Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 448/2013
PDF · 254.04 KB
No categories available
IV. ÚS 448/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. F. S.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
12 Cbs 14/2003, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti I., s. r. o., na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 p o r u š e n é b o l i .
2. Krajskému súdu v Košiciach p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
12 Cbs 14/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti I., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
I., s. r. o., trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur
a deväťdesiatštyri centov) na účet Advokátskej kancelárie S., s. r. o., B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. F. S., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“)
o žalobe o ochranu obchodného mena a ochranu proti nekalej súťaži.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:
«V občianskom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach, sp. zn.
12 Cbs/14/2003 sa sťažovateľ žalobou zo dňa 31. 10. 2003 domáha ochrany obchodného
mena a ochrany proti nekalej súťaži. Do dnešného dňa nebola vec meritórne rozhodnutá.
Sťažovateľ sa podanou žalobou domáha, aby súd uložil žalovanému, obchodnej
spoločnosti P., s. r. o. (v čase podania žaloby I., s. r. o.), R., IČO..., povinnosť do 14 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v troch po sebe nasledujúcich vydaniach
denníku HOSPODÁRSKE NOVINY, na vlastné náklady formou platenej inzercie,
uverejnenie ospravedlnenia štandardnou veľkosťou písma, tohto znenia. „Ospravedlnenie
adresované obchodnej spoločnosti I. s. r. o. R.: Obchodná spoločnosť P. s. r. o. R. (pôvodné
obchodné meno I. R., s. r. o.) sa týmto ospravedlňuje obchodnej spoločnosti I. R., s. r. o.
za neoprávnený zásah do jej práv k obchodnému menu, za protiprávne označenie vlastnej
spoločnosti obchodným menom I. R., s. r. o., vyvolanie nebezpečenstva zámeny,
parazitovanie na povesti obchodnej spoločnosti I. s. r. o. R. a za hrubý zásah do jej dobrej
povesti.“.
Sťažovateľ sa ďalej domáha, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
peňažnú sumu vo výške 10.000.000,- Sk (331.939,18 €). Okrem uvedeného sťažovateľ žiada,
aby súd rozhodol, že je oprávnený uverejniť rozsudok na trovy žalovaného v dvoch
denníkoch vydávaných v Slovenskej republike – podľa vlastného výberu a v jednom
týždenníku vydávanom v Slovenskej republike – podľa vlastného výberu do šiestich
mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Dňa 7. 9. 2004 zaslal sťažovateľ na súd písomnú žiadosť o nariadenie pojednávania
na prejednanie veci samej, nakoľko sa do uvedeného dátumu neuskutočnilo.
Dňa 25. 1. 2005 bol sťažovateľ predvolaný na pojednávanie, ktoré sa konalo
(po takmer jeden a pol roku od podania žaloby) dňa 25. 2. 2005 za prítomnosti právneho
zástupcu sťažovateľa, žalovaného a právneho zástupcu žalovaného. Za účelom opätovného
predvolania účastníkov, a najmä oboma stranami navrhnutých svedkov, bolo pojednávanie
odročené na neurčito.
Dňa 2. 5. 2005 bol na súd odoslaný písomný návrh sťažovateľa na doplnenie
dokazovania v nadväznosti na tvrdenia žalovaného prezentované na pojednávaní. Dňa
26. 8. 2005 zaslal sťažovateľ súdu oznámenie o zmene obchodného mena žalovaného
a ďalší návrh na doplnenie dokazovania.
Nasledujúcim procesným úkonom súdu vo veci bolo nariadenie pojednávania na deň
21. 4. 2010 (po viac ako piatich rokoch od ostatného pojednávania!). Žalovaný svoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania bez prejednania
veci. Právny zástupca sťažovateľa v nadväznosti na avízo z príslušnej spisovej kancelárii
svoju neúčasť na pojednávaní rovnako ospravedlnil a zároveň požiadal o odročenie
pojednávania.
Do dnešného dňa sa ďalšie pojednávanie vo veci neuskutočnilo. Zo strany súdu
nebol za účelom rýchleho a účinného prejednania veci a vydania meritórneho rozhodnutia
vykonaný žiadny procesný úkon.»
Podľa sťažovateľky napriek urgenciám vo vzťahu k nariadeniu pojednávania
v počiatočnom štádiu konania „z charakteru doposiaľ vykonaných procesných úkonov súdu
je evidentné, že Krajský súd v Košiciach bol v prevažnej časti konania v podstate nečinný
a jednu zo základných zásad občianskeho konania, zásadu rýchlosti a účelnosti
konania vôbec nerešpektoval. Vec nebola na prvom stupni prejednaná ani po viac ako
po 9 rokoch“.
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„I. Základné právo spoločnosti I., s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 porušené bolo.
II. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
III. Spoločnosti I., s. r. o. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré
je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
IV. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť spoločnosti I., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu, a to v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. IV. ÚS 448/2013-11
z 11. júla 2013 rozhodol o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 25. júla 2013 predsedu
krajského súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň
ho vyzval, aby sa vyjadril aj k prijatej sťažnosti.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 26. septembra 2013
(sp. zn. 1 SprV/628/2013) doručenom ústavnému súdu 30. septembra 2013 okrem iného
uviedol:
«Konanie vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 12 Cbs/14/2003
v právnej veci žalobcu: I., s. r. o. (predtým I., s. r. o. R.) proti žalovanému: P., s. r. o.
(predtým S., s. r. o., predtým S., s. r. o., predtým P. s. r. o. R. a predtým I., s. r. o.) o
ochranu obchodného mena a ochranu proti nekalej súťaži napadla na tunajší súd dňa 04.
11. 2003. V zmysle písomného poverenia (č. l. 66) bola vtedy konajúcou sudkyňou poverená
vyššia súdna úradníčka konaním (vrátane rozhodovania) podľa § 6 písm. a), bod 5 zák. č.
425/2002 Z. z., rozhodovaním podľa § 6 písm. b) bod 1, 2, 3, 4, 5 cit. zákona a vykonávaním
úkonov súdu (okrem rozhodovania a pojednávania) podľa § 6 písm. c) bod 7 vrátane
úkonov v zmysle § 7 citovaného zákona, a to dňa 24. 11. 2003.
Výzvou zo dňa 11. 12. 2003 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
a uznesením zo dňa 02. 03. 2004 č. k. 12 Cbs/14/2003-71 bol žalovaný, ktorému bol
doručený rovnopis žaloby vyzvaný na zaujatie stanoviska k podanej žalobe a zároveň mu
boli zaslané procesné poučenia.
Dňa 06. 04. 2004 bolo tunajšiemu súdu doručené vyjadrenie žalovaného
k prejednávanej veci, vrátane príloh, a to cestou zvoleného právneho zástupcu, ktorý bol
následne podaním doručeným súdu dňa 09. 07. 2004 zo strany žalovaného odvolaný.
Písomným podaním zo dňa 07. 09. 2004 doručeným súdu dňa 09. 09. 2004 požiadal
žalobca o nariadenie pojednávania na prejednanie veci, a to cestou zvoleného právneho
zástupcu.
Dňa 25. 01. 2005 bol vo vecí vytýčený termín pojednávania na deň 25. 02. 2005
o 9.30 hod. a zároveň boli doručené účastníkom konania aj procesné poučenia v zmysle
platnej právnej úpravy. Po meritórnom prejednaní veci bolo pojednávanie odročené
za účelom predvolania svedkov s tým, že termín účastníkom bude oznámený písomne.
Dňa 04. 05. 2005 bolo zo strany žalobcu doručené podanie označené ako „Návrh
na doplnenie dokazovania“, ktorým okrem iného oznámil aj mená svedkov, ktorých
navrhuje vypočuť a zároveň pripojil aj listinné dôkazy.
Podaním doručeným súdu dňa 31. 08. 2005 oznámil žalobca zmenu obchodného
mena a zmenu spoločníkov žalovaného a zároveň tieto skutočnosti dokladoval výpisom
z obchodného registra Okresného súdu Košice I. Spolu s uvedeným podaním pripojil
aj ďalšie listinné dôkazy.
Ako to vyplýva z potvrdenia nachádzajúceho sa v spise (č. l. 130) prejednávaná vec
bola dňa 15. 06. 2006 pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 3 Cbs a následne
dňa 03. 10. 2007 bola opakovane pridelená do senátu 12 Cbs (č. 1. 131).
V prejednávanej veci bol dňa 15. 03. 2010 vytýčený termín pojednávania na 21. 04.
2010 o 9.45 hod. a zároveň boli predvolaní účastníkmi navrhnutí svedkovia. Dňa 20. 04.
2010 bolo súdu doručené podanie označené ako „Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní
a žiadosť o odročenie pojednávania“, zároveň bolo predložené plnomocenstvo zo dňa
13. 04. 2010, ktorým žalovaný splnomocnil JUDr. V. B., nar..., bytom..., Taliansko.
Z uvedeného podania vyplýva, že v predmetnej veci boli splnomocnení na právne
zastupovanie stým, že 19. 04. 2010 im bola doručená plná moc. Vzhľadom na dátum
doručenia plnej moci a fakt, že JUDr. S. odovzdal predmetnú spisovú dokumentáciu v
týchto dňoch, i napriek tomu, že predmetná plná moc mu bola odvolaná pred rokom a
najmä z dôvodu, že v deň vypočutia svedka sa nebude nachádzať na území Slovenska,
ako aj pre nedostatok času na prípravu na pojednávanie na zastupovanie v právnej veci
požiadal o odročenia vypočutia svedka na neskorší termín, po preštudovaní predmetného
spisu a primeranej prípravy vo veci. Zároveň s pripojenou plnou mocou boli pripojené
listina − mailová komunikácia. V nadväznosti na to bolo dňa 20. 04. 2010 doručené
aj podanie žalobcu, ktorý vzhľadom na ospravedlnenie žalovaného, ospravedlnil aj svoju
neúčasť na vytýčenom pojednávaní a žiadal pojednávanie odročiť na iný vhodný termín.
Pojednávanie dňa 21. 04. 2010 bolo odročené na neurčito.
Veci vedené v senáte konajúcej sudkyne JUDr. G. M. boli v mesiaci august 2010
prerozdelené do jednotlivých senátov tunajšieho súdu z dôvodu jej odchodu (prevolenia)
na Najvyšší súd SR v Bratislave, pričom prejednávaná vec (okrem iných) bola dňa 09. 08.
2010 pridelená do senátu JUDr. G. V. Tomuto prideleniu veci predchádzalo v roku 2009
pridelenie všetkých prvostupňových vecí, vrátane vecí pridelených v rámci odvolacieho
konania vedených v senáte JUDr. K. P., a to z dôvodu jej odchodu (prevolenia) na Najvyšší
súd SR Bratislava. Do senátu JUDr. G. V. k 31. 12. 2010 boli prerozdelené prvostupňové
veci, ako aj veci vedené v rámci odvolacieho konania zo senátu JUDr. L. M., ktorá
v dôsledku dovŕšenia dôchodkového veku odišla do dôchodku.
Vzhľadom na množstvo vecí v senáte a rôznorodosť vybavovanej agendy,
tak prvostupňovej (Cb, Cbs, Cbm, Cbi), ako aj odvolacej (3 Cob) a exekučnej agendy
(13 CoE), ktorá práve v uvedenom období pre vysoký nápad vecí bola aj zo strany vedenia
Krajského súdu v Košiciach preferovaná ako „ťažisková“, keďže išlo o výkon práva,
ako aj vzhľadom na vyššie uvedené pridelenie vecí z iných senátov a postupné vybavovanie
vecí v jednotlivých agendách, bolo v prejednávanej veci po jej naštudovaní,
a to s prihliadnutím na odstup času, dňa 12. 07. 2013 doručovaná výzva žalobcovi, na ktorú
reagoval až v mesiaci september 2013.
Podaním zo dňa 03. 09. 2013 bol vyzvaný aj žalovaný na odstránenie nedostatkov
predloženého plnomocenstva s poukazom na ust. § 27 ods. 3 O. s. p. a vo veci bol určený
termín pojednávania.
S prihliadnutím na tieto skutočnosti požadované finančné zadosťučinenie považujeme
za neprimerané.
Oznamujeme ústavnému súdu, že súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania.»
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu
z 23. októbra 2013 (doručenom ústavnému súdu 28. októbra 2013) okrem iného uviedol:
„... Z chronologického prehľadu jednotlivých úkonov Krajského súdu v Košiciach
vyplýva, že po začatí konania vyzval súd žalobcu dňa 11. 12. 2003 na zaplatenie súdneho
poplatku vo výške 1.000.000,- Sk, ktorý žalobca v určenej lehote zaplatil (!). Dňa 2. 3. 2004
bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie sa k podanej žalobe, ktoré bolo súdu doručené dňa
6. 4. 2004. Dňa 9. 9. 2004 (po piatich mesiacoch od doručenia vyjadrenia žalovaného)
požiadal žalobca o nariadenie pojednávania na prejednanie veci samej, ktoré súd nariadil
na 25. 2. 2005 (t. j. po bezmála jeden a pol roku od začatia konania). Krajský súd
v Košiciach ďalej uvádza, že dňa 15. 6. 2006 bola vec pridelená do senátu 3 Cbs a následne
dňa 3. 10. 2007 do senátu 12 Cbs. Tieto úkony možno charakterizovať iba ako technicko-
organizačné opatrenia, ktoré nesmerujú k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Druhé pojednávanie v konaní bolo nariadené až na 21. 4. 2010 (z dôvodu
ospravedlnenia neúčastí právneho zástupcu žalovaného bolo odročené na neurčito).
Z uvedeného vyplýva, že nečinnosť Krajského súdu v Košiciach preukázateľne trvala
po dobu minimálne piatich rokov (odhliadnuc od predchádzajúcich období zjavnej
nečinnosti), bez akéhokoľvek úkonu smerujúceho k rýchlemu a účinnému prejednaniu veci
samej.
Krajský súd v Košiciach v stanovisku ďalej uvádza, že dňa 9. 8. 2010 bola vec
po odchode konajúcej sudkyne pridelená novej zákonnej sudkyni, pričom ďalší procesný
úkon bol vykonaný až v júli 2013. Trojročné obdobie nečinnosti súd odôvodnil vysokým
nápadom vecí a rôznorodou agendou, ktorá bola sudkyni rozvrhom práce pridelená
a prerozdelená. Podotýkame, že Krajský súd v Košiciach sa vo svojom stanovisku vyjadril
iba k tomuto obdobiu nečinnosti súdu. Ďalšie obdobia preukázateľne zbytočných prieťahov
v konaní žiadnym spôsobom neodôvodnil.
Ústavný súd SR v súlade so svojou ustálenou judikatúrou, ako aj rozhodovacou
praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, opakovane konštatoval, že námietka
nedostatočnej personálnej vybaveností súdov, vysokého nápadu sporov, prípadne
reorganizácie súdnictva nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala
zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci osoby, ktorá sa naň obrátila. Tieto okolnosti
ústavný súd v súlade s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana
na súdne konanie bez zbytočných prieťahov nezohľadňuje (I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06,
IV. ÚS 339/08, I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 17/02). Systémové nedostatky nemožno
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania
a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním
na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (I. ÚS 119/03). V súlade
s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní
Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že od nariadenia pojednávania na deň 21. 4. 2010
(odročené z dôvodu ospravedlnenia neúčasti žalovaného) bol ďalší procesný úkon súdu
uskutočnený až v júli roku 2013. Krajský súd v Košiciach po desiatich rokoch latentného
trvania sporu z nekalej súťaže vyzval žalobcu, aby oznámil, či naďalej zotrváva na podanej
žalobe (!!!). V kontexte okolností daného prípadu, kedy sa žalobca musel domáhať ochrany
svojich práv až na Ústavnom súde SR považujeme túto výzvu za absurdnú.
Osobitne dávame Ústavnému súdu SR do pozornosti, že Krajský súd v Košiciach
nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 8. 10. 2013 o 9,30 hod.
(a to až v nadväznosti na podanú sťažnosť). Právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie
včas ustanovil, avšak napriek riadnemu predvolaniu účastníkov konania sa nariadené
pojednávanie neuskutočnilo, a to bez akéhokoľvek predchádzajúceho informovania
účastníkov zo strany súdu. Na pojednávanie sa nedostavil ani zákonný sudca,
resp. akákoľvek kompetentná osoba, ktorá by oznámila zrušenie alebo odročenie
pojednávania (!). Po márnom uplynutí dvadsiatich minút právny zástupca žalobcu budovu
súdu opustil. Prezentovaný postup hraničné oslabuje dôveru žalobcu v poskytnutie ochrany
jeho porušenému právu a neopodstatnene predlžuje stav právnej neistoty, čo v konečnom
dôsledku možno objektívne hodnotiť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti.
Je nepochybné, že vzniknuté prieťahy v konaní boli spôsobené nečinnosťou
Krajského súdu v Košiciach, pričom s ohľadom na charakter, závažnosť a rozsah
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
ich možno opodstatnene klasifikovať ako zbytočné prieťahy. S výnimkou nariadenia dvoch
pojednávaní bol Krajský súd v Košiciach v podstate nečinný. Ústavný súd SR v takýchto
prípadoch osobitne zdôrazňuje, že ak nečinnosť súdu charakterizuje konanie ako celok,
nemá význam hodnotiť sporadické úkony súdu (II. ÚS 200/05, I. ÚS 398/08, IV. ÚS 60/09,
Sťažovateľ zároveň vyjadruje súhlas s tým, aby Ústavný súd SR v súlade s § 30 ods. 2
zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov upustil od ústneho
pojednávania o podanej sťažnosti.“
Právny zástupca sťažovateľky zároveň uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho prerokovania sťažnosti.
Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha
prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe o ochranu
obchodného mena a ochranu proti nekalej súťaži. Predseda krajského súdu sa nevyjadril,
či vec považuje za právne alebo fakticky zložitú. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec,
ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a po právnej
stránke nie je zložitá. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť, napriek nevyhnutnosti dokazovania
svedeckými výpoveďami a zabezpečením listinných dôkazov nemožno považovať vec
za natoľko zložitú, aby ňou bolo možné odôvodniť doterajšiu dĺžku konania krajského súdu
(desať rokov) bez prijatia rozhodnutia vo veci samej.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľky v doterajšom priebehu konania
v zásade nemalo negatívny vplyv na jeho doterajšiu dĺžku.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v napadnutom konaní, ktoré
začalo 4. novembra 2003.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,
teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov
konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu nemohol akceptovať argumenty
uvedené vo vyjadrení predsedu tohto súdu k predmetnej veci z 30. septembra 2013
o pridelení všetkých prvostupňových vecí do senátu v roku 2009, o prerozdeľovaní vecí
v senáte konajúcej sudkyne v auguste 2010 a v decembri 2012 vzhľadom na personálne
zmeny v zložení krajského súdu.
Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre v nadväznosti na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 260/04,
IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho
hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola
odstránená ani po 10 rokoch od jeho začatia, a preto, vychádzajúc predovšetkým
zo samotnej doterajšej dĺžky konania, ale aj z jeho doterajšieho priebehu a obdobia
nečinnosti v rokoch 2005 – 2010 aj v rokoch 2010 – 2013, uzavrel, že v namietanom konaní
vedenom krajským súdom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 bolo porušené základné právo
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal
krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 konal bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia z týchto dôvodov:
„Vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania trvajúceho viac ako deväť rokov,
berúc do úvahy predmet a predovšetkým skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa nebolo
do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, žiada sťažovateľ priznanie náhrady
finančného zadosťučinenia vo výške 10.000,- €.“
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.
12 Cbs 14/2003 (desať rokov), berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a to, že konanie
vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný
súd považoval za odôvodnené priznať jej ako primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sumu 8 000 €.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľke, ktoré
jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou
S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. F. S. Podľa § 36 ods.
2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku
konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012,
ktorá bola 781 €.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013