Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 666/2013
PDF · 256.7 KB
No categories available
II. ÚS 666/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C
172/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 370/2011 a jeho rozsudkom z 25. januára 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 68/2012 a jeho
uznesením z 26. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2013
doručená sťažnosť M. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 172/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júla
2011, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 370/2011 a jeho rozsudkom z 25. januára 2012 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo
68/2012 a jeho uznesením z 26. februára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. 6 C 172/2009 sa Ing. arch. C. T., B. (ďalej len „žalobca“), žalobou z 29. mája 2009 a
jej zmenou z 29. júna 2009 domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 4 056,10 €
[pôvodne 94 724 Kč (českých korún, pozn.)] s príslušenstvom.
Žalobca žalobu odôvodnil okrem iného najmä tým, že na základe kúpnej zmluvy
z 21. septembra 2007 uzavretej na jednej strane medzi K. K., V. P., žalobcom a
sťažovateľom (spolu ďalej len „predávajúci“) a na strane druhej P. M. (ďalej len
„kupujúci“) o predaji rekreačnej motorovej plachetnice (ďalej len „loď“), podľa tvrdenia
žalobcu v podielovom spoluvlastníctve každého z predávajúcich v podiele vo veľkosti 25 %
z celku, jeho podiel na celkovej kúpnej cene v sume 800 000 Kč po odpočítaní nákladu
(poplatku) spojeného so státím lode v prístave v sume 23 000 Kč mal predstavovať sumu
194 250 Kč. Napriek tomu sťažovateľ, ktorý kúpnu cenu od kupujúceho prevzal, žalobcovi
zaplatil len sumu 99 526 Kč. Žalobou žalovaná suma (pôvodne 94 724 Kč) tak podľa
tvrdenia žalobcu predstavuje zostatok jeho podielu na celkovej kúpnej cene.
Sťažovateľ okrem toho, že popieral spoluvlastnícky podiel žalobcu na lodi
vo veľkosti 25 % z celku, resp. tvrdil, že tento spoluvlastnícky podiel predstavoval iba
14,9712 % z celku, v rámci obrany tiež uplatnil proti žalobcovi svoju údajnú vzájomnú
pohľadávku na započítanie [zodpovedajúcu nákladu (poplatku) za státie lode v prístave
v období od 1. apríla 2006 do 31. júla 2007, ktorý mal sťažovateľ za žalobcu zaplatiť V. P.,
pozn.] v sume 600 € z titulu bezdôvodného obohatenia.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 172/2009 zo 7. júla 2011 žalobe žalobcu v celom
rozsahu vyhovel a zároveň v súvislosti so sťažovateľom uplatnenou vzájomnou
pohľadávkou proti žalobcovi rozhodol tak, že „Protinávrh... o zaplatenie 600, - EUR sa
zamieta“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 172/2009 zo 7. júla 2011
v zmysle ustanovení § 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) riadne a včas odvolanie – riadny opravný
prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 370/2011 z 25. januára
2012 okrem iného tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v časti výroku,
ktorým bolo žalobe vyhovené, ako vecne správny potvrdil a v časti výroku týkajúceho sa
„... protinávrhu... o zaplatenie 600, - €“, resp. v zamietajúcej časti, zrušil.
Následne sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 370/2011
z 25. januára 2012 podal v zmysle ustanovení § 236 a nasl. OSP riadne a včas dovolanie –
mimoriadny opravný prostriedok. Najvyšší (dovolací) súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 68/2012
z 26. februára 2013 dovolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa zistenia ústavného súdu označené
uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi, resp. právnemu zástupcovi sťažovateľa,
doručené 9. apríla 2013.
Právny zástupca sťažovateľa namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného ústavou a listinou a práva na spravodlivé konanie odôvodňuje okrem
iného najmä takto:
«... 1. v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku:
Súd prvého stupňa svoj rozsudok... neodôvodnil riadne a týmto postupom bola
sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Skutková časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nespĺňa požiadavky
ustanovené v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... vôbec nevypovedá o tom, čo
vlastne a na poklade ktorých vykonaných dôkazov okresný súd po skutkovej stránke zistil,
prečo niektorým dôkazným prostriedkom uveril, prisúdil im vierohodnosť, prečo z iných
zase nemohol čerpať informácie nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu veci... zisteniam
nepredchádza žiadne hodnotenie dôkazov a súd prvého stupňa po púhom opisom obsahu
vykonaných dôkazov bez ďalšieho prikročil k svojím právnym záverom...
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa neobsahuje dostatočné právne
posúdenia predmetnej veci.
Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje iba púhy odpis ustanovení Občianskeho
zákonníka, chýbajú však právne úvahy súdu prvého stupňa, ktoré ho viedli k jeho
rozhodnutiu a ktoré sú podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
podstatnou náležitosťou odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Úplne chýbajú dôvody, prečo
citované ustanovenia Občianskeho zákonníka boli aplikované...
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevyporiadal ani s
prejavom sťažovateľa na započítanie sumy 600 € (neodôvodnil na základe akého
skutkového, z ktorého právneho dôvodu a podľa ktorého právneho predpisu zamietol tento
prejav žalovaného).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo nebolo
možné v predmetnej veci použiť judikáty, ktoré mu predložil sťažovateľ...
2. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam:
Súd prvého stupňa vzal do úvahy aj také skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,
pričom svoje rozhodnutie oprel o tieto skutočnosti:
- Skutkové zistenia súdu prvého stupňa, podľa ktorých: „Zo Zmluvy o hospodárení
so spoločnou vecou zo dňa 01. 01. 1998 súd zistil, že zmluvné strany... sa dohodli v bode I.,
že sú podielovými spoluvlastníkmi plavidla K...“, „Zo Zmluvy o hospodárení so spoločnou
vecou zo dňa 21. 06. 2001 súd zistil, že zmluvné strany... sa dohodli v bode I., že sú
podielovými spoluvlastníkmi plavidla K...“ je v príkrom rozpore s textom bodu I. týchto
zmlúv.
Bod I. „Zmluvy o hospodárení so spoločnou vecou“ zo dňa 01. 01. 1998 a bod I.
Zmluvy o hospodárení so spoločnou vecou zo dňa 21. 06. 2001 sú totožné a znejú:
„Zmluvné strany sú podielovými spoluvlastníkmi plavidla..., pričom ich spoluvlastnícke
podiely sú rovnaké.“. Tento text neobsahuje žiadny výraz, ktorého by bolo možné vyvodiť
dohodu účastníkom tejto zmluvy o určení výšok ich spoluvlastníckych podielov...
- Ani ďalšie skutkové zistenie súdu prvého stupňa, že „Z výpovede navrhovateľa súd
zistil... V roku 2007 sa rozhodli loď predať, po predaji každý očakával vyplatenie podielu
vo výške 1/4.“ nevyplýva z vykonaného dokazovania. Je to iba tvrdenie žalobcu. Z výpovede
svedka pána P. a sťažovateľa plynie, že toto očakával iba žalobca...
... Z výpovedí svedkov vôbec nevyplýva, že spoluvlastnícke podiely týchto osôb boli
rovnaké. Naopak, tieto výpovede svedčia o opaku.
Súd prvého stupňa neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli
z prednesov účastníkov (tieto skutočnosti sú významné pre rozhodnutie v predmetnej veci)...
3. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v podstate založil na tomto závere: „V roku
1998 loď dostala registračné číslo (technické osvedčenie námorného úradu MDPT SR), čím
podľa názoru súdu konzorcium zaniklo. Dňa 21.06.2001 uzatvorili zmluvné strany
navrhovateľ, odporca, K. K. a V. P. zmluvu o hospodárení so spoločnou vecou, kde v bode
I. je uvedené, že sú podieloví spoluvlastníci plavidla..., pričom ich spoluvlastnícke podiely
sú rovnaké... Podľa názoru súdu tak uzatvorili zmluvu novú, nakoľko predchádzajúca
zmluva (o založení konzorcia splnením účelu na základe ktorého vznikla) zanikla a dohodou
stanovili jednotlivé podiely účastníkov zmluvy - podiely sú rovnaké“. Súd prvého stupňa
vyslovil aj to, pohľadávka sťažovateľa na vydanie bez dôvodného obohatenia voči žalobcovi
je premlčaná...
1. ... aj v odvolacom konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku, keď mu postupom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom...
... Rozsudok odvolacieho súdu nezodpovedá § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku... Odvolací súd... vo svojom rozsudku nezaujal stanovisko, či súd prvého stupňa
dôkazy hodnotil správne a dostatočne alebo nie... vôbec nereagoval ani na ďalšie
argumenty...
Odvolací súd aj tým odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, že
nepostupoval podľa ustanovenia § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
2. Konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci:
Dodatok č. 9 odvolací súd hodnotil odlišným spôsobom, ako súd prvého stupňa bez
toho, aby dokazovanie zopakoval alebo ho doplnil, pripadne aby si zopakovaním alebo
vykonaním ďalších navrhovaných dôkazov zadovážil dostatočný podklad pre svoje vlastné
skutkové zistenie. Ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého
stupňa, na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musel dokazovanie
v zmysle § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku sám opakovať alebo ho i doplniť... Je
neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru
o dôvodnosti žaloby, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom
prvého stupňa...
Odvolací súd obdobne postupoval aj pri rozhodovaní o započítacej námietke
sťažovateľa. Súd prvého stupňa túto námietku sťažovateľa kvalifikoval ako protinávrh
a „ako premlčaný“ zamietol... Odvolací súd - bez toho, aby opakoval alebo doplnil
dokazovanie - vyslovil, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno (sťažovateľ nepreukázal,
že túto sumu zaplatil pánovi Ing. P.), preto táto námietka je neopodstatnená.
3. Rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci:
Sťažovateľ aj tento svoj názor podrobne odôvodnil a poukázal na rozhodovaciu prax
všeobecných súdov...
Sťažovateľ svoje dovolanie... odôvodnil tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci...
... Dovolací súd sa vôbec nezaoberal s ďalšími námietkami uplatnenými v dovolaní
sťažovateľa...
Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu iba jednu vadu (prekvapujúce rozhodnutie
o návrh sťažovateľa na započítanie). Tým dovolací súd vytvoril pre sťažovateľa stav právnej
neistoty. Sťažovateľ, nakoľko na svoje námietky a argumenty uplatnené v konaní pred
súdom prvého stupňa, v odvolacom konaní a v jeho dovolaní nedostal žiadnu odpoveď,
nemôže vedieť, či jeho námietky a argumenty sú opodstatnené alebo nie.
Pre odvolací súd záväzný len právny názor uvedený v uznesení dovolacieho súdu. Za
tohto stavu nie je žiadny predpoklad, že odvolací súd v merite veci rozhodne inak. Ak
odvolací súd odstráni tú jednu vadu vytknutú dovolacím súdom, nevysporiada s odvolacími
dôvodmi sťažovateľa a opäť potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, sťažovateľ bude nútený
opätovne podať dovolanie, dôjde k zbytočným prieťahom v konaní.
Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ má za to, že dovolací súd, tým že neodôvodnil
svoje rozhodnutie dostatočne a s každým z dovolacích dôvodov uplatnených sťažovateľom
v rozpore s účelom a zmyslom dovolania nevysporiadal, neumožnil sťažovateľovi reálny
prístup k súdu a svojím postupom súdnu ochranu sťažovateľovi poskytol iba formalisticky.
Tým - napriek tomu, že uznesením dovolacieho súdu nebolo konanie vo veci samej ukončené
- boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ustanovenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Právne závery, ktorými súd prvého stupňa a odvolací súd opodstatnenosť žaloby
žalobcu odôvodnili, sú zjavne arbitrárne. Súd prvého stupňa a svojím potvrdzujúcim
rozsudkom aj odvolací súd tak odchýlili od právnych prepisov, ktoré sa vzťahujú na právne
pomery účastníkov združenia a na majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia,
že zásadne popreli ich účel, podstatu a zmysel...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí tejto
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa
07. 07. 2011 spis. zn. 6 C 172/09-112, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 25. 01. 2012 spis. zn. 4 Co 370/2011-151 a postupom a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 02. 2013 spis. zn. Cdo 68/2012 (správne má byť
7 Cdo 68/2012, pozn.) porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 02. 2013 spis. zn.
Cdo 68/2012 (správne má byť 7 Cdo 68/2012, pozn.) sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 172/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011, postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 370/2011 a jeho rozsudkom z 25. januára 2012 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 68/2012 a jeho uznesením
z 26. februára 2013.
Sťažovateľ okrem iného v prvom rade uvádza, že označené všeobecné súdy sa
v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali so skutočnosťami a okolnosťami podstatnými
pre rozhodnutie, napadnuté rozhodnutia nie sú riadne a vyčerpávajúco odôvodnené,
dôsledkom čoho mu ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], pričom namietané konanie krajského súdu je postihnuté aj
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)
OSP].
Súčasne sťažovateľ vyjadruje svoje presvedčenie, že okresný súd a následne aj
krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec aj nesprávne právne posúdili, keď ustálili, že spoluvlastnícky podiel žalobcu na
predanej lodi predstavoval 25 %, t. j. 1/4 k celku, v dôsledku čoho dospeli k záveru, že
podiel žalobcu na celkovej kúpnej cene v sume 800 000 Kč po odpočítaní nákladu
(poplatku) spojeného so státím lode v prístave v sume 23 000 Kč predstavuje sumu
194 250 Kč, a keďže sťažovateľ, ktorý kúpnu cenu od kupujúceho prevzal, žalobcovi
zaplatil iba sumu 99 526 Kč, žalobe o zaplatenie jeho zvyšku v sume 4 056,10 € (pôvodne
94 724 Kč) s príslušenstvom vyhoveli.
V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ najmä namieta, že
najvyšší súd zrušil označený rozsudok krajského súdu iba z dôvodu jeho (jedného)
procesného pochybenia týkajúceho sa sťažovateľom uplatnenej vzájomnej pohľadávky
v sume 600 € na započítanie (krajský súd sťažovateľa nepoučil o jeho dôkaznej povinnosti
v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 OSP, a tak mu nedal možnosť predložiť ani označiť
dôkazné prostriedky na účely preukázania jeho tvrdenia o existencii tejto pohľadávky,
pozn.), avšak s ostatnými (ďalšími) námietkami sťažovateľa vznesenými v dovolaní sa
najvyšší súd už nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa za týchto okolností nie je
predpoklad, že by krajský súd po odstránení tejto jedinej procesnej vady vytknutej
najvyšším súdom v napadnutom uznesení (pozri už uvedené) rozhodol vo veci samej inak,
dôsledkom čoho sťažovateľ bude zrejme nútený využiť možnosť podania dovolania
opakovane, čím dôjde k zbytočným prieťahom v konaní.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 172/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011
Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 172/2009 a jeho rozsudok zo 7. júla 2011, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na
princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1
ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie
ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba
nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu práv,
porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý súdny proces, k porušeniu ktorých malo dôjsť najmä tým, že okresný súd
svojím postupom mal sťažovateľovi odňať možnosť konať pred súdom, na základe
vykonaných dôkazov mal dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon mal vec aj
nesprávne právne posúdiť, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi
dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy
namietaného porušenia jej práv.
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označené rozhodnutie okresného
súdu bolo na základe využitia odvolania sťažovateľom v zmysle ustanovení § 201 a nasl.
OSP preskúmané krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 370/2011. Na
základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak krajský súd v rozsahu svojho
preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu okresného súdu
uvádza v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu okresnému súdu a jeho
rozhodnutiu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 370/2011 a jeho rozsudkom z 25. januára 2012
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 39/03) sa ochrana základnému právu poskytuje v konaní pred
ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) ešte trvalo. Ak v čase,
keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu
základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že rozsudok krajského súdu sp. zn.
4 Co 370/2011 z 25. januára 2012 bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
7 Cdo 68/2012 z 26. februára 2013 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho
vyplýva, že sťažnosť proti takto zrušenému rozhodnutiu je zjavne neopodstatnená, pretože
napadnutý rozsudok krajského súdu objektívne prestal existovať predtým, než sťažovateľ
podal sťažnosť ústavnému súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti postupu
a rozhodnutiu krajského súdu) už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 68/2012 a jeho uznesením z 26. februára 2013
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity
je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za
dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
Sťažnosť ústavnému súdu teda možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním
vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom
sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok,
mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný právny
prostriedok, ktoré sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
poskytuje.
Ústavný súd tak pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) je „výsledkové“, to znamená, musí
mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 195/2010).
Aj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska
právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale
rozhodnutie, ktorým bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Konanie v právnej veci žaloby o zaplatenie sumy 4 056,10 € s príslušenstvom,
ktorého predmetom je aj sťažovateľom v rámci jeho obrany uplatnená vzájomná
pohľadávka v sume 600 € na započítanie, sa tak napadnutým rozhodnutím ešte meritórne
neskončilo. Sťažovateľ tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v súdnom
konaní medzi ním a žalobcom, ktoré ďalej prebieha.
Inými slovami, v danom prípade je ústavná sťažnosť nedôvodná, resp. predčasná,
pretože smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré treba považovať za
procesné rozhodnutie nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“. Podľa zistenia
ústavného súdu v tomto čase konanie vo veci samej pokračuje na krajskom súde a je vedené
pod sp. zn. 4 Co 238/2013. Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia krajským súdom
vo veci samej (ako aj po využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky) bude
mať sťažovateľ možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na
pripustenie takejto výnimky však zároveň je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa
tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho
možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne opravných konaniach
(IV. ÚS 322/09). V danom prípade ústavný súd nezistil, že by boli podmienky uvedených
výnimiek splnené.
Ústavný súd preto vzhľadom na princíp subsidiarity svojej právomoci vyplývajúci
z čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľa
aj v tejto časti (proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu) pri predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
označeného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013