) zásadný význam nielen na výšku

uloženého trestu.“). Práve v tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že „[a]k orgány činné

v trestnom konaní a súdy neumožnia v plnej miere využiť obvinenému právo na obhajobu

napr. tým, že ho dostatočne nepoučia, či nevyzvú na určitý možný procesný postup,

v dôsledku čoho dôjde k závažnému porušeniu práv obvineného (ak napr. uložený trest je

v zrejmom nepomere k trestu, ktorý by mohol byť obvinenému uložený) je možné taký postup

orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, ako v prerokúvanom prípade, považovať za

dôvod dovolania podľa “. Sťažovateľ citované konštatovanie

preberá do svojej ústavnej sťažnosti, aj keď je zrejmé, že skutkové okolnosti oboch

prípadov sú odlišné. V súčasne prerokúvanej veci bolo sťažovateľovi a prokurátorovi

umožnené, aby uzavreli dohodu o vine a treste, avšak sťažovateľ na ňu odmietol pristúpiť

(z dôvodov, ktoré bližšie rozviedol vo svojom dovolaní). Okresný súd teda postupoval

v súlade s , keďže sťažovateľovi poskytol priestor na to, aby uviedol

všetky relevantné okolnosti, navrhoval, predkladal a obstarával dôkazy, pričom zároveň

dodržal svoju povinnosť v odôvodnení rozsudku uviesť, ako sa vyrovnal s obhajobou

sťažovateľa. Za tejto situácie teda nemohlo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľa na

obhajobu, resp. do jeho práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd preto postupoval ústavne

konformným spôsobom, pokiaľ postup okresného súdu odobrený krajským súdom

aproboval.

24. Pokiaľ ide o záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade, že sa dôvody

obnovy konania týkajú len výroku o treste, nie je dôvod na rušenie výroku o vine, aj tento je

možné považovať za ústavne akceptovateľný. Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút obnovy

konania patrí medzi mimoriadne opravné prostriedky, ktorými dochádza k prelomeniu

právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím. Ako taký by mal byť využívaný len

tam, kde pre jeho použitie svedčia dostatočne silné dôvody. Pokiaľ teda dôvody obnovy

(v tomto prípade použitie asperačnej zásady pri stanovovaní výšky trestu) nesvedčia pre

zmenu výroku o vine, nie je na mieste zasahovať do právnej istoty nastolenej právoplatným

výrokom o vine. Sťažovateľom preferovaný výklad (teda, že v prípade rozsudku vydaného

na podklade dohody o vine a treste by malo dôjsť pri vadách výroku o treste vždy aj

k zrušeniu výroku o vine) by navyše neodôvodnene zvýhodňoval jednu skupinu

navrhovateľov (právoplatne odsúdených na základe rozsudku vydaného na podklade

dohody o vine a treste) oproti druhej skupine (právoplatne odsúdených na základe rozsudku

vydaného na podklade obžaloby), pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa

týka uloženého trestu za použitia asperačnej zásady.

25. Sťažovateľ napokon spochybňuje primeranosť výšky trestu, pričom uvádza, že

všeobecné súdy nezohľadnili všetky relevantné okolnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie

nižšieho trestu. Povolenie obnovy konania v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 bolo podľa neho bezpredmetné, keďže napokon mu

bol uložený trest v rovnakej výške ako v pôvodnom konaní.

26. Ústavný súd podotýka, že nosným dôvodom pre zrušenie časti asperačnej

zásady nálezom sp. zn. bol jej rozpor so zásadou individualizácie trestu.

Ústavný súd v tomto náleze vychádzal z názoru, že požiadavka primeranosti trestu

k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky, preto v každom jednom prípade bez

rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti

prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s maximálnym ohľadom na

charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným (porov. tiež nález sp. zn.

, bod 54). Ústavný súd zastáva názor, že v posudzovanom prípade všeobecné

súdy požiadavke individualizácie trestu vyhoveli. Všeobecné súdy sa podrobne venovali

tomu, prečo v prípade sťažovateľa neboli splnené zákonné podmienky na mimoriadne

zníženie trestu v zmysle , a prečo teda nebolo možné uložiť trest nižší

ako 14 rokov (ktorý už bol uložený pod hranicou zákonnej sadzby nedotknutej asperačnou

zásadou). Samotný nesúhlas sťažovateľa s názorom súdov nemôže založiť protiústavnosť

rozhodnutia a rovnako tak nie je úlohou ústavného súdu, aby riadne odôvodnené závery

všeobecných súdov prehodnocoval. Aj pokiaľ ide o výšku trestu, považuje ústavný súd

závery všeobecných súdov za ústavne akceptovateľné.

27. Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v časti

smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu posúdil ako zjavne

neopodstatnenú.

28. Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia, teda o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa podľa ustanovenia

sčasti pre nedostatok právomoci a sčasti pre zjavnú

neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017