Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 219/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti zaručeného Slovenskej

republiky, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života zaručeného , základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručeného

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -362 z 27. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2013 faxom doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti

zaručeného (ďalej len „“), základného

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

zaručeného , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

ods. 1 , základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1

dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -362 z 27. augusta 2013. Sťažnosť bola doplnená v písomnej

forme podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ sa

17. júla 2006 žalobou proti Krajskému školskému úradu v Prešove, Námestie Mieru 3,

Prešov (ďalej len „žalovaný“), doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) domáhal ochrany osobnosti v podobe požadovaného zaplatenia nemajetkovej ujmy

v sume 500 000 Sk. K zásahu do sťažovateľových osobnostných práv malo dôjsť

rozhodnutím vedúceho služobného úradu sťažovateľa (sťažovateľ bol zamestnaný na

bývalom Okresnom úrade Vranov nad Topľou) zo 16. júla 2003 o odvolaní sťažovateľa

zo štátnozamestnaneckého pomeru s odôvodnením poukazujúcim na uznesenie vlády

Slovenskej republiky č. 525 z 26. júna 2003, ktorým bolo schválené zníženie počtu

funkčných miest v kapitolách krajských úradov k 1. júlu 2003. Sťažovateľ proti uvedenému

administratívnemu rozhodnutiu podal odvolanie, bývalý Úrad pre štátnu službu ako

odvolací orgán však rozhodnutím sp. zn. zo 4. novembra 2003 potvrdil

rozhodnutie vedúceho služobného úradu. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal sťažovateľ

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2004 bolo rozhodnutie Úradu

pre štátnu službu zrušené z dôvodov podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

O sťažovateľovej žalobe o ochranu osobnosti rozhodol okresný súd rozsudkom

č. k. -108 z 23. septembra 2008 tak, že ju zamietol. Na odvolanie sťažovateľa

krajský súd rozsudkom zo 16. júna 2009 v konaní sp. zn. prvostupňový

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ sa obrátil sťažnosťou proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu

na ústavný súd, ktorý nálezom č. k. -36 z 20. januára 2010 vyslovil porušenie

sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie postupom krajského súdu v konaní sp. zn. , odvolací rozsudok

zo 16. júna 2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatoval,

že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2004 „je nepochybné,

že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa odôvodňované jeho

nadbytočnosťou vyplývajúcou z uznesenia vlády je v rozpore so zákonom, keďže uznesenie

vlády nepreukazuje, že došlo k zníženiu počtu štátnozamestnaneckých miest práve

na pracovisku sťažovateľa, resp. u jeho zamestnávateľa“, a preto „neobstojí... námietka

krajského súdu, podľa ktorej nešlo o vyslovene nezákonné rozhodnutie, ale iba o realizáciu

zákonom danej možnosti rozhodnúť o ďalšom trvaní štátnozamestnaneckého pomeru

sťažovateľa“. Ďalej ústavný súd dôvodil, že „právoplatné nezákonné rozhodnutie Úradu

pre štátnu službu treba považovať za neoprávnený zásah“, a teda „tvrdenie krajského súdu,

podľa ktorého v konaní nebol preukázaný neoprávnený zásah, preto neobstojí“. Napokon

ústavný súd uviedol, že „neobstojí ani námietka, podľa ktorej nie je daná príčinná súvislosť

medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa

a porušením alebo ohrozením osobnostných práv sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd

podotýka, že krajský súd svoj záver o neexistencii príčinnej súvislosti prakticky nijako

neodôvodnil. Vzhľadom na to, že po nezákonnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru

mal byť sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia po dobu štrnástich mesiacov nezamestnaný,

javí sa záver krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti ako zjavne neodôvodnený.“.

Po vrátení veci krajskému súdu tento na podklade záväzných právnych záverov

ústavného súdu uznesením z 30. marca 2010 v konaní sp. zn. prvostupňový

rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom č. k. -309

z 26. novembra 2012 sťažovateľovu žalobu zamietol. S ohľadom na

konštatoval viazanosť nálezom ústavného súdu vo veci sp. zn. . Rozhodnutie

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa teda bolo aj podľa názoru

okresného súdu rozhodnutím nezákonným, toto rozhodnutie bolo potrebné vyhodnotiť

ako neoprávnený zásah v zmysle ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o ochrane osobnosti

a okresný súd ustálil aj danosť príčinnej súvislosti medzi vydaním rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa a porušením, resp. ohrozením jeho

osobnostných práv.

V nadväznosti na uvedené si potom okresný súd stanovil svoju ďalšiu úlohu

v konaní, a to „vyhodnotiť ako nezákonné rozhodnutie, ktoré je potrebné považovať

za neoprávnený zásah... do... dielčích práv na ochranu osobnosti žalobcu“. Pritom okresný

súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej žalobe tvrdil zásah do svojho práva

na súkromie a do svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti.

Okresný súd uviedol, že sťažovateľ „v konaní neuniesol dôkazné bremeno

o existencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych

zložiek osobnosti žalobcu a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom

a porušením osobnostných práv žalobcu, aby bolo možné pristúpiť ku skúmaniu,

či žalobcovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch... Súd je toho

názoru, že nezákonné rozhodnutie, ako neoprávnený zásah, nespôsobilo značnú ujmu

v práve na súkromie a rodinný život žalobcu. To, že sa s manželkou hádali, isto súviselo

s danou situáciou, zložitou, v ktorej sa ocitli, keď žalobca prišiel o prácu, stal sa

nezamestnaným, bolo potrebné zabezpečiť materiálne rodinu, rovnako aj deti,... avšak súd

má zato, že nešlo o takú ujmu, ktorá by spôsobila rozvrat manželstva, resp. viedla by až

k rozvodu manželstva. Z tohto dôvodu súd má zato, po preskúmavaní jednej zložky,

tvoriacej dielčie právo na ochranu osobnosti žalobcu, že nebola spôsobená značná závažná

ujma, nezákonným rozhodnutím v práve na rodinný a súkromný život. Manželia spolu

naďalej žijú v domácnosti, sú si stále oporou, čo pre súd vyplynulo z výpovede... manželky

žalobcu, spolu vychovávajú svoje deti... Súd z výpovede manželky žalobcu mal práve za

preukázané, že v tom čase aj keď o probléme svojho manžela nechcela počúvať, bála sa

reakcie okolia na danú situáciu, práve naopak bola jeho oporou, zabezpečovala chod celej

domácnosti a starala sa o deti. Podľa názoru súd tak, nezákonné rozhodnutie ako

neoprávnený zásah tak nespôsobilo závažnú ujmu v rodine žalobcu, v jeho práve na

súkromie, ktorá by bola dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“.

Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému zásahu do práv na zachovanie ľudskej

dôstojnosti okresný súd dôvodil, že sťažovateľ „nepreukázal, žeby bola narušená jeho

vážnosť, jeho odbornosť, posúdenie osoby, ako zamestnanca, nielen v pracovných,

ale aj v spoločenských vzťahoch. Nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi týmto

nezákonným rozhodnutím a uplatnením, resp. aby žalobca mal problémy nájsť si prácu

v dôsledku, že z dôvodu tohto nezákonného rozhodnutia bola ohrozená jeho česť, vážnosť

v odborných, spoločenských a rovnako aj pracovných kruhoch. Žalobca nepreukázal žiaden

relevantný dôkaz, ktorým by preukázal mieru, akou bola jeho dôstojnosť v spoločnosti

znížená rovnako, ako bola znížená jeho vážnosť v spoločnosti. Podľa názoru súdu bolo

potrebné preukázať značnú, závažnú ujmu, nielen ujmu bežnú.“.

K sťažovateľom tvrdenému zhoršeniu zdravotného stavu okresný súd uviedol,

že sťažovateľ „preukázal lekársku správu, z ktorej vyplýva, že jeho ošetrujúci lekár

zaznamenal zdravotné problémy u žalobcu, a to zvýšenie krvného tlaku do inkriminovaného

obdobia. Taktiež žalobca uviedol, že musel sa podrobiť operácii krčových žíl. Súd je však

toho názoru, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi skončením

štátnozamestnaneckého pomeru a vznikom zdravotných problémov, ktoré mohli byť

zapríčinené aj inými, dlhšiu dobu existujúcimi faktormi, ktoré existovali priamo u žalobcu.

Samotná manželka žalobcu uviedla, že medzi operáciou, medzi jeho náladami,

medzi psychickým rozpoložením žalobcu a odvolaním z funkcie nebola žiadna príčinná

súvislosť. Rovnako toto tvrdenie nebolo relevantne lekárskymi správami vyvrátené.“.

Okresný súd sa stotožnil s názorom, podľa ktorého nezamestnanosť sťažovateľa

v období 14 mesiacov po zániku štátnozamestnaneckého pomeru spôsobila, že „došlo

k zhoršeniu jeho sociálnej a finančnej situácie, ako aj k zhoršeniu sociálnej a finančnej

situácie členov jeho rodiny a domácnosti,... Súd pri svojom rozhodovaní rovnako zvážil

a mal za preukázané, že skutočne musel vynaložiť žalobca zvýšené úsilie nato, aby si získal

nové zamestnanie, aby zabezpečil materiálne potreby svojej rodiny. Avšak súd konštatuje,

že daná situácia, v ktorej sa teraz žalobca ocitol, sú viac menej prirodzeným dôsledkom

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Súd zároveň poukazuje aj na vyžiadané správy

z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, z ktorých vyplýva, že v tom

čase bola nepriaznivá situácia na trhu práce. Žalobca dostal pri skončení

štátnozamestnaneckého pomeru odstupné, poberal aj príspevok v nezamestnanosti

a materiálne rodinu zabezpečovala aj manželka žalobcu.

V neposlednom rade je potrebné podľa názoru súdu poukázať na to, že dôkazné

bremeno na preukázanie závažnej, značnej ujmy do osobnostných práv žalobcu je

na žalobcovi. Súd jednoznačne konštatuje, že žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné

bremeno, ktoré ho zaťažuje, aj vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním mal

súd za preukázané, že nezákonným rozhodnutím nebola spôsobená značná závažná ujma,

objektívne spôsobilá privodiť žalobcovi ujmu na jeho právach, ktorá by vyvodzovala právny

dôsledok, aby súd rozhodol priznaní relutárnej náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka žalobcovi.“.

Vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku sťažovateľ kritizoval

nerešpektovanie záväzného právneho názoru ústavného súdu i krajského súdu okresným

súdom. Okresný súd podľa sťažovateľa konštatoval, „že som neuniesol dôkazné bremeno

o existencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do mojich

osobnostných práv, a že som neuniesol dôkazné bremeno o ustálení príčinnej súvislosti

medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv.

Uvedený názor súdu prvého stupňa, ktorý je základom jeho zamietajúceho rozsudku,

je svojvoľný, krajne arbitrárny, nepochopiteľný, nezrozumiteľný, v rozpore so zákonom.“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd s jeho tvrdeniami prednesenými v konaní „vysporiadal

spôsobom, ktorý nie je ani logický, ani zrozumiteľný a dokonca niektoré z dôkazov (ich

obsah) účelovo pozmenil, aby vyzneli v môj neprospech. Napriek tomu, že súd vykonal

dokazovanie aj pripojeným spisom Okresného súdu Prešov sp. zn. , v ktorom

vypovedala... aj moja sestra, o okolnostiach významných pre rozhodnutie súdu súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia o tomto dôkaze ani len nezmienil a z toho dôvodu ho

pochopiteľne ani nevyhodnotil.“.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „niekoľko rokov pretrvávajúce napätie

v rodine, dennodenné hádky medzi manželmi svedkami, ktorých boli maloleté deti, účelovo

bagatelizuje“. S poukazom na výpoveď manželky sťažovateľa pred okresným súdom

sťažovateľ v odvolaní uviedol, že „nemožno nájsť pre zľahčovanie dopadu môjho

nezákonného prepustenia zo strany súdu prvého stupňa žiaden dôvod“. Sťažovateľ namietal

aj vyhodnotenie výpovede jeho manželky okresným súdom tak, že ona sama poprela

príčinnú súvislosť medzi operáciou sťažovateľa, jeho náladami, jeho psychickým

rozpoložením na jednej strane a odvolaním zo štátnozamestnaneckého miesta na strane

druhej. Okresný súd teda „účelovo pozmenil vo svojom odôvodnení jej výpoveď,

aby podporil neudržateľný záver o tom, že... nevznikla závažná ujma...“.

Sťažovateľ v odvolaní argumentoval aj tvrdením, podľa ktorého okresný súd

„opomenul, že k môjmu skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo nezákonne.

Za týchto okolností nie je možné rozumieť názoru súdu, že neistota, zhoršenie finančnej

situácie rodiny, ku ktorému došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia, sú prirodzeným

javom, ktorý by som mal znášať. Ani jeho konštatovaniu o nepriaznivej situácii na trhu

práce, ktorú jednoznačne vyhodnotil v neprospech môjho nároku, nemožno rozumieť. Práve

skutočnosť, že situácia na trhu práce bola v okrese, kde bývam, zlá, bol dôsledok

nezákonného prepustenia ťaživejší.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -362 z 27. augusta 2013 o odvolaní

sťažovateľa rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa jeho

názoru okresný súd „dospel... k správnym právnym záverom, že aj keď došlo nezákonným

rozhodnutím Úradu pre štátnu službu k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv

žalobcu, nie však v takom rozsahu a intenzite, aby mu bolo možné priznať náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Krajský súd zaujal názor, podľa ktorého „v konaní nebolo

preukázané, aby bola u žalobcu znížená jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, prípadne

iná reakcia, ktorá by bola vyvolaná tak v rodinnom, pracovnom alebo v inom prostredí

v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o skončení jeho štátnozamestnaneckého

pomeru.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj to, že nebolo preukázané, aby nepriaznivý

zdravotný stav, na ktorý žalobca poukazoval, bol dôsledkom skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru. Je nepochybné, že psychické rozpoloženie žalobcu v čase

po odvolaní z funkcie, mohlo na žalobcu negatívne vplývať, ale v konaní nebolo

relevantnými dôkazmi preukázané, aby u žalobcu vznikli také psychické problémy, ktoré by

odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz,

ktorý by jednoznačne potvrdil, že všetky zdravotné problémy, ktoré žalobca v čase po vydaní

nezákonného rozhodnutia mal, boli dôsledkom práve tohto rozhodnutia. Ani operácia žíl sa

nejaví byť dôsledkom odvolania žalobcu z funkcie. Tvrdenia žalobcu a jeho manželky

vypočutej ako svedkyne ohľadom zdravotného stavu ako osoby blízkej žalobcovi sa javia byť

nevierohodné. Za týmto účelom mal byť produkovaný iný relevantný a nezvratný dôkaz

o zhoršení zdravotného stavu v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, t. j. dôkaz príslušného odborníka z oblasti

zdravotníctva.“.

Krajský súd zdôraznil, že okresný súd „vychádzal z Nálezu Ústavného súdu SR...

Ak súd prvého stupňa tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, myslel tým dôkazné

bremeno preukazujúce vznik značnej ujmy v právach žalobcu v takej miere, aby bolo

dôvodné priznať žalobcovi satisfakciu v podobe relutárnej satisfakcie v zmysle ust. § 13

ods. 2 . Súd prvého stupňa jednoznačne vychádzal z toho,

že nezákonným rozhodnutím došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, k zásahu však

nedošlo v takej miere, aby bolo možné žalobcovi priznať satisfakciu vo forme nemajetkovej

ujmy žiadanej žalobcom...“.

K sťažovateľovej kritike hodnotenia výpovede jeho manželky okresným súdom

krajský súd rekapitulujúc podstatný obsah výpovede uzavrel, že „dôvodom hádok bolo

aj samotné vedenie predmetného sporu, s ktorým manželka žalobcu nesúhlasila“. Pokiaľ ide

o výpovede manželky a sestry sťažovateľa v konaní vedenom pred okresným súdom

pod sp. zn. , krajský súd uviedol, že ak sťažovateľ „chcel relevantnými

dôkazmi preukázať zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku rozhodnutia o ukončení jeho

štátnozamestnaneckého pomeru, mal tak učiniť takými dôkaznými prostriedkami, ktoré by

jednoznačne ním tvrdenú skutočnosť o zhoršení zdravotného stavu potvrdili. Ani jeho

manželka, ani jeho sestra sa k odborným otázkam týkajúcim sa zdravotného stavu žalobcu

relevantne vyjadriť nemohli.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ citujúc z nálezu ústavného súdu

vo veci sp. zn. argumentuje, že „ak by... prv napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, tak ako v prípade

napadnutom touto sťažnosťou, nebolo nesprávne z hľadiska rešpektovania základných práv

a slobôd (predmetom konania je stále ten istý nárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv, ku ktorému došlo nezákonným

rozhodnutím), potom neexistoval dôvod, pre ktorý by mohol ústavný súd prv napadnuté

rozhodnutie zrušiť. Prvostupňový súd ale aj odvolací súd sa teda neriadili vo svojom

postupe a rozhodovaní nálezom Ústavného súdu a to napriek... ustanoveniu § 56 ods. 6

.“.

Podľa sťažovateľa „konštatovanie odvolacieho súdu o tom, k akému právnemu

názoru dospel prvostupňový súd, je v priamom rozpore s názorom samotného

prvostupňového súdu, ktorý nedospel k záveru tvrdenému odvolacím súdom, ale naopak,

k záveru o neexistencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť

do konkrétnych zložiek osobnosti sťažovateľa a neexistencii riadneho ustálenie príčinnej

súvislosti medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv... sťažovateľa“.

Sťažovateľ kritizuje aj záver krajského súdu o nepreukázaní príčinnej súvislosti

medzi zdravotnými problémami sťažovateľa a sporným nezákonným rozhodnutím.

Podľa sťažovateľa totiž „bez toho, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 213 ods. 3

zopakoval dokazovanie, vyhodnotil výpoveď sťažovateľa aj výpoveď jeho manželky

ohľadom stavu navrhovateľa po skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvého

stupňa výpoveď sťažovateľa ani výpoveď jeho manželky ako nevierohodnú nevyhodnotil,

súd prvého stupňa k týmto dôkazom jednoducho neprihliadal.“.

Pokiaľ ide o krajským súdom tvrdenú nespôsobilosť manželky a sestry sťažovateľa

vyjadriť sa odborne k jeho zdravotnému stavu, sťažovateľ zdôrazňuje, že „výpoveď

svedkyne D. B. sa... týkala predovšetkým toho, ako sťažovateľ prežíval nezákonné skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru, o napätej atmosfére a hádkach v rodine sťažovateľa,

o finančných ťažkostiach spojených s touto situáciou a o tom, že skutočnosť, že sa

sťažovateľ bránil prepusteniu stala známou v meste Vranov nad Topľou“.

Sťažovateľ napokon namieta, že „napriek vykonaným dôkazom o existencii hlbokej

krízy v súkromnom a rodinnom živote, o existencii ťaživých finančných problémov z toho

vyplývajúcich, o existencii ťažkého psychického dosahu tejto ťaživej situácie na sťažovateľa

o 14 mesiacov trvajúcej nezamestnanosti, odvolací aj prvostupňový súd nepriznali

sťažovateľovi odškodnenie takéhoto zásahu. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať,

že dôkazom, ktoré preukazovali sťažovateľom tvrdené dopady nezákonného prepustenia,

neodporovali v konaní žiadne iné dôkazy. Neboli teda vykonané žiadne dôkazy, ktoré by

vyvracali skutočnosti vyplývajúce z dôkazov preukazujúcich sťažovateľove tvrdenia.

Pri existencii právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nastal stav, keď za taký

drastický zásah do svojho života spôsobený nezákonným rozhodnutím by navrhovateľ nemal

byť žiadnym spôsobom odškodnený. Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad a aplikácia

zákonov nezodpovedá ani jeho právu zakotvenému v SR ani právu

na účinný prostriedok nápravy.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa zakotvené

- v SR, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na súde,

- v SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu,

- v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prerokovaná súdom,

- v čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

podľa ktorého má každý právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom

aj keď sa porušenia jeho práv a slobôd dopustili osoby pri plnení úradných povinností,

- v SR, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti,

- v SR, podľa ktorého má každý právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života,

- v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

na rešpektovanie súkromného a rodinného života,

bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 27. 8. 2013

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo dňa 27. 8. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 5 000 €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. Námietka zásadného charakteru, ktorou sťažovateľ brojí proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, je tvrdenie o nerešpektovaní záväzného právneho názoru

vysloveného ústavným súdom v náleze vo veci sp. zn. okresným súdom

a následne ani krajským súdom ako súdom konajúcim o odvolaní sťažovateľa.

Vzhľadom na obsahovú podstatu identifikovanej námietky ústavný súd musel

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zamerať svoju pozornosť na skúmanie, či sa

všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci po vrátení veci na ďalšie konanie dôsledne

riadili právnym názorom ústavného súdu vysloveným v uvedenej veci. Ak by tomu tak

nebolo, potom by bolo dôvodné prijať sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, lebo

nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vysloveného v náleze vydanom v konaní

podľa by mohlo po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť

k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa podľa i jeho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -108 z 23. septembra 2008

i z naň nadväzujúceho odvolacieho rozsudku krajského súdu zo 16. júna 2009 v konaní

sp. zn. (fotokópie oboch rozsudkov sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti)

ústavný súd zistil, že všeobecné súdy pôvodne zastávali názor, podľa ktorého sťažovateľ

nepreukázal nezákonnosť ani nesprávnosť rozhodnutia o skončení jeho

štátnozamestnaneckého pomeru. Okresný súd konštatoval, že „vykonaným dokazovaním

nebolo preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti... a ani

to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobcu chránených

ustanoveniami a nasl. “. Obdobne podľa krajského súdu

„v konaní nebolo preukázané, aby rozhodnutie o odvolaní... zo štátnozamestnaneckého

pomeru bolo neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne dopadnúť

na osobnosť žalobcu. Nebola tiež preukázaná príčinná súvislosť medzi vydaním rozhodnutia

Okresného úradu a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu. Keďže neboli

splnené základné predpoklady pre úspešnosť žaloby v predmetnom konaní, správne

prvostupňový súd rozhodol, keď takúto žaloba zamietol.“.

Práve citované právne závery okresného súdu i krajského súdu sa stali

objektom kritiky zo strany ústavného súdu v konaní sp. zn. . V náleze

č. k. -36 z 20. januára 2010 ústavný súd ustálil za nepochybné, že na podklade

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2004 „skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa... je v rozpore so zákonom...“, a preto

„neobstojí... námietka krajského súdu, podľa ktorej nešlo o vyslovene nezákonné

rozhodnutie, ale iba o realizáciu zákonom danej možnosti rozhodnúť o ďalšom trvaní

štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa“. Ďalej ústavný súd jednoznačne konštatoval,

že „právoplatné nezákonné rozhodnutie Úradu pre štátnu službu treba považovať

za neoprávnený zásah“, a teda „tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého v konaní nebol

preukázaný neoprávnený zásah, preto neobstojí“. Napokon ústavný súd uzavrel,

že „krajský súd svoj záver o neexistencii príčinnej súvislosti prakticky nijako neodôvodnil.

Vzhľadom na to, že po nezákonnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru mal byť

sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia po dobu štrnástich mesiacov nezamestnaný, javí sa

záver krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti ako zjavne neodôvodnený.“.

Po vrátení veci na úroveň sústavy všeobecných súdov okresný súd v rozsudku

č. k. -309 z 26. novembra 2012 právne ustálil, že „je daná príčinná súvislosť

medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu

a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu“ a že „právoplatné rozhodnutie

Úradu pre štátnu službu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bolo

jednoznačne nezákonné, pričom právoplatné nezákonné rozhodnutie Úradu pre štátnu

službu, treba považovať za neoprávnený zásah“ (strana 8 tretí odsek rozsudku okresného

súdu). Citovaný právny názor potom krajský súd v odvolacej fáze konania potvrdil.

Ústavný súd konštatuje, že na prvý pohľad okresný súd a krajský súd po vrátení veci

ústavným súdom rešpektovali jeho právny názor koncentrovaný do záveru o nezákonnosti

rozhodnutia Úradu pre štátnu službu, o existencii neoprávneného zásahu podľa ustanovení

o ochrane osobnosti a o danosti príčinnej súvislosti

medzi nezákonnosťou rozhodnutia Úradu pre štátnu službu a neoprávneným zásahom

do osobnostných práv sťažovateľa. Možno teda uzavrieť, že ústavný súd nálezom vo veci

sp. zn. záväzným spôsobom konštatoval neoprávnený zásah do osobnostných

práv sťažovateľa nezákonným rozhodnutím Úradu pre štátnu službu, pričom tento právny

názor okresný súd i krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie rešpektovali.

Napriek tomu však sťažovateľ nie je spokojný s tým, ako bolo konanie vo veci jeho

žaloby ukončené, pretože nález ústavného súdu č. k. -36 z 20. januára 2010

zjavne interpretuje tak, že rešpektovanie právneho názoru v ňom vyjadreného malo viesť

k vyhoveniu jeho žalobe, a nie k jej opätovnému zamietnutiu.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že

explicitne formuje právnu ochranu voči neoprávneným zásahom do osobnostných práv

fyzickej osoby do troch procesných podôb. Ide o zdržovaciu žalobu (uplatnený nárok

na upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti), reštitučnú žalobu

(uplatnený nárok na odstránenie následkov neoprávnených zásahov) a satisfakčnú žalobu

(uplatnený nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia). Výpočet prostriedkov právnej

ochrany podľa a je demonštratívny, podstatnou

z hľadiska predbežne prerokúvanej sťažnosti je však skutočnosť, že konanie vo veci

ochrany osobnostných práv je konaním návrhovým, a teda aj v takomto konaní je konajúci

súd viazaný žalobným petitom (a contrario ).

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa svojou žalobou domáhal iba priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v sume 500 000 Sk. Nežiadal teda o iné

prostriedky právnej ochrany, čo je vzhľadom na charakter tvrdeného zásahu (rozhodnutie

štátneho orgánu) i na jeho ďalší právny osud (zrušenie rozsudkom najvyššieho súdu)

logické. Ústavný súd však zdôrazňuje, že sťažovateľ sa mohol žalobným petitom domáhať

aj využitia iných, zákonom nepomenovaných procesných podôb právnej ochrany (napr.

navrhnúť súdu konštatovanie zásahu do jeho osobnostných práv). Ani popísané okolnosti

sťažovateľovho prípadu však nič nemenia na skutočnosti, že náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa prichádza do úvahy len vtedy, ak sa

javia ako nepostačujúce prostriedky právnej ochrany podľa § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Ak teda sťažovateľ žalobným petitom požadoval iba náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, spočívalo skutočne (tak ako to konštatoval okresný súd i krajský súd) dôkazné

bremeno týkajúce sa preukázania intenzity zásahu do osobnostných práv odôvodňujúcej

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch práve na ňom.

Okresný súd i krajský súd v rámci hodnotenia pred nimi vykonaných dôkazov

dospeli k záveru, že sťažovateľ neuniesol bremeno týkajúce sa preukázania takej intenzity

zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Závery oboch vo veci konajúcich súdov teda nie sú

konštatovaním absencie právneho titulu pre uplatňovanie prostriedkov ochrany osobnosti,

a tak ani konštatovaním o chýbajúcom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv

sťažovateľa. Ba nie sú ani konštatovaním o nedostatku príčinnej súvislosti

medzi nezákonným rozhodnutím a neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv

sťažovateľa. Sú iba autoritatívnym konštatovaním o neunesení dôkazného bremena

týkajúceho sa splnenia podmienok odôvodňujúcich priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch sťažovateľom, to všetko v procesnom prostredí vyznačujúcom sa uplatňovaním

kontradiktórnosti a formálnej pravdy v civilnom sporovom konaní.

Ústavný súd tak zhrňujúco uzatvára, že právny názor vyslovený v náleze

č. k. -36 z 20. januára 2010 nemožno interpretovať ako direktívu požadujúcu

vyhovenie žalobnému petitu, ktorým sťažovateľ navrhol výlučne prisúdenie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na prvý pohľad, ale aj pri detailnejšom skúmaní

nepresahujúcom však rámec predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd konštatuje, že

okresný súd v rozsudku č. k. -309 z 26. novembra 2012 i krajský súd

v rozsudku č. k. -362 z 27. augusta 2013 rešpektovali právny názor

ústavného súdu vyslovený v jeho pozitívnom náleze, keďže uznali základ uplatneného

nároku na ochranu osobnostných práv.

Výhrady formulované sťažovateľom v odôvodnení jeho zásadnej sťažnostnej

námietky sa tak dostávajú do pozície nespokojnosti s meritórnym výsledkom prerokovania

jeho žaloby všeobecnými súdmi. Tu však ústavný súd rešpektuje podstatu svojej stabilnej

judikatúry, v zmysle ktorej skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Právo na spravodlivé súdne konanie nemožno

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok (, , ).

Ústavný súd ešte dodáva, že sťažovateľov názor o vnútornej rozpornosti dôvodov

rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu v otázke (ne)existencie nezákonného

rozhodnutia a (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi sporným administratívnym

rozhodnutím a neoprávneným zásahom do osobnostných práv sťažovateľa poukazuje

na rozpor, ktorý je len zdanlivý. Okresný súd skutočne konštatoval (sťažovateľ to aj cituje

v dôvodoch sťažnosti), že sťažovateľ „neuniesol dôkazné bremeno o existencii

nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych zložiek

osobnosti žalobcu a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a porušením

osobnostných práv žalobcu“, citovanú pasáž odôvodnenia rozsudku okresného súdu však

krajský súd podľa názoru ústavného súdu interpretoval korektne. Za dôležité v tejto

súvislosti aj ústavný súd považuje, že okresný súd na strane 8 v treťom odseku svojho

rozsudku bez akýchkoľvek pochybností konštatoval nezákonnosť administratívneho

rozhodnutia i danosť príčinnej súvislosti medzi ním a neoprávneným zásahom do

sťažovateľových osobnostných práv a v ďalšom skúmaní sťažovateľom uplatneného nároku

z týchto právnych konštánt aj vychádzal. Napokon, citovaný text odôvodnenia

prvostupňového meritórneho rozsudku má aj svoje pokračovanie. Okresný súd totiž uzavrel

nedostatok objektívnej spôsobilosti nezákonného rozhodnutia spôsobiť taký zásah do

osobnostných práv sťažovateľa, „aby bolo možné pristúpiť ku skúmaniu, či žalobcovi

vzniklo práv aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Ustálenú objektívnu

nespôsobilosť rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zasiahnuť do osobnostných práv

sťažovateľa je preto potrebné vnímať v relácii k ním uplatnenému nároku na priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie vo vzťahu k (ne)existencii samotného zásahu

ako takého.

Zásadnú sťažnostnú námietku prednesenú sťažovateľom v dôvodoch jeho sťažnosti

tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

2. Porušenie označených práv sťažovateľ vidí aj v nerešpektovaní

krajským súdom, keď tento „bez toho, aby... zopakoval dokazovanie, vyhodnotil výpoveď

sťažovateľa aj výpoveď jeho manželky ohľadom stavu navrhovateľa po skončení

štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvého stupňa výpoveď sťažovateľa ani výpoveď jeho

manželky ako nevierohodnú nevyhodnotil, súd prvého stupňa k týmto dôkazom jednoducho

neprihliadal.“.

Podľa ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Ústavný súd v postoji krajského súdu nebadá žiaden signál jeho názoru

o nesprávnom skutkovom vyhodnotení predmetných dôkazných prostriedkov okresným

súdom. Sám sťažovateľ uvádza, že krajský súd vyhodnotil výpoveď jeho manželky ako

nevierohodnú, kým okresný súd na ňu neprihliadal. V poňatí okresného súdu teda

vykonanie tohto dôkazu neviedlo k formulácii žiadnych skutkových zistení, preto ani

krajský súd nemohol dospieť k záveru o ich nesprávnosti, čo je conditio sine qua non pre

uplatnenie dispozície procesno-právnej normy zakotvenej v .

Aj ďalšia sťažovateľova námietka odôvodňujúca tvrdené porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je preto nedôvodná.

3. Sťažovateľ namieta aj výsledky hodnotenia niektorých dôkazov krajským súdom

(napr. svedecká výpoveď D. B.), ako aj záver oboch súdov o neunesení dôkazného bremena,

keď „napriek vykonaným dôkazom o existencii hlbokej krízy v súkromnom a rodinnom

živote, o existencii ťaživých finančných problémov z toho vyplývajúcich, o existencii ťažkého

psychického dosahu tejto ťaživej situácie na sťažovateľa o 14 mesiacov trvajúcej

nezamestnanosti, odvolací aj prvostupňový súd nepriznali sťažovateľovi odškodnenie

takéhoto zásahu... dôkazom, ktoré preukazovali sťažovateľom tvrdené dopady nezákonného

prepustenia, neodporovali v konaní žiadne iné dôkazy. Neboli teda vykonané žiadne dôkazy,

ktoré by vyvracali skutočnosti vyplývajúce z dôkazov preukazujúcich sťažovateľove

tvrdenia.“.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

().

Ústavný súd z vyhodnotenia vykonaného dokazovania okresným súdom i krajským

súdom nezistil žiadne známky takej interpretácie alebo aplikácie procesných noriem

, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť

k záveru o porušení a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa. K citovanej

argumentácii sťažovateľa ústavný súd iba dodáva, že záver všeobecného súdu o neunesení

dôkazného bremena nemusí byť vždy len výsledkom vykonania a následného hodnotenia

relevantných protidôkazov, ale môže byť aj výsledkom vyhodnotenia dôkaznej hodnoty

dôkazov, ktoré žalujúca strana na podporu svojich tvrdení predložila či navrhla.

4. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Zhrňujúco tak ústavný súd dospel k záveru, že sťažnostný petit v časti navrhovaného

vyslovenia porušenia sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva

na spravodlivé súdne konanie by za žiadnych okolností po prijatí na ďalšie konanie

nemohol viesť k vyhovujúcemu nálezu. Preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

B. K namietanému porušeniu základného práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručeného

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľ návrh na vyslovenie porušenia svojho základného práva zaručeného

osobitne v systematike dôvodov sťažnosti neobjasnil. Iba naznačil,

že „pri existencii právoplatného rozhodnutia Krajského súdu... nastal stav, keď za taký

drastický zásah do svojho života spôsobený nezákonným rozhodnutím by navrhovateľ nemal

byť žiadnym spôsobom odškodnený. Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad a aplikácia

zákonov nezodpovedá ani jeho právu zakotvenému v SR...“.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa domáhať sa práv uvedených

v sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto

pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom zaručené v , ktoré možno považovať konajúcim

súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona

o zodpovednosti za škodu (napr. ).

Predmetom konania, v rámci ktorého podľa sťažovateľa došlo k porušeniu

jeho základného práva zaručeného , nebol nárok uplatnený

na podklade zákonných predpisov regulujúcich zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci. Predmetom konania vedeného pred okresným súdom

pod sp. zn. a konania vedeného pred krajským súdom

pod sp. zn. bol sťažovateľom uplatnený nárok na ochranu osobnosti

v podobe návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmet

označeného konania preto vecne so základným právom zaručeným

nesúvisí, čo ústavný súd vedie k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenej.

C. K namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti zaručeného , základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti...

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života...

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie uvedených základných práv a práva

majúcich hmotno-právnu povahu, ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru,

podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa i práva podľa dohovoru označeným rozsudkom

a postupom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených

a a porušenie práva zaručeného

dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia.

D. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uplatňovanie

práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci

Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak

vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice

proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zjavná neopodstatnenosť

sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 13 dohovoru je

toho logickým dôsledkom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite (zákaz

pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa, zrušenie odvolacieho rozsudku

krajského súdu, požadované finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014