Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 535/2013
PDF · 224.69 KB
No categories available
III. ÚS 535/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 16316/2013, Rvp 16317/2013, Rvp
16318/2013, Rvp 16319/2013, Rvp 16320/2013, Rvp 16321/2013, Rvp 16322/2013, Rvp
16323/2013, Rvp 16324/2013, Rvp 16325/2013, Rvp 16326/2013, Rvp 16327/2013, Rvp
16328/2013, Rvbp 16329/2013, Rvp 16330/2013, Rvp 16339/2013, Rvp 16340/2013, Rvp
16341/2013 a sp. zn Rvp 16345/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie, namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami č. k. 17 Er/1014/2007-15 z 19.
marca 2012, č. k. 5 Er/945/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 5 Er/943/2007-16 z 30. mája
2012, č. k. 5 Er/958/2008-16 z 30. mája 2012, č. k. 5 Er/955/2008-16 z 30. apríla 2012, č. k.
5 Er/941/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 14 Er/614/2007-49 z 22. februára 2012, č. k.
5 Er/614/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 5 Er/1013/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k.
5 Er/449/2009-11 z 30. mája 2012, č. k. 5 Er/838/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k.
17 Er/379/2011-13 z 30. decembra 2011, č. k. 6 Er/957/2010-12 zo 14. decembra 2011, č. k.
8 Er/526/2008-17 z 27. februára 2012, postupom Okresného súdu Revúca a jeho
uzneseniami č. k. 3 Er/3387/2008-17 z 2. mája 2012, č. k. 3 Er/3598/2008-63
zo 6. novembra 2012, č. k. 3 Er/693/2010-38 z 8. augusta 2012 a postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota a jeho uznesením č. k. 1 Er/1883/2006-28 z 23. júla 2012, ako
aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami č. k. 12 CoE/25/2013-
54 z 27. februára 2013, č. k. 1 CoE/493/2012-34 z 30. novembra 2011, sp. zn.
41 CoE/332/2012 z 30. novembra 2012, č. k. 14 CoE/369/2012-38 z 12. decembra 2012,
č. k. 17 CoE/274/2012-38 z 30. januára 2013, č. k. 1 CoE/494/2012-38 z 30. novembra
2012, č. k. 13 CoE/47/2013-92 z 22. marca 2013, č. k. 13 CoE/323/2012-39 z 22. januára
2013, č. k. 17 CoE/223/2012-37 z 29. novembra 2012, č. k. 13 CoE/272/2012-30
z 24. januára 2013, č. k. 15 CoE/5/2013-41 zo 6. februára 2013, č. k. 13 CoE/36/2013-54
z 30. novembra 2011, sp. zn. 43 CoE/47/2012 z 28. februára 2013, č. k. 13 CoE/180/2012-
36 z 2. augusta 2012, č. k. 14 CoE/53/2013-77 z 27. februára 2013, č. k. 12 CoE/23/2013-85
z 27. februára 2013, č. k. 17 CoE/17/2013-70 z 27. februára 2013 a č. k. 1 CoE/30/2013-50
z 26. februára 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16316/2013,
Rvp 16317/2013, Rvp 16318/2013, Rvp 16319/2013, Rvp 16320/2013, Rvp 16321/2013,
Rvp 16322/2013, Rvp 16323/2013, Rvp 16324/2013, Rvp 16325/2013, Rvp 16326/2013,
Rvp 16327/2013, Rvp 16328/2013, Rvbp 16329/2013, Rvp 16330/2013, Rvp 16339/2013,
Rvp 16340/2013, Rvp 16341/2013 a sp. zn. Rvp 16345/2013 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 535/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. mája 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a porušenie
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec a jeho
uzneseniami č. k. 17 Er/1014/2007-15 z 19. marca 2012, č. k. 5 Er/945/2007-16 z 30. apríla
2012, č. k. 5 Er/943/2007-16 z 30. mája 2012, č. k. 5 Er/958/2008-16 z 30. mája 2012, č. k.
5 Er/955/2008-16 z 30. apríla 2012, č. k. 5 Er/941/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 14
Er/614/2007-49 z 22. februára 2012, č. k. 5 Er/614/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 5
Er/1013/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 5 Er/449/2009-11 z 30. mája 2012, č. k. 5
Er/838/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. 17 Er/379/2011-13 z 30. decembra 2011, č. k. 6
Er/957/2010-12 zo 14. decembra 2011, č. k. 8 Er/526/2008-17 z 27. februára 2012,
postupom Okresného súdu Revúca a jeho uzneseniami č. k. 3 Er/3387/2008-17 z 2. mája
2012, č. k. 3 Er/3598/2008-63 zo 6. novembra 2012, č. k. 3 Er/693/2010-38 z 8. augusta
2012 a postupom Okresného súdu Rimavská Sobota a jeho uznesením č. k. 1 Er/1883/2006-
28 z 23. júla 2012 (ďalej aj „uznesenia okresných súdov“) ako aj postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami č. k. 12 CoE/25/2013-54
z 27. februára 2013, č. k. 1 CoE/493/2012-34 z 30. novembra 2011, sp. zn. 41
CoE/332/2012 z 30. novembra 2012, č. k. 14 CoE/369/2012-38 z 12. decembra 2012, č. k.
17 CoE/274/2012-38 z 30. januára 2013, č. k. 1 CoE/494/2012-38 z 30. novembra 2012, č.
k. 13 CoE/47/2013-92 z 22. marca 2013, č. k. 13 CoE/323/2012-39 z 22. januára 2013, č. k.
17 CoE/223/2012-37 z 29. novembra 2012, č. k. 13 CoE/272/2012-30 z 24. januára 2013, č.
k. 15 CoE/5/2013-41 zo 6. februára 2013, č. k. 13 CoE/36/2013-54 z 30. novembra 2011,
sp. zn. 43 CoE/47/2012 z 28. februára 2013, č. k. 13 CoE/180/2012-36 z 2. augusta 2012, č.
k. 14 CoE/53/2013-77 z 27. februára 2013, č. k. 12 CoE/23/2013-85 z 27. februára 2013, č.
k. 17 CoE/17/2013-70 z 27. februára 2013 a č. k. 1 CoE/30/2013-50 z 26. februára 2013
(ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že
dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou
začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli
na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné
konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri
podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa
taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté
uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň
poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na
uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených okresných súdov
a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení
uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené
konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,
z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí
na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný
o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada
kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na
tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 47
charty, porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného
súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené
uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s
citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 16316/2013, Rvp 16317/2013, Rvp 16318/2013, Rvp 16319/2013, Rvp 16320/2013,
Rvp 16321/2013, Rvp 16322/2013, Rvp 16323/2013, Rvp 16324/2013, Rvp 16325/2013,
Rvp 16326/2013, Rvp 16327/2013, Rvp 16328/2013, Rvbp 16329/2013, Rvp 16330/2013,
Rvp 16339/2013, Rvp 16340/2013, Rvp 16341/2013 a sp. zn. Rvp 16345/2013 a z tohto
obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom
na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
2.2 K neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 16316/2013
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná
pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 16317/2013 prebieha na ústavnom súde
konanie o sťažnosti doručenej 27. mája 2013, ktorou sťažovateľka namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie
čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uznesením
č. k. 17 Er/1014/2007-15 z 19. marca 2012 a postupom krajského súdu a jeho uznesením
č. k. 12 CoE/25/2013-54 z 27. februára 2013 a pod sp. zn. Rvp 16316/2013 prebieha
konanie o obdobnej sťažnosti doručenej toho istého dňa (27. mája 2013), ktorou
sťažovateľka síce napáda len porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru avšak tými istými postupmi okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniami.
Z uvedeného teda vyplýva, že dvoma sťažnosťami doručenými ústavnému súdu boli
namietané porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k zhodným postupom
okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniam, čo s prihliadnutím na skutočnosť, že v
obidvoch veciach vystupujú identickí účastníci konania a sťažnosti vychádzajú z obdobnej
právnej argumentácie, vedie ústavný súd k záveru o neprípustnosti sťažnosti vedenej pod
sp. zn. Rvp 16316/2013 podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde s následkom jej
odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými
postupmi a uzneseniami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení
exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto
uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka
aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,
ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským
súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.4 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými
postupmi a uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný
súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia
okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou
označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach
možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa
týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako
vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných
rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,
R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj
ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení
v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade
ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky
o pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastavení
uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp.
pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté, pričom
ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013