Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)II. ÚS 46/2015
PDF · 725.6 KB
No categories available
II. ÚS 46/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného ustanoveným advokátom
, ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom v konaní a uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca
2014 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
(slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ustanovenému právnemu zástupcovi ,
p r i z n á v a odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 355,73 € (slovom
tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú mu je p o v i n n á u h r a d i ť
Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet Advokátskej kancelárie
, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť štátu odmenu a náhradu hotových
výdavkov právneho zástupcu , v sume 355,73 € (slovom
tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky v tvare IBAN: vedený v Štátnej
pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 6 Nt 28/2013 zo 4. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Tos 27/2014 a jeho uznesením z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“; ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia všeobecných súdov“). Ústavný súd 22. januára
2015 uznesením č. k. II. ÚS 46/2015 10 prijal sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. októbra 2013 na
okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania pôvodne vedeného pod sp. zn.
3 T 102/2005 pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej
látky, jedu a prekurzora, a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 2
písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (platný
a účinný do 31. decembra 2005; ďalej aj „Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“). Sťažovateľ
v návrhu na povolenie obnovy konania uviedol, že mu bol uložený trest podľa asperačnej
zásady uvedenej v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., identicky
v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„Trestný zákon“), ktorú ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012
zmiernil tak, že sa zvyšuje iba horná hranica trestnej sadzby, a preto, odvolávajúc sa na
uvedený nález ústavného súdu, jemu určená trestná sadzba nie je v súlade s čl. 1 ods. 1
ústavy a vymeraný trest považoval za neprimeraný.
3. Zástupca Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) navrhol
v konaní pred okresným súdom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovieť
z dôvodu, ktorý podľa okresnej prokuratúry vyplýva priamo z § 41 písm. b) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojitosti s už uvedeným nálezom
ústavného súdu.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 6 Nt 28/2013 zo 4. februára 2014 zamietol
sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania predovšetkým z dôvodu, že nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa okresného súdu
nevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť
doručenú okresnému súdu 5. februára 2014. Svoju sťažnosť proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu odôvodnil najmä poukázaním na judikatúru ústavného súdu (napr.
III. ÚS 12/06) a poukázaním na princíp právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu.
Sťažovateľ poukázal vo svojej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu aj na
niektoré judikáty okresných súdov, krajských súdov, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 40/2013 zo 16. decembra
2013. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014 sťažnosť sťažovateľa
zamietol.
5. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že esenciálnou náležitosťou
odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 je skutočnosť, že asperačná
zásada bola nesúladná s ústavou z dôvodu, že zasahovala do nezávislosti súdu vynucovaním
si ukladania trestu podľa predstáv zákonodarcu a sudca sa musel podriadiť, keďže právna
norma bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a nebolo ponechané na voľnej
úvahe súdu, či túto normu aplikuje alebo nie. Na tomto mieste sťažovateľ cituje pasáže
z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011.
6. Podľa sťažovateľa skutočnosti uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 evidentne súvisia aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že ak je jednou z podmienok na
dosiahnutie spravodlivosti súdneho konania nezávislosť a nestrannosť súdu, potom ak súd
v zmysle týchto imperatívov nekoná, nemožno tvrdiť, že boli zo strany súdu naplnené
garancie spravodlivého konania a spravodlivosti ako takej.
7. Sťažovateľ, pokračujúc vo svojej sťažnosti, dôvodí, že ak by aj boli dôvody na
nepovolenie obnovy konania v jeho veci akékoľvek, bol by vytvorený nebezpečný
precedens uznaním, že na úkor posudzovanej veci môže byť porušená nezávislosť súdu.
Takto by sa podľa mienky sťažovateľa javilo právo ako bezprávie, ktoré spoločnosť nemôže
za žiadnych okolností tolerovať, a preto by podľa presvedčenia sťažovateľa aj ústavný súd
ako primárny ochranca ústavnosti mal vo svojom rozhodnutí dať najavo, že boli
napadnutými uzneseniami všeobecných súdov porušené sťažovateľove základné práva
a obmedzená jeho sloboda, ako aj protiústavne zasiahnuté do jeho osobnej integrity.
8. Sťažovateľ vyslovil názor, že všeobecné súdy sa v jeho prípade iba veľmi povrchne
zaoberali podstatou ním napadnutých skutočností a odôvodnenia napadnutých uznesení
všeobecných súdov sú obsahovo chudobné a len veľmi okrajovo (podľa názoru sťažovateľa
až vyhýbavo) argumentujú nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Sťažovateľ
dopĺňa, že výkonom trestu odňatia slobody došlo zároveň aj k zásahu do jeho práva na
ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov, pričom v tomto smere sťažovateľ poukázal aj na právnu doktrínu.
9. Sťažovateľ v závere poukázal na svoje osobné a rodinné pomery, ako aj dĺžku
výkonu trestu odňatia slobody, na základe čoho navrhol, aby mu ústavný súd priznal
finančné zadosťučinenie vo výške 650 000 eur.
10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom konštatoval, že postupom krajského
súdu v konaní a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal
finančné zadosťučinenie v sume 650 000 eur, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu
„vymazať odsúdenie v odpise registra trestov“ a aby ústavný súd priznal sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Vyjadrenie odporcu
11. Na výzvu ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadril krajský súd
prostredníctvom svojho predsedu, a to doručením vyjadrenia 6. marca 2015 ústavnému
súdu.
12. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že postup krajského súdu v konaní, ako
aj jeho rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa bol v čase jeho rozhodovania v súlade s platným
právnym stavom a s rozhodovacou praxou všeobecných súdov vychádzajúcej z právneho
názoru, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nebolo
dotknuté ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005
(Trestný zákon č. 140/1961 Zb.). Na druhej strane však je podľa krajského súdu potrebné
prihliadnuť na to, že najvyšší súd svojím stanoviskom trestnoprávneho kolégia pod
č. Tpj 36/14 z 9. decembra 2014 zjednotil rozhodovaciu prax všeobecných súdov tak, že
rovnaké právne účinky, aké má ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, vyvoláva
vyhlásenie nálezu vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35
ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005. V tejto časti
sťažnosti preto námietky sťažovateľa krajský súd považuje za dôvodné, hoci v čase
rozhodovania okresným súdom aj krajským súdom oba súdy rozhodovali v súlade s vtedy
platným právnym poriadkom a rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Krajský súd však
nesúhlasí s akýmkoľvek priznaním finančného zadosťučinenia sťažovateľovi a dopĺňa, že
návrh na prikázanie krajskému súdu vymazať odsúdenie v odpise z registra trestov je
nerealizovateľný. Zároveň krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania
v konaní pred ústavným súdom.
Replika sťažovateľa
13. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho
zástupcu doplnil svoju sťažnosť vyjadrením doručeným ústavnému súdu 30. marca 2015,
v ktorom reagoval aj na vyjadrenie krajského súdu.
14. Podľa sťažovateľa účinky interpretácie a aplikácie zákonov podanej krajským
súdom v napadnutom uznesení nie sú zlučiteľné s ústavou, pretože sú z ústavného hľadiska
neudržateľné.
15. Podľa sťažovateľa mu bol uložený úhrnný trest s použitím § 35 ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. Aplikáciou § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
(vychádzajúcou zo zásady platnej pre asperačnú zásadu) je nepochybné, že sťažovateľovi
bol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, ktorá zvýšila tak hornú, ako
aj pre posúdenie rozhodných okolností tejto veci dolnú hranicu do úvahy prichádzajúcej
trestnej sadzby. Z porovnania § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a § 41 ods. 2
Trestného zákona je zrejmé, že aj Trestný zákon č. 140/1961 Zb. poznal ustanovenie
o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá do nasledujúcej právnej
úpravy Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. K sprísneniu trestnoprávnej politiky,
ktorej zmena sa premietla do znenia ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb., došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
16. Na základe obsahovej totožnosti ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v texte za bodkočiarkou s ustanovením § 41 ods. 2 Trestného zákona
v texte za bodkočiarkou je potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol
trest ukladaný podľa už neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. (v trestnom práve procesnom sa analogická aplikácia práva podľa sťažovateľa spravidla
pripúšťa, pokiaľ z povahy ustanovenia nevyplýva opak – tu sťažovateľ odkazuje na
rozhodnutie najvyššieho súdu zaradené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 74/1996).
17. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona
v texte za bodkočiarkou a následná strata jeho účinnosti v dôsledku nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 je podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Analogicky je potom
nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 dôvodom obnovy
konania podľa ustanovení Trestného poriadku aj v prípadoch použitia ustanovenia § 35
ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., pretože z povahy ustanovenia § 41b ods. 1 zákona
o ústavnom súde a ani z povahy žiadneho iného ustanovenia nevyplýva nemožnosť použitia
takejto analogickej aplikácie.
18. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch porovnávaných právnych
úpravách je možné podľa mienky sťažovateľa vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie
konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa Trestného zákona
č. 140/1961 Zb., dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo
v prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára
2006.
19. Interpretácia nálezu ústavného súdu nemôže byť podľa presvedčenia sťažovateľa
založená len na formalisticko pozitivistickom prístupe, ako zvolil krajský súd v napadnutom
konaní a napadnutom uznesení, ale musí mať rozmer, čo sa týka spravodlivosti, v tom, že sa
dotkne každého, koho sa dotkla časť zásad pri ukladaní od momentu účinnosti zákona, ktorý
je v rozpore s ústavou, bez ohľadu na číslo zákona a paragrafu, v ktorom je protiústavné
ustanovenie zakotvené (aj za použitia Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bola používaná
asperačná zásada).
20. Vzhľadom na skutočnosť predpokladanú v ustanovení § 41b ods. 1 zákona
o ústavnom súde splnenie podmienky obnovy konania u sťažovateľa nastalo, a preto mu
mala byť podľa sťažovateľovho názoru obnova konania povolená.
21. Na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku
o obnove konania v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona časti za
bodkočiarkou poukazuje sťažovateľ na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
k obnove konania pri asperačnej zásade č. Tpj 44/2013 a taktiež stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014, kde sa podľa sťažovateľa uvádza, že rovnaké
právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie
nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je
potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k
ustanoveniu § 35 ods. 2 časti vety za bodkočiarkou Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v
znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.
22. Sťažovateľ v závere repliky navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
boli postupom a napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Ďalej navrhol, aby
ústavný súd (i) napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, (ii) sťažovateľovi priznal
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 650 000 eur a (iii) uložil krajskému súdu
(na tomto mieste sťažovateľ mylne v dôsledku pisárskej chyby uviedol najvyšší súd, pozn.)
povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia. Zároveň sťažovateľ súhlasil s upustením od
ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.
III.
23. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.
24. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Súd prvého stupňa
napadnuté uznesenie odôvodnil predovšetkým zistením, že odsúdenému bol právoplatným
rozsudkom síce uložený úhrnný trest vo výmere desať rokov... podľa zákonnej trestnej
sadzby uvedenej v § 187 odsek 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 upravenej
s použitím § 35 odsek 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 (teda za dva trestné činy
spáchané dvoma skutkami, po zvýšení hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu s následným uložením trestu
v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody), z čoho je však súčasne
nepochybné, že právoplatným rozsudkom odsúdenému nebol uložený úhrnný trest s
použitím § 41 odsek 2 Trestného zákona (účinného od 01.01.2006), časť textu ustanovenia
ktorého nasledujúceho za bodkočiarkou: „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu
takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ dňom účinnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky... z 28.11.2012 sp. zn. PL.ÚS 106/2011... (ďalej len „Nález“) stratila
účinnosť pre jej nesúlad s článkom 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky... S poukazom na
túto nespornú skutočnosť súd prvého stupňa nezistil ani dôvod na zisťovanie podmienok
ustanovených v § 394 odsek 1 Trestného poriadku postupom vyplývajúcim z ustanovenia
§ 41b odsek 1 zákona číslo 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov...
Nadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec na
rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného 04.03.2014, pri rozhodovaní o nej podľa § 192 odsek 1
písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého
uznesenia, proti ktorému tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto
výroku napadnutého uznesenia.
Plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti nadriadený súd zistil, že súd prvého
stupňa nesplnenie v ustanovení § 394 odsek 1 Trestného poriadku ustanovených, a z Nálezu
a § 41b odsek 1 Zákona majúcich vyplývať podmienok obnovy konania v prejednávanej veci
zistiť správne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pretože dôkazy, ktoré na zistenie na
takéto rozhodnutie potrebných skutočností a okolností v prejednávanej veci vykonal
v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku majúcimi zabezpečiť objasnenie veci
a následne ich aj vyhodnotil podľa zásady trestného konania uvedenej v ustanovení § 2
odsek 12 Trestného poriadku (teda predovšetkým podľa svojho vnútorného presvedčenia
súčasne založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich
súhrne a tiež podľa zásad logického myslenia a uvažovania) a keďže aj odôvodnenie
napadnutého uznesenia je v súlade s ustanovením § 176 odsek 2 Trestného poriadku,
pretože obsahuje všetky podstatné skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa považoval za
dokázané, dôkazy, o ktoré sa jeho skutkové zistenia opierajú a úvahy, ktorými sa spravoval
pri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a na ne
poukazuje nepovažujúc ich za potrebné zmeniť s tým, že právne úvahy odsúdeného
obsiahnuté v odôvodnení ním proti napadnutému uzneseniu včas podanej sťažnosti
nadriadený súd nepovažuje za spôsobilé (z hľadiska nezistenia podmienok obnovy konania
v prejednávanej veci) spochybniť ani správnosť a úplnosť skutkových zistení súdu prvého
stupňa, ani správnosť právnych úvah, na základe ktorých skutočnosti, ktoré považoval za
dokázané, v hore uvedenom smere posudzoval, v ktorej súvislosti nadriadený súd zvlášť
poukazuje na ustanovenia článku 144 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 odsek 3
a odsek 4 zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 194 odsek 5, § 327 odsek 1, 362b odsek
1 veta posledná, odsek 2 a § 391 odsek 1 Trestného poriadku. ...
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy, nadriadený súd
nezistiac žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a iné rozhodnutie o návrhu
odsúdeného v jeho prospech, jeho sťažnosť podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného
poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.»
IV.
25. Predmetom konania je sťažnosť, podľa ktorej krajský súd postupom v konaní
a napadnutým uznesením porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že nesprávne, resp. formalisticky a ústavne neudržateľne
interpretoval podmienky obnovy konania v sťažovateľovej veci, pričom sťažovateľ dôvodí,
že na základe obsahovej totožnosti ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v texte za bodkočiarkou s ustanovením § 41 ods. 2 Trestného zákona v texte za
bodkočiarkou bolo potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol
trest ukladaný podľa už neplatného a neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 (asperačná zásada)
Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
26. Je nutné dodať, že argumenty sťažovateľa sa týkajú predovšetkým napadnutého
uznesenia krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu sťažnosť a jej doplnenie
neobsahuje rozsiahlejšiu či podstatnejšiu argumentáciu, a aj z toho dôvodu sa ústavný súd
zameral predovšetkým na prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu, avšak v závere
nálezu neopomenul vysporiadať sa aj s otázkou ústavnej čistoty procesného postupu
krajského súdu.
1. K rozsahu označených a posudzovaných ústavných práv
27. Úvodným slovom k prerokovaniu sťažnosti je potrebné v záujme pregnantného
ustálenia označených ústavných práv sťažovateľa odpovedať na otázku, vo vzťahu ku ktorým
ústavným právam sťažovateľa ústavný súd posudzoval jeho sťažnosť, keďže sťažovateľ
v doplnení svojej sťažnosti, doručenom ústavnému súdu až po právoplatnosti uznesenia
ústavného súdu č. k. II. ÚS 46/2015 10 z 22. januára 2015 o prijatí sťažnosti v časti na
ďalšie konanie, navrhol v rozšírenom petite vysloviť porušenie aj práv sťažovateľovi
garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom však ústavný súd sťažnosť prijal len vo vzťahu
k pôvodne namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
28. Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že účelom tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru je zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie
ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01), ako aj vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľovej veci
konštatuje, že v tomto prípade ochrana ústavných práv sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dichotomická, ale je obsahom identická a z ústavného
hľadiska aplikovateľná promiscue.
29. Berúc do úvahy takto vymedzené závery k nastolenej parciálnej otázke, ústavný
súd neposudzoval napadnuté uznesenie krajského súdu aj optikou čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže pre odpoveď na otázku dodržania/nedodržania ústavných procesných práv (konkrétne
práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie) sťažovateľa postačí v tomto
prípade náhľad prizmou čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda návrhu na vyslovenie porušenia čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu nevyhovel (bod 6 výroku).
30. Ústavný súd nemohol neprihliadnuť aj na skutočnosť, že k rozšíreniu petitu
sťažnosti zo strany sťažovateľa došlo až po prijatí sťažnosti v časti na ďalšie konanie, ktorým
ústavný súd záväzne (právoplatne) vymedzil okruh ústavných práv, ktorých dodržanie
v rámci konania a rozhodovania krajského súdu bude posudzovať.
2. Všeobecne k obnove konania
31. Vo všeobecnom ponímaní (tak v občianskoprávnom, ako aj trestnoprávnom
a pod.) inštitút obnovy konania (spravidla ako mimoriadneho opravného prostriedku)
predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže
umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už
boli právoplatne rozsúdené. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych
skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo
možné v pôvodnom konaní použiť (porov. II. ÚS 161/2012).
32. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu
(napr. civilného i trestného) dovoľuje zasiahnuť do už právoplatne skončených vecí,
prelamuje princíp právnej istoty na účely učiniť za dosť dobrému a spravodlivému (boni et
aequi) rozhodnutiu, teda učiniť za dosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti
rozhodnutí všeobecných súdov a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu
účastníkov konania na tom, aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená
a rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom (všeobecne ku vzťahu právnej istoty
založenej právoplatným rozhodnutím a princípu spravodlivého rozhodovania porov.
II. ÚS 73/2015, body 42 45).
33. V trestnom práve, v užšom zmysle v trestnom konaní, pri rozhodovaní
všeobecných súdov o vine a treste páchateľov trestných činov ide pri obnove konania
o prelomenie právnej istoty [tá tu vystupuje tak vo forme subjektívnej právnej istoty
obvineného, ale aj forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného
činu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený
účel trestného konania (objasňovanie spáchaných trestných činov a páchateľov týchto
trestných činov) a účel trestu (individuálna a generálna prevencia, ochranná funkcia
a represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia
skutkovej podstaty trestného činu a uloženia primeraného (spravodlivého) trestu pri
konkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne a spravodlivé
zistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu je v prípade
ukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, keďže ide o jeden z najzávažnejších
zásahov verejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).
34. V konaní o povolení obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného
poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného
rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti, alebo dôkazy skôr neznáme
v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré
bolo skôr vydané. Rovnako tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania
posudzovať vinu odsúdeného.
35. Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu
a skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu na
povolenie obnovy konania (§ 399 ods. 1 Trestného poriadku), ďalej sa musí zaoberať tým, či
navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí (uvádza) Trestným poriadkom (príp. iným právnym
predpisom – § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde) predvídané dôvody na povolenie
obnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti
a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možno dosiahnuť iné rozhodnutie
vo veci (§ 394 Trestného poriadku), príp. skutočnosti predvídané právnym predpisom,
ktorých naplnenie znamená povolenie obnovy konania (§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde).
36. Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené
skutočnosti alebo novo navrhované dôkazy nepochybne povedú k inému skutkovému
zisteniu, odchylnému od predchádzajúceho konania. Pre povolenie obnovy konania
postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny
rozhodnutia o vine a treste (porov. aj zákonnú textáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku
v slovnom spojení „skutočnosti alebo dôkazy... ktoré by mohli“; k tomu porov. bod 9
odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Českej republiky Jana Musila k nálezu
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2959/10 zo 14. apríla 2011; rovnako porov.
aj Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář díl II. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002,
s. 1753, § 278, bod 6).
37. Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo
a sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať
nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie
rozhodnutie o vine a treste zvrátiť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46).
38. V tomto prípade platia mutatis mutandis závery Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorých zásada in dubio pro reo je špecifickým vyjadrením
prezumpcie neviny, a teda vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred poňatého
presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom dôkazné
bremeno spočíva na obžalobe a prípadné pochybnosti majú byť v prospech obžalovaného
(tieto závery porov. v Cleve v. Nemecko, č. 48144/09, rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015,
bod 52; Grande Stevens v. Taliansko, č. 18640/10, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2014, bod 159;
Natunen v. Fínsko, č. 21022/04, rozsudok ESĽP z 31. 3. 2009, bod 53; ale aj v Melich
a Beck v. Česká republika, č. 35450/04, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2008, bod 49).
39. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecne v trestných veciach zásada in dubio pro
reo slúži ako dôležitá garancia proti arbitrárnemu rozhodovaniu príslušných orgánov
verejnej moci (porov. Kalucza v. Maďarsko, č. 57693/10, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2012,
bod 62).
3. K asperačnej zásade a s ňou súvisiacej relevantnej judikatúre
40. Ako aj sťažovateľ správne poukázal, k zavedeniu asperačnej zásady do právneho
poriadku Slovenskej republiky došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktorý doplnil § 35 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o nový odsek 2
v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných
trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica
trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu
a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest
v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej
trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia
slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej
sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno
v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené
niektorým zo súdených trestných činov.“
41. Následná rekodifikácia trestného práva hmotného v podobe Trestného zákona
upravila asperačnú zásadu v § 41 ods. 2 Trestného zákona v tomto znení: „Ak súd ukladá
úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň
jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica
trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu
tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri
mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody
možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo
odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“
42. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu
k asperačnej zásade (jej časti) rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za
bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.
43. V súvislosti s aplikáciu uvedeného nálezu ústavného súdu v rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, najmä vo veciach návrhov na povolenie obnovy konania
z dôvodov podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde trestnoprávne kolégium najvyššieho
súdu prijalo stanovisko č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v tomto znení:
«I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa
týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ako skutočností alebo
dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.
Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu
a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré
ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr
neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania,
ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania
„ex lege“, t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov.
II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila
právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných
v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie
podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže
skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania
povolí podľa § 394 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993
Z. z. v znení neskorších predpisov.
III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo
písm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe
trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do
21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra
2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod
číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»
44. Reflektujúc svoju rozhodovaciu činnosť, plénum ústavného súdu prijalo 7. mája
2014 zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 v tomto znení: „Bod II stanoviska
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013
z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje
dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je
v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj
v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
45. V praxi však zostala otvorená otázka, ako pristupovať k návrhu na povolenie
obnovy konania v prípade, že navrhovateľ bol odsúdený za použitia asperačnej zásady podľa
§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa nevzťahuje nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ani už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, či
stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Všeobecné súdy k nastolenej otázke
pristupovali rôzne.
46. Jednak spôsobom, ktorý je napadnutý v tomto konaní pred ústavným súdom, teda
podľa Trestného poriadku zamietali návrh na povolenie obnovy konania, čiže nepovoľovali
obnovu konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 sa
vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone a nevzťahuje sa na
asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
47. Na druhej strane je možné sa stretnúť s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré
povolili obnovu konania aj v prípadoch, kedy bol navrhovateľ odsúdený za použitia
asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Možno poukázať na
uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013 a sp. zn.
6 Nt 89/2013 zo 4. septembra 2014, ale aj uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.
9 Nt 15/2012 z 11. marca 2014. Tieto okresné súdy povolenie obnovy konania odôvodnili
predovšetkým takto: „V prvom rade je potrebné uviesť, že citovaný nález ÚS SR sa týka
ustanovenia trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Odsúdenému bol ukladaný trest podľa
asperačnej zásady zakotvenej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb., teda Trestnom zákone
predchádzajúcom. Vzhľadom na požiadavky princípov materiálneho právneho štátu
a potrebu materiálnej ochrany ústavnosti však možno záver citovaného nálezu vztiahnuť
i na ustanovenie § 35 ods.2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a nález je preto aplikovateľný
i vo vzťahu k Trestnému zákonu č. 140/1961 Zb. Nakoniec, princíp zakotvenia asperačnej
zásady v oboch Trestných zákonoch je takmer rovnaký.“ (porov. uznesenia Okresného súdu
Trnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013, ako aj sp. zn. 6 Nt 89/2013 zo 4. septembra
2014).
48. Túto nejednotnosť vnímal aj najvyšší súd, a preto trestnoprávne kolégium
najvyššieho súdu prijalo 9. decembra 2014 stanovisko č. Tpj 36/2014 v tomto znení:
„Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon,
je potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo
vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení
účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.“
49. K rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v zmysle ktorej tieto zamietajú
návrh na povolenie obnovy konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone
a nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,
mal možnosť sa vyjadriť aj ústavný súd. V náleze sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13. augusta 2014
uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza... uznaný vinným pre pokus
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia
proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací
trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a)
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý
Trestný zákon“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri
ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu
najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím
§ 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona. Krajský súd svojím rozsudkom... zrušil
prvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6
mesiacov. Krajský súd pri ukladaní trestu odňatia slobody taktiež vychádzal z trestnej
sadzby trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3
starého Trestného zákona. ...
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 rozhodol
o zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia
podmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím
uznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej
sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na
ústavnom súde sťažnosť. ...
V prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy
rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. ...
Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad
použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho
urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. ...
Podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) [a]
podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia
nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011)... je zrejmé, že aj Trestný zákon účinný od
1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola
prevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch
porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie
konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého Trestného zákona,
dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej
právnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd
mal postupujúc podľa čl. 152 ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako
takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov
trestných činov. ...
Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest
odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania
úhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, pričom nemožno
bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého
Trestného zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona podľa § 41 ods. 2
textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší
trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil,
porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»
50. Ústavný súd pri posúdení ústavnej korektnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu citovanú judikatúru ústavného súdu, všeobecných súdov a stanoviská najvyššieho súdu
zohľadnil a k pertraktovanej problematike uvádza tieto myšlienky:
4. K prieskumu postupu v konaní a napadnutého uznesenia krajského súdu
a k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
51. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od
uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na
základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho
predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku.
52. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd uznesením
sp. zn. 6 Nt 28/2013 zo 4. februára 2014 správne rozhodol, keď zamietol sťažovateľov návrh
na povolenie obnovy konania, predovšetkým z dôvodu, že nález ústavného súdu sp. zn. PL.
ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa krajského súdu a aj okresného súdu nevzťahuje
na právnu úpravu asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
4.1 K materiálnej stránke napadnutého uznesenia krajského súdu
53. Je potrebné súhlasiť s názorom krajského súdu (resp. okresného súdu), že nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej
konformite asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Je taktiež
pravdou, že § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil účinnosť v zmysle
čl. 125 ústavy na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu
s ústavou, ale stratil platnosť a účinnosť jeho zrušením Trestným zákonom (§ 439 Trestného
zákona), teda z formálneho hľadiska nie je možné aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde ako dôvod obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest
za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
54. Pravdou však zostáva, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 vyslovil, že ani viacčinný súbeh trestných činov nemôže byť dôvodom
na obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest.
Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky,
preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť
prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s
maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným. Pri
viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže
byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola
zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a
pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu
trestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie ktorých
páchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za
viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti
trestu, by však k zohľadňovaniu existencie viacčinného súbehu mal pristupovať
predovšetkým súd, a to popri zvažovaní a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností
konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci
zákonných trestných sadzieb stanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa
trestných činov najprísnejšie trestný, s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej
trestnej sadzbe.
55. Citované závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41 ods. 2 Trestného zákona
v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody“ sa musia (i) vzhľadom na totožný text, ducha i predmet a spôsob regulácie, ale
najmä na účely (ii) naplnenia princípu spravodlivého súdneho procesu a (iii) ochrany
subjektívnych ústavných práv (hmotných i procesných) dotknutých fyzických osôb, ktorým
bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,
vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi
trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“.
56. Keďže však nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012
nepojednáva o ústavnej konformite časti asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. a keďže § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil
účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade
právneho predpisu s ústavou, avšak zároveň závery ústavného súdu vyslovené v náleze
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41
ods. 2 Trestného zákona v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto
určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia vzťahovať aj na totožnú časť § 35 ods. 2
Trestného zákona č. 140/1961 Zb., je potrebné ustáliť, či § 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde pripúšťa takú interpretáciu, podľa ktorej je možné aplikovať toto ustanovenie aj na
návrh na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený
trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
57. Podľa názoru ústavného súdu text a účel § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde
neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá, subsumovať situáciu
podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi
uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
58. Ani pri extenzívnom výklade § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde (na ktorý
odkazuje trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku č. Tpj 36/2014
slovami: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona... vyvoláva vyhlásenie
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.
PL. ÚS 106/2011... vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je potrebné pri použití
extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35
ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003
do 31. decembra 2005“) nemožno dospieť k záveru o jeho aplikácii na situáciu podaného
návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený
trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
59. Pri opačnom závere by už nešlo o extenzívny výklad právnej normy, ale
o dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú tvorbu práva.
60. Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu
zákonodarcu, je podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských
vzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že
právny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory of Law and
State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 149). Sudca v tomto prípade
musí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na
daný prípad by vytvoril, a keďže sudca nemôže odmietnuť spravodlivosť (denegatio
iustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H.
General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 149).
61. Inak povedané, sudcovská tvorba práva je nástrojom vypĺňania medzier
v právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide
o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele
zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo)
legitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,
neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer Verlag, 1991, s. 375).
Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti
príslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu
Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod
64].
62. Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú
harmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú
svojou činnosťou „vytvára“ (Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:
Princeton University Press, 2005, s. 71 72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie
použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného
súdu Nemecka 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných
princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú
skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke (analógia
legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho
predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris) k aplikovanému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené
však nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy
spravodlivosti a pod. (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:
Princeton University Press, 2005, s. 71 72).
63. Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 je teda
prejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona
o ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b
ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu o nesúlade
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia s právnym predpisom vyššej
právnej sily podľa čl. 125 ústavy, je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu
predpisu, jeho časti alebo niektorému ustanoveniu, ktorý v čase rozhodovania ústavného
súdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie,
o ktorých nesúlade s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd rozhodol nálezom
64. Ústavný súd hodnotí, že v situácii, kde text a účel § 41b ods. 1 zákona
o ústavnom súde neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá,
subsumovať situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci
ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného
zákona č. 140/1961 Zb., pričom nepovoliť obnovu konania v situácii, kde bol
navrhovateľovi ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. a kde podľa mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa musia v zmysle záverov
ústavného súdu uvedených v bode 55 vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej
sadzby odňatia slobody“, by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných
práv dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako
akceptovateľnú do času, kým na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom predpise)
nezareaguje zákonodarca, prípadne ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe
kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.
65. V záujme obmedzenia aktivizmu súdov, čo do dotvárania právneho poriadku
sudcovskou tvorbou práva a učinenia zadosť princípu deľby moci, kde zmena zákonnej
úpravy je vyhradená výsostne zákonodarcovi, ústavný súd musí preskúmať i možnosť
interpretácie § 394 ods. 1 Trestného poriadku a možnosť podradenia pod podmienky
povolenia obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku skutočnosť
spočívajúcu v záveroch ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 v spojení s faktom, že navrhovateľovi povolenia
obnovy konania bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného
66. Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier
právneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom
predpise sudca „pridáva“ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho
predpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy),
a to prípadne až na samu hranicu sémantiky (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in
Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F. Metodologie nalézání
práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78 79).
67. Text § 394 ods. 1 Trestného poriadku v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu
skôr neznáme,... vzhľadom na ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu“ umožňuje podľa názoru ústavného súdu (v opozícii k názoru
vyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013
z 26. novembra 2013) v súlade s jeho gramatickým a teleologickým výkladom takú
interpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a jeho závery v ňom
k asperačnej zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu
ich aplikácie na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi
trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ (pozri body 54 a 55)
by pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu. Rešpektujúc zároveň
stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013
a zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, by pri
uvedenom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku bolo nevyhnutné vyhovieť návrhu na
povolenie obnovy takého konania, kde bol navrhovateľovi uložený trest za použitia
asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
68. Charakteristické pre samotnú aplikáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku však je,
že kým § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde upravuje podmienky obnovy konania len
v prípadoch, ak rozsudok nebol vykonaný, na základe § 394 ods. 1 a nasl. Trestného
poriadku možno povoliť obnovu konania aj v prípade, ak bol rozsudok vykonaný.
To znamená, že navrhovatelia povolenia obnovy konania, ktorým bol uložený trest za
použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., by sa
v prípade aplikácie § 394 ods. 1 Trestného poriadku na ich vec na základe záverov
o extenzívnom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku dostali do výhodnejšieho
postavenia ako navrhovatelia, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa
§ 41 ods. 2 Trestného zákona a ktorým je povoľovaná obnova konania na základe § 41b
ods. 1 zákona o ústavnom súde len v prípade, ak rozsudok nebol vykonaný. Uvedená
situácia by neodôvodnene zvýhodňovala jednu skupinu navrhovateľov oproti druhej
skupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za
použitia asperačnej zásady (či už zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. alebo podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorých obsah i znenie sú takmer identické).
69. Za takto konštruovanej právnej i skutkovej situácie je potrebné aplikovať na vec
navrhovateľa povolenia obnovy konania, ktorému bol uložený trest odňatia slobody podľa
§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., závery vyjadrené v stanovisku
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 v spojení
so stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra
2013 a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014,
a pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť medzeru v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde na čas, kým zákonodarca nezareaguje na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom
predpise) alebo ústavný súd nerozhodne o súlade § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe kvalifikovaného
návrhu aktívne legitimovaného subjektu. Nota bene ústavný súd poznamenáva, že akcentuje
zvláštny vzťah formy a obsahu v právnom poriadku – ústavný súd ctí formu zákona, dve
vôle parlamentu vyjadrené v opätovnom prijatí tej istej právnej normy, ale, ako už vyššie
podrobnejšie uviedol, tu zároveň vznikla raritná situácia dvoch rovnakých právnych noriem.
V prostredí ľudskoprávne veľmi citlivej oblasti trestania odňatím slobody, v situácii, keď sa
nateraz nevyvinula tradícia senátnych podaní do pléna ústavného súdu, a v situácii, keď už
nie je z časového hľadiska pravdepodobné, aby podal takýto návrh všeobecný súd
prostredníctvom čl. 144 ods. 2 ústavy, pričom už judikatúra (stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013) vytvorila vyššie citovaný štandard favorizujúci
slobodu, ústavný súd podporil v tomto náleze ustálenú interpretáciu, že možno aj pôvodnú
úpravu § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradiť na základe sudcovskej tvorby
práva pod režim § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Záverom a výlučne len pre
akademické účely ústavný súd dopĺňa, že ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde
je zvláštnym typom právnej, nie skutkovej obnovy (čosi iné bola právna „obnova“ konania
podľa § 228 ods. 1 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku spred novely č. 519/1991
Zb.; pozn). Zákonodarca v ňom prevzal nemecký koncept ex tunc vzťahu ne súladov
a individuálnych právnych aktov, hoci nesúlady majú v zásade účinky ex nunc a nemecký
systém nesúladov stojí v zásade na účinkoch neplatnosti noriem ex tunc. Z týchto dôvodov
sú vzťahy nesúladov a individuálnych pozícií interpretačne zložité.
70. Opísaným spôsobom boli povinné sa k veci sťažovateľa postaviť všeobecné súdy,
ktoré rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Neobstojí argument
krajského súdu, že v čase jeho rozhodovania nebolo stanovisko trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 vydané. Toto stanovisko len
formalizovalo myšlienky týkajúce sa spôsobu aplikácie platného práva, ktoré mohol a mal
na základe vlastnej duševnej činnosti aplikovať každý sudca prerokúvajúci vec pred
vydaním stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na účely ochrany ústavných
práv navrhovateľov povolenia obnovy konania.
71. Tým, že okresný súd a krajský súd v napadnutom uznesení zvolili
konzervatívnejší prístup k výkladu aplikovateľných právnych predpisov, pričom na účely
ochrany ústavných práv sťažovateľa boli tieto všeobecné súdy oprávnené nahliadať na vec
prizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva, neposkytli sťažovateľovi ochranu
hodnú princípom súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušili jeho základné právo
na súdnu ochranu v zmysle uvedeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
72. Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1
výrokovej časti tohto nálezu.
73. Zároveň ústavný súd na základe § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom
súde zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie (bod 2 výroku). Úlohou krajského súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa § 41b ods. 1
zákona o ústavnom súde v spojení so závermi vyplývajúcimi z tohto nálezu o jeho
aplikovateľnosti na vec sťažovateľa je možné povoliť obnovu konania len v prípade, ak
rozsudok nebol vykonaný, a teda krajský súd, reflektujúc uvedené, bude povinný rozhodnúť
procesne po právnej stránke perfektným spôsobom.
4.2 K formálnej stránke napadnutého uznesenia krajského súdu
74. Na záver k tejto stati ústavný súd nemôže opomenúť artikulovať pár viet
k formálnej stránke odôvodnenia.
75. Povinnosťou všeobecného súdu je vždy venovať značnú pozornosť aj formálnej
stránke písomne vypracovaného súdneho rozhodnutia, pričom je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania.
76. Ústavný súd poznamenáva, že text odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je
písaný najzrozumiteľnejším štýlom, čo by mohlo u sťažovateľa vyvolať pocit jeho
nezrozumiteľnosti, a tak indikovať možnosť porušenia ústavnej požiadavky na
zrozumiteľnosť rozhodnutí (porov. I. ÚS 236/06, I. ÚS 28/09, II. ÚS 243/05, IV. ÚS 14/07).
77. Keďže však nejde o esenciálny nedostatok vo vzťahu ku konštatovanému
porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa nateraz
bližšie týmto nedostatkom nezaoberal a nezaložil na ňom záver o porušení čl. 46 ods. 1
4.3 K postupu krajského súdu v konaní
78. Ústavný súd sa vzhľadom na už popísané konklúzie k obsahu napadnutého
uznesenia (t. j. najmä vo vzťahu k interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem)
a absenciu markantnejšej argumentácie a námietok sťažovateľa proti procesnému postupu
krajského súdu v konaní zaoberal otázkou ústavnej udržateľnosti procesného postupu
krajského súdu z hľadiska čistoty procesného postupu stricto sensu (t. j. či krajský súd
formálne postupoval podľa platného a účinného práva, či rozhodol zákonom predpísanou
formou, na zákonom predpísanom zasadnutí, či vychádzal z riadne zisteného stavu veci
a pod.) a či prípadné nedodržanie formálnych procesných pravidiel bolo v intenzite
zakladajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
79. V tomto ohľade ústavný súd nenašiel v procesnom postupe krajského súdu
(v zmysle dodržania formálnych procesných pravidiel) také nedostatky, ktoré by boli
dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy samotným procesným postupom
krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o vyslovenie
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy procesným postupom krajského súdu v konaní (bod 6
výroku).
5. K ostatným návrhom sťažovateľa
80. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu „vymazať
odsúdenie v odpise registra trestov“, ústavný súd musí konštatovať, že v zmysle § 56 ods. 2
a 3 zákona o ústavnom súde nemá právomoc rozhodnúť navrhovaným spôsobom. V tomto
prípade ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 6 výroku).
81. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 650 000 eur.
82. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva alebo slobody v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje nielen vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody. Ústavný súd
v okolnostiach prípadu prihliadol najmä na predmet konania pred krajským súdom, teda čo
bolo v stávke („at stake“) pre sťažovateľa.
83. Je potrebné poukázať, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo prijaté
19. marca 2014. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosť
9. mája 2014. Podľa informácií ústavného súdu bol sťažovateľ prepustený z výkonu trestu
odňatia slobody 5. februára 2015 (sťažovateľ bol umiestnený vo výkone trestu odňatia
slobody v období od 5. februára 2005 do 5. februára 2015) po vykonaní trestu odňatia
slobody. Prihliadajúc (i) na skutočnosť, že sťažovateľ vykonal trest odňatia slobody bez
toho, aby o spravodlivosti výšky trestu odňatia slobody uloženého za použitia asperačnej
zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bolo rozhodnuté v obnovenom
konaní, pričom tento stav bol zapríčinený napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ako aj
(ii) na dikciu § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde (ktorý sa mal v zmysle záverov
uvedených v tomto náleze aplikovať aj na sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania)
o možnosti obnovenia konania, len ak nebol rozsudok vykonaný, ale najmä (iii) na
skutočnosť, že predmetom konania pred krajským súdom boli otázky bytostne spojené
s osobnou slobodou sťažovateľa, ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000 eur.
84. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 4 a 5
zákona o ústavnom súde o priznaní finančného zadosťučinenia tak, ako to je uvedené
v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
V.
85. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §
553 ods. 2 a 3 Trestného poriadku o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov
ustanoveného právneho zástupcu advokáta , (ďalej len
„právny zástupca“), v súvislosti s jeho právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred
ústavným súdom (bod 4 výroku).
86. Ústavný súd preto pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
87. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových
výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava právneho
zastúpenia a doplnenie sťažnosti).
88. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eura).
89. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových
výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume
279,66 eur (2 x 139,83 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume
16,78 eur (2 x 8,39 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska
kancelária , , v rámci ktorej pôsobí právny
zástupca, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH ). Ústavný súd
priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume
355,73 eur (296,44 eur + 20 % DPH).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015