Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 586/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Bc. Ing. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ,

základných práv podľa a a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. ,

základného práva podľa rozhodnutím Okresného

súdu Bratislava II č. 5102090831 z 18. januára 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa postupom Centra

právnej pomoci, kancelárie B., v bližšie nešpecifikovanom konaní, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bc. Ing. P. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2013 mailom a následne 20. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť Bc. Ing. P. Ď., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a 2 a práva podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd 1“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , základného práva podľa

rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd 2“) č. 5102090831

z 18. januára 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

postupom Centra právnej pomoci, kancelárie B., v bližšie

nešpecifikovanom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom z dôvodu jeho nepriaznivých sociálnych pomerov,

keďže mu bol rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v B.

sp. zn. B1/10/54647/JJ/6 z 12. októbra 2010 priznaný štatút osoby v hmotnej núdzi.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ „Dňa 17. 6. 2013... požiadal Centrum právnej

pomoci o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci a o určenie advokáta

na podanie dovolania proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave

a na zastupovanie v konaní o dovolaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

O vyššie uvedenej žiadosti sťažovateľa nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté

a sťažovateľovi nebol doposiaľ určený advokát na spísanie a podanie dovolania

a predmetnej sťažnosti. Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nebolo umožnené podať proti

rozsudku právne kvalifikované dovolanie v mesačnej zákonnej lehote.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že proti uzneseniu okresného súdu 1

sp. zn. zo 14. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu 1“) podal

odvolanie napriek tomu, že bol okresným súdom 1 poučený, že odvolanie proti uzneseniu

o zamietnutí námietok proti exekúcii nie je možné podať. Krajský súd odvolanie

sťažovateľa odmietol uznesením sp. zn. z 30. apríla 2013 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu „z opatrnosti“,

keďže mu nie je zrejmé, či v jeho veci je dovolanie účinným prostriedkom nápravy.

Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa sa podľa jeho názoru relevantným spôsobom

nevysporiadali s jeho námietkou, že poverenie na vykonanie exekúcie, na základe ktorého

je proti sťažovateľovi vedené exekučné konanie, je vydané miestne nepríslušným okresným

súdom 2.

Súčasne sťažovateľ argumentoval, že uznesenie krajského súdu nedáva jasne

a zrozumiteľne odpovede na všetky relevantné otázky, a teda nie je riadne odôvodnené.

Súčasne sťažovateľ poukázal na nesprávny výklad § 50 ods. 4 a § 56 ods. 7 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) krajským súdom, keďže uvedené

ustanovenia podľa sťažovateľa „nič nehovoria o tom, ako má postupovať povinný,

ak rozhodnutím exekučného súdu nebolo vyhovené námietkam, resp. nebol povolený odklad

exekúcie“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného

sudcu zaručeného z dôvodu, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo

vydané miestne nepríslušným okresným súdom 2.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na konanie a následne takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave porušil práva Bc. Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava 1 porušil právo Bc. Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1, ods. 2 a podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Centrum právnej pomoci porušilo právo Bc. Ing. P. Ď. podľa

SR.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 30. 4. 2013 č. k. -84.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší poverenie č. 5102 090831 zo dňa 18. 1.

2011, vydané Okresným súdom Bratislava 2.

6. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia,

a to do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.

7. Okresný súd Bratislava 1 je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia,

a to do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.

8. Centrum právnej pomoci je povinné uhradiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 500,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia,

a to do troch dni odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného

súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval

označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal

z týchto zistení:

- sťažovateľ vystupuje v pozícii povinného v exekučnom konaní vedenom na návrh

oprávneného – SR – Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o vymoženie sumy

290 114,82 €;

- okresný súd 2 poveril súdneho exekútora 18. januára 2011 vykonaním exekúcie

proti sťažovateľovi (č. 5102 090831);

- uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. januára 2012, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 11. februára 2012, bolo rozhodnuté, že na konanie vo veci

je miestne príslušný okresný súd 1;

- uznesením okresného súdu 1 boli zamietnuté námietky sťažovateľa (povinného)

proti upovedomeniu o začatí exekúcie, sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za konanie súdu o námietkach a súčasne okresný súd 1 zamietol návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie a rozhodol o nepovolení odkladu exekúcie;

- na základe odvolania podaného sťažovateľom rozhodol krajský súd uznesením,

ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa v časti zamietnutia jeho námietok proti

upovedomeniu o začatí exekúcie a v časti nepovolenia odkladu exekúcie, vo výroku

o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietky uznesenie okresného súdu 1 zrušil

a vo výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie uznesenie okresného súdu 1 zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

okresného súdu 1

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý

jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

Vo vzťahu k výrokom uznesenia okresného súdu 1, ktorými tento rozhodol

o povinnosti sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok za konanie súdu o námietkach a súčasne

zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie, o ochrane práv sťažovateľa

mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu

subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať uznesenie okresného

súdu 1 v tomto rozsahu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

Vo vzťahu k tej časti rozhodnutia okresného súdu 1, ktorým tento zamietol námietky

sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ako aj rozhodol o nepovolení odkladu

exekúcie, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol riadne poučený, že proti týmto výrokom

uznesenia okresného súdu 1 odvolanie nie je prípustné, a teda v tejto časti je uznesenie

okresného súdu 1 konečné a právoplatné. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu 1 podal len „z opatrnosti“.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesenie okresného súdu 1 bolo vydané

14. júna 2012. Vo výrokoch o zamietnutí námietok povinného proti upovedomeniu o začatí

exekúcie, ako aj o nepovolení odkladu exekúcie nadobudlo právoplatnosť 6. júla 2012.

Sťažnosť sťažovateľa zo 16. augusta 2013 bola ústavnému súdu doručená

mailom 16. augusta 2013 a poštou 20. augusta 2013 (na poštovú prepravu podaná

19. augusta 2013).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tej časti uznesenia,

ktorou okresný súd 1 rozhodol o zamietnutí námietok sťažovateľa proti upovedomeniu

o začatí exekúcie, ako aj o nepovolení odkladu exekúcie, sa sťažovateľ ochrany svojich

označených práv domáhal zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53

ods. 3 .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako oneskorene podanú.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Krajský súd v relevantnej časti uznesenia uviedol:

«Podľa ust. , odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní

podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku) nie je prípustné, ak tento osobitný zákon

neustanovuje inak.

Podľa ust. § 50 ods. 4 Exekučného poriadku, proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo

námietkam, je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 56 ods. 7 Exekučného poriadku, proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený

odklad exekúcie, je prípustné odvolanie.

Z dôvodu, že Exekučný poriadok v ust. § 50 ods. 4 pripúšťa odvolanie proti

rozhodnutiu o námietkach len vtedy, ak sa námietkam vyhovelo a rovnako v ust. § 56 ods. 7

pripúšťa Exekučný poriadok odvolanie proti rozhodnutiu o odklade exekúcie len vtedy,

ak bol ním odklad povolený. Z uvedeného potom výkladom a contrario vyplýva, že proti

uzneseniu o zamietnutí námietok proti exekúcii ako aj proti uzneseniu o nepovolení odkladu

exekúcie odvolanie prípustné nie je.

Nakoľko odvolanie v častiach, v ktorých povinný napadol výrok rozhodnutia súdu

prvého stupňa o zamietnutí námietok povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie

ako aj výrok o nepovolení odkladu exekúcie, smerovalo proti takým výrokom rozhodnutia

súdu, proti ktorým nie je odvolanie prípustné, odvolací súd odvolanie v týchto častiach

podľa ust. odmietol.

Druhým výrokom súd prvého stupňa vyrubil povinnému poplatok podľa položky

13 písm. b), časť I. sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona SNR

č. osudných poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“) za konanie súdu o námietkach povinného proti

exekúcii.

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

11. 07. 2012, uverejneným v Zbierke zákonov dňa 04. 10. 2012, bolo rozhodnuté, že položka

13 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, nie je v súlade s čl. 1

ods. 1, a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto ustanovenie stráca v zmysle čl. 125

ods. 3 SR a o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, účinnosť dňom vyhlásenia

v Zbierke zákonov. V závere nálezu ústavný súd zdôraznil, že nález nezakladá nárok

na vrátenie poplatkov a právoplatné rozhodnutia, ktorými bola stanovená poplatková

povinnosť, zostávajú nedotknuté. Po vyhlásení nálezu však nemožno nútene vymáhať

povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ktoré neboli splnené.

Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález o zistenom nesúlade časti

právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, dňom vyhlásenia nálezu

v Zbierke zákonov stratila táto časť právneho predpisu účinnosť. Zákonodarca bol povinný

do 6 mesiacov od vyhlásenia nálezu uviesť toto ustanovenie právneho predpisu [pol. 13

písm. b)] sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP do súladu s SR

s tým, že ak tak neurobí, ustanovenie právneho predpisu stráca platnosť v zmysle čl. 125

ods. 3 SR.

Nakoľko ustanovenie právneho predpisu, na podklade ktorého má odvolací súd

rozhodnúť o podanom odvolaní v časti súdneho poplatku za námietky povinného, stratilo

účinnosť a aj platnosť, odvolací súd nemohol aplikovať toto ustanovenie právneho

predpisu, a tak rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o uložení povinnosti zaplatiť

súdny poplatok za námietky povinného podľa ust. zrušil.

V časti výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

povinného na zastavenie exekúcie, vo vzťahu ku ktorému dal súd v rozhodnutí poučenie

o neprípustnosti odvolania proti nemu, odvolací súd mal za to, že z hľadiska prípustnosti

odvolania podľa ust. § 58 ods. 5 v spojení s ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku

je právne irelevantné, či odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu súdu o zastavení exekúcie

alebo smeruje proti rozhodnutiu, ktorým súd zamietol návrh na zastavenie exekúcie.

Rozhodujúca je len skutočnosť, že v návrhu na zastavenie exekúcie sa uplatňovali dôvody

podľa ust. § 58 ods. 5 Exekučného poriadku, čo v danom prípade bolo splnené tým,

že povinný zastavenie exekúcie navrhoval z dôvodu uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. h)

Exekučného poriadku, t. j. že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Odvolací súd teda napriek nesprávnemu poučeniu súdu v tejto časti napadnutého

rozhodnutia prejednal odvolanie povinného proti výroku rozhodnutia o zamietnutí návrhu

povinného na zastavenie exekúcie a dospel k záveru, že odvolanie je v tejto časti dôvodné,

pretože súd prvého stupňa nezisťoval, či povinným tvrdená existencia nedostatku jeho

majetku nie je podložená šetrením exekútora. Exekučný súd pritom môže od exekútora

požadovať, aby preukázal, aké šetrenie vykonal v tomto smere. Takéto zisťovanie bude

opodstatnené aj vzhľadom na skutočnosť, že povinnému bol v tomto konaní priznaný

Centrom právnej pomoci nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa osobitného predpisu.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku

o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h)

zrušil a podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia mu vec vrátil v rozsahu zrušenia

na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa bude posudzovať existenciu povinným

uplatneného dôvodu zastavenia exekúcie, t. j. nedostatku jeho majetku podľa informácií

o rozsahu a výsledkoch exekútorom vykonaných šetrení na zistenie majetku povinného,

ktoré informácie si má súd za týmto účelom zadovážiť od súdneho exekútora.

Pokiaľ ide o námietku povinného, že vo veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie

miestne nepríslušný súd, odvolací súd je názoru, že exekučný súd neupravuje otázku

miestnej príslušnosti komplexne. Podľa ust. § 45 ods. 2 veta prvá Ex. poriadku miestne

príslušný súd je všeobecný súd povinného. Takáto právna úprava miestnej príslušnosti

má charakter všeobecnej príslušnosti viazanej na osobu účastníka konania. Podľa

ust. , však súd skúma len či sa na danú vec nevzťahujú ustanovenia

o výlučnej miestnej nepríslušnosti podľa ust. Neskôr skúma miestnu

nepríslušnosť aj podľa ust. § 84 až 87 len na námietku odporcu (povinného), ktorý

ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Ako vyplýva z obsahu spisu, povinný

podaním zo dňa 02. 03. 2011 podal námietky proti exekúcii a súčasne samostatným

podaním zo dňa 02. 03. 2011 namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava II.

Okresný súd Bratislava II vec dňa 12. 04. 2011 postúpil Okresnému súdu Bratislava

I ako súdu príslušnému. Z uvedeného teda vyplýva, že poverenie súdneho exekútora

vykonaním exekúcie nebolo vydané miestne nepríslušným Okresným súdom Bratislava II.

Pokiaľ ide o označenie osoby oprávneného, odvolací súd poukazuje na zák.

č. , ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 01. 2012, podľa ktorého na úseku

správy daní a poplatkov vykonáva pôsobnosť Finančné riaditeľstvo SR.»

Argumentácia sťažovateľa sa koncentrovala na tvrdenie o tom, že konajúce súdy

sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s jeho námietkami, najmä nesprávne

aplikovali § 50 ods. 4 a § 56 ods. 7 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom

prostriedku sťažovateľa a argumentácia sťažovateľa nedisponuje ústavnoprávnym

aspektom. Ústavný súd ani nezistil, že by namietaný postup krajského súdu a ním vydané

rozhodnutie bolo svojvoľné a že by tak zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu

základné právo na súdnu ochranu v zmysle a právo podľa

dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne

alebo zjavne neopodstatnené.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je uznesenie krajského súdu

aj náležite odôvodnené, keďže krajský súd ústavne súladným spôsobom reflektoval

na sťažovateľom vznesené námietky.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou

je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani najvyššieho

súdu a ani krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k tej časti rozhodnutia krajského súdu, ktorým odmietol

odvolanie sťažovateľa v časti zamietnutia námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie

a v časti nepovolenia odkladu exekúcie, ako aj v časti, ktorou zrušil uznesenie okresného

súdu 1 o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k tej časti uznesenia krajského súdu, ktorou krajský súd rozhodol,

že zrušuje uznesenie okresného súdu 1 vo výroku, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie a vec vrátil okresnému súdu 1 na ďalšie konanie, podľa názoru

ústavného súdu sa ide o predčasne podanú sťažnosť, o čom svedčí skutočnosť, že exekučné

konanie v sťažovateľovej veci nebolo dosiaľ právoplatne zastavené. Sťažovateľ teda

podľa názoru ústavného súdu ešte bude mať v rámci proti nemu vedeného exekučného

konania príležitosť namietať nesprávny procesný postup všeobecných súdov konajúcich

v jeho veci.

Pokiaľ teda ide o sťažovateľom napádané uznesenie krajského súdu v časti výroku

o zrušení uznesenia okresného súdu 1, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie, jeho preskúmanie by bolo v rozpore s princípom subsidiarity

vyplývajúcim z , ako aj z . Keďže

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných

práv a slobôd účinne poskytoval, boli podľa ústavného súdu dané dôvody sťažnosť

v tejto časti odmietnuť pre neprípustnosť podľa .

3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

okresného súdu 2

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,

že sťažovateľ v petite sťažnosti požadoval len zrušenie poverenia na vykonanie

exekúcie vydaného okresným súdom 2 č. 5102 090831 z 18. januára 2011 bez toho,

aby konkretizoval, k porušeniu ktorých jeho základných, resp. iných práv malo postupom

okresného súdu 2 dôjsť.

V posudzovanom prípade ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti

konania podľa [

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s ]

od výzvy na odstránenie nedostatkov sťažnosti adresovanej sťažovateľovi upustil, pretože

z odôvodnenia sťažnosti bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sťažovateľ napáda

porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

, čo umožnilo ústavnému súdu ustáliť predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví

tohto rozhodnutia. Dôvodom zvoleného postupu bolo napokon aj samotné rozhodnutie

o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd totiž na základe

podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné odstránenie nedostatkov

v petite sťažnosti sťažovateľa by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu

jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu je podanie sťažnosti po viac ako 2 rokoch (sťažnosť

zaslaná mailom 16. augusta 2013, odovzdaná na poštovú prepravu 19. augusta 2013),

keď sa mohol sťažovateľ dozvedieť o namietanej skutočnosti (z uznesenia krajského súdu

vyplýva, že sťažovateľ už podaním z 2. marca 2011 namietal miestnu nepríslušnosť

okresného súdu 2), uplatnené zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako podanú oneskorene.

4. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného práva postupom Centra

právnej pomoci, kancelárie B.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

jeho základného práva podľa bližšie nešpecifikovaným rozhodnutím

Centra právnej pomoci, kancelárie B., ústavný súd konštatuje, že proti jeho rozhodnutiu

mohol sťažovateľ podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Vzhľadom na to,

že na zabezpečenie účinnej ochrany označeného základného práva údajne porušeného

rozhodnutím Centra právnej pomoci mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok

nápravy, bolo potrebné vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu jeho

sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013