Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 61/2012
PDF · 210.09 KB
No categories available
II. ÚS 61/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,
M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 24 S 74/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2012 doručená sťažnosť Ing. P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
24 S 74/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
„Ako sťažovateľ podávam sťažnosť podľa ust. § 18 ods. 1 písm. f) zák. NR SR
č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 10. decembra 2010, č. 24S/74/2010-59, ktorý bol doručený môjmu právnemu
zástupcovi advokátovi, JUDr. J. K., so sídlom M., dňa 24. januára 2011... proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžhuv/3/2011 zo dňa 26. októbra 2011, ktorý
bol doručený môjmu právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. J. K., so sídlom M., dňa
19. decembra 2011... a ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok a proti rozhodnutiu
predsedníčky Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, B., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PP 147-2001 II/35-2010 z 31. marca 2010...
Namietam, že uvedenými rozhodnutiami boli porušené moje základné práva
a slobody na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd najmä tým, že uvedené orgány štátnej správy neochránili moje
autorské práva.
Domáham sa, aby Ústavný súd Slovenskej republiky takto rozhodol:
1. Základné právo Ing. P. L. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní orgánov štátnej správy, najmä
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/74/2010 z 10. decembra 2010
vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky v B. č. PP 147-2001 II/35-2010 z 31. marca 2010 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/74/2010 z 10. decembra
2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, na ďalšie konanie.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžhuv/3/2011
z 26. októbra 2011 zrušuje.
4. Ing. P. L. bytom M. súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ust.
§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde v sume (o ktorej rozhodne Ústavný súd Slovenskej
republiky), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť menovanému do 30 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastúpenia Ing. P. L. advokátovi do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, tvrdiac, že zo sociálnych dôvodov nie je schopný znášať
trovy právneho zastúpenia advokátom. Na podporu svojej žiadosti zároveň predložil
potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych
poplatkov, podľa ktorého mesto M. odporúča, aby sa žiadateľovi priznalo oslobodenie od
súdnych poplatkov, a rozhodnutie Sociálnej poisťovne B. č. 3708237690 o priznaní
starobného dôchodku vo výške 365,10 € mesačne.
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 61/2012 z 22. marca 2012 nevyhovel
sťažovateľovi a s jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom ho odkázal na Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“).
Rozhodnutím Centra sp. zn. 1 N 1175/12 z 23. apríla 2012 sťažovateľovi nebol
priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci ústavnej sťažnosti.
Krajský súd v Košiciach po návrhu sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia Centra,
rozsudkom č. k. 5 Sp. 10/2012-26 z 19. júna 2012 potvrdil rozhodnutie Centra.
Najvyšší súd po odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodnutím
sp. zn. 3 Sžo 47/2012 z 11. júna 2013 zrušil rozhodnutie krajského súdu a vrátil vec Centru.
Centrum rozhodnutím sp. zn. 7127/2013 z 24. októbra 2013 priznalo sťažovateľovi
nárok na poskytnutie právnej pomoci s finančnou účasťou 26 €, ktorú bol sťažovateľ
povinný uhradiť k rukám určeného advokáta JUDr. K.
Ústavný súd výzvou zo 4. novembra 2013 (doručenou 7. novembra 2013) vyzval
JUDr. K. na doplnenie sťažnosti sťažovateľa v lehote 5 dní.
Právny zástupca sťažovateľa v stanovenej lehote sťažnosť sťažovateľa nedoplnil,
ústavnému súdu doručil len plnú moc udelenú mu sťažovateľom a oznámil, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
Pri posudzovaní označených práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, ústavný
súd teda vychádzal z jeho sťažnosti z 12. februára 2012.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 S/74/2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 404/2013).
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd preto skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru,
že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie
jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu, ktorým
bol najvyšší súd. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrila právomoc
posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Odvolací súd vo veci
o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra
2011.
Ústavný súd odmietol podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
24 S 74/2010 z 10. decembra 2010, a to z dôvodu nedostatku svoje právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nijako nezdôvodnil, v čom vidí porušenie označených
práv najvyšším súdom. Jemu ustanovený advokát jeho sťažnosť v žiadnom smere nedoplnil.
Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska naplnenia obsahu
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ktorým je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00,
II. ÚS 465/2013) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd najmä uviedol:
«Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v danej veci
z predloženého administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že žalovaný správny
orgán preskúmavaným rozhodnutím zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu zo dňa 22. júla 2008 a uvedené rozhodnutie potvrdil.
Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 44 ods. 1, zákona
č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 435/2001 Z. z.“)
zamietol prihlášku žalobcu, doručenú žalovanému dňa 24. 1. 2001, ktorou žalobca požiadal
o udelenie patentu na vynález s názvom: „Spôsob prípravy potravín so znížením
nebezpečenstva degeneratívnych ochorení“, ktorého podstatou je...: „nebezpečné zárodky
v mäse sa podstatne znížia až likvidujú pri zvýšení teploty tepelnej úpravy nad 100°C
aj pomocou zvýšenia pracovného tlaku nad barometrický tlak“. Rozhodnutie odôvodnil tým,
že predmet prihlášky nespĺňa požiadavky na udelenie patentovej ochrany, pretože nie je
výsledkom vynálezcovskej činnosti, s poukazom na publikácie, ktoré opisujú inaktiváciu
priónov tepelným spracovaním... z ktorých vyvodil záver, že je zrejmé, že v prípade
inaktivácie alebo zníženia infekčných častíc ako prvá voľba odborníka je bežné ich tepelné
spracovanie.
Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že prvostupňové
rozhodnutie je vecne správne, keď nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by neboli zobraté do
úvahy, alebo ktoré by boli vykladané mylne, ani žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo nutné
prvostupňové rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Považoval za rozhodujúcu definíciu
vynálezu, ktorý je predmetom patentovej prihlášky, definíciu spôsobu prípravy potravín
v hlavnom nároku v pôvodnom podaní patentovej prihlášky, ktorým bol spôsob prípravy
potravín so znížením nebezpečenstva degeneratívnych ochorení, ktoré vyplývajú z anomálií
mäsovo-produkčných zvierat, vyznačujúci sa tým, že suroviny tepelne spracúvajú
v tlakových nádobách nad 100°C a nad barometrickým tlakom. Konštatoval, že pokiaľ
žalobca dodatočne 4. 10. 2001 dopĺňal znaky do patentovej prihlášky, ktoré v nej neboli
pôvodne obsiahnuté, takéto dodatočné dopĺňanie je všeobecne v patentovej praxi
považované za neprípustné a opravy v patentovej prihláške sú v rozpore s § 45 ods. 1
patentového zákona. Dospel k záveru, že z dokumentov, z ktorých zisťoval prvostupňový
správny orgán stav techniky označených v rozhodnutí ako „D1 - D4“ je zrejmé, že dávajú
odborníkovi informácie o tom, že inaktiváciu priónov, resp. zníženie infekčnosti ich
populácie je možné dosiahnuť vplyvom zvýšenej teploty po určitú dobu... Ďalej konštatoval,
že spôsob prípravy potravín tak, ako bol definovaný v hlavnom patentovom nároku
v pôvodnom podaní patentovej prihlášky, predstavuje taký spôsob zníženia infekčného
materiálu, ktorý pre odborníka zrejmým spôsobom vyplýva zo stavu techniky, a preto
považoval za správny záver prvostupňového správneho orgánu, že prihlásený vynález nie je
výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 patentového zákona a teda nespĺňa
podmienky na udelenie patentu podľa § 5 ods. 1 tohto zákona, z ktorých dôvodov prihláška
bola zamietnutá v súlade s § 44 ods. 1 zákona...
... Konštatoval, že takisto žalobcovo tvrdenie, podľa ktorého sa žalovaný zásadne
mýli v tom, že na spôsob prípravy potravín aplikoval dokumenty o spracovaní odpadu,
nemá oporu v patentovom zákone, keď ustanovenie § 7 ods. 2 patentového zákona je
jednoznačné. V tejto súvislosti poukázal na to, že za stav techniky sa považuje všetko, čo
bolo kdekoľvek pred dňom, od ktorého patrí prihlasovateľovi právo prednosti, sprístupnené
verejnosti akýmkoľvek spôsobom, to znamená, že do známeho stavu techniky patria nielen
riešenia z oblasti prípravy potravín, ale aj z iných oblastí, keďže riešenie známe v jednej
oblasti na vyriešenie problému v inej oblasti môže byť výsledkom vynálezcovskej činnosti
len vtedy, ak pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom, čo v tomto prípade nebolo
splnené. Argumentáciu žalovaného, že zo známych riešení inaktivácie infekčnosti mäsa pri
jeho likvidácii ako odpadu tepelným spracovaním pri teplotách nad 100°C a nad
barometrickým tlakom vyplýva pre odborníka zrejmým spôsobom... takisto možno znížiť
riziko infekčnosti suroviny aj pri príprave potravín, považoval za logickú a správnu. ...
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a následne jeho zrušenia a vrátenia
veci žalovanému na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobcu
a potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí prihlášky žalobcu na udelenie patentu
na vynález, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu
prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa
vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či
správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup
žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval v konečnej
platnosti o prihláške žalobcu na udelenie patentu na vynález s názvom: „Spôsob prípravy
potravín so znížením nebezpečia degeneratívnych ochorení“ podľa patentového zákona...
Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správne orgány oboch
stupňov v predmetnej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si
zadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne
právne posúdili a dôvody svojho rozhodnutia náležite zdôvodnili v odôvodnení svojich
rozhodnutí, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
považoval v súlade so zákonom.
Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O. s. p.) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je
podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu,
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.). Pri rozhodnutí, ktoré
správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),
preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2
O. s. p.).
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis zistil, že Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
rozhodnutím zo dňa 22. 7. 2008, č. PP 147-2001 zamietol patentovú prihlášku žalobcu zn.
PP 147-2001. Predsedníčka Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
na základe rozkladu žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňové rozhodnutie
potvrdila a rozklad zamietla. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
vyplýva, že sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa.
Žalovaný taktiež konštatoval, že vynález, ktorý bol predmetom prihlášky žalobcu, nebol
výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 patentového zákona, pretože pre
odborníka vyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky. Poukázal na to, že po preskúmaní
obsahov dokumentov D1-D4, hoci sa v nich spomínaný spôsob inaktivácie priónov, resp.
znížená infekčnosť ich populácie, neuvádza v súvislosti s prípravou potravín... Námietku
žalobcu voči dokumentom D1-D4 považoval za irelevantnú, pretože dokument D1
predstavuje medzinárodnú patentovú prihlášku a dokumenty D2-D4 sú odborné články
publikované v renomovaných vedeckých publikáciách, pričom informácie uvedené v týchto
dokumentoch nie je odborník motivovaný spochybňovať alebo ich považovať za chybné,
pokiaľ neskoršie zverejnené dokumenty nedokazujú opak alebo nevyvracajú to, čo bolo
v týchto dokumentoch uvedené, ako aj, že patentový zákon pre dokumenty, ktoré sú
namietané voči novosti alebo vynálezcovskej činnosti, nestanovuje žiadne podmienky.
Ďalej odvolací súd zistil, že žalobca ako prihlasovateľ podal prihlášku vynálezu dňa
24. 1. 2001 zapísanú pod sp. zn. PP 147-2001 s nasledujúcim znením patentových nárokov:
„Spôsob prípravy potravín so znížením nebezpečia degeneratívnych ochorení, ktoré
vyplývajú z anomálií mäsovoprodukčných zvierat, vyznačujúcich sa tým, že sa suroviny
tepelne spracúvajú v tlakových nádobách nad 100°C a nad barometrickým tlakom“...
Aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne so súdom prvého stupňa zo skutkových
zistení vyplývajúcich z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správne orgány
oboch stupňov sa v predmetnej veci prihláškou žalobcu ako prihlasovateľa vynálezu
náležite zaoberali a správne posudzovali, či navrhované riešenie vynálezu spĺňa zákonné
podmienky patentu v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 5 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1,
2, s § 8 ods. 1 a s § 9 patentového zákona.
Predpokladom uznania riešenia vynálezu predkladaného prihlasovateľom za patent
je splnenie kogentných podmienok zákonom stanovených v právnych normách § 5 ods. 1
v spojení s § 7 ods. 1, 2, s § 8 ods. 1 a s § 9 patentového zákona, teda riešenie je nové,
zahŕňa vynálezcovskú činnosť a je priemyselne využiteľné, pričom vynález sa považuje
za nový, ak nie je súčasťou stavu techniky a za stav techniky sa považuje všetko, čo bolo
kdekoľvek pred dňom, od ktorého patrí prihlasovateľovi právo prednosti (§ 36),
sprístupnené verejnosti akýmkoľvek spôsobom, súčasne vynález sa považuje za výsledok
vynálezcovskej činnosti, ak pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky
a za priemyselne využiteľný sa považuje, ak sa jeho predmet môže vyrábať alebo sa môže
využívať v akomkoľvek odvetví, najmä v odvetví priemyslu a pôdohospodárstva.
Len vynálezom, ktoré spĺňajú podmienky ustanovené patentovým zákonom, udeľuje Úrad
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky podľa § 4 zákona č. 545/2001 Z. z. patenty,
inak prihlášku zamietne podľa § 44 ods. 1 uvedeného zákona.
Správne orgány oboch stupňov v danej veci konštatovali, že vynález, ktorý bol
predmetom prihlášky žalobcu, nebol výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1
patentového zákona...»
Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu
považovať za dostatočné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejaví ako arbitrárne či
zjavne neodôvodnené. Samotná okolnosť, že sťažovateľ zastáva odlišný názor, nemôže
sama osebe znamenať porušenie označených práv.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 567/2013).
Ústavný súd je toho názoru, že medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu
a namietaným porušením práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru niet súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08, I. ÚS 567/2013), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013