Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 505/2013
PDF · 240.85 KB
No categories available
II. ÚS 505/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., B., právne zastúpenej
advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom
pod sp. zn. 26 Cb 63/08 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 63/08
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., p r i z n á v a úhradu trov právneho
zastúpenia v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov), ktorú j e
Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. M., B.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 505/2013-24 z 9. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., B.
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb
63/08.
Zo sťažnosti vyplýva, že poddlžníckou žalobou podanou pôvodne 14. mája 2008
Okresnému súdu Topoľčany a neskôr z dôvodu miestnej príslušnosti postúpenej okresnému
súdu sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní vedenom pod
sp. zn. 26 Cb 63/08 domáha voči žalovanému (B. G., pozn.) zaplatenia sumy 1 459 920 Sk s
prísl. Podľa sťažovateľky okresný súd aj napriek sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej
predsedovi okresného súdu koná v jej veci neefektívne a so zbytočnými prieťahmi, v
dôsledku čoho sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie
sporu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Z vyhodnotenia uvedených kritérií možno mať jednoznačne za to, že prieťahy
v predmetnom konaní neboli spôsobené právnou a faktickou zložitosťou veci. Taktiež
zo správania sťažovateľa nemožno vyvodiť záver, že svojím konaním spôsobil prieťahy
v súdnom konaní. Máme za to, že prieťahy v súdnom konaní boli spôsobené postupom
všeobecného súdu, keďže Okresný súd Pezinok od vydania uznesenia zo dňa 20.09.2012,
ktorým neschválil súdny zmier podľa návrhu zo dňa 05.09.2012, nevykonal žiadny právne
relevantný úkon, ktorý by smeroval k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci.
Súd sme písomne vyzvali na ďalšie konanie vo veci, avšak súd doposiaľ nenariadil
pojednávanie. Aj keď súd síce formálne konal, t.j. nariaďoval pojednávania, tak tieto
nemali prakticky význam, keďže prebiehali bez účasti odporcu, ktorý sa sústavne
nedostavoval na pojednávania a postup sudu voči nemu nebol razantný (len hrozba pokuty
alebo predvedenia).“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa S. spol. s.r.o. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod spis. zn.: 26Cb/63/2008
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Pezinok prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.:
26Cb/63/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi S. spol. s.r.o. priznáva finančné zadosťučinenie 5.000,-EUR (slovom
päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi S. spol. s.r.o. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd
Pezinok povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
za okresný súd jeho predseda a zákonný sudca listom sp. zn. Spr. 3299/2013 z 11. novembra
2013 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu
listom z 25. novembra 2013.
2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol:
„V plnom rozsahu sa stotožňujem s vyjadrením zákonného sudcu k ústavnej sťažnosti
spoločnosti S., spol. s r.o. zo dňa 05.03.2013, ktoré obsahuje aj priebeh konania od
20.09.2012, kedy Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 20.09.2012 neschválil súdny zmier
podľa návrhu zo dňa 05.09.2012. - (vyjadrenie zákonného sudcu v prílohe pripájam). ...
Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného
súdu.“
Zákonný sudca okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol:
„Zo sťažnosti nie je jednoznačne zrejmé, ktorú dobu sťažovateľ namieta ako dobu
nečinnosti súdu, zo strany 2 posledný odsek a strany 3 posledný odsek možno vyvodiť, že
namietaná doba začína dňom 20.09.2012 a trvá ku dňu spísania tohto podania.
Z uvedeného dôvodu máme za náležité sa vyjadriť výlučne k dobe od 20.09.2012.
Skutočnosť, že po zamietnutí návrhu schválenia súdneho zmieru súd nekonal
a následne nariadil TP na 05.06.2013 je potrebné vyhodnotiť v spojení s písomným
podaním PZN zo dňa 05.09.2012, v ktorom oznámil splátkový kalendár s dňami plnenia
11.09.2012, 31.12.2012 a 30.04.2013. Na jednej strane síce nebol súdny zmier schválený,
avšak na druhej strane bola existujúca dohoda, o ktorej bol predpoklad, že ju účastníci
konania dodržia, keď túto začal odporca plniť, pričom písomným podaním zo dňa
27.11.2012 zobral navrhovateľ návrh v časti späť. Nebol síce daný dôvod na prerušenie
konania (§ 109 O.s.p.), avšak z okolností bolo zrejmé, že účastníci konania rokujú
mimosúdne o vyporiadaní veci a hľadajú vhodné hmotnoprávne riešenie, ktoré by sa
následne úplne prirodzene premietlo do procesných vzťahov. Pokiaľ teda súd po
neschválení súdneho zmieru nekonal, išlo o vyhodnotenie situácie súdom s ohľadom na
dostupné informácie poskytnuté účastníkmi konania, napĺňajúc tak ustanovenie § 99 ods. 1
veta prvá O.s.p. reálnym spôsobom a nielen formálne. Následne po žiadosti PZN o
nariadenie termínu pojednávania súd tento nariadil, opäť však zohľadniac možnú
mimosúdne vyporiadanie veci. Skutočnosť, že nakoniec k mimosúdnemu vyporiadaniu
nedošlo nebola súdu zrejmé a to ani z podania PZN zo dňa 01.02.2013.
Aj samotné zamietnutie návrhu na schválenie súdneho zmieru svedčí skôr o tom, že
vec nie je jednoduchá a teda pokiaľ sťažovateľ vec vyhodnotil, že prieťahy nie sú spôsobené
právnou ani faktickou zložitosťou veci, toto máme za tvrdenie nezodpovedajúce skutočnému
stavu.
Rovnako aj skutočnosť, že odporca zmenil miesto bydliska, keď doručenie
predvolania na pojednávanie dňa 05.06.2013 nebolo vykázané súd nemohol očakávať,
pričom obdobne sťažovateľ podal žalobu na miestne nepríslušnom súdu pravdepodobne
práve z rovnakého dôvodu. Uvedené svedčí u skutkovej zvýšenej náročnosti veci, keď
odporca sa v konaní správa zákonne avšak štatisticky nepravdepodobne. Navyše súd po
zistení, že odporca nemá vykázané doručenie predvolania a čiastočného späťvzatia sa
pokúsil vykonať doručovanie prostredníctvom PZ SR, čo tiež nebolo úspešné. Odporca
predchádzajúce zásielky na uvedenej adrese preberal, nebol dôvod predpokladať, že tak
prestane vykonávať.
Pokiaľ ide o namietanú nedostatočnú razantnosť, túto je potrebné vyhodnotiť vždy
v čase vykonania úkonu. To že sa následne ukáže úkon ako prípadne nedostatočne razantný,
nemôže mať vplyv na správnosť postupu, keďže súd vykonáva úkony v reálnom čase. Navyše
neboli splnené zákonné podmienky na použitie iného poriadkového opatrenia, skutočnosť že
účastník konania zmení bydlisko nie je sťažením postupu. Súčasne tiež ani prípadné
poriadkové opatrenie by neumožnilo pojednávať vo veci, keďže odporca nemal vykázané
doručenie na pojednávaní dňa 05.06.2013, bez vedomosti súdu o bydlisku odporcu by
tomuto prípadné uznesenie o poriadkovom opatrení nebolo doručené teda by nebola
naplnená individuálna prevencia, o ktorú predovšetkým ide.
Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že PZN napísal (v podaní zo dňa 05.06.2013)
zoznam termínov kedy má prekážku na dostavenie sa na pojednávanie, pričom zastupuje
obchodná spoločnosť a nie fyzická osoba, takže je predpoklad vzájomného zastupovania.
Pokiaľ má súd zohľadniť žiadosť právneho zástupcu na nenariaďovanie TP na
14 potenciálnych termínov behom troch mesiacov, pri nutnosti zohľadnenia prevádzkových
možností súdu, nemôže byť nekonanie počas tohto obdobia pripisované na zodpovednosť
súdu. Navyše išlo o obdobie súdnych prázdnin (§ 46 ods. z. č. 385/2000 Z. z.), počas
ktorého PZN žiadal zohľadniť tvrdené vytýčené pojednávania, teda bol predpoklad, že
zohľadnenie jeho žiadosti bude mať výraznejší vplyv na nariadenie TP.
Odhliadnuc od neexistencie prieťahov v konaní máme uplatnené primerané
zadosťučinenie vo výške 5000,-eur za celkom zjavne neprimerané, nezodpovedajúcu dĺžke
doby nekonania a ich dôvodom.“
2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu
uviedol:
„... oznamuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že súhlasí s upustením od
ústneho pojednávania.
Pokiaľ sa jedná o vyjadrenie Okresného súdu v Pezinku, tak toto považujeme
za nedôvodné, lebo Okresný súd v Pezinku prehliada tú skutočnosť, že prieťahy v konaní je
potrebné hodnotiť v celom konaní, a teda aj tú časť konania, ktorá bola predmetom ústavnej
sťažnosti, ktorá bola predtým Ústavným súdom SR odmietnutá.
Máme za to, že celé konanie vrátane súčasného stavu je poznačené prieťahmi
v konaní. Osobitne chceme poukázať na nerazantné postupy zákonného sudcu spočívajúce,
napr. v nepredvedení žalovaného na pojednávanie, resp. absolútne ignorovanie návrhu na
priznanie peňažnej čiastky podľa § 147a O.s.p., z dôvodu neúčasti odporcu na pojednávaní.
Tieto návrhy, ktoré majú okrem iného prispievať k účasti účastníkov na pojednávaní,
zákonný sudca nechal bez povšimnutia a vôbec o nich nerozhodol. Z uvedených dôvodov
preto trváme na podanej ústavnej sťažnosti.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na
povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd
nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným
postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 26 Cb 63/08 v období po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 415/2011
z 3. novembra 2011:
- 8. december 2011 – právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju neprítomnosť na
pojednávaní nariadenom 20. septembra 2011 na termín 12. december 2011, a to z dôvodu
kolízie s iným konaním a súčasne oznámil termíny, kedy má už nariadené pojednávania
v iných veciach,
- 13. december 2011 – právny zástupca žalovaného ospravedlnil svoju a žalovaného
neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu, že predvolanie mu bolo doručené neskoro a nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením sťažovateľky k jeho odporu, ktoré mu bolo zaslané
spolu s predvolaním na pojednávanie,
- 12. december 2011 – z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania bolo pojednávanie
odročené na 15. február 2012,
- 15. február 2012 – po vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania bolo pojednávanie
odročené na 2. máj 2012 s tým, že žalovaná strana mala predložiť listinné dôkazy a tiež mal
byť vypočutý žalovaný,
- 15. marec 2012 – žalovaný oznámil okresnému súdu, že listiny, na predloženie ktorých bol
vyzvaný okresným súdom na pojednávaní, neexistujú,
- 27. marec 2012 – sťažovateľka sa vyjadrila k stanovisku žalovaného z 15. marca 2012
a súčasne navrhla predvolať na najbližšie pojednávanie svedka,
- 2. máj 2012 – z dôvodu neprítomnosti žalovaného, ktorý tesne pred pojednávaním
vypovedal plnú moc svojmu právnemu zástupcovi, bolo pojednávanie len v prítomnosti
právneho zástupcu sťažovateľky odročené na 8. jún 2012,
- 4. máj 2012 – právny zástupca sťažovateľky podal okresnému súdu návrh, aby okresný
súd uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľke 100 € za jeho neúčasť na poslednom
pojednávaní,
- 8. jún 2012 – z dôvodu neprítomnosti žalovaného bolo pojednávanie len v prítomnosti
právneho zástupcu sťažovateľky odročené na 8. október 2012,
- 3. júl 2012 – žalovaný dodatočne ospravedlnil svoju neprítomnosť na poslednom
pojednávaní,
- 6. september 2012 – právny zástupca sťažovateľky žiadal zrušiť nariadený termín
pojednávania na 8. október 2012 a súčasne predložil okresnému súdu „Návrh na schválenie
súdneho zmieru“,
- 20. september 2012 – okresný súd uznesením neschválil súdny zmier podľa návrhu
zo 6. septembra 2012,
- 24. september 2012 – okresný súd zrušil pojednávanie nariadené na 8. október 2012
z dôvodu „... neschválenia súdneho zmieru“,
- 30. november 2012 – z dôvodu uhradenia časti žalovanej sumy žalovaným sťažovateľka
sčasti zobrala svoj návrh späť,
- 5. február 2013 – sťažovateľka urgovala postup v konaní,
- 9. máj 2013 – okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 5. jún 2013 a súčasne vyzval
žalovaného na predloženie listinných dôkazov a na vyjadrenie, či súhlasí s čiastočným
späťvzatím žaloby sťažovateľkou,
- 23. máj 2013 – okresný súd doručoval výzvu žalovanému prostredníctvom polície
a súčasne okresný súd zisťoval adresu bydliska žalovaného,
- 5. jún 2013 – z dôvodu neprítomnosti účastníkov bolo pojednávanie odročené na
23. september 2013 (právny zástupca sťažovateľky ospravedlnená neúčasť – vyplýva to
zo zápisnice, avšak v spise žiadne ospravedlnenie nie je žurnalizované, pozn.),
- 7. jún 2013 – okresnému súdu bolo políciou oznámené, že žalovaný sa na adrese doručenia
zásielky nezdržiava a jeho pobyt nie je známy, a právny zástupca sťažovateľky oznámil
okresnému súdu termíny pojednávania, kedy má nariadené už iné pojednávania v iných
veciach,
- 23. september 2013 – z dôvodu neprítomnosti žalovaného, ktorý nemal ani vykázané
doručenie predvolania, bolo pojednávanie odročené na 18. november 2013 s tým, že za
žalovaného bude predvolaný opatrovník, ktorý mu bude ustanovený,
- 25. september 2013 – okresný súd uznesením ustanovil žalovanému opatrovníčku
(tajomníčku Okresného súdu Malacky, pozn.), predvolal ju na pojednávanie a súčasne ju
vyzval, aby sa vyjadrila k ustanoveniu za opatrovníčku,
- 13. november 2013 – opatrovníčka žalovaného ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenom
pojednávaní,
- 18. november 2013 – po vypočutí právneho zástupcu sťažovateľky, ktorý navrhol vypočuť
v konaní svedka, bolo pojednávanie odročené na 5. február 2014 s tým, že okresný súd bude
žiadať s vecou súvisiace listinné dôkazy.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. ...
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 o poddlžníckej žalobe sťažovateľky
o zaplatenie sumy 48 460,46 € došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V uvedenej súvislosti je potrebné v prvom rade podotknúť, že o sťažovateľkou
namietanom porušení jej základného práva a práva na konanie bez zbytočných prieťahov
vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 ústavný súd už raz konal, pričom
uznesením sp. zn. I. ÚS 415/2011 z 3. novembra 2011 sťažnosť sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú z dôvodu zistenia iba krátkych období nečinnosti v skúmanom
postupe okresného súdu, pričom však v tomto uznesení súčasne uviedol: „V prípade, ak
všeobecný súd posudzujúci danú vec sa bude v budúcnosti dopúšťať prieťahov v konaní
(bude nečinný alebo jeho konanie bude neefektívne), nič nebráni sťažovateľovi, aby
opakovane podal sťažnosť, v rámci ktorej ústavný súd zohľadní celý doterajší priebeh
konania, to znamená, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci.“
Vzhľadom na uvedené a tiež s ohľadom na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
I. ÚS 226/05, IV. ÚS 36/03), podľa ktorej rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie
konania pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je rozhodnutím „o konaní“, t. j. nejde
o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to
isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý
bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený, ústavný súd konštatuje, že v zmysle citovanej
„inštrukcie“ danej sťažovateľke ústavným súdom v skoršom uznesení sp. zn.
I. ÚS 415/2011 z 3. novembra 2011 v danej veci bude možné v tomto konaní zohľadniť
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 iba ako celok, t. j. iba
pokiaľ ide o jeho celkovú dĺžku v interakcii na požiadavku jej primeranosti vyjadrenej
v sťažovateľkou označenom čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak nebude možné opätovne
prehodnocovať jednotlivé obdobia nečinnosti, ktoré boli už predmetom skúmania
a vyhodnocovania ústavného súdu v skoršom konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 415/2011,
ktorý tieto obdobia nevyhodnotil ako také, ktoré by mohli mať za následok porušenie
základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto hľadiska sa totiž
obdobie od začatia konania sp. zn. 26 Cb 63/08, t. j. od 14. mája 2008, do 3. novembra
2011, keď o veci už rozhodoval ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 415/2011,
považuje z hľadiska skúmania prieťahov v konaní za obdobie ústavným súdom preskúmané
a vyhodnotené (res iudicata).
Pokiaľ ide o otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, judikatúra ústavného súdu sa ustálila na tom, že
táto otázka sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania
a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa
rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. V súvislosti s prvým kritériom „zložitosť veci“ ústavný súd konštatuje, že
vzhľadom na množstvo a charakter procesných úkonov vykonaných okresným súdom
v danej veci nemožno predmet tohto konania po skutkovej stránke kvalifikovať ako zložitý.
V tejto súvislosti nie je možné prisvedčiť obrannej argumentácii okresného súdu, ktorý
predmetnú vec kvalifikoval ako skutkovo zložitú, dôvodiac tým, že žalovaný prestal
preberať zásielky na adrese svojho bydliska, pretože podľa zistenia ústavného súdu
(zo súdneho spisu, pozn.) okresný súd učinil tento záver iba na základe toho, že žalovanému
sa raz nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie (konkrétne na pojednávanie
nariadené na 5. jún 2013), ktoré mu doručoval prostredníctvom polície. Okresný súd však
v tomto smere nevykonal žiadne ďalšie zisťovanie (napr. dopyt na register obyvateľstva,
opakované zisťovanie v mieste pobytu žalovaného, či žalovaný nebol len ojedinele
neprítomný v mieste bydliska a pod., pozn.) a bez ďalšieho nariaďoval vo veci pojednávania
(pozri bod 3, pozn.). Predmetné konanie nemožno podľa ústavného súdu kvalifikovať
za zložité ani po právnej stránke, pretože rozhodovanie o zaplatení dlžnej sumy (hoci aj
z poddlžníckeho vzťahu) je konaním štandardnej rozhodovacej súdnej praxe. V tomto smere
je bez racionálnej príčinnej súvislosti aj obranné tvrdenie okresného súdu, že o právnej
zložitosti veci by malo svedčiť to, že okresný súd neschválil účastníkmi konania
navrhovaný súdny zmier.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky posudzovaného konania
v procesnom postavení žalobkyne (v čase po rozhodnutí ústavného súdu 3. novembra 2011,
vo veci sp. zn. I. ÚS 415/2011 – pozri už uvedené, pozn.), podľa ústavného súdu aj samotná
sťažovateľka má v určitom smere svoj podiel na pozdržaní sa konania o jej žalobe v tomto
čase. Podľa zistenia ústavného súdu napr. právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju
neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. december 2011 iba pár dní pred jeho konaním,
a to až podaním z 8. decembra 2011 z dôvodu kolízie termínov pojednávaní v iných
veciach, a to aj napriek tomu, že predmetné pojednávanie bolo nariadené už 20. septembra
2011.
3. Napokon sa ústavný súd s prihliadnutím na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, zaoberal aj postupom
okresného súdu.
Do rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 415/2011 z 3. novembra 2011 okresný
súd konal vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Cb 63/08 už viac ako 3 roky a 5 mesiacov, pričom
po tomto čase, t. j. po 3. novembri 2011, ústavný súd v postupe okresného súdu zistil iba
jedno obdobie nečinnosti v trvaní takmer 8 mesiacov, a to od 20. septembra 2012, keď
okresný súd uznesením rozhodol o neschválení účastníkmi konania navrhovaného súdneho
zmieru, do 9. mája 2013, keď okresný súd nariadil vo veci pojednávanie.
Ústavný súd už konštatoval (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01), že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd
spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom
ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01,
V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto
článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00).
Ústavný súd zistil v postupe okresného súdu aj neefektívnu a nesústredenú činnosť
spočívajúcu napr. v tom, že okresný súd iba po jedinom neúspešnom doručovaní
žalovanému na adresu jeho bydliska prostredníctvom polície (23. mája 2013) a bez
opakovaného overenia si tejto skutočnosti (napr. dopytom v registri obyvateľov alebo
opakovaným šetrením políciou, pozn.) uzavrel, že žalovaný si poštu v mieste bydliska
nepreberá. Napríklad v tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že aj napriek tomu, že
okresný súd mal už 7. júna 2013 vedomosť o tom, že žalovanému sa nepodarilo doručiť
predvolanie na predchádzajúce pojednávanie konané 5. júna 2013, predsa nevykonal
šetrenie o pobyte žalovaného, ale bez ďalšieho trval na nariadenom pojednávaní
na 23. september 2013, ktoré tak bolo absolútne neefektívne a kvôli neprítomnosti
žalovaného, ktorý nemal vykázané doručenie predvolania, bolo odročené.
V danom prípade síce obdobie takmer 8 mesiacov samo osebe nenasvedčuje
porušeniu základného práva a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle imperatívu vyjadreného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak
v súčinnosti s celkovým charakterom postupu okresného súdu a v súčinnosti s celkovou
dĺžkou konania posudzovaného konania od počiatku (t. j. viac ako 5 rokov a 7 mesiacov),
navyše bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci, ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
IV.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
vedenej pod sp. zn. 26 Cb 63/08 bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 €.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie
porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto
neuznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie, tak ako to je
uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil
(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
úhradu v celkovej sume 331,12 € vrátane 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky
nepredložil osvedčenie platcu DPH).
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za tri
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti ústavnému súdu a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v celkovej sume
413,94 € vrátane režijného paušálu bez DPH (pretože právny zástupca sťažovateľky
nepredložil osvedčenie platcu DPH, pozn.)
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si úhradu trov uplatnil iba v sume
331,12 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu sťažovateľke priznal len
vo výške uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013