Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 465/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia , a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 5, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava IV

pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2013 doručená sťažnosť J. T., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia , a

(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 19. augusta 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že pre podozrenie zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189

ods. 1 uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2013 bol

sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa .

Sťažovateľ spáchanie skutku, za ktorý je trestne stíhaný, poprel, okresnému súdu predložil

písomný sľub, ktorý však tento neprijal. Taktiež jeho obhajca ako dôveryhodná osoba

(priateľ starých rodičov a rodičov sťažovateľa) prevzal záruku za jeho ďalšie správanie.

Ani túto okresný súd neprijal, keďže sa cítil byť viazaný rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorého treba považovať postavenie

obhajcu a dôveryhodnej osoby za vzťah vzájomne sa vylučujúci. Obhajca sťažovateľa

sa domáhal aj nahradenia väzby dohľadom ustanoveného probačného a mediačného

úradníka, avšak o tomto návrhu okresný súd, ale ani krajský súd nerozhodli, a to aj napriek

tomu, že tento inštitút mohol byť uprednostnený pred väzbou aj bez písomného sľubu

sťažovateľa ako obvineného.

Proti vzatiu do väzby podal sťažovateľ hneď do zápisnice sťažnosť, ktorú zdôvodnil

tým, že chýba materiálny dôvod väzby a označený skutok nevykazuje základné znaky

skutkovej podstaty trestného činu vydierania podľa ,

keďže by mohol byť iba priestupkom.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. júla 2013 bola sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. K zamietnutiu sťažnosti došlo skôr, ako bolo

uznesenie okresného súdu doručené sťažovateľovi a jeho obhajcovi, teda skôr,

ako sa sťažovateľ dozvedel, že jeho stíhanie pre „bankovú lúpež“ je jediným dôvodom

na splnenie väzobnej podmienky obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Návrh uvedený

v zápisnici okresného súdu ani len nespomenul. Vzhľadom na to, že ani v prípade odsúdenia

za skutok uvedený v obvinení by sťažovateľovi nebol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody, ani odsúdením by mu nebolo zabránené pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

Chýba teda logika tzv. pokračovacej väzby, a to tým skôr, že tretí „spolupáchateľ“

bol prepustený.

Sťažovateľ nesúhlasí so závermi všeobecných súdov. Skutok nespáchal, dosiaľ

nebol súdne trestaný, viedol riadny život a neexistuje žiaden dôkaz svedčiaci o tom,

že by po prepustení z väzby mal pokračovať v nejakej trestnej činnosti. Poškodeného

niekoľkokrát stretol, no napriek tomu sa nič nestalo. To treba považovať za nevyvrátiteľný

argument. Navyše, prísľub, dôveryhodná osoba a probačný úradník by nutne a hravo

nahradili väzbu.

Pravdou je, že jedinou skutočnosťou vrhajúcou zlé svetlo na sťažovateľa je to,

že je trestne stíhaný pre trestný čin lúpeže. Stíhaného skutku sa však nikdy nedopustil

a neexistujú ani presvedčivé dôkazy.

Sťažovateľ sa mal v auguste zúčastniť dodatočných prijímacích skúšok na strednú

školu, aby si doplnil vzdelanie, čo však vzhľadom na väzbu nemôže absolvovať. Ak by bol

taký, akým ho „chcú mať kriminalisti“, tak by si nechcel zvyšovať kvalifikáciu.

Postupom všeobecných súdov bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie. Uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi doručené až 22. júla 2013, t. j. dávno

potom, ako krajský súd 18. júla 2013 rozhodol o sťažnosti. Keby bolo uznesenie okresného

súdu doručené ešte pred rozhodnutím krajského súdu, sťažovateľ by namietal, že okresný

súd sa otázkou ustanovenia probačného a mediačného úradníka vôbec nezaoberal. Pritom

v zápisnici z konania vedeného okresným súdom je tento návrh obhajcu uvedený. Pokiaľ

na to krajský súd „nereagoval“, porušil čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľ 2. augusta 2013 podal žiadosť o prepustenie z väzby spolu so žiadosťou

o nahradenie väzby podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestného

poriadku.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom

pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli

uznesenia okresného súdu zo 14. júla 2013 a krajského súdu z 18. júla 2013 zrušené

a sťažovateľ bol prepustený na slobodu. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia

vo výške 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 €.

II.

Z uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-455/1-OVK-B4-

2013 z 10. júla 2013 vyplýva, že sťažovateľ sa spolu s ďalšími dvomi osobami mal dopustiť

zločinu vydierania v spolupáchateľstve podľa a ,

a to tak, že začiatkom júna 2013 mal začať vulgárne nadávať poškodenej a pýtať sa jej,

či chce mať problémy. Zároveň mal od nej pýtať finančnú hotovosť 300 € aj s pokutou

za dlh 120 € so slovami, že poškodenej „rozjebe“ hlavu kvôli finančnej pohľadávke J. M.

u sťažovateľa za sprostredkovanie pervitínu.

Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2013 vyplýva inter

alia, že sťažovateľ spáchanie skutku poprel. Obhajca predložil písomný sľub sťažovateľa

v zmysle a zároveň sám ponúkol prevzatie záruky

za sťažovateľa podľa ako jeho obhajca, keďže

sťažovateľa pozná od jeho narodenia. Ide o rodinného známeho, pričom obsahom ponuky

je schopnosť obhajcu „zabezpečiť“ sťažovateľa v mieste jeho aktuálneho bydliska,

s čím sťažovateľ súhlasí. Obhajca považuje výrok uznesenia o vznesení obvinenia

za nezákonný a nepreskúmateľný. Nevykazuje známky prečinu či zločinu. Mohlo by ísť

nanajvýš o priestupok. Bolo by vhodné, aby okresný súd ustanovil probačného

a mediačného úradníka, ktorý v súčinnosti s obhajcom ako osobou podávajúcou záruku

môže reálne zabezpečiť splnenie sľubu daného sťažovateľom. Žiada preto, aby bol

sťažovateľ prepustený na slobodu, keďže nie sú splnené dôvody na jeho vzatie do väzby.

Alternatívne žiada väzbu nahradiť prijatím záruky podanej obhajcom, prijatím sľubu

sťažovateľa a ustanovením probačného úradníka, ktorý by už uvedené obmedzenia

kontroloval a dozoroval. Po vyhlásení uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby, neprijatí

písomného sľubu sťažovateľa podľa a neprijatí

záruky obhajcu za ďalšie správanie sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku bolo uznesenie odôvodnené a bolo dané poučenie o práve podať proti nemu

sťažnosť v lehote troch dní od jeho oznámenia. Sťažovateľ po porade s obhajcom vyhlásil,

že podáva sťažnosť, ktorú takto zdôvodnil: „Proti uzneseniu o vzatí do väzby podávam

sťažnosť z toho dôvodu, že napriek tomu, že chýba materiálny dôvod a uznesenie o vznesení

obvinenia je v rozpore so zákonom, pretože označený skutok v bode dva zásadne nevykazuje

základné znaky zločinu, vydierania podľa § 189 ods. 1 a vôbec nevysvetľuje v zmysle § 206

ods. 3 , prečo tento skutok nie je priestupkom podľa . Keď

akceptoval súdu tento neodstrániteľný problém a nemal splnenú podmienku

pre rozhodovanie o väzbe, je odôvodnenie mierne povedané nedostačujúce v rozpore

so zákonom. Písomný prísľub samotného obvineného pri akceptácii splnenia materiálnej

podmienky je dostačujúci, napriek tomu, že sudkyňa osobu obvineného nepovažuje

za dôveryhodnú. T. doposiaľ nebol súdne trestaný, viedol riadne život, od 05. 07. 2013 má

takpovediac lukratívne zamestnanie a ani len náznakom neexistuje žiaden konkrétny dôkaz,

žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že po prepustení z väzby by mal

pokračovať v trestnej činnosti, neviem v akej, neviem ako a neviem prečo by tak mal robiť.

Žiadam, aby súd, aby preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa, toto v celom rozsahu

zrušil a obvineného ihneď prepustil na slobodu.“

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2013 vyplýva, že ním bol

sťažovateľ vzatý do väzby podľa od 10. júla 2013

o 22.30 h, pričom písomný sľub sťažovateľa a záruka jeho obhajcu podľa § 80 ods. 1

písm. a) a b) neboli prijaté. Podľa názoru okresného súdu dôvodnosť

stíhania sťažovateľa je potvrdená výsluchom poškodenej, svedkov a listinnými dôkazmi.

Sťažovateľ nemá trvalý zdroj príjmu, aj keď je podľa vlastného vyjadrenia samostatne

zárobkovou činnou osobou. Skutku, pre ktorý je stíhaný, sa dopustil napriek tomu, že je

voči nemu vedené trestné stíhanie pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c)

, teda pre násilnú trestnú činnosť. Hrozí preto reálna obava, že v prípade

ponechania na slobode bude pokračovať v páchaní násilnej a majetkovej trestnej činnosti.

Sľub sťažovateľa nebolo možné akceptovať, a to vzhľadom na jeho osobu a doterajšie

správanie vrátane spáchania ďalšieho násilného zločinu, ku ktorému malo dôjsť 5. apríla

2012. Prevzatie záruky obhajcom sťažovateľa treba považovať za nedostatočné, pričom

zároveň existujú pochybnosti, či nejde o stret záujmov v prípade osoby, ktorá vykonáva

jednak obhajobu a jednak ponúka prevzatie záruky za ďalšie správanie sťažovateľa.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 18. júla 2013 vyplýva,

že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 14. júla 2013. Podľa názoru krajského súdu dosiaľ zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, sa stal, vykazuje

znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že sa na jeho spáchaní podieľal

aj sťažovateľ. Krajský súd si v tejto súvislosti osvojuje závery okresného súdu bez potreby

ich znovu opakovať. Väzobný dôvod podľa

sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva reálna obava z následkov

predpokladaných v tomto ustanovení. Dosiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,

že skutok bol spáchaný spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia,

pričom existujú preukázateľné dôvody na podozrenie, že skutok bol spáchaný

aj sťažovateľom. Najmarkantnejším dôkazom je zápisnica o konfrontácii medzi

sťažovateľom a poškodenou z 11. júla 2013, z ktorej jednoznačne vyplýva, že poškodená

usvedčovala zo spáchania skutku aj sťažovateľa. Skutočnosti, o ktorých hovorila poškodená

pri konfrontácii, resp. vo výpovedi, preukazuje aj zápisnica o rekognícii osoby z 11. júla

2013. Z lustrácie v systéme AVÍZO vyplýva, že sťažovateľ je v súčasnosti stíhaný

pre zločin lúpeže. So zreteľom na uvedené skutočnosti sťažnostné námietky smerujúce

proti konkrétnym dôvodom väzby sú neopodstatnené. Krajský súd nepovažoval písomný

sľub za opodstatnený, a to jednak s poukazom na okolnosti prípadu, ale aj vzhľadom

na osobu sťažovateľa, proti ktorému sa už vedie aj ďalšie trestné stíhanie pre iný násilný

trestný čin. Nahradenie väzby sľubom treba v posudzovanej veci považovať z materiálneho

hľadiska za absolútne nedostačujúce a formálne. Za daných okolností nemožno dôvodne

očakávať, že sľub by bol vôbec schopný nahradiť preventívnu väzbu. Pokiaľ ide o neprijatie

záruky za ďalšie správanie sťažovateľa jeho obhajcom, krajský súd je toho názoru,

že obhajca nemôže byť zároveň dôveryhodnou osobou v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1

písm. a) vo veci, v ktorej je činný ako obhajca, a to bez ohľadu

na skutočnosť, či obhajobu vykonáva na základe plnej moci alebo na základe ustanovenia

z úradnej moci. Vyplýva to zo stretu záujmov náležitej obhajoby obvineného

s podmienkami poskytovania záruky za ďalšie správanie obvineného. V tejto súvislosti

krajský súd poukazuje na viaceré judikáty najvyššieho súdu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým

je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo

podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom

pod sp. zn. .

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd nijako nerozhodol o návrhu jeho

obhajcu nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1

písm. c) , pričom ani krajský súd tento nedostatok neodstránil, treba

považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zo zápisnice okresného súdu zo 14. júla 2013 naozaj vyplýva, že obhajca sťažovateľa

požiadal aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako

je nepochybné aj to, že okresný súd o tomto návrhu nerozhodol.

Hoci sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v tejto nenamietal,

že nebolo rozhodnuté o uvedenej žiadosti obhajcu. Možno preto urobiť záver, že hoci

sťažovateľ z formálneho hľadiska využil riadny opravný prostriedok proti uzneseniu

okresného súdu, z materiálneho hľadiska však túto námietku neuplatnil, a preto nevyužil

z toho pohľadu možnosť domáhať sa nápravy porušeného práva v opravnom konaní

vedenom krajským súdom. Krajský súd sa touto neuplatnenou námietkou potom ani

nezaoberal.

Sťažovateľ naznačuje, že v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu

námietku neuplatnil preto, lebo nevedel o tom, že okresný súd sa návrhom na nahradenie

väzby podľa vlastne nezaoberal, keďže krajský súd

rozhodol o sťažnosti skôr, ako bolo písomné vyhotovenia uznesenia okresného súdu

sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené. Túto argumentáciu sťažovateľa možno

z obsahového hľadiska hodnotiť ako tvrdenie, podľa ktorého nevyužil možnosť ochrany

porušeného práva v konaní pred všeobecným súdom z dôvodu hodného osobitného zreteľa,

čo by v zmysle dávalo ústavnému súdu možnosť prijať

túto časť sťažnosti na ďalšie konanie aj napriek nevyčerpaniu účinného prostriedku nápravy

v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu nevidí možnosť postupu podľa § 53

ods. 2 .

Uznesenie okresného súdu zo 14. júla 2013 bolo vyhlásené za osobnej prítomnosti

sťažovateľa a jeho obhajcu, pričom z vyhláseného výroku je jednoznačné, že bolo

rozhodnuté iba o návrhoch na nahradenie väzby sťažovateľa inštitútmi vyplývajúcimi

z ustanovenia a , nie teda o návrhu podľa

ods. 1 písm. c) . Sťažovateľ a jeho obhajca preto už pri vyhlásení

uznesenia museli vedieť o pochybení, ktorého sa podľa nich okresný súd dopustil.

Nezodpovedá skutočnosti, že sa o ňom dozvedeli až doručením písomného vyhotovenia

uznesenia. Zároveň to znamená, že uvedený dôvod nemožno považovať za dôvod hodný

osobitného zreteľa v zmysle .

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa týkajúce sa opodstatnenosti

vzatia sťažovateľa do väzby nemožno považovať za dôvodné. Argumentácia všeobecných

súdov je v uvedenom smere konkrétna, výstižná a presvedčivá, a to tak pokiaľ

ide o existenciu dôvodu väzby podľa ,

ako aj o ustálenie, podľa ktorého je sťažovateľ podozrivý zo spáchania označeného

trestného činu. To isté sa vzťahuje aj na stanovisko, podľa ktorého neprichádzalo do úvahy

nahradenie väzby niektorým z inštitútov vyplývajúcich z ustanovenia § 80 ods. 1 písm. a)

a b) . Skutočnosť, že sťažovateľ má v uvedených súvislostiach odlišný

názor, nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Nemožno akceptovať ani argument sťažovateľa, podľa ktorého sa až z doručeného

písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu dozvedel, že jediným konkrétnym

skutkovým dôvodom väzby podľa má byť

okolnosť, že je stíhaný aj za trestný čin lúpeže. Keďže uznesenie okresného súdu mu bolo

doručené až potom, ako už krajský súd rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, nemal

vlastne dostatočnú možnosť rozvinúť svoju obhajobu v tomto ohľade.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti poukazuje na zápisnicu z konania okresného súdu

zo 14. júla 2013, z ktorej je nepochybné (nepopiera to ani sťažovateľ), že po vyhlásení

uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby bolo toto uznesenie konajúcou sudkyňou pre

prípravné konanie ústne odôvodnené. Nemožno mať pochybnosti ani o tom, že existenciu

väzobného dôvodu podľa vyvodzoval okresný súd

v rámci ústneho odôvodnenia uznesenia zo skutočnosti, že sťažovateľ je trestne stíhaný

aj pre trestný čin lúpeže. To potvrdzuje aj sťažovateľ, keď tvrdí, že predpokladal existenciu

aj nejakých ďalších dôvodov preventívnej väzby, čo sa však z doručeného uznesenia

nepotvrdilo. V konečnom dôsledku to znamená, že v naznačenej súvislosti sťažovateľ

mal dostatok informácií na základe ústneho odôvodnenia uznesenia.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013