Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/68/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. arch. C. T.,

bývajúceho v B., zastúpeného R. & PARTNERS Law Firm, s. r. o., so sídlom v Bratislave,

Tichá č. 45, v mene a na účet ktorej koná JUDr. B. R., advokát a konateľ, proti žalovanému

M. K., bývajúcemu v N., zastúpeného JUDr. L. L., advokátom so sídlom B., o zaplatenie

4 056,10 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. ,

o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2012 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu

v Bratislave z 25. januára 2012 sp. zn. a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok rozsudkom zo 7. júla 2011 č. k. -112 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 056,10 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania

od 25. apríla 2008 do zaplatenia, 243 € titulom náhrady trov konania a 1 777,46 € titulom

náhrady trov právneho zastúpenia, všetko do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozsudku;

protinávrh žalovaného na zaplatenie 600 € zamietol. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania

mal za zistené, že konzorcium BAHARI (ďalej len združenie) vzniklo na základe zmluvy z

21. decembra 1990, v nej boli dohodnuté podiely jednotlivých členov združenia (neskôr

špecifikované v dodatku č. 9 k zmluve o združení z 11. februára 1995), účel jeho zriadenia

[dokončenie kajutovej námornej plachetnice typu FUTURO (ďalej len plavidlo K.)]

a zrušenie združenia, keď toto malo svoju činnosť ukončiť dokončením plavidla K..

V roku 1998 bolo plavidlo K. dokončené, dostalo registračné číslo (SK X.) a technické

2

osvedčenie námorného úradu. Dňa 25. júla 2001 uzatvorili zmluvné strany žalobca, žalovaný,

K. K. a V. P. zmluvu o hospodárení so spoločnou vecou (k plavidlu K.) v ktorej stanovili, že

podiely na ňom sú rovnaké. Ku kúpe (odpredaji) plavidla K. za sumu 800 000 CZK došlo

zmluvou z 21. septembra 2007. Kupujúci kúpnu cenu vyplatil žalovanému. Po odpočítaní

poplatku za státie lode 23 000 CZK z kúpnej ceny predstavoval podiel každého

spoluvlastníka plavidla sumu 194 250 CZK. Žalovaný zaplatil žalobcovi len časť z jeho 25 %

podielu vo výške 99 526 CZK, a preto vychádzajúc z ustanovení § 829 ods. 1, § 834, § 835

ods. 1 a na jeho zvyšok 4 056,10 € (94 724 CZK) s úrokom 8,5

% omeškania v zmysle v spojení s nariadením vlády

Slovenskej republiky č. , súd zaviazal žalovaného. Protinávrh žalovaného na

zaplatenie sumy 600 € (ktorú mal žalovaný zaplatiť za žalobcu V. P. za státie lode v období

od 1. apríla 2006 do 31. júla 2007) zamietol z dôvodu, že uplatnený nárok (považovaný za

bezdôvodné obohatenie) je premlčaný ( ), pretože

pohľadávka bola vyplatená Ing. P. v roku 2007 a protinávrh žalovaného bol uplatnený na súde

až 4. februára 2010. O trovách konania rozhodol podľa

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. januára 2012

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti a v časti

o náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil ( ); zamietajúci výrok

o protinávrhu žalovaného zrušil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

konania 190,15 € k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzajúc z ustanovenia odvolacie námietky považoval

za neopodstatnené, pretože v zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že obrana žalovaného

pokiaľ ide o stanovenie výšky spoluvlastníckych podielov k plavidlu, nebola dôvodná. Výška

spoluvlastníckych podielov k majetku získanému spoločnou činnosťou v zmluve o združení

vrátane dodatku číslo 9 bola zmenená zmluvami o hospodárení so spoločnou vecou

z 1. januára 1998 a 21. júna 2001. Konštatoval, že podiely na majetku získanom pri spoločnej

činnosti v združení (spoluvlastnícke podiely plavidla K.) boli určené v zmluve

o hospodárení so spoločnou vecou z 21. júna 2001 uzavretou medzi členmi združenia M. K.,

K. K., C. T. a V. P. tak, že tieto sú rovnaké (bod I. zmluvy), t. j. každý po 1/4. Z týchto

dôvodov nepovažoval za správne tvrdenie žalovaného, že spoluvlastnícke podiely k plavidlu

K. zostali nezmenené a vo svojich výškach zodpovedajú spoluvlastníckym podielom

vypočítaným podľa dodatku č. 9 prijatého 11. februára 1995 k zmluve o združení (žalobcov

podiel mal byť 14,79 %). K odvolacej námietke o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu

3

uviedol, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných

strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, právne predpisy, ktoré

aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré aj primerane

vysvetlil. Rozhodnutie ako celok považoval za také, ktoré je odôvodnené v súlade s § 157

ods. 2 Súdu prvého stupňa vytkol, že neposúdil správne vzájomný návrh žalovaného

na zaplatenie 600 €, pretože tento započítací prejav bol len obranou v zmysle § 96 veta druhá

Ak má prejav povahu obrany, vo výroku rozsudku netreba o kompenzačnej námietke

rozhodnúť. Stačí, ak sa s touto otázkou súd vyporiada v dôvodoch rozhodnutia. Ak však

započítacia pohľadávka prevyšuje plnenie uplatnené žalobcom, treba o nej rozhodnúť vo

výroku rozhodnutia. Odvolací súd napokon uzavrel, že „žalovaný neuniesol dôkazné bremeno

spočívajúce v preukázaní jeho započítacieho prejavu ako jeho obrany.“ Z uvedených dôvodov

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti o protinávrhu žalovaného pre

nadbytočnosť podľa zrušil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol

podľa v spojení s a

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie z dôvodu, že mu

postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať ( ), konanie je

postihnuté tzv. inou vadou ( ) a rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Navrhol, aby dovolací

súd zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že žalobu zamietne a žalovanému sa prizná

náhrada trov konania. K odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo tým, že súdy oboch

stupňov neodôvodnili svoje rozhodnutia v zmysle (a/ z odôvodnenia

rozsudkov nevyplýva, čo súdy zistili a na základe ktorých vykonaných dôkazov, prečo

niektorým dôkazným prostriedkom uverili, prisúdili im vierohodnosť, prečo z iných zase

nemohli čerpať informácie nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu veci; b/ právne

posúdenie veci v odôvodnení rozsudkov je nedostatočné, chýbajú dôvody, prečo boli citované

ustanovenia aplikované, z rozhodnutí nevyplýva, pod ktoré konkrétne ustanovenia hmotného

alebo procesného práva bol zistený skutkový stav subsumovaný a nie je ani možné zistiť

akými právnymi úvahami sa súdy riadili). Podľa názoru dovolateľa súd prvého stupňa

nevysvetlil ako dospel k záveru, že dohodou boli stanovené jednotlivé podiely účastníkov

združenia na majetku získaného jeho činnosťou za rovnaké. V tejto súvislosti chýba

konkrétny predpis, na základe ktorého súd posudzoval body I. zmluvy o hospodárení

so spoločnou vecou z 21. júna 2001. Pokiaľ súdy dospeli k záveru, že nárok žalobcu je

opodstatnený, boli povinné vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného, z ktorej vyplýva

opačný záver. V inom prípade sa ich rozhodnutia dostali do rozporu s účelom súdneho

konania a s princípmi spravodlivého procesu. Súdy nereagovali na relevantné tvrdenia

žalovaného, že výška spoluvlastníckych podielov na konkrétnej veci môže byť zmenená len

niektorým zo spôsobov, akým podielové spoluvlastníctvo vzniká alebo zaniká, že

spoluvlastníctvo trvá až do jeho zrušenia dohodou alebo súdom, že zmluva o hospodárení

so spoločnou vecou v danom prípade nezakladala medzi spoluvlastníkmi spoločnej veci nový

záväzkový vzťah, ani pokiaľ ide o výšku spoluvlastníckych podielov, pretože sa vzťahovala

len na hospodárenie so spoločnou vecou a úhradu nákladov, ktoré sa s ňou spájali.

Za formalistický dovolateľ označil záver odvolacieho súdu, ktorým tento nepovažoval

rozhodnutie súdu prvého stupňa za neodôvodnené (nepreskúmateľné). Odvolací súd

nereagoval na námietky žalovaného, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň vzal do úvahy aj také skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ktoré účastníci nepredniesli a neprihliadol

na skutočnosti, ktoré preukázané boli. Podľa názoru dovolateľa bod I. zmluvy o hospodárení

so spoločnou vecou z 1. januára 1998 a rovnako aj bod 1 zmluvy o hospodárení so spoločnou

vecou z 21. júna 2001 sú totožné a znejú: „Zmluvné strany sú podielovými spoluvlastníkmi

plavidla K., reg. č. SK X., typu: FUTURO, rok stavby: 1997 (ďalej len plavidlo), pričom ich

spoluvlastnícke podiely sú rovnaké.“ Uvedený text neobsahuje žiaden výraz, z

ktorého by bolo možné vyvodiť dohodu o určení výšok ich spoluvlastníckych podielov.

Z výpovedí svedkov taktiež nevyplýva, aby spoluvlastnícke podiely boli rovnaké, tieto

výpovede svedčia o opaku. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalovaný dozvedel, že

odvolací súd vyslovil svoj iný právny záver o určení výšky spoluvlastníckych podielov nie

dohodou, ale ex lége v zmysle , čím mu odňal právo

namietať správnosť jeho právneho záveru na inštančne vyššom súde v zmysle § 213 ods. 2

Rovnakej chyby sa odvolací súd dopustil aj v prípade rozhodovania o započítacej

námietke žalovaného. Súd prvého stupňa túto kvalifikoval ako protinávrh a zamietol ju

z dôvodu premlčania. Odvolací súd bez toho, aby opakoval alebo doplnil dokazovanie,

vyslovil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne pohľadávky, ktorú použil

na započítanie. Právne závery súdov sú nesprávne, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní

ani v použití právnych predpisov, a preto rozhodnutia nemožno považovať ani za správne.

Podľa dovolateľa z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca, žalovaný, spolu

s ďalšími osobami uzavreli zmluvu o založení združenia za účelom nákupu a dokončenia

plavidla. V nej si členovia združenia určili výšku spoluvlastníckych podielov k plavidlu.

Dodatkom č. 9 z 11. februára 1995 k zmluve o združení bol ustálený spoluvlastnícky podiel

žalobcu na plavidle 14,97 %. V roku 1998 združenie zaniklo. Spoluvlastníctvo k plavidlu

nikdy nebolo zrušené ani vyporiadané. Členovia združenia plavidlo predali P. M. za sumu 800

000 CZK. Žalovaný z kúpnej ceny odpočítal za státie v prístave 23 000 CZK. Vzhľadom

na výšku spoluvlastníckeho podielu žalobcu (14,9712 %) tomuto zodpovedala suma 116 326

CZK, z ktorej bolo odpočítané 16 800 CZK (t. j. 600 €), a preto 99 526 CZK žalovaný

vyplatil na žalobcov účet.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie ako neopodstatnené zamietnuť.

Trval na tom, že v zmysle článku I. zmluvy si zmluvné strany jednoznačne a výslovne

potvrdili, že sú podielovými spoluvlastníkmi plavidla K., pričom ich spoluvlastnícke podiely

sú rovnaké, t. j. pri štyroch spoluvlastníkoch výška podielov k plavidlu predstavovala 1/4 (25

%). Dôvodom bol prístup k stavbe plavidla (podieľanie sa na nákladoch pri jeho stavbe).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

, bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( a nasl. ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Žalovaným napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z vyššie uvedených

rozsudkov, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa až 3 Prípustnosť

podaného dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolací súd vzhľadom na ďalej skúmal, či procesná prípustnosť

dovolania nevyplýva z , v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle až e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

V kontexte so závermi dovolacieho súdu o procesnej (ne)prípustnosti dovolania je

na tomto mieste vhodné uviesť, a to vo vzťahu ku dovolateľom uplatneným dovolacím

dôvodom, že mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa

prejavuje v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek

dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny

poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia

dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení

, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba

dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho

dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil

dovolateľ, ale podľa ich obsahu. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné

zdôrazniť, že existencia procesnej vady konania v zmysle , na ktorú poukazuje

ustanovenie , zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho

opodstatnenosť. Existencia však tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a nesprávne právne posúdenie

veci ( ) na rozdiel od toho nezakladajú procesnú prípustnosť

dovolania; to znamená, že na existenciu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

a c/ môže dovolací súd vziať zreteľ len v prípade procesne prípustného dovolania, čo

však nie je prejednávaný prípad, a preto dovolací súd nemohol prihliadať na takto

dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody.

So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd sa osobitne zameral (len) na posúdenie,

či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle , t. j. či postupom súdu nebola

žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. O procesnú vadu v zmysle ide vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Z obsahu dovolania vyplýva, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa

názoru dovolateľa dôjsť tým, že súdy (prvostupňový a odvolací) nedostatočne odôvodnili

svoje rozhodnutia a odvolací súd zaujal v otázkach stanovenia výšky spoluvlastníckeho

podielu a dôvodu pre zamietnutie vzájomného návrhu iný právny názor než súd prvého

stupňa, ku ktorému sa už žalovaný nemal možnosť vyjadriť.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch určených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup

k súdu. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami

a povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď napríklad nálezy

a ). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je

i právo účastníka občianskeho súdneho konania, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa,

prejednala v dvojinštančnom konaní.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. .

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak

súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

V zmysle ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

K právnym dôsledkom nerešpektovania tohto ustanovenia zákona sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril v rozhodnutí z 27. októbra 2010 sp. zn. , ktoré

bolo pod č. 33/2011 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (viď tiež www.nsud.sk). Najvyšší súd Slovenskej republiky v ňom

konštatoval, že „pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2

v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril

k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce,

odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať ( )“. Závery,

ku ktorým dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky v označenom rozhodnutí, sú

opodstatnené aj v preskúmavanom prípade.

V preskúmavanom prípade odvolací súd celkom jasne odlíšil od seba prípady,

v ktorých sa po rozpustení združenia (založeného v zmysle a nasl. Občianskeho

zákonníka) vracia majetok poskytnutý na účel združenia od vyporiadania majetku získaného

výkonom spoločnej činnosti (porovnaj str. 5 ods. 2 a 4 odôvodnenia rozsudku odvolacieho

súdu). Zvlášť zdôraznil, že predmetom tohto súdneho konania bolo vyporiadanie kúpnej ceny

odpredaného plavidla K. zmluvou z 21. septembra 2007, ako majetku získaného činnosťou

združenia (porovnaj str. 5 ods. 4 predposlednú vetu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).

Ďalej konštatoval, že dohodou účastníci zaniknutého združenia stanovili, že ich

9

spoluvlastnícke podiely k plavidlu K. sú rovnaké, vychádzal pritom z článkov I. zmlúv

o hospodárení so spoločnou vecou z 1. januára 1998 a 21. júna 2001. Z tohto dôvodu

nepovažoval za správne tvrdenie žalovaného, že k zmene spoluvlastníckych podielov členov

združenia stanovených dodatkom č. 9 z 11. februára 1995 nedošlo. Dôvodnosť nároku

odvolací súd (rovnako ako súd prvého stupňa) posúdil podľa ustanovenia § 841 Občianskeho

zákonníka. Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa, aby v uvedenom prípade odvolací

súd aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a v tejto súvislosti mal zaujať iný právny názor (odlišný od súdu prvého stupňa).

V priebehu súdneho konania žalovaným uplatnený návrh proti žalobcovi na zaplatenie

600 € súd prvého stupňa považoval z procesného hľadiska za tzv. vzájomný návrh v zmysle

až 3 Z hľadiska jeho súdnej vymáhateľnosti tento nárok po stránke

hmotnoprávnej považoval za premlčaný, a preto ho z vecného hľadiska nepriznal (zamietol).

Na rozdiel od toho, odvolací súd z procesného hľadiska považoval žalovaným uplatnený

návrh za tzv. započítací návrh v zmysle čo bolo dôvodom, aby bol zrušený

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti pre nadbytočnosť. Z vecného hľadiska

sa odvolací súd so započítacím návrhom vysporiadal tak, že mu z hmotnoprávneho hľadiska

nepriznal kompenzačné účinky z dôvodu nepreukázania vzniku uplatneného nároku, preto

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ tento žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade

nebol preukázaný vznik práva z právneho vzťahu, z ktorého žalovaný vyvodzuje voči

žalobcovi svoje právo na peňažné plnenie, ktoré mienil v konaní započítať voči pohľadávke

uplatnenej žalobcom v žalobe. Žalovaný podľa právneho názoru odvolacieho súdu neuniesol

dôkaznú povinnosť svojho tvrdenia v zmysle Odvolací súd za rozhodujúce

považoval neunesenie dôkazného bremena žalovaným v zmysle (Ne)unesenie

dôkaznej povinnosti podľa , ktoré považoval odvolací súd

za rozhodujúce pre posúdenie veci, neboli pri dovtedajšom rozhodovaní na súde prvého

stupňa považované za rozhodujúce, preto takýto právny názor možno považovať

za prekvapujúci. V súlade s mal preto poučiť žalovaného o jeho dôkaznej

povinnosti v zmysle v spojení s Zo spisu vyplýva, že

odvolací súd takto nepostupoval a žalovaného nepoučil v zmysle , ani mu

nevytvoril procesnú možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky potvrdzujúce jeho

tvrdenia o vzniku práva, ktoré v konaní započítaval. Procesný postup odvolacieho súdu mal

10

v dôsledku toho za následok odňatie možnosti žalovaného pred súdom konať (§ 237 písm. f/

). Táto procesná vada konania je dôvodom, so zreteľom na ktorý musí dovolací súd

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť.

Dovolací súd na tomto základe dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je nielen

prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ) bez toho, aby sa

zaoberal ďalšími námietkami uplatnenými v dovolaní.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Daniela Švecová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová