Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 628/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. Š., B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. B., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. júla 2011 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2013 doručená sťažnosť Mgr. V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „povinný“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. júla 2011, ako

aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. septembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

je v procesnom postavení povinného v exekučnej veci oprávnenej V., a. s., B. (ďalej len

„oprávnený“), o vymoženie 38,13 € s príslušenstvom vedenej Okresným súdom Pezinok

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd uznesením z 23. marca

2011 č. k. -65 vyhovel námietkam povinného proti exekúcii, keď konštatoval,

že tieto sú dôvodné, a preto „je exekúcia neprípustná“. O odvolaní oprávneného rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 21. júla 2011 tak, že „uznesenie

Okresného súdu... zo dňa 23. 03. 2011 mení tak, že námietky povinného proti exekúcii

zamieta“. Dovolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 12. septembra 2012 zamietol.

3. Podstatou sťažovateľových námietok je tvrdenie, že bolo «začaté exekučné

konanie v prospech oprávneného označeného v upovedomení o začatí exekúcie ako „V.

kraj. pob. B...“». Uvedené označenie je podľa názoru sťažovateľa «úplne zmätočné, keďže

žiadna právnická osoba s názvom (obchodným menom) „V. kraj. pob. B.“ neexistuje. Ide

zrejme o označenie bývalej verejnoprávnej zdravotnej poisťovne...». Exekútor teda „vedie

exekúciu v prospech subjektu, ktorému exekučným titulom nie je žiadne právo priznané...“.

Postupom a uznesením krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie okresného súdu

o neprípustnosti exekúcie a jeho námietky proti exekúcii zamietol, ako aj rozhodnutím

najvyššieho súdu o zamietnutí jeho dovolania bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu zaručené .

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd... uznesením zo dňa 21. 07. 2011, sp. zn. porušil

základné práva sťažovateľa zaručené v ...

2. Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 21. 07. 2011, sp. zn.

sa zrušuje.

3. Najvyšší súd... uznesením zo dňa 12. 09. 2012, sp. zn. porušil

základné práva sťažovateľa zaručené v ...

4. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 12. 09. 2012, sp. zn.

sa zrušuje.

5. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania...“

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v sťažnosťou

napadnutými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

9. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu (vrátane práva na spravodlivé konanie) je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa [ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi

predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

11. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

12. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

14. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

15. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 13 a 14) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 12. septembra 2012, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil

dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:

«Proti uzneseniu odvolacieho súdu povinný podal dovolanie. Navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie tvrdiac, že jeho právne

závery majú znaky svojvôle a arbitrárnosti, úplne vybočili z právneho rámca vymedzeného

príslušnou právnou úpravou a odchýlili sa od konštantnej judikatúry, ktoré pochybenie

malo za následok porušenie jeho práva na súdnu ochranu v zmysle

Slovenskej republiky, zakladajúce vadu v zmysle ustanovenia , a tiež

vadu v právnom posúdení veci. Podľa povinného je predmetná exekúcia postihnutá vadou

spočívajúcou v nedostatku aktívnej legitimácie, keďže je vedená v prospech neexistujúceho

oprávneného. Žiadna právnická osoba označená ako „V., krajská pobočka B.“ totiž

neexistuje. IČO uvedené v exekučnom titule patri inému subjektu s odlišným obchodným

menom, V., a. s., ktorá nemá sídlo v..., ale na... Súdnym exekútorom označený oprávnený je

zameniteľný s iným, už zaniknutým subjektom, „verejnoprávnou“ V., ktorá sa členila na

pobočky a mal dokonca sídlo v... Povinný tiež tvrdí, že i exekučný titul, rozhodnutie Ú., má

nedostatky, ktoré ho robia nespôsobilým byť riadnym, materiálne vykonateľným exekučným

titulom. Nielenže neobsahuje presnú individualizáciu oprávneného, ale dokonca ho

neoznačuje vôbec.»

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Dovolací súd konajúci o dovolaní povinného, po zistení, že dovolanie bolo podané

včas ( ) a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa

ods. 1 bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže dovolanie smeruje proti

uzneseniu ( ), a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a d rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O. s.

p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne

sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania,

pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje len podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ustanovenú v § 242 ods. 1 druhá

veta skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd

sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných V až g) (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania

tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne

obsadeným). V dovolacom konaní žiadna z týchto vád nevyšla najavo.

Pokiaľ povinný v dovolaní vytýka odvolaciemu súdu, že svojím postupom

a rozhodnutím sa dopustil vady podľa , pričom túto vadu vidí v tom,

že odvolací súd sa odchýlil od konštantnej judikatúry, úplne vybočili z právneho rámca

vymedzeného príslušnou právnou úpravou a poprel zmysel a účel relevantných právnych

noriem, robí tak neopodstatnene.

O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle ide v prípade

procesného postupu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných

oprávnení (napríklad oprávnenia byt' prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci,

navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť

procesný úkon a pod.) priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany

a uplatnenia jeho práv. Procesná vada konania v zmysle sa nezakladá

právnym posúdením veci.

V danom prípade povinný procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať v zmysle vyššie

uvedeného. Vyčíta mu spôsob, ako na vec aplikoval právne predpisy („Odvolací súd založil

svoje rozhodnutie na právnom názore, ktorý je v príkrom rozpore s dlhoročnou konštantnou

judikatúrou, pričom úplne poprel zmysel a účel relevantných právnych noriem.“). Povinný

tu teda namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnej aplikácii

a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2

) nejde zo strany povinného o námietku vady podľa ,

ale o námietku inú, ktorú povinný uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založil svoje rozhodnutia (k tomu viď nižšie).

Pokiaľ povinný vadu podľa vyvodzuje i z toho, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je založené na záveroch, ktoré javia znaky svojvôle a arbitrárnosti a nie

je ani dostatočne odôvodnené (ktoré vady by za určitých podmienok mohli mať skutočne

za následok porušenie zásad spravodlivého súdneho konania), robí tak tiež neopodstatnene.

Právne závery odvolacieho súdu totiž nie sú svojvoľné a arbitrárne a sú náležité a správne

odôvodnené.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný;

iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento

zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Účastníkmi exekučného konania sú teda predovšetkým oprávnený a povinný.

Vymedzenie ich postavenia v exekučnom konaní je len procesné; rozhodujúce je to, kto sa

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za oprávneného a koho uvedie ako povinného,

bez ohľadu na to, či tomu zodpovedá právny a skutkový stav (aktívna alebo pasívna vecná

legitimácia). Vykonanie exekúcie ale prichádza do úvahy len v prospech toho, kto má podľa

exekučného titulu právo na plnenie (aktívna exekučná legitimácia), a len proti tomu, kto je

označený ako povinný v exekučnom titule (pasívna exekučná legitimácia).

V preskúmavanej veci návrh na vykonanie exekúcie podala dňa 24. júna 2010

súdnemu exekútorovi V., a. s., so sídlom..., B., IČO:... [za ktorú konal jej Štatutárnym

zástupcom právne účinne poverený zamestnanec ( ), riaditeľ

krajskej pobočky v B.,]. Urobením tohto procesného úkonu sa V., a. s., stala účastníčkou

exekučného konania v procesnom postavení oprávnenej, ktoré jej procesné postavenie sa

účinne (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku) dosiaľ nezmenilo. K takej zmene v jej procesnom

postavení rozhodne nedošlo tým, že súdom poverený súdny exekútor v upovedomení o začatí

exekúcie (ale aj v iných svojich procesných úkonoch) za oprávnenú mylne označuje [zaiste

nesprávne vychádzajúc z označenia osoby konajúcej za oprávnenú (riaditeľ krajskej

pobočky)] „V., kraj. pob. B.“. Odvolací súd, na rozdiel od exekučného súdu, preto správne

uzavrel, že vada v označení oprávnenej v písomných procesných úkonoch súdneho

exekútora nezakladá dôvodnosť námietky povinného proti exekúcii.

Dovolací súd k dôvodom odvolacieho súdu uvedeným v jeho napadnutom rozhodnutí,

s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, ešte poznamenáva, že podľa jeho názoru je identita

oprávnenej plne zachovaná dokonca aj v procesných úkonoch súdneho exekútora aj napriek

jeho pochybeniu v označení oprávnenej. Pri (mylnom) označení oprávnenej súdny exekútor

totiž uviedol aj „IČO:..“, ktorá patrí (ako to správne uvádza aj povinný) len V., a. s., so

sídlom..., B.), a nie jej pobočke v B... (porovnaj ustanovenia o

Štátnej štatistike).

Povinný v dovolaní tiež tvrdí, že exekučný titul, rozhodnutie Ú. zo 14. augusta 2009,

č. DK /R, má nedostatky, ktoré ho robia nespôsobilým byť riadnym,

materiálne vykonateľným exekučným titulom. Tvrdí, že oprávnenou predložený exekučný

titul nielenže neobsahuje presnú individualizáciu oprávneného, ale dokonca ho neoznačuje

vôbec.

Toto tvrdenie povinného nemá oporu v exekučnom titule.

Z rozhodnutia Ú. zo 14. augusta 2009, č. DK /R (originál ktorého je

založený v spise exekučného súdu na č. l. 4-9) vyplýva, že ním bolo rozhodnuté o odvolaní

platiteľa poistného Mgr. V. Š. proti platobnému výmeru č. 2504-1/2003 z 9. januára 2004

vydanému V. so sídlom v B., ktorým bola platiteľovi poistného uložená povinnosť zaplatiť

dlžné poistné a poplatok z omeškania na účty V. (č. l. 10-13 spisu exekučného súdu).V

rozhodnutí Ú. za prvým označením V., t. j. toho, v prospech ktorého subjektu má platiteľ

poistného plniť, je uvedené, že v ďalšom texte rozhodnutia bude pre tento subjekt používaná

skratka „zdravotná poisťovňa“. Z výrokovej časti rozhodnutia Ú. v znení: „Platiteľ

poistného je povinný zaplatiť do 8 dní po doručení tohto rozhodnutia, na účet zdravotnej

poisťovne, vedený v Štátnej pokladnici...“ preto nepochybne vyplýva, kto je oprávnený

z toho rozhodnutia orgánu verejnej správy. Kto je právnym nástupcom bývalej

„verejnej“ V., vyplýva priamo zo zákona ( ).

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu

je správne a preto dovolanie povinného proti nemu treba uznesením zamietnuť podľa

a »

16. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak zamietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade

nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. septembra 2012

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku.

17. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie

po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva

podľa postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. júla 2011, ktorým na odvolanie

oprávneného uznesenie okresného súdu z 23. marca 2011 zmenil tak, že námietky

povinného (sťažovateľa, pozn.) zamietol (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení

označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

19. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

21. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

22. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , , ) a v tejto situácii nemá dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

23. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

24. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

25. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013