Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 748/2013

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D. spoločnosť s ručením

obmedzeným..., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., K., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -371 z 28. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. spoločnosť s ručením obmedzeným... o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013

faxom a 3. októbra 2013 v origináli doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D. spoločnosť

s ručením obmedzeným... (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo

„odporca v 2. rade“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -371 z 28. júna

2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o zaplatenie sumy 3 731,25 € s príslušenstvom vystupuje sťažovateľka v procesnom

postavení odporcu v II. rade. Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. júna

2011 uložil sťažovateľke povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania

v sume 500 € vzhľadom na to, že toto znalecké dokazovanie bolo ňou navrhnuté.

Sťažovateľka následne požiadala okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov, čo

odôvodnila tým, že sú u nej pomery odôvodňujúce oslobodenie, a zároveň nejde z jej strany

o svojvoľné a zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 30. augusta 2011 sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych

poplatkov. Potom, ako bolo na základe odvolania sťažovateľky toto uznesenie okresného

súdu krajským súdom zrušené a vrátené na nové konanie, okresný súd po preskúmaní

sťažovateľkou predloženého „Tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý

navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov“, daňového priznania

k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2011, súvahy a výkazu ziskov a strát, ako aj výpisu

z bankového účtu rozhodol uznesením sp. zn. z 9. augusta 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) tak, že sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych

poplatkov, pričom uviedol, že „má za to, že v danom prípade je potrebné prihliadať na

osobitné postavenie účastníka konania ako právnickej osoby, t. j. podnikateľa v zmysle

. Podnikanie treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ

podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosti, že

podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má

pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti

sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od

súdnych poplatkov. Podnikateľské riziko nie je možné prenášať na štát.

Súd v tejto súvislosti podotýka, že ak ide o okolnosti, ktoré sú dané takmer

vo všetkých konaniach, v ktorých vystupujú ako účastníci konania podnikatelia vykazujúci

stratu namiesto zisku, ako jedného zo základných pojmových znakov podnikania a pokiaľ by

zákonodarca okolnostiam takejto povahy pripisoval význam z hľadiska oslobodenia

od platenia súdneho poplatku, vyjadril by to legislatívne zaradením týchto konaní, či

účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie od súdneho

poplatku v a o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov. Avšak ako je zrejmé z obsahu právnych noriem ustanovených v § 4 ods. 1,

2, zákonodarca týmto okolnostiam nepripisuje naznačený význam. Pomery, ktoré by

odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatok, pokiaľ by sa jednalo o navrhovateľa ako

právnickú osobu, by musela byť skutočnosť, že právnická osoba sa dostala do ťaživej

finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jej podnikaním, napr.

z dôvodu vyššej moci. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia a vyššie uvedených

zásad tunajší súd dospel k záveru, že žalovaný v II. rade nesplnil zákonné podmienky pre

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.“.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým uznesením, pričom v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie uznesenia

okresného súdu, ktoré považoval za vecne správne a v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a na zdôraznenie jeho vecnej správnosti v podstatnom

uviedol, že „v danom prípade odporcovi vznikla poplatková povinnosť v súvislosti

so zložením preddavku na trovy znaleckého dokazovania a to vo výške 500,- Eur vzhľadom

na to, že súd prvého stupňa nariadil v konaní znalecké dokazovanie navrhnuté výlučne

odporcom v 2. rade. U odporcu v 2. rade sa nejedná ani o vecné, resp. osobné oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov, ktoré by mu vyplývalo zo zák. č. 71/92 Zb. o súdnych

poplatkoch. Jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník konania, sú

poplatky. Predpokladom pre oslobodenie sú pomery účastníka a skutočnosť, že sa nejedná

o svojvoľné, resp. zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ust.

upravuje možnosť vo výnimočných situáciách, v ktorých sa nachádzajú účastníci konania,

žiadatelia (bez ohľadu na to, či sa jedná o fyzické alebo právnické osoby) o oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov, priznať takémuto účastníkovi, u ktorého sú splnené

predpoklady ustanovené v takéto oslobodenie. Rozhodnutie súdu, ktorým sa

účastníkovi povoľuje oslobodenie od súdnych poplatkov, musí však vychádzať z uvážených

potrieb žiadateľa vzhľadom k majetkovým pomerom ako i z povahy uplatňovaného nároku

a výšky súdneho poplatku v prejednávanej veci.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvého

stupňa všetky tieto predpoklady riadne zvážil, tieto vyhodnotil a dospel k správnemu

právnemu záveru, keď odporcovi v 2. rade nepriznal oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov. Je potrebné uviesť, že v danom prípade sa jedná o posúdenie žiadosti odporcu

v 2. rade o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov práve v súvislosti s vykonávaním

znaleckého dokazovania a z určeného preddavku na trovy tohto dôkazu, ktorý bol navrhnutý

odporcom v 2. rade počas prebiehajúceho súdneho konania a teda v jeho záujme. V prípade

úspechu odporcu v 2. rade bude o tomto určenom preddavku na trovy znaleckého

dokazovania rozhodnuté v súvislosti s náhradou jeho trov, teda v prípade; úspechu v konaní

mu tieto budú nahradené.

Súčasne je potrebné tiež uviesť, že odporca v 2. rade stále vykonáva svoju

podnikateľskú činnosť, ktorej predpokladom je nadobúdanie zisku a tým i dostatočné

množstvo prostriedkov na úhradu preddavku na trovy znaleckého dokazovania, ktoré

v danom prípade predstavujú 500,- Eur.

K námietke odporcu v 2. rade, že súd prvého stupňa diskriminoval svojím právnym

názorom právnickú osobu účastníka konania (podnikateľa), že v prípade posudzovania

možnosti priznať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v prípade účastníka konania

podnikateľa by nebolo nutné skúmať jeho majetkové pomery a možnosti a v zásade pri

tomto type účastníka konania by nedochádzalo k oslobodeniu od platenia súdnych

poplatkov, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa, ako vyplýva z napadnutého

uznesenia, skúmal majetkové pomery tohto účastníka konania a ako ďalším dôvodom pre

nepriznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov je poukázanie i na osobitosť

žiadateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov odporcu v 2. rade ako podnikateľa.

Táto osobitosť spočíva tiež vtom, že pokiaľ účastníkom konania je podnikateľ, tak činnosť

podnikateľa je zameraná za účelom dosahovania zisku a taktiež povinnosťou podnikateľa je

nielen vykonávať svoju činnosť tak, aby dosahoval zisk, ale takisto aby sa starostlivo

a dôsledne zaoberal aj uspokojovaním jemu prislúchajúcim pohľadávkam voči iným

dlžníkom. Je síce pravdou, že v prípade vlastníctva pohľadávky sa jedná len o očakávaný

príjem, avšak povinnosťou odporcu v 2. rade okrem iného je vyvíjať snahu o úhradu

pohľadávok, ktoré vlastní a to celým radom zákonných prostriedkov, ktoré mu umožňujú

včasné a riadne splnenie pohľadávok, ktoré sú v jeho vlastníctve, čím dôjde i k

zabezpečeniu dostatočných prostriedkov na úhradu trov dôkazu v tomto konaní.

Na záver je potrebné tiež uviesť, že pokiaľ u účastníka konania nie sú splnené

predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a takémuto účastníkovi je

uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu, v danom prípade znaleckého

dokazovania, takýto postup neodoprie účastníkovi konania konať pred súdom, nakoľko

neuhradenie takto uloženej povinnosti nemá za následok zastavenie konania, ale je

predmetom výkonu rozhodnutia a následne súčasťou záverečného zúčtovania trov

konania.“.

Berúc do úvahy všetky okolnosti, ktoré sú potrebné na splnenie predpokladov

na oslobodenie od súdnych poplatkov, krajský súd tak ako pre ním i okresný súd dospeli

k záveru, že u sťažovateľky tieto podmienky splnené nie sú, a preto uznesenie okresného

súdu, ktoré bolo napadnuté odvolaním sťažovateľky podľa a , ako vecne

správne potvrdil.

Sťažovateľka je toho názoru, že výklad , ktorý prezentoval krajský

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, nie je výkladom ústavne konformným. Ďalej

uvádza, že krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie poukazom na tieto skutočnosti:

„- jedná sa o žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov práve v súvislosti

s vykonávaním znaleckého dokazovania a z určeného preddavku na trovy tohto dôkazu,

ktorý bol navrhnutý sťažovateľom počas prebiehajúceho konania a teda v jeho záujme

- sťažovateľ vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorej predpokladom je nadobúdanie

zisku, a tým i dostatočné množstvo prostriedkov na úhradu preddavku

- osobitosť sťažovateľa spočíva v tom, že pokiaľ je účastníkom konania podnikateľ,

tak činnosť podnikateľa je zameraná za účelom dosahovania zisku a taktiež povinnosťou

podnikateľa je vykonávať svoju činnosť tak, aby dosahoval zisk, ale takisto aby sa

starostlivo a dôsledne zaoberal aj uspokojovaním jemu prislúchajúcim pohľadávkam voči

iným dlžníkom

- je povinnosťou sťažovateľa vyvíjať snahu o úhradu pohľadávok, ktoré vlastní, a to

celým radom zákonných prostriedkov, ktoré mu umožňujú včasné a riadne splnenie

pohľadávok, ktoré sú v jeho vlastníctve, čím dôjde i k zabezpečeniu dostatočných

prostriedkov na úhradu trov dôkazu v konaní.“

Sťažovateľka tvrdí, že žiadna zo skutočností, ktorými krajský súd odôvodnil

napadnuté uznesenie, nie je skutočnosťou, ktorú má súd skúmať pri posudzovaní

splnenia/nesplnenia podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1

. Skutočnosťami rozhodujúcimi o priznaní/nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov v zmysle sú podľa názoru sťažovateľky výlučne pomery

účastníka konania a svojvoľnosť alebo zrejmá bezúspešnosť bránenia práva.

Z dôvodu, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktoré bolo podľa

názoru sťažovateľky vzhľadom na jeho nedostatky nepreskúmateľné, sťažovateľka

vyjadruje názor, že krajský súd sa stotožnil s nepreskúmateľným rozhodnutím.

Sťažovateľka sa v dôsledku konania a rozhodnutia krajského súdu nemôže dozvedieť, ako

boli zo strany súdu vyhodnotené jej pomery a či v jej prípade ide o svojvoľné alebo zrejme

bezúspešne bránenie práva.

Podľa názoru sťažovateľky neustanovuje ako kritérium

na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, či ide o trovy dôkazu alebo trovy konania,

kto z účastníkov navrhol vykonanie dôkazu alebo v koho prospech. Uvedené ustanovenie

tiež nerozlišuje, či je účastníkom konania podnikateľ alebo

nepodnikateľ. Rovnako irelevantná a zbytočná je podľa sťažovateľky aj zmienka o jej

povinnosti starostlivo a dôsledne sa zaoberať uspokojovaním pohľadávok voči iným

dlžníkom, pretože nepochybne ide o nedobytné pohľadávky, ktoré nie je možné predať na

sekundárnom trhu a vymáhanie ktorých by len prehĺbilo jej záväzky. Z uvedených dôvodov,

známych aj krajskému súdu, je poukazovanie na majetok sťažovateľky pozostávajúci

z týchto pohľadávok bezvýznamné. Pohľadávky sťažovateľky nemôžu predstavovať

hodnotu, ktorou by mohla zaplatiť súdny poplatok, pretože sú nespeňažiteľné.

Vzhľadom na uvedené sa krajský súd podľa názoru sťažovateľky dopustil

„interpretačného excesu, vydal rozhodnutie svojvoľné a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho

vznikol sťažovateľovi záväzok zaplatiť preddavok na trovy dôkazu vo výške 500,- €, čím

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, zaručeného ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a základného práva

zaručeného “. Z tohto dôvodu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

v náleze vyslovil porušenie jej v sťažnosti označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, aby toto uznesenie zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na ochranu majetku podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu.

1. K námietke porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (). Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na

prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). O zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním

alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov samo osebe nemôže byť

predmetom ústavnej ochrany, i keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov

konania, pretože samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom

na podstatu konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv

a slobôd sťažovateľa (podobne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku

ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

(, ).

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ()

ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne

do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti

súdnictva (súdov) vyplývajúci z . Je preto vecou judikatúry

všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných

ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať.

Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým

pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov

súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku súdneho poplatku

i na povahu uplatňovaného nároku. Na posúdenie dôvodnosti žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne

uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré sú

podnikateľmi, súd berie zreteľ aj na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru

majetku, platobnú schopnosť a pod. Nepriaznivá hospodárska situácia podnikateľa ako

dôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. októbra 2010).

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým

nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, a teda v jej konkrétnom prípade

od platenia preddavku na trovy znaleckého dokazovania. Okresný súd uviedol, za akých

podmienok možno priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138

ods. 1 ), s poukazom na charakter účastníka konania ( Obchodného

zákonníka). Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného

súdu a konštatoval jeho správnosť, pričom zdôraznil, že v danom prípade okresný súd

skúmal majetkové pomery sťažovateľky a ako ďalší dôvod na nepriznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov poukázal aj na to, že žiadateľkou o oslobodenie je právnická osoba

založená na účel podnikania.

Je zrejmé, že sťažovateľka sa sťažnosťou domáha preskúmania napadnutého

uznesenia všeobecného súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme

všeobecného súdnictva. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu

(ale aj uznesenie okresného súdu) za také, ktorým došlo k „interpretačnému excesu“,

a preto je „svojvoľné a nepreskúmateľné“.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov vysloveným

v uznesení okresného súdu, ako aj v napadnutom uznesení krajského súdu, a tvrdí, že tak

ako okresný súd, aj krajský súd odôvodnili svoje rozhodnutia poukazom na skutočnosti,

ktoré nie sú v zmysle podstatné na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov, ktorými sú pomery účastníka a svojvoľné alebo zrejme bezúspešné bránenie

práva.

Ústavný súd k tomu uvádza, že okresný súd zisťoval majetkové pomery sťažovateľky

z „Tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo

priznané oslobodenie od súdnych poplatkov“, z daňového priznania k dani z príjmov

právnickej osoby za rok 2011, súvahy a výkazu ziskov a strát, ako aj z výpisu z bankového

účtu. Okresný súd preskúmaním majetkových pomerov sťažovateľky, s prihliadnutím

aj na to, že sťažovateľka je právnická osoba založená na účel podnikania (lebo nie všetky

môžu byť založené na tento účel, pozn.), vyhodnotil, že tieto neodôvodňujú oslobodenie od

súdnych poplatkov a jej žiadosti nevyhovel. Nemožno sa preto stotožniť s názorom

sťažovateľky, že okresný súd nevyhodnotil jej majetkové pomery na základe ňou

predložených podkladov.

Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľky (právnickej osoby) nemôže byť

sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľku ako právnickú osobu nemožno podrobiť

rovnakým kritériám ako sociálne slabú fyzickú osobu. Zákon ()

bližšie nevysvetľuje pojem pomery účastníka, bez pochyby však musí ísť o pomery

majetkové (a ak je žiadateľom fyzická osoba aj rodinné a zdravotné), majúce základ

v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že

žiadateľ celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť. Pomery sťažovateľky by

odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov vtedy, ak by sa dostala do ťaživej

finančnej situácie z dôvodu vyššej moci (tak ako to uvádza aj v odôvodnení uznesenia

okresného súdu), napr. vzhľadom na nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemajú pôvod

v podnikaní. Nepriaznivá hospodárska situácia sťažovateľky ako žalovanej je dôsledkom

skutočností, ktoré majú pôvod v podnikaní a s podnikaním nevyhnutne súvisia. Ak by

nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok podnikania bola dôvodom na oslobodenie od

súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním,

na štát, tak ako sa tiež uvádza v odôvodnení uznesenia okresného súdu. Nemožno prenášať

dôsledky podnikateľského rizika formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát; takto by

totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči úspešným podnikateľom.

U právnických osôb a u fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, je možné pri

rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov podľa názoru ústavného súdu vziať

do úvahy tiež povahu ich podnikateľskej alebo inej činnosti, stav a štruktúru majetku,

platobnú (ne)schopnosť; je však tiež nutné prihliadať na to, či sa špekulatívne nezbavili

majetku či iných výhod, aby sa poplatkovej povinnosti vyhli. Všeobecný súd teda skúma

nielen faktické pomery žiadateľa v dobe podania žiadosti o oslobodenie, ale musí zvažovať,

či zo strany žiadateľa nejde o obchádzanie zákona na účel získania neoprávnenej výhody

(oslobodenie od súdnych poplatkov). Celkové zhodnotenie všetkých okolností, ktoré

vypovedajú o pomeroch účastníka, sa potom musia premietnuť do záveru, či účastník je

s ohľadom na svoje pomery schopný zaplatiť súdne poplatky a niesť ďalšie výdavky

spojené s konaním. Ak mu to jeho pomery nedovoľujú, všeobecný súd je povinný priznať

tomu zodpovedajúce oslobodenie od súdnych poplatkov (v plnom rozsahu alebo sčasti).

Účastník je pritom povinný preukázať vierohodným spôsobom svoje pomery, ktoré sú

rozhodné na posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti.

Samotná skutočnosť, že účastník konania svoje súčasné pomery (s ohľadom

na deklarovanú absenciu príjmov) subjektívne vníma ako pomery (krajne) ťaživé, ešte

nepredstavuje dôvod, pre ktorý by už boli splnené podmienky v zmysle .

Súd v takomto prípade musí skúmať celkové pomery účastníka, prihliadať na charakter

sporu a výšku poplatku, ktorý má byť zaplatený, a to s ohľadom na posúdenie, či splnenie

poplatkovej povinnosti je v reálnych možnostiach účastníka či nie.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že používa pojem

„účastník“, pričom nerozlišuje, či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu. To, či

v konaní je účastníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, prináša so sebou ale určité

prirodzené dôsledky, ktoré vedú k odlišnému prístupu zo strany všeobecných súdov. Táto

prirodzená diferenciácia v závislosti od povahy účastníka konania nie je porušením zásady

rovnosti účastníkov konania.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (,

). Všeobecné súdy v súlade s princípom rovnosti účastníkov musia prejednať

návrh obchodnej spoločnosti ako účastníka podľa a poskytnúť jej možnosť

preukázať svoje tvrdenia o dôvodoch na oslobodenie od súdnych poplatkov. Názor, podľa

ktorého obchodné spoločnosti nemôžu byť oslobodené od súdnych poplatkov, nevyplýva

z ustanovení a bolo by ho potrebné považovať za neústavný

a zjavne arbitrárny (m. m. ).

V kontexte konania podľa uplatnenie zásady rovnosti účastníkov

okrem iných znamená, že každý účastník, bez ohľadu na to, či právnická osoba, alebo

fyzická osoba, má právo požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov, súd je povinný

účastníkovi poskytnúť primeranú možnosť na preukázanie svojich tvrdení a návrh účastníka

podľa prejednať a o ňom rozhodnúť. Navrhovateľ v konaní podľa

ods. 1 , či už právnická osoba, alebo fyzická osoba, bude ale zodpovedný za unesenie

dôkazného bremena, teda okrem iného za to, či dostatočne preukáže, že jeho pomery

odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Povaha účastníka konania bude spravidla

ovplyvňovať druh dôkazných prostriedkov, ktorými účastník preukáže svoje pomery.

Z vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov možno

účastníkovi konania priznať, ak sú súčasne splnené obidve podmienky (odôvodňujú to

pomery účastníka konania a nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo

bránenie práva). Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, to znamená, že stačí

nesplnenie jednej z nich a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nie je možné ani

čiastočne vyhovieť. Okresný súd, riadiac sa dôsledne a zistiac, že pomery

sťažovateľa neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, už neskúmal (bolo

by to bez právneho významu), či v danom prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme

bezúspešné uplatňovania alebo bránenie práva, pretože postačuje nesplnenie len jednej

z podmienok a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nemožno vyhovieť.

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci (v ktorej išlo o žiadosť

o oslobodenie od platenia preddavku na trovy znaleckého dokazovania) dospel k záveru, že

všeobecné súdy postupovali pri rozhodnutí ústavne konformným spôsobom, sťažovateľkou

napadnuté rozhodnutie krajského súdu (aj okresného súdu) v žiadnom prípade nemožno

považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, ale za také, ktoré zodpovedá obsahu

základného práva na súdnu ochranu zakotveného v a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva podľa

K námietke porušenia základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1

napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú

judikatúru uvádza, že o prípadnom porušení sťažovateľkou označeného hmotného práva by

bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v alebo v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením

(podobne , ). Medzi obsahom základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje relevantná súvislosť,

preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť a aj odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013