Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 549/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B.

F., vo veci namietaného porušenia , základných

práv podľa a , práv podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Okresného súdu Čadca a jeho uznesením sp. zn.

z 12. augusta 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 3 CoE

18/2012 z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

(ďalej len „ústava“), základných práv podľa a , práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu

Čadca a jeho uznesením sp. zn. z 12. augusta 2011 a postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 31. mája

2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, na zabezpečenie ktorého bola spísaná

notárska zápisnica. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal

nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu, pričom exekučným titulom bola notárska

zápisnica. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým uznesením exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím

napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie.

3. Sťažovateľka namieta, že súdy oboch stupňov v predmetnej veci nenariadili ústne

pojednávanie, a vyjadruje nesúhlas s napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského

súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných

hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú

právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci; svojím postupom

odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd

a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...,

svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím

chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné súdy

porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu ( SR) ale aj právo

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo na

to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a

adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe

Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie...“.

4. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je

jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... Exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

5. V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením krajského súdu, pričom poukázala najmä na

rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif

Plus Bank Zrt proti C. C. a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že

čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby

mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich

právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex

offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať

ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie a základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a

dohovoru postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

a práva podľa čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté

uznesenia okresného súdu a krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Okrem toho sa

sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil

vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

10. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

15. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

17. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie

sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

18. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcie, boli porušené

jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje

rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie

relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutie dostatočne

neodôvodnili. Napadnutým rozhodnutím malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok

sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie

a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu a základných práv podľa

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uznesením okresného súdu

19. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , ). Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

20. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

21. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 12. augusta 2011, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti

tomu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj

využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a charty

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

22. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,

že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné rozhodnutie krajského súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej súd

posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej

zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne

analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval

za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade tejto sťažnosti

sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011,

sp. zn. zo 7. septembra 2011, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 12. septembra 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. zo 7. februára 2013,

sp. zn. z 13. februára 2013, sp zn. z 20. februára 2013, ako

aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske

zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými

v predmetnej sťažnosti.

23. K sťažovateľkou namietanému postupu krajského súdu v súvislosti

s nepredložením prejudiciálnej otázky ústavný súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr.

vo veci sťažovateľky , účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je

podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe

úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre

vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05,

bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

24. Ústavný súd už vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za

následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(, ).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú

z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (, podobne

)

25. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že len zásadné

a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré

môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008). ()

26. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky je zároveň nutné poznamenať, že

sťažovateľka žiadnym spôsobom v konaní pred ústavným súdom nepreukázala, že by návrh

na prerušenie konania z dôvodu potreby položenia prejudiciálnej otázky podľa § 109 ods. 1

písm. c) (ďalej len „OSP“) a Zmluvy o fungovaní

EÚ príslušnému súdu podala.

27. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal

spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na

konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke

na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.

, , ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za

ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru (m. m. , ).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil, že by namietaným postupom

krajského súdu, v rámci ktorého neprerušil konanie a nepredložil prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,

došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

28. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už

uviedol (napr. uznesenie sp. zn. ), že novelizácia Exekučného poriadku

zavedená , ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu

rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci

pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii

Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu

(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie

Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa nevzťahuje na prípady,

v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.

Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť

pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z . Z ustanovenia

ods. 2 vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na

prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného

súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta

2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako

súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky

ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi pojednávanie na prerokovanie

odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd

nedopustil porušenia základného práva podľa a ani práva podľa

ods. 1 dohovoru.

29. Sťažovateľka v doplnení sťažnosti namietala aj porušenie svojho práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky resp. notárskej zápisnice) ako nekalej nedali

účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka

odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti C. C. a spol. C-

472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že

sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a

neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov v uznesení okresného súdu, proti

ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný

z exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po

doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu bolo

podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku

(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už

bolo uvedené, dodržané bolo.

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského

súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je

obsahom práv zaručených , dohovoru a charty,

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. mája 2012 a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013