Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 549/2013
PDF · 242.88 KB
No categories available
II. ÚS 549/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B.
F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1,
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Okresného súdu Čadca a jeho uznesením sp. zn. 13 Er 259/2006
z 12. augusta 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 3 CoE
18/2012 z 31. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu
Čadca a jeho uznesením sp. zn. 13 Er 259/2006 z 12. augusta 2011 a postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 3 CoE 18/2012 z 31. mája
2012.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, na zabezpečenie ktorého bola spísaná
notárska zápisnica. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal
nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu, pričom exekučným titulom bola notárska
zápisnica. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým uznesením exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím
napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie.
3. Sťažovateľka namieta, že súdy oboch stupňov v predmetnej veci nenariadili ústne
pojednávanie, a vyjadruje nesúhlas s napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského
súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných
hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú
právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci; svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd
a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...,
svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné súdy
porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo na
to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a
adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe
Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za
neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie...“.
4. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je
jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
5. V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením krajského súdu, pričom poukázala najmä na
rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif
Plus Bank Zrt proti C. C. a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že
čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby
mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich
právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex
offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať
ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14
dohovoru postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
a práva podľa čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté
uznesenia okresného súdu a krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Okrem toho sa
sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil
vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
15. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
17. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie
sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
18. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcie, boli porušené
jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje
rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie
relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnili. Napadnutým rozhodnutím malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok
sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie
a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uznesením okresného súdu
19. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
20. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
21. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 13 Er 259/2006
z 12. augusta 2011, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti
tomu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj
využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
napadnutým postupom a uznesením krajského súdu
22. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutie krajského súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej súd
posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej
zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade tejto sťažnosti
sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 117/2013 z 13. februára 2013, sp zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, ako
aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske
zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými
v predmetnej sťažnosti.
23. K sťažovateľkou namietanému postupu krajského súdu v súvislosti
s nepredložením prejudiciálnej otázky ústavný súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr.
vo veci sťažovateľky I. ÚS 110/2013, účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je
podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe
úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,
pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť
so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre
vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05,
bod 32 a tam citovaná judikatúra).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
24. Ústavný súd už vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za
následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010, I. ÚS 363/2013).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú
z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (I. ÚS 110/2013, podobne
25. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že len zásadné
a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré
môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal
pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na
súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008). (I. ÚS 363/2013)
26. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky je zároveň nutné poznamenať, že
sťažovateľka žiadnym spôsobom v konaní pred ústavným súdom nepreukázala, že by návrh
na prerušenie konania z dôvodu potreby položenia prejudiciálnej otázky podľa § 109 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ príslušnému súdu podala.
27. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal
spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na
konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke
na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.
IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za
ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010, I. ÚS 363/2013).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil, že by namietaným postupom
krajského súdu, v rámci ktorého neprerušil konanie a nepredložil prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,
došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.
28. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už
uviedol (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 338/2013), že novelizácia Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu
rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci
pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii
Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu
(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie
Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa nevzťahuje na prípady,
v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.
Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214
ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na
prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného
súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta
2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako
súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky
ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi pojednávanie na prerokovanie
odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd
nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
29. Sťažovateľka v doplnení sťažnosti namietala aj porušenie svojho práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky resp. notárskej zápisnice) ako nekalej nedali
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti C. C. a spol. C-
472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že
sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a
neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov v uznesení okresného súdu, proti
ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný
z exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po
doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu bolo
podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku
(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už
bolo uvedené, dodržané bolo.
Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského
súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je
obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.
3 CoE 18/2012 z 31. mája 2012 a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013