Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 543/2013
PDF · 153.55 KB
No categories available
IV. ÚS 543/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. D., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 246/2012-67 z 22.
novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. E. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013
doručená sťažnosť MUDr. E. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 246/2012-67 z 22.
novembra 2012.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manžel sťažovateľky (ďalej len
„navrhovateľ“) podal Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 6. decembra
2011 návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g) Občianskeho
súdneho poriadku, ktorým žiadal, aby okresný súd dočasne zakázal sťažovateľke vstupovať
do rodinného domu v K. a na nehnuteľnosti špecifikované v návrhu. Okresný súd
uznesením č. k. 17 C 147/2011-20 z 8. decembra 2011 nariadil predbežné opatrenie a uložil
navrhovateľovi povinnosť podať proti sťažovateľke návrh na začatie súdneho konania o jej
vylúčenie z užívania domu, a to v lehote 30 dní od doručenia uznesenia. Sťažovateľka
podala proti uzneseniu z 8. decembra 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 1 Co 28/2012-66 z 27. januára 2012 tak, že zmenil napadnuté uznesenie,
návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov
konania.
Navrhovateľ podal okresnému súdu 9. januára 2012 návrh na vylúčenie sťažovateľky
z užívania domu, ktorý vzal späť ešte pred uskutočnením pojednávania nariadeného na
3. apríl 2012. Okresný súd preto uznesením č. k. 22 C 7/2012-44 z 11. apríla 2012, ktoré
vydala vyššia súdna úradníčka, konanie zastavil, navrhovateľovi vrátil súdny poplatok
a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Sťažovateľka
podala odvolanie proti výroku o náhrade trov konania, ktorému sudkyňa okresného súdu
vyhovela a uznesením z 30. mája 2012 rozhodla tak, že zmenila napadnuté uznesenie
a uložila navrhovateľovi nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 238,75 eur. Proti
tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Krajský súd o ňom rozhodol uznesením
č. k. 2 Co 246/2012-67 z 22. novembra 2012 tak, že zmenil napadnuté uznesenie a nepriznal
účastníkom náhradu trov prvostupňového konania, rovnako im nepriznal ani náhradu trov
odvolacieho konania.
Podľa názoru sťažovateľky boli uznesením krajského súdu z 22. novembra 2012
porušené jej práva označené v sťažnosti. Poukazuje na to, že uznesenie okresného súdu,
ktorým okresný súd vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia, bolo krajským
súdom zrušené ako nezákonné a návrh bol zamietnutý. V nadväznosti na to podaný návrh
vo veci samej vzal navrhovateľ späť, a teda dôvodom na zastavenie konania bol
dispozitívny úkon navrhovateľa.
Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu za nezákonné z dôvodu, že krajský
súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu a vec
nesprávne právne posúdil. V sťažnosti uvádza:
«Z odôvodnenia uznesenia odporcu je zrejmé, že tento založil svoj záver o nepriznaní
náhrady trov konania sťažovateľke na tom, že na základe vykonaného dokazovania dospel
k skutkovému zisteniu, že sťažovateľka fyzicky zaútočila na manžela, „vyvolala konflikt“,
a teda že v konečnom dôsledku trovy konania zapríčinila výlučne sťažovateľka svojim
správaním pred podaním návrhu na začatie konania vo veci samej. Na takto ustálený
skutkový stav potom odporca subsumoval ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p., fyzický útok
sťažovateľky posúdil ako dôvod hodný osobitného zreteľa a nepriznal náhradu trov konania
žiadnemu z účastníkov konania, a taktiež vylúčil použitie ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p.,
ktoré použil prvostupňový súd. ...
Skutkové zistenie odporcu, že sťažovateľka fyzicky zaútočila na manžela, poukazujúc
na záznam o podaní vysvetlenia a lekárske potvrdenie, je nesprávne, keďže nezodpovedá
vykonanému dokazovaniu, resp. nezohľadňuje ho.»
Sťažovateľka uvádza, že označené listinné dôkazy nie sú spôsobilé samostatne
preukázať tvrdenie navrhovateľa o fyzickom útoku a už vôbec nie s prihliadnutím na všetky
vykonané dôkazy. Sťažovateľka taktiež predložila v konaní listinné dôkazy (lekársku správu
z 27. novembra 2011 a lekársky nález z 12. decembra 2011), z ktorých vyplýva, že incident
sa odohral inak a ona bola fyzicky napadnutá navrhovateľom. Tvrdenia manželov boli teda
počas konania vzájomne protirečiace, pričom obaja na ich preukázanie predkladali listinné
dôkazy. Krajský súd napriek tomu dospel ku skutkovému záveru, že sťažovateľka napadla
navrhovateľa.
Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení pripojila k sťažnosti uznesenie policajta
sp. zn. ČVS: ORP-5040/KV-KE-2011 z 27. marca 2012, ktorým bolo navrhovateľovi
vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného
zákona za skutok z 27. novembra 2011, a dodatočne predložila rozhodnutie Obvodného
úradu K. č. k. ObU-KE-OVVS3-2013/03008 z 15. apríla 2013, ktorým bolo rozhodnuté o
zastavení konania o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mala dopustiť
fyzickým napadnutím navrhovateľa 27. novembra 2011, pretože jej nebolo preukázané
spáchanie skutku.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru
a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené
v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/246/2012-67 zo dňa 22. 11. 2012, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2Co/246/2012-67 zo dňa 22. 11. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na
ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu o náhrade trov súdneho
konania, pričom podstata jej argumentácie je založená na tvrdení, že krajský súd nesprávne
rozhodol o trovách konania, keď nepriznal účastníkom konania náhradu trov
prvostupňového konania a rovnako im nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania (procesu) v namietanom konaní krajského súdu, týkajú sa však len jeho
časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách konania, čo má v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak
tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať
na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému
postupu súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu súdu
vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľky
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania
nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré
by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez
ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri
posudzovaní rozhodovania o trovách konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu
konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že
došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo
že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že sťažovateľka vo svojej podstate namieta, že krajský súd jej nepriznal náhradu trov
konania, ktorá podľa jej vyčíslenia predstavuje sumu 238,75 € (oprávnenosť výšky
uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.). Ak by aj ústavný súd
v tejto súvislosti pripustil, že výrok napadnutého uznesenia krajského súdu by mohol byť
z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, v danom prípade je nevyhnuté zohľadniť aj relevanciu
sťažovateľkou namietaného pochybenia, ktorá by mohla odôvodňovať vyslovenie porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma,
o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok
minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za
bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok
minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam
odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď
relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte
posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie
porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09,
IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu
pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd
nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu č. k. 2 Co 246/2012-67 z 22. novembra 2012, je zjavne neopodstatnená, a preto ju
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013