Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 666/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C

172/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. januára 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2013

doručená sťažnosť M. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. júla

2011, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. januára 2012 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo

68/2012 a jeho uznesením z 26. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. sa Ing. arch. C. T., B. (ďalej len „žalobca“), žalobou z 29. mája 2009 a

jej zmenou z 29. júna 2009 domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 4 056,10 €

[pôvodne 94 724 Kč (českých korún, pozn.)] s príslušenstvom.

Žalobca žalobu odôvodnil okrem iného najmä tým, že na základe kúpnej zmluvy

z 21. septembra 2007 uzavretej na jednej strane medzi K. K., V. P., žalobcom a

sťažovateľom (spolu ďalej len „predávajúci“) a na strane druhej P. M. (ďalej len

„kupujúci“) o predaji rekreačnej motorovej plachetnice (ďalej len „loď“), podľa tvrdenia

žalobcu v podielovom spoluvlastníctve každého z predávajúcich v podiele vo veľkosti 25 %

z celku, jeho podiel na celkovej kúpnej cene v sume 800 000 Kč po odpočítaní nákladu

(poplatku) spojeného so státím lode v prístave v sume 23 000 Kč mal predstavovať sumu

194 250 Kč. Napriek tomu sťažovateľ, ktorý kúpnu cenu od kupujúceho prevzal, žalobcovi

zaplatil len sumu 99 526 Kč. Žalobou žalovaná suma (pôvodne 94 724 Kč) tak podľa

tvrdenia žalobcu predstavuje zostatok jeho podielu na celkovej kúpnej cene.

Sťažovateľ okrem toho, že popieral spoluvlastnícky podiel žalobcu na lodi

vo veľkosti 25 % z celku, resp. tvrdil, že tento spoluvlastnícky podiel predstavoval iba

14,9712 % z celku, v rámci obrany tiež uplatnil proti žalobcovi svoju údajnú vzájomnú

pohľadávku na započítanie [zodpovedajúcu nákladu (poplatku) za státie lode v prístave

v období od 1. apríla 2006 do 31. júla 2007, ktorý mal sťažovateľ za žalobcu zaplatiť V. P.,

pozn.] v sume 600 € z titulu bezdôvodného obohatenia.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. júla 2011 žalobe žalobcu v celom

rozsahu vyhovel a zároveň v súvislosti so sťažovateľom uplatnenou vzájomnou

pohľadávkou proti žalobcovi rozhodol tak, že „Protinávrh... o zaplatenie 600, - EUR sa

zamieta“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 7. júla 2011

v zmysle ustanovení a nasl. v znení

účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) riadne a včas odvolanie – riadny opravný

prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. januára

2012 okrem iného tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v časti výroku,

ktorým bolo žalobe vyhovené, ako vecne správny potvrdil a v časti výroku týkajúceho sa

„... protinávrhu... o zaplatenie 600, - €“, resp. v zamietajúcej časti, zrušil.

Následne sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 25. januára 2012 podal v zmysle ustanovení a nasl. riadne a včas dovolanie –

mimoriadny opravný prostriedok. Najvyšší (dovolací) súd uznesením sp. zn.

z 26. februára 2013 dovolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa zistenia ústavného súdu označené

uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi, resp. právnemu zástupcovi sťažovateľa,

doručené 9. apríla 2013.

Právny zástupca sťažovateľa namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a listinou a práva na spravodlivé konanie odôvodňuje okrem

iného najmä takto:

«... 1. v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1

písm. f) :

Súd prvého stupňa svoj rozsudok... neodôvodnil riadne a týmto postupom bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Skutková časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nespĺňa požiadavky

ustanovené v ... vôbec nevypovedá o tom, čo

vlastne a na poklade ktorých vykonaných dôkazov okresný súd po skutkovej stránke zistil,

prečo niektorým dôkazným prostriedkom uveril, prisúdil im vierohodnosť, prečo z iných

zase nemohol čerpať informácie nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu veci... zisteniam

nepredchádza žiadne hodnotenie dôkazov a súd prvého stupňa po púhom opisom obsahu

vykonaných dôkazov bez ďalšieho prikročil k svojím právnym záverom...

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa neobsahuje dostatočné právne

posúdenia predmetnej veci.

Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje iba púhy odpis ustanovení Občianskeho

zákonníka, chýbajú však právne úvahy súdu prvého stupňa, ktoré ho viedli k jeho

rozhodnutiu a ktoré sú podľa ustanovenia

podstatnou náležitosťou odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Úplne chýbajú dôvody, prečo

citované ustanovenia boli aplikované...

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevyporiadal ani s

prejavom sťažovateľa na započítanie sumy 600 € (neodôvodnil na základe akého

skutkového, z ktorého právneho dôvodu a podľa ktorého právneho predpisu zamietol tento

prejav žalovaného).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo nebolo

možné v predmetnej veci použiť judikáty, ktoré mu predložil sťažovateľ...

2. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam:

Súd prvého stupňa vzal do úvahy aj také skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,

pričom svoje rozhodnutie oprel o tieto skutočnosti:

- Skutkové zistenia súdu prvého stupňa, podľa ktorých: „Zo Zmluvy o hospodárení

so spoločnou vecou zo dňa 01. 01. 1998 súd zistil, že zmluvné strany... sa dohodli v bode I.,

že sú podielovými spoluvlastníkmi plavidla K...“, „Zo Zmluvy o hospodárení so spoločnou

vecou zo dňa 21. 06. 2001 súd zistil, že zmluvné strany... sa dohodli v bode I., že sú

podielovými spoluvlastníkmi plavidla K...“ je v príkrom rozpore s textom bodu I. týchto

zmlúv.

Bod I. „Zmluvy o hospodárení so spoločnou vecou“ zo dňa 01. 01. 1998 a bod I.

Zmluvy o hospodárení so spoločnou vecou zo dňa 21. 06. 2001 sú totožné a znejú:

„Zmluvné strany sú podielovými spoluvlastníkmi plavidla..., pričom ich spoluvlastnícke

podiely sú rovnaké.“. Tento text neobsahuje žiadny výraz, ktorého by bolo možné vyvodiť

dohodu účastníkom tejto zmluvy o určení výšok ich spoluvlastníckych podielov...

- Ani ďalšie skutkové zistenie súdu prvého stupňa, že „Z výpovede navrhovateľa súd

zistil... V roku 2007 sa rozhodli loď predať, po predaji každý očakával vyplatenie podielu

vo výške 1/4.“ nevyplýva z vykonaného dokazovania. Je to iba tvrdenie žalobcu. Z výpovede

svedka pána P. a sťažovateľa plynie, že toto očakával iba žalobca...

... Z výpovedí svedkov vôbec nevyplýva, že spoluvlastnícke podiely týchto osôb boli

rovnaké. Naopak, tieto výpovede svedčia o opaku.

Súd prvého stupňa neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli

z prednesov účastníkov (tieto skutočnosti sú významné pre rozhodnutie v predmetnej veci)...

3. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v podstate založil na tomto závere: „V roku

1998 loď dostala registračné číslo (technické osvedčenie námorného úradu MDPT SR), čím

podľa názoru súdu konzorcium zaniklo. Dňa 21.06.2001 uzatvorili zmluvné strany

navrhovateľ, odporca, K. K. a V. P. zmluvu o hospodárení so spoločnou vecou, kde v bode

I. je uvedené, že sú podieloví spoluvlastníci plavidla..., pričom ich spoluvlastnícke podiely

sú rovnaké... Podľa názoru súdu tak uzatvorili zmluvu novú, nakoľko predchádzajúca

zmluva (o založení konzorcia splnením účelu na základe ktorého vznikla) zanikla a dohodou

stanovili jednotlivé podiely účastníkov zmluvy - podiely sú rovnaké“. Súd prvého stupňa

vyslovil aj to, pohľadávka sťažovateľa na vydanie bez dôvodného obohatenia voči žalobcovi

je premlčaná...

1. ... aj v odvolacom konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku, keď mu postupom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom...

... Rozsudok odvolacieho súdu nezodpovedá § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku... Odvolací súd... vo svojom rozsudku nezaujal stanovisko, či súd prvého stupňa

dôkazy hodnotil správne a dostatočne alebo nie... vôbec nereagoval ani na ďalšie

argumenty...

Odvolací súd aj tým odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, že

nepostupoval podľa ustanovenia .

2. Konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci:

Dodatok č. 9 odvolací súd hodnotil odlišným spôsobom, ako súd prvého stupňa bez

toho, aby dokazovanie zopakoval alebo ho doplnil, pripadne aby si zopakovaním alebo

vykonaním ďalších navrhovaných dôkazov zadovážil dostatočný podklad pre svoje vlastné

skutkové zistenie. Ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého

stupňa, na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musel dokazovanie

v zmysle sám opakovať alebo ho i doplniť... Je

neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru

o dôvodnosti žaloby, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom

prvého stupňa...

Odvolací súd obdobne postupoval aj pri rozhodovaní o započítacej námietke

sťažovateľa. Súd prvého stupňa túto námietku sťažovateľa kvalifikoval ako protinávrh

a „ako premlčaný“ zamietol... Odvolací súd - bez toho, aby opakoval alebo doplnil

dokazovanie - vyslovil, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno (sťažovateľ nepreukázal,

že túto sumu zaplatil pánovi Ing. P.), preto táto námietka je neopodstatnená.

3. Rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci:

Sťažovateľ aj tento svoj názor podrobne odôvodnil a poukázal na rozhodovaciu prax

všeobecných súdov...

Sťažovateľ svoje dovolanie... odôvodnil tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v , konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci...

... Dovolací súd sa vôbec nezaoberal s ďalšími námietkami uplatnenými v dovolaní

sťažovateľa...

Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu iba jednu vadu (prekvapujúce rozhodnutie

o návrh sťažovateľa na započítanie). Tým dovolací súd vytvoril pre sťažovateľa stav právnej

neistoty. Sťažovateľ, nakoľko na svoje námietky a argumenty uplatnené v konaní pred

súdom prvého stupňa, v odvolacom konaní a v jeho dovolaní nedostal žiadnu odpoveď,

nemôže vedieť, či jeho námietky a argumenty sú opodstatnené alebo nie.

Pre odvolací súd záväzný len právny názor uvedený v uznesení dovolacieho súdu. Za

tohto stavu nie je žiadny predpoklad, že odvolací súd v merite veci rozhodne inak. Ak

odvolací súd odstráni tú jednu vadu vytknutú dovolacím súdom, nevysporiada s odvolacími

dôvodmi sťažovateľa a opäť potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, sťažovateľ bude nútený

opätovne podať dovolanie, dôjde k zbytočným prieťahom v konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ má za to, že dovolací súd, tým že neodôvodnil

svoje rozhodnutie dostatočne a s každým z dovolacích dôvodov uplatnených sťažovateľom

v rozpore s účelom a zmyslom dovolania nevysporiadal, neumožnil sťažovateľovi reálny

prístup k súdu a svojím postupom súdnu ochranu sťažovateľovi poskytol iba formalisticky.

Tým - napriek tomu, že uznesením dovolacieho súdu nebolo konanie vo veci samej ukončené

- boli porušené práva sťažovateľa podľa ,

ustanovenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Právne závery, ktorými súd prvého stupňa a odvolací súd opodstatnenosť žaloby

žalobcu odôvodnili, sú zjavne arbitrárne. Súd prvého stupňa a svojím potvrdzujúcim

rozsudkom aj odvolací súd tak odchýlili od právnych prepisov, ktoré sa vzťahujú na právne

pomery účastníkov združenia a na majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia,

že zásadne popreli ich účel, podstatu a zmysel...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí tejto

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa ,

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa

07. 07. 2011 spis. zn. -112, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 25. 01. 2012 spis. zn. -151 a postupom a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 02. 2013 spis. zn. (správne má byť

, pozn.) porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 02. 2013 spis. zn.

Cdo 68/2012 (správne má byť , pozn.) sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v a listiny a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011, postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. januára 2012 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. februára 2013.

Sťažovateľ okrem iného v prvom rade uvádza, že označené všeobecné súdy sa

v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali so skutočnosťami a okolnosťami podstatnými

pre rozhodnutie, napadnuté rozhodnutia nie sú riadne a vyčerpávajúco odôvodnené,

dôsledkom čoho mu ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom [ ], pričom namietané konanie krajského súdu je postihnuté aj

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)

].

Súčasne sťažovateľ vyjadruje svoje presvedčenie, že okresný súd a následne aj

krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam

a vec aj nesprávne právne posúdili, keď ustálili, že spoluvlastnícky podiel žalobcu na

predanej lodi predstavoval 25 %, t. j. 1/4 k celku, v dôsledku čoho dospeli k záveru, že

podiel žalobcu na celkovej kúpnej cene v sume 800 000 Kč po odpočítaní nákladu

(poplatku) spojeného so státím lode v prístave v sume 23 000 Kč predstavuje sumu

194 250 Kč, a keďže sťažovateľ, ktorý kúpnu cenu od kupujúceho prevzal, žalobcovi

zaplatil iba sumu 99 526 Kč, žalobe o zaplatenie jeho zvyšku v sume 4 056,10 € (pôvodne

94 724 Kč) s príslušenstvom vyhoveli.

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ najmä namieta, že

najvyšší súd zrušil označený rozsudok krajského súdu iba z dôvodu jeho (jedného)

procesného pochybenia týkajúceho sa sťažovateľom uplatnenej vzájomnej pohľadávky

v sume 600 € na započítanie (krajský súd sťažovateľa nepoučil o jeho dôkaznej povinnosti

v zmysle ustanovenia , a tak mu nedal možnosť predložiť ani označiť

dôkazné prostriedky na účely preukázania jeho tvrdenia o existencii tejto pohľadávky,

pozn.), avšak s ostatnými (ďalšími) námietkami sťažovateľa vznesenými v dovolaní sa

najvyšší súd už nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa za týchto okolností nie je

predpoklad, že by krajský súd po odstránení tejto jedinej procesnej vady vytknutej

najvyšším súdom v napadnutom uznesení (pozri už uvedené) rozhodol vo veci samej inak,

dôsledkom čoho sťažovateľ bude zrejme nútený využiť možnosť podania dovolania

opakovane, čím dôjde k zbytočným prieťahom v konaní.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom

základného práva podľa a listiny a práva podľa

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011

Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok zo 7. júla 2011, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na

princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie

ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba

nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu práv,

porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý súdny proces, k porušeniu ktorých malo dôjsť najmä tým, že okresný súd

svojím postupom mal sťažovateľovi odňať možnosť konať pred súdom, na základe

vykonaných dôkazov mal dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon mal vec aj

nesprávne právne posúdiť, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi

dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy

namietaného porušenia jej práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označené rozhodnutie okresného

súdu bolo na základe využitia odvolania sťažovateľom v zmysle ustanovení § 201 a nasl.

preskúmané krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. . Na

základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak krajský súd v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu okresného súdu

uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu okresnému súdu a jeho

rozhodnutiu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. januára 2012

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) sa ochrana základnému právu poskytuje v konaní pred

ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) ešte trvalo. Ak v čase,

keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu

základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25

ods. 2 ).

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 25. januára 2012 bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2013 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho

vyplýva, že sťažnosť proti takto zrušenému rozhodnutiu je zjavne neopodstatnená, pretože

napadnutý rozsudok krajského súdu objektívne prestal existovať predtým, než sťažovateľ

podal sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti postupu

a rozhodnutiu krajského súdu) už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2013

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za

dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Sťažnosť ústavnému súdu teda možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním

vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom

sa podľa ustanovenia rozumie riadny opravný prostriedok,

mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný právny

prostriedok, ktoré sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

poskytuje.

Ústavný súd tak pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) je „výsledkové“, to znamená, musí

mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Aj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale

rozhodnutie, ktorým bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Konanie v právnej veci žaloby o zaplatenie sumy 4 056,10 € s príslušenstvom,

ktorého predmetom je aj sťažovateľom v rámci jeho obrany uplatnená vzájomná

pohľadávka v sume 600 € na započítanie, sa tak napadnutým rozhodnutím ešte meritórne

neskončilo. Sťažovateľ tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v súdnom

konaní medzi ním a žalobcom, ktoré ďalej prebieha.

Inými slovami, v danom prípade je ústavná sťažnosť nedôvodná, resp. predčasná,

pretože smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré treba považovať za

procesné rozhodnutie nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“. Podľa zistenia

ústavného súdu v tomto čase konanie vo veci samej pokračuje na krajskom súde a je vedené

pod sp. zn. . Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia krajským súdom

vo veci samej (ako aj po využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky) bude

mať sťažovateľ možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na

pripustenie takejto výnimky však zároveň je, že v konkrétnom prípade musí ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa

tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho

možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne opravných konaniach

(). V danom prípade ústavný súd nezistil, že by boli podmienky uvedených

výnimiek splnené.

Ústavný súd preto vzhľadom na princíp subsidiarity svojej právomoci vyplývajúci

z , ako aj na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti (proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu) pri predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

označeného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013