Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 748/2013
PDF · 300.91 KB
No categories available
IV. ÚS 748/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D. spoločnosť s ručením
obmedzeným..., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., K., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 358/2012-371 z 28. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. spoločnosť s ručením obmedzeným... o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013
faxom a 3. októbra 2013 v origináli doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D. spoločnosť
s ručením obmedzeným... (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo
„odporca v 2. rade“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 358/2012-371 z 28. júna
2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 230/2007
o zaplatenie sumy 3 731,25 € s príslušenstvom vystupuje sťažovateľka v procesnom
postavení odporcu v II. rade. Okresný súd uznesením sp. zn. 24 Cb 230/2007 z 15. júna
2011 uložil sťažovateľke povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania
v sume 500 € vzhľadom na to, že toto znalecké dokazovanie bolo ňou navrhnuté.
Sťažovateľka následne požiadala okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov, čo
odôvodnila tým, že sú u nej pomery odôvodňujúce oslobodenie, a zároveň nejde z jej strany
o svojvoľné a zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Okresný súd uznesením sp. zn.
23 Cb 230/2007 z 30. augusta 2011 sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov. Potom, ako bolo na základe odvolania sťažovateľky toto uznesenie okresného
súdu krajským súdom zrušené a vrátené na nové konanie, okresný súd po preskúmaní
sťažovateľkou predloženého „Tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý
navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov“, daňového priznania
k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2011, súvahy a výkazu ziskov a strát, ako aj výpisu
z bankového účtu rozhodol uznesením sp. zn. 24 Cb 230/2007 z 9. augusta 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) tak, že sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov, pričom uviedol, že „má za to, že v danom prípade je potrebné prihliadať na
osobitné postavenie účastníka konania ako právnickej osoby, t. j. podnikateľa v zmysle
Obchodného zákonníka. Podnikanie treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ
podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosti, že
podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má
pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti
sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od
súdnych poplatkov. Podnikateľské riziko nie je možné prenášať na štát.
Súd v tejto súvislosti podotýka, že ak ide o okolnosti, ktoré sú dané takmer
vo všetkých konaniach, v ktorých vystupujú ako účastníci konania podnikatelia vykazujúci
stratu namiesto zisku, ako jedného zo základných pojmových znakov podnikania a pokiaľ by
zákonodarca okolnostiam takejto povahy pripisoval význam z hľadiska oslobodenia
od platenia súdneho poplatku, vyjadril by to legislatívne zaradením týchto konaní, či
účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie od súdneho
poplatku v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov. Avšak ako je zrejmé z obsahu právnych noriem ustanovených v § 4 ods. 1,
2, zákonodarca týmto okolnostiam nepripisuje naznačený význam. Pomery, ktoré by
odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatok, pokiaľ by sa jednalo o navrhovateľa ako
právnickú osobu, by musela byť skutočnosť, že právnická osoba sa dostala do ťaživej
finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jej podnikaním, napr.
z dôvodu vyššej moci. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia a vyššie uvedených
zásad tunajší súd dospel k záveru, že žalovaný v II. rade nesplnil zákonné podmienky pre
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.“.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením, pričom v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie uznesenia
okresného súdu, ktoré považoval za vecne správne a v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a na zdôraznenie jeho vecnej správnosti v podstatnom
uviedol, že „v danom prípade odporcovi vznikla poplatková povinnosť v súvislosti
so zložením preddavku na trovy znaleckého dokazovania a to vo výške 500,- Eur vzhľadom
na to, že súd prvého stupňa nariadil v konaní znalecké dokazovanie navrhnuté výlučne
odporcom v 2. rade. U odporcu v 2. rade sa nejedná ani o vecné, resp. osobné oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov, ktoré by mu vyplývalo zo zák. č. 71/92 Zb. o súdnych
poplatkoch. Jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník konania, sú
poplatky. Predpokladom pre oslobodenie sú pomery účastníka a skutočnosť, že sa nejedná
o svojvoľné, resp. zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ust. § 138 O. s. p.
upravuje možnosť vo výnimočných situáciách, v ktorých sa nachádzajú účastníci konania,
žiadatelia (bez ohľadu na to, či sa jedná o fyzické alebo právnické osoby) o oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov, priznať takémuto účastníkovi, u ktorého sú splnené
predpoklady ustanovené v § 138 O. s. p. takéto oslobodenie. Rozhodnutie súdu, ktorým sa
účastníkovi povoľuje oslobodenie od súdnych poplatkov, musí však vychádzať z uvážených
potrieb žiadateľa vzhľadom k majetkovým pomerom ako i z povahy uplatňovaného nároku
a výšky súdneho poplatku v prejednávanej veci.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvého
stupňa všetky tieto predpoklady riadne zvážil, tieto vyhodnotil a dospel k správnemu
právnemu záveru, keď odporcovi v 2. rade nepriznal oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov. Je potrebné uviesť, že v danom prípade sa jedná o posúdenie žiadosti odporcu
v 2. rade o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov práve v súvislosti s vykonávaním
znaleckého dokazovania a z určeného preddavku na trovy tohto dôkazu, ktorý bol navrhnutý
odporcom v 2. rade počas prebiehajúceho súdneho konania a teda v jeho záujme. V prípade
úspechu odporcu v 2. rade bude o tomto určenom preddavku na trovy znaleckého
dokazovania rozhodnuté v súvislosti s náhradou jeho trov, teda v prípade; úspechu v konaní
mu tieto budú nahradené.
Súčasne je potrebné tiež uviesť, že odporca v 2. rade stále vykonáva svoju
podnikateľskú činnosť, ktorej predpokladom je nadobúdanie zisku a tým i dostatočné
množstvo prostriedkov na úhradu preddavku na trovy znaleckého dokazovania, ktoré
v danom prípade predstavujú 500,- Eur.
K námietke odporcu v 2. rade, že súd prvého stupňa diskriminoval svojím právnym
názorom právnickú osobu účastníka konania (podnikateľa), že v prípade posudzovania
možnosti priznať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v prípade účastníka konania
podnikateľa by nebolo nutné skúmať jeho majetkové pomery a možnosti a v zásade pri
tomto type účastníka konania by nedochádzalo k oslobodeniu od platenia súdnych
poplatkov, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa, ako vyplýva z napadnutého
uznesenia, skúmal majetkové pomery tohto účastníka konania a ako ďalším dôvodom pre
nepriznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov je poukázanie i na osobitosť
žiadateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov odporcu v 2. rade ako podnikateľa.
Táto osobitosť spočíva tiež vtom, že pokiaľ účastníkom konania je podnikateľ, tak činnosť
podnikateľa je zameraná za účelom dosahovania zisku a taktiež povinnosťou podnikateľa je
nielen vykonávať svoju činnosť tak, aby dosahoval zisk, ale takisto aby sa starostlivo
a dôsledne zaoberal aj uspokojovaním jemu prislúchajúcim pohľadávkam voči iným
dlžníkom. Je síce pravdou, že v prípade vlastníctva pohľadávky sa jedná len o očakávaný
príjem, avšak povinnosťou odporcu v 2. rade okrem iného je vyvíjať snahu o úhradu
pohľadávok, ktoré vlastní a to celým radom zákonných prostriedkov, ktoré mu umožňujú
včasné a riadne splnenie pohľadávok, ktoré sú v jeho vlastníctve, čím dôjde i k
zabezpečeniu dostatočných prostriedkov na úhradu trov dôkazu v tomto konaní.
Na záver je potrebné tiež uviesť, že pokiaľ u účastníka konania nie sú splnené
predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a takémuto účastníkovi je
uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu, v danom prípade znaleckého
dokazovania, takýto postup neodoprie účastníkovi konania konať pred súdom, nakoľko
neuhradenie takto uloženej povinnosti nemá za následok zastavenie konania, ale je
predmetom výkonu rozhodnutia a následne súčasťou záverečného zúčtovania trov
konania.“.
Berúc do úvahy všetky okolnosti, ktoré sú potrebné na splnenie predpokladov
na oslobodenie od súdnych poplatkov, krajský súd tak ako pre ním i okresný súd dospeli
k záveru, že u sťažovateľky tieto podmienky splnené nie sú, a preto uznesenie okresného
súdu, ktoré bolo napadnuté odvolaním sťažovateľky podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, ako vecne
správne potvrdil.
Sťažovateľka je toho názoru, že výklad § 138 ods. 1 OSP, ktorý prezentoval krajský
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, nie je výkladom ústavne konformným. Ďalej
uvádza, že krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie poukazom na tieto skutočnosti:
„- jedná sa o žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov práve v súvislosti
s vykonávaním znaleckého dokazovania a z určeného preddavku na trovy tohto dôkazu,
ktorý bol navrhnutý sťažovateľom počas prebiehajúceho konania a teda v jeho záujme
- sťažovateľ vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorej predpokladom je nadobúdanie
zisku, a tým i dostatočné množstvo prostriedkov na úhradu preddavku
- osobitosť sťažovateľa spočíva v tom, že pokiaľ je účastníkom konania podnikateľ,
tak činnosť podnikateľa je zameraná za účelom dosahovania zisku a taktiež povinnosťou
podnikateľa je vykonávať svoju činnosť tak, aby dosahoval zisk, ale takisto aby sa
starostlivo a dôsledne zaoberal aj uspokojovaním jemu prislúchajúcim pohľadávkam voči
iným dlžníkom
- je povinnosťou sťažovateľa vyvíjať snahu o úhradu pohľadávok, ktoré vlastní, a to
celým radom zákonných prostriedkov, ktoré mu umožňujú včasné a riadne splnenie
pohľadávok, ktoré sú v jeho vlastníctve, čím dôjde i k zabezpečeniu dostatočných
prostriedkov na úhradu trov dôkazu v konaní.“
Sťažovateľka tvrdí, že žiadna zo skutočností, ktorými krajský súd odôvodnil
napadnuté uznesenie, nie je skutočnosťou, ktorú má súd skúmať pri posudzovaní
splnenia/nesplnenia podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1
OSP. Skutočnosťami rozhodujúcimi o priznaní/nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 OSP sú podľa názoru sťažovateľky výlučne pomery
účastníka konania a svojvoľnosť alebo zrejmá bezúspešnosť bránenia práva.
Z dôvodu, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktoré bolo podľa
názoru sťažovateľky vzhľadom na jeho nedostatky nepreskúmateľné, sťažovateľka
vyjadruje názor, že krajský súd sa stotožnil s nepreskúmateľným rozhodnutím.
Sťažovateľka sa v dôsledku konania a rozhodnutia krajského súdu nemôže dozvedieť, ako
boli zo strany súdu vyhodnotené jej pomery a či v jej prípade ide o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešne bránenie práva.
Podľa názoru sťažovateľky § 138 ods. 1 OSP neustanovuje ako kritérium
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, či ide o trovy dôkazu alebo trovy konania,
kto z účastníkov navrhol vykonanie dôkazu alebo v koho prospech. Uvedené ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku tiež nerozlišuje, či je účastníkom konania podnikateľ alebo
nepodnikateľ. Rovnako irelevantná a zbytočná je podľa sťažovateľky aj zmienka o jej
povinnosti starostlivo a dôsledne sa zaoberať uspokojovaním pohľadávok voči iným
dlžníkom, pretože nepochybne ide o nedobytné pohľadávky, ktoré nie je možné predať na
sekundárnom trhu a vymáhanie ktorých by len prehĺbilo jej záväzky. Z uvedených dôvodov,
známych aj krajskému súdu, je poukazovanie na majetok sťažovateľky pozostávajúci
z týchto pohľadávok bezvýznamné. Pohľadávky sťažovateľky nemôžu predstavovať
hodnotu, ktorou by mohla zaplatiť súdny poplatok, pretože sú nespeňažiteľné.
Vzhľadom na uvedené sa krajský súd podľa názoru sťažovateľky dopustil
„interpretačného excesu, vydal rozhodnutie svojvoľné a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho
vznikol sťažovateľovi záväzok zaplatiť preddavok na trovy dôkazu vo výške 500,- €, čím
porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a základného práva
zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy“. Z tohto dôvodu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
v náleze vyslovil porušenie jej v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, aby toto uznesenie zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu.
1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na
prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). O zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním
alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov samo osebe nemôže byť
predmetom ústavnej ochrany, i keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov
konania, pretože samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom
na podstatu konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv
a slobôd sťažovateľa (podobne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku
ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
(II. ÚS 142/04, III. ÚS 559/2011).
Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (Občianskym súdnym poriadkom)
ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne
do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti
súdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou judikatúry
všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných
ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať.
Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým
pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.
Z § 138 ods. 1 OSP vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov
súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku súdneho poplatku
i na povahu uplatňovaného nároku. Na posúdenie dôvodnosti žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne
uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré sú
podnikateľmi, súd berie zreteľ aj na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru
majetku, platobnú schopnosť a pod. Nepriaznivá hospodárska situácia podnikateľa ako
dôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/41/2010
z 26. októbra 2010).
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým
nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, a teda v jej konkrétnom prípade
od platenia preddavku na trovy znaleckého dokazovania. Okresný súd uviedol, za akých
podmienok možno priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138
ods. 1 OSP), s poukazom na charakter účastníka konania (§ 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka). Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného
súdu a konštatoval jeho správnosť, pričom zdôraznil, že v danom prípade okresný súd
skúmal majetkové pomery sťažovateľky a ako ďalší dôvod na nepriznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov poukázal aj na to, že žiadateľkou o oslobodenie je právnická osoba
založená na účel podnikania.
Je zrejmé, že sťažovateľka sa sťažnosťou domáha preskúmania napadnutého
uznesenia všeobecného súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme
všeobecného súdnictva. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu
(ale aj uznesenie okresného súdu) za také, ktorým došlo k „interpretačnému excesu“,
a preto je „svojvoľné a nepreskúmateľné“.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov vysloveným
v uznesení okresného súdu, ako aj v napadnutom uznesení krajského súdu, a tvrdí, že tak
ako okresný súd, aj krajský súd odôvodnili svoje rozhodnutia poukazom na skutočnosti,
ktoré nie sú v zmysle § 138 ods. 1 OSP podstatné na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov, ktorými sú pomery účastníka a svojvoľné alebo zrejme bezúspešné bránenie
práva.
Ústavný súd k tomu uvádza, že okresný súd zisťoval majetkové pomery sťažovateľky
z „Tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov“, z daňového priznania k dani z príjmov
právnickej osoby za rok 2011, súvahy a výkazu ziskov a strát, ako aj z výpisu z bankového
účtu. Okresný súd preskúmaním majetkových pomerov sťažovateľky, s prihliadnutím
aj na to, že sťažovateľka je právnická osoba založená na účel podnikania (lebo nie všetky
môžu byť založené na tento účel, pozn.), vyhodnotil, že tieto neodôvodňujú oslobodenie od
súdnych poplatkov a jej žiadosti nevyhovel. Nemožno sa preto stotožniť s názorom
sťažovateľky, že okresný súd nevyhodnotil jej majetkové pomery na základe ňou
predložených podkladov.
Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľky (právnickej osoby) nemôže byť
sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľku ako právnickú osobu nemožno podrobiť
rovnakým kritériám ako sociálne slabú fyzickú osobu. Zákon (Občiansky súdny poriadok)
bližšie nevysvetľuje pojem pomery účastníka, bez pochyby však musí ísť o pomery
majetkové (a ak je žiadateľom fyzická osoba aj rodinné a zdravotné), majúce základ
v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že
žiadateľ celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť. Pomery sťažovateľky by
odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov vtedy, ak by sa dostala do ťaživej
finančnej situácie z dôvodu vyššej moci (tak ako to uvádza aj v odôvodnení uznesenia
okresného súdu), napr. vzhľadom na nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemajú pôvod
v podnikaní. Nepriaznivá hospodárska situácia sťažovateľky ako žalovanej je dôsledkom
skutočností, ktoré majú pôvod v podnikaní a s podnikaním nevyhnutne súvisia. Ak by
nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok podnikania bola dôvodom na oslobodenie od
súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním,
na štát, tak ako sa tiež uvádza v odôvodnení uznesenia okresného súdu. Nemožno prenášať
dôsledky podnikateľského rizika formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát; takto by
totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči úspešným podnikateľom.
U právnických osôb a u fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, je možné pri
rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov podľa názoru ústavného súdu vziať
do úvahy tiež povahu ich podnikateľskej alebo inej činnosti, stav a štruktúru majetku,
platobnú (ne)schopnosť; je však tiež nutné prihliadať na to, či sa špekulatívne nezbavili
majetku či iných výhod, aby sa poplatkovej povinnosti vyhli. Všeobecný súd teda skúma
nielen faktické pomery žiadateľa v dobe podania žiadosti o oslobodenie, ale musí zvažovať,
či zo strany žiadateľa nejde o obchádzanie zákona na účel získania neoprávnenej výhody
(oslobodenie od súdnych poplatkov). Celkové zhodnotenie všetkých okolností, ktoré
vypovedajú o pomeroch účastníka, sa potom musia premietnuť do záveru, či účastník je
s ohľadom na svoje pomery schopný zaplatiť súdne poplatky a niesť ďalšie výdavky
spojené s konaním. Ak mu to jeho pomery nedovoľujú, všeobecný súd je povinný priznať
tomu zodpovedajúce oslobodenie od súdnych poplatkov (v plnom rozsahu alebo sčasti).
Účastník je pritom povinný preukázať vierohodným spôsobom svoje pomery, ktoré sú
rozhodné na posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti.
Samotná skutočnosť, že účastník konania svoje súčasné pomery (s ohľadom
na deklarovanú absenciu príjmov) subjektívne vníma ako pomery (krajne) ťaživé, ešte
nepredstavuje dôvod, pre ktorý by už boli splnené podmienky v zmysle § 138 ods. 1 OSP.
Súd v takomto prípade musí skúmať celkové pomery účastníka, prihliadať na charakter
sporu a výšku poplatku, ktorý má byť zaplatený, a to s ohľadom na posúdenie, či splnenie
poplatkovej povinnosti je v reálnych možnostiach účastníka či nie.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že § 138 ods. 1 OSP používa pojem
„účastník“, pričom nerozlišuje, či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu. To, či
v konaní je účastníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, prináša so sebou ale určité
prirodzené dôsledky, ktoré vedú k odlišnému prístupu zo strany všeobecných súdov. Táto
prirodzená diferenciácia v závislosti od povahy účastníka konania nie je porušením zásady
rovnosti účastníkov konania.
Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva
v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných
podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje
procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý
z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02,
IV. ÚS 126/09). Všeobecné súdy v súlade s princípom rovnosti účastníkov musia prejednať
návrh obchodnej spoločnosti ako účastníka podľa § 138 OSP a poskytnúť jej možnosť
preukázať svoje tvrdenia o dôvodoch na oslobodenie od súdnych poplatkov. Názor, podľa
ktorého obchodné spoločnosti nemôžu byť oslobodené od súdnych poplatkov, nevyplýva
z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a bolo by ho potrebné považovať za neústavný
a zjavne arbitrárny (m. m. IV. ÚS 130/2011).
V kontexte konania podľa § 138 ods. 1 OSP uplatnenie zásady rovnosti účastníkov
okrem iných znamená, že každý účastník, bez ohľadu na to, či právnická osoba, alebo
fyzická osoba, má právo požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov, súd je povinný
účastníkovi poskytnúť primeranú možnosť na preukázanie svojich tvrdení a návrh účastníka
podľa § 138 ods. 1 OSP prejednať a o ňom rozhodnúť. Navrhovateľ v konaní podľa § 138
ods. 1 OSP, či už právnická osoba, alebo fyzická osoba, bude ale zodpovedný za unesenie
dôkazného bremena, teda okrem iného za to, či dostatočne preukáže, že jeho pomery
odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Povaha účastníka konania bude spravidla
ovplyvňovať druh dôkazných prostriedkov, ktorými účastník preukáže svoje pomery.
Z § 138 ods. 1 OSP vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov možno
účastníkovi konania priznať, ak sú súčasne splnené obidve podmienky (odôvodňujú to
pomery účastníka konania a nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo
bránenie práva). Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, to znamená, že stačí
nesplnenie jednej z nich a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nie je možné ani
čiastočne vyhovieť. Okresný súd, riadiac sa dôsledne § 138 ods. 1 OSP a zistiac, že pomery
sťažovateľa neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, už neskúmal (bolo
by to bez právneho významu), či v danom prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešné uplatňovania alebo bránenie práva, pretože postačuje nesplnenie len jednej
z podmienok a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nemožno vyhovieť.
Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci (v ktorej išlo o žiadosť
o oslobodenie od platenia preddavku na trovy znaleckého dokazovania) dospel k záveru, že
všeobecné súdy postupovali pri rozhodnutí ústavne konformným spôsobom, sťažovateľkou
napadnuté rozhodnutie krajského súdu (aj okresného súdu) v žiadnom prípade nemožno
považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, ale za také, ktoré zodpovedá obsahu
základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
K námietke porušenia základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú
judikatúru uvádza, že o prípadnom porušení sťažovateľkou označeného hmotného práva by
bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením
(podobne I. ÚS 194/2010, I ÚS 325/09). Medzi obsahom základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje relevantná súvislosť,
preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť a aj odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013