Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 535/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. , , Rvp

16318/2013, , , , , Rvp

16323/2013, , , , , Rvp

16328/2013, Rvbp 16329/2013, , , , Rvp

16341/2013 a sp. zn vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie, namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami č. k. -15 z 19.

marca 2012, č. k. -16 z 30. apríla 2012, č. k. -16 z 30. mája

2012, č. k. -16 z 30. mája 2012, č. k. -16 z 30. apríla 2012, č. k.

-16 z 30. apríla 2012, č. k. -49 z 22. februára 2012, č. k.

-16 z 30. apríla 2012, č. k. -16 z 30. apríla 2012, č. k.

-11 z 30. mája 2012, č. k. -16 z 30. apríla 2012, č. k.

-13 z 30. decembra 2011, č. k. -12 zo 14. decembra 2011, č. k.

-17 z 27. februára 2012, postupom Okresného súdu Revúca a jeho

uzneseniami č. k. -17 z 2. mája 2012, č. k. -63

zo 6. novembra 2012, č. k. -38 z 8. augusta 2012 a postupom Okresného súdu

Rimavská Sobota a jeho uznesením č. k. -28 z 23. júla 2012, ako

aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami č. k. 12 CoE/25/2013-

54 z 27. februára 2013, č. k. -34 z 30. novembra 2011, sp. zn.

z 30. novembra 2012, č. k. -38 z 12. decembra 2012,

č. k. -38 z 30. januára 2013, č. k. -38 z 30. novembra

2012, č. k. -92 z 22. marca 2013, č. k. -39 z 22. januára

2013, č. k. -37 z 29. novembra 2012, č. k. -30

z 24. januára 2013, č. k. -41 zo 6. februára 2013, č. k. -54

z 30. novembra 2011, sp. zn. z 28. februára 2013, č. k.

36 z 2. augusta 2012, č. k. -77 z 27. februára 2013, č. k. -85

z 27. februára 2013, č. k. -70 z 27. februára 2013 a č. k. -50

z 26. februára 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

Rvp 16317/2013, , , , ,

Rvp 16322/2013, , , , ,

Rvp 16327/2013, , Rvbp 16329/2013, , ,

Rvp 16340/2013, a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. mája 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a porušenie

a dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec a jeho

uzneseniami č. k. -15 z 19. marca 2012, č. k. -16 z 30. apríla

2012, č. k. -16 z 30. mája 2012, č. k. -16 z 30. mája 2012, č. k.

-16 z 30. apríla 2012, č. k. -16 z 30. apríla 2012, č. k. 14

-49 z 22. februára 2012, č. k. -16 z 30. apríla 2012, č. k. 5

-16 z 30. apríla 2012, č. k. -11 z 30. mája 2012, č. k. 5

Er/838/2007-16 z 30. apríla 2012, č. k. -13 z 30. decembra 2011, č. k. 6

-12 zo 14. decembra 2011, č. k. -17 z 27. februára 2012,

postupom Okresného súdu Revúca a jeho uzneseniami č. k. -17 z 2. mája

2012, č. k. -63 zo 6. novembra 2012, č. k. -38 z 8. augusta

2012 a postupom Okresného súdu Rimavská Sobota a jeho uznesením č. k. 1 Er/1883/2006-

28 z 23. júla 2012 (ďalej aj „uznesenia okresných súdov“) ako aj postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami č. k. -54

z 27. februára 2013, č. k. -34 z 30. novembra 2011, sp. zn. 41

CoE/332/2012 z 30. novembra 2012, č. k. -38 z 12. decembra 2012, č. k.

-38 z 30. januára 2013, č. k. -38 z 30. novembra 2012, č.

k. -92 z 22. marca 2013, č. k. -39 z 22. januára 2013, č. k.

-37 z 29. novembra 2012, č. k. -30 z 24. januára 2013, č.

k. -41 zo 6. februára 2013, č. k. -54 z 30. novembra 2011,

sp. zn. z 28. februára 2013, č. k. -36 z 2. augusta 2012, č.

k. -77 z 27. februára 2013, č. k. -85 z 27. februára 2013, č.

k. -70 z 27. februára 2013 a č. k. -50 z 26. februára 2013

(ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že

dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli

na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné

konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri

podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa

taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté

exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov

v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných

konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté

uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich

nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň

poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na

uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených okresných súdov

a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení

uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené

konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,

z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,

že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí

na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný

o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada

kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci

preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov

konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na

tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 47

charty, porušenie a dohovoru postupom a uzneseniami okresného

súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené

uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 16321/2013, , , , ,

Rvp 16326/2013, , , Rvbp 16329/2013, ,

Rvp 16339/2013, , a sp. zn. a z tohto

obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom

na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná

pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden

z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. prebieha na ústavnom súde

konanie o sťažnosti doručenej 27. mája 2013, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, ako aj porušenie

, dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uznesením

č. k. -15 z 19. marca 2012 a postupom krajského súdu a jeho uznesením

č. k. -54 z 27. februára 2013 a pod sp. zn. prebieha

konanie o obdobnej sťažnosti doručenej toho istého dňa (27. mája 2013), ktorou

sťažovateľka síce napáda len porušenie práv zaručených a

dohovoru avšak tými istými postupmi okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniami.

Z uvedeného teda vyplýva, že dvoma sťažnosťami doručenými ústavnému súdu boli

namietané porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k zhodným postupom

okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniam, čo s prihliadnutím na skutočnosť, že v

obidvoch veciach vystupujú identickí účastníci konania a sťažnosti vychádzajú z obdobnej

právnej argumentácie, vedie ústavný súd k záveru o neprípustnosti sťažnosti vedenej pod

sp. zn. podľa s následkom jej

odmietnutia podľa .

2.3 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými

postupmi a uzneseniami okresných súdov

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení

exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka

aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,

ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2.4 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými

postupmi a uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný

súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou

označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach

možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa

týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako

vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných

rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,

R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje

s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 5. septembra 2012, sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn.

z 26. júna 2013 a sp. zn. z 28. augusta 2013, ako aj

ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností

sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov

rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení

v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade

ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými

exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky

o pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastavení

uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na

prerušenie konania podľa z dôvodu potreby podania žiadosti

Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred

rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp.

pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali

účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka

odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté, pričom

ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013