Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 567/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. R., R., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., S.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 18. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013

mailom a 2. júla 2013 poštou doručená sťažnosť O. R. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“, resp. „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18.

apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka

je navrhovateľkou v súdnom spore o náhradu škody s príslušenstvom vedenom Okresným

súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd

rozsudkom z 3. mája 2012 „návrh navrhovateľky v celom rozsahu“ zamietol. O odvolaní

sťažovateľky rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom z 18. apríla 2013.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Podstata porušenia namietaného základného

práva spočíva v arbitrárnom procese a ústavne neudržateľnom prístupe súdov k predmetu

sporu, s takto určenou štruktúrou dokazovania.

K porušeniu môjho práva na riadny proces a spravodlivý proces v obraze, ktorý

poskytujú rozsudky došlo z dvoch viac menej principiálnych dôvodov: súdy jednak

neakceptovateľným spôsobom bagatelizovali flagrantné porušenia konkrétnych a najmä

kogentných ustanovení a to v tom, že nie len žalobca ale „účastníci sú povinní

prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky

potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu“...

Ďalej súdy neakceptovali ust. ..

Tu by som chcela zdôrazniť, že súd ani nemohol hodnotiť dôkazy, pretože nevykonal

žiadne dokazovanie v smere ako bola vykonaná údržba prívodu vody, či ju vykonala

odborná organizácia, či boli použité zodpovedajúce materiály. Napriek tomu,

že navrhovateľka trvala na vykonaní takýchto dôkazov...

Rozsudok krajského súdu nie je podložený dôkazmi, pretože podľa nášho názoru

riadne dokazovanie nebolo vykonané a navrhovateľke bola týmto spôsobom odňatá

možnosť preukázať tak zavinenie odporkyne ako aj výšku škody. Krajský súd nereagoval na

zásadné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní...

Všetko podstatné a dôležité bolo už uvedené v žalobe aj v odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku. Odvolací súd sa teda stotožnil s plytkým, nepresvedčivým

odôvodnením, opierajúcim sa nie o dôkazy, ale o vyjadrenia žalovaného...

Porušenie základného práva spočíva v tom, že neboli dodržané zákonom ustanovené

postupy.»

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 18. 04. 2013 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 18. 04. 2013 sa zrušuje

a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti okrem iného pripojila žalobu

z 18. januára 2012, rozsudok okresného súdu z 3. mája 2012, odvolanie sťažovateľky

z 23. mája 2012 a namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. z 18. apríla

2013.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. apríla 2013.

10. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

garantovaného základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom

porušil označené základné právo predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3.

Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi

odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok

a sťažovateľkou označeným základným právom podľa existuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala

opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní rozsudkom sp. zn. z 18. apríla

2013 sú zlučiteľné s označeným článkom .

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľky

(potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe

vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd oboznámil prvostupňové

rozhodnutie, odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie odporcov k nej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd..., ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal

účastník ( veta 1 ) v zákonom stanovenej lehote ( )

preskúmal vec v rozsahu danom v ust. a postupom podľa

v spojení s a rozsudok okresného súdu

potvrdil podľa

Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného (správne) súdom prvého

stupňa, vyplývajúceho z obsahu vykonaných dôkazov, záver súdu prvého stupňa má oporu

vo vykonanom dokazovaní: Vzhľadom však na to, že; súd prvého stupňa v písomnom

vyhotovení rozhodnutia svoje právne hodnotenie iba stroho a zužujúco zdôvodil, odvolací

súd považoval za svoju povinnosť vyjadriť sa k rozhodujúcim otázkam neopodstatnenosti

podaného návrhu a následne aj k vzneseným odvolacím argumentáciám navrhovateľky.

V konaní bolo preukázané, že odporkyňa v 1) rade je bezprostrednou susedou

navrhovateľky v bytovom dome na ulici... v R. a odporkyňa v 2) rade je správca bytov a

nebytových priestorov bytového domu na. uvádzanej adrese. Podaným návrhom sa

navrhovateľka domáhala voči odporkyni v 1) rade a odporkyni v 2) rade náhrady sumy

4 154,10 eur titulom škody, a to z dôvodu, že praskla pancierová hadička vedúca od

vodomeru do rozvodu do bytu odporkyne v 1) rade, čím došlo k zatečeniu jej bytu na

prízemí a vznikla jej škoda. Poukazovala najmä na zodpovednosť odporkyne v 1) rade

za škodu z dôvodu, že tá zanedbala všeobecnú prevenčnú povinnosť, porušila povinnosť

ustanovenú v § 11 ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch a nevyvrátila

domnienku zavinenia, ktorú vo svojom ust. predpokladá. Podľa

navrhovateľky odporkyňa v 2) rade je zodpovedná za škodu z dôvodu, že nenahlásila

ako správkyňa bytového domu túto udalosť poisťovni, čím porušila povinnosť danú

jej zákonom o bytoch a nebytových priestoroch a následne spôsobila jej škodu.

Navrhovateľka (odvolateľka) nerozporovala skutkové a právne názory okresného súdu voči

odporkyni v 2) rade, a to podstatný dôvod zamietnutia jej návrhu pre nedostatok pasívnej

legitimácie odporkyne v 2) rade v spore. V podanom odvolaní sa zamerala iba na skutkové

a právne závery okresného súdu voči odporkyni v 1) rade, preto krajský súd viazaný

obsahom a dôvodmi podaného odvolania ( ) v odvolacom prieskume

a v hodnotení odvolacích dôvodov sa zameral najmä na rozporované skutkové a právne

závery týkajúce sa vo vzťahu k odporkyni v 1) rade.

V ustanovení je upravená všeobecná zodpovednosť

za spôsobenú škodu, ktorá vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú

porušením právnej povinnosti, táto zodpovednosť je zodpovednosťou za zavinený právny

úkon.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno

uplatniť, ak sú splnené nasledovné predpoklady zodpovednosti za škodu, 1) porušenie

povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), 2) vznik škody ako majetkovej ujmy, 3)

existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, 4)

zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť

za predpokladané zavinenie). Ak boli predpoklady zodpovednosti poškodeným preukázané

(t. j. poškodený preukazuje a nesie dôkazné bremeno týkajúce sa porušenia povinnosti

škodcu, kauzálneho nexusu a škody) potom je možné zavinenie škodcu predpokladať,

ak škodca vyvrátiteľnou právnou domnienkou zavinenie nevyvráti.

Navrhovateľka v súdenej veci nepreukázala porušenie právnej povinnosti odporkyne

v 1) rade a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ako aj výšku

škody. Vzhľadom k tomu, že neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa týchto troch zložiek,

nie je možné predpokladať zavinenie odporkyne v 1) rade a následne nie je možné

od odporkyne v 1) rade ani požadovať vyvrátenie zavinenia...

Protiprávny úkon škodcu by v konkrétnej prejednávanej veci prichádzal do úvahy,

ak by poškodený preukázal, že škodca porušil právny predpis, t. j. v tomto prípade § 11

ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch alebo ak by porušil všeobecnú prevenčnú

povinnosť podľa . Obidve ustanovenia sledujú prakticky jeden

a ten istý právny záujem a síce počínať si v tomto prípade tak, aby pri užívaní, udržiavaní

bytu vlastník neohrozoval, nerušil ostatných a aby si počínal tak, aby druhému nespôsobil

škodu. Je dôležité, ale poukázať na skutočnosť, že generálna prevencia prichádza do úvahy,

len v prípadoch ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého

protiprávnosť sa posudzuje. Krajský súd mal za to, že generálna klauzula sa v tomto

prípade nepoužije vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu povinnosti vlastníka bytu podľa

zákona o bytoch a nebytových priestoroch.

Pre komplexnosť, ak by krajský súd posudzoval konanie aj z hľadiska

občianskoprávnej prevencie podľa je dôležité posúdiť

správanie sa konajúceho pred vznikom škody, intenzitu konania, možnosť predvídať škodu

v konkrétnom prípade. Z ust. nevyplýva kde presne končia

hranice prevenčnej povinnosti, a preto záleží na konkrétnych aspektoch jednotlivého

prípadu. V konkrétnom posudzovanom prípade navrhovateľka nepreukázala a ani netvrdila,

že by všeobecné správanie, prípadne konkrétne konanie odporkyne v 1) rade pred vznikom

udalosti naznačovalo, že by bola osobou, ktorá riadne byt neužíva, neudržiava, prípadne

nezabezpečuje jeho údržbu alebo, že by rušila alebo ohrozovala ostatných vo výkone ich

práv. Navrhovateľka taktiež neuviedla a ani nepreukázala či bola daná reálna možnosť

škodu predpokladať, t. j. najmä tým, že by v tomto prípade v rovine teórie odporkyňa v 1)

rade bola preukázateľne upozornená, že uvedená hadička je pokazená alebo je možné

v blízkej budúcnosti predpokladať, že sa pokazí, a preto je nevyhnutné vykonať opravu,

ktorú však odporkyňa v 1) rade nevykonala, čím by porušila všeobecnú prevenčnú

povinnosť. Taktiež navrhovateľka nepreukázala ani netvrdila či bolo nutné uskutočniť

nejaké konkrétne opatrenia vo vzťahu k pancierovej hadičke, prípadne vo vzťahu k nejakej

inej časti, ktorá s pancierovou hadičkou súvisí, ktoré by zamedzili vzniku škody a ktoré

odporkyňa v 1) rade neuskutočnila, čím by porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť.

Tvrdenie odporkyne v 1) rade, že počas svojej neprítomnosti v čase udalosti odstavila vodu

a kľúče nechala u svojej susedy pre prípady, že by bolo nevyhnutné sprístupniť byt, krajský

súd považuje za konanie z ktorého je možné odvodiť, že odporkyňa v 1) rade neporušila

ani povinnosť stanovenú jej v § 11 ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch.

Odvolateľka nenamietala, resp. nežiadala predložiť dôkaz na vykonanie údržby prívodu

vody osobami odborne spôsobilými, čo opätovne potvrdzuje, že odporkyňa v 1) rade

neporušila povinnosť stanovenú jej v § 11 ods. 1 Zákona o bytoch a nebytových priestoroch.

Vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané porušenie všeobecného právneho predpisu

ani porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, nebol naplnený zodpovednostný znak –

príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou, keďže žiadna povinnosť porušená

nebola.

Čo sa týka výšky požadovanej škody, podklady predložené navrhovateľkou nie

sú dostatočné, s výnimkou listín vzťahujúcich sa na podlahy a kuchynskú linku, z ktorých

je preukázané, za akú cenu by tieto veci opravil tretí subjekt. Je potrebné však podotknúť,

že aj keby tieto doklady preukazovali výšku škody aspoň za poškodené podlahy a kuchynskú

linku, navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie ďalších zákonných

predpokladov zodpovednosti za škodu, a to protiprávne konanie a príčinnú súvislosť medzi

protiprávnym konaním a vznikom škody.

Súhrnom všetkých uvádzaných dôvodov odvolací súd odvolaniu navrhovateľky

vyhovieť nemohol a musel konštatovať jeho nedôvodnosť. Dodáva, že ďalšie odvolacie

argumenty, ktoré navrhovateľka uvádzala v odvolaní nemali podstatný význam pre právne

posúdenie veci.“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219

ods. 2 v znení neskorších predpisov,

v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 18. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bol odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013