Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 567/2013
PDF · 202.88 KB
No categories available
I. ÚS 567/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. R., R., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., S.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 91/2012
z 18. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013
mailom a 2. júla 2013 poštou doručená sťažnosť O. R. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“, resp. „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18.
apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka
je navrhovateľkou v súdnom spore o náhradu škody s príslušenstvom vedenom Okresným
súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 7/2012. Okresný súd
rozsudkom z 3. mája 2012 „návrh navrhovateľky v celom rozsahu“ zamietol. O odvolaní
sťažovateľky rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom z 18. apríla 2013.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Podstata porušenia namietaného základného
práva spočíva v arbitrárnom procese a ústavne neudržateľnom prístupe súdov k predmetu
sporu, s takto určenou štruktúrou dokazovania.
K porušeniu môjho práva na riadny proces a spravodlivý proces v obraze, ktorý
poskytujú rozsudky došlo z dvoch viac menej principiálnych dôvodov: súdy jednak
neakceptovateľným spôsobom bagatelizovali flagrantné porušenia konkrétnych a najmä
kogentných ustanovení § 101 O. s. p. a to v tom, že nie len žalobca ale „účastníci sú povinní
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky
potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu“...
Ďalej súdy neakceptovali ust. § 132 O. s. p...
Tu by som chcela zdôrazniť, že súd ani nemohol hodnotiť dôkazy, pretože nevykonal
žiadne dokazovanie v smere ako bola vykonaná údržba prívodu vody, či ju vykonala
odborná organizácia, či boli použité zodpovedajúce materiály. Napriek tomu,
že navrhovateľka trvala na vykonaní takýchto dôkazov...
Rozsudok krajského súdu nie je podložený dôkazmi, pretože podľa nášho názoru
riadne dokazovanie nebolo vykonané a navrhovateľke bola týmto spôsobom odňatá
možnosť preukázať tak zavinenie odporkyne ako aj výšku škody. Krajský súd nereagoval na
zásadné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní...
Všetko podstatné a dôležité bolo už uvedené v žalobe aj v odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku. Odvolací súd sa teda stotožnil s plytkým, nepresvedčivým
odôvodnením, opierajúcim sa nie o dôkazy, ale o vyjadrenia žalovaného...
Porušenie základného práva spočíva v tom, že neboli dodržané zákonom ustanovené
postupy.»
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 10 Co/91/2012 zo dňa 18. 04. 2013 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 10 Co/91/2012 zo dňa 18. 04. 2013 sa zrušuje
a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti okrem iného pripojila žalobu
z 18. januára 2012, rozsudok okresného súdu z 3. mája 2012, odvolanie sťažovateľky
z 23. mája 2012 a namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18. apríla
2013.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18. apríla 2013.
10. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho ústavou
garantovaného základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom
porušil označené základné právo predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3.
Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi
odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok
a sťažovateľkou označeným základným právom podľa ústavy existuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala
opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci
ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu
v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní rozsudkom sp. zn. 10 Co 9/2012 z 18. apríla
2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľky
(potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe
vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd oboznámil prvostupňové
rozhodnutie, odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie odporcov k nej.
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
„Krajský súd..., ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal
účastník (§ 201 veta 1 O. s. p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.)
preskúmal vec v rozsahu danom v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a postupom podľa § 156 ods. 3
O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného (správne) súdom prvého
stupňa, vyplývajúceho z obsahu vykonaných dôkazov, záver súdu prvého stupňa má oporu
vo vykonanom dokazovaní: Vzhľadom však na to, že; súd prvého stupňa v písomnom
vyhotovení rozhodnutia svoje právne hodnotenie iba stroho a zužujúco zdôvodil, odvolací
súd považoval za svoju povinnosť vyjadriť sa k rozhodujúcim otázkam neopodstatnenosti
podaného návrhu a následne aj k vzneseným odvolacím argumentáciám navrhovateľky.
V konaní bolo preukázané, že odporkyňa v 1) rade je bezprostrednou susedou
navrhovateľky v bytovom dome na ulici... v R. a odporkyňa v 2) rade je správca bytov a
nebytových priestorov bytového domu na. uvádzanej adrese. Podaným návrhom sa
navrhovateľka domáhala voči odporkyni v 1) rade a odporkyni v 2) rade náhrady sumy
4 154,10 eur titulom škody, a to z dôvodu, že praskla pancierová hadička vedúca od
vodomeru do rozvodu do bytu odporkyne v 1) rade, čím došlo k zatečeniu jej bytu na
prízemí a vznikla jej škoda. Poukazovala najmä na zodpovednosť odporkyne v 1) rade
za škodu z dôvodu, že tá zanedbala všeobecnú prevenčnú povinnosť, porušila povinnosť
ustanovenú v § 11 ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch a nevyvrátila
domnienku zavinenia, ktorú Občiansky zákonník vo svojom ust. § 420 predpokladá. Podľa
navrhovateľky odporkyňa v 2) rade je zodpovedná za škodu z dôvodu, že nenahlásila
ako správkyňa bytového domu túto udalosť poisťovni, čím porušila povinnosť danú
jej zákonom o bytoch a nebytových priestoroch a následne spôsobila jej škodu.
Navrhovateľka (odvolateľka) nerozporovala skutkové a právne názory okresného súdu voči
odporkyni v 2) rade, a to podstatný dôvod zamietnutia jej návrhu pre nedostatok pasívnej
legitimácie odporkyne v 2) rade v spore. V podanom odvolaní sa zamerala iba na skutkové
a právne závery okresného súdu voči odporkyni v 1) rade, preto krajský súd viazaný
obsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v odvolacom prieskume
a v hodnotení odvolacích dôvodov sa zameral najmä na rozporované skutkové a právne
závery týkajúce sa vo vzťahu k odporkyni v 1) rade.
V ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka je upravená všeobecná zodpovednosť
za spôsobenú škodu, ktorá vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú
porušením právnej povinnosti, táto zodpovednosť je zodpovednosťou za zavinený právny
úkon.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno
uplatniť, ak sú splnené nasledovné predpoklady zodpovednosti za škodu, 1) porušenie
povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), 2) vznik škody ako majetkovej ujmy, 3)
existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, 4)
zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť
za predpokladané zavinenie). Ak boli predpoklady zodpovednosti poškodeným preukázané
(t. j. poškodený preukazuje a nesie dôkazné bremeno týkajúce sa porušenia povinnosti
škodcu, kauzálneho nexusu a škody) potom je možné zavinenie škodcu predpokladať,
ak škodca vyvrátiteľnou právnou domnienkou zavinenie nevyvráti.
Navrhovateľka v súdenej veci nepreukázala porušenie právnej povinnosti odporkyne
v 1) rade a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ako aj výšku
škody. Vzhľadom k tomu, že neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa týchto troch zložiek,
nie je možné predpokladať zavinenie odporkyne v 1) rade a následne nie je možné
od odporkyne v 1) rade ani požadovať vyvrátenie zavinenia...
Protiprávny úkon škodcu by v konkrétnej prejednávanej veci prichádzal do úvahy,
ak by poškodený preukázal, že škodca porušil právny predpis, t. j. v tomto prípade § 11
ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch alebo ak by porušil všeobecnú prevenčnú
povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Obidve ustanovenia sledujú prakticky jeden
a ten istý právny záujem a síce počínať si v tomto prípade tak, aby pri užívaní, udržiavaní
bytu vlastník neohrozoval, nerušil ostatných a aby si počínal tak, aby druhému nespôsobil
škodu. Je dôležité, ale poukázať na skutočnosť, že generálna prevencia prichádza do úvahy,
len v prípadoch ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého
protiprávnosť sa posudzuje. Krajský súd mal za to, že generálna klauzula sa v tomto
prípade nepoužije vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu povinnosti vlastníka bytu podľa
zákona o bytoch a nebytových priestoroch.
Pre komplexnosť, ak by krajský súd posudzoval konanie aj z hľadiska
občianskoprávnej prevencie podľa § 415 Občianskeho zákonníka je dôležité posúdiť
správanie sa konajúceho pred vznikom škody, intenzitu konania, možnosť predvídať škodu
v konkrétnom prípade. Z ust. § 415 Občianskeho zákonníka nevyplýva kde presne končia
hranice prevenčnej povinnosti, a preto záleží na konkrétnych aspektoch jednotlivého
prípadu. V konkrétnom posudzovanom prípade navrhovateľka nepreukázala a ani netvrdila,
že by všeobecné správanie, prípadne konkrétne konanie odporkyne v 1) rade pred vznikom
udalosti naznačovalo, že by bola osobou, ktorá riadne byt neužíva, neudržiava, prípadne
nezabezpečuje jeho údržbu alebo, že by rušila alebo ohrozovala ostatných vo výkone ich
práv. Navrhovateľka taktiež neuviedla a ani nepreukázala či bola daná reálna možnosť
škodu predpokladať, t. j. najmä tým, že by v tomto prípade v rovine teórie odporkyňa v 1)
rade bola preukázateľne upozornená, že uvedená hadička je pokazená alebo je možné
v blízkej budúcnosti predpokladať, že sa pokazí, a preto je nevyhnutné vykonať opravu,
ktorú však odporkyňa v 1) rade nevykonala, čím by porušila všeobecnú prevenčnú
povinnosť. Taktiež navrhovateľka nepreukázala ani netvrdila či bolo nutné uskutočniť
nejaké konkrétne opatrenia vo vzťahu k pancierovej hadičke, prípadne vo vzťahu k nejakej
inej časti, ktorá s pancierovou hadičkou súvisí, ktoré by zamedzili vzniku škody a ktoré
odporkyňa v 1) rade neuskutočnila, čím by porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť.
Tvrdenie odporkyne v 1) rade, že počas svojej neprítomnosti v čase udalosti odstavila vodu
a kľúče nechala u svojej susedy pre prípady, že by bolo nevyhnutné sprístupniť byt, krajský
súd považuje za konanie z ktorého je možné odvodiť, že odporkyňa v 1) rade neporušila
ani povinnosť stanovenú jej v § 11 ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch.
Odvolateľka nenamietala, resp. nežiadala predložiť dôkaz na vykonanie údržby prívodu
vody osobami odborne spôsobilými, čo opätovne potvrdzuje, že odporkyňa v 1) rade
neporušila povinnosť stanovenú jej v § 11 ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch.
Vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané porušenie všeobecného právneho predpisu
ani porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, nebol naplnený zodpovednostný znak –
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou, keďže žiadna povinnosť porušená
nebola.
Čo sa týka výšky požadovanej škody, podklady predložené navrhovateľkou nie
sú dostatočné, s výnimkou listín vzťahujúcich sa na podlahy a kuchynskú linku, z ktorých
je preukázané, za akú cenu by tieto veci opravil tretí subjekt. Je potrebné však podotknúť,
že aj keby tieto doklady preukazovali výšku škody aspoň za poškodené podlahy a kuchynskú
linku, navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie ďalších zákonných
predpokladov zodpovednosti za škodu, a to protiprávne konanie a príčinnú súvislosť medzi
protiprávnym konaním a vznikom škody.
Súhrnom všetkých uvádzaných dôvodov odvolací súd odvolaniu navrhovateľky
vyhovieť nemohol a musel konštatovať jeho nedôvodnosť. Dodáva, že ďalšie odvolacie
argumenty, ktoré navrhovateľka uvádzala v odvolaní nemali podstatný význam pre právne
posúdenie veci.“
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 10 Co 91/2012 z 18. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bol odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013