Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 735/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., a. s., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. M. K.,

B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2013 doručená sťažnosť spoločnosti M., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“, „žalovaný“ alebo „dovolateľ“), ktorou namietala porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 16. mája 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je

žalovanou v súdnom spore „o zaplatenie 179.995,80 Eur s príslušenstvom“ vedenom

Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

na návrh B., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Okresný súd rozsudkom z 21. apríla 2011 uložil

sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania, ako

aj náhradu trov konania. Okresný súd uznesením z 31. marca 2011 vylúčil „na samostatné

konanie vzájomný návrh žalovaného doručený tunajšiemu súdu dňa 25. 08. 2010, ktorým sa

žalovaný proti žalobcovi domáhal zaplatenia istiny 791.431,32 Eur s príslušenstvom“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2012 „rozsudok okresného

súdu... zo dňa 21. 04. 2011 v časti priznanej istiny a úrokov z omeškania potvrdzuje...

v časti priznaných trov právneho zastúpenia rozsudok súdu prvého stupňa mení... v časti

priznaných trov konania za súdny poplatok... potvrdzuje... odporca je povinný zaplatiť...

náhradu trov odvolacieho konania...“. Sťažovateľka následne podala dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. mája 2013 tak, že ho

odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Okresný súd, krajský súd, ako ani najvyšší súd

nerešpektovali ústavné záruky prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane, ako ich stabilne

judikuje ústavný súd, pretože:

- odmietli sa zaoberať procesnou obranou sťažovateľa,

- svojvoľne, v rozpore so zákonnou úpravou vylúčili vzájomný návrh na samostatné

konanie,

- ignorovali hlavný argument sťažovateľa o zániku pohľadávky z dôvodu započítania,

- znemožnili sťažovateľovi slobodne užívať svoj majetok, a

- vydali zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutia.“.

4. Podstatou sťažovateľkiných námietok je tvrdenie, že „Všeobecné súdy na všetkých

inštanciách sa vôbec nezaoberali otázkou zániku pohľadávky, ktorú si B. vo svojej žalobe

uplatnilo. Napriek tomu, že sťažovateľ predložil dôkaz o zániku tejto pohľadávky

započítaním, tak súdy nepokladali túto skutočnosť za tak závažnú, aby sa ňou vo svojej

rozhodovacej činnosti akokoľvek vysporiadali. Rozhodovacia činnosť všeobecných súdov

neposkytuje sťažovateľovi žiadne zdôvodnenie toho, prečo by jeho započítanie nemalo

spôsobovať právne následky stanovené zákonom, k čomu by zrejme nedošlo, ak by sa

všeobecné súdy nezaoberali len otázkou vzniku pohľadávky B., ale aj otázkami jej

prípadného zániku z dôkazov, ktoré mali k dispozícii. Všeobecné súdy si vystačili

s vylúčením nároku sťažovateľa na samostatné konanie, bez ohľadu na to, že sťažovateľ si

v samostatnom konaní nemôže úspešne uplatniť pohľadávku, ktorá zanikla započítaním,

s čím sa opätovne všeobecné súdy vôbec nezaoberali.“.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie okresného

súdu z 31. marca 2011 sp. zn. , rozsudok okresného súdu z 21. apríla 2011

sp. zn. , rozsudok krajského súdu zo 16. októbra 2012 sp. zn.

a uznesenie najvyššieho súdu zo 16. mája 2013 sp. zn. .

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1

a Protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 16. mája

2013, sp. zn. a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 16. mája 2013... sa zrušuje a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa a

právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1

a Protokolu č. 1 k dohovoru, rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 16. októbra

2012, sp. zn. a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 16. októbra 2012... sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd... a Krajský súd... sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH...“

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

8. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Podľa dodatkového

protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

11. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu zo 16. mája 2013, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa ust.

v spojení u st. “, a jemu predchádzajúcim

potvrdzujúcim rozhodnutím krajského súdu zo 16. októbra 2012 (pozri body 1, 2 a 6).

12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. mája 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil

dovolaciu argumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie žalobcu k nemu:

„Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom

napadol rozsudok odvolacieho súdu s poukazom na to, že v konaní došlo k vadám podľa ust.

, nakoľko mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Dovolateľ svoje dovolanie dôvodí, aj s poukazom na ust. § 241 ods. 2 písm. a/

a c/ , pretože rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolateľ má za to, že prvostupňový súd postupoval v rozpore so zásadou

vyjadrenou v , keď k hodnoteniu dôkazov v ich

vzájomnej súvislosti zo strany prvostupňového súdu nikdy neprišlo. Súd v rámci

prvostupňového konania sa odmietol zaoberať otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia na

strane žalobcu, hoci žalovaný riadne navrhol súdu vykonanie dôkazov, ktoré toto

bezdôvodné obohatenie mohli preukázať. Uvedeným postupom súd znemožnil žalovanému

efektívne sa brániť proti uplatnenej pohľadávke žalobcu, keď táto podľa názoru žalovaného

nemala vôbec existovať a mala zaniknúť momentom započítania s pohľadávkou žalobcu,

ako si toto započítanie žalovaný uplatnil. Žalovaný zdôraznil, že podstatou jeho obrany

bolo tvrdenie, že na strane žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktorého započítaním

pohľadávka žalobcu voči žalovanému zanikla v celom rozsahu a predmetný nárok mal za

následok zánik pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Tento následok odmietol súd vôbec

skúmať a odložil argumentáciu žalovaného na vedľajšiu koľaj. Uvedeným postupom

znemožnil žalovanému dosiahnuť úspech v konaní a vzhľadom na informácie o aktuálnej

finančnej situácii žalovaného, vylúčením kompenzačnej námietky žalovaného na samostatné

konanie, tomuto de facto odoprel prístup k spravodlivosti a žalovaný si ju nebude môcť

dovoliť uplatniť. Pokiaľ by sa súd kompenzačnou námietkou zaoberal v rámci

prebiehajúceho prvostupňového konania, táto by ho nestála nič a mohol by tak slobodne

a bez obmedzení uplatňovať svoje procesné práva. Dovolateľ ďalej popisuje v dovolaní

skutkové okolnosti vzniku bezdôvodného obohatenia, analyzuje vykonané dokazovanie

výpoveďami svedkov, namietol nevykonanie navrhovaných dôkazov k otázke bezdôvodného

obohatenia (znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonómie) a uviedol, že takéto

vykonané dokazovanie by mohlo mať následne zásadný vplyv na preukázanie oprávnenosti,

či neoprávnene stí pohľadávky žalobcu. Súd však z dôvodu vzniku potreby, podľa

dovolateľa údajného, rozsiahlejšieho dokazovania toto odmietol vykonať, čím znemožnil

žalovanému v konaní pokračovať. Rozhodnutie o vylúčení návrhu žalovaného na

samostatné konanie považuje žalovaný za neekonomické, poškodzujúce jednu zo sporových

strán, ktorým súd znemožnil žalovanému účinne sa brániť.

Dovolateľ ďalej namietol nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, keď právnemu

rozboru súd venoval málo priestoru, necelú jednu stranu, a z tohto pohľadu dovolateľ

považuje rozhodnutie za neodôvodnené, a preto nepreskúmateľné.

Súčasne s podaným dovolaním žalovaný navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného navrhol dovolanie

žalovaného odmietnuť a nevyhovieť návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O, s. p.), po

zistení, že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), najskôr skúmal, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.

§ 238.

Dovolaním z dôvodov uvedených v je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo

na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa nie je daná tým,

že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho sadu.

K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242

).

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to pre

prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej potvrdený ako vo výroku vecne správne

rozhodnutie, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie nie je prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238

, ale sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v ust.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. až e/ a v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či

postupom odvolacieho súdu nebola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu

za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.

f/ významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom

a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok

priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť

navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu

i k právnej stránke veci.

Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa ust. , t. j. že

mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd vylúčil

na samostatné konanie jeho vzájomný návrh v časti uplatneného plnenia titulom

bezdôvodného obohatenia.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný podal na okresnom súde dňa 25. 08. 2010

vzájomný návrh (založený v spise na č. 1. 154), v ktorom žiadal, aby súd uložil povinnosť

žalobcovi zaplatiť žalovanému 616 435,52 Eur s úrokom z omeškania titulom vzniknutého

bezdôvodného obohatenia v zmysle ako majetkového

prospechu žalobcu získaného bez právneho dôvodu následkom užívania v návrhu

špecifikovaných zdravotníckych prístrojov od augusta 2010 doteraz. Okresný súd

Bratislava III uznesením zo dňa 31. 03. 2011 v zmysle ust. vylúčil

na samostatné konanie vzájomný návrh zo dňa 25. 08. 2010 (č. 1. spisu 281) z dôvodu

nesplnenia podmienok v ust. O tejto časti vzájomného návrhu doposiaľ

v konaní rozhodnuté nebolo a bude predmetom konania na súde prvého stupňa. Týmto

procesným postupom, keď súd aplikoval a , neodňal

žalovanému právo konať pred súdom.

Dovolateľ v dovolaní namietol nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia a z tohto

dôvodu ho považuje za nepreskúmateľné, považuje za zarážajúce, že tak závažnej veci, akou

je kompenzačná námietka, venuje súd iba necelú jednu stranu svojho zdôvodnenia.

Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadná iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Aj keď súčasne s touto úpravou je potrebné poukázať na to, že v zmysle zachovania

spravodlivého procesu, je potrebné, aby zodpovedal základnému právu na súdnu ochranu

podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci

Ruiz Torija, z ktorého vyplýva, že nie je potrebné, aby súd odpovedal na každý aj

bezvýznamný argument a článok 6 ods. 1 Dohovoru nemožno chápať tak, že každý

argument vyžaduje podrobnú odpoveď a v zásade sa súd môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho stupňa (Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999). Napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa obsahuje všetky náležitosti

uvedené v Odvolací súd v zmysle citovaného ustanovenia zákona

rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkou jeho preskúmateľnosti.

Postupom odvolacieho súdu nedošlo preto k odňatiu možnosti žalobcu pred súdom

konať v zmysle ust.

K námietke žalovaného, že súdy nevykonali ním navrhnutý dôkaz nariadením

vypracovania znaleckého posudku, dovolací súd uvádza, že táto námietka žalovaného nie je

dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (ust.

) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky

navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle ust. , lebo to

nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle ust. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle ust. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237

Z uvedeného dôvodu nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, že súd nesprávne

vyhodnotil dôkazy, resp. že uvádzané dôkazy sú hodnotené nevyvážené a neobjektívne

v neprospech žalovaného.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalovaným

tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. a že najavo nevyšla ani žiadna

iná vada uvedená v us., , dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, že

prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ust.

v spojení s ust. ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5

v spojení s ust. a tak, že v dovolacom konaní úspešnému

žalobcovi nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca trovy dovolacieho konania

neuplatnil.“

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke

neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. mája 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2012, ktorým

na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu z 21. apríla 2011 v časti priznanej

istiny a úrokov z omeškania potvrdil (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení

označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

22. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

25. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu predmetnými rozhodnutiami krajského

súdu a najvyššieho súdu (pozri body 1, 6 a 8).

29. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z a právo vyplývajúce z dodatkového protokolu,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení základného práva podľa (resp. dodatkového

protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Ústavný

súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

30. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania (koncentrovaným v jeho petite, pozn.).

31. Z obsahu sťažnosti je možné usúdiť, že sťažovateľka poukazuje aj na

neústavnosť postupu a rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (pozri tiež body 3 a 4)

súvisiacich s vylúčením časti žaloby na samostatné konanie (bod 2), hoci v petite sťažnosti

túto skutočnosť explicitne nenamietala. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poznamenáva,

že uznesenie okresného súdu č. k. -281 (o vylúčení vzájomného návrhu

na samostatné konanie) bolo vyhotovené 31. marca 2011. Jeho prípadné namietanie

na ústavnom súde až sťažnosťou z 30. augusta 2013 je po uplynutí dvojmesačnej lehoty

ustanovenej (pozri tiež zákona o ústavnom

súde – oneskorenosť podania návrhu). O vzájomnom návrhu sťažovateľky sa všeobecné

súdy budú zaoberať/zaoberali v následnom samostatnom konaní, v rámci ktorého má/mala

sťažovateľka možnosť domáhať sa jej nároku uplatneného pôvodne vo vzájomnom návrhu

(princíp subsidiarity).

32. Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že neušlo jeho pozornosti, že strana

sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi odôvodňovala podanie vzájomného návrhu

aj tým, že „Pokiaľ by sa súd kompenzačnou námietkou zaoberal v rámci prebiehajúceho

prvostupňového konania, táto by ho (t. j. sťažovateľku, pozn.) nestála nič a mohol by tak

slobodne a bez obmedzení uplatňovať svoje procesné práva.“ (pozri bližšie bod 18).

33. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov a priznaním jej náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013