Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 745/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. S., N., zastúpeného advokátom JUDr. N. K.,

N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 28. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2013 doručená sťažnosť Ing. R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že «Rozsudkom sp. zn. -433 Okresný súd Nitra

zamietol žalobu sťažovateľa o určenie, že nájomná zmluva uzatvorená dňa 02. 05. 2005,

v znení dodatku č. 1 zo dňa 12. 12. 2005 a dodatku č. 2 zo dňa 27. 11. 2006 na dobu určitú

od 2. 5. 2005 do 31. 12. 2055 (správne má byť 31. 12. 2005, pozn.), medzi žalovaným

v prvom rade ako prenajímateľom a žalovaným v druhom rade ako nájomcom, predmetom

ktorej je nájom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. Z... zapísaných v LV č... ako parc.

č... je neplatná a zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania.

Okresný súd rozsudok v zásade odôvodnil nepreukázaným naliehavým právnym

záujmom na podanom návrhu.

Proti uvedenému rozsudku OS Nitra sťažovateľ podal odvolanie, ktoré odôvodnil

tým, že ako účastník konania vedeného správnym orgánom – stavebným úradom podľa jeho

názoru má naliehavý právny záujem podať návrh na určenie podľa ak sa

na základe rozhodnutia podľa jeho návrhu domáha vyriešenia predbežnej otázky (platnosti

resp. neplatnosti nájomnej zmluvy na ktorej má byť vykonaná stavba) dôležitej pre

rozhodnutie správneho orgánu, o ktorej správny orgán nemôže rozhodnúť sám.

V odvolaní poukázal, že predmetom nájmu podľa napadnutej nájomnej zmluvy,

na ktorom prenajímateľ, odporca v prvom rade, súhlasil s vykonaním stavby, a na ktorom

stavebník, odporca v druhom rade, získal oprávnenie stavbu postaviť, sú aj nehnuteľnosti –

parc. č..., ktoré sú t. č. prístupovými komunikáciami k areálu parc. č..., parc. č..., v ktorom

na parc. č... sa nachádza budova, ktorej je vlastníkom a v ktorej sídli jeho obchodná

spoločnosť, prostredníctvom ktorej podniká. Tieto nehnuteľnosti majú byť zastavané

hlavným objektom. Tak isto majú byť zastavané ďalšie parcely a to p. č...,ktoré sa

nachádzajú medzi prístupovými komunikáciami a areálom parc. č..., keď parc. č... je

prístupovou komunikáciou k nehnuteľností parc. č... Určením nájomnej zmluvy za neplatnú

by zaniklo tzv. iné právo žalovaného v druhom rade ako stavebníka k pozemkom, kde má

byť vykonaná stavba, t. j. nájomný vzťah uvedený na strane 5 Oznámenia Mesta N. zo dňa

19. 4. 2007, a nedošlo by k obmedzeniu jeho práv k nehnuteľnostiam parc. č... – prístupové

komunikácie k parc. č..., k stavbe na parc. č... a k parc. č... – predmetu nájmu.

V priebehu konania preukázal sťažovateľ, že je účastníkom konania, o. i.

rozhodnutím stavebného úradu (na č. l. 99 spisu) S 4962/2007-007-Ing. K. zo dňa

30. 5. 2007 (teda vydaným po podaní návrhu OS), kde je uvedený ako účastník konania pod

por. č. 8, ako aj ďalšími listinami, ako aj súdnymi rozhodnutiami vydanými v konaniach

správneho súdnictva (rozsudok KS Nitra , rozsudok NS SR ).

Krajský súd v Nitre sťažnosťou napadnutým rozsudkom odvolaním napadnutý

rozsudok Okresného súdu Nitra -433 z 19. apríla 2011 napriek dôvodom

rozsudku potvrdil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil (na strane 3 rozsudku) tým, že „napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa považuje za správny, a preto ho podľa potvrdil, lebo

je vo výroku vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzuje v odôvodnení na skonštatovanie správnosti

dôvodov rozhodnutia.“».

Sťažovateľ taktiež poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. z 1. júla

2008, v ktorom je okrem iného uvedené, že „Taká interpretácia a aplikácia ustanovenia

, ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje

poskytovanie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je

popretím samej podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako

aj obdobného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Účastník konania má právo na to, aby platnosť

sporného občiansko-právneho úkonu posúdil všeobecný súd postupom podľa tretej,

resp. štvrtej časti . Na tomto práve nemôže nič zmeniť skutočnosť, že spornú právnu

otázku môže ako predbežnú otázku posúdiť aj správny orgán v správnom konaní. A fortiori

platia tieto závery za situácie, keď správny orgán konanie prerušil a čakal na rozhodnutie

všeobecného súdu o platnosti, resp. neplatnosti spornej zmluvy. Rozhodnutie všeobecného

súdu mohlo výrazne posilniť (resp. vyjasniť) pozíciu účastníka v prebiehajúcom správnom

konaní.“.

Podľa názoru sťažovateľa predmetný nález ústavného súdu možno aplikovať

vo vzťahu k napadnutému rozsudku, aj keď „správny orgán konanie, vo veci, v ktorej

konal, neprerušil (napriek podanému podnetu)“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje niektoré ustanovenia

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktoré podľa jeho

názoru bolo a je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní v jeho právnej veci.

Okrem iného sťažovateľ upriamuje pozornosť na § 62 ods. 1 písm. b) zákona

č. , podľa ktorého konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím,

ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka obnoví, ak rozhodnutie záviselo od posúdenia

predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak.

Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že „v prípade úspechu v konaní pred súdom by

do úvahy prechádzala vyššie uvažovaná možnosť obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. b)

alebo na zmenu, prípadne zrušenie rozhodnutia na základe

preskúmania rozhodnutia v mimo odvolacom konaní, čo by určite posilnilo postavenie

sťažovateľa, ako to predpokladá ÚS SR vo vyššie citovanom odôvodnení a ktorá možnosť

sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím (a teda aj postupom) súdu mu bola odňatá“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod spis. zn. -481 porušil

základné právo Ing. R. S. na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Slovenskej republiky spis. zn.

z 28. novembra 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. R. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Nitre

povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. N. K. do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa,

keď uviedol, že „Navrhovateľ sa návrhom, došlým súdu z 2. 5. 2007, domáhal určenia

neplatnosti nájomnej zmluvy, uzavretej medzi oboma odporcami z 2. 5. 2005, v znení

dodatkov č. 1 z 12. 12. 2005 a dodatku č. 2 z 27. 11. 2006 vzhľadom na to, že mu bolo

doručené oznámenie Mestského úradu Nitra, odbor stavebného poriadku, o začatí konania

o dodatočnom stavebnom povolení stavby na p. č. 4637/1-4645 k. úz. Z... Považoval

za potrebné vyriešiť ako predbežnú otázku, vlastnícke právo odporcu v 1. rade. Predmetom

nájmu sú nehnuteľnosti, pôvodne zapísané v PK evidencii ako parc. č... Podľa neho

odporca v 1. rade nie je vlastníkom nehnuteľností. Predmetom nájmu sú prístupové

komunikácie k areálu p. č..., na ktorých je budova v jeho vlastníctve. Tieto majú byť

zastavané. Obaja odporcovia žiadali návrh ako nedôvodný zamietnuť, okrem iného aj pre

nedostatok naliehavého právneho záujmu.

Súd prvého stupňa rozsudkom z 19. 4. 2011 č. k. -433 návrh zamietol.

Zároveň si vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania na samostatné rozhodnutie,

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že

po vykonanom dokazovaní mal za preukázané zápis vlastníckeho práva odporcu v 1. rade

na liste vlastníctva č... pre kat. územie Z... k nehnuteľnostiam – parcelám č... Odporca

v 1. rade uzavrel dňa 2. 5. 2005 nájomnú zmluvu v znení dodatkov č. 1 a č. 2. Navrhovateľ

sa teda domáhal určovacieho návrhu. Vecnú legitimáciu v konaní, či tu právny vzťah alebo

právo je, alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo

práva, o ktoré ide. Môže to byť aj osoba, ktorá nie je účastníkom vzťahu, avšak iba v tom

prípade, ak by vyhovením návrhu došlo k priaznivému dopadu na jej právne postavenie.

Navrhovateľ nemal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti nájomnej zmluvy, lebo

vyhovením takého návrhu by sa právne postavenie navrhovateľa vôbec nezmenilo. Preto

návrh ako nedôvodný zamietol, keď ani vyriešenie predbežnej otázky by právne postavenie

navrhovateľa nezmenilo.“.

Následne krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul argumenty

sťažovateľa uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a stanoviská odporcov

v 1. a 2. rade k predmetnému odvolaniu, keď uviedol:

„Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho

zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Opätovne poukazoval na právnu úpravu

záborového zákona (zákon č. 215/1919 Sb.) tiež zákona č. 142/1947 Sb., reštitučný zákon

č. Podľa neho došlo k prechodu majetku cirkvi do vlastníctva

československého štátu, poukazujúc aj na rozsudok KS v Nitre sp. zn.

a rozsudok NS SR sp. zn. . Naliehavý právny záujem odôvodňoval

skutočnosťou, že predmetom nájmu sú aj nehnuteľnosti – parc. č..., ktoré sú prístupovými

komunikáciami k areálu p. č..., pričom na parc. č... stojí budova v jeho vlastníctve, ktorá je

aj sídlom jeho obchodnej spoločnosti. Tieto parcely majú byť zastavané hlavným objektom

rovnako ako parc. č... Určením neplatnosti nájomnej zmluvy by zaniklo tzv. iné právo

odporcu v 2. rade ako stavebníka k pozemkom, kde má stáť stavba, a nedošlo by k

obmedzeniu jeho práv k nehnuteľnostiam. Ako účastník správneho konania, vedeného

stavebným úradom, má naliehavý právny záujem na vyriešení predbežnej otázky, dôležitej

pre rozhodnutia správneho orgánu.

Odporca v 2. rade navrhol rozsudok potvrdiť. Navrhovateľ neoprávnene namieta

vlastnícke právo odporcu v 1. rade. Sám navrhovateľ je vlastníkom budovy č. súp...,

postavenej na parc. č... Protiprávne užíva pozemky parc. č... Tento nikdy nemal zriadené

vecné bremeno – právo prejazdu cez pozemky parc. č.. v jeho prospech. Tieto sú

v dlhodobom prenájme v prospech odporcu v 2. rade. Tvrdenia, že tieto pozemky budú

zastavané hlavným objektom, sú nepravdivé a v rozpore s projektovou dokumentáciou. Dá

sa to overiť z rozhodnutí v stavebnom konaní, ale aj ohliadkou na mieste samom.

Ani minigolfové ihrisko – parc. č..., nemá navrhovateľ v nájme, lebo prenajímateľ –

Mesto Nitra listom zo dňa 14. 6. 2006 odstúpil od nájomnej zmluvy. Odstúpenie od zmluvy

bolo aj predmetom súdneho konania, pričom v konaní sp. zn. OS Nitra

návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy zamietol

rozsudkom 31. 10. 2007. Krajský súd v Nitre potvrdil tento rozsudok v konaní sp. zn.

rozsudkom 5. 6. 2008, právoplatne dňa 5. 9. 2008.

Navrhovateľ bol účastníkom všetkých stavebných konaní súvisiacich s pripravovanou

výstavbou (vrátane konania na hlavný objekt SP 4962/2007 Ing. K.) a v ňom nevzniesol

žiadnu námietku o obavu z obmedzenia prístupovej komunikácie, hoci prebehlo po podaní

žalobného návrhu. Navrhovateľ iba tým, že je účastník stavebného konania, nemôže

preukázať naliehavý právny záujem na určení tak, ako to vyžaduje .

Navrhovateľ sa v skutočnosti nedomáha určenia vlastníckeho práva vo svoj prospech, a ani

túto skutočnosť neuvádza. Určenie neplatnosti nájomnej zmluvy medzi 2 samostatnými

subjektami nemôže mať priaznivý dôvod na právne postavenie navrhovateľa, nakoľko sa

žiadnym spôsobom jeho právne postavenie nezmení. Namieta aj aktívnu legitimáciu

navrhovateľa.

Na pojednávaní pred odvolacím súdom odporca v 2. rade okrem dovtedajších

písomných stanovísk a ústnych prednesov uviedol, že v bezprostrednom susedstve budovy

navrhovateľa sa nachádza obecná komunikácia pre autá. Táto nebude ani zastavaná, lebo

podľa dokumentácie nie je k tomu určená. Navrhovateľ vedie viacero sporov s jediným

cieľom – zabrániť výstavbe.

Odporca v 1. rade navrhol rozsudok potvrdiť. Areál, v ktorom sa nachádza budova

navrhovateľa, je celý oplotený a vedľa neho vedie obecná komunikácia, používaná pre

motorové vozidlá aj so svetelnými semaformi. Uplatňuje sa tam jednosmerný pohyb

motorových vozidiel. Navrhovateľovi sa nijakým spôsobom nezabraňuje prístupu k jeho

prevádzkovej budove.“

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd formuloval svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, uvádzajúc, že:

„Odvolací súd po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1

potvrdil, lebo je vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, a preto sa obmedzuje v odôvodnení na skonštatovanie správnosti dôvodov

rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplňuje odôvodnenie ďalšími

dôvodmi.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Navrhovateľ sa domáhal návrhom určenia neplatnosti nájomnej zmluvy zo dňa

2. 5. 2005 s dodatkami, týkajúcich sa odporcov v 1. a 2. rade. Nedomáhal sa určenia svojho

práva alebo právneho vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom nájomného vzťahu

medzi oboma odporcami.

Citované právne ustanovenie pripúšťa žalobu [ ] len za podmienky,

že na takomto určení je naliehavý právny záujem. Právny záujem ako podmienka úspešnosti

takej žaloby musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu

môže dosiahnuť odstránenie právnej neistoty a ochranu práv a oprávnených záujmov práve

navrhovaným určením.

Pozitívne určenie vlastníckeho práva má prednosť pred negatívnym určením

(že žalovaný nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti), lebo z negatívneho určenia

nevyplýva, kto je skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Také rozhodnutie ani nemôže byť

podkladom pre vykonanie zmien v katastri nehnuteľností, lebo by nemohlo vytvoriť podklad

pre vyjasnenie právnych vzťahov medzi účastníkmi.

Navrhovateľ tiež nemá naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, pokiaľ výrok rozsudku nebude zaväzovať osoby, ktoré sú ako vlastníci

zapísané v katastri nehnuteľností, teda pokiaľ tieto osoby, nie sú účastníkmi konania.

Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca

v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom.

môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom

vzťahu.

Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky

neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo

ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je

(nie je) právny vzťah alebo právo.

Existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe (takou je aj žaloba

o neplatnosť nájomnej zmluvy) musí preukázať žalobca.

Odporca v 1. rade je zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností v katastri

nehnuteľností (, ). Bol teda ako vlastník oprávnený

nakladať s predmetom vlastníctva ( ). Medzi navrhovateľom a odporcami nie je

žiadny vzťah, a preto ani nemôže existovať aktuálny stav objektívnej neistoty, medzi ním

a odporcami, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia.

Súd prvého stupňa preto správne konštatoval nedostatok naliehavého právneho

záujmu navrhovateľa na určení neplatnosti nájomnej zmluvy medzi odporcami

v 1. a 2. rade, lebo sa jeho určením právne postavenie navrhovateľa nijako nezmenilo.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého

stupňa sp. zn. z 19. apríla 2011, ktorý bol v odvolacom konaní

preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa

posudzovanej právnej otázky (určenie neplatnosti právneho úkonu – nájomnej zmluvy)

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov [najmä namietaná aplikácia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“)], ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu možno považovať

z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti

prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod obsah právnych noriem aplikovaných v danej veci.

Ťažiskovou námietkou uvedenou v sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že „Krajský

súd v Nitre potvrdzujúcim rozsudkom Okresného súdu Nitra interpretoval a aplikoval

ustanovenie v označenej veci tak, že vo

svojom dôsledku znemožnil poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej

časti v otázke patriacej do primárnej právomoci

všeobecných súdov.“.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)

[na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v a ] má miesto

iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení

existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou

všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv

s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti

žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.

Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý

v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť

odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,

v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre

právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem

žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný

podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj

naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod

pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba nie je

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým

alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne ju bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

).

Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy sa v danej veci otázkou existencie

naliehavého právneho záujmu sťažovateľa ako žalobcu na požadovanom určení neplatnosti

nájomnej zmluvy ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak teda Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) v posudzovanej veci na základe

vykonaného dokazovania v rozsudku okrem iného konštatoval nedostatok naliehavého

právneho záujmu sťažovateľa na určení neplatnosti nájomnej zmluvy uzavretej medzi

odporcami v 1. a 2. rade, lebo jeho určením by sa právne postavenie sťažovateľa nijako

nezmenilo, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa

s ním stotožnil.

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre

neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základných práv

garantovaných ani porušením práv garantovaných dohovorom. K porušeniu

garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,

ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi

(m. m. , ).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov [najmä ], ktoré boli podstatné

pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013