Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1fe/389698.54d54e.pdf
PDF · 123.7 KB
No categories available
2Tost/40/2013
N a j v y š š í s ú d 2 Tost 40/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. René Štepánika na neverejnom
zasadnutí dňa 16. decembra 2013 v Bratislave v trestnej veci odsúdeného A. H. a spol.
pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/,
písm. j/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. a iné,
o sťažnosti odsúdeného A. H. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo 7. októbra 2013,
sp. zn. 8Ntok 1/2013, takto
rozhodol:
Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnuté uznesenie sa z r u š u j e a Krajskému
súdu v Košiciach sa u k l a d á , aby vo veci znovu konal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach uznesením zo 7. októbra 2013, sp. zn. 8Ntok 1/2013, podľa
§ 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného A. H., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok, odsúdeného rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo 16. januára 2007, sp. zn. 6T 1/2005, v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2008, sp. zn. 4 To 18/2007, na povolenie obnovy
konania.
Proti uvedenému uzneseniu podal odsúdený A. H. na verejnom zasadnutí Krajského
súdu v Košiciach dňa 7. októbra 2013 sťažnosť, ktorú odôvodnil štyrmi následnými obsahovo
duplicitnými podaniami. Primárne sa v nich domáhal zrušenia predmetného uznesenia
Krajského súdu v Košiciach a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové konanie
a rozhodnutie argumentujúc uložením mu úhrnného trestu odňatia slobody za použitia
asperačnej zásady, vysvetľujúc dôvodnosť zníženia mu trestu o jednu tretinu, teda podľa
odsúdeného na 16 rokov a 8 mesiacov. Poukázal na zaujatosť Krajského súdu v Košiciach
a všetkých sudcov vo východoslovenskom kraji voči nemu a vzniesol požiadavku, aby o jeho
návrhu na povolenie obnovy konania rozhodoval Krajský súd v Bratislave. V ďalších častiach
odôvodnení sťažnosti rozoberal skutkové okolnosti trestných činov, ktorými bol uznaný
vinným, vzájomné pomery páchateľov a svoje sociálne postavenie invalidného dôchodcu.
V poradí piate odôvodnenie sťažnosti podané prostredníctvom obhajcu doručil
odsúdený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 16. decembra 2013. Citoval v ňom nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL ÚS 106/2011,
vo vzťahu nesúladu s Ústavou Slovenskej republiky znenia textu za bodkočiarkou
ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov použitia
asperačnej zásady pri ukladaní úhrnného trestu. A. H. bol uložený trest odňatia slobody
aj podľa § 35 ods. 2 Tr. zák., ktoré ustanovenie korešponduje s platným a účinným
ustanovením § 41 ods. 2 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z., čo odôvodňuje analogickú aplikáciu
citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, aj na trestnú vec odsúdeného A. H..
Akcentoval, že podľa § 41 Tr. zák. č. 38/1993 Z.z. strata účinnosti právneho predpisu podľa
č.l. 125 Ústavy, na základe ktorého bol vydaný právoplatný, ale nevykonaný rozsudok,
je dôvodom obnovy konania podľa príslušných platných ustanovení Trestného poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) rozhodujúc o predmetnej
sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia,
proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom
napadnutého uznesenia a dospel k týmto záverom:
A. H. bol uznaný vinný z trestných činov vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2
k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. j/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa
§ 41 ods. 1 Tr. zák. vo viacčinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 222 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný
recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. (na skutkových základoch uvedených v odôvodnení
sťažnosťou napadnutého uznesenia – skutky z 23. a 26. decembra 2003) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2007, sp. zn. 6T 1/2005, v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2008, sp. zn. 4 To 18/2007. Bol mu
za to uložený podľa § 219 ods. 2, § 35 ods. 2, § 29 ods. 1, § 42 ods. 1 Tr. zák. úhrnný
výnimočný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov. Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol
A. H. pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Do
uloženého výkonu trestu odňatia slobody bola A. H. započítaná väzba od 15. februára 2004
do 16. januára 2008. V súčasnosti odsúdený tento trest aktuálne vykonáva.
Najvyšší súd podotýka, čo na rozdiel od predchádzajúcich návrhov odsúdeného A. H.
na povolenie obnovy konania, založených na údajne nových dôkazoch, ktoré mali odôvodniť
iné rozhodnutie o vine a ktoré boli zamietnuté, aktuálny návrh už povolenie obnovy konania,
ktorý je predmetom rozhodovania Krajského súdu v Košiciach a v sťažnostnom konaní
najvyššieho súdu, je založený na dôvodoch obnovy konania transformovaných do ustanovení
trestného poriadku ustanovením § 41b zák. č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov
o organizácií Ústavného súdu slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len zákon o konaní pred ústavným súdom) - ak súd
v trestnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle
čl. 125 ústavy, vyhlásil rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata
účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom
obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Ide teda o špecifický prípad
dôvodnosti povolenia obnovy konania.
Najvyšší súd sa nestotožňuje s argumentmi uvedenými v odôvodnení uznesenia
prvostupňového súdu, na základe ktorých zamietol návrh odsúdeného A. H. na povolenie
obnovy konania, a to z týchto dôvodov:
Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré
sa týkajú skutku alebo osoby páchateľa (ako skutočnosti alebo dôkazy), nie právneho stavu
(zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu). Na báze tohto
ustanovenia postavil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, dospejúc k záveru, že síce citovaný
nález ústavného súdu je bezpochyby novou skutočnosťou súdu skôr neznámou, avšak
v konkrétnom prípade bol A.... H. uložený trest vo výmere 25 rokov aj na podklade iných
skutočností, než je samotná aplikácia asperačnej zásady, a nebola splnená podmienka,
že pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, ako to vyžaduje citované ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. Naproti tomu
v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. je vymedzený dôvod obnovy konania, určený
zmenou právneho stavu (právnej normy) na podklade nálezu ústavného súdu. Vo vzťahu
k ustanoveniu § 394 ods. 1 Tr. por. ide o osobitnú úpravu – lex specialis, aj keď aplikačne
nadväzujúcu. Ostatne možno poukázať i na ods. 4 ustanovenia § 394 Tr. por., ktoré tiež
nepredpokladá nové skutočnosti alebo dôkazy, ale reaguje na chybu aplikácie práva
dotknutým rozhodnutím, ktorú konštatoval vo svojom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské
práva ako porušenie základných ľudských práv alebo slobôd. Osobitosť právnej úpravy
ustanovenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. vo vzťahu k ustanoveniu § 394 ods. 1 Tr. por.
má tak prednosť pred časovou súvzťažnosťou právnej sily zákona oboch právnych predpisov,
z ktorých ustanovenie Trestného poriadku je novšie.
Pri podaní návrhu na povolenie obnovy konania výlučne v intenciách § 394 ods. 1
Tr. por. súd skúma, či sú splnené podmienky obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo trestným rozkazom (... skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré
by mohli ...).
Naproti tomu, ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania, ktorý vychádza
z okolností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o konaní pred ústavným
súdom, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení (... strata
účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom
obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku), aj keď sa o obnove inak postupuje
podľa ustanovení Trestného poriadku. Obdobne je tomu v prípade predpokladanom
ustanovení § 394 ods. 4 Tr. por., kde sa skúma len možnosť alternatívnej nápravy dôsledkov
dotknutého rozhodnutia (teda nápravy mimo obnovy konania) a vopred sa neposudzuje
možnosť iného rozhodnutia o vine alebo treste.
Ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad
v ňom uvedený splnenie podmienky dôvodu obnovy konania podľa ustanovení Trestného
poriadku (ustanovenie § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý
prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ako ústavným súdom konštatovaného
nesúladu právneho predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní,
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.
Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní
pred ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť
ustanovenie § 41b tohto zákona a ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam
(druhé z uvedených ustanovení sa použije analogicky vzhľadom na primárne použitie prvého
z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie § 394 ods. 1 Tr. por. by nebolo právne
výstižné).
Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky
spojené s okolnosťou, že v pôvodnom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia,
nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Na nápravu takej situácie je potrebné v novom konaní rozhodnúť podľa ustanovenia, ktorého
znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily. V obnovenom konaní
sa na tento účel použije ustanovenie čl. 50 ods. 6 Ústavy slovenskej republiky – trestnosť činu
sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, neskorší
zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie – ktorému zodpovedá ustanovenie § 2
ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z., resp. § 16 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení noviel –
samotné právne účinky vyhlásenia nálezu ústavného súdu totiž nepôsobia spätne (čl. 125
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.
PL ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012
dňa 21. decembra 2012, je potrebné, ak trest ešte nebol vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci
inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní
použitá.
Aby sa naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, musí
dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritériá ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por.
podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým nepomerom pôvodne
uloženého trest k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa. Splnenie tejto podmienky je
v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť, čo je však
aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania trestu v pôvodnom
a v novom konaní, predovšetkým pri rovnakej trestnej sadzbe. V prípade ústavným súdom
konštatovaného nesúladu právnych predpisov, je však konkrétne vyjadreným dôvodom
obnovy konania práve zmena trestnej sadzby, a to podstatné zníženie jej dolnej hranice. Tento
dôvod je právne založený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné skúmať jeho
splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena sadzby vždy
môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne určovaný zákonom
(zákonnou trestnou sadzbou) a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky
uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom.
Z uvedených záverov vyplýva možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste, ktorú
nemožno už v štádiu konania, ako to učinil súd prvého stupňa, a priori odmietnuť, keď sa má
pri novom rozhodovaní vychádzať z principiálne odlišnej trestnej sadzby, v konkrétnom
prípade odlišnej významne.
Citovaný nález ústavného súdu rieši problematiku ukladania úhrnného, resp.
súhrnného trestu odňatia slobody za použitia asperačnej (zostrujúcej) zásady vo vzťahu
k ustanoveniu § 41 ods. 2 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. (v znení neskorších predpisov). Vychádza
primárne zo záveru, že napadnutá (pôvodná) právna úprava nerešpektuje požiadavku
primeranosti trestu a jeho individualizácie tým, že nezakotvuje možnosť, ale bezvýnimočnú
povinnosť súdu v prípade zbiehajúcich sa trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej
sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň
uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia
slobody. Základným momentom pre tento záver je vyhodnotenie kritérií v rámci testu
proporcionality, keďže zákonná úprava trestania musí byť v súlade s požiadavkou
materiálneho právneho štátu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i prípustnosť zásahov
do základných práv a slobôd len spôsobom a v miere, ktoré v tomto teste obstoja. Poukázal
najmä na disproporciu medzi trestaním viacčinného súbehu a trestaním recidívy, kedy
trestné právo tradične pristupuje k trestaniu recidívy prísnejšie vychádzajúc z toho,
že ak sa výchovné pôsobenie predchádzajúceho potrestania minulo účinkom, je v prípade
ďalšieho odsúdenia na mieste prísnejšia represia, avšak aplikácia asperačnej zásady podľa
§ 41 ods. 2 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. práve tento záver obracia naruby.
Každý zákon by mal spĺňať požiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené
na akúkoľvek zákonnú úpravu v právnom štáte, a ktoré možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy.
S uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka primeranosti,
resp. proporcionality všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti
a spravodlivého obsahu právnych noriem.
Trestnosť činu odsúdeného A. H. bola posudzovaná podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný, teda podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení noviel,
ku dňom spáchania skutkov 23. decembra 2003, resp. 26. decembra 2003 v znení zákona
č. 457/2003 Z.z., kde ustanovenie § 35 ods. 2 upravujúce ukladanie úhrnného trestu odňatia
slobody za použitia asperačnej zásady je obsahovo identické – použitý rovnaký mechanizmus
sprísnenia trestnej sadzby a ukladania trestov ako v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák.
č. 300/2005 Z.z., ktorý bol predmetom citovaného nálezu ústavného súdu. Je teda zrejmé,
že ak rovnaká právna úprava v naznačenom smere platila po rekodifikácii Trestného zákona –
znenie zákona č. 300/2005 Z.z. – ako aj pred ňou (§ 41 ods. 2 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. - § 35
ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z.z.), z uvedenej zásady trvácnosti
a stability vyplýva nevyhnutnosť identického riešenia nesúladu asperačnej zásady
pretransformovaním záverov tohto rozhodnutia aj na už uvedenú identickú úpravu podľa § 35
ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení noviel.
Odsúdenému A.... H. bol uložený úhrnný trest odňatia slobody podľa § 35 ods. 2
Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení noviel aj za použitia ustanovenie § 42 ods. 1 citovaného
Trestného zákona o ukladaní trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi,
kde horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v tomto (trestnom) zákone
sa u obzvlášť nebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu, (pričom) obzvlášť
nebezpečnému recidivistovi súd uloží trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody. Vzhľadom na zákonnú úpravu § 42 ods. 3 citovaného Trestného zákona,
kedy ustanovenie odseku 1 neplatí, ak súd postupuje pri ukladaní úhrnného trestu alebo
súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2, čo je i konkrétny prípad uloženia trestu odsúdenému
A. H., nie je nad rámec potreby konkrétneho rozhodnutia dôvodné zaoberať sa otázkou
prípadného vzťahu predmetného nálezu ústavného súdu i na ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák.
č. 140/1961 Zb. v znení noviel.
Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného tak najvyšší súd dospel k záveru identickému
so sťažnosťou odsúdeného A. H. podanou prostredníctvom jeho obhajcu o dôvodnosti
povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci.
Keďže dôvodom konkrétneho rozhodovania o povolení obnovy konania podľa § 41b
ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom a podľa § 394 ods. 1 Tr. por. per analogiam
je len súvislosť s ukladaním trestu a nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, bolo (by)
zodpovedajúce zákonu (Trestnému poriadku), aby sťažnostný súd postupom podľa § 194
ods. 1 písm. a/ Tr. por. rozhodol vo veci sám. Takémuto rozhodnutiu však bránia zákonné
náležitosti rozhodovania o väzbe a rozhodovania o námietke odsúdeného, ktorá zakladá
konanie o odňatí a prikázaní veci.
Priamu časovú nadväznosť na rozhodnutie o povolení obnovy konania má
rozhodovanie o väzbe obvineného, upravené v ustanovení § 403 Tr. por. – ak obvinený
vykonáva trest odňatia slobody uložený mu v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd
po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým spolu s povolením obnovy konania zrušil
výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe. Súdom rozhodujúcim o väzbe je v takomto prípade
súd prvého stupňa, nezávisle na tom, či rozhodnutie o povolenie obnovy konania sa stalo
právoplatným na prvostupňovom súde, alebo po rozhodnutí sťažnostného súdu, keďže ide
o dvojstupňové rozhodovanie s možnosťou preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa
súdom vyššieho stupňa a nejde o výnimky upravené zákonom (Trestným poriadkom).
Bezodkladnosť takého rozhodnutia o väzbe zabezpečuje pre prípad kladného rozhodnutia
o väzbe obvineného (vzatie do väzby) kontinuálne obmedzenie osobnej slobody obvineného,
ktorému končí výkon trestu právoplatnosťou rozhodnutia súdu (prvého či druhého stupňa)
o povolení obnovy konania. Ani samotná povinnosť rozhodovania súdu prvého stupňa
o väzbe obvineného v nadväznosti na povolenie obnovy konania sťažnostným súdom
postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. nebráni takému rozhodnutiu sťažnostného
súdu, čo je i konkrétny prípad prejednávanej veci konania o povolenie obnovy konania
odsúdeného A. H..
Odsúdeným podaná námietka zaujatosti (sudcov) Krajského súdu v Košiciach,
prezentované širšie voči súdom dnes neexistujúceho východoslovenského kraja, zakladá
konanie o odňatie a prikázanie veci v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por. Aktuálna je však len
vo vzťahu aktívne konajúceho súdu, t.j. súdu, ktorý vo veci koná priebežne alebo súdu, ktorý
v čase jej podanie nie je procesne aktívny, od mementu, ktorým sa procesne aktívnym stane
na základe rozhodnutia napr. po zrušení rozhodnutia o uložení mu vo veci znovu konať
a rozhodnúť - § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. – čo je i konkrétny prípad konania o povolení
obnovy konania v trestnej veci A. H. – spočívajúca námietka. Preto až momentom, kedy
by po povolení obnovy konania najvyšším súdom postupom podľa ustanovenia § 194 ods. 1
písm. a/ Tr. por. musel rozhodovať súd prvého stupňa o väzbe obvineného podľa § 403
Tr. por., sa stáva tento súd (opäť) procesne aktívnym a dovtedy spočívajúca námietka zakladá
povinnosť rozhodnúť o nej postupom podľa § 23 ods. 1 Tr. por. (odňatie a prikázanie veci).
Takéto konanie však z vecného (vyjadrenia sudcov k podanej námietke) a časového
(rozhodovanie sťažnostného súdu) hľadiska zabraňuje povinnosti súdu prvého stupňa
(v konkrétnom prípade Krajského súdu v Košiciach) a pre prípad odňatia veci a prikázania
veci inému súdu (v konkrétnom prípade inému krajskému súdu) tomuto súdu z časového
hľadiska bezodkladne po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým bola povolená
obnova konania a vrámci tohto rozhodnutia zrušený výrok o treste, rozhodnúť o väzbe
obvineného – bráni tomu možnosť rozhodnúť súdom prvého stupňa o vzatí obvineného
do väzby, čo druhostupňový súd rozhodujúci o povolení obnovy konania nemôže
prejudikovať. Zákonná povinnosť a nevyhnutnosť uvedených procesných konaní, viažucich
sa v konkrétnom prípade na (kladné) rozhodnutie o povolení obnovy konania vo veci
odsúdeného A. H., tak znemožňujú rozhodnúť najvyšším súdom o povolení predmetnej
obnovy konania a viedli sťažnostný súd k rozhodnutiu podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm.
b/ Tr. por. zrušiť napadnuté uznesenie a uložiť Krajskému súdu v Košiciach, aby vo veci
znovu konal a rozhodol. V novom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym záverom
najvyššieho súdu uvedeným v tomto rozhodnutí.
Zhrnúc uvedené najvyšší súd konštatuje, že sťažnostný súd rozhodujúci o odsúdeným
podanej sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí povolenia obnovy
konania, ak je súčasťou podanej sťažnosti námietka zakladajúca rozhodovanie o odňatí
a prikázaní veci, nepovolí obnovu konania (nezamietne podanú sťažnosť), hoci sú na také
rozhodnutie bez potreby doplnenia dokazovania splnené zákonné podmienky, pretože tomu
bráni námietka spočívajúca do právoplatnosti povolenia obnovy konania a pri kladnom
rozhodnutí sťažnostného súdu o povolení obnovy konania a povinnosti súdu prvého stupňa
bez odkladu rozhodnúť o väzbe podľa § 403 Tr. por., rozhodovanie o odňatí a prikázaní veci
by z časového hľadiska zabránilo splneniu včasnosti rozhodnutia o väzbe podľa § 403
Tr. por., ale zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a uloží mu, aby vo veci znovu konal
a rozhodol, s vyjadrením právneho názoru v odôvodnení rozhodnutia o dôvodnosti povolenia
obnovy konania, ktorým je súd prvého stupňa viazaný.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 16. decembra 2013
JUDr. Peter K r a j č o v i č , v. r.
predseda senátu
Vypracoval. JUDr. René Štepánik
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová