Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 756/2013
PDF · 137.78 KB
No categories available
I. ÚS 756/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. A., B., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou OV. s. r. o., B., konajúcou advokátkou JUDr. Z. O., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena zaručeného čl. 19 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
a b) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 S 296/2010 zo 7. marca 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd/25/2012 zo 14. mája 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal
porušenie základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
zaručeného čl. 19 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 296/2010 zo 7. marca 2012
(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžd/25/2012 zo 14. mája 2013 (ďalej aj
„rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na krajskom súde
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Bratislave, krajského dopravného inšpektorátu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie
sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Policajného zboru
v Bratislave o uznaní viny sťažovateľa zo spáchania priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a v ktorom mu v tejto
súvislosti bola uložená pokuta vo výške 40 € spolu s povinnosťou uhradiť trovy konania
vo výške 16 €.
3. Vo svojej žalobe adresovanej krajskému súdu sťažovateľ inter alia namietal,
že v správnom konaní, ktoré predchádzalo konaniu na krajskom súde, rozhodovala vo veci
predpojatá osoba a existovala prekážka spočívajúca v predbežnej otázke, ktorá bola podľa
sťažovateľa rozhodujúca pre prípustnosť dôkazov, a teda pre rozhodnutie vo veci samej.
Napokon sťažovateľ namietal konanie správneho orgánu, ktorý vo svojom rozhodnutí
nedostatočne odôvodnil výšku udelenej pokuty, nezistil úplný skutkový stav veci
a na základe toho vyvodil nesprávne právne závery. Krajský súd preskúmal zákonnosť
rozhodnutia i postupu správneho orgánu a dospel k záveru, že boli v súlade so zákonom.
4. Sťažovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na najvyššom súde, ktorý sa
stotožnil so závermi krajského súdu a rozhodnutie potvrdil.
5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta konanie a rozhodovanie uvedených
všeobecných súdov, ktoré podľa neho spočívali v rozhodovaní mimo medzí ním podaných
žalôb a v potvrdení lživých výpovedí zasahujúcich policajtov ako dôveryhodných
a spôsobilých byť dôkazom. Sťažovateľ tiež vyslovil nesúhlas s konaním najvyššieho súdu,
ktorý potvrdil rozhodnutie krajského súdu vo veci nenariadenia pojednávania
s odôvodnením, že sťažovateľ nereagoval na výzvu podľa § 250 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ako aj zmätočnú časť rozhodnutia krajského súdu. Súdom vyčíta
arbitrárne konanie, ignorovanie fyzikálnej skutočnosti a dôkazov.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví,
že postupmi a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jeho
základné práva podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
15 000 €. V závere svojho návrhu na rozhodnutie požaduje, aby mu najvyšší súd nahradil
trovy konania v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, ako aj trovy právneho
zastúpenia, a to do troch dní od právoplatnosti nálezu.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa
na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil,
že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
8. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124
ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou
či mimoriadnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov,
ale obmedzuje sa len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
9. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľom ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že súčasťou
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov obsahujú podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný
súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov presvedčil, že uvedené súdy sa
námietkami sťažovateľa zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutých rozhodnutí, ktoré súdy dostatočne odôvodnili a ktoré majú oporu
vo vykonanom dokazovaní.
Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami
všeobecných súdov a namietanými porušeniami označených práv [čl. 46 ods. 1, čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru].
V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa vysloviť porušenie základného práva
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena
upraveného v čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej
právomoci ústavného súdu a opierajúc sa o doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu
(napr. I. ÚS 130/93, I. ÚS 50/96 a I. ÚS 2/00) uzavrel, že v danom prípade sa nedá vyvodiť
žiadna spojitosť medzi postupom všeobecných súdov a porušením čl. 19 ods. 1 ústavy.
Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne vymedzených právomocí vôbec nezasahovali
a ani nemohli zasiahnuť do základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, pretože porušenie
nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc
a ktorý koná s cieľom poskytnúť ochranu základných práv a slobôd účastníkovi konania.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie
rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu, návrh na primerané
zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané len na prípad, ak ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013