Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 130/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o. „v konkurze“, K., ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48

ods. 2 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami zo 6. marca 2009 a z 3. júna 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10. decembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. apríla

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o. „v konkurze“, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o. „v konkurze“, K. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorú doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 24. mája 2010 a 7.

júla 2010. Predmetnou sťažnosťou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl.

46 ods. 1, a 3 a (ďalej len „“)

a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami zo 6. marca 2009 a z 3. júna 2010,

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10.

decembra 2009 a postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 22. apríla 2010.

Sťažovateľka sa žalobou podanou na krajskom súde domáhala preskúmania

zákonnosti postupu a rozhodnutí Colného riaditeľstva Slovenskej republiky a Colného

úradu K. Žiadosťou z 26. októbra 2007 požiadala krajský súd o ustanovenie zástupcu z

radov advokátov. Krajský súd uznesením č. k. -90 zo 6. marca 2009 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu o neustanovení zástupcu“) rozhodol tak, že sťažovateľkinej

žiadosti nevyhovel. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd potvrdil uznesenie

krajského súdu svojím uznesením sp. zn. z 10. decembra 2009 (ďalej aj

„uznesenie odvolacieho súdu“). Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka

dovolanie zo 6. januára 2010, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 22. apríla 2010, ktorým dovolacie konanie z dôvodu nedostatku právomoci

zastavil (ďalej aj „uznesenie dovolacieho súdu“).

Krajský súd výzvou z 29. decembra 2009 vyzval sťažovateľku, aby predložila

splnomocnenie udelené advokátovi na jej zastupovanie v konaní, a to v lehote 10 dní od

doručenia výzvy s upozornením, že po márnom uplynutí lehoty súd konanie zastaví.

Z dôvodu, že sťažovateľka v uvedenej lehote nepredložila splnomocnenie udelené

advokátovi, krajský súd uznesením č. k. -127 z 3. júna 2010 konanie zastavil

z dôvodu, že sťažovateľka nebola zastúpená podľa

(ďalej aj “), (ďalej aj „uznesenie krajského súdu o zastavení konania“).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na ustanovenia

o základnom imaní a podáva vlastný právny výklad o „ručení spoločnosti za svoje záväzky

celým svojím majetkom“ s tým, že zaplatenie súdneho poplatku zo základného imania by

viedlo k jeho zníženiu pod zákonom ustanovenú minimálnu hodnotu. Uvádza, že ústavný

súd v dvoch prípadoch vyhovel jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu s tým, že

ústavný súd skúmal jej skutočné majetkové pomery. „Preto aj z tohto pohľadu, ak oba súdy

majetnosť žalobkyne vyvodzujú len z tohto jediného faktu (zápis základného imania v OR),

bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania, je ich rozhodnutie zaťažené porušením

ústavných princípov rovnosti účastníkov konania a spravodlivého prejednania veci, nakoľko

samotný fakt zapísaného základného imania nemôže byť považovaný za dôkaz existencie

majetku pre potreby platenia súdnych poplatkov a nákladov na právne zastúpenie

advokátom. ...

Dokonca, keby aj žiadateľka k žiadosti nepriložila vôbec žiadne dôkazy, súd má

nesporne povinnosť zistiť skutočné majetkové pomery žiadateľky a postupovať pri

rozhodovaní o tejto otázke prípadne aj podľa ust. . V tomto prípade však súd

doplnenie dôkazov nepožadoval a napriek tomu svoje negatívne rozhodnutie odôvodnil

nepreukázaním majetkových pomerov žalobkyňou takých, ktoré by súdu umožňovali žiadosti

vyhovieť. K tomuto negatívnemu rozhodnutiu súd nesporne dospel porušením ústavného

práva žalobkyne na spravodlivé prejednanie jej veci...

Oba súdy taktiež vyslovili, že výška súdneho poplatku nie je natoľko vysoká (66 €),

aby ju Sťažovateľka nemohla zaplatiť...

Sťažovateľka už prvostupňovému súdu listinné preukázala, že majetok má, avšak

nemôže s ním nakladať. Predložila súdu rozsudok Krajského súdu Košice, č. k. ,

z ktorého nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že o všetok svoj majetok v hodnote cca 830

000,- € bola nezákonne pripravená práve Krajským súdom Košice...

Sťažovateľka súdu rovnako preukázala, že technologický majetok v hodnote cca

10 mil. € jej zaistil Colný úrad K., takže ani s týmto majetkom nemôže nakladať.

Z rozsudku NS SR č. k. , priloženého k žiadosti o pridelenie právneho

zástupcu vyplýva, že Sťažovateľka za porušenie colných predpisov nenesie zodpovednosť

a colný orgán mal správne konanie voči nej zastaviť v plnom rozsahu. ...

Aj prvostupňový aj odvolací súd zaujali stanovisko, že sa nejedná o tak vysoký

poplatok, aby ho Sťažovateľka nemohla zaplatiť. Ničím však nezdôvodnili, v čom vidia

skutočnosť, že poplatok nie je až tak vysoký a akými úvahami sa riadili pri rozhodovaní

o tejto otázke. ...

Dodávam, že 1000,- Sk poplatok zaplatený a súdom vrátený, na ktorý súd poukazuje,

nebol zaplatený z majetku Sťažovateľky, ale za Sťažovateľku ho zaplatil jej konateľ

zo svojich osobných zdrojov, keď si to mohol dovoliť. Naopak, z daňových priznaní

nesporne vyplýva, že od 5. 10. 2000 mala Sťažovateľka nulový príjem a s vôbec žiadnou

ďalšou časťou svojho majetku nemohla nakladať.“

Pokiaľ ide o argument, že sťažovateľka je podnikateľka a podnikateľské riziko

nemožno prenášať na štát, sťažovateľka uvádza, že argumentáciu «prevzala... z JUDr.

Edmund Horváth – seminár „Súdne poplatky a trovy konania“, organizovaný Justičnou

akadémiou, B. Bystrica, 4. marca 2009, s ktorou sa stotožňuje...». Predmetný dokument

obsahuje analýzu relevantných článkov , , rozhodnutí

ústavného súdu, najvyššieho súdu, Ústavného súdu Českej republiky a judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sťažovateľka poukazuje na to, že skúmanie toho, či u účastníka sú predpoklady, aby

bol oslobodený od súdnych poplatkov, je potrebné vykonať len v rozsahu podľa § 138

ods. 1 , pričom uvedené ustanovenie nerozlišuje, či účastník je fyzická osoba alebo

právnická osoba. „Sťažovateľka preto namieta, že odvolací súd pri rozhodovaní o jej

odvolaní voči neodpusteniu súdnych poplatkov a nepridelení právneho zástupcu

v odvolacom konaní rozhodol prostredníctvom svojvoľného výkladu ust. (1) ,

nerešpektovaním jeho znenia, porušiac ústavný princíp rovnosti účastníkov v konaní.“

V doplnení sťažnosti z 24. mája 2010 sťažovateľka uvádza, že uznesením

dovolacieho súdu najvyšší súd „porušil právo Sťažovateľky na spravodlivé prejednanie jej

veci nestranným a nezávislým súdom, porušil jej právo na prístup k súdu a uprel jej právo

na spravodlivosť.

V rozhodnutí dovolacieho súdu vidí Sťažovateľka protirečenie, ktoré ostalo

nevysvetlené. ... ako mohol v takomto prípade vo veci ustanovenia právneho zástupcu konať

odvolací súd a... súd prvostupňový, ak bolo toto konanie konaním vo veci v správnom

súdnictve a ak spoločnosť nebola zastúpená právnym zástupcom... a v konaní existovala

neodstránená prekážka nezaplateného súdneho poplatku.“.

V doplnení sťažnosti z 2. júla 2010 sťažovateľka v súvislosti s uznesením krajského

súdu o zastavení konania uvádza, že „zastavením konania... na podklade uvedeného

procesného postupu a rozhodnutí súdov, došlo k porušeniu jej základného práva na

spravodlivé prejednanie jej veci, na prístup k súdu a vo svojej podstate znamená odopretie

spravodlivosti súdom“.

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol, „... že došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé prejednanie jej

veci, na prístup k súdu a vo svojej podstate znamená odopretie spravodlivosti súdom...“,

a v nadväznosti na to, aby „… zrušil uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 10. 12. 2009

č. k. , zrušil uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 6. 3. 2009, č. k.

a aby vec vrátil príslušnému súdu na nové rozhodnutie.

… priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500,- €, ako aj náhradu trov konania

a právneho zastúpenia.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu zo 6. marca 2009 o neustanovení zástupcu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. , ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základných práv a práv postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

č. k. -90 zo 6. marca 2009 o neustanovení zástupcu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd

z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti označenému postupu a napadnutému

uzneseniu krajského súdu o neustanovení zástupcu, odmietol aj z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa prvej vety .

2. K namietanému postupu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a k jeho uzneseniu z 10. decembra 2009

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , základného práva podľa

, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa ,

porušenie rovnosti účastníkov v konaní podľa , porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a porušenie rovnosti účastníkov v konaní podľa

čl. 37 ods. 2 listiny postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 10. decembra 2009.

Najvyšší súd ako odvolací súd skúmal vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu,

ktorým tento nevyhovel žiadosti sťažovateľky o ustanovenie zástupcu z radov advokátov,

pričom uviedol:

„Obchodný register vedie okresný súd v sídle krajského súdu, v danom prípade je

registrovým súdom Okresný súd Košice I, preto nebolo nutné dokazovať túto skutočnosť ako

známu súdu z jeho činnosti. Navyše obchodný register je verejne prístupný, každý má právo

do neho nahliadať a vedie sa aj v elektronickej forme.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu.

Odvolací súd ešte uvádza že navrhovateľ ako právnická osoba vznikol za účelom

podnikania. Riziko neúspechu, ktoré z podnikateľskej činnosti plynie, nemôže znášať štát.

Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské riziko každého podnikateľa prechádzalo

na štát, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu, čo je neprípustné, pretože

každý podnikateľ podniká na vlastnú zodpovednosť ( ).“

Krajský súd pritom v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia zo 6. marca

2009 uviedol:

„V danom prípade súd... dospel k záveru, že nie sú splnené... predpoklady (podľa

, pozn.), pretože pomery žalobcu neodôvodňujú jeho oslobodenie od

súdnych poplatkov. Z výpisu z obchodného registra zo dňa 6. 3. 2009 súd zistil, že žalobca

je zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným so základným majetkom 2.000,- Sk

(správne má byť 200.000,- Sk) a na jej majetok do dnešného dňa nebol vyhlásený konkurz.

Súd je preto toho názoru, že samotné daňové priznanie podávané žalobcom ešte

nepreukazuje, že žalobca nemá iný majetok v inej forme ako to vyplýva z vyššie označeného

výpisu z obchodného registra žalobcu. Žalobca súdu nepreukázal, že sa dostal do takej

situácie, že by nemohol zaplatiť súdny poplatok 2.000,- Sk, ak v predmetnom konaní zaplatil

súdny poplatok 1.000,- Sk za vydanie predbežného opatrenia, ktoré mu súd vrátil. Súdny

poplatok 66,- eur... nie je tak vysokým poplatkom, že by žalobca tento poplatok nebol

schopný zaplatiť, a preto... žalobca nespĺňa predpoklady pre ustanovenie zástupcu z radov

advokátov, keďže nie sú u neho splnené predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych

poplatkov.“

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho

súdu ako odvolacieho súdu, pričom argumentuje najmä tým, že § 30 ods. 1, resp. § 138

ods. 1 účastníkov konania nerozlišuje na fyzické osoby a na právnické osoby.

Podľa účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom

oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na

jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu

podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd

účastníka poučí.

Podľa na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Konanie podľa sa začína na návrh účastníka, ktorý musí preukázať,

že spĺňa predpoklady na ustanovenie zástupcu, okrem iných teda aj to, že jeho pomery

odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľ v konaní podľa § 30 ods. 1

je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení ( a

) a je povinný k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (

). Tento účastník je zodpovedný za výsledok konania, ktorý je závislý od skutkových

zistení a ním navrhnutých a súdom vykonaných dôkazov. Ak dostatočne nepreukáže svoje

tvrdenia tom, že spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov (neunesie

dôkazné bremeno), súd jeho návrh na ustanovenie zástupcu zamietne (resp. tomuto návrhu

nevyhovie).

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že návrhu sťažovateľky na

ustanovenie zástupcu nevyhovel z dôvodu, že „nepreukázal[a], že sa dostal[a] do takej

situácie, že by [nemohla] zaplatiť súdny poplatok“, a tiež uviedol, že „samotné daňové

priznanie ešte nepreukazuje, že žalobca nemá iný majetok v inej forme“. Krajský súd takto

dospel k záveru, že sťažovateľka dostatočne nepreukázala, že spĺňa predpoklady na

oslobodenie od súdnych poplatkov.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní ďalej vychádzal z údajov na výpise

z obchodného registra sťažovateľky, predovšetkým z údaja o základnom imaní 200 000 Sk

(ktorý krajský súd označuje ako „základný majetok“), a zo zistenia, že v čase rozhodovania

krajského súdu nebol na sťažovateľku vyhlásený konkurz. Najvyšší súd sa s týmito

dôvodmi stotožnil, pričom doplnil ďalšie dôvody, prihliadnuc na to, že „navrhovateľ ako

právnická osoba vznikol za účelom podnikania. Riziko neúspechu, ktoré z podnikateľskej

činnosti plynie, nemôže znášať štát. Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské

riziko... prechádzalo na štát,... každý podnikateľ podniká na vlastnú zodpovednosť...“.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že používa pojem

„účastník“, pričom nerozlišuje, či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu. To, či

v konaní je účastníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, prináša so sebou ale určité

prirodzené dôsledky, ktoré vedú k odlišnému prístupu zo strany všeobecných súdov (napr.

pri skúmaní procesnej spôsobilosti sa u fyzickej osoby vychádza zo spôsobilosti na právne

úkony, pri právnickej osobe z ustanovení zákona, ktoré určujú, kto je oprávnený konať za

právnickú osobu, teda kto je jej štatutárnym orgánom). Táto prirodzená diferenciácia

v závislosti od povahy účastníka konania nie je porušením zásady rovnosti účastníkov

konania.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na

uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom,

že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (,

).

V kontexte konania podľa uplatnenie zásady rovnosti účastníkov

okrem iných znamená, že každý účastník, bez ohľadu na to, či právnická osoba alebo

fyzická osoba, má právo požiadať o ustanovenie zástupcu, súd je povinný účastníkovi

poskytnúť primeranú možnosť na preukázanie svojich tvrdení a žiadosť účastníka podľa

prejednať a o nej rozhodnúť. Navrhovateľ v konaní podľa ,

či už právnická osoba alebo fyzická osoba, bude ale zodpovedný za unesenie dôkazného

bremena, teda okrem iných za to, či dostatočne preukáže, že jeho pomery odôvodňujú

oslobodenie od súdnych poplatkov. Povaha účastníka konania bude spravidla ovplyvňovať

druh dôkazných prostriedkov, ktorými účastník preukáže svoje pomery.

V prípade právnických osôb založených na účely podnikania, osobitne kapitálových

obchodných spoločností, je dôvodné vychádzať z predpokladu, že takýto účastník má

obchodný majetok v rozsahu základného imania, ktorého výška a rozsah splatenia je

uverejnená v obchodnom registri. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na zásadu tvorby

a zachovania základného imania, ktorá sa týka aj spoločnosti s ručením obmedzeným a je

vyjadrená napr. v ustanoveniach o povinnosti splatiť vklady

v určitom rozsahu už pred vznikom spoločnosti, napr. § 59 ods. 2, § 111 ods. 1, ods. 2

, o povinnosti určiť hodnotu nepeňažného vkladu znaleckým

posudkom , o povinnosti spoločníkov splatiť vklady

v určitej lehote , o možnosti zvýšiť základné imanie

peňažnými vkladmi až po úplnom splatení doterajších peňažných vkladov podľa § 142

, o povinnostiach voči veriteľom spoločnosti pri znížení základného

imania podľa a pod. Predpoklad o existencii

obchodného majetku v rozsahu základného imania však nemôže byť uplatňovaný

spôsobom, ktorý by efektívne zabraňoval obchodným spoločnostiam právo na prístup

k súdu len z dôvodu nedostatku majetku (m. m. ). Všeobecné súdy v súlade

s princípom rovnosti účastníkov musia prejednať návrh obchodnej spoločnosti ako

účastníka podľa a poskytnúť jej možnosť preukázať svoje tvrdenia o dôvodoch na

oslobodenie od súdnych poplatkov. Záver o tom, že obchodné spoločnosti nemôžu byť

oslobodené od súdnych poplatkov, prípadne im nemožno ustanoviť zástupcu podľa § 30

, nevyplýva z ustanovení a bol by neústavný a zjavne

arbitrárny.

V tomto prípade krajský súd a najvyšší súd ako odvolací súd prerokovali návrh

sťažovateľky na ustanovenie zástupcu, sťažovateľke poskytli možnosť preukázať, že jej

pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe zistených skutočností

dospeli k záveru, že sťažovateľka nepreukázala, že sú dané zákonné dôvody podľa § 30

v spojení s , pre ktoré by jej mal byť ustanovený zástupca z radov

advokátov.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu v spojení s postupom krajského súdu pri rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľky o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nie je svojvoľný, teda arbitrárny, je

v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. , , )

a najvyšší súd ako odvolací súd v spojení s krajským súdom svoje závery primerane

odôvodnili. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej

konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (,

). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by čo i len naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil ani príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa ,

porušením rovnosti účastníkov v konaní podľa , porušením práva na

účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a porušením rovnosti účastníkov

v konaní podľa čl. 37 ods. 2 listiny a vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť

vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a jeho postupu

v konaní sp. zn. odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a k jeho uzneseniu z 22. apríla 2010

Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho uznesenie sp. zn.

z 22. apríla 2010, ktorým najvyšší súd dovolacie konanie zastavil,

sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že svojím postupom a rozhodnutím najvyšší súd ako

dovolací súd „porušil právo Sťažovateľky na spravodlivé prejednanie jej veci nestranným

a nezávislým súdom, porušil jej právo na prístup k súdu a uprel jej právo na

spravodlivosť“. Z obsahu sťažnosti sťažovateľky v tejto časti vyplýva, že sťažovateľka

namieta, že uvedeným postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho

rozhodnutím o zastavení konania malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 .

V relevantnej časti svojho uznesenia najvyšší súd ako dovolací súd uviedol:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa. ( ). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých

Najvyšší súd ... nie je súdom dovolacím.

V konaní sa navrhovateľ domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia

odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti , v ktorej Najvyšší súd ...

nie je dovolacím súdom a ako súd dovolací, nemá právomoc konať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení

s konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený, je logický a vyplýva z výkladu platnej právnej úpravy. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť aj vo vzťahu k napadnutému

konaniu a rozhodnutiu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a k jeho uzneseniu z 3. júna 2010 o zastavení konania

Pokiaľ ide o postup krajského súdu a jeho uznesenie č. k. -127 z 3. júna

2010 o zastavení konania, sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že postupom a rozhodnutím

krajského súdu došlo k „porušeniu jej základného práva na spravodlivé prejednanie jej

veci, na prístup k súdu a vo svojej podstate znamená odopretie spravodlivosti súdom“.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky v tejto časti vyplýva, že sťažovateľka namieta, že

uvedeným postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím o zastavení konania malo dôjsť

k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že už spomenutý princíp subsidiarity podľa

(vyjadrený aj v ) znamená, že

ústavný súd nemá právomoc preskúmať postup a rozhodnutie súdu, ak o ochrane

základných práv a slobôd rozhoduje na základe riadneho opravného prostriedku iný súd

v systéme všeobecného súdnictva. Podľa proti uzneseniu, ktorým súd

zastaví konanie z dôvodu, že žalobca nie je zastúpený podľa § 250a, je odvolanie prípustné.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavný súd na základe uvedených skutočností

uzavrel, že vo veci postupu krajského súdu a jeho uznesenia o zastavení konania je tu ešte

iný súd ( ), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo

k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa , a preto

aplikujúc a odmietol sťažnosť aj

v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa postupom krajského súdu a jeho uznesením

o zastavení konania pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

návrhom sťažovateľky na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na konanie pred

ústavným súdom a jej ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011