Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 543/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. D., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa a 4

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -67 z 22.

novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. E. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013

doručená sťažnosť MUDr. E. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -67 z 22.

novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manžel sťažovateľky (ďalej len

„navrhovateľ“) podal Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 6. decembra

2011 návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g) Občianskeho

súdneho poriadku, ktorým žiadal, aby okresný súd dočasne zakázal sťažovateľke vstupovať

do rodinného domu v K. a na nehnuteľnosti špecifikované v návrhu. Okresný súd

uznesením č. k. -20 z 8. decembra 2011 nariadil predbežné opatrenie a uložil

navrhovateľovi povinnosť podať proti sťažovateľke návrh na začatie súdneho konania o jej

vylúčenie z užívania domu, a to v lehote 30 dní od doručenia uznesenia. Sťažovateľka

podala proti uzneseniu z 8. decembra 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -66 z 27. januára 2012 tak, že zmenil napadnuté uznesenie,

návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov

konania.

Navrhovateľ podal okresnému súdu 9. januára 2012 návrh na vylúčenie sťažovateľky

z užívania domu, ktorý vzal späť ešte pred uskutočnením pojednávania nariadeného na

3. apríl 2012. Okresný súd preto uznesením č. k. -44 z 11. apríla 2012, ktoré

vydala vyššia súdna úradníčka, konanie zastavil, navrhovateľovi vrátil súdny poplatok

a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Sťažovateľka

podala odvolanie proti výroku o náhrade trov konania, ktorému sudkyňa okresného súdu

vyhovela a uznesením z 30. mája 2012 rozhodla tak, že zmenila napadnuté uznesenie

a uložila navrhovateľovi nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 238,75 eur. Proti

tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Krajský súd o ňom rozhodol uznesením

č. k. -67 z 22. novembra 2012 tak, že zmenil napadnuté uznesenie a nepriznal

účastníkom náhradu trov prvostupňového konania, rovnako im nepriznal ani náhradu trov

odvolacieho konania.

Podľa názoru sťažovateľky boli uznesením krajského súdu z 22. novembra 2012

porušené jej práva označené v sťažnosti. Poukazuje na to, že uznesenie okresného súdu,

ktorým okresný súd vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia, bolo krajským

súdom zrušené ako nezákonné a návrh bol zamietnutý. V nadväznosti na to podaný návrh

vo veci samej vzal navrhovateľ späť, a teda dôvodom na zastavenie konania bol

dispozitívny úkon navrhovateľa.

Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu za nezákonné z dôvodu, že krajský

súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu a vec

nesprávne právne posúdil. V sťažnosti uvádza:

«Z odôvodnenia uznesenia odporcu je zrejmé, že tento založil svoj záver o nepriznaní

náhrady trov konania sťažovateľke na tom, že na základe vykonaného dokazovania dospel

k skutkovému zisteniu, že sťažovateľka fyzicky zaútočila na manžela, „vyvolala konflikt“,

a teda že v konečnom dôsledku trovy konania zapríčinila výlučne sťažovateľka svojim

správaním pred podaním návrhu na začatie konania vo veci samej. Na takto ustálený

skutkový stav potom odporca subsumoval ustanovenie , fyzický útok

sťažovateľky posúdil ako dôvod hodný osobitného zreteľa a nepriznal náhradu trov konania

žiadnemu z účastníkov konania, a taktiež vylúčil použitie ustanovenia ,

ktoré použil prvostupňový súd. ...

Skutkové zistenie odporcu, že sťažovateľka fyzicky zaútočila na manžela, poukazujúc

na záznam o podaní vysvetlenia a lekárske potvrdenie, je nesprávne, keďže nezodpovedá

vykonanému dokazovaniu, resp. nezohľadňuje ho.»

Sťažovateľka uvádza, že označené listinné dôkazy nie sú spôsobilé samostatne

preukázať tvrdenie navrhovateľa o fyzickom útoku a už vôbec nie s prihliadnutím na všetky

vykonané dôkazy. Sťažovateľka taktiež predložila v konaní listinné dôkazy (lekársku správu

z 27. novembra 2011 a lekársky nález z 12. decembra 2011), z ktorých vyplýva, že incident

sa odohral inak a ona bola fyzicky napadnutá navrhovateľom. Tvrdenia manželov boli teda

počas konania vzájomne protirečiace, pričom obaja na ich preukázanie predkladali listinné

dôkazy. Krajský súd napriek tomu dospel ku skutkovému záveru, že sťažovateľka napadla

navrhovateľa.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení pripojila k sťažnosti uznesenie policajta

sp. zn. ČVS: ORP-5040/KV-KE-2011 z 27. marca 2012, ktorým bolo navrhovateľovi

vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného

zákona za skutok z 27. novembra 2011, a dodatočne predložila rozhodnutie Obvodného

úradu K. č. k. ObU-KE-OVVS3-2013/03008 z 15. apríla 2013, ktorým bolo rozhodnuté o

zastavení konania o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mala dopustiť

fyzickým napadnutím navrhovateľa 27. novembra 2011, pretože jej nebolo preukázané

spáchanie skutku.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru

a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 , bolo uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. -67 zo dňa 22. 11. 2012, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -67 zo dňa 22. 11. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na

ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu o náhrade trov súdneho

konania, pričom podstata jej argumentácie je založená na tvrdení, že krajský súd nesprávne

rozhodol o trovách konania, keď nepriznal účastníkom konania náhradu trov

prvostupňového konania a rovnako im nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania (procesu) v namietanom konaní krajského súdu, týkajú sa však len jeho

časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách konania, čo má v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak

tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať

na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému

postupu súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu súdu

vo veci samej (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľky

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania

nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré

by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez

ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri

posudzovaní rozhodovania o trovách konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že

došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo

že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. ,

, , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že sťažovateľka vo svojej podstate namieta, že krajský súd jej nepriznal náhradu trov

konania, ktorá podľa jej vyčíslenia predstavuje sumu 238,75 € (oprávnenosť výšky

uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.). Ak by aj ústavný súd

v tejto súvislosti pripustil, že výrok napadnutého uznesenia krajského súdu by mohol byť

z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, v danom prípade je nevyhnuté zohľadniť aj relevanciu

sťažovateľkou namietaného pochybenia, ktorá by mohla odôvodňovať vyslovenie porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma,

o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok

minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za

bagateľnú (pozri , ktorý ustanovuje trojnásobok

minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam

odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď

relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte

posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie

porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. ,

, , ). V posudzovanej veci takúto intenzitu

pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd

nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -67 z 22. novembra 2012, je zjavne neopodstatnená, a preto ju

podľa z tohto dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013