Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-33-2013.pdf
PDF · 120.83 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/33/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu PhDr. Z. S. , nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X, XXX XX I. J. Y., právne zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému Krajský školský úrad v Prešove, so sídlom Tarasa Ševčenka č. 11, 080 01 Prešov, IČO: 37 938 126 , právne zastúpeného PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., so sídlom Kmeťova 24, 040 01 Košice, IČO: 36 860 930, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20C/111/2006-309 zo dňa 26.11.2012 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 500.000 Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a priznať mu náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že nezákonným rozhodnutím Okresného úradu vo I. J. Y. zo dňa 16.07.2003 o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, najmä práv na súkromie a ľudskú dôstojnosť. S poukazom na ust. § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka mal za to, že jediným do úvahy prichádzajúcim prostriedkom ochrany porušených osobnostných práv je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť tvrdiac, že v prejednávanom prípade nie je právny dôvod domáhať sa ochrany formou žaloby na ochranu osobnosti. Podľa neho nie sú splnené podmienky zásahu do osobnostných práv žalobcu.
Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 20C/111/2006-108 zo dňa 23.09.2009 tak, že žaloba bola zamietnutá a účastníkom náhrada trov konania nebola priznaná. Uvedený rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5Co/87/2009-151 zo dňa 16.06.2009 potvrdený.
Nálezom Ústavného súdu SR č. II. ÚS 349/2009-36 zo dňa 20.01.2010 bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/87/2009. V zmysle odôvodnenia uvedeného Nálezu Ústavného súdu SR právoplatne nezákonné rozhodnutia Úradu pre štátnu službu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu je treba považovať za neoprávnený zásah. Bol vyslovený záver, že je daná príčinná súvislosť medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa - žalobcu v predmetnom konaní a porušením alebo ohrozením jeho osobnostných práv. Následne uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co/28/2010-174 zo dňa 30.03.2010 bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Súd prvého stupňa po opätovnom prejednaní veci vychádzajúc z rozhodnutí odvolacieho, dovolacieho súdu ako aj Nálezu Ústavného súdu SR doplnil dokazovanie a citujúc ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že ust. § 13 Občianskeho zákonníka umožňuje poskytnúť fyzickej osobe, do ktorej práva na ochranu osobnosti sa zasiahlo, morálne alebo finančné zadosťučinenie. Odsek 2 citovaného ustanovenia pre priznanie relutárnej náhrady predpokladá značnú mieru dotknutia osobnosti fyzickej osoby, a to za situácie, kde by sa nejavilo postačujúce morálne zadosťučinenie podľa odseku 1 citovaného zákonného ustanovenia. Tiež skonštatoval, že pri poskytnutí ochrany osobnosti poskytnutej fyzickej osoby je nevyhnutné prihliadať i k možnej satisfakčnej úlohe samotného rozsudku konštatujúceho neoprávnenosť zásahu.
Občiansky zákonník za určitých kvalifikovaných podmienok poskytuje možnosť priznať postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch, neurčuje však hornú hranicu pre určenie jeho výšky. Zákonné ustanovenie hovorí iba o tom, že zadosťučinenie má byť primerané, jeho výška sa tak stáva predmetom úvahy súdu. Súd sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská, akými sú závažnosť nemajetkovej ujmy a overené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Musí ísť o závažnú ujmu, ktorú treba posudzovať z pohľadu intenzity zásahu, jeho trvania alebo dopadu a dôsledkov. Nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, či by predmetnú ujmu v danom mieste a čase vnímala aj každá ďalšia fyzická osoba. Ak má ísť o neoprávnený zásah do práva na česť a dôstojnosť, takýmto zásahom musí byť v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Aj prípadný negatívny - difamačný následok, nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy, spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach. V súvislosti s uvedenými závermi súd prvého stupňa poukázal na Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 1200/2009 zo dňa 23.03.2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/232/2010 zo dňa 29.06.2011.
Podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v značnej miere. Je potrebné objektívne prihliadnuť ku konkrétnej situácii, ako k neoprávnenému zásahu došlo, ale i k postihnutej osobe, vzhľadom na jej vek a postavenie. Pri rozhodovaní súdom sa nemôžu stať rozhodujúcim jej subjektívne predstavy. Dôkazná povinnosť, vrátane dôkazného bremena na preukázanie, že došlo k neoprávnenému zásahu do ľudskej cti a dôstojnosti, zaťažuje žalobcu.
Súdom prvého stupňa bolo konštatované, že neoprávnený zásah je ten, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie musí súd vychádzať z celkovej povahy, z konkrétnych okolností, z intenzity, zo spôsobu neoprávneného zásahu, charakteru a rozsahu zasiahnutej osobnosti. Zadosťučinenie v peniazoch plní predovšetkým satisfakčnú funkciou. Vlastný zásah je potrebné hodnotiť vždy objektívne, s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, ku ktorej došlo k neoprávnenému zásahu. Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti, v značnej miere pôjde tam, kde za konkrétnej situácie, ku ktorej k neoprávnenému zásahu došlo do osobnosti fyzickej osoby je spravodlivé možné dôvodiť, že by vzhľadom na intenzitu a trvanie nepriaznivého následku, spočívajúceho v znížení dôstojnosti, či vážnosti v spoločnosti, považovala za závažnú každá fyzická osoba, nachádzajúca sa v mieste, v čase a v postavení postihnutej fyzickej osoby. V súvislosti s uvedenými úvahami súd prvého stupňa poukázal na rozhodnutie sp. zn. 30Cdo/4431/2002.
S poukazom na ust. § 135 ods. 1 O. s. p. súd prvého stupňa súc viazaný Nálezom Ústavného súdu zo dňa 20.01.2010 sp. zn. II. ÚS 349/2009-36 vychádzal z toho, že je daná príčinná súvislosť medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu. Rovnako aj právoplatné rozhodnutie Úradu pre štátnu službu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bolo jednoznačne nezákonné, preto ho je treba považovať za neoprávnený zásah.
Keďže žalobca v žalobe uviedol, že týmto nezákonným rozhodnutím bolo zasiahnuté predovšetkým do jeho práva na súkromie a ľudskú dôstojnosť, súd prvého stupňa poukázal, že Ústava SR garantuje
právo na súkromný a rodinný život v ustanoveniach článkov 16, 19, 22 ods. 1 a článku 41. Keďže obsah pojmov súkromný a rodinný život je veľmi prepojatý, je ho treba posudzovať spoločne. Právo na ochranu súkromia zahŕňa široký rozsah života človeka, je to právo na ochranu intímneho, citového života, priateľských, rodinných vzťahov a pod. Garanciu práva na súkromie zabezpečuje aj Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Súkromie je v živote vnímané a chápané ako sféra, do ktorej nemôže nikto zasahovať bez súhlasu osoby. Súčasťou súkromného života je tiež rodinný život, ktorý zahŕňa i vzťahy medzi blízkymi príbuznými. Do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Občianskeho zákonníka patrí aj právo na súkromie. Keďže žalobca v žalobe špecifikoval, do ktorých jeho dielčich práv zabezpečujúcich občianskoprávnu ochranu jednotlivých typických hodnôt osobnosti fyzickej osoby sa zasiahlo nezákonným rozhodnutím, bolo v konaní potrebné ustáliť, v čom spočívala neoprávnenosť a objektívna spôsobilosť nezákonného rozhodnutia negatívne dopadnúť na osobnosť žalobcu a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a porušením práv žalobcu.
Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno o existencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych zložiek osobnosti žalobcu a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv žalobcu, aby bolo možné pristúpiť ku skúmaniu, či žalobcovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti poukázal na výsluch svedkyne - manželky žalobcu Ing. G. S., ktorá s odvolávaním sa žalobcu voči jeho prepusteniu z práce nesúhlasila. Svedkyňa uviedla, že v ich rodine začali vznikať hádky, manžel chcel stále o svojom probléme rozprávať, ona ho už nechcela ďalej počúvať, hádali sa aj kvôli peniazom. Hádky pretrvávajú až do súčasnosti. Bol narušený ich vzťah, nakoľko mali kľudné manželstvo a svedkami hádok boli aj deti.
Súd prvého stupňa ustálil, že nezákonné rozhodnutie, ako neoprávnený zásah, nespôsobilo značnú ujmu v právach na súkromie a rodinný život žalobcu. To, že sa s manželkou hádali, súviselo s danou situáciou, keďže žalobca sa stal nezamestnaným, bolo potrebné zabezpečiť rodinu materiálne, avšak nešlo o takú ujmu, ktorá by spôsobila rozvrat manželstva, resp. viedla by až k rozvodu manželstva. Nebola teda spôsobená značná závažná ujma nezákonným rozhodnutím práve na rodinný a súkromný život žalobcu. Manželia spolu ďalej žijú v domácnosti, sú si stále oporou, spolu vychovávajú deti, čo vyplynulo z výpovede svedkyne - manželky žalobcu. V danej situácií bola manželka jeho oporou, zabezpečovala chod celej domácnosti a starala sa o deti. Nezákonné rozhodnutie, ako neoprávnený zásah tak nespôsobil závažnú ujmu v rodine žalobcu, v jeho práve na súkromie, ktoré by bolo dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Bola prvostupňovým súdom hodnotená ďalšia zložka uvádzaná žalobcom, a to zásah do jeho práv na ochranu osobnosti, konkrétne právo na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti. Predmetom tejto ochrany je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch, jednak vo vzťahu k spoločnosti ako aj vo vzťahu k ostatným spoluobčanom. Patrí sem aj ochrana občana a jeho česť v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať len v prípade, že žalobca súdu preukáže mieru akou bola zásahom znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti v značnej miere a následne reakciu, ktorú zásah vyvolal v jeho rodine, pracovnom či inom prostredí. Iba v prípade, že sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť žalobcovi subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. Iba také konanie, ktoré je spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach tým, že je znížená česť, dôstojnosť a vážnosť u iných ľudí, je ohrozená vážnosť a postavenie žalobcu, prípadne jeho uplatnenie v spoločnosti, bolo by možné hodnotiť za neoprávnený zásah.
V prejednávanom prípade žalobca je zamestnaný, vykonáva prácu, nepreukázal, že by bola narušená jeho vážnosť, jeho odbornosť, posúdenie ako osoby, ako zamestnanca, nielen v pracovných, ale aj v spoločenských vzťahoch. Nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím a uplatnením, resp. aby mal žalobca problémy nájsť si prácu v dôsledku, že z dôvodu tohto nezákonného rozhodnutia bola ohrozená jeho česť, vážnosť v odborných, spoločenských a rovnako aj v pracovných kruhoch. Nepreukázal žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal mieru, ako bola jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti znížená. Bolo potrebné preukázať značnú, závažnú ujmu, nielen ujmu bežnú.
V konaní žalobca poukazoval na svoj nepriaznivý zdravotný stav v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo ukončené jeho štátnozamestnanecké miesto. Právo na ochranu zdravia je pre každého jedným z najvýznamnejších, nakoľko má dopad na kvalitu existencie fyzickej osoby. Z lekárskej správy žalobcu vyplynuli zaznamenané zdravotné problémy u žalobcu, a to zvýšenie krvného tlaku od inkriminovaného obdobia. Žalobca sa podrobil aj operácii kŕčových žíl. Podľa súdu prvého stupňa však nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi skončením štátnozamestnaneckého pomeru a vznikom zdravotných problémov, ktoré mohli byť zapríčinené aj inými, napr. dlhšiu dobu existujúcimi faktormi, ktoré existovali priamo u žalobcu. Manželka žalobcu uviedla, že medzi operáciou, medzi jeho náladami, medzi psychickým rozpoložením žalobcu a odvolaním z funkcie nebola žiadna príčinná súvislosť. Takéto tvrdenia neboli relevantnými lekárskymi správami vyvrátené.
Žalobca bol 14 mesiacov nezamestnaný, čím nepochybne došlo k zhoršeniu sociálnej a finančnej situácie jeho a jeho rodiny. Musel vynaložiť zvýšené úsilie na to, aby si získal nové zamestnanie, aby zabezpečil materiálne potreby rodiny. Daná situácia, v ktorej sa žalobca teraz ocitol, je viac- menej prirodzeným dôsledkom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvého stupňa zistil, že v inkriminovanom čase bola nepriaznivá situácia na trhu práce. Žalobca pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru dostal odstupné, poberal aj príspevok v nezamestnanosti a materiálne rodinu zabezpečovala aj manželka žalobcu.
Bolo poukázané súdom prvého stupňa tiež na to, že dôkazné bremeno na preukázanie závažnej, značnej ujmy do osobnostných práv žalobcu je na žalobcovi. Žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že nezákonným rozhodnutím nebola spôsobená značná, závažná ujma, objektívne spôsobilá privodiť žalobcovi ujmu na jeho právach, ktorá by vyvodzovala právny dôsledok, aby súd rozhodol o priznaní relutárnej náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobcovi. Nezákonným rozhodnutím došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, avšak nie v takej miere, aby sa vyvodil záver, že je dôvodné priznať žalobcovi satisfakciu v podobe relutárnej satisfakcie.
S námietkou žalovaného, že na danú právnu vec je treba aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, súd prvého stupňa sa nestotožnil. V prejednávanom prípade ide o žalobu na ochranu osobnosti a priznanie relutárnej náhrady v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že nezákonným rozhodnutím, ako neoprávneným zásahom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Súd prvého stupňa preto predmetnú právnu vec právne posúdil ako žalobu na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.
Bolo skonštatované, že žalovaný je pasívne legitimovaný v tomto spore, nakoľko nezákonným rozhodnutím, ktoré vydal Okresný úrad I. J. Y. došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. S poukazom na § 8 ods. 5 zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch, kde práva a povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov štátnych zamestnancov vykonávajúcich štátnu službu na okresnom úrade, ktoré neprešli na miestne orgány štátnej správy, prechádzajú na krajský úrad. Súd prvého stupňa pritom vychádzal aj zo zákona č. 515/2003 Z. z. a zákona č. 254/2004 Z. z. s poukazom na Nález Ústavného súdu SR č. 263/2006, kde právnym nástupcom subjektu, ktorý vydal rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu je špecializovaný orgán štátnej správy, t. j. v tomto prípade Krajský školský úrad so sídlom v Prešove, teda žalovaný, ktorý je pasívne legitimovaný v tomto spore.
Súd prvého stupňa nevyhovel návrhu žalovaného na vykonanie dôkazu - vyžiadanie informácie o aktivitách žalobcu z Obvodného úradu I. J. Y. majúc za to, že tento dôkaz je nadbytočný a nemá vplyv na samotné rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/64/1997 z 08.10.1997.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O. s. p. s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p. Vyslovil, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena žalobcu o existencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych zložiek osobnosti žalobcu a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv žalobcu. Uvedený záver je aj v rozpore s ústavným § 226 O. s. p., podľa ktorého je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Tak z uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený prvší rozsudok prvostupňového súdu, ako aj z Nálezu Ústavného súdu vyplýva, že existuje nezákonné rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a príčinná súvislosť medzi porušením, či ohrozením osobnostných práv žalobcu s tým súvisiaca. V rozpore s uvedeným súd prvého stupňa opätovne dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena o existencii nezákonného rozhodnutia objektívne spôsobilého zasiahnuť do jeho osobnostných práv a ustálení príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a porušením osobnostných práv. Uvedený záver súdu prvého stupňa je svojvoľný, arbitrárny, nepochopiteľný, nezrozumiteľný a v rozpore so zákonom. Uvedená vada má preto za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní bolo nepochybne preukázané nezákonné rozhodnutie, ktorým bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, do jeho práva na súkromný život v negatívnom zmysle. Následná 14 mesiacov trvajúca nezamestnanosť ovplyvnila jeho súkromný život a život celej jeho rodiny. Uvedená situácia sa odrazila na jeho veľmi zlom psychickom stave a na vzniku dlhodobej nepohody vo vzťahu medzi ním a jeho manželkou, nezamestnanosť ho uvrhla do stavu núdze, kedy si musel aj na základné potreby, ako je bývanie, požičiavať peniaze. Aj keď súd prvého stupňa si pripojil spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C/226/2010, v ktorom vypovedala aj jeho sestra o okolnostiach významných pre rozhodnutie súdu, v odôvodnení sa o tomto dôkaze ani nezmienil. Porušil tak základné pravidlo Občianskeho súdneho poriadku, že má prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo.
Vyslovil svoj nesúhlas aj s konštatovaním súdu prvého stupňa, že nezákonné rozhodnutie nedopadlo negatívne na jeho súkromný život. V jeho rodine pretrvávalo niekoľko rokov napätie, dennodenne hádky medzi manželmi, svedkami, ktorých boli aj maloleté deti, čo súd prvého stupňa účelovo bagatelizuje. Tak, ako to vyplýva z jeho výpovede aj z výpovede svedkyne - jeho manželky, v dôsledku nezákonného rozhodnutia a jeho nezamestnanosti sa ocitli v takej zlej situácii, že si museli požičiavať peniaze. V čase, keď k jeho nezákonnému prepusteniu došlo, manželka bola tehotná. Išlo o rizikové tehotenstve, a to aj v dôsledku stresu, ktorý v ich rodine bol. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa prekrútil výpoveď jeho manželky zo dňa 15.07.2008, ktorá uviedla, že po skončení štátnozamestnaneckého pomeru jej manžel sa podrobil operácii kŕčových žíl, pričom nie je príčinná súvislosť medzi touto operáciou a zhoršením jeho stavu. Súd prvého stupňa zjavne účelovo pozmenil vo svojom odôvodnení jej výpoveď, aby podporil neudržateľný záver o tom, že mu nevznikla závažná ujma v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Už v spomínanom konaní Okresného súdu Prešov sp.zn. 13C/226/2010 bola vypočutá aj manželka, ktorá vyslovene vypovedala, že uňho sa prejavili už v roku 2003 zdravotné problémy, ktoré predtým nemal. Aj vzhľadom na výpoveď jeho sestry v uvedenom konaní je ťažké porozumieť úvahám súdu o neexistencii závažnej ujmy v jeho súkromí, ktorú by bolo možné aspoň čiastočne odškodniť v peniazoch.
Absurdne tiež súd hodnotí, že finančné problémy a materiálna núdza jeho rodiny „sú viac-menej prirodzeným dôsledkom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru“. Opomenul, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo nezákonne a nemožno rozumieť názoru súdu, že neistota, zhoršenie finančnej situácie rodiny, ku ktorej došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia, sú prirodzeným javom, ktorý by mal znášať. Vzhľadom na situáciu na trhu práce v okrese, ktorá bola zlá, dôsledok nezákonného prepustenia je ťaživejší.
Keďže prišiel o prácu, nedokázal zabezpečiť ani základné potreby svojej rodiny, žil on a jeho rodina v neistote a v hrôze, ako sa uživia, on ako človek s vysokoškolským vzdelaním si musel požičiavať na bývanie a hanbil sa za to, že ako otec malých detí nedokáže svojím pričinením ich uživiť. Nevie, čo by sa mu ešte malo stať, aby v súdnom spore trvajúcom viac ako 6 rokov, súd dospel k záveru, že
nezákonné skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru a jeho následná nezamestnanosť je ujmou, ktorá nielenže spôsobila veľmi ťažké obdobie v situácii jeho rodiny, ale podpísala sa navždy na jeho psychickom stave, na jeho videní sveta a vnímaní samého seba.
V závere poukázal na konštatovanie ústavného súdu o tom, že 14-mesačná nezamestnanosť neumožňuje urobiť záver iný ako taký, že nezákonným rozhodnutím k zásahu do jeho osobnostných práv došlo.
Krajský súd v Prešove ( ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O. s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. po tom, čo čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na úradnej tabuli dňa 24.07.2013 dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon síce nedefinuje pojem zásah, ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu ( neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylúčujúce protiprávne konanie, napr. výkon práva, plnenie povinností, svojpomoc, nutná obrana, krajná núdza ) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie ( § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. ). Otázku, či určité konanie má znaky zásahu objektívne spôsobilého zasiahnuť do práv fyzických osôb, chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, treba vždy posúdiť s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu boli v čase zásahu.
Súd prvého stupňa všetky uvedené skutočností, podstatné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu dôsledne skúmal v súlade s platnou právnou úpravou, berúc do úvahy aj svoju viazanosť názorom vysloveným v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 20.01.2010 sp. zn. II. ÚS/349/2009-36, ako aj názorom vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Dospel tak k správnym právnym záverom, že aj keď došlo nezákonným rozhodnutím Úradu pre štátnu službu k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, nie však v takom rozsahu a intenzite, aby mu bolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa k jednotlivým zložkám ochrany osobnosti zákonom chránených v ust. § 11 Občianskeho zákonníka, s ktorými v plnom rozsahu súhlasí. Aj keď je nepochybné, že nezákonné rozhodnutie zasiahlo do súkromného a rodinného života žalobcu, tento zásah však nemal za následok takú ujmu na strane žalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie žiadanej nemajetkovej ujmy. Aj keď je nepochybné, že strata zamestnania v rodine žalobcu negatívne ovplyvnila tak žalobcu, ako aj jeho rodinu, v konečnom dôsledku však tento zásah nebol takej intenzity, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd sa pripája k odôvodneniu rozsudku súdu prvého stupňa aj čo sa týka jeho zistení pri skúmaní zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti, a to na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti. V konaní nebolo preukázané, aby bola u žalobcu znížená jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, prípadne iná reakcia, ktorá by bola vyvolaná tak v rodinnom, pracovnom alebo v inom prostredí v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj to, že nebolo preukázané, aby nepriaznivý zdravotný stav, na ktorý žalobca poukazoval, bol dôsledkom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Je nepochybné, že psychické rozpoloženie žalobcu v čase po odvolaní z funkcie, mohlo na žalobcu negatívne vplývať, ale v konaní nebolo relevantnými dôkazmi preukázané, aby u žalobcu vznikli také psychické problémy, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdil, že všetky zdravotné problémy, ktoré žalobca v čase po vydaní nezákonného rozhodnutia mal, boli dôsledkom práve tohto rozhodnutia. Ani operácia žíl sa nejaví byť dôsledkom odvolania žalobcu z funkcie. Tvrdenia žalobcu a jeho manželky vypočutej ako svedkyne ohľadom zdravotného stavu ako osoby blízkej žalobcovi sa javia byť nevierohodné. Za týmto účelom mal byť produkovaný iný relevantný a nezvratný dôkaz o zhoršení zdravotného stavu v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, t. j. dôkaz príslušného odborníka z oblasti zdravotníctva.
Odvolací súd dodáva, že vydaním nezákonného rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu došlo síce k porušeniu jeho práva chráneného ust. § 11 OZ, tento zásah však nebol takej intenzity, aby spôsobil zníženie dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere, aby došlo k zásahu do jeho života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia v takom rozsahu, aby boli splnené zákonné podmienky pre priznanie uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého závermi sa stotožňuje.
K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd ešte dodáva, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku vychádzal z Nálezu Ústavného súdu SR, v ktorom bolo konštatované, že je daná príčinná súvislosť medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu s tým, že nezákonné rozhodnutie Úradu pre štátnu službu, treba považovať za neoprávnený zásah. Ak súd prvého stupňa tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, myslel tým dôkazné bremeno preukazujúce vznik značnej ujmy v právach žalobcu v takej miere, aby bolo dôvodné priznať žalobcovi satisfakciu v podobe relutárnej satisfakcie v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa jednoznačne vychádzal z toho, že nezákonným rozhodnutím došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, k zásahu však nedošlo v takej miere, aby bolo možné žalobcovi priznať satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy žiadanej žalobcom vo výške 500.000 Sk, čo je 16.596,96 Eur.
K ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho vyhodnotenia svedeckej výpovede svedkyne G. S. - manželky žalobcu, odvolací súd uvádza, že táto svedkyňa pri svojom výsluchu dňa 26.11.2012 uviedla, že nesúhlasila s tým, aby sa jej manžel odvolával voči prepusteniu z práce. Hádali sa preto, lebo ona nechcela počúvať o problémoch svojho manžela v súvislosti s tým. Opakovane uviedla, že nesúhlasila a nechcela, aby sa odvolával. Hádanie pretrvávalo, a to zrejme, až kým sa neskončí celý súdny spor. Z uvedeného teda vyplýva, že dôvodom hádok bolo aj samotné vedenie predmetného sporu, s ktorým manželka žalobcu nesúhlasila.
Pokiaľ v odvolaní sa vytýka súdu prvého stupňa, že tento nevyhodnotil svedeckú výpoveď realizovanú v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C/226/2010, kde bola vypočutá tak, jeho manželka, ako aj jeho sestra ohľadom jeho zdravotných problémov, odvolací súd uvádza, že ak žalobca chcel relevantnými dôkazmi preukázať zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku rozhodnutia o ukončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru, mal tak učiniť takými dôkaznými prostriedkami, ktoré by jednoznačne ním tvrdenú skutočnosť o zhoršení zdravotného stavu potvrdili. Ani jeho manželka, ani jeho sestra sa k odborným otázkam týkajúcim sa zdravotného stavu žalobcu relevantne vyjadriť nemohli. V štádiu odvolacieho konania už ani nie je žalobca oprávnený navrhovať vykonanie ďalších dôkazov, vzhľadom na to, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa bol poučený v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a po poučení výslovne bolo uvedené, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté v zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p., a to súdom prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.