Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 46/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného ustanoveným advokátom

, ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom v konaní a uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 19. marca 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 19. marca

2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 19. marca 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ustanovenému právnemu zástupcovi ,

p r i z n á v a odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 355,73 € (slovom

tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú mu je p o v i n n á u h r a d i ť

Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet Advokátskej kancelárie

, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť štátu odmenu a náhradu hotových

výdavkov právneho zástupcu , v sume 355,73 € (slovom

tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu

Slovenskej republiky v tvare IBAN: vedený v Štátnej

pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) a jeho

uznesením sp. zn. zo 4. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

a jeho uznesením z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“; ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia všeobecných súdov“). Ústavný súd 22. januára

2015 uznesením č. k. 10 prijal sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa napadnutým

uznesením krajského súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. októbra 2013 na

okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania pôvodne vedeného pod sp. zn.

pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej

látky, jedu a prekurzora, a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 2

písm. c) v znení neskorších predpisov (platný

a účinný do 31. decembra 2005; ďalej aj „“). Sťažovateľ

v návrhu na povolenie obnovy konania uviedol, že mu bol uložený trest podľa asperačnej

zásady uvedenej v ustanovení , identicky

v v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„“), ktorú ústavný súd nálezom sp. zn. z 28. novembra 2012

zmiernil tak, že sa zvyšuje iba horná hranica trestnej sadzby, a preto, odvolávajúc sa na

uvedený nález ústavného súdu, jemu určená trestná sadzba nie je v súlade s čl. 1 ods. 1

a vymeraný trest považoval za neprimeraný.

3. Zástupca Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) navrhol

v konaní pred okresným súdom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovieť

z dôvodu, ktorý podľa okresnej prokuratúry vyplýva priamo z § 41 písm. b) zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v spojitosti s už uvedeným nálezom

ústavného súdu.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. februára 2014 zamietol

sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania predovšetkým z dôvodu, že nález

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 sa podľa okresného súdu

nevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa

č. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť

doručenú okresnému súdu 5. februára 2014. Svoju sťažnosť proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu odôvodnil najmä poukázaním na judikatúru ústavného súdu (napr.

) a poukázaním na princíp právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľ poukázal vo svojej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu aj na

niektoré judikáty okresných súdov, krajských súdov, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. decembra

2013. Krajský súd uznesením sp. zn. z 19. marca 2014 sťažnosť sťažovateľa

zamietol.

5. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že esenciálnou náležitosťou

odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. je skutočnosť, že asperačná

zásada bola nesúladná s z dôvodu, že zasahovala do nezávislosti súdu vynucovaním

si ukladania trestu podľa predstáv zákonodarcu a sudca sa musel podriadiť, keďže právna

norma bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a nebolo ponechané na voľnej

úvahe súdu, či túto normu aplikuje alebo nie. Na tomto mieste sťažovateľ cituje pasáže

z nálezu ústavného súdu sp. zn. .

6. Podľa sťažovateľa skutočnosti uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.

evidentne súvisia aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že ak je jednou z podmienok na

dosiahnutie spravodlivosti súdneho konania nezávislosť a nestrannosť súdu, potom ak súd

v zmysle týchto imperatívov nekoná, nemožno tvrdiť, že boli zo strany súdu naplnené

garancie spravodlivého konania a spravodlivosti ako takej.

7. Sťažovateľ, pokračujúc vo svojej sťažnosti, dôvodí, že ak by aj boli dôvody na

nepovolenie obnovy konania v jeho veci akékoľvek, bol by vytvorený nebezpečný

precedens uznaním, že na úkor posudzovanej veci môže byť porušená nezávislosť súdu.

Takto by sa podľa mienky sťažovateľa javilo právo ako bezprávie, ktoré spoločnosť nemôže

za žiadnych okolností tolerovať, a preto by podľa presvedčenia sťažovateľa aj ústavný súd

ako primárny ochranca ústavnosti mal vo svojom rozhodnutí dať najavo, že boli

napadnutými uzneseniami všeobecných súdov porušené sťažovateľove základné práva

a obmedzená jeho sloboda, ako aj protiústavne zasiahnuté do jeho osobnej integrity.

8. Sťažovateľ vyslovil názor, že všeobecné súdy sa v jeho prípade iba veľmi povrchne

zaoberali podstatou ním napadnutých skutočností a odôvodnenia napadnutých uznesení

všeobecných súdov sú obsahovo chudobné a len veľmi okrajovo (podľa názoru sťažovateľa

až vyhýbavo) argumentujú nálezom ústavného súdu sp. zn. . Sťažovateľ

dopĺňa, že výkonom trestu odňatia slobody došlo zároveň aj k zásahu do jeho práva na

ochranu osobnosti v zmysle a nasl. v znení

neskorších predpisov, pričom v tomto smere sťažovateľ poukázal aj na právnu doktrínu.

9. Sťažovateľ v závere poukázal na svoje osobné a rodinné pomery, ako aj dĺžku

výkonu trestu odňatia slobody, na základe čoho navrhol, aby mu ústavný súd priznal

finančné zadosťučinenie vo výške 650 000 eur.

10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom konštatoval, že postupom krajského

súdu v konaní a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa . Ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal

finančné zadosťučinenie v sume 650 000 eur, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu

„vymazať odsúdenie v odpise registra trestov“ a aby ústavný súd priznal sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Vyjadrenie odporcu

11. Na výzvu ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadril krajský súd

prostredníctvom svojho predsedu, a to doručením vyjadrenia 6. marca 2015 ústavnému

súdu.

12. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že postup krajského súdu v konaní, ako

aj jeho rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa bol v čase jeho rozhodovania v súlade s platným

právnym stavom a s rozhodovacou praxou všeobecných súdov vychádzajúcej z právneho

názoru, že nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 nebolo

dotknuté ustanovenie účinného do 31. decembra 2005

(). Na druhej strane však je podľa krajského súdu potrebné

prihliadnuť na to, že najvyšší súd svojím stanoviskom trestnoprávneho kolégia pod

č. Tpj 36/14 z 9. decembra 2014 zjednotil rozhodovaciu prax všeobecných súdov tak, že

rovnaké právne účinky, aké má ustanovenie , vyvoláva

vyhlásenie nálezu vo vzťahu k aj vo vzťahu k ustanoveniu

ods. 2 účinného do 31. decembra 2005. V tejto časti

sťažnosti preto námietky sťažovateľa krajský súd považuje za dôvodné, hoci v čase

rozhodovania okresným súdom aj krajským súdom oba súdy rozhodovali v súlade s vtedy

platným právnym poriadkom a rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Krajský súd však

nesúhlasí s akýmkoľvek priznaním finančného zadosťučinenia sťažovateľovi a dopĺňa, že

návrh na prikázanie krajskému súdu vymazať odsúdenie v odpise z registra trestov je

nerealizovateľný. Zároveň krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania

v konaní pred ústavným súdom.

Replika sťažovateľa

13. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho

zástupcu doplnil svoju sťažnosť vyjadrením doručeným ústavnému súdu 30. marca 2015,

v ktorom reagoval aj na vyjadrenie krajského súdu.

14. Podľa sťažovateľa účinky interpretácie a aplikácie zákonov podanej krajským

súdom v napadnutom uznesení nie sú zlučiteľné s , pretože sú z ústavného hľadiska

neudržateľné.

15. Podľa sťažovateľa mu bol uložený úhrnný trest s použitím § 35 ods. 2 Trestného

Aplikáciou

(vychádzajúcou zo zásady platnej pre asperačnú zásadu) je nepochybné, že sťažovateľovi

bol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, ktorá zvýšila tak hornú, ako

aj pre posúdenie rozhodných okolností tejto veci dolnú hranicu do úvahy prichádzajúcej

trestnej sadzby. Z porovnania a

je zrejmé, že aj poznal ustanovenie

o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá do nasledujúcej právnej

úpravy účinného od 1. januára 2006. K sprísneniu trestnoprávnej politiky,

ktorej zmena sa premietla do znenia ustanovenia

Zb., došlo , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

16. Na základe obsahovej totožnosti ustanovenia

č. v texte za bodkočiarkou s ustanovením

v texte za bodkočiarkou je potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol

trest ukladaný podľa už neúčinného ustanovenia

Zb. (v trestnom práve procesnom sa analogická aplikácia práva podľa sťažovateľa spravidla

pripúšťa, pokiaľ z povahy ustanovenia nevyplýva opak – tu sťažovateľ odkazuje na

rozhodnutie najvyššieho súdu zaradené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 74/1996).

17. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nesúlad ustanovenia

v texte za bodkočiarkou a následná strata jeho účinnosti v dôsledku nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 je podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom

súde dôvodom obnovy konania podľa ustanovení . Analogicky je potom

nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 dôvodom obnovy

konania podľa ustanovení aj v prípadoch použitia ustanovenia

ods. 2 , pretože z povahy ustanovenia zákona

o ústavnom súde a ani z povahy žiadneho iného ustanovenia nevyplýva nemožnosť použitia

takejto analogickej aplikácie.

18. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch porovnávaných právnych

úpravách je možné podľa mienky sťažovateľa vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie

konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa

č. , dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo

v prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa účinného od 1. januára

2006.

19. Interpretácia nálezu ústavného súdu nemôže byť podľa presvedčenia sťažovateľa

založená len na formalisticko pozitivistickom prístupe, ako zvolil krajský súd v napadnutom

konaní a napadnutom uznesení, ale musí mať rozmer, čo sa týka spravodlivosti, v tom, že sa

dotkne každého, koho sa dotkla časť zásad pri ukladaní od momentu účinnosti zákona, ktorý

je v rozpore s , bez ohľadu na číslo zákona a paragrafu, v ktorom je protiústavné

ustanovenie zakotvené (aj za použitia bola používaná

asperačná zásada).

20. Vzhľadom na skutočnosť predpokladanú v ustanovení § 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde splnenie podmienky obnovy konania u sťažovateľa nastalo, a preto mu

mala byť podľa sťažovateľovho názoru obnova konania povolená.

21. Na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia

o obnove konania v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 týkajúcim sa ustanovenia časti za

bodkočiarkou poukazuje sťažovateľ na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

k obnove konania pri asperačnej zásade č. Tpj 44/2013 a taktiež stanovisko trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014, kde sa podľa sťažovateľa uvádza, že rovnaké

právne účinky, aké v zmysle vyvoláva vyhlásenie

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k , je

potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k

ustanoveniu časti vety za bodkočiarkou v

znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.

22. Sťažovateľ v závere repliky navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

boli postupom a napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Ďalej navrhol, aby

ústavný súd (i) napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, (ii) sťažovateľovi priznal

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 650 000 eur a (iii) uložil krajskému súdu

(na tomto mieste sťažovateľ mylne v dôsledku pisárskej chyby uviedol najvyšší súd, pozn.)

povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia. Zároveň sťažovateľ súhlasil s upustením od

ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.

III.

23. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

24. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Súd prvého stupňa

napadnuté uznesenie odôvodnil predovšetkým zistením, že odsúdenému bol právoplatným

rozsudkom síce uložený úhrnný trest vo výmere desať rokov... podľa zákonnej trestnej

sadzby uvedenej v účinného do 01.01.2006 upravenej

s použitím účinného do 01.01.2006 (teda za dva trestné činy

spáchané dvoma skutkami, po zvýšení hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody

trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu s následným uložením trestu

v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody), z čoho je však súčasne

nepochybné, že právoplatným rozsudkom odsúdenému nebol uložený úhrnný trest s

použitím (účinného od 01.01.2006), časť textu ustanovenia

ktorého nasledujúceho za bodkočiarkou: „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu

takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ dňom účinnosti nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky... z 28.11.2012 sp. zn. ... (ďalej len „Nález“) stratila

účinnosť pre jej nesúlad s článkom 1 odsek 1 ... S poukazom na

túto nespornú skutočnosť súd prvého stupňa nezistil ani dôvod na zisťovanie podmienok

ustanovených v postupom vyplývajúcim z ustanovenia

§ 41b odsek 1 zákona číslo 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov...

Nadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec na

rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného 04.03.2014, pri rozhodovaní o nej podľa § 192 odsek 1

písmeno a/, písmeno b/ preskúmal správnosť výroku napadnutého

uznesenia, proti ktorému tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto

výroku napadnutého uznesenia.

Plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti nadriadený súd zistil, že súd prvého

stupňa nesplnenie v ustanovení ustanovených, a z Nálezu

a § 41b odsek 1 Zákona majúcich vyplývať podmienok obnovy konania v prejednávanej veci

zistiť správne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pretože dôkazy, ktoré na zistenie na

takéto rozhodnutie potrebných skutočností a okolností v prejednávanej veci vykonal

v súlade s ustanoveniami majúcimi zabezpečiť objasnenie veci

a následne ich aj vyhodnotil podľa zásady trestného konania uvedenej v ustanovení § 2

odsek 12 (teda predovšetkým podľa svojho vnútorného presvedčenia

súčasne založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich

súhrne a tiež podľa zásad logického myslenia a uvažovania) a keďže aj odôvodnenie

napadnutého uznesenia je v súlade s ustanovením ,

pretože obsahuje všetky podstatné skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa považoval za

dokázané, dôkazy, o ktoré sa jeho skutkové zistenia opierajú a úvahy, ktorými sa spravoval

pri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a na ne

poukazuje nepovažujúc ich za potrebné zmeniť s tým, že právne úvahy odsúdeného

obsiahnuté v odôvodnení ním proti napadnutému uzneseniu včas podanej sťažnosti

nadriadený súd nepovažuje za spôsobilé (z hľadiska nezistenia podmienok obnovy konania

v prejednávanej veci) spochybniť ani správnosť a úplnosť skutkových zistení súdu prvého

stupňa, ani správnosť právnych úvah, na základe ktorých skutočnosti, ktoré považoval za

dokázané, v hore uvedenom smere posudzoval, v ktorej súvislosti nadriadený súd zvlášť

poukazuje na ustanovenia článku 144 odsek 1 ,

a odsek 4 zákona číslo o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 194 odsek 5, § 327 odsek 1, 362b odsek

1 veta posledná, odsek 2 a . ...

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy, nadriadený súd

nezistiac žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a iné rozhodnutie o návrhu

odsúdeného v jeho prospech, jeho sťažnosť podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného

poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.»

IV.

25. Predmetom konania je sťažnosť, podľa ktorej krajský súd postupom v konaní

a napadnutým uznesením porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa

tým, že nesprávne, resp. formalisticky a ústavne neudržateľne

interpretoval podmienky obnovy konania v sťažovateľovej veci, pričom sťažovateľ dôvodí,

že na základe obsahovej totožnosti ustanovenia

Zb. v texte za bodkočiarkou s ustanovením v texte za

bodkočiarkou bolo potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol

trest ukladaný podľa už neplatného a neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 (asperačná zásada)

26. Je nutné dodať, že argumenty sťažovateľa sa týkajú predovšetkým napadnutého

uznesenia krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu sťažnosť a jej doplnenie

neobsahuje rozsiahlejšiu či podstatnejšiu argumentáciu, a aj z toho dôvodu sa ústavný súd

zameral predovšetkým na prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu, avšak v závere

nálezu neopomenul vysporiadať sa aj s otázkou ústavnej čistoty procesného postupu

krajského súdu.

1. K rozsahu označených a posudzovaných ústavných práv

27. Úvodným slovom k prerokovaniu sťažnosti je potrebné v záujme pregnantného

ustálenia označených ústavných práv sťažovateľa odpovedať na otázku, vo vzťahu ku ktorým

ústavným právam sťažovateľa ústavný súd posudzoval jeho sťažnosť, keďže sťažovateľ

v doplnení svojej sťažnosti, doručenom ústavnému súdu až po právoplatnosti uznesenia

ústavného súdu č. k. 10 z 22. januára 2015 o prijatí sťažnosti v časti na

ďalšie konanie, navrhol v rozšírenom petite vysloviť porušenie aj práv sťažovateľovi

garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom však ústavný súd sťažnosť prijal len vo vzťahu

k pôvodne namietanému porušeniu základného práva podľa .

28. Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že účelom tak , ako

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru je zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie

ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, vo veci

konať a rozhodnúť (), ako aj vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľovej veci

konštatuje, že v tomto prípade ochrana ústavných práv sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1

a dohovoru nie je dichotomická, ale je obsahom identická a z ústavného

hľadiska aplikovateľná promiscue.

29. Berúc do úvahy takto vymedzené závery k nastolenej parciálnej otázke, ústavný

súd neposudzoval napadnuté uznesenie krajského súdu aj optikou čl. 6 ods. 1 dohovoru,

keďže pre odpoveď na otázku dodržania/nedodržania ústavných procesných práv (konkrétne

práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie) sťažovateľa postačí v tomto

prípade náhľad prizmou , a teda návrhu na vyslovenie porušenia

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu nevyhovel (bod 6 výroku).

30. Ústavný súd nemohol neprihliadnuť aj na skutočnosť, že k rozšíreniu petitu

sťažnosti zo strany sťažovateľa došlo až po prijatí sťažnosti v časti na ďalšie konanie, ktorým

ústavný súd záväzne (právoplatne) vymedzil okruh ústavných práv, ktorých dodržanie

v rámci konania a rozhodovania krajského súdu bude posudzovať.

2. Všeobecne k obnove konania

31. Vo všeobecnom ponímaní (tak v občianskoprávnom, ako aj trestnoprávnom

a pod.) inštitút obnovy konania (spravidla ako mimoriadneho opravného prostriedku)

predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže

umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už

boli právoplatne rozsúdené. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych

skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo

možné v pôvodnom konaní použiť (porov. ).

32. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu

(napr. civilného i trestného) dovoľuje zasiahnuť do už právoplatne skončených vecí,

prelamuje princíp právnej istoty na účely učiniť za dosť dobrému a spravodlivému (boni et

aequi) rozhodnutiu, teda učiniť za dosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti

rozhodnutí všeobecných súdov a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu

účastníkov konania na tom, aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená

a rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom (všeobecne ku vzťahu právnej istoty

založenej právoplatným rozhodnutím a princípu spravodlivého rozhodovania porov.

, body 42  45).

33. V trestnom práve, v užšom zmysle v trestnom konaní, pri rozhodovaní

všeobecných súdov o vine a treste páchateľov trestných činov ide pri obnove konania

o prelomenie právnej istoty [tá tu vystupuje tak vo forme subjektívnej právnej istoty

obvineného, ale aj forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného

činu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený

účel trestného konania (objasňovanie spáchaných trestných činov a páchateľov týchto

trestných činov) a účel trestu (individuálna a generálna prevencia, ochranná funkcia

a represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia

skutkovej podstaty trestného činu a uloženia primeraného (spravodlivého) trestu pri

konkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne a spravodlivé

zistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu je v prípade

ukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, keďže ide o jeden z najzávažnejších

zásahov verejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).

34. V konaní o povolení obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného

poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného

rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti, alebo dôkazy skôr neznáme

v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré

bolo skôr vydané. Rovnako tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania

posudzovať vinu odsúdeného.

35. Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu

a skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu na

povolenie obnovy konania ( ), ďalej sa musí zaoberať tým, či

navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí (uvádza) (príp. iným právnym

predpisom – ) predvídané dôvody na povolenie

obnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti

a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možno dosiahnuť iné rozhodnutie

vo veci ( ), príp. skutočnosti predvídané právnym predpisom,

ktorých naplnenie znamená povolenie obnovy konania (§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

36. Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené

skutočnosti alebo novo navrhované dôkazy nepochybne povedú k inému skutkovému

zisteniu, odchylnému od predchádzajúceho konania. Pre povolenie obnovy konania

postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny

rozhodnutia o vine a treste (porov. aj zákonnú textáciu

v slovnom spojení „skutočnosti alebo dôkazy... ktoré by mohli“; k tomu porov. bod 9

odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Českej republiky Jana Musila k nálezu

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2011; rovnako porov.

aj Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář  díl II. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002,

s. 1753, § 278, bod 6).

37. Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo

a sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať

nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie

rozhodnutie o vine a treste zvrátiť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 24. februára 2009, bod 46).

38. V tomto prípade platia mutatis mutandis závery Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorých zásada in dubio pro reo je špecifickým vyjadrením

prezumpcie neviny, a teda vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred poňatého

presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom dôkazné

bremeno spočíva na obžalobe a prípadné pochybnosti majú byť v prospech obžalovaného

(tieto závery porov. v Cleve v. Nemecko, č. 48144/09, rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015,

bod 52; Grande Stevens v. Taliansko, č. 18640/10, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2014, bod 159;

Natunen v. Fínsko, č. 21022/04, rozsudok ESĽP z 31. 3. 2009, bod 53; ale aj v Melich

a Beck v. Česká republika, č. 35450/04, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2008, bod 49).

39. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecne v trestných veciach zásada in dubio pro

reo slúži ako dôležitá garancia proti arbitrárnemu rozhodovaniu príslušných orgánov

verejnej moci (porov. Kalucza v. Maďarsko, č. 57693/10, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2012,

bod 62).

3. K asperačnej zásade a s ňou súvisiacej relevantnej judikatúre

40. Ako aj sťažovateľ správne poukázal, k zavedeniu asperačnej zásady do právneho

poriadku Slovenskej republiky došlo , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, ktorý doplnil o nový odsek 2

v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných

trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica

trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu

a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest

v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej

trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia

slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej

sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno

v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené

niektorým zo súdených trestných činov.“

41. Následná rekodifikácia trestného práva hmotného v podobe

upravila asperačnú zásadu v v tomto znení: „Ak súd ukladá

úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň

jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica

trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu

tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri

mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody

možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo

odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“

42. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 28. novembra 2012 vo vzťahu

k asperačnej zásade (jej časti) rozhodol, že v slová v texte za

bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody“ nie sú v súlade s .

43. V súvislosti s aplikáciu uvedeného nálezu ústavného súdu v rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, najmä vo veciach návrhov na povolenie obnovy konania

z dôvodov podľa trestnoprávne kolégium najvyššieho

súdu prijalo stanovisko č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v tomto znení:

«I. Ustanovenie upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa

týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ako skutočností alebo

dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.

Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu

a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré

ustanovenie nie je v súlade s , preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr

neznámou“ v zmysle a tým len jednou z podmienok obnovy konania,

ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania

„ex lege“, t.j. na základe o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov.

II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii ústavného súdu, je splnenie

podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže

skúmať splnenie iných podmienok uvedených v , ale obnovu konania

povolí podľa z dôvodu uvedeného v

Z. z. v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo

písm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe

trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do

21. decembra 2012, ustanovenie o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra

2012, sp. zn. , vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod

číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»

44. Reflektujúc svoju rozhodovaciu činnosť, plénum ústavného súdu prijalo 7. mája

2014 zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. v tomto znení: „Bod II stanoviska

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje

dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je

v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj

v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

45. V praxi však zostala otvorená otázka, ako pristupovať k návrhu na povolenie

obnovy konania v prípade, že navrhovateľ bol odsúdený za použitia asperačnej zásady podľa

, na ktorý sa nevzťahuje nález ústavného súdu

sp. zn. ani už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, či

stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Všeobecné súdy k nastolenej otázke

pristupovali rôzne.

46. Jednak spôsobom, ktorý je napadnutý v tomto konaní pred ústavným súdom, teda

podľa zamietali návrh na povolenie obnovy konania, čiže nepovoľovali

obnovu konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. sa

vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v a nevzťahuje sa na

asperačnú zásadu podľa

47. Na druhej strane je možné sa stretnúť s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré

povolili obnovu konania aj v prípadoch, kedy bol navrhovateľ odsúdený za použitia

asperačnej zásady podľa Možno poukázať na

uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. z 18. júla 2013 a sp. zn.

zo 4. septembra 2014, ale aj uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.

z 11. marca 2014. Tieto okresné súdy povolenie obnovy konania odôvodnili

predovšetkým takto: „V prvom rade je potrebné uviesť, že citovaný nález ÚS SR sa týka

ustanovenia 2005 Z. z. Odsúdenému bol ukladaný trest podľa

asperačnej zásady zakotvenej v , teda

predchádzajúcom. Vzhľadom na požiadavky princípov materiálneho právneho štátu

a potrebu materiálnej ochrany ústavnosti však možno záver citovaného nálezu vztiahnuť

i na ustanovenie a nález je preto aplikovateľný

i vo vzťahu k Nakoniec, princíp zakotvenia asperačnej

zásady v oboch je takmer rovnaký.“ (porov. uznesenia Okresného súdu

Trnava sp. zn. z 18. júla 2013, ako aj sp. zn. zo 4. septembra

2014).

48. Túto nejednotnosť vnímal aj najvyšší súd, a preto trestnoprávne kolégium

najvyššieho súdu prijalo 9. decembra 2014 stanovisko č. Tpj 36/2014 v tomto znení:

„Rovnaké právne účinky, aké v zmysle o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon,

je potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo

vzťahu k ustanoveniu , časť vety za bodkočiarkou v znení

účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.“

49. K rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v zmysle ktorej tieto zamietajú

návrh na povolenie obnovy konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn.

sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v

a nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa ,

mal možnosť sa vyjadriť aj ústavný súd. V náleze sp. zn. z 13. augusta 2014

uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza... uznaný vinným pre pokus

trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia

proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací

trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a)

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý

“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri

ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu

najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím

a starého . Krajský súd svojím rozsudkom... zrušil

prvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6

mesiacov. Krajský súd pri ukladaní trestu odňatia slobody taktiež vychádzal z trestnej

sadzby trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3

starého . ...

Okresný súd uznesením sp. zn. z 13. novembra 2013 rozhodol

o zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia

podmienok obnovy konania podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Krajský súd rozhodol svojím

uznesením sp. zn. z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej

sťažnosti podľa . V ostatnom podal sťažovateľ na

ústavnom súde sťažnosť. ...

V prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy

rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. ...

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad

použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho

urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. ...

Podľa starého (účinného do 31. decembra 2005) [a]

podľa (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia

nálezu ústavného súdu sp. zn. )... je zrejmé, že aj účinný od

1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola

prevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch

porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie

konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého ,

dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej

právnej úpravy, teda podľa účinného od 1. januára 2006. Krajský súd

mal postupujúc podľa interpretovať obsah nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako

takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov

trestných činov. ...

Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest

odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania

úhrnného trestu podľa starého , pričom nemožno

bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého

(ekvivalentne k podmienkam nového podľa

textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší

trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil,

porušil sťažovateľove práva podľa a dohovoru.»

50. Ústavný súd pri posúdení ústavnej korektnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu citovanú judikatúru ústavného súdu, všeobecných súdov a stanoviská najvyššieho súdu

zohľadnil a k pertraktovanej problematike uvádza tieto myšlienky:

4. K prieskumu postupu v konaní a napadnutého uznesenia krajského súdu

a k namietanému porušeniu

51. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal na

základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

52. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd uznesením

sp. zn. zo 4. februára 2014 správne rozhodol, keď zamietol sťažovateľov návrh

na povolenie obnovy konania, predovšetkým z dôvodu, že nález ústavného súdu sp. zn. PL.

ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa krajského súdu a aj okresného súdu nevzťahuje

na právnu úpravu asperačnej zásady podľa

4.1 K materiálnej stránke napadnutého uznesenia krajského súdu

53. Je potrebné súhlasiť s názorom krajského súdu (resp. okresného súdu), že nález

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej

konformite asperačnej zásady podľa Je taktiež

pravdou, že nestratil účinnosť v zmysle

na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu

s , ale stratil platnosť a účinnosť jeho zrušením ( Trestného

zákona), teda z formálneho hľadiska nie je možné aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom

súde ako dôvod obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest

za použitia asperačnej zásady podľa

54. Pravdou však zostáva, že ústavný súd v náleze sp. zn.

z 28. novembra 2012 vyslovil, že ani viacčinný súbeh trestných činov nemôže byť dôvodom

na obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest.

Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky,

preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť

prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s

maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným. Pri

viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže

byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola

zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a

pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu

trestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie ktorých

páchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za

viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti

trestu, by však k zohľadňovaniu existencie viacčinného súbehu mal pristupovať

predovšetkým súd, a to popri zvažovaní a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností

konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci

zákonných trestných sadzieb stanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa

trestných činov najprísnejšie trestný, s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej

trestnej sadzbe.

55. Citované závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn.

z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť

v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody“ sa musia (i) vzhľadom na totožný text, ducha i predmet a spôsob regulácie, ale

najmä na účely (ii) naplnenia princípu spravodlivého súdneho procesu a (iii) ochrany

subjektívnych ústavných práv (hmotných i procesných) dotknutých fyzických osôb, ktorým

bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa ,

vzťahovať aj na v časti „súd uloží páchateľovi

trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“.

56. Keďže však nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012

nepojednáva o ústavnej konformite časti asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného

a keďže nestratil

účinnosť v zmysle na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade

právneho predpisu s , avšak zároveň závery ústavného súdu vyslovené v náleze

sp. zn. z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41

ods. 2 v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto

určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia vzťahovať aj na totožnú časť § 35 ods. 2

, je potrebné ustáliť, či zákona o ústavnom

súde pripúšťa takú interpretáciu, podľa ktorej je možné aplikovať toto ustanovenie aj na

návrh na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený

trest za použitia asperačnej zásady podľa

57. Podľa názoru ústavného súdu text a účel

neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá, subsumovať situáciu

podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi

uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa

58. Ani pri extenzívnom výklade (na ktorý

odkazuje trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku č. Tpj 36/2014

slovami: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona... vyvoláva vyhlásenie

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.

... vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je potrebné pri použití

extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35

ods. 2, časť vety za bodkočiarkou v znení účinnom od 1. septembra 2003

do 31. decembra 2005“) nemožno dospieť k záveru o jeho aplikácii na situáciu podaného

návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený

trest za použitia asperačnej zásady podľa

59. Pri opačnom závere by už nešlo o extenzívny výklad právnej normy, ale

o dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú tvorbu práva.

60. Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu

zákonodarcu, je podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských

vzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že

právny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory of Law and

State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 149). Sudca v tomto prípade

musí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na

daný prípad by vytvoril, a keďže sudca nemôže odmietnuť spravodlivosť (denegatio

iustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H.

General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 149).

61. Inak povedané, sudcovská tvorba práva je nástrojom vypĺňania medzier

v právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide

o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele

zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo)

legitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,

neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer Verlag, 1991, s. 375).

Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti

príslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu

Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) z 30. 8. 2010, bod

64].

62. Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú

harmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú

svojou činnosťou „vytvára“ (Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:

Princeton University Press, 2005, s. 71  72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie

použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného

súdu Nemecka zo 6. 12. 2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných

princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú

skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke (analógia

legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho

predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris) k aplikovanému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené

však nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy

spravodlivosti a pod. (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:

Princeton University Press, 2005, s. 71  72).

63. Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 je teda

prejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona

o ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b

ods. 1 vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu o nesúlade

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia s právnym predpisom vyššej

právnej sily podľa , je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu

predpisu, jeho časti alebo niektorému ustanoveniu, ktorý v čase rozhodovania ústavného

súdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie,

o ktorých nesúlade s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd rozhodol nálezom

podľa .“

64. Ústavný súd hodnotí, že v situácii, kde text a účel § 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá,

subsumovať situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci

ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného

, pričom nepovoliť obnovu konania v situácii, kde bol

navrhovateľovi ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného

a kde podľa mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 sa musia v zmysle záverov

ústavného súdu uvedených v bode 55 vzťahovať aj na

č. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej

sadzby odňatia slobody“, by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných

práv dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako

akceptovateľnú do času, kým na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom predpise)

nezareaguje zákonodarca, prípadne ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Trestného

v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe

kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.

65. V záujme obmedzenia aktivizmu súdov, čo do dotvárania právneho poriadku

sudcovskou tvorbou práva a učinenia zadosť princípu deľby moci, kde zmena zákonnej

úpravy je vyhradená výsostne zákonodarcovi, ústavný súd musí preskúmať i možnosť

interpretácie a možnosť podradenia pod podmienky

povolenia obnovy konania v zmysle skutočnosť

spočívajúcu v záveroch ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 v spojení s faktom, že navrhovateľovi povolenia

obnovy konania bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného

66. Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier

právneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom

predpise sudca „pridáva“ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho

predpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy),

a to prípadne až na samu hranicu sémantiky (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in

Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F. Metodologie nalézání

práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78  79).

67. Text v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu

skôr neznáme,... vzhľadom na ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu“ umožňuje podľa názoru ústavného súdu (v opozícii k názoru

vyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013) v súlade s jeho gramatickým a teleologickým výkladom takú

interpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať nález

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 a jeho závery v ňom

k asperačnej zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu

ich aplikácie na v časti „súd uloží páchateľovi

trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ (pozri body 54 a 55)

by pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa

č. bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu. Rešpektujúc zároveň

stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013

a zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, by pri

uvedenom výklade bolo nevyhnutné vyhovieť návrhu na

povolenie obnovy takého konania, kde bol navrhovateľovi uložený trest za použitia

asperačnej zásady podľa

68. Charakteristické pre samotnú aplikáciu však je,

že kým upravuje podmienky obnovy konania len

v prípadoch, ak rozsudok nebol vykonaný, na základe § 394 ods. 1 a nasl. Trestného

poriadku možno povoliť obnovu konania aj v prípade, ak bol rozsudok vykonaný.

To znamená, že navrhovatelia povolenia obnovy konania, ktorým bol uložený trest za

použitia asperačnej zásady podľa , by sa

v prípade aplikácie na ich vec na základe záverov

o extenzívnom výklade dostali do výhodnejšieho

postavenia ako navrhovatelia, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa

a ktorým je povoľovaná obnova konania na základe

ods. 1 len v prípade, ak rozsudok nebol vykonaný. Uvedená

situácia by neodôvodnene zvýhodňovala jednu skupinu navrhovateľov oproti druhej

skupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za

použitia asperačnej zásady (či už zásady podľa

Zb. alebo podľa , ktorých obsah i znenie sú takmer identické).

69. Za takto konštruovanej právnej i skutkovej situácie je potrebné aplikovať na vec

navrhovateľa povolenia obnovy konania, ktorému bol uložený trest odňatia slobody podľa

, závery vyjadrené v stanovisku

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 v spojení

so stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra

2013 a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014,

a pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť medzeru v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom

súde na čas, kým zákonodarca nezareaguje na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom

predpise) alebo ústavný súd nerozhodne o súlade

Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe kvalifikovaného

návrhu aktívne legitimovaného subjektu. Nota bene ústavný súd poznamenáva, že akcentuje

zvláštny vzťah formy a obsahu v právnom poriadku – ústavný súd ctí formu zákona, dve

vôle parlamentu vyjadrené v opätovnom prijatí tej istej právnej normy, ale, ako už vyššie

podrobnejšie uviedol, tu zároveň vznikla raritná situácia dvoch rovnakých právnych noriem.

V prostredí ľudskoprávne veľmi citlivej oblasti trestania odňatím slobody, v situácii, keď sa

nateraz nevyvinula tradícia senátnych podaní do pléna ústavného súdu, a v situácii, keď už

nie je z časového hľadiska pravdepodobné, aby podal takýto návrh všeobecný súd

prostredníctvom , pričom už judikatúra (stanovisko trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013) vytvorila vyššie citovaný štandard favorizujúci

slobodu, ústavný súd podporil v tomto náleze ustálenú interpretáciu, že možno aj pôvodnú

úpravu zaradiť na základe sudcovskej tvorby

práva pod režim . Záverom a výlučne len pre

akademické účely ústavný súd dopĺňa, že ustanovenie

je zvláštnym typom právnej, nie skutkovej obnovy (čosi iné bola právna „obnova“ konania

podľa a spred novely č. 519/1991

Zb.; pozn). Zákonodarca v ňom prevzal nemecký koncept ex tunc vzťahu ne súladov

a individuálnych právnych aktov, hoci nesúlady majú v zásade účinky ex nunc a nemecký

systém nesúladov stojí v zásade na účinkoch neplatnosti noriem ex tunc. Z týchto dôvodov

sú vzťahy nesúladov a individuálnych pozícií interpretačne zložité.

70. Opísaným spôsobom boli povinné sa k veci sťažovateľa postaviť všeobecné súdy,

ktoré rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Neobstojí argument

krajského súdu, že v čase jeho rozhodovania nebolo stanovisko trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 vydané. Toto stanovisko len

formalizovalo myšlienky týkajúce sa spôsobu aplikácie platného práva, ktoré mohol a mal

na základe vlastnej duševnej činnosti aplikovať každý sudca prerokúvajúci vec pred

vydaním stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na účely ochrany ústavných

práv navrhovateľov povolenia obnovy konania.

71. Tým, že okresný súd a krajský súd v napadnutom uznesení zvolili

konzervatívnejší prístup k výkladu aplikovateľných právnych predpisov, pričom na účely

ochrany ústavných práv sťažovateľa boli tieto všeobecné súdy oprávnené nahliadať na vec

prizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva, neposkytli sťažovateľovi ochranu

hodnú princípom súdnej ochrany podľa a porušili jeho základné právo

na súdnu ochranu v zmysle uvedeného .

72. Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výrokovej časti tohto nálezu.

73. Zároveň ústavný súd na základe § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom

súde zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku). Úlohou krajského súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa § 41b ods. 1

v spojení so závermi vyplývajúcimi z tohto nálezu o jeho

aplikovateľnosti na vec sťažovateľa je možné povoliť obnovu konania len v prípade, ak

rozsudok nebol vykonaný, a teda krajský súd, reflektujúc uvedené, bude povinný rozhodnúť

procesne po právnej stránke perfektným spôsobom.

4.2 K formálnej stránke napadnutého uznesenia krajského súdu

74. Na záver k tejto stati ústavný súd nemôže opomenúť artikulovať pár viet

k formálnej stránke odôvodnenia.

75. Povinnosťou všeobecného súdu je vždy venovať značnú pozornosť aj formálnej

stránke písomne vypracovaného súdneho rozhodnutia, pričom je povinný formulovať

odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného

vyjadrovania.

76. Ústavný súd poznamenáva, že text odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je

písaný najzrozumiteľnejším štýlom, čo by mohlo u sťažovateľa vyvolať pocit jeho

nezrozumiteľnosti, a tak indikovať možnosť porušenia ústavnej požiadavky na

zrozumiteľnosť rozhodnutí (porov. , , , ).

77. Keďže však nejde o esenciálny nedostatok vo vzťahu ku konštatovanému

porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ústavný súd sa nateraz

bližšie týmto nedostatkom nezaoberal a nezaložil na ňom záver o porušení čl. 46 ods. 1

.

4.3 K postupu krajského súdu v konaní

78. Ústavný súd sa vzhľadom na už popísané konklúzie k obsahu napadnutého

uznesenia (t. j. najmä vo vzťahu k interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem)

a absenciu markantnejšej argumentácie a námietok sťažovateľa proti procesnému postupu

krajského súdu v konaní zaoberal otázkou ústavnej udržateľnosti procesného postupu

krajského súdu z hľadiska čistoty procesného postupu stricto sensu (t. j. či krajský súd

formálne postupoval podľa platného a účinného práva, či rozhodol zákonom predpísanou

formou, na zákonom predpísanom zasadnutí, či vychádzal z riadne zisteného stavu veci

a pod.) a či prípadné nedodržanie formálnych procesných pravidiel bolo v intenzite

zakladajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle .

79. V tomto ohľade ústavný súd nenašiel v procesnom postupe krajského súdu

(v zmysle dodržania formálnych procesných pravidiel) také nedostatky, ktoré by boli

dôvodom na vyslovenie porušenia samotným procesným postupom

krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o vyslovenie

porušenia procesným postupom krajského súdu v konaní (bod 6

výroku).

5. K ostatným návrhom sťažovateľa

80. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu „vymazať

odsúdenie v odpise registra trestov“, ústavný súd musí konštatovať, že v zmysle § 56 ods. 2

a 3 nemá právomoc rozhodnúť navrhovaným spôsobom. V tomto

prípade ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 6 výroku).

81. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 650 000 eur.

82. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva alebo slobody v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje nielen vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody. Ústavný súd

v okolnostiach prípadu prihliadol najmä na predmet konania pred krajským súdom, teda čo

bolo v stávke („at stake“) pre sťažovateľa.

83. Je potrebné poukázať, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo prijaté

19. marca 2014. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosť

9. mája 2014. Podľa informácií ústavného súdu bol sťažovateľ prepustený z výkonu trestu

odňatia slobody 5. februára 2015 (sťažovateľ bol umiestnený vo výkone trestu odňatia

slobody v období od 5. februára 2005 do 5. februára 2015) po vykonaní trestu odňatia

slobody. Prihliadajúc (i) na skutočnosť, že sťažovateľ vykonal trest odňatia slobody bez

toho, aby o spravodlivosti výšky trestu odňatia slobody uloženého za použitia asperačnej

zásady podľa bolo rozhodnuté v obnovenom

konaní, pričom tento stav bol zapríčinený napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ako aj

(ii) na dikciu (ktorý sa mal v zmysle záverov

uvedených v tomto náleze aplikovať aj na sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania)

o možnosti obnovenia konania, len ak nebol rozsudok vykonaný, ale najmä (iii) na

skutočnosť, že predmetom konania pred krajským súdom boli otázky bytostne spojené

s osobnou slobodou sťažovateľa, ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 5 000 eur.

84. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 4 a 5

o priznaní finančného zadosťučinenia tak, ako to je uvedené

v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

V.

85. Ústavný súd napokon rozhodol podľa v spojení s §

553 ods. 2 a 3 o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov

ustanoveného právneho zástupcu advokáta , (ďalej len

„právny zástupca“), v súvislosti s jeho právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred

ústavným súdom (bod 4 výroku).

86. Ústavný súd preto pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

87. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava právneho

zastúpenia a doplnenie sťažnosti).

88. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eura).

89. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume

279,66 eur (2 x 139,83 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume

16,78 eur (2 x 8,39 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska

kancelária , , v rámci ktorej pôsobí právny

zástupca, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH ). Ústavný súd

priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume

355,73 eur (296,44 eur + 20 % DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015