Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 545/2013
PDF · 297.99 KB
No categories available
II. ÚS 545/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B.
F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Okresného súdu Brezno a jeho uznesením sp. zn. 6 Er 263/2003
z 21. decembra 2011 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp.
zn. 43 CoE 80/2012 z 28. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14168/2012 a sp. zn.
Rvp 14181/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), sp. zn.
Rvp 14168/2012, ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Brezno (ďalej len
„okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Er 263/2003 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28.
augusta 2012.
2. Dňa 5. decembra 2012 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľky
sp. zn. Rvp 14181/2012, ktorou namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením
sp. zn. 6 Er 263/2003 z 21. decembra 2011 a postupom krajského súdu a jeho uznesením
sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28. augusta 2012, t. j. proti postupu a uzneseniam všeobecných
súdov totožných ako vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14168/2012.
3. Sťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 14168/2012 a sťažnosťou vedenou pod
sp. zn. Rvp 14181/2012 sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v tom istom konaní
pred všeobecnými súdmi. V konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 14168/2012 sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru tým, že všeobecné súdy nerozhodli o jej návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na účely
predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. V konaní vedenom pod
sp. zn. Rvp 14181/2012 sťažovateľka namieta porušenie širšieho rozsahu práv (porušenie
čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru) tým istým postupom
a uznesením všeobecných súdov, pričom zároveň uvádza širší rozsah dôvodov namietaného
porušenia práv ako vo veci sp. zn. Rvp 14168/2012, tak ako to je uvedené v bode 6 tohto
uznesenia.
4. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, na zabezpečenie ktorého bola
účastníkmi zmluvného vzťahu spísaná notárska zápisnica. Súdny exekútor neskôr
na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia,
t. j. exekúciu, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica. V priebehu exekučného
konania okresný súd napadnutým rozhodnutím exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil
okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie.
5. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14168/2012 sťažovateľka uvádza, že po
podaní odvolania predložila „návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy do skončenia
exekučného konania nerozhodli o jej návrhu na prerušenie konania na účely predloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.
6. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14181/2012 sťažovateľka vyjadruje nesúhlas
s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd
„... rozhodol nad rámec zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom... “. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na
základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“.
Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred
vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.
Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad
práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme,
že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady
93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere práve splnomocnenie...“.
Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je
jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... . Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
7. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením krajského súdu, pričom poukázala na
rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif
Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má
vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby
mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich
právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex
offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať
ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14
dohovoru postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a práva
podľa čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenie
okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Okrem toho sa
sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil
vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.
II.
9. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14168/2012 a sp. zn. Rvp 14181/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,
okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
III.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
15. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
19. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom
sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,
rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
21. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
22. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu, ktorými ???súd rozhodol o vyhlásení exekúcií
za neprípustné a o ich zastavení, boli porušené jej označené práva. Podľa tvrdení
sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň
nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania
dokazovania a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnili a nerozhodli o jej návrhu na
prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok
sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie
a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uznesením okresného súdu
sp. zn. 6 Er 263/2003 z 21. decembra 2011
23. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
24. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
25. Pokiaľ ide o napadnutý postup a uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 Er 263/2003
z 21. decembra 2011, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť,
že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok
(čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47
charty postupom a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoE 80/2012
z 28. augusta 2012
26. Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo
notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 117/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, ako
aj o ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske
zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými
v predmetných sťažnostiach.
27. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd
poukazuje na to, že tak ako uviedol napr. vo veci sťažovateľky I. ÚS 110/2013, účelom
a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho
dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie
podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi
a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci
nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj
relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade
povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad
rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného
prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa
otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP
zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania
(m. m. IV. ÚS 206/08).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú
z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (I. ÚS 110/2013, podobne
28. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28. augusta 2012
uviedol:
„Odvolací súd z návrhu na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhuje
predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. pre nesúlad
ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky...
Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je
možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku,
napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom
konaní sleduje prerušením konania, je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom
exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon
priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny
z dôvodov prerušenia konania podľa osobitného zákona, preto s poukazom na uvedené, ako
aj vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok neumožňuje prerušiť exekučné konanie
podľa § 109 ods. I písm. b) O. s. p. odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol... .
Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi,
a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou
zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je
dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul,
predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu
zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolacia námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn.: I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011,... na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky,... sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997...
Exekučným titulom v danej veci je notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného
na základe splnomocnenie povinného (dlžníka), ktoré je súčasťou formulárového typu
zmluvy o úvere, ktorú uzavrel navrhovateľ a povinný ako dlžník v zmysle § 497 a nasl.
Obch. zák. Dlžník ako splnomocniteľ udelil plnomocenstvo v úverovej zmluve podľa § 31
a nasl. OZ veriteľovi - oprávnenému ako splnomocnencovi na všetky právne úkony,
a to nielen v Stredisku cenných papierov SR, a. s., ale udelil plnomocenstvo aj priamo
advokátovi ... na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, a teda aby
splnomocnený advokát v mene dlžníka - povinného uznal jeho záväzok z úveru obsiahnutého
v úverovej zmluve tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny
výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O. s. p. alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva... Pri uzatváraní zmluvy o úvere však povinný nemal možnosť voľby výberu
zástupcu, pretože zmluva bola vyhotovená na predtlačí samotným oprávneným, v ktorej už
bola osoba splnomocnenca - advokáta presne určená. Udelenie takéhoto plnomocenstva
splnomocniteľom - povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia, a to že
splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného, v dôsledku čoho sú záujmy
splnomocneného advokáta v rozpore so záujmami povinného. Takáto dohoda
o plnomocenstve je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka právnym úkonom absolútne
neplatným.
Na základe takéhoto splnomocnenia následne splnomocnený advokát... vyhlásil pred
notárom, že záväzok zo zmluvy o úvere za povinného uznáva a súhlasí v prípade
neuhradenia dlhu v lehote do 04. 07. 2003 s exekúciou podľa zákona č. 233/1995 Z. z.
Exekučného poriadku s tým, že notárska zápisnica bude použitá ako exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku.
Je treba uviesť, že ak zastupoval povinného advokát, ktorý je zároveň advokátom
oprávneného, ide nesporne o stret záujmov, ktoré sú v rozpore so záujmami
zastupovaného... ... preto sa na súhlas splnomocnenca s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice namiesto povinného musí nahliadať ako na právny úkon, ktorý nemohol spôsobiť
platnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak, ako to vyžaduje ust. § 41
Exekučného poriadku.
Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
vykonať exekúciu na podklade notárskej zápisnice obsahujúcej právny záväzok vyznačenej
oprávnenej osoby, aj keď je tam označená ako osoba povinná, vrátane právneho dôvodu,
predmetu a času plnenia, pretože povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
nesúhlasila. Uznanie dlhu splnomocneným advokátom, rovnako ako aj jeho vyhlásenie
o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony zástupcu, ktoré
sú vykonané v rozpore s § 22 ods. 2 OZ, v dôsledku čoho sú podľa § 39 OZ neplatné...
Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkajú neprípustnosti
aplikácie cit. Smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, ako aj nesprávnosti
právneho posúdenia spotrebiteľského vzťahu nezaoberal, pretože nie sú pre posúdenie
správnosti rozhodnutia okresného súdu relevantné.“
29. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 43 CoE 80/2012
z 28. augusta 2012 vyplýva, že v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu
(notárskej zápisnice, pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie
(ne)platnosti dohody o plnej moci z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi
splnomocneným zástupcom povinného a povinným podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie
neprijateľnosť zmluvnej podmienky v nadväznosti na príslušné ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS (IV. ÚS 50/2013). Vzhľadom na uvedené by tak predloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru bolo z hľadiska predmetu prieskumu krajského súdu irelevantné,
a preto je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde; podobne napr. aj vo veci II. ÚS 79/2013).
30. Na uvedenom závere nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva
na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím
o posúdení zmluvnej podmienky (notárskej zápisnice) ako nekalej nedali účastníkom
konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje
z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn.
C 472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že
z hľadiska právneho posúdenia bolo pre zastavenie exekúcie rozhodujúce zistenie
neplatnosti dohody o plnej moci, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky.
Navyše, i keď by rozhodnutia v predmetných exekučných konaniach boli založené na
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala
možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie
z už uvádzaných dôvodov v uznesení okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie,
v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý mal
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesení
prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie
nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd
v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol
uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu bolo
podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku
(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už
bolo uvedené, dodržané bolo.
Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského
súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je
obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
31. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už
uviedol (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 338/2013), že novelizácia Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu
rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci
pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii
Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu
(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie
Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa nevzťahuje na prípady,
v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.
Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214
ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru
ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej
od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí
krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového
rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi
pojednávanie na prerokovanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru
ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
32. Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného
súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných
v obdobných sťažovateľkiných veciach.
33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie
konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
34. Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté,
pričom ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013