Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 465/2013
PDF · 203.75 KB
No categories available
II. ÚS 465/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 17, čl. 46 ods.1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 5, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava IV
pod sp. zn. 0 Tp 102/13 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Tpo 49/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2013 doručená sťažnosť J. T., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 0 Tp 102/13 a Krajským súdom
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tpo 49/2013. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 19. augusta 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že pre podozrenie zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189
ods. 1 Trestného zákona uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/13 zo 14. júla 2013 bol
sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ spáchanie skutku, za ktorý je trestne stíhaný, poprel, okresnému súdu predložil
písomný sľub, ktorý však tento neprijal. Taktiež jeho obhajca ako dôveryhodná osoba
(priateľ starých rodičov a rodičov sťažovateľa) prevzal záruku za jeho ďalšie správanie.
Ani túto okresný súd neprijal, keďže sa cítil byť viazaný rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorého treba považovať postavenie
obhajcu a dôveryhodnej osoby za vzťah vzájomne sa vylučujúci. Obhajca sťažovateľa
sa domáhal aj nahradenia väzby dohľadom ustanoveného probačného a mediačného
úradníka, avšak o tomto návrhu okresný súd, ale ani krajský súd nerozhodli, a to aj napriek
tomu, že tento inštitút mohol byť uprednostnený pred väzbou aj bez písomného sľubu
sťažovateľa ako obvineného.
Proti vzatiu do väzby podal sťažovateľ hneď do zápisnice sťažnosť, ktorú zdôvodnil
tým, že chýba materiálny dôvod väzby a označený skutok nevykazuje základné znaky
skutkovej podstaty trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona,
keďže by mohol byť iba priestupkom.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013 bola sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. K zamietnutiu sťažnosti došlo skôr, ako bolo
uznesenie okresného súdu doručené sťažovateľovi a jeho obhajcovi, teda skôr,
ako sa sťažovateľ dozvedel, že jeho stíhanie pre „bankovú lúpež“ je jediným dôvodom
na splnenie väzobnej podmienky obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Návrh uvedený
v zápisnici okresného súdu ani len nespomenul. Vzhľadom na to, že ani v prípade odsúdenia
za skutok uvedený v obvinení by sťažovateľovi nebol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody, ani odsúdením by mu nebolo zabránené pokračovať v páchaní trestnej činnosti.
Chýba teda logika tzv. pokračovacej väzby, a to tým skôr, že tretí „spolupáchateľ“
bol prepustený.
Sťažovateľ nesúhlasí so závermi všeobecných súdov. Skutok nespáchal, dosiaľ
nebol súdne trestaný, viedol riadny život a neexistuje žiaden dôkaz svedčiaci o tom,
že by po prepustení z väzby mal pokračovať v nejakej trestnej činnosti. Poškodeného
niekoľkokrát stretol, no napriek tomu sa nič nestalo. To treba považovať za nevyvrátiteľný
argument. Navyše, prísľub, dôveryhodná osoba a probačný úradník by nutne a hravo
nahradili väzbu.
Pravdou je, že jedinou skutočnosťou vrhajúcou zlé svetlo na sťažovateľa je to,
že je trestne stíhaný pre trestný čin lúpeže. Stíhaného skutku sa však nikdy nedopustil
a neexistujú ani presvedčivé dôkazy.
Sťažovateľ sa mal v auguste zúčastniť dodatočných prijímacích skúšok na strednú
školu, aby si doplnil vzdelanie, čo však vzhľadom na väzbu nemôže absolvovať. Ak by bol
taký, akým ho „chcú mať kriminalisti“, tak by si nechcel zvyšovať kvalifikáciu.
Postupom všeobecných súdov bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie. Uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi doručené až 22. júla 2013, t. j. dávno
potom, ako krajský súd 18. júla 2013 rozhodol o sťažnosti. Keby bolo uznesenie okresného
súdu doručené ešte pred rozhodnutím krajského súdu, sťažovateľ by namietal, že okresný
súd sa otázkou ustanovenia probačného a mediačného úradníka vôbec nezaoberal. Pritom
v zápisnici z konania vedeného okresným súdom je tento návrh obhajcu uvedený. Pokiaľ
na to krajský súd „nereagoval“, porušil čl. 13 dohovoru.
Sťažovateľ 2. augusta 2013 podal žiadosť o prepustenie z väzby spolu so žiadosťou
o nahradenie väzby podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestného
poriadku.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom
pod sp. zn. 0 Tp 102/2013 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Tpo 49/2013 s tým, aby boli
uznesenia okresného súdu zo 14. júla 2013 a krajského súdu z 18. júla 2013 zrušené
a sťažovateľ bol prepustený na slobodu. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia
vo výške 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 €.
II.
Z uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-455/1-OVK-B4-
2013 z 10. júla 2013 vyplýva, že sťažovateľ sa spolu s ďalšími dvomi osobami mal dopustiť
zločinu vydierania v spolupáchateľstve podľa § 20 a§ 189 ods. 1 Trestného zákona,
a to tak, že začiatkom júna 2013 mal začať vulgárne nadávať poškodenej a pýtať sa jej,
či chce mať problémy. Zároveň mal od nej pýtať finančnú hotovosť 300 € aj s pokutou
za dlh 120 € so slovami, že poškodenej „rozjebe“ hlavu kvôli finančnej pohľadávke J. M.
u sťažovateľa za sprostredkovanie pervitínu.
Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2013 zo 14. júla 2013 vyplýva inter
alia, že sťažovateľ spáchanie skutku poprel. Obhajca predložil písomný sľub sťažovateľa
v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a zároveň sám ponúkol prevzatie záruky
za sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ako jeho obhajca, keďže
sťažovateľa pozná od jeho narodenia. Ide o rodinného známeho, pričom obsahom ponuky
je schopnosť obhajcu „zabezpečiť“ sťažovateľa v mieste jeho aktuálneho bydliska,
s čím sťažovateľ súhlasí. Obhajca považuje výrok uznesenia o vznesení obvinenia
za nezákonný a nepreskúmateľný. Nevykazuje známky prečinu či zločinu. Mohlo by ísť
nanajvýš o priestupok. Bolo by vhodné, aby okresný súd ustanovil probačného
a mediačného úradníka, ktorý v súčinnosti s obhajcom ako osobou podávajúcou záruku
môže reálne zabezpečiť splnenie sľubu daného sťažovateľom. Žiada preto, aby bol
sťažovateľ prepustený na slobodu, keďže nie sú splnené dôvody na jeho vzatie do väzby.
Alternatívne žiada väzbu nahradiť prijatím záruky podanej obhajcom, prijatím sľubu
sťažovateľa a ustanovením probačného úradníka, ktorý by už uvedené obmedzenia
kontroloval a dozoroval. Po vyhlásení uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby, neprijatí
písomného sľubu sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a neprijatí
záruky obhajcu za ďalšie správanie sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku bolo uznesenie odôvodnené a bolo dané poučenie o práve podať proti nemu
sťažnosť v lehote troch dní od jeho oznámenia. Sťažovateľ po porade s obhajcom vyhlásil,
že podáva sťažnosť, ktorú takto zdôvodnil: „Proti uzneseniu o vzatí do väzby podávam
sťažnosť z toho dôvodu, že napriek tomu, že chýba materiálny dôvod a uznesenie o vznesení
obvinenia je v rozpore so zákonom, pretože označený skutok v bode dva zásadne nevykazuje
základné znaky zločinu, vydierania podľa § 189 ods. 1 a vôbec nevysvetľuje v zmysle § 206
ods. 3 Tr. por., prečo tento skutok nie je priestupkom podľa § 49 ods. 1 písm. c). Keď
akceptoval súdu tento neodstrániteľný problém a nemal splnenú podmienku
pre rozhodovanie o väzbe, je odôvodnenie mierne povedané nedostačujúce v rozpore
so zákonom. Písomný prísľub samotného obvineného pri akceptácii splnenia materiálnej
podmienky je dostačujúci, napriek tomu, že sudkyňa osobu obvineného nepovažuje
za dôveryhodnú. T. doposiaľ nebol súdne trestaný, viedol riadne život, od 05. 07. 2013 má
takpovediac lukratívne zamestnanie a ani len náznakom neexistuje žiaden konkrétny dôkaz,
žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že po prepustení z väzby by mal
pokračovať v trestnej činnosti, neviem v akej, neviem ako a neviem prečo by tak mal robiť.
Žiadam, aby súd, aby preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa, toto v celom rozsahu
zrušil a obvineného ihneď prepustil na slobodu.“
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/13 zo 14. júla 2013 vyplýva, že ním bol
sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku od 10. júla 2013
o 22.30 h, pričom písomný sľub sťažovateľa a záruka jeho obhajcu podľa § 80 ods. 1
písm. a) a b) Trestného poriadku neboli prijaté. Podľa názoru okresného súdu dôvodnosť
stíhania sťažovateľa je potvrdená výsluchom poškodenej, svedkov a listinnými dôkazmi.
Sťažovateľ nemá trvalý zdroj príjmu, aj keď je podľa vlastného vyjadrenia samostatne
zárobkovou činnou osobou. Skutku, pre ktorý je stíhaný, sa dopustil napriek tomu, že je
voči nemu vedené trestné stíhanie pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c)
Trestného zákona, teda pre násilnú trestnú činnosť. Hrozí preto reálna obava, že v prípade
ponechania na slobode bude pokračovať v páchaní násilnej a majetkovej trestnej činnosti.
Sľub sťažovateľa nebolo možné akceptovať, a to vzhľadom na jeho osobu a doterajšie
správanie vrátane spáchania ďalšieho násilného zločinu, ku ktorému malo dôjsť 5. apríla
2012. Prevzatie záruky obhajcom sťažovateľa treba považovať za nedostatočné, pričom
zároveň existujú pochybnosti, či nejde o stret záujmov v prípade osoby, ktorá vykonáva
jednak obhajobu a jednak ponúka prevzatie záruky za ďalšie správanie sťažovateľa.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013 vyplýva,
že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 102/2013 zo 14. júla 2013. Podľa názoru krajského súdu dosiaľ zistené
skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, sa stal, vykazuje
znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že sa na jeho spáchaní podieľal
aj sťažovateľ. Krajský súd si v tejto súvislosti osvojuje závery okresného súdu bez potreby
ich znovu opakovať. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva reálna obava z následkov
predpokladaných v tomto ustanovení. Dosiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,
že skutok bol spáchaný spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia,
pričom existujú preukázateľné dôvody na podozrenie, že skutok bol spáchaný
aj sťažovateľom. Najmarkantnejším dôkazom je zápisnica o konfrontácii medzi
sťažovateľom a poškodenou z 11. júla 2013, z ktorej jednoznačne vyplýva, že poškodená
usvedčovala zo spáchania skutku aj sťažovateľa. Skutočnosti, o ktorých hovorila poškodená
pri konfrontácii, resp. vo výpovedi, preukazuje aj zápisnica o rekognícii osoby z 11. júla
2013. Z lustrácie v systéme AVÍZO vyplýva, že sťažovateľ je v súčasnosti stíhaný
pre zločin lúpeže. So zreteľom na uvedené skutočnosti sťažnostné námietky smerujúce
proti konkrétnym dôvodom väzby sú neopodstatnené. Krajský súd nepovažoval písomný
sľub za opodstatnený, a to jednak s poukazom na okolnosti prípadu, ale aj vzhľadom
na osobu sťažovateľa, proti ktorému sa už vedie aj ďalšie trestné stíhanie pre iný násilný
trestný čin. Nahradenie väzby sľubom treba v posudzovanej veci považovať z materiálneho
hľadiska za absolútne nedostačujúce a formálne. Za daných okolností nemožno dôvodne
očakávať, že sľub by bol vôbec schopný nahradiť preventívnu väzbu. Pokiaľ ide o neprijatie
záruky za ďalšie správanie sťažovateľa jeho obhajcom, krajský súd je toho názoru,
že obhajca nemôže byť zároveň dôveryhodnou osobou v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku vo veci, v ktorej je činný ako obhajca, a to bez ohľadu
na skutočnosť, či obhajobu vykonáva na základe plnej moci alebo na základe ustanovenia
z úradnej moci. Vyplýva to zo stretu záujmov náležitej obhajoby obvineného
s podmienkami poskytovania záruky za ďalšie správanie obvineného. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje na viaceré judikáty najvyššieho súdu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 0 Tp 102/13, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým
je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo
podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu aj využil.
Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom
pod sp. zn. 4 Tpo 49/2013.
Námietku sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd nijako nerozhodol o návrhu jeho
obhajcu nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, pričom ani krajský súd tento nedostatok neodstránil, treba
považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Zo zápisnice okresného súdu zo 14. júla 2013 naozaj vyplýva, že obhajca sťažovateľa
požiadal aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako
je nepochybné aj to, že okresný súd o tomto návrhu nerozhodol.
Hoci sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v tejto nenamietal,
že nebolo rozhodnuté o uvedenej žiadosti obhajcu. Možno preto urobiť záver, že hoci
sťažovateľ z formálneho hľadiska využil riadny opravný prostriedok proti uzneseniu
okresného súdu, z materiálneho hľadiska však túto námietku neuplatnil, a preto nevyužil
z toho pohľadu možnosť domáhať sa nápravy porušeného práva v opravnom konaní
vedenom krajským súdom. Krajský súd sa touto neuplatnenou námietkou potom ani
nezaoberal.
Sťažovateľ naznačuje, že v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu
námietku neuplatnil preto, lebo nevedel o tom, že okresný súd sa návrhom na nahradenie
väzby podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vlastne nezaoberal, keďže krajský súd
rozhodol o sťažnosti skôr, ako bolo písomné vyhotovenia uznesenia okresného súdu
sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené. Túto argumentáciu sťažovateľa možno
z obsahového hľadiska hodnotiť ako tvrdenie, podľa ktorého nevyužil možnosť ochrany
porušeného práva v konaní pred všeobecným súdom z dôvodu hodného osobitného zreteľa,
čo by v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde dávalo ústavnému súdu možnosť prijať
túto časť sťažnosti na ďalšie konanie aj napriek nevyčerpaniu účinného prostriedku nápravy
v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu nevidí možnosť postupu podľa § 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Uznesenie okresného súdu zo 14. júla 2013 bolo vyhlásené za osobnej prítomnosti
sťažovateľa a jeho obhajcu, pričom z vyhláseného výroku je jednoznačné, že bolo
rozhodnuté iba o návrhoch na nahradenie väzby sťažovateľa inštitútmi vyplývajúcimi
z ustanovenia § 80 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, nie teda o návrhu podľa § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ a jeho obhajca preto už pri vyhlásení
uznesenia museli vedieť o pochybení, ktorého sa podľa nich okresný súd dopustil.
Nezodpovedá skutočnosti, že sa o ňom dozvedeli až doručením písomného vyhotovenia
uznesenia. Zároveň to znamená, že uvedený dôvod nemožno považovať za dôvod hodný
osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa týkajúce sa opodstatnenosti
vzatia sťažovateľa do väzby nemožno považovať za dôvodné. Argumentácia všeobecných
súdov je v uvedenom smere konkrétna, výstižná a presvedčivá, a to tak pokiaľ
ide o existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
ako aj o ustálenie, podľa ktorého je sťažovateľ podozrivý zo spáchania označeného
trestného činu. To isté sa vzťahuje aj na stanovisko, podľa ktorého neprichádzalo do úvahy
nahradenie väzby niektorým z inštitútov vyplývajúcich z ustanovenia § 80 ods. 1 písm. a)
a b) Trestného poriadku. Skutočnosť, že sťažovateľ má v uvedených súvislostiach odlišný
názor, nezakladá sama osebe porušenie označených práv.
Nemožno akceptovať ani argument sťažovateľa, podľa ktorého sa až z doručeného
písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu dozvedel, že jediným konkrétnym
skutkovým dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku má byť
okolnosť, že je stíhaný aj za trestný čin lúpeže. Keďže uznesenie okresného súdu mu bolo
doručené až potom, ako už krajský súd rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, nemal
vlastne dostatočnú možnosť rozvinúť svoju obhajobu v tomto ohľade.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti poukazuje na zápisnicu z konania okresného súdu
zo 14. júla 2013, z ktorej je nepochybné (nepopiera to ani sťažovateľ), že po vyhlásení
uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby bolo toto uznesenie konajúcou sudkyňou pre
prípravné konanie ústne odôvodnené. Nemožno mať pochybnosti ani o tom, že existenciu
väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vyvodzoval okresný súd
v rámci ústneho odôvodnenia uznesenia zo skutočnosti, že sťažovateľ je trestne stíhaný
aj pre trestný čin lúpeže. To potvrdzuje aj sťažovateľ, keď tvrdí, že predpokladal existenciu
aj nejakých ďalších dôvodov preventívnej väzby, čo sa však z doručeného uznesenia
nepotvrdilo. V konečnom dôsledku to znamená, že v naznačenej súvislosti sťažovateľ
mal dostatok informácií na základe ústneho odôvodnenia uznesenia.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013