Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 745/2013
PDF · 287.09 KB
No categories available
IV. ÚS 745/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. S., N., zastúpeného advokátom JUDr. N. K.,
N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 201/2011 z 28. novembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2013 doručená sťažnosť Ing. R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
25 Co 201/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že «Rozsudkom sp. zn. 18 C 83/2007-433 Okresný súd Nitra
zamietol žalobu sťažovateľa o určenie, že nájomná zmluva uzatvorená dňa 02. 05. 2005,
v znení dodatku č. 1 zo dňa 12. 12. 2005 a dodatku č. 2 zo dňa 27. 11. 2006 na dobu určitú
od 2. 5. 2005 do 31. 12. 2055 (správne má byť 31. 12. 2005, pozn.), medzi žalovaným
v prvom rade ako prenajímateľom a žalovaným v druhom rade ako nájomcom, predmetom
ktorej je nájom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. Z... zapísaných v LV č... ako parc.
č... je neplatná a zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania.
Okresný súd rozsudok v zásade odôvodnil nepreukázaným naliehavým právnym
záujmom na podanom návrhu.
Proti uvedenému rozsudku OS Nitra sťažovateľ podal odvolanie, ktoré odôvodnil
tým, že ako účastník konania vedeného správnym orgánom – stavebným úradom podľa jeho
názoru má naliehavý právny záujem podať návrh na určenie podľa § 80c OSP ak sa
na základe rozhodnutia podľa jeho návrhu domáha vyriešenia predbežnej otázky (platnosti
resp. neplatnosti nájomnej zmluvy na ktorej má byť vykonaná stavba) dôležitej pre
rozhodnutie správneho orgánu, o ktorej správny orgán nemôže rozhodnúť sám.
V odvolaní poukázal, že predmetom nájmu podľa napadnutej nájomnej zmluvy,
na ktorom prenajímateľ, odporca v prvom rade, súhlasil s vykonaním stavby, a na ktorom
stavebník, odporca v druhom rade, získal oprávnenie stavbu postaviť, sú aj nehnuteľnosti –
parc. č..., ktoré sú t. č. prístupovými komunikáciami k areálu parc. č..., parc. č..., v ktorom
na parc. č... sa nachádza budova, ktorej je vlastníkom a v ktorej sídli jeho obchodná
spoločnosť, prostredníctvom ktorej podniká. Tieto nehnuteľnosti majú byť zastavané
hlavným objektom. Tak isto majú byť zastavané ďalšie parcely a to p. č...,ktoré sa
nachádzajú medzi prístupovými komunikáciami a areálom parc. č..., keď parc. č... je
prístupovou komunikáciou k nehnuteľností parc. č... Určením nájomnej zmluvy za neplatnú
by zaniklo tzv. iné právo žalovaného v druhom rade ako stavebníka k pozemkom, kde má
byť vykonaná stavba, t. j. nájomný vzťah uvedený na strane 5 Oznámenia Mesta N. zo dňa
19. 4. 2007, a nedošlo by k obmedzeniu jeho práv k nehnuteľnostiam parc. č... – prístupové
komunikácie k parc. č..., k stavbe na parc. č... a k parc. č... – predmetu nájmu.
V priebehu konania preukázal sťažovateľ, že je účastníkom konania, o. i.
rozhodnutím stavebného úradu (na č. l. 99 spisu) S 4962/2007-007-Ing. K. zo dňa
30. 5. 2007 (teda vydaným po podaní návrhu OS), kde je uvedený ako účastník konania pod
por. č. 8, ako aj ďalšími listinami, ako aj súdnymi rozhodnutiami vydanými v konaniach
správneho súdnictva (rozsudok KS Nitra 30 S 68/2007, rozsudok NS SR 2 Sžo 116/2009).
Krajský súd v Nitre sťažnosťou napadnutým rozsudkom odvolaním napadnutý
rozsudok Okresného súdu Nitra 18 C 83/2007-433 z 19. apríla 2011 napriek dôvodom
rozsudku potvrdil.
Svoje rozhodnutie odôvodnil (na strane 3 rozsudku) tým, že „napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa považuje za správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, lebo
je vo výroku vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzuje v odôvodnení na skonštatovanie správnosti
dôvodov rozhodnutia.“».
Sťažovateľ taktiež poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. júla
2008, v ktorom je okrem iného uvedené, že „Taká interpretácia a aplikácia ustanovenia
§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje
poskytovanie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je
popretím samej podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako
aj obdobného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Účastník konania má právo na to, aby platnosť
sporného občiansko-právneho úkonu posúdil všeobecný súd postupom podľa tretej,
resp. štvrtej časti OSP. Na tomto práve nemôže nič zmeniť skutočnosť, že spornú právnu
otázku môže ako predbežnú otázku posúdiť aj správny orgán v správnom konaní. A fortiori
platia tieto závery za situácie, keď správny orgán konanie prerušil a čakal na rozhodnutie
všeobecného súdu o platnosti, resp. neplatnosti spornej zmluvy. Rozhodnutie všeobecného
súdu mohlo výrazne posilniť (resp. vyjasniť) pozíciu účastníka v prebiehajúcom správnom
konaní.“.
Podľa názoru sťažovateľa predmetný nález ústavného súdu možno aplikovať
vo vzťahu k napadnutému rozsudku, aj keď „správny orgán konanie, vo veci, v ktorej
konal, neprerušil (napriek podanému podnetu)“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje niektoré ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 71/1967 Zb.“), zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktoré podľa jeho
názoru bolo a je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní v jeho právnej veci.
Okrem iného sťažovateľ upriamuje pozornosť na § 62 ods. 1 písm. b) zákona
č. 71/1967 Zb., podľa ktorého konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím,
ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka obnoví, ak rozhodnutie záviselo od posúdenia
predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak.
Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že „v prípade úspechu v konaní pred súdom by
do úvahy prechádzala vyššie uvažovaná možnosť obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. b)
zákona č. 71/1967 Zb. alebo na zmenu, prípadne zrušenie rozhodnutia na základe
preskúmania rozhodnutia v mimo odvolacom konaní, čo by určite posilnilo postavenie
sťažovateľa, ako to predpokladá ÚS SR vo vyššie citovanom odôvodnení a ktorá možnosť
sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím (a teda aj postupom) súdu mu bola odňatá“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod spis. zn. 25 Co 201/2011-481 porušil
základné právo Ing. R. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu Slovenskej republiky spis. zn. 25 Co 201/2011
z 28. novembra 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Ing. R. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Nitre
povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. N. K. do jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah
odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa,
keď uviedol, že „Navrhovateľ sa návrhom, došlým súdu z 2. 5. 2007, domáhal určenia
neplatnosti nájomnej zmluvy, uzavretej medzi oboma odporcami z 2. 5. 2005, v znení
dodatkov č. 1 z 12. 12. 2005 a dodatku č. 2 z 27. 11. 2006 vzhľadom na to, že mu bolo
doručené oznámenie Mestského úradu Nitra, odbor stavebného poriadku, o začatí konania
o dodatočnom stavebnom povolení stavby na p. č. 4637/1-4645 k. úz. Z... Považoval
za potrebné vyriešiť ako predbežnú otázku, vlastnícke právo odporcu v 1. rade. Predmetom
nájmu sú nehnuteľnosti, pôvodne zapísané v PK evidencii ako parc. č... Podľa neho
odporca v 1. rade nie je vlastníkom nehnuteľností. Predmetom nájmu sú prístupové
komunikácie k areálu p. č..., na ktorých je budova v jeho vlastníctve. Tieto majú byť
zastavané. Obaja odporcovia žiadali návrh ako nedôvodný zamietnuť, okrem iného aj pre
nedostatok naliehavého právneho záujmu.
Súd prvého stupňa rozsudkom z 19. 4. 2011 č. k. 18 C/83/2007-433 návrh zamietol.
Zároveň si vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania na samostatné rozhodnutie,
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že
po vykonanom dokazovaní mal za preukázané zápis vlastníckeho práva odporcu v 1. rade
na liste vlastníctva č... pre kat. územie Z... k nehnuteľnostiam – parcelám č... Odporca
v 1. rade uzavrel dňa 2. 5. 2005 nájomnú zmluvu v znení dodatkov č. 1 a č. 2. Navrhovateľ
sa teda domáhal určovacieho návrhu. Vecnú legitimáciu v konaní, či tu právny vzťah alebo
právo je, alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo
práva, o ktoré ide. Môže to byť aj osoba, ktorá nie je účastníkom vzťahu, avšak iba v tom
prípade, ak by vyhovením návrhu došlo k priaznivému dopadu na jej právne postavenie.
Navrhovateľ nemal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti nájomnej zmluvy, lebo
vyhovením takého návrhu by sa právne postavenie navrhovateľa vôbec nezmenilo. Preto
návrh ako nedôvodný zamietol, keď ani vyriešenie predbežnej otázky by právne postavenie
navrhovateľa nezmenilo.“.
Následne krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul argumenty
sťažovateľa uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a stanoviská odporcov
v 1. a 2. rade k predmetnému odvolaniu, keď uviedol:
„Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Opätovne poukazoval na právnu úpravu
záborového zákona (zákon č. 215/1919 Sb.) tiež zákona č. 142/1947 Sb., reštitučný zákon
č. 282/1993 Z. z. Podľa neho došlo k prechodu majetku cirkvi do vlastníctva
československého štátu, poukazujúc aj na rozsudok KS v Nitre sp. zn. 29 Co 152/96
a rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 82/98. Naliehavý právny záujem odôvodňoval
skutočnosťou, že predmetom nájmu sú aj nehnuteľnosti – parc. č..., ktoré sú prístupovými
komunikáciami k areálu p. č..., pričom na parc. č... stojí budova v jeho vlastníctve, ktorá je
aj sídlom jeho obchodnej spoločnosti. Tieto parcely majú byť zastavané hlavným objektom
rovnako ako parc. č... Určením neplatnosti nájomnej zmluvy by zaniklo tzv. iné právo
odporcu v 2. rade ako stavebníka k pozemkom, kde má stáť stavba, a nedošlo by k
obmedzeniu jeho práv k nehnuteľnostiam. Ako účastník správneho konania, vedeného
stavebným úradom, má naliehavý právny záujem na vyriešení predbežnej otázky, dôležitej
pre rozhodnutia správneho orgánu.
Odporca v 2. rade navrhol rozsudok potvrdiť. Navrhovateľ neoprávnene namieta
vlastnícke právo odporcu v 1. rade. Sám navrhovateľ je vlastníkom budovy č. súp...,
postavenej na parc. č... Protiprávne užíva pozemky parc. č... Tento nikdy nemal zriadené
vecné bremeno – právo prejazdu cez pozemky parc. č.. v jeho prospech. Tieto sú
v dlhodobom prenájme v prospech odporcu v 2. rade. Tvrdenia, že tieto pozemky budú
zastavané hlavným objektom, sú nepravdivé a v rozpore s projektovou dokumentáciou. Dá
sa to overiť z rozhodnutí v stavebnom konaní, ale aj ohliadkou na mieste samom.
Ani minigolfové ihrisko – parc. č..., nemá navrhovateľ v nájme, lebo prenajímateľ –
Mesto Nitra listom zo dňa 14. 6. 2006 odstúpil od nájomnej zmluvy. Odstúpenie od zmluvy
bolo aj predmetom súdneho konania, pričom v konaní sp. zn. 15 C/202/2006 OS Nitra
návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy zamietol
rozsudkom 31. 10. 2007. Krajský súd v Nitre potvrdil tento rozsudok v konaní sp. zn.
9 Co 22/2008 rozsudkom 5. 6. 2008, právoplatne dňa 5. 9. 2008.
Navrhovateľ bol účastníkom všetkých stavebných konaní súvisiacich s pripravovanou
výstavbou (vrátane konania na hlavný objekt SP 4962/2007 Ing. K.) a v ňom nevzniesol
žiadnu námietku o obavu z obmedzenia prístupovej komunikácie, hoci prebehlo po podaní
žalobného návrhu. Navrhovateľ iba tým, že je účastník stavebného konania, nemôže
preukázať naliehavý právny záujem na určení tak, ako to vyžaduje § 80 písm. c) OSP.
Navrhovateľ sa v skutočnosti nedomáha určenia vlastníckeho práva vo svoj prospech, a ani
túto skutočnosť neuvádza. Určenie neplatnosti nájomnej zmluvy medzi 2 samostatnými
subjektami nemôže mať priaznivý dôvod na právne postavenie navrhovateľa, nakoľko sa
žiadnym spôsobom jeho právne postavenie nezmení. Namieta aj aktívnu legitimáciu
navrhovateľa.
Na pojednávaní pred odvolacím súdom odporca v 2. rade okrem dovtedajších
písomných stanovísk a ústnych prednesov uviedol, že v bezprostrednom susedstve budovy
navrhovateľa sa nachádza obecná komunikácia pre autá. Táto nebude ani zastavaná, lebo
podľa dokumentácie nie je k tomu určená. Navrhovateľ vedie viacero sporov s jediným
cieľom – zabrániť výstavbe.
Odporca v 1. rade navrhol rozsudok potvrdiť. Areál, v ktorom sa nachádza budova
navrhovateľa, je celý oplotený a vedľa neho vedie obecná komunikácia, používaná pre
motorové vozidlá aj so svetelnými semaformi. Uplatňuje sa tam jednosmerný pohyb
motorových vozidiel. Navrhovateľovi sa nijakým spôsobom nezabraňuje prístupu k jeho
prevádzkovej budove.“
V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd formuloval svoje
vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, uvádzajúc, že:
„Odvolací súd po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil, lebo je vo výroku vecne správny.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, a preto sa obmedzuje v odôvodnení na skonštatovanie správnosti dôvodov
rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplňuje odôvodnenie ďalšími
dôvodmi.
Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavý právny záujem.
Navrhovateľ sa domáhal návrhom určenia neplatnosti nájomnej zmluvy zo dňa
2. 5. 2005 s dodatkami, týkajúcich sa odporcov v 1. a 2. rade. Nedomáhal sa určenia svojho
práva alebo právneho vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom nájomného vzťahu
medzi oboma odporcami.
Citované právne ustanovenie pripúšťa žalobu [§ 80 písm. c) OSP] len za podmienky,
že na takomto určení je naliehavý právny záujem. Právny záujem ako podmienka úspešnosti
takej žaloby musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu
môže dosiahnuť odstránenie právnej neistoty a ochranu práv a oprávnených záujmov práve
navrhovaným určením.
Pozitívne určenie vlastníckeho práva má prednosť pred negatívnym určením
(že žalovaný nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti), lebo z negatívneho určenia
nevyplýva, kto je skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Také rozhodnutie ani nemôže byť
podkladom pre vykonanie zmien v katastri nehnuteľností, lebo by nemohlo vytvoriť podklad
pre vyjasnenie právnych vzťahov medzi účastníkmi.
Navrhovateľ tiež nemá naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, pokiaľ výrok rozsudku nebude zaväzovať osoby, ktoré sú ako vlastníci
zapísané v katastri nehnuteľností, teda pokiaľ tieto osoby, nie sú účastníkmi konania.
Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca
v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom.
môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom
vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky
neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo
ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je
(nie je) právny vzťah alebo právo.
Existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe (takou je aj žaloba
o neplatnosť nájomnej zmluvy) musí preukázať žalobca.
Odporca v 1. rade je zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností v katastri
nehnuteľností (§ 70 ods. 2, § 7 zákona č. 162/1995 Z. z.). Bol teda ako vlastník oprávnený
nakladať s predmetom vlastníctva (§ 123 OZ). Medzi navrhovateľom a odporcami nie je
žiadny vzťah, a preto ani nemôže existovať aktuálny stav objektívnej neistoty, medzi ním
a odporcami, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia.
Súd prvého stupňa preto správne konštatoval nedostatok naliehavého právneho
záujmu navrhovateľa na určení neplatnosti nájomnej zmluvy medzi odporcami
v 1. a 2. rade, lebo sa jeho určením právne postavenie navrhovateľa nijako nezmenilo.“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.
25 Co 201/2011 z 28. novembra 2012 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého
stupňa sp. zn. 18 C/83/2007 z 19. apríla 2011, ktorý bol v odvolacom konaní
preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa
posudzovanej právnej otázky (určenie neplatnosti právneho úkonu – nájomnej zmluvy)
nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov [najmä namietaná aplikácia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“)], ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu možno považovať
z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod obsah právnych noriem aplikovaných v danej veci.
Ťažiskovou námietkou uvedenou v sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že „Krajský
súd v Nitre potvrdzujúcim rozsudkom Okresného súdu Nitra interpretoval a aplikoval
ustanovenie § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku v označenej veci tak, že vo
svojom dôsledku znemožnil poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej
časti Občianskeho súdneho poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci
všeobecných súdov.“.
Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)
OSP [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 80 písm. a) a b) OSP] má miesto
iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení
existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou
všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv
s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti
žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.
Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý
v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,
v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre
právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem
žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný
podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj
naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod
pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba nie je
z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým
alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne ju bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy sa v danej veci otázkou existencie
naliehavého právneho záujmu sťažovateľa ako žalobcu na požadovanom určení neplatnosti
nájomnej zmluvy ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.
Ak teda Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) v posudzovanej veci na základe
vykonaného dokazovania v rozsudku okrem iného konštatoval nedostatok naliehavého
právneho záujmu sťažovateľa na určení neplatnosti nájomnej zmluvy uzavretej medzi
odporcami v 1. a 2. rade, lebo jeho určením by sa právne postavenie sťažovateľa nijako
nezmenilo, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa
s ním stotožnil.
Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre
neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základných práv
garantovaných ústavou ani porušením práv garantovaných dohovorom. K porušeniu ústavou
garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,
ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi
(m. m. I. ÚS 756/2013, III. ÚS 538/2012).
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov [najmä § 80 písm. c) OSP], ktoré boli podstatné
pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenej.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa
na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013