Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tost/40/2013

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. René Štepánika na neverejnom

zasadnutí dňa 16. decembra 2013 v Bratislave v trestnej veci odsúdeného A. H. a spol.

pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/,

písm. j/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. a iné,

o sťažnosti odsúdeného A. H. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo 7. októbra 2013,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa napadnuté uznesenie sa z r u š u j e a Krajskému

súdu v Košiciach sa u k l a d á , aby vo veci znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach uznesením zo 7. októbra 2013, sp. zn. , podľa

zamietol návrh odsúdeného A. H., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok, odsúdeného rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach zo 16. januára 2007, sp. zn. , v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2008, sp. zn. , na povolenie obnovy

konania.

Proti uvedenému uzneseniu podal odsúdený A. H. na verejnom zasadnutí Krajského

súdu v Košiciach dňa 7. októbra 2013 sťažnosť, ktorú odôvodnil štyrmi následnými obsahovo

duplicitnými podaniami. Primárne sa v nich domáhal zrušenia predmetného uznesenia

Krajského súdu v Košiciach a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové konanie

a rozhodnutie argumentujúc uložením mu úhrnného trestu odňatia slobody za použitia

asperačnej zásady, vysvetľujúc dôvodnosť zníženia mu trestu o jednu tretinu, teda podľa

2

odsúdeného na 16 rokov a 8 mesiacov. Poukázal na zaujatosť Krajského súdu v Košiciach

a všetkých sudcov vo východoslovenskom kraji voči nemu a vzniesol požiadavku, aby o jeho

návrhu na povolenie obnovy konania rozhodoval Krajský súd v Bratislave. V ďalších častiach

odôvodnení sťažnosti rozoberal skutkové okolnosti trestných činov, ktorými bol uznaný

vinným, vzájomné pomery páchateľov a svoje sociálne postavenie invalidného dôchodcu.

V poradí piate odôvodnenie sťažnosti podané prostredníctvom obhajcu doručil

odsúdený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 16. decembra 2013. Citoval v ňom nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. ,

vo vzťahu nesúladu s znenia textu za bodkočiarkou

ustanovenia Tr. v znení neskorších predpisov použitia

asperačnej zásady pri ukladaní úhrnného trestu. A. H. bol uložený trest odňatia slobody

aj podľa § 35 ods. 2 Tr. zák., ktoré ustanovenie korešponduje s platným a účinným

ustanovením Tr. , čo odôvodňuje analogickú aplikáciu

citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, aj na trestnú vec odsúdeného A. H..

Akcentoval, že podľa Tr. strata účinnosti právneho predpisu podľa

č.l. 125 , na základe ktorého bol vydaný právoplatný, ale nevykonaný rozsudok,

je dôvodom obnovy konania podľa príslušných platných ustanovení .

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) rozhodujúc o predmetnej

sťažnosti podľa preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia,

proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom

napadnutého uznesenia a dospel k týmto záverom:

A. H. bol uznaný vinný z trestných činov vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2

k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. j/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa

§ 41 ods. 1 Tr. zák. vo viacčinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 222 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný

recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. (na skutkových základoch uvedených v odôvodnení

sťažnosťou napadnutého uznesenia – skutky z 23. a 26. decembra 2003) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2007, sp. zn. , v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2008, sp. zn. . Bol mu

za to uložený podľa § 219 ods. 2, § 35 ods. 2, § 29 ods. 1, § 42 ods. 1 Tr. zák. úhrnný

3

výnimočný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov. Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol

A. H. pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Do

uloženého výkonu trestu odňatia slobody bola A. H. započítaná väzba od 15. februára 2004

do 16. januára 2008. V súčasnosti odsúdený tento trest aktuálne vykonáva.

Najvyšší súd podotýka, čo na rozdiel od predchádzajúcich návrhov odsúdeného A. H.

na povolenie obnovy konania, založených na údajne nových dôkazoch, ktoré mali odôvodniť

iné rozhodnutie o vine a ktoré boli zamietnuté, aktuálny návrh už povolenie obnovy konania,

ktorý je predmetom rozhodovania Krajského súdu v Košiciach a v sťažnostnom konaní

najvyššieho súdu, je založený na dôvodoch obnovy konania transformovaných do ustanovení

ustanovením v znení neskorších predpisov

o organizácií Ústavného súdu slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len zákon o konaní pred ústavným súdom) - ak súd

v trestnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle

, vyhlásil rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata

účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom

obnovy konania podľa ustanovení . Ide teda o špecifický prípad

dôvodnosti povolenia obnovy konania.

Najvyšší súd sa nestotožňuje s argumentmi uvedenými v odôvodnení uznesenia

prvostupňového súdu, na základe ktorých zamietol návrh odsúdeného A. H. na povolenie

obnovy konania, a to z týchto dôvodov:

Ustanovenie upravuje podmienky obnovy konania, ktoré

sa týkajú skutku alebo osoby páchateľa (ako skutočnosti alebo dôkazy), nie právneho stavu

(zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu). Na báze tohto

ustanovenia postavil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, dospejúc k záveru, že síce citovaný

nález ústavného súdu je bezpochyby novou skutočnosťou súdu skôr neznámou, avšak

v konkrétnom prípade bol A.... H. uložený trest vo výmere 25 rokov aj na podklade iných

skutočností, než je samotná aplikácia asperačnej zásady, a nebola splnená podmienka,

že pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, ako to vyžaduje citované ustanovenie Naproti tomu

v ustanovení je vymedzený dôvod obnovy konania, určený

4

zmenou právneho stavu (právnej normy) na podklade nálezu ústavného súdu. Vo vzťahu

k ustanoveniu ide o osobitnú úpravu – lex specialis, aj keď aplikačne

nadväzujúcu. Ostatne možno poukázať i na ods. 4 ustanovenia , ktoré tiež

nepredpokladá nové skutočnosti alebo dôkazy, ale reaguje na chybu aplikácie práva

dotknutým rozhodnutím, ktorú konštatoval vo svojom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské

práva ako porušenie základných ľudských práv alebo slobôd. Osobitosť právnej úpravy

ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniu

má tak prednosť pred časovou súvzťažnosťou právnej sily zákona oboch právnych predpisov,

z ktorých ustanovenie je novšie.

Pri podaní návrhu na povolenie obnovy konania výlučne v intenciách § 394 ods. 1

súd skúma, či sú splnené podmienky obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo trestným rozkazom (... skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré

by mohli ...).

Naproti tomu, ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania, ktorý vychádza

z okolností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o konaní pred ústavným

súdom, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení (... strata

účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom

obnovy konania podľa ustanovení ), aj keď sa o obnove inak postupuje

podľa ustanovení . Obdobne je tomu v prípade predpokladanom

ustanovení , kde sa skúma len možnosť alternatívnej nápravy dôsledkov

dotknutého rozhodnutia (teda nápravy mimo obnovy konania) a vopred sa neposudzuje

možnosť iného rozhodnutia o vine alebo treste.

Ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad

v ňom uvedený splnenie podmienky dôvodu obnovy konania podľa ustanovení Trestného

poriadku (ustanovenie § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý

prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ako ústavným súdom konštatovaného

nesúladu právneho predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní,

s alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v .

5

Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní

pred ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť

ustanovenie tohto zákona a ustanovenie per analogiam

(druhé z uvedených ustanovení sa použije analogicky vzhľadom na primárne použitie prvého

z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie by nebolo právne

výstižné).

Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky

spojené s okolnosťou, že v pôvodnom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia,

nesúladného s alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Na nápravu takej situácie je potrebné v novom konaní rozhodnúť podľa ustanovenia, ktorého

znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily. V obnovenom konaní

sa na tento účel použije ustanovenie – trestnosť činu

sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, neskorší

zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie – ktorému zodpovedá ustanovenie § 2

ods. 1 Tr. , resp. Tr. v znení noviel –

samotné právne účinky vyhlásenia nálezu ústavného súdu totiž nepôsobia spätne (čl. 125

ods. 3 ).

V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.

, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012

dňa 21. decembra 2012, je potrebné, ak trest ešte nebol vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci

inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní

použitá.

Aby sa naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, musí

dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritériá ustanovenia

podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým nepomerom pôvodne

uloženého trest k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa. Splnenie tejto podmienky je

v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť, čo je však

aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania trestu v pôvodnom

a v novom konaní, predovšetkým pri rovnakej trestnej sadzbe. V prípade ústavným súdom

konštatovaného nesúladu právnych predpisov, je však konkrétne vyjadreným dôvodom

6

obnovy konania práve zmena trestnej sadzby, a to podstatné zníženie jej dolnej hranice. Tento

dôvod je právne založený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné skúmať jeho

splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena sadzby vždy

môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne určovaný zákonom

(zákonnou trestnou sadzbou) a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky

uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej .

Z uvedených záverov vyplýva možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste, ktorú

nemožno už v štádiu konania, ako to učinil súd prvého stupňa, a priori odmietnuť, keď sa má

pri novom rozhodovaní vychádzať z principiálne odlišnej trestnej sadzby, v konkrétnom

prípade odlišnej významne.

Citovaný nález ústavného súdu rieši problematiku ukladania úhrnného, resp.

súhrnného trestu odňatia slobody za použitia asperačnej (zostrujúcej) zásady vo vzťahu

k ustanoveniu Tr. (v znení neskorších predpisov). Vychádza

primárne zo záveru, že napadnutá (pôvodná) právna úprava nerešpektuje požiadavku

primeranosti trestu a jeho individualizácie tým, že nezakotvuje možnosť, ale bezvýnimočnú

povinnosť súdu v prípade zbiehajúcich sa trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej

sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň

uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia

slobody. Základným momentom pre tento záver je vyhodnotenie kritérií v rámci testu

proporcionality, keďže zákonná úprava trestania musí byť v súlade s požiadavkou

materiálneho právneho štátu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i prípustnosť zásahov

do základných práv a slobôd len spôsobom a v miere, ktoré v tomto teste obstoja. Poukázal

najmä na disproporciu medzi trestaním viacčinného súbehu a trestaním recidívy, kedy

trestné právo tradične pristupuje k trestaniu recidívy prísnejšie vychádzajúc z toho,

že ak sa výchovné pôsobenie predchádzajúceho potrestania minulo účinkom, je v prípade

ďalšieho odsúdenia na mieste prísnejšia represia, avšak aplikácia asperačnej zásady podľa

Tr. práve tento záver obracia naruby.

Každý zákon by mal spĺňať požiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené

na akúkoľvek zákonnú úpravu v právnom štáte, a ktoré možno odvodiť z .

S uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka primeranosti,

7

resp. proporcionality všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti

a spravodlivého obsahu právnych noriem.

Trestnosť činu odsúdeného A. H. bola posudzovaná podľa zákona účinného v čase,

keď bol čin spáchaný, teda podľa v znení noviel,

ku dňom spáchania skutkov 23. decembra 2003, resp. 26. decembra 2003 v znení zákona

č. , kde ustanovenie upravujúce ukladanie úhrnného trestu odňatia

slobody za použitia asperačnej zásady je obsahovo identické – použitý rovnaký mechanizmus

sprísnenia trestnej sadzby a ukladania trestov ako v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák.

č. , ktorý bol predmetom citovaného nálezu ústavného súdu. Je teda zrejmé,

že ak rovnaká právna úprava v naznačenom smere platila po rekodifikácii –

znenie – ako aj pred ňou ( Tr. -

ods. 2 Tr. v znení ), z uvedenej zásady trvácnosti

a stability vyplýva nevyhnutnosť identického riešenia nesúladu asperačnej zásady

pretransformovaním záverov tohto rozhodnutia aj na už uvedenú identickú úpravu podľa § 35

ods. 2 Tr. v znení noviel.

Odsúdenému A.... H. bol uložený úhrnný trest odňatia slobody podľa § 35 ods. 2

Tr. v znení noviel aj za použitia ustanovenie citovaného

o ukladaní trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi,

kde horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v tomto (trestnom) zákone

sa u obzvlášť nebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu, (pričom) obzvlášť

nebezpečnému recidivistovi súd uloží trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody. Vzhľadom na zákonnú úpravu citovaného ,

kedy ustanovenie odseku 1 neplatí, ak súd postupuje pri ukladaní úhrnného trestu alebo

súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2, čo je i konkrétny prípad uloženia trestu odsúdenému

A. H., nie je nad rámec potreby konkrétneho rozhodnutia dôvodné zaoberať sa otázkou

prípadného vzťahu predmetného nálezu ústavného súdu i na ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák.

č. v znení noviel.

Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného tak najvyšší súd dospel k záveru identickému

so sťažnosťou odsúdeného A. H. podanou prostredníctvom jeho obhajcu o dôvodnosti

povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci.

8

Keďže dôvodom konkrétneho rozhodovania o povolení obnovy konania podľa § 41b

ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom a podľa per analogiam

je len súvislosť s ukladaním trestu a nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, bolo (by)

zodpovedajúce zákonu (), aby sťažnostný súd postupom podľa

ods. 1 písm. a/ rozhodol vo veci sám. Takémuto rozhodnutiu však bránia zákonné

náležitosti rozhodovania o väzbe a rozhodovania o námietke odsúdeného, ktorá zakladá

konanie o odňatí a prikázaní veci.

Priamu časovú nadväznosť na rozhodnutie o povolení obnovy konania má

rozhodovanie o väzbe obvineného, upravené v ustanovení – ak obvinený

vykonáva trest odňatia slobody uložený mu v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým spolu s povolením obnovy konania zrušil

výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe. Súdom rozhodujúcim o väzbe je v takomto prípade

súd prvého stupňa, nezávisle na tom, či rozhodnutie o povolenie obnovy konania sa stalo

právoplatným na prvostupňovom súde, alebo po rozhodnutí sťažnostného súdu, keďže ide

o dvojstupňové rozhodovanie s možnosťou preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa

súdom vyššieho stupňa a nejde o výnimky upravené zákonom ().

Bezodkladnosť takého rozhodnutia o väzbe zabezpečuje pre prípad kladného rozhodnutia

o väzbe obvineného (vzatie do väzby) kontinuálne obmedzenie osobnej slobody obvineného,

ktorému končí výkon trestu právoplatnosťou rozhodnutia súdu (prvého či druhého stupňa)

o povolení obnovy konania. Ani samotná povinnosť rozhodovania súdu prvého stupňa

o väzbe obvineného v nadväznosti na povolenie obnovy konania sťažnostným súdom

postupom podľa nebráni takému rozhodnutiu sťažnostného

súdu, čo je i konkrétny prípad prejednávanej veci konania o povolenie obnovy konania

odsúdeného A. H..

Odsúdeným podaná námietka zaujatosti (sudcov) Krajského súdu v Košiciach,

prezentované širšie voči súdom dnes neexistujúceho východoslovenského kraja, zakladá

konanie o odňatie a prikázanie veci v zmysle Aktuálna je však len

vo vzťahu aktívne konajúceho súdu, t.j. súdu, ktorý vo veci koná priebežne alebo súdu, ktorý

v čase jej podanie nie je procesne aktívny, od mementu, ktorým sa procesne aktívnym stane

na základe rozhodnutia napr. po zrušení rozhodnutia o uložení mu vo veci znovu konať

a rozhodnúť - – čo je i konkrétny prípad konania o povolení

9

obnovy konania v trestnej veci A. H. – spočívajúca námietka. Preto až momentom, kedy

by po povolení obnovy konania najvyšším súdom postupom podľa ustanovenia § 194 ods. 1

písm. a/ musel rozhodovať súd prvého stupňa o väzbe obvineného podľa

, sa stáva tento súd (opäť) procesne aktívnym a dovtedy spočívajúca námietka zakladá

povinnosť rozhodnúť o nej postupom podľa (odňatie a prikázanie veci).

Takéto konanie však z vecného (vyjadrenia sudcov k podanej námietke) a časového

(rozhodovanie sťažnostného súdu) hľadiska zabraňuje povinnosti súdu prvého stupňa

(v konkrétnom prípade Krajského súdu v Košiciach) a pre prípad odňatia veci a prikázania

veci inému súdu (v konkrétnom prípade inému krajskému súdu) tomuto súdu z časového

hľadiska bezodkladne po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým bola povolená

obnova konania a vrámci tohto rozhodnutia zrušený výrok o treste, rozhodnúť o väzbe

obvineného – bráni tomu možnosť rozhodnúť súdom prvého stupňa o vzatí obvineného

do väzby, čo druhostupňový súd rozhodujúci o povolení obnovy konania nemôže

prejudikovať. Zákonná povinnosť a nevyhnutnosť uvedených procesných konaní, viažucich

sa v konkrétnom prípade na (kladné) rozhodnutie o povolení obnovy konania vo veci

odsúdeného A. H., tak znemožňujú rozhodnúť najvyšším súdom o povolení predmetnej

obnovy konania a viedli sťažnostný súd k rozhodnutiu podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm.

b/ zrušiť napadnuté uznesenie a uložiť Krajskému súdu v Košiciach, aby vo veci

znovu konal a rozhodol. V novom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym záverom

najvyššieho súdu uvedeným v tomto rozhodnutí.

Zhrnúc uvedené najvyšší súd konštatuje, že sťažnostný súd rozhodujúci o odsúdeným

podanej sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí povolenia obnovy

konania, ak je súčasťou podanej sťažnosti námietka zakladajúca rozhodovanie o odňatí

a prikázaní veci, nepovolí obnovu konania (nezamietne podanú sťažnosť), hoci sú na také

rozhodnutie bez potreby doplnenia dokazovania splnené zákonné podmienky, pretože tomu

bráni námietka spočívajúca do právoplatnosti povolenia obnovy konania a pri kladnom

rozhodnutí sťažnostného súdu o povolení obnovy konania a povinnosti súdu prvého stupňa

bez odkladu rozhodnúť o väzbe podľa , rozhodovanie o odňatí a prikázaní veci

by z časového hľadiska zabránilo splneniu včasnosti rozhodnutia o väzbe podľa § 403

, ale zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a uloží mu, aby vo veci znovu konal

a rozhodol, s vyjadrením právneho názoru v odôvodnení rozhodnutia o dôvodnosti povolenia

obnovy konania, ktorým je súd prvého stupňa viazaný.

10

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 16. decembra 2013

JUDr. Peter K r a j č o v i č , v. r.

predseda senátu

Vypracoval. JUDr. René Štepánik

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová