Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 568/2013
PDF · 247.57 KB
No categories available
I. ÚS 568/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., N., vo
veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 130/2011 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo
132/2012 a jeho uznesením z 11. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013
doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“, resp.
„dovolateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 130/2011 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 132/2012 a jeho uznesením z 11. apríla 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ
je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o určenie neplatnosti výpovede
(skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) vedenom Okresným súdom Nové Zámky
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 205/2010. Okresný súd rozsudkom
zo 16. februára 2011 sťažovateľov návrh zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 130/2011 zo 6. októbra 2011, ktorým potvrdil prvostupňový
rozsudok. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 132/2012
z 11. apríla 2013 odmietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Krajský súd v Nitre ako odvolací súd potvrdil
napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa...
Krajský súd sa vo svojom odôvodnení nijak nezaoberal niektorými odvolacími
dôvodmi, na ktoré sťažovateľ vo svojom odvolaní poukazoval, a to skutočnosťou,
že prvostupňový súd nevyhovel návrhu na vypočutie svedkov, čím došlo k porušeniu
základných procesných práv účastníka konania na preukázanie svojich tvrdení vykonaním
dokazovania. Súd teda neumožnil sťažovateľovi vykonanie dôkazu – vypočutie
navrhovaných svedkov a neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu.
Podľa ustanovenia § 123 O. s. p., účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Takýmto postupom prvostupňového súdu, ktorý
postup nebol v odvolacom konaní napravený, sa účastníkovi konania – sťažovateľovi
odňala možnosť konať pred súdom...
Uvedenými skutočnosťami a námietkami sťažovateľa sa okrem Krajského súdu
v Nitre nezaoberal ani Najvyšší súd v Bratislave v odôvodnení odmietnutia dovolania.
Pritom však ide o námietky preukazujúce, že sťažovateľovi bola postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom a to nesprávnym postupom súdu, ktorý mal za následok
znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Výsluch
svedkov je významným dôkazným prostriedkom, a to najmä v situácii, keď súd nemá
možnosť sa oprieť o iné dôkazy svedčiace za alebo proti tvrdeniu sťažovateľa, tak ako
to bolo v tomto prípade...
Mám za to, že Najvyšší súd SR ani Krajský súd v Nitre riadne neodôvodnili svoj
právny názor o platnosti dojednanej skúšobnej doby a jej súladu so zákonom a riadne
neodôvodnili ani nevykonanie navrhovaných dôkazov – výsluchu svedkov, uspokojili sa len
skonštatovaním, že právom prvostupňového súdu je rozhodovať o prípustnosti
navrhovaného dôkazu. Nebolo riadne odôvodnené, prečo súd nevyhovel takémuto návrhu,
najmä za okolností, keď súd iným spôsobom nedokazoval tvrdenie sťažovateľa o tom,
že bol na neho vyvíjaný nátlak pri súhlase so skúšobnou dobou. Najvyšší súd SR ani Krajský
súd v Nitre sa nezaoberali ďalšími námietkami sťažovateľa, podrobne popísanými v tejto
sťažnosti a ponechali, ich nepovšimnuté, čím porušili práva sťažovateľa garantované
ústavou a medzinárodnými dohovormi.“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„a) Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 132/2012 zo dňa 11. 4. 2013
a rozsudkom Krajského súdu... z 6. 10. 2011 sp. zn. 8 Co 130/2011 ako aj v konaniach,
ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, došlo k porušeniu základných ľudských práv
a slobôd sťažovateľa, vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy... v nadväznosti na čl. 6 ods. 1
Dohovoru..., ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny...
b) Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 132/2012
zo dňa 11. 4. 2013 ako aj rozsudok Krajského súdu... z 6. 10. 2011 sp. zn. 8 Co 130/2011
a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
c) Najvyšší súd... je povinný... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 3,000,- €. Krajský súd... je povinný... zaplatiť finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi vo výške 3.000,-.
d) Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume
260,32 €...“
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami
menovaných všeobecných súdov.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).
9. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
z 11. apríla 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“, a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim
rozsudkom krajského súdu zo 6. októbra 2011 (pozri body 1 a 4).
10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti
ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).
12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania
či dovolania vôbec boli naplnené.
14. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo
všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
15. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne
vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 132/2012 z 11. apríla 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení
priebehu a výsledku konania na okresnom súde v podstatnom oboznámil rozhodnutie,
faktické a právne závery krajského súdu:
„Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 6. októbra 2011 sp. zn.
8 Co 130/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.
Stotožnil sa so skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako
aj s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktoré si osvojil. Osobitne poukázal
na skutočnosť, že zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, účinný od 1. novembra 2009,
neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia upravujúce problematiku skúšobnej doby
pre prípady, keď štátnozamestnanecký pomer na neurčitý čas, založený podľa tohto zákona,
bezprostredne nadväzuje na štátnozamestnanecký pomer dočasný, založený podľa zákona
č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, účinného do 31. októbra 2009. Dohodnutie skúšobnej
doby pritom umožňujú oba predpisy. Ak teda bola skúšobná doba dohodnutá aj pre neskorší
štátnozamestnanecký pomer, nemožno také dohodnutie považovať za neplatné. Žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli (§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.).“
Následne oboznámil podstatu dovolacej argumentácie sťažovateľa:
«Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanoveniami § 241 ods. 1 písm. a), b), c) O. s. p. Namietal právne závery súdov o
platnosti opätovne dohodnutej skúšobnej doby, nakoľko sú dôsledkom nesprávnej aplikácie
§ 28 ods. 2 a § 17 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe. Okolnosti uzavretia
služobnej zmluvy, ktoré mali za následok neplatnosť jej ustanovení o skúšobnej dobe, chcel
žalobca preukázať výpoveďami svedkov, čo mu však súd prvého stupňa neumožnil. Tým
porušil ustanovenie § 123 O. s. p., čo viedlo k odňatiu možností žalobcu konať pred súdom
[§ 237 písm. f) O. s. p.], a zároveň k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci. Odvolací
súd uvedené pochybenie nenapravil, a nezaoberal sa ani námietkou neurčitosti ustanovení
zmluvy o skúšobnej dobe, hoci žalobca oboje namietal v odvolaní. Konanie zaťažuje i vada
spočívajúca v tom, že o návrhu, ktorý je žalobou v zmysle § 249 a nasl. O. s. p., nekonal
krajský súd príslušný podľa § 246 ods. 1 O. s. p., ale vecne nepríslušný okresný súd. Súdy
navyše konali s nesprávne označeným žalovaným. Žalobca na základe výzvy súdu prvého
stupňa pod hrozbou odmietnutia podania opravil pôvodné označenie žalovaného „O. N.“
na „S., O., N.“ Nové označenie žalovaného však nebolo správne, nakoľko O. N. vo veci
nekonal za Štát, ale sám za seba. Napriek tomu súdy vo veci konali a rozhodli bez
odstránenia tejto prekážky. Z uvedených dôvodov navrhol dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec „vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp.
napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť.“...»
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
„Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom
napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesné prípustné.
Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd
prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O. s. p, nemá žiadne obmedzenia
vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.
Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. prípustné.
Právne relevantné nie je však samo tvrdenie dovolateľa o takejto vade, ale iba zistenie,
že v konaní k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) O. s. p. netvrdil a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p.,
spočívajúcou v nevykonaní navrhnutých dôkazov, v porušení § 123 O. s. p., a vo vecnej
nepríslušnosti súdu, ktorý vec prejednal v prvom stupni.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní,
vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie,
v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu, nevyplýva,
že by dovolateľovi bolo niektoré z týchto práv odňaté.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. U S 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonaním žalobcom
navrhnutých dôkazov (výsluchom svedkov) nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv žalobcu
podľa § 123 O. s. p.; citované ustanovenie totiž zaručuje právo účastníka konania vyjadriť
sa k návrhom iného účastníka konania (nie vlastným) na dôkazy, ako aj k dôkazom, ktoré
už boli vykonané.
K námietke dovolateľa o vecnej nepríslušnosti súdu prvého stupňa dovolací
súd odkazuje na právny záver, formulovaný v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. mája 2011 sp. zn. 4 Nds 3/2011, podľa ktorého nadobudnutím
účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe (t. j. 1. novembrom 2009) skončenie
Štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany služobného úradu stratilo charakter
individuálneho správneho aktu a pretransformovalo sa na jednostranný právny úkon
obdobný výpovedi zamestnávateľa z pracovnoprávneho vzťahu. Z tohto dôvodu žaloba
na určenie neplatnosti takéhoto právneho úkonu a na uplatnenie nárokov z neho nepodlieha
súdnemu prieskumu zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy podľa piatej
časti O. s. p. v rámci správneho súdnictva (§ 244 a nasl. O. s. p.). Prostriedkom obrany
je určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O. s. p. a žaloba na plnenie podľa § 80 písm. b)
O. s. p. Určenie vecnej a miestnej príslušnosti súdu sa vo veci takýchto žalôb spravuje
ustanoveniami § 9 až § 11 O. s. p. a § 84 a nasl. O. s. p., nie ustanoveniami upravujúcimi
vecnú a miestnu príslušnosť súdov podľa piatej časti O. s. p. (§ 246 a § 246a O. s. p.)
pre účely preskúmavania zákonnosti a postupov orgánov verejnej správy.
Prípustnosť dovolania teda z § 237 písm. f) O. s. p. nemožno vyvodiť.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namieta i nedostatočnosť
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvedená skutočnosť by v prípade
opodstatnenosti zakladala tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.].
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,
ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne
došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) O. s. p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu
neposudzoval), nejde, o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Obdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2
písm. c) O. s. p.]. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili
(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa o nesprávnom označení žalovaného dovolací súd uvádza,
že podľa § 2 ods. 1 zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2012 boli
obvodné úrady právnickými osobami, ktoré majú spôsobilosť byť účastníkmi konania
a konať samé za seba. Pôvodné označenie žalovaného bolo teda správne. K uvedenému
záveru zjavne dospel aj súd prvého stupňa, avšak až potom, ako žalobcu (nesprávne) vyzval
na opravu označenia žalovaného. Súd prvého stupňa toto svoje pochybenie napravil tým,
že ďalej v konaní žalovaného označoval správne, t. j. tak, ako ho pôvodne označil žalobca.
Uvedený postup však nezaložil žiadnu procesnú vadu konania, ani nemal vplyv
na rozhodnutie o veci samej.
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.“
17. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 132/2012 z 11. apríla 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
18. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 130/2011 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011, ktorým
na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 205/2010-85 zo 16. februára
2011 potvrdil.
20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
21. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II.
ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé
súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
23. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod
zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
26. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí
menovaných všeobecných súdov, priznaním mu náhrady trov konania a primeraného
finančného zadosťučinenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013