Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 61/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,

M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 doručená sťažnosť Ing. P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. októbra 2011.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Ako sťažovateľ podávam sťažnosť podľa ust. § 18 ods. 1 písm. f) zák. NR SR

č. v znení neskorších predpisov proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 10. decembra 2010, č. -59, ktorý bol doručený môjmu právnemu

zástupcovi advokátovi, JUDr. J. K., so sídlom M., dňa 24. januára 2011... proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 26. októbra 2011, ktorý

bol doručený môjmu právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. J. K., so sídlom M., dňa

19. decembra 2011... a ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok a proti rozhodnutiu

predsedníčky Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, B., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PP 147-2001 II/35-2010 z 31. marca 2010...

Namietam, že uvedenými rozhodnutiami boli porušené moje základné práva

a slobody na súdnu a inú ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd najmä tým, že uvedené orgány štátnej správy neochránili moje

autorské práva.

Domáham sa, aby Ústavný súd Slovenskej republiky takto rozhodol:

1. Základné právo Ing. P. L. na súdnu a inú ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní orgánov štátnej správy, najmä

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. decembra 2010

vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky v B. č. PP 147-2001 II/35-2010 z 31. marca 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. decembra

2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, na ďalšie konanie.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. októbra 2011 zrušuje.

4. Ing. P. L. bytom M. súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ust.

v sume (o ktorej rozhodne Ústavný súd Slovenskej

republiky), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť menovanému do 30 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastúpenia Ing. P. L. advokátovi do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, tvrdiac, že zo sociálnych dôvodov nie je schopný znášať

trovy právneho zastúpenia advokátom. Na podporu svojej žiadosti zároveň predložil

potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych

poplatkov, podľa ktorého mesto M. odporúča, aby sa žiadateľovi priznalo oslobodenie od

súdnych poplatkov, a rozhodnutie Sociálnej poisťovne B. č. 3708237690 o priznaní

starobného dôchodku vo výške 365,10 € mesačne.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 22. marca 2012 nevyhovel

sťažovateľovi a s jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom ho odkázal na Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“).

Rozhodnutím Centra sp. zn. z 23. apríla 2012 sťažovateľovi nebol

priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci ústavnej sťažnosti.

Krajský súd v Košiciach po návrhu sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia Centra,

rozsudkom č. k. 5 Sp. 10/2012-26 z 19. júna 2012 potvrdil rozhodnutie Centra.

Najvyšší súd po odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodnutím

sp. zn. z 11. júna 2013 zrušil rozhodnutie krajského súdu a vrátil vec Centru.

Centrum rozhodnutím sp. zn. z 24. októbra 2013 priznalo sťažovateľovi

nárok na poskytnutie právnej pomoci s finančnou účasťou 26 €, ktorú bol sťažovateľ

povinný uhradiť k rukám určeného advokáta JUDr. K.

Ústavný súd výzvou zo 4. novembra 2013 (doručenou 7. novembra 2013) vyzval

JUDr. K. na doplnenie sťažnosti sťažovateľa v lehote 5 dní.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovenej lehote sťažnosť sťažovateľa nedoplnil,

ústavnému súdu doručil len plnú moc udelenú mu sťažovateľom a oznámil, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

Pri posudzovaní označených práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, ústavný

súd teda vychádzal z jeho sťažnosti z 12. februára 2012.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (, ).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd preto skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru,

že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu, ktorým

bol najvyšší súd. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrila právomoc

posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Odvolací súd vo veci

o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. z 26. októbra

2011.

Ústavný súd odmietol podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. decembra 2010, a to z dôvodu nedostatku svoje právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2011

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nijako nezdôvodnil, v čom vidí porušenie označených

práv najvyšším súdom. Jemu ustanovený advokát jeho sťažnosť v žiadnom smere nedoplnil.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska naplnenia obsahu

základného práva na súdnu ochranu ( ), ktorým je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd najmä uviedol:

«Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v danej veci

z predloženého administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že žalovaný správny

orgán preskúmavaným rozhodnutím zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu zo dňa 22. júla 2008 a uvedené rozhodnutie potvrdil.

Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 44 ods. 1, zákona

č. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

zamietol prihlášku žalobcu, doručenú žalovanému dňa 24. 1. 2001, ktorou žalobca požiadal

o udelenie patentu na vynález s názvom: „Spôsob prípravy potravín so znížením

nebezpečenstva degeneratívnych ochorení“, ktorého podstatou je...: „nebezpečné zárodky

v mäse sa podstatne znížia až likvidujú pri zvýšení teploty tepelnej úpravy nad 100°C

aj pomocou zvýšenia pracovného tlaku nad barometrický tlak“. Rozhodnutie odôvodnil tým,

že predmet prihlášky nespĺňa požiadavky na udelenie patentovej ochrany, pretože nie je

výsledkom vynálezcovskej činnosti, s poukazom na publikácie, ktoré opisujú inaktiváciu

priónov tepelným spracovaním... z ktorých vyvodil záver, že je zrejmé, že v prípade

inaktivácie alebo zníženia infekčných častíc ako prvá voľba odborníka je bežné ich tepelné

spracovanie.

Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že prvostupňové

rozhodnutie je vecne správne, keď nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by neboli zobraté do

úvahy, alebo ktoré by boli vykladané mylne, ani žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo nutné

prvostupňové rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Považoval za rozhodujúcu definíciu

vynálezu, ktorý je predmetom patentovej prihlášky, definíciu spôsobu prípravy potravín

v hlavnom nároku v pôvodnom podaní patentovej prihlášky, ktorým bol spôsob prípravy

potravín so znížením nebezpečenstva degeneratívnych ochorení, ktoré vyplývajú z anomálií

mäsovo-produkčných zvierat, vyznačujúci sa tým, že suroviny tepelne spracúvajú

v tlakových nádobách nad 100°C a nad barometrickým tlakom. Konštatoval, že pokiaľ

žalobca dodatočne 4. 10. 2001 dopĺňal znaky do patentovej prihlášky, ktoré v nej neboli

pôvodne obsiahnuté, takéto dodatočné dopĺňanie je všeobecne v patentovej praxi

považované za neprípustné a opravy v patentovej prihláške sú v rozpore s § 45 ods. 1

patentového zákona. Dospel k záveru, že z dokumentov, z ktorých zisťoval prvostupňový

správny orgán stav techniky označených v rozhodnutí ako „D1 - D4“ je zrejmé, že dávajú

odborníkovi informácie o tom, že inaktiváciu priónov, resp. zníženie infekčnosti ich

populácie je možné dosiahnuť vplyvom zvýšenej teploty po určitú dobu... Ďalej konštatoval,

že spôsob prípravy potravín tak, ako bol definovaný v hlavnom patentovom nároku

v pôvodnom podaní patentovej prihlášky, predstavuje taký spôsob zníženia infekčného

materiálu, ktorý pre odborníka zrejmým spôsobom vyplýva zo stavu techniky, a preto

považoval za správny záver prvostupňového správneho orgánu, že prihlásený vynález nie je

výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 patentového zákona a teda nespĺňa

podmienky na udelenie patentu podľa § 5 ods. 1 tohto zákona, z ktorých dôvodov prihláška

bola zamietnutá v súlade s § 44 ods. 1 zákona...

... Konštatoval, že takisto žalobcovo tvrdenie, podľa ktorého sa žalovaný zásadne

mýli v tom, že na spôsob prípravy potravín aplikoval dokumenty o spracovaní odpadu,

nemá oporu v patentovom zákone, keď ustanovenie § 7 ods. 2 patentového zákona je

jednoznačné. V tejto súvislosti poukázal na to, že za stav techniky sa považuje všetko, čo

bolo kdekoľvek pred dňom, od ktorého patrí prihlasovateľovi právo prednosti, sprístupnené

verejnosti akýmkoľvek spôsobom, to znamená, že do známeho stavu techniky patria nielen

riešenia z oblasti prípravy potravín, ale aj z iných oblastí, keďže riešenie známe v jednej

oblasti na vyriešenie problému v inej oblasti môže byť výsledkom vynálezcovskej činnosti

len vtedy, ak pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom, čo v tomto prípade nebolo

splnené. Argumentáciu žalovaného, že zo známych riešení inaktivácie infekčnosti mäsa pri

jeho likvidácii ako odpadu tepelným spracovaním pri teplotách nad 100°C a nad

barometrickým tlakom vyplýva pre odborníka zrejmým spôsobom... takisto možno znížiť

riziko infekčnosti suroviny aj pri príprave potravín, považoval za logickú a správnu. ...

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a následne jeho zrušenia a vrátenia

veci žalovanému na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobcu

a potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí prihlášky žalobcu na udelenie patentu

na vynález, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu

prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa

vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či

správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup

žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval v konečnej

platnosti o prihláške žalobcu na udelenie patentu na vynález s názvom: „Spôsob prípravy

potravín so znížením nebezpečia degeneratívnych ochorení“ podľa patentového zákona...

Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správne orgány oboch

stupňov v predmetnej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si

zadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne

právne posúdili a dôvody svojho rozhodnutia náležite zdôvodnili v odôvodnení svojich

rozhodnutí, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

považoval v súlade so zákonom.

Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy

(§ a nasl. ) je posudzovať, či správny orgán

vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie

rozhodnutia, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané

náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je

podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu,

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ). Pri rozhodnutí, ktoré

správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),

preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2

).

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis zistil, že Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky

rozhodnutím zo dňa 22. 7. 2008, č. PP 147-2001 zamietol patentovú prihlášku žalobcu zn.

PP 147-2001. Predsedníčka Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky

na základe rozkladu žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňové rozhodnutie

potvrdila a rozklad zamietla. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu

vyplýva, že sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa.

Žalovaný taktiež konštatoval, že vynález, ktorý bol predmetom prihlášky žalobcu, nebol

výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 patentového zákona, pretože pre

odborníka vyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky. Poukázal na to, že po preskúmaní

obsahov dokumentov D1-D4, hoci sa v nich spomínaný spôsob inaktivácie priónov, resp.

znížená infekčnosť ich populácie, neuvádza v súvislosti s prípravou potravín... Námietku

žalobcu voči dokumentom D1-D4 považoval za irelevantnú, pretože dokument D1

predstavuje medzinárodnú patentovú prihlášku a dokumenty D2-D4 sú odborné články

publikované v renomovaných vedeckých publikáciách, pričom informácie uvedené v týchto

dokumentoch nie je odborník motivovaný spochybňovať alebo ich považovať za chybné,

pokiaľ neskoršie zverejnené dokumenty nedokazujú opak alebo nevyvracajú to, čo bolo

v týchto dokumentoch uvedené, ako aj, že patentový zákon pre dokumenty, ktoré sú

namietané voči novosti alebo vynálezcovskej činnosti, nestanovuje žiadne podmienky.

Ďalej odvolací súd zistil, že žalobca ako prihlasovateľ podal prihlášku vynálezu dňa

24. 1. 2001 zapísanú pod sp. zn. -2001 s nasledujúcim znením patentových nárokov:

„Spôsob prípravy potravín so znížením nebezpečia degeneratívnych ochorení, ktoré

vyplývajú z anomálií mäsovoprodukčných zvierat, vyznačujúcich sa tým, že sa suroviny

tepelne spracúvajú v tlakových nádobách nad 100°C a nad barometrickým tlakom“...

Aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne so súdom prvého stupňa zo skutkových

zistení vyplývajúcich z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správne orgány

oboch stupňov sa v predmetnej veci prihláškou žalobcu ako prihlasovateľa vynálezu

náležite zaoberali a správne posudzovali, či navrhované riešenie vynálezu spĺňa zákonné

podmienky patentu v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 5 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1,

2, s § 8 ods. 1 a s § 9 patentového zákona.

Predpokladom uznania riešenia vynálezu predkladaného prihlasovateľom za patent

je splnenie kogentných podmienok zákonom stanovených v právnych normách § 5 ods. 1

v spojení s § 7 ods. 1, 2, s § 8 ods. 1 a s § 9 patentového zákona, teda riešenie je nové,

zahŕňa vynálezcovskú činnosť a je priemyselne využiteľné, pričom vynález sa považuje

za nový, ak nie je súčasťou stavu techniky a za stav techniky sa považuje všetko, čo bolo

kdekoľvek pred dňom, od ktorého patrí prihlasovateľovi právo prednosti (§ 36),

sprístupnené verejnosti akýmkoľvek spôsobom, súčasne vynález sa považuje za výsledok

vynálezcovskej činnosti, ak pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky

a za priemyselne využiteľný sa považuje, ak sa jeho predmet môže vyrábať alebo sa môže

využívať v akomkoľvek odvetví, najmä v odvetví priemyslu a pôdohospodárstva.

Len vynálezom, ktoré spĺňajú podmienky ustanovené patentovým zákonom, udeľuje Úrad

priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky podľa patenty,

inak prihlášku zamietne podľa § 44 ods. 1 uvedeného zákona.

Správne orgány oboch stupňov v danej veci konštatovali, že vynález, ktorý bol

predmetom prihlášky žalobcu, nebol výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1

patentového zákona...»

Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu

považovať za dostatočné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejaví ako arbitrárne či

zjavne neodôvodnené. Samotná okolnosť, že sťažovateľ zastáva odlišný názor, nemôže

sama osebe znamenať porušenie označených práv.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , , ).

Ústavný súd je toho názoru, že medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu

a namietaným porušením práv sťažovateľa podľa a

dohovoru niet súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013