Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 756/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. A., B., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou OV. s. r. o., B., konajúcou advokátkou JUDr. Z. O., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena zaručeného čl. 19 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

a b) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 7. marca 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal

porušenie základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

zaručeného čl. 19 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , , , 2 a 4 a a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. marca 2012

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. mája 2013 (ďalej aj

„rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na krajskom súde

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave, krajského dopravného inšpektorátu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie

sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Policajného zboru

v Bratislave o uznaní viny sťažovateľa zo spáchania priestupku proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a v ktorom mu v tejto

súvislosti bola uložená pokuta vo výške 40 € spolu s povinnosťou uhradiť trovy konania

vo výške 16 €.

3. Vo svojej žalobe adresovanej krajskému súdu sťažovateľ inter alia namietal,

že v správnom konaní, ktoré predchádzalo konaniu na krajskom súde, rozhodovala vo veci

predpojatá osoba a existovala prekážka spočívajúca v predbežnej otázke, ktorá bola podľa

sťažovateľa rozhodujúca pre prípustnosť dôkazov, a teda pre rozhodnutie vo veci samej.

Napokon sťažovateľ namietal konanie správneho orgánu, ktorý vo svojom rozhodnutí

nedostatočne odôvodnil výšku udelenej pokuty, nezistil úplný skutkový stav veci

a na základe toho vyvodil nesprávne právne závery. Krajský súd preskúmal zákonnosť

rozhodnutia i postupu správneho orgánu a dospel k záveru, že boli v súlade so zákonom.

4. Sťažovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na najvyššom súde, ktorý sa

stotožnil so závermi krajského súdu a rozhodnutie potvrdil.

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta konanie a rozhodovanie uvedených

všeobecných súdov, ktoré podľa neho spočívali v rozhodovaní mimo medzí ním podaných

žalôb a v potvrdení lživých výpovedí zasahujúcich policajtov ako dôveryhodných

a spôsobilých byť dôkazom. Sťažovateľ tiež vyslovil nesúhlas s konaním najvyššieho súdu,

ktorý potvrdil rozhodnutie krajského súdu vo veci nenariadenia pojednávania

s odôvodnením, že sťažovateľ nereagoval na výzvu podľa § 250 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj zmätočnú časť rozhodnutia krajského súdu. Súdom vyčíta

arbitrárne konanie, ignorovanie fyzikálnej skutočnosti a dôkazov.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví,

že postupmi a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jeho

základné práva podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12

ods. 1, 2 a 4 a a a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

15 000 €. V závere svojho návrhu na rozhodnutie požaduje, aby mu najvyšší súd nahradil

trovy konania v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, ako aj trovy právneho

zastúpenia, a to do troch dní od právoplatnosti nálezu.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil,

že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia sp. zn. , , , , ,

).

8. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124

). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou

či mimoriadnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov,

ale obmedzuje sa len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

9. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že súčasťou

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov obsahujú podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný

súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov presvedčil, že uvedené súdy sa

námietkami sťažovateľa zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutých rozhodnutí, ktoré súdy dostatočne odôvodnili a ktoré majú oporu

vo vykonanom dokazovaní.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami

všeobecných súdov a namietanými porušeniami označených práv [čl. 46 ods. 1, čl. 1 ods. 1,

, , 2 a 4 a a a dohovoru].

V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa vysloviť porušenie základného práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena

upraveného v ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej

právomoci ústavného súdu a opierajúc sa o doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu

(napr. , a ) uzavrel, že v danom prípade sa nedá vyvodiť

žiadna spojitosť medzi postupom všeobecných súdov a porušením .

Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne vymedzených právomocí vôbec nezasahovali

a ani nemohli zasiahnuť do základného práva podľa , pretože porušenie

nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc

a ktorý koná s cieľom poskytnúť ochranu základných práv a slobôd účastníkovi konania.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie

rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu, návrh na primerané

zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané len na prípad, ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013