Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 568/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., N., vo

veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo

132/2012 a jeho uznesením z 11. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013

doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“, resp.

„dovolateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. apríla 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o určenie neplatnosti výpovede

(skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) vedenom Okresným súdom Nové Zámky

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom

zo 16. februára 2011 sťažovateľov návrh zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. zo 6. októbra 2011, ktorým potvrdil prvostupňový

rozsudok. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 11. apríla 2013 odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Krajský súd v Nitre ako odvolací súd potvrdil

napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa...

Krajský súd sa vo svojom odôvodnení nijak nezaoberal niektorými odvolacími

dôvodmi, na ktoré sťažovateľ vo svojom odvolaní poukazoval, a to skutočnosťou,

že prvostupňový súd nevyhovel návrhu na vypočutie svedkov, čím došlo k porušeniu

základných procesných práv účastníka konania na preukázanie svojich tvrdení vykonaním

dokazovania. Súd teda neumožnil sťažovateľovi vykonanie dôkazu – vypočutie

navrhovaných svedkov a neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu.

Podľa ustanovenia , účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Takýmto postupom prvostupňového súdu, ktorý

postup nebol v odvolacom konaní napravený, sa účastníkovi konania – sťažovateľovi

odňala možnosť konať pred súdom...

Uvedenými skutočnosťami a námietkami sťažovateľa sa okrem Krajského súdu

v Nitre nezaoberal ani Najvyšší súd v Bratislave v odôvodnení odmietnutia dovolania.

Pritom však ide o námietky preukazujúce, že sťažovateľovi bola postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom a to nesprávnym postupom súdu, ktorý mal za následok

znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Výsluch

svedkov je významným dôkazným prostriedkom, a to najmä v situácii, keď súd nemá

možnosť sa oprieť o iné dôkazy svedčiace za alebo proti tvrdeniu sťažovateľa, tak ako

to bolo v tomto prípade...

Mám za to, že Najvyšší súd SR ani Krajský súd v Nitre riadne neodôvodnili svoj

právny názor o platnosti dojednanej skúšobnej doby a jej súladu so zákonom a riadne

neodôvodnili ani nevykonanie navrhovaných dôkazov – výsluchu svedkov, uspokojili sa len

skonštatovaním, že právom prvostupňového súdu je rozhodovať o prípustnosti

navrhovaného dôkazu. Nebolo riadne odôvodnené, prečo súd nevyhovel takémuto návrhu,

najmä za okolností, keď súd iným spôsobom nedokazoval tvrdenie sťažovateľa o tom,

že bol na neho vyvíjaný nátlak pri súhlase so skúšobnou dobou. Najvyšší súd SR ani Krajský

súd v Nitre sa nezaoberali ďalšími námietkami sťažovateľa, podrobne popísanými v tejto

sťažnosti a ponechali, ich nepovšimnuté, čím porušili práva sťažovateľa garantované

a medzinárodnými dohovormi.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„a) Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 11. 4. 2013

a rozsudkom Krajského súdu... z 6. 10. 2011 sp. zn. ako aj v konaniach,

ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, došlo k porušeniu základných ľudských práv

a slobôd sťažovateľa, vyplývajúcich z ... v nadväznosti na

Dohovoru..., ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny...

b) Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn.

zo dňa 11. 4. 2013 ako aj rozsudok Krajského súdu... z 6. 10. 2011 sp. zn.

a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

c) Najvyšší súd... je povinný... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 3,000,- €. Krajský súd... je povinný... zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi vo výške 3.000,-.

d) Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume

260,32 €...“

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami

menovaných všeobecných súdov.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

9. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 11. apríla 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa

v spojení s “, a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim

rozsudkom krajského súdu zo 6. októbra 2011 (pozri body 1 a 4).

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti

ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , , ).

12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (resp. listiny), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania

či dovolania vôbec boli naplnené.

14. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

15. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 11. apríla 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde v podstatnom oboznámil rozhodnutie,

faktické a právne závery krajského súdu:

„Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 6. októbra 2011 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle potvrdil.

Stotožnil sa so skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako

aj s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktoré si osvojil. Osobitne poukázal

na skutočnosť, že o štátnej službe, účinný od 1. novembra 2009,

neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia upravujúce problematiku skúšobnej doby

pre prípady, keď štátnozamestnanecký pomer na neurčitý čas, založený podľa tohto zákona,

bezprostredne nadväzuje na štátnozamestnanecký pomer dočasný, založený podľa zákona

č. o štátnej službe, účinného do 31. októbra 2009. Dohodnutie skúšobnej

doby pritom umožňujú oba predpisy. Ak teda bola skúšobná doba dohodnutá aj pre neskorší

štátnozamestnanecký pomer, nemožno také dohodnutie považovať za neplatné. Žalovanému

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy

nevznikli ( v spojení s ).“

Následne oboznámil podstatu dovolacej argumentácie sťažovateľa:

«Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil

ustanoveniami , , Namietal právne závery súdov o

platnosti opätovne dohodnutej skúšobnej doby, nakoľko sú dôsledkom nesprávnej aplikácie

a o štátnej službe. Okolnosti uzavretia

služobnej zmluvy, ktoré mali za následok neplatnosť jej ustanovení o skúšobnej dobe, chcel

žalobca preukázať výpoveďami svedkov, čo mu však súd prvého stupňa neumožnil. Tým

porušil ustanovenie , čo viedlo k odňatiu možností žalobcu konať pred súdom

[ ], a zároveň k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci. Odvolací

súd uvedené pochybenie nenapravil, a nezaoberal sa ani námietkou neurčitosti ustanovení

zmluvy o skúšobnej dobe, hoci žalobca oboje namietal v odvolaní. Konanie zaťažuje i vada

spočívajúca v tom, že o návrhu, ktorý je žalobou v zmysle a nasl. , nekonal

krajský súd príslušný podľa , ale vecne nepríslušný okresný súd. Súdy

navyše konali s nesprávne označeným žalovaným. Žalobca na základe výzvy súdu prvého

stupňa pod hrozbou odmietnutia podania opravil pôvodné označenie žalovaného „O. N.“

na „S., O., N.“ Nové označenie žalovaného však nebolo správne, nakoľko O. N. vo veci

nekonal za Štát, ale sám za seba. Napriek tomu súdy vo veci konali a rozhodli bez

odstránenia tejto prekážky. Z uvedených dôvodov navrhol dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec „vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp.

napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť.“...»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

„Najvyšší súd... ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie

podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom

napadnúť ( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

až 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

až 3 procesné prípustné.

Vzhľadom k zákonnej povinnosti ( ) prihliadnuť na existenciu

procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd

prípustnosť dovolania aj podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O. s. p, nemá žiadne obmedzenia

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie v zmysle prípustné.

Právne relevantné nie je však samo tvrdenie dovolateľa o takejto vade, ale iba zistenie,

že v konaní k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e) netvrdil a ich

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou podľa ,

spočívajúcou v nevykonaní navrhnutých dôkazov, v porušení , a vo vecnej

nepríslušnosti súdu, ktorý vec prejednal v prvom stupni.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní,

vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie,

v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu, nevyplýva,

že by dovolateľovi bolo niektoré z týchto práv odňaté.

Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd

v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Nevykonaním žalobcom

navrhnutých dôkazov (výsluchom svedkov) nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv žalobcu

podľa ; citované ustanovenie totiž zaručuje právo účastníka konania vyjadriť

sa k návrhom iného účastníka konania (nie vlastným) na dôkazy, ako aj k dôkazom, ktoré

už boli vykonané.

K námietke dovolateľa o vecnej nepríslušnosti súdu prvého stupňa dovolací

súd odkazuje na právny záver, formulovaný v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. mája 2011 sp. zn. , podľa ktorého nadobudnutím

účinnosti o štátnej službe (t. j. 1. novembrom 2009) skončenie

Štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany služobného úradu stratilo charakter

individuálneho správneho aktu a pretransformovalo sa na jednostranný právny úkon

obdobný výpovedi zamestnávateľa z pracovnoprávneho vzťahu. Z tohto dôvodu žaloba

na určenie neplatnosti takéhoto právneho úkonu a na uplatnenie nárokov z neho nepodlieha

súdnemu prieskumu zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy podľa piatej

časti v rámci správneho súdnictva ( a nasl. ). Prostriedkom obrany

je určovacia žaloba podľa a žaloba na plnenie podľa

Určenie vecnej a miestnej príslušnosti súdu sa vo veci takýchto žalôb spravuje

ustanoveniami až a a nasl. , nie ustanoveniami upravujúcimi

vecnú a miestnu príslušnosť súdov podľa piatej časti ( a )

pre účely preskúmavania zákonnosti a postupov orgánov verejnej správy.

Prípustnosť dovolania teda z nemožno vyvodiť.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namieta i nedostatočnosť

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvedená skutočnosť by v prípade

opodstatnenosti zakladala tzv. inú vadu konania [ ].

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,

ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne

došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané

napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu

neposudzoval), nejde, o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Obdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2

písm. c) ]. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis

a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa o nesprávnom označení žalovaného dovolací súd uvádza,

že podľa o krajských úradoch a obvodných úradoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2012 boli

obvodné úrady právnickými osobami, ktoré majú spôsobilosť byť účastníkmi konania

a konať samé za seba. Pôvodné označenie žalovaného bolo teda správne. K uvedenému

záveru zjavne dospel aj súd prvého stupňa, avšak až potom, ako žalobcu (nesprávne) vyzval

na opravu označenia žalovaného. Súd prvého stupňa toto svoje pochybenie napravil tým,

že ďalej v konaní žalovaného označoval správne, t. j. tak, ako ho pôvodne označil žalobca.

Uvedený postup však nezaložil žiadnu procesnú vadu konania, ani nemal vplyv

na rozhodnutie o veci samej.

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť

zo žiadneho ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle v spojení s odmietol. Riadiac

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.“

17. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „v zmysle v spojení

s “ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. apríla 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

18. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011, ktorým

na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu č. k. -85 zo 16. februára

2011 potvrdil.

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

21. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, II.

ÚS 3/97, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

23. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , , ) a v tejto situácii nemá dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

26. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov, priznaním mu náhrady trov konania a primeraného

finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013