Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 219/2014
PDF · 448.04 KB
No categories available
III. ÚS 219/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti zaručeného čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručeného
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
sp. zn. 19 Co 33/2013 a jeho rozsudkom č. k. 19 Co 33/2013-362 z 27. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. novembra 2013 faxom doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti
zaručeného čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1
dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 19 Co 33/2013 a jeho
rozsudkom č. k. 19 Co 33/2013-362 z 27. augusta 2013. Sťažnosť bola doplnená v písomnej
forme podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2013.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ sa
17. júla 2006 žalobou proti Krajskému školskému úradu v Prešove, Námestie Mieru 3,
Prešov (ďalej len „žalovaný“), doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) domáhal ochrany osobnosti v podobe požadovaného zaplatenia nemajetkovej ujmy
v sume 500 000 Sk. K zásahu do sťažovateľových osobnostných práv malo dôjsť
rozhodnutím vedúceho služobného úradu sťažovateľa (sťažovateľ bol zamestnaný na
bývalom Okresnom úrade Vranov nad Topľou) zo 16. júla 2003 o odvolaní sťažovateľa
zo štátnozamestnaneckého pomeru s odôvodnením poukazujúcim na uznesenie vlády
Slovenskej republiky č. 525 z 26. júna 2003, ktorým bolo schválené zníženie počtu
funkčných miest v kapitolách krajských úradov k 1. júlu 2003. Sťažovateľ proti uvedenému
administratívnemu rozhodnutiu podal odvolanie, bývalý Úrad pre štátnu službu ako
odvolací orgán však rozhodnutím sp. zn. USŠ-18404/2003 zo 4. novembra 2003 potvrdil
rozhodnutie vedúceho služobného úradu. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal sťažovateľ
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu. Rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 179/03 z 24. novembra 2004 bolo rozhodnutie Úradu
pre štátnu službu zrušené z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.
O sťažovateľovej žalobe o ochranu osobnosti rozhodol okresný súd rozsudkom
č. k. 20 C 111/2006-108 z 23. septembra 2008 tak, že ju zamietol. Na odvolanie sťažovateľa
krajský súd rozsudkom zo 16. júna 2009 v konaní sp. zn. 5 Co 87/2009 prvostupňový
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ sa obrátil sťažnosťou proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu
na ústavný súd, ktorý nálezom č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 vyslovil porušenie
sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 87/2009, odvolací rozsudok
zo 16. júna 2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatoval,
že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 179/03 z 24. novembra 2004 „je nepochybné,
že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa odôvodňované jeho
nadbytočnosťou vyplývajúcou z uznesenia vlády je v rozpore so zákonom, keďže uznesenie
vlády nepreukazuje, že došlo k zníženiu počtu štátnozamestnaneckých miest práve
na pracovisku sťažovateľa, resp. u jeho zamestnávateľa“, a preto „neobstojí... námietka
krajského súdu, podľa ktorej nešlo o vyslovene nezákonné rozhodnutie, ale iba o realizáciu
zákonom danej možnosti rozhodnúť o ďalšom trvaní štátnozamestnaneckého pomeru
sťažovateľa“. Ďalej ústavný súd dôvodil, že „právoplatné nezákonné rozhodnutie Úradu
pre štátnu službu treba považovať za neoprávnený zásah“, a teda „tvrdenie krajského súdu,
podľa ktorého v konaní nebol preukázaný neoprávnený zásah, preto neobstojí“. Napokon
ústavný súd uviedol, že „neobstojí ani námietka, podľa ktorej nie je daná príčinná súvislosť
medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa
a porušením alebo ohrozením osobnostných práv sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd
podotýka, že krajský súd svoj záver o neexistencii príčinnej súvislosti prakticky nijako
neodôvodnil. Vzhľadom na to, že po nezákonnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru
mal byť sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia po dobu štrnástich mesiacov nezamestnaný,
javí sa záver krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti ako zjavne neodôvodnený.“.
Po vrátení veci krajskému súdu tento na podklade záväzných právnych záverov
ústavného súdu uznesením z 30. marca 2010 v konaní sp. zn. 19 Co 28/2010 prvostupňový
rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom č. k. 20 C 111/2006-309
z 26. novembra 2012 sťažovateľovu žalobu zamietol. S ohľadom na § 135 ods. 1 OSP
konštatoval viazanosť nálezom ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 349/09. Rozhodnutie
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa teda bolo aj podľa názoru
okresného súdu rozhodnutím nezákonným, toto rozhodnutie bolo potrebné vyhodnotiť
ako neoprávnený zásah v zmysle ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) o ochrane osobnosti
a okresný súd ustálil aj danosť príčinnej súvislosti medzi vydaním rozhodnutia o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa a porušením, resp. ohrozením jeho
osobnostných práv.
V nadväznosti na uvedené si potom okresný súd stanovil svoju ďalšiu úlohu
v konaní, a to „vyhodnotiť ako nezákonné rozhodnutie, ktoré je potrebné považovať
za neoprávnený zásah... do... dielčích práv na ochranu osobnosti žalobcu“. Pritom okresný
súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej žalobe tvrdil zásah do svojho práva
na súkromie a do svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti.
Okresný súd uviedol, že sťažovateľ „v konaní neuniesol dôkazné bremeno
o existencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych
zložiek osobnosti žalobcu a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom
a porušením osobnostných práv žalobcu, aby bolo možné pristúpiť ku skúmaniu,
či žalobcovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch... Súd je toho
názoru, že nezákonné rozhodnutie, ako neoprávnený zásah, nespôsobilo značnú ujmu
v práve na súkromie a rodinný život žalobcu. To, že sa s manželkou hádali, isto súviselo
s danou situáciou, zložitou, v ktorej sa ocitli, keď žalobca prišiel o prácu, stal sa
nezamestnaným, bolo potrebné zabezpečiť materiálne rodinu, rovnako aj deti,... avšak súd
má zato, že nešlo o takú ujmu, ktorá by spôsobila rozvrat manželstva, resp. viedla by až
k rozvodu manželstva. Z tohto dôvodu súd má zato, po preskúmavaní jednej zložky,
tvoriacej dielčie právo na ochranu osobnosti žalobcu, že nebola spôsobená značná závažná
ujma, nezákonným rozhodnutím v práve na rodinný a súkromný život. Manželia spolu
naďalej žijú v domácnosti, sú si stále oporou, čo pre súd vyplynulo z výpovede... manželky
žalobcu, spolu vychovávajú svoje deti... Súd z výpovede manželky žalobcu mal práve za
preukázané, že v tom čase aj keď o probléme svojho manžela nechcela počúvať, bála sa
reakcie okolia na danú situáciu, práve naopak bola jeho oporou, zabezpečovala chod celej
domácnosti a starala sa o deti. Podľa názoru súd tak, nezákonné rozhodnutie ako
neoprávnený zásah tak nespôsobilo závažnú ujmu v rodine žalobcu, v jeho práve na
súkromie, ktorá by bola dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“.
Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému zásahu do práv na zachovanie ľudskej
dôstojnosti okresný súd dôvodil, že sťažovateľ „nepreukázal, žeby bola narušená jeho
vážnosť, jeho odbornosť, posúdenie osoby, ako zamestnanca, nielen v pracovných,
ale aj v spoločenských vzťahoch. Nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi týmto
nezákonným rozhodnutím a uplatnením, resp. aby žalobca mal problémy nájsť si prácu
v dôsledku, že z dôvodu tohto nezákonného rozhodnutia bola ohrozená jeho česť, vážnosť
v odborných, spoločenských a rovnako aj pracovných kruhoch. Žalobca nepreukázal žiaden
relevantný dôkaz, ktorým by preukázal mieru, akou bola jeho dôstojnosť v spoločnosti
znížená rovnako, ako bola znížená jeho vážnosť v spoločnosti. Podľa názoru súdu bolo
potrebné preukázať značnú, závažnú ujmu, nielen ujmu bežnú.“.
K sťažovateľom tvrdenému zhoršeniu zdravotného stavu okresný súd uviedol,
že sťažovateľ „preukázal lekársku správu, z ktorej vyplýva, že jeho ošetrujúci lekár
zaznamenal zdravotné problémy u žalobcu, a to zvýšenie krvného tlaku do inkriminovaného
obdobia. Taktiež žalobca uviedol, že musel sa podrobiť operácii krčových žíl. Súd je však
toho názoru, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi skončením
štátnozamestnaneckého pomeru a vznikom zdravotných problémov, ktoré mohli byť
zapríčinené aj inými, dlhšiu dobu existujúcimi faktormi, ktoré existovali priamo u žalobcu.
Samotná manželka žalobcu uviedla, že medzi operáciou, medzi jeho náladami,
medzi psychickým rozpoložením žalobcu a odvolaním z funkcie nebola žiadna príčinná
súvislosť. Rovnako toto tvrdenie nebolo relevantne lekárskymi správami vyvrátené.“.
Okresný súd sa stotožnil s názorom, podľa ktorého nezamestnanosť sťažovateľa
v období 14 mesiacov po zániku štátnozamestnaneckého pomeru spôsobila, že „došlo
k zhoršeniu jeho sociálnej a finančnej situácie, ako aj k zhoršeniu sociálnej a finančnej
situácie členov jeho rodiny a domácnosti,... Súd pri svojom rozhodovaní rovnako zvážil
a mal za preukázané, že skutočne musel vynaložiť žalobca zvýšené úsilie nato, aby si získal
nové zamestnanie, aby zabezpečil materiálne potreby svojej rodiny. Avšak súd konštatuje,
že daná situácia, v ktorej sa teraz žalobca ocitol, sú viac menej prirodzeným dôsledkom
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Súd zároveň poukazuje aj na vyžiadané správy
z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, z ktorých vyplýva, že v tom
čase bola nepriaznivá situácia na trhu práce. Žalobca dostal pri skončení
štátnozamestnaneckého pomeru odstupné, poberal aj príspevok v nezamestnanosti
a materiálne rodinu zabezpečovala aj manželka žalobcu.
V neposlednom rade je potrebné podľa názoru súdu poukázať na to, že dôkazné
bremeno na preukázanie závažnej, značnej ujmy do osobnostných práv žalobcu je
na žalobcovi. Súd jednoznačne konštatuje, že žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné
bremeno, ktoré ho zaťažuje, aj vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním mal
súd za preukázané, že nezákonným rozhodnutím nebola spôsobená značná závažná ujma,
objektívne spôsobilá privodiť žalobcovi ujmu na jeho právach, ktorá by vyvodzovala právny
dôsledok, aby súd rozhodol priznaní relutárnej náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka žalobcovi.“.
Vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku sťažovateľ kritizoval
nerešpektovanie záväzného právneho názoru ústavného súdu i krajského súdu okresným
súdom. Okresný súd podľa sťažovateľa konštatoval, „že som neuniesol dôkazné bremeno
o existencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do mojich
osobnostných práv, a že som neuniesol dôkazné bremeno o ustálení príčinnej súvislosti
medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv.
Uvedený názor súdu prvého stupňa, ktorý je základom jeho zamietajúceho rozsudku,
je svojvoľný, krajne arbitrárny, nepochopiteľný, nezrozumiteľný, v rozpore so zákonom.“.
Podľa sťažovateľa sa okresný súd s jeho tvrdeniami prednesenými v konaní „vysporiadal
spôsobom, ktorý nie je ani logický, ani zrozumiteľný a dokonca niektoré z dôkazov (ich
obsah) účelovo pozmenil, aby vyzneli v môj neprospech. Napriek tomu, že súd vykonal
dokazovanie aj pripojeným spisom Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C/226/2010, v ktorom
vypovedala... aj moja sestra, o okolnostiach významných pre rozhodnutie súdu súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia o tomto dôkaze ani len nezmienil a z toho dôvodu ho
pochopiteľne ani nevyhodnotil.“.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „niekoľko rokov pretrvávajúce napätie
v rodine, dennodenné hádky medzi manželmi svedkami, ktorých boli maloleté deti, účelovo
bagatelizuje“. S poukazom na výpoveď manželky sťažovateľa pred okresným súdom
sťažovateľ v odvolaní uviedol, že „nemožno nájsť pre zľahčovanie dopadu môjho
nezákonného prepustenia zo strany súdu prvého stupňa žiaden dôvod“. Sťažovateľ namietal
aj vyhodnotenie výpovede jeho manželky okresným súdom tak, že ona sama poprela
príčinnú súvislosť medzi operáciou sťažovateľa, jeho náladami, jeho psychickým
rozpoložením na jednej strane a odvolaním zo štátnozamestnaneckého miesta na strane
druhej. Okresný súd teda „účelovo pozmenil vo svojom odôvodnení jej výpoveď,
aby podporil neudržateľný záver o tom, že... nevznikla závažná ujma...“.
Sťažovateľ v odvolaní argumentoval aj tvrdením, podľa ktorého okresný súd
„opomenul, že k môjmu skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo nezákonne.
Za týchto okolností nie je možné rozumieť názoru súdu, že neistota, zhoršenie finančnej
situácie rodiny, ku ktorému došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia, sú prirodzeným
javom, ktorý by som mal znášať. Ani jeho konštatovaniu o nepriaznivej situácii na trhu
práce, ktorú jednoznačne vyhodnotil v neprospech môjho nároku, nemožno rozumieť. Práve
skutočnosť, že situácia na trhu práce bola v okrese, kde bývam, zlá, bol dôsledok
nezákonného prepustenia ťaživejší.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 333/2013-362 z 27. augusta 2013 o odvolaní
sťažovateľa rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa jeho
názoru okresný súd „dospel... k správnym právnym záverom, že aj keď došlo nezákonným
rozhodnutím Úradu pre štátnu službu k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcu, nie však v takom rozsahu a intenzite, aby mu bolo možné priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Krajský súd zaujal názor, podľa ktorého „v konaní nebolo
preukázané, aby bola u žalobcu znížená jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, prípadne
iná reakcia, ktorá by bola vyvolaná tak v rodinnom, pracovnom alebo v inom prostredí
v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o skončení jeho štátnozamestnaneckého
pomeru.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj to, že nebolo preukázané, aby nepriaznivý
zdravotný stav, na ktorý žalobca poukazoval, bol dôsledkom skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru. Je nepochybné, že psychické rozpoloženie žalobcu v čase
po odvolaní z funkcie, mohlo na žalobcu negatívne vplývať, ale v konaní nebolo
relevantnými dôkazmi preukázané, aby u žalobcu vznikli také psychické problémy, ktoré by
odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz,
ktorý by jednoznačne potvrdil, že všetky zdravotné problémy, ktoré žalobca v čase po vydaní
nezákonného rozhodnutia mal, boli dôsledkom práve tohto rozhodnutia. Ani operácia žíl sa
nejaví byť dôsledkom odvolania žalobcu z funkcie. Tvrdenia žalobcu a jeho manželky
vypočutej ako svedkyne ohľadom zdravotného stavu ako osoby blízkej žalobcovi sa javia byť
nevierohodné. Za týmto účelom mal byť produkovaný iný relevantný a nezvratný dôkaz
o zhoršení zdravotného stavu v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, t. j. dôkaz príslušného odborníka z oblasti
zdravotníctva.“.
Krajský súd zdôraznil, že okresný súd „vychádzal z Nálezu Ústavného súdu SR...
Ak súd prvého stupňa tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, myslel tým dôkazné
bremeno preukazujúce vznik značnej ujmy v právach žalobcu v takej miere, aby bolo
dôvodné priznať žalobcovi satisfakciu v podobe relutárnej satisfakcie v zmysle ust. § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa jednoznačne vychádzal z toho,
že nezákonným rozhodnutím došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, k zásahu však
nedošlo v takej miere, aby bolo možné žalobcovi priznať satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy žiadanej žalobcom...“.
K sťažovateľovej kritike hodnotenia výpovede jeho manželky okresným súdom
krajský súd rekapitulujúc podstatný obsah výpovede uzavrel, že „dôvodom hádok bolo
aj samotné vedenie predmetného sporu, s ktorým manželka žalobcu nesúhlasila“. Pokiaľ ide
o výpovede manželky a sestry sťažovateľa v konaní vedenom pred okresným súdom
pod sp. zn. 13 C 226/2010, krajský súd uviedol, že ak sťažovateľ „chcel relevantnými
dôkazmi preukázať zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku rozhodnutia o ukončení jeho
štátnozamestnaneckého pomeru, mal tak učiniť takými dôkaznými prostriedkami, ktoré by
jednoznačne ním tvrdenú skutočnosť o zhoršení zdravotného stavu potvrdili. Ani jeho
manželka, ani jeho sestra sa k odborným otázkam týkajúcim sa zdravotného stavu žalobcu
relevantne vyjadriť nemohli.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ citujúc z nálezu ústavného súdu
vo veci sp. zn. II. ÚS 349/09 argumentuje, že „ak by... prv napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, tak ako v prípade
napadnutom touto sťažnosťou, nebolo nesprávne z hľadiska rešpektovania základných práv
a slobôd (predmetom konania je stále ten istý nárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv, ku ktorému došlo nezákonným
rozhodnutím), potom neexistoval dôvod, pre ktorý by mohol ústavný súd prv napadnuté
rozhodnutie zrušiť. Prvostupňový súd ale aj odvolací súd sa teda neriadili vo svojom
postupe a rozhodovaní nálezom Ústavného súdu a to napriek... ustanoveniu § 56 ods. 6
Podľa sťažovateľa „konštatovanie odvolacieho súdu o tom, k akému právnemu
názoru dospel prvostupňový súd, je v priamom rozpore s názorom samotného
prvostupňového súdu, ktorý nedospel k záveru tvrdenému odvolacím súdom, ale naopak,
k záveru o neexistencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť
do konkrétnych zložiek osobnosti sťažovateľa a neexistencii riadneho ustálenie príčinnej
súvislosti medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv... sťažovateľa“.
Sťažovateľ kritizuje aj záver krajského súdu o nepreukázaní príčinnej súvislosti
medzi zdravotnými problémami sťažovateľa a sporným nezákonným rozhodnutím.
Podľa sťažovateľa totiž „bez toho, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 213 ods. 3
O. s. p. zopakoval dokazovanie, vyhodnotil výpoveď sťažovateľa aj výpoveď jeho manželky
ohľadom stavu navrhovateľa po skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvého
stupňa výpoveď sťažovateľa ani výpoveď jeho manželky ako nevierohodnú nevyhodnotil,
súd prvého stupňa k týmto dôkazom jednoducho neprihliadal.“.
Pokiaľ ide o krajským súdom tvrdenú nespôsobilosť manželky a sestry sťažovateľa
vyjadriť sa odborne k jeho zdravotnému stavu, sťažovateľ zdôrazňuje, že „výpoveď
svedkyne D. B. sa... týkala predovšetkým toho, ako sťažovateľ prežíval nezákonné skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru, o napätej atmosfére a hádkach v rodine sťažovateľa,
o finančných ťažkostiach spojených s touto situáciou a o tom, že skutočnosť, že sa
sťažovateľ bránil prepusteniu stala známou v meste Vranov nad Topľou“.
Sťažovateľ napokon namieta, že „napriek vykonaným dôkazom o existencii hlbokej
krízy v súkromnom a rodinnom živote, o existencii ťaživých finančných problémov z toho
vyplývajúcich, o existencii ťažkého psychického dosahu tejto ťaživej situácie na sťažovateľa
o 14 mesiacov trvajúcej nezamestnanosti, odvolací aj prvostupňový súd nepriznali
sťažovateľovi odškodnenie takéhoto zásahu. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať,
že dôkazom, ktoré preukazovali sťažovateľom tvrdené dopady nezákonného prepustenia,
neodporovali v konaní žiadne iné dôkazy. Neboli teda vykonané žiadne dôkazy, ktoré by
vyvracali skutočnosti vyplývajúce z dôkazov preukazujúcich sťažovateľove tvrdenia.
Pri existencii právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nastal stav, keď za taký
drastický zásah do svojho života spôsobený nezákonným rozhodnutím by navrhovateľ nemal
byť žiadnym spôsobom odškodnený. Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad a aplikácia
zákonov nezodpovedá ani jeho právu zakotvenému v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ani právu
na účinný prostriedok nápravy.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa zakotvené
- v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na súde,
- v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu,
- v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prerokovaná súdom,
- v čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
podľa ktorého má každý právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom
aj keď sa porušenia jeho práv a slobôd dopustili osoby pri plnení úradných povinností,
- v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti,
- v čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života,
- v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
na rešpektovanie súkromného a rodinného života,
bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/33/2013 zo dňa 27. 8. 2013
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 19Co/33/2013 zo dňa 27. 8. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000 €.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
A. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. Námietka zásadného charakteru, ktorou sťažovateľ brojí proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, je tvrdenie o nerešpektovaní záväzného právneho názoru
vysloveného ústavným súdom v náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 349/09 okresným súdom
a následne ani krajským súdom ako súdom konajúcim o odvolaní sťažovateľa.
Vzhľadom na obsahovú podstatu identifikovanej námietky ústavný súd musel
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zamerať svoju pozornosť na skúmanie, či sa
všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci po vrátení veci na ďalšie konanie dôsledne
riadili právnym názorom ústavného súdu vysloveným v uvedenej veci. Ak by tomu tak
nebolo, potom by bolo dôvodné prijať sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, lebo
nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vysloveného v náleze vydanom v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by mohlo po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť
k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 111/2006-108 z 23. septembra 2008
i z naň nadväzujúceho odvolacieho rozsudku krajského súdu zo 16. júna 2009 v konaní
sp. zn. 5 Co 87/2009 (fotokópie oboch rozsudkov sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti)
ústavný súd zistil, že všeobecné súdy pôvodne zastávali názor, podľa ktorého sťažovateľ
nepreukázal nezákonnosť ani nesprávnosť rozhodnutia o skončení jeho
štátnozamestnaneckého pomeru. Okresný súd konštatoval, že „vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti... a ani
to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobcu chránených
ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka“. Obdobne podľa krajského súdu
„v konaní nebolo preukázané, aby rozhodnutie o odvolaní... zo štátnozamestnaneckého
pomeru bolo neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne dopadnúť
na osobnosť žalobcu. Nebola tiež preukázaná príčinná súvislosť medzi vydaním rozhodnutia
Okresného úradu a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu. Keďže neboli
splnené základné predpoklady pre úspešnosť žaloby v predmetnom konaní, správne
prvostupňový súd rozhodol, keď takúto žaloba zamietol.“.
Práve citované právne závery okresného súdu i krajského súdu sa stali
objektom kritiky zo strany ústavného súdu v konaní sp. zn. II. ÚS 349/09. V náleze
č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 ústavný súd ustálil za nepochybné, že na podklade
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 179/03 z 24. novembra 2004 „skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa... je v rozpore so zákonom...“, a preto
„neobstojí... námietka krajského súdu, podľa ktorej nešlo o vyslovene nezákonné
rozhodnutie, ale iba o realizáciu zákonom danej možnosti rozhodnúť o ďalšom trvaní
štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa“. Ďalej ústavný súd jednoznačne konštatoval,
že „právoplatné nezákonné rozhodnutie Úradu pre štátnu službu treba považovať
za neoprávnený zásah“, a teda „tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého v konaní nebol
preukázaný neoprávnený zásah, preto neobstojí“. Napokon ústavný súd uzavrel,
že „krajský súd svoj záver o neexistencii príčinnej súvislosti prakticky nijako neodôvodnil.
Vzhľadom na to, že po nezákonnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru mal byť
sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia po dobu štrnástich mesiacov nezamestnaný, javí sa
záver krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti ako zjavne neodôvodnený.“.
Po vrátení veci na úroveň sústavy všeobecných súdov okresný súd v rozsudku
č. k. 20 C 111/2006-309 z 26. novembra 2012 právne ustálil, že „je daná príčinná súvislosť
medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu
a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu“ a že „právoplatné rozhodnutie
Úradu pre štátnu službu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bolo
jednoznačne nezákonné, pričom právoplatné nezákonné rozhodnutie Úradu pre štátnu
službu, treba považovať za neoprávnený zásah“ (strana 8 tretí odsek rozsudku okresného
súdu). Citovaný právny názor potom krajský súd v odvolacej fáze konania potvrdil.
Ústavný súd konštatuje, že na prvý pohľad okresný súd a krajský súd po vrátení veci
ústavným súdom rešpektovali jeho právny názor koncentrovaný do záveru o nezákonnosti
rozhodnutia Úradu pre štátnu službu, o existencii neoprávneného zásahu podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a o danosti príčinnej súvislosti
medzi nezákonnosťou rozhodnutia Úradu pre štátnu službu a neoprávneným zásahom
do osobnostných práv sťažovateľa. Možno teda uzavrieť, že ústavný súd nálezom vo veci
sp. zn. II. ÚS 349/09 záväzným spôsobom konštatoval neoprávnený zásah do osobnostných
práv sťažovateľa nezákonným rozhodnutím Úradu pre štátnu službu, pričom tento právny
názor okresný súd i krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie rešpektovali.
Napriek tomu však sťažovateľ nie je spokojný s tým, ako bolo konanie vo veci jeho
žaloby ukončené, pretože nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010
zjavne interpretuje tak, že rešpektovanie právneho názoru v ňom vyjadreného malo viesť
k vyhoveniu jeho žalobe, a nie k jej opätovnému zamietnutiu.
Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že Občiansky zákonník
explicitne formuje právnu ochranu voči neoprávneným zásahom do osobnostných práv
fyzickej osoby do troch procesných podôb. Ide o zdržovaciu žalobu (uplatnený nárok
na upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti), reštitučnú žalobu
(uplatnený nárok na odstránenie následkov neoprávnených zásahov) a satisfakčnú žalobu
(uplatnený nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia). Výpočet prostriedkov právnej
ochrany podľa § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka je demonštratívny, podstatnou
z hľadiska predbežne prerokúvanej sťažnosti je však skutočnosť, že konanie vo veci
ochrany osobnostných práv je konaním návrhovým, a teda aj v takomto konaní je konajúci
súd viazaný žalobným petitom (a contrario § 153 ods. 2 OSP).
Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa svojou žalobou domáhal iba priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v sume 500 000 Sk. Nežiadal teda o iné
prostriedky právnej ochrany, čo je vzhľadom na charakter tvrdeného zásahu (rozhodnutie
štátneho orgánu) i na jeho ďalší právny osud (zrušenie rozsudkom najvyššieho súdu)
logické. Ústavný súd však zdôrazňuje, že sťažovateľ sa mohol žalobným petitom domáhať
aj využitia iných, zákonom nepomenovaných procesných podôb právnej ochrany (napr.
navrhnúť súdu konštatovanie zásahu do jeho osobnostných práv). Ani popísané okolnosti
sťažovateľovho prípadu však nič nemenia na skutočnosti, že náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, ak sa
javia ako nepostačujúce prostriedky právnej ochrany podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak teda sťažovateľ žalobným petitom požadoval iba náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, spočívalo skutočne (tak ako to konštatoval okresný súd i krajský súd) dôkazné
bremeno týkajúce sa preukázania intenzity zásahu do osobnostných práv odôvodňujúcej
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch práve na ňom.
Okresný súd i krajský súd v rámci hodnotenia pred nimi vykonaných dôkazov
dospeli k záveru, že sťažovateľ neuniesol bremeno týkajúce sa preukázania takej intenzity
zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Závery oboch vo veci konajúcich súdov teda nie sú
konštatovaním absencie právneho titulu pre uplatňovanie prostriedkov ochrany osobnosti,
a tak ani konštatovaním o chýbajúcom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv
sťažovateľa. Ba nie sú ani konštatovaním o nedostatku príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím a neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv
sťažovateľa. Sú iba autoritatívnym konštatovaním o neunesení dôkazného bremena
týkajúceho sa splnenia podmienok odôvodňujúcich priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch sťažovateľom, to všetko v procesnom prostredí vyznačujúcom sa uplatňovaním
kontradiktórnosti a formálnej pravdy v civilnom sporovom konaní.
Ústavný súd tak zhrňujúco uzatvára, že právny názor vyslovený v náleze
č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 nemožno interpretovať ako direktívu požadujúcu
vyhovenie žalobnému petitu, ktorým sťažovateľ navrhol výlučne prisúdenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na prvý pohľad, ale aj pri detailnejšom skúmaní
nepresahujúcom však rámec predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd konštatuje, že
okresný súd v rozsudku č. k. 20 C 111/2006-309 z 26. novembra 2012 i krajský súd
v rozsudku č. k. 19 Co 33/2013-362 z 27. augusta 2013 rešpektovali právny názor
ústavného súdu vyslovený v jeho pozitívnom náleze, keďže uznali základ uplatneného
nároku na ochranu osobnostných práv.
Výhrady formulované sťažovateľom v odôvodnení jeho zásadnej sťažnostnej
námietky sa tak dostávajú do pozície nespokojnosti s meritórnym výsledkom prerokovania
jeho žaloby všeobecnými súdmi. Tu však ústavný súd rešpektuje podstatu svojej stabilnej
judikatúry, v zmysle ktorej skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Právo na spravodlivé súdne konanie nemožno
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08).
Ústavný súd ešte dodáva, že sťažovateľov názor o vnútornej rozpornosti dôvodov
rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu v otázke (ne)existencie nezákonného
rozhodnutia a (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi sporným administratívnym
rozhodnutím a neoprávneným zásahom do osobnostných práv sťažovateľa poukazuje
na rozpor, ktorý je len zdanlivý. Okresný súd skutočne konštatoval (sťažovateľ to aj cituje
v dôvodoch sťažnosti), že sťažovateľ „neuniesol dôkazné bremeno o existencii
nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych zložiek
osobnosti žalobcu a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a porušením
osobnostných práv žalobcu“, citovanú pasáž odôvodnenia rozsudku okresného súdu však
krajský súd podľa názoru ústavného súdu interpretoval korektne. Za dôležité v tejto
súvislosti aj ústavný súd považuje, že okresný súd na strane 8 v treťom odseku svojho
rozsudku bez akýchkoľvek pochybností konštatoval nezákonnosť administratívneho
rozhodnutia i danosť príčinnej súvislosti medzi ním a neoprávneným zásahom do
sťažovateľových osobnostných práv a v ďalšom skúmaní sťažovateľom uplatneného nároku
z týchto právnych konštánt aj vychádzal. Napokon, citovaný text odôvodnenia
prvostupňového meritórneho rozsudku má aj svoje pokračovanie. Okresný súd totiž uzavrel
nedostatok objektívnej spôsobilosti nezákonného rozhodnutia spôsobiť taký zásah do
osobnostných práv sťažovateľa, „aby bolo možné pristúpiť ku skúmaniu, či žalobcovi
vzniklo práv aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Ustálenú objektívnu
nespôsobilosť rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zasiahnuť do osobnostných práv
sťažovateľa je preto potrebné vnímať v relácii k ním uplatnenému nároku na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie vo vzťahu k (ne)existencii samotného zásahu
ako takého.
Zásadnú sťažnostnú námietku prednesenú sťažovateľom v dôvodoch jeho sťažnosti
tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
2. Porušenie označených práv sťažovateľ vidí aj v nerešpektovaní § 213 ods. 3 OSP
krajským súdom, keď tento „bez toho, aby... zopakoval dokazovanie, vyhodnotil výpoveď
sťažovateľa aj výpoveď jeho manželky ohľadom stavu navrhovateľa po skončení
štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvého stupňa výpoveď sťažovateľa ani výpoveď jeho
manželky ako nevierohodnú nevyhodnotil, súd prvého stupňa k týmto dôkazom jednoducho
neprihliadal.“.
Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Ústavný súd v postoji krajského súdu nebadá žiaden signál jeho názoru
o nesprávnom skutkovom vyhodnotení predmetných dôkazných prostriedkov okresným
súdom. Sám sťažovateľ uvádza, že krajský súd vyhodnotil výpoveď jeho manželky ako
nevierohodnú, kým okresný súd na ňu neprihliadal. V poňatí okresného súdu teda
vykonanie tohto dôkazu neviedlo k formulácii žiadnych skutkových zistení, preto ani
krajský súd nemohol dospieť k záveru o ich nesprávnosti, čo je conditio sine qua non pre
uplatnenie dispozície procesno-právnej normy zakotvenej v § 213 ods. 3 OSP.
Aj ďalšia sťažovateľova námietka odôvodňujúca tvrdené porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je preto nedôvodná.
3. Sťažovateľ namieta aj výsledky hodnotenia niektorých dôkazov krajským súdom
(napr. svedecká výpoveď D. B.), ako aj záver oboch súdov o neunesení dôkazného bremena,
keď „napriek vykonaným dôkazom o existencii hlbokej krízy v súkromnom a rodinnom
živote, o existencii ťaživých finančných problémov z toho vyplývajúcich, o existencii ťažkého
psychického dosahu tejto ťaživej situácie na sťažovateľa o 14 mesiacov trvajúcej
nezamestnanosti, odvolací aj prvostupňový súd nepriznali sťažovateľovi odškodnenie
takéhoto zásahu... dôkazom, ktoré preukazovali sťažovateľom tvrdené dopady nezákonného
prepustenia, neodporovali v konaní žiadne iné dôkazy. Neboli teda vykonané žiadne dôkazy,
ktoré by vyvracali skutočnosti vyplývajúce z dôkazov preukazujúcich sťažovateľove
tvrdenia.“.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
Ústavný súd z vyhodnotenia vykonaného dokazovania okresným súdom i krajským
súdom nezistil žiadne známky takej interpretácie alebo aplikácie procesných noriem
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť
k záveru o porušení ústavou a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa. K citovanej
argumentácii sťažovateľa ústavný súd iba dodáva, že záver všeobecného súdu o neunesení
dôkazného bremena nemusí byť vždy len výsledkom vykonania a následného hodnotenia
relevantných protidôkazov, ale môže byť aj výsledkom vyhodnotenia dôkaznej hodnoty
dôkazov, ktoré žalujúca strana na podporu svojich tvrdení predložila či navrhla.
4. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).
Zhrňujúco tak ústavný súd dospel k záveru, že sťažnostný petit v časti navrhovaného
vyslovenia porušenia sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva
na spravodlivé súdne konanie by za žiadnych okolností po prijatí na ďalšie konanie
nemohol viesť k vyhovujúcemu nálezu. Preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
B. K namietanému porušeniu základného práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.
Sťažovateľ návrh na vyslovenie porušenia svojho základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 3 ústavy osobitne v systematike dôvodov sťažnosti neobjasnil. Iba naznačil,
že „pri existencii právoplatného rozhodnutia Krajského súdu... nastal stav, keď za taký
drastický zásah do svojho života spôsobený nezákonným rozhodnutím by navrhovateľ nemal
byť žiadnym spôsobom odškodnený. Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad a aplikácia
zákonov nezodpovedá ani jeho právu zakotvenému v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR...“.
Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených
v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto
pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim
súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona
o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).
Predmetom konania, v rámci ktorého podľa sťažovateľa došlo k porušeniu
jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy, nebol nárok uplatnený
na podklade zákonných predpisov regulujúcich zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Predmetom konania vedeného pred okresným súdom
pod sp. zn. 20 C 111/2006 a konania vedeného pred krajským súdom
pod sp. zn. 19 Co 33/2013 bol sťažovateľom uplatnený nárok na ochranu osobnosti
v podobe návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmet
označeného konania preto vecne so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 3 ústavy
nesúvisí, čo ústavný súd vedie k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenej.
C. K namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti zaručeného čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného
čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti...
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života...
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie uvedených základných práv a práva
majúcich hmotno-právnu povahu, ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru,
podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom
prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom
a postupom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie
ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených
čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 19 ods. 2 ústavy a porušenie práva zaručeného čl. 8 ods. 1
dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia.
D. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného
čl. 13 dohovoru
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uplatňovanie
práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie
(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci
Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak
vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť
tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice
proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 13 dohovoru je
toho logickým dôsledkom.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite (zákaz
pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa, zrušenie odvolacieho rozsudku
krajského súdu, požadované finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. marca 2014