Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 567/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. decembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti L. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. C., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

rozhodol:

1. Základné právo L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. L. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť L. H. trovy konania v sume 496,69

€ (slovom štyristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. C., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 23. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe obžaloby podanej prokurátorom

Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) 19. augusta 1996 je proti

sťažovateľovi a spol. okresným súdom v tejto veci vedené trestné konanie pod sp. zn.

, ktoré nebolo ani po viac ako 17 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že po podaní obžaloby „Okresný súd

Trnava nariadil na deň 10. 10. 1996 prvé hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na dobu neurčitú. Ďalšie hlavné pojednávanie bolo Okresným súdom nariadené na deň

05. 06. 1997, potom ešte v roku 1997 súd stanovil hlavné pojednávanie osemkrát. V roku

1998 boli stanovené súdom 5x termíny hlavných pojednávaní, v roku 1999 boli stanovené

súdom 8x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2000 boli stanovené súdom 9x termíny

hlavných pojednávaní, v roku 2001 boli stanovené súdom 7x termíny hlavných pojednávaní,

v roku 2002 boli stanovené súdom 2x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2003 boli

stanovené súdom 4x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2004 boli stanovené súdom

3x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2005 boli stanovené súdom 3x termíny hlavných

pojednávaní, v roku 2006 a v roku 2007 nebol stanovený súdom ani jeden termín, v roku

2008 boli stanovené súdom 3x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2009 boli stanovené

súdom 3x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2010 nebol stanovený súdom ani jeden

termín, v roku 2011 boli stanovené súdom 2x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2012

boli stanovené súdom 7x termíny hlavných pojednávaní, pričom na poslednom dňa

02. 10. 2012 Okresný súd Trnava vypočul oboch obžalovaných, teda aj sťažovateľa

a rozhodol uznesením podľa č. tak, že hlavné

pojednávanie sa vykoná znovu a nariadil toto vykonať dňa 04. 12. 2012. Stanovené termíny

boli z časti zrušené samotným súdom ešte pred stanoveným termínom telegrafom,

telefonicky a pod., z časti boli pojednávania zrušené pre neprítomnosť obžalovaných

(pôvodne boli štyria od prijatia uznesenia súdu o vylúčení dvoch obžalovaných dňa

10. 04. 2006 sú dvaja), obhajcov (sú dvaja), ale predovšetkým svedkov. K uvedenému treba

poukázať, že na návrh obhajcu spoluobvineného P. H. Okresný súd Trnava dňa

07. 12. 2009 rozhodol podľa § 231 ods. 1, § 223 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku účinného do 31. 12. 2005 tak, že zastavil trestné stíhanie voči sťažovateľovi

a druhému obžalovanému. Po podanej sťažnosti Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa

27. 01. 2010 Krajský súd v Trnave dňa 16. 11. 2010 rozhodol tak, že uznesenie Okresného

súdu Trnava zo dňa 09. 12. 2009 v celom rozsahu zrušil a vec súdu prvého stupňa vrátil,

aby znovu o nej konal a rozhodol. K uvedenému treba poukázať aj na smutné udalosti, ktoré

sa udiali počas osemnásťročného priebehu tohto trestného konania a to jednak na úmrtie

dvoch advokátov obhajujúcich sťažovateľa, na úmrtie svedkov a najmä dvoch, ktorých

svedectvo je v tejto trestnej veci obzvlášť závažné.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, «že dňa 04. 10. 2012 spoluobžalovaný P. H.

prostredníctvom svojho obhajcu podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť proti

porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Trnava v konaní vedenom pod č. k.: , vedené pod č. k.: .

Po zákonnom dokazovaní Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 18. 04. 2013 rozhodol

a vydal nález, v ktorom konštatoval, že základné právo P. H. zaručené v

Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Trnava v konaní vedenom pod č. k.: porušené bolo. Zároveň Ústavný súd

Slovenskej republiky prikázal Okresnému súdu Trnava v trestnej veci vedenej pod č. k.:

„konať vo veci bez zbytočných prieťahov“.

Od vydania Nálezu č. k.: uplynulo šesť mesiacov a Okresný súd Trnava

v trestnej veci sťažovateľa nekoná, nenariadil hlavné pojednávanie, pričom lustráciou

na webovej stránke súdu je zistiteľné, že termín pojednávania nie je nariadený.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo L. H.... zaručené v

a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní

vedenom pod č. k.: porušené bolo.

Okresnému súdu Trnava prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.:.

konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi L. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 19.000 €, ktoré je

Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

L. H. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume podľa vyčíslenia jeho

právneho zástupcu, ktorú je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. C... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výziev ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania, okresný súd prípisom sp. zn. z 23. októbra 2013 a právny

zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2013.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

„Obžaloba bola podaná 19. 8. 1996 na obžalovaných P. H., L. H., M. Č., R. E.

Obžaloba obsahuje 14 skutkov. V samotnej obžalobe boli navrhnuté výsluchy 32 svedkov

a prečítanie ostatných výpovedí svedkov a poškodených, z čoho vyplýva, že ide o skutkovo

a teda i právne zložitú vec.

Veci bola pridelená spisová značka a vec bola pridelená sudkyni

Mgr. A. M., ktorá vo veci vytýčila termín neverejného zasadnutia na 25. 9. 1996, kde sa

rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby. Žiadosť bola zamietnutá

a vo veci bolo vytýčené hlavné pojednávanie na 10. 10. 1996. Na tomto pojednávaní

sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti predsedníčky senátu a spis bol predložený

na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozhodol dňa 24. 10. 1996, že predsedníčka senátu nie je

vylúčená z vykonávania úkonov.

Po odchode sudkyne z Okresného súdu Trnava bola vec pridelená 18. 3. 1997

na prejednanie sudkyni JUDr. K. S., ktorá vo veci vytýčila mnohé pojednávania, ktoré boli

odročované pre neprítomnosť sťažovateľa a ostatných obžalovaných.

Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudkyne JUDr. K. S. bola vec dňa 18. 1.

2006 pridelená na konanie sudcovi JUDr. M. Ž., ktorý vo veci nariadil hlavné pojednávanie

na 30. 3. 2006.

Uznesením zo dňa 7. 12. 2009 súd trestné stíhanie vo veci zastavil. V odôvodnení

tohto uznesenia sa nachádza presný výpočet termínov hlavných pojednávaní (25), na ktoré

sa obžalovaní nedostavovali a nemohlo byť vykonané dokazovanie, termíny boli zrušené

alebo odročené, s výnimkou dvoch prípadov, z dôvodov na strane obžalovaných alebo ich

obhajcov. Trestné stíhanie trvá neúmerne dlhú dobu. Od spáchania skutkov, ktoré sa im

kladú za vinu, uplynula doba 14 rokov a viac a vykonanie dokazovania by sa zrejme minulo

cieľom, preto súd trestné konanie proti obžalovaným zastavil ako neprípustné.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť okresný prokurátor a Krajský súd v Trnave

zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil, aby o nej znovu konal a rozhodol.

Podľa tohto rozhodnutia nemožno prihliadať na nečinnosť súdu z dôvodov objektívnych ako

na rozhodujúcu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala zastavenie trestného stíhania, pretože

by to odporovalo účelu . Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že vo

veci bolo nariadených množstvo hlavných pojednávaní, ktoré boli zmarené prevažne z

dôvodov na strane obžalovaných prípadne ich obhajcov. Zastavenie trestného stíhania by

bolo uprednostnením práv páchateľov pred ich obeťami. Spis bol vrátený na okresný súd

30. 11. 2010.

Na hlavné pojednávanie 2. 6. 2011 sa opätovne nedostavil spoluobžalovaný P. H.

Počas dlhodobej práceneschopnosti sudcu JUDr. Ž. bola vec 1. 8. 2011 pridelená

na prejednanie sudkyni JUDr. S. a po ukončení práceneschopnosti bola vec vrátená

21. 11. 2011 JUDr. Ž.

JUDr. Ž. vo veci nariadil opätovne hlavné pojednávanie na 2. 2. 2012, na ktoré bol

spoluobžalovaný P. H. predvedený, avšak sťažovateľ sa ospravedlnil pre zlý zdravotný stav

s tým, že potvrdenie o tom doručí dodatočne (do spisu nebolo doručené žiadne)

a pojednávanie bolo odročené na 6. 3. 2012, na ktoré sa sťažovateľ dostavil

a spoluobžalovaný P. H. bol opätovne predvedený, avšak nedostavil sa obhajca

spoluobžalovaného JUDr. J. C. z dôvodu, že si do diára nesprávne zaznačil dátum

pojednávania. Na ďalší termín hlavného pojednávania, určený na 5. 4. 2012, sa JUDr. J. C.

ospravedlnil a žiadal odročiť hlavné pojednávanie z dôvodu kolízie pojednávaní. Z tohto

dôvodu bol zmenený termín hlavného pojednávania na 26. 7. 2012. Aj toto pojednávanie

muselo byť odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa na deň 2. 10. 2012. Toto

pojednávanie bolo po výsluchu obžalovaných odročené na deň 4. 12. 2012 z dôvodu, že sa

nedostavili poškodení. Hlavné pojednávanie dňa 4. 12. 2012 bolo po výsluchu

obžalovaných odročené na neurčito z dôvodu predloženia spisu na Ústavný súd SR.

Dňa 21. 1. 2013 bol spis vrátený z Ústavného súdu SR na okresný súd a dňa

24. 1. 2013 sudca vyžiadal od obžalovaných a ich zástupcov, ako aj od Okresnej

prokuratúry Trnava návrhy na vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní s poukazom

na uplynutie dlhej doby od podania obžaloby. Okresná prokuratúra dňa 13. 2. 2013

oznámila, že navrhuje vypočuť oboch obžalovaných z prípravného konania a aktualizovať

správy a odpisy z registra trestov. Za súhlasu obžalovaných čítaním bude súhlasiť aj

s prečítaním svedeckých výpovedí svedkov a poškodených z prípravného konania.

Ostatní účastníci konania žiadne návrhy nepredložili.

Dňa 21. 5. 2013 súd vyžiadal od Mestského súdu v P. rozhodnutie

zo dňa 25. 7. 2005, ktorým bol konkurz na majetok jedného z poškodených zrušený

po splnení rozvrhového uznesenia.

Dňa 27. 5. 2013 súd vyžiadal od JUDr. V. B., ako právneho nástupcu poškodeného

podniku M....o, s. p., správu, či prevzal pohľadávku poškodeného, či bola uhradená a v akej

výške. Keďže súd, ani JUDr. B. na výzvu nereagoval, dňa 13. 9. 2013 im bola zaslaná

opätovná výzva, na ktorú opätovne nik neodpovedal.“

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedla:

„Keďže spis bol na Ústavný súd SR predložený, predpokladám, že

Ústavný súd SR zistil, že na termíny hlavných pojednávaní sa sťažovateľ dostavoval iba

v prípadoch, keď bol predvedený eskortou a jeho spoluobžalovaný sa dostavoval iba vtedy,

keď sa nachádzal vo väzbe alebo vo výkone trestu v tejto prejednávanej veci alebo v iných

veciach. Taktiež niekoľko termínov hlavných pojednávaní bolo zrušených alebo odročených

z dôvodu neprítomnosti advokáta sťažovateľa a advokátov ostatných obžalovaných. Z tohto

dôvodu považujem sťažnosť L. H. za absolútne nedôvodnú. Z týchto dôvodov taktiež

považujem za absolútne neprimerané, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie...

Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom, boli spôsobené z dôvodu dlhodobej

práceneschopnosti zákonných sudcov, odchodom sudkyne zo súdu a tiež z dôvodu odchodu

ďalšej zákonnej sudkyne na materskú dovolenku, prečo dochádzalo k zmenám zákonných

sudcov, avšak až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, k potrebe naštudovania spisu

novým sudcom.

Zároveň upozorňujem na skutočnosť, že Okresný súd Trnava ešte v r. 2009 zastavil

trestné stíhanie práve z dôvodov, že konanie trvá už niekoľko rokov, avšak Krajský súd

v Trnave toto rozhodnutie zrušil a prikázal Okresnému súdu Trnava vo veci ďalej konať

a rozhodnúť, a keďže Okresný súd Trnava je viazaný právnym názorom vysloveným v tomto

konaní odvolacím súdom, musí vo veci ďalej konať. Vzhľadom na veľmi dlhý čas, ktorý

uplynul od skutkov, ktoré sú obžalovaným kladené za vinu, a vzhľadom na nespoluprácu

obžalovaných, ako aj poškodených, je konanie a rozhodnutie vo veci veľmi skomplikované.

To sú tiež dôvody, prečo som toho názoru, že Okresný súd Trnava nie je zodpovedný

za vznik prieťahov v tomto konaní. Na tomto svojom názore zotrvávam, nakoľko súd prvého

stupňa je viazaný právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí v tejto veci a musí vo veci

ďalej konať a vykonávať dokazovanie, ktoré je vzhľadom na dlhú dobu trvania sporu

obtiažne. Názor Krajského súdu v Trnave, vyjadrený v rozhodnutí v tejto veci, je úplne

odlišný od názoru Ústavného súdu SR, vyjadreného v Náleze -49 zo dňa

18. 4. 2013.

Taktiež zotrvávam na svojom názore, že nedostatočné obsadenie tunajšieho súdu

v predchádzajúcich rokoch malo vplyv na mimoriadnu zaťaženosť sudcov a teda aj vplyv

na rýchlosť a plynulosť konania.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu

k sťažnosti okrem iného poukázal na to, že:

«Trestné stíhanie proti sťažovateľovi začalo uznesením vyšetrovateľa Okresného

úradu PZ SR Trnava sp. zn. zo dňa 24. 11. 1994 a po ukončení vyšetrovania

podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava dňa 19. 08. 1996 obžalobu voči

sťažovateľovi na Okresný súd Trnava, medzi obžalovanými bol tiež P. H. z P. Históriu tejto

trestnej veci chronologicky spolu na 18-tich stranách rozpisuje Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 18. 04. 2013 sp. zn. -49. Sťažovateľ si dovoľuje

poukázať opätovne na skutočnosť, že II. Senát Ústavného súdu Slovenskej republiky

rozhodol a vydal nález, v ktorom konštatoval, že základné právo spoluobžalovaného

sťažovateľa zaručené v a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod č. k.:

porušené bolo. Zároveň Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal

Okresnému súdu Trnava v trestnej veci vedenej pod č. k.: „konať vo veci bez

zbytočných prieťahov“, k tomu treba dodať, že Okresný súd Trnava nekoná bez zbytočných

prieťahov. V stanovisku predsedníčky tohto súdu možno čítať, že sťažovateľ sa dostavoval

na hlavné pojednávanie len keď bol predvedený eskortou, spoluobžalovaný len keď sa

nachádzal vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Sťažovateľ nepopiera, že pani

predsedníčka nemá sčasti pravdu, pretože zo spisu je čitateľná účasť na hlavnom

pojednávaní, keď sťažovateľa predviedla eskorta. Sťažovateľ sa však pýta koľkokrát sa táto

situácia vyskytla v priebehu prejednávanej trestnej veci za osemnásť rokov počítajúc

od podania obžaloby, bol to len sťažovateľ, ktorý osemnásťročné prieťahy zapríčinil?

Rovnako platí aj u spoluobžalovaného P. H. V stanovisku Okresného súdu Trnava je

poukázané na advokátov, ktorí mali zapríčiniť zrušenie niekoľko termínov hlavného

pojednávania.

Trestnou činnosťou, ktorá je kladená za vinu sťažovateľovi a spoluobvinenému ešte

z rokov 1991-1992 mali byť poškodené m. i. aj vtedajšie štátne podniky. Ako je zrejmé

z vyjadrenia Okresného súdu Trnava, tento žiada jedného z poškodených o súčinnosť v roku

2013. Z uvedeného, predovšetkým však z celého postupu súdu v trestnej veci sťažovateľa,

rokmi potvrdeného postupu sa javí zrejmý záver, že postupom Okresného súdu Trnava

v trestnej veci vedenej pod č. k.: nebolo porušené len základné právo

sťažovateľa zaručené v a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ale taktiež tieto práva zaručené a dohovorom postupom tohto

súdu voči poškodeným porušené boli.

Som toho názoru, že úlohou obhajcu v trestnom konaní je predovšetkým zabezpečiť

pre svojho klienta a to či už ho zastupuje na základe plnej moci alebo ex offo, zákonný

a spravodlivý proces. Opakujem, počas trvania tejto trestnej veci zomreli dvaja obhajcovia

sťažovateľa. K tvrdeniam pani predsedníčky Okresného súdu Trnava mi nedá nenapísať, že

toto vyjadrenie považujem za jednostranné. Áno, aj na strane obžalovaných boli absencie

na hlavných pojednávaniach, ale za 18 rokov od podania obžaloby sa v živote vyskytnú

rôzne situácie, ktoré nedovolia, alebo zabránia splneniu si povinnosti. Nech mi je dovolené

opakovať, je spravodlivé odo mňa vyžadovať 100 % a dochvíľne plnenie si „pracovných

úloh“, keď už dvadsať (20) rokov nedostávam odmenu za prácu. Trestnoprávne predpisy

dávajú dostatočnú právomoc súdom, aby konali bez zbytočných prieťahov a ak sa vyskytnú

obštrukcie, či vyhýbanie sa konaniu na súdoch u účastníkov, súd má zákonné možnosti

vykonať kroky, aby zabránil takémuto konaniu a bez zbytočných prieťahov spravodlivo

a zákonne rozhodol.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Obdobne v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd je zakotvené právo na prejednanie veci v primeranej

lehote. Toto základné právo bolo postupom Okresného súdu Trnava voči sťažovateľovi bez

pochyby porušené, preto podľa môjho názoru tvrdenie Okresného súdu Trnava vo vyjadrení

zo dňa 23. 10. 2013 o absolútne nedôvodnej sťažnosti je neprijateľné pre rozhodnutie

o porušení tohto práva. Dovolím si vyjadriť svoj názor, že tvrdenie zo strany súdu, keď

uvádza niekoľko zmarených hlavných pojednávaní sťažovateľom, resp. spoluobžalovaným

a tiež ich obhajcami za neetické zo strany súdu, rovnako aj o dostavovaní sa sťažovateľa

resp. spoluobžalovaného na hlavné pojednávania. Treba pripomenúť, že od spáchania

skutkov, ktoré obžaloba kladie za vinu obom obžalovaným, prešlo viac ako dvadsaťjeden

rokov a, ako som už uviedol, počas tejto doby zomreli dva kolegovia advokáti (aj pre ich

úmrtie bolo odročené hlavné pojednávanie), zomreli niektorí dôležití svedkovia a trestné

konanie sa podľa účinného do 31. 12. 2005 začína

od začiatku.

Sťažovateľ má právo na spravodlivý proces v primeranej dobe, preto navrhujem, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadrenie Okresného súdu Trnava zo dňa 23. 10. 2013

nebral do úvahy, pretože je jednostranné a podľa tohto vyjadrenia za prieťahy môže len

a len sťažovateľ, spoluobžalovaný a obhajcovia sťažovateľa, nie však súd. Sťažovateľ

po prečítaní vyjadrení k svojej sťažnosti podpísanej predsedníčkou Okresného súdu Trnava

pani JUDr. D. V. zastáva názor, že osoba, ktorá koncipovala vyjadrenia za Okresný súd

Trnava z dôsledne nečítala Nález Ústavného sudu Slovenskej republiky č. k.: II. ÚS 8/2013-

49 zo dňa 18. 04. 2013.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu okresného

súdu sp. zn. ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Prokurátor okresnej prokuratúry 9. augusta 1996 zaslal okresnému súdu obžalobu

sp. zn. pre trestný čin podvodu podľa a ,

trestný čin podvodu podľa a a pre trestný čin nedovoleného

ozbrojovania podľa na sťažovateľa, pre trestný čin

podvodu podľa a a trestný čin sprenevery podľa

ods. 1 a 2 na obvineného P. H. (ďalej len „spoluobžalovaný 1“) a trestný

čin nedovoleného ozbrojovania podľa na obvinených M. Č.

(ďalej len „spoluobžalovaný 2“) a R. E. (ďalej len „spoluobžalovaný 3“).

Okresný súd 16. septembra 1996 nariadil prvé hlavné pojednávanie na 10. október

1996 a súčasne nariadil aj neverejné zasadnutie na 25. september 1996 na prerokovanie

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením č. k. -706

z 25. septembra 1996 žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Sťažovateľ proti

predmetnému uzneseniu podal sťažnosť. Na hlavnom pojednávaní uskutočnenom

10. októbra 1996 sťažovateľ vzniesol aj námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni. Krajský

súd v Bratislave uznesením sp. zn. z 24. októbra 1996 rozhodol, že zákonná

sudkyňa nie je vylúčená z prerokovania a rozhodnutia predmetnej veci. Krajský súd

v Bratislave uznesením sp. zn. zamietol aj sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu o neprepustení z väzby.

Sťažovateľ 31. januára 1997 opätovne žiadal o prepustenie z väzby a súčasne

ponúkol svoj písomný sľub, avšak okresný súd ju uznesením z 18. februára 1997 zamietol

a písomný sľub neprijal.

Okresný súd rovnako zamietol opakovanú žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Po podaní sťažnosti bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“),

ktorý uznesením sp. zn. z 29. apríla 1997 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V nasledujúcom období sa uskutočnili hlavné pojednávania 5. júna 1997, 19. júna 1997,

15. júla 1997, pričom 13. augusta 1997 okresný súd zrušil termín pojednávania nariadený na

14. august 1997 z dôvodu hospitalizácie spoluobžalovaného 1. Pre neprítomnosť

spoluobžalovaného 1 sa neuskutočnilo ani hlavné pojednávanie nariadené na 16. september

1997. Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo až 28. októbra 1997, na ktorom bol okrem

svedka vypočutý aj sťažovateľ, pričom okresný súd na pojednávaní zamietol aj žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. novembra 1997 opätovne zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného

súdu o neprepustení z väzby.

Hlavné pojednávanie nariadené na 16. december 1997 bolo odročené z dôvodu

sťažovateľom uplatnenej námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni, pričom krajský súd

uznesením sp. zn. z 20. januára 1998 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je

vylúčená z prerokovania a rozhodovania v predmetnej trestnej veci.

Okresný súd 29. januára 1998 spracoval návrh na predĺženie väzby sťažovateľa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ntv II-6/98 rozhodol o predĺžení

jeho väzby do 31. augusta 1998.

Po opakovanom zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby a ustanovení nového

obhajcu sťažovateľovi sa uskutočnili hlavné pojednávania 12. mája 1998 a 14. mája 1998

a krajský súd uznesením sp. zn. z 23. júna 1998 zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu o neprepustení z väzby.

Okresným súdom nariadené pojednávania na 23. júl 1998 a 6. august 1998 sa

neuskutočnili a boli zrušené. Na pojednávanie nariadené na 6. august 1998 napriek

uvedenému boli políciou predvedení predvolaní svedkovia. Ďalšie hlavné pojednávanie sa

uskutočnilo až 29. septembra 1998, na ktorom sťažovateľ opätovne žiadal o prepustenie

z väzby a uplatnil námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, pričom ani jeden z uvedených

úkonov nepriniesol sťažovateľovi úspech.

Hlavné pojednávanie nariadené na 21. január 1999 bolo bez ďalšieho (t. j. bez

vypočutia siedmich zo 14 predvolaných svedkov, pozn.) odročené na 26. január 1999,

pričom sťažovateľ okrem žiadosti o prepustenie z väzby uplatnil aj námietku zaujatosti proti

celému okresnému súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. z 23. februára 1999

rozhodol, že zákonná sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prerokovania

a rozhodovania v danej veci.

Hlavné pojednávania nariadené na 13. apríl 1999, 24. máj 1999, 22. jún 1999,

4. november 1999 a 30. november 1999 sa neuskutočnili z dôvodu neprítomnosti

spoluobžalovaného 1, ktorý bol 27. decembra 1999 zatknutý, v súvislosti s čím podal

sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením z 18. januára 2000 zamietol.

Hlavné pojednávania nariadené na 1. február 2000, 24. február 2000, 30. marec 2000

a 4. máj 2000 sa neuskutočnili z dôvodu neúčasti spoluobžalovaných.

Ďalšie hlavné pojednávania nariadené na 1. jún 2000, 13. júl 2000, 17. august 2000,

5. október 2000, 28. október 2000 a 25. január 2001 sa neuskutočnili z dôvodov na strane

okresného súdu (neprítomnosť prísediacej, práceneschopnosť zákonnej sudkyne).

Hlavné pojednávania nariadené na 15. marec 2001, 19. apríl 2001 a 14. jún 2001 sa

neuskutočnili pre neprítomnosť spoluobžalovaných, pričom na pojednávanie nariadené

na 14. jún 2001 mal byť políciou predvedený sťažovateľ, ale nebol doma zastihnutý.

Na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 23. augusta 2001 okresný súd uznesením

rozhodol o prepustení spoluobžalovaného 1 z väzby a prijal jeho písomný sľub.

Ďalšie dve hlavné pojednávania nariadené na 9. október 2001 a 16. november 2001

z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa (porucha auta) a z dôvodu neprítomnosti zákonnej

sudkyne (práceneschopnosť) sa neuskutočnili.

Termín hlavného pojednávania nariadeného na 5. február 2002 musel byť zrušený

z dôvodu vopred nahlásenej práceneschopnosti spoluobžalovaného 1. Keďže hlavného

pojednávania nariadeného na 11. júl 2002 sa nezúčastnili spoluobžalovaní, pričom

spoluobžalovaný 1 nebol predvedený, lebo sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska, okresný

súd oznámil, že na sťažovateľa a spoluobžalovaného 1 bude vydaný zatykač, čo bolo

realizované 14. novembra 2002.

Hlavné pojednávania nariadené na 28. apríl 2003, 4. september 2003, 13. január 2004

a 13. máj 2004 sa z dôvodu neprítomnosti spoluobžalovaného 1 neuskutočnili. Hlavné

pojednávania nariadené v období od 13. mája 2004 do 22. septembra 2009 sa neuskutočnili

z dôvodu neúčasti sťažovateľa, spoluobžalovaných, resp. ich obhajcov, pričom uznesením

z 12. apríla 2006 okresný súd rozhodol, že trestná vec spoluobžalovaného 2

a spoluobžalovaného 3 sa vylučuje z predmetného konania na samostatné trestné konanie.

Okresný súd 3. decembra 2009 nariadil na 7. december 2009 neverejné zasadnutie,

na ktorom trestné stíhanie proti sťažovateľovi a spol. zastavil podľa § 231 ods. 1, § 223

ods. 1 a účinného do 31. decembra 2005. Proti

uvedenému uzneseniu podal 28. januára 2010 sťažnosť prokurátor okresnej prokuratúry.

Okresný súd predmetný súdny spis predložil krajskému súdu 17. júna 2010, pričom krajský

súd spis okresného súdu vrátil ako predložený predčasne z dôvodu jeho nekompletnosti.

Po opätovnom predložení spisu (10. novembra 2010) krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. novembra 2010 uznesenie okresného súdu zo 7. decembra 2009 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd po vrátení spisu z krajského súdu vykonal procesné úkony (šetrenie

pobytu, správa o zdravotnom stave) a 14. apríla 2011 nariadil termín hlavného pojednávania

na 2. jún 2011, na ktorom zistil, že spoluobžalovaný 1 nastúpil na výkon trestu odňatia

slobody v súvislosti s iným trestným konaním, a preto hlavné pojednávanie odročil

na 20. september 2011. Uvedený termín následne zrušil (zmeny v rozvrhu práce) a určil

nový termín hlavného pojednávania na 2. február 2012.

Sťažovateľ 2. februára 2012 ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní

zhoršením svojho zdravotného stavu a okresný súd zmenil pôvodný termín hlavného

pojednávania na 6. marec 2012 a neskôr na 5. apríl 2012. Z dôvodu kolízie pojednávaní

právneho zástupcu spoluobžalovaného 1 okresný súd nariadil nový termín hlavného

pojednávania na 10. máj 2012, ktoré sa z dôvodu „neodkladných záležitostí súvisiacich

s výkonom nariadenej pohotovosti“ neuskutočnilo a bol nariadený nový termín na 26. júl

2012.

Z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľa (zdravotné dôvody) bolo hlavné

pojednávanie odročené na 2. október 2012. Toto pojednávanie sa uskutočnilo s tým, že

na nasledujúce hlavné pojednávanie (4. decembra 2012) okresný súd predvolá poškodených.

Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo a bolo bez ďalšieho dôvodu odročené na neurčito

na účel predloženia súdneho spisu ústavnému súdu.

Súdny spis bol z ústavného súdu vrátený 21. januára 2013 a okresný súd následne

24. januára 2013 vyžiadal od sťažovateľa, spoluobžalovaného 1, ich obhajcov a od okresnej

prokuratúry návrhy na vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní s poukazom

na uplynutie dlhej doby od podania obžaloby.

V priebehu mája 2013 okresný súd opakovane vykonal aj procesné úkony vo vzťahu

k poškodeným a 28. októbra 2013 predložil súdny spis ústavnému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku môže ústavný súd svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

upraveného v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je

podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

(), pričom k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu (, ) alebo

iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako

právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. , ).

Pri posudzovaní, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený

právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo

je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý

charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.

Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd

a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je

pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, prekročenie

ktorej by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania

sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König

v. Nemecko z 28. júna 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.

Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu

prieťahov v konaní (napr. ).

Povahou konania treba rozumieť nielen jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť

na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Čo sa týka významu veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trvania

trestného konania sa posudzuje prísnejšie ako doba trvania konania v občianskoprávnych

veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv

a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci

Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd v zhode s názorom vysloveným

v náleze sp. zn. z 18. apríla 2013 konštatuje, že predmetnú vec možno

po právnej a skutkovej stránke hodnotiť ako štandardnú, nevykazujúcu črty mimoriadnej

zložitosti. Ústavný súd ďalej v nadväznosti na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu

poznamenáva, že nemožno kvalifikovať za faktickú zložitosť veci zabezpečovanie

prítomnosti obžalovaných na hlavných pojednávaniach, pretože okresný súd v uvedenej

súvislosti nevyužíval dostatočne zákonné procesné prostriedky, ktoré mal k dispozícii,

a najmä touto skutočnosťou nemožno ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku trestného

konania, ktoré pred okresným súdom prebieha už viac ako 17 rokov.

2. Pokiaľ ide o kritérium správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ má výrazný podiel na predĺžení konania.

Zo sťažnosti a najmä z predloženého súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že

sťažovateľ, ale aj jeho právny zástupca sa v priebehu viac ako 17 rokov trvajúceho konania

viackrát nezúčastnili nariadených hlavných pojednávaní. Napríklad na hlavné pojednávanie

nariadené na 9. október 2001 sa sťažovateľ dostavil až po jeho skončení, keď uviedol ako

dôvod neúčasti poruchu auta. Na ďalšie hlavné pojednávanie nariadené na 14. jún 2001 sa

sťažovateľ nedostavil, pričom mal byť predvedený, ale v mieste bydliska nebol zastihnutý.

Dôvodom neúčasti na niektorých nariadených hlavných pojednávaniach bola

aj sťažovateľova práceneschopnosť v období od 30. marca 2006 do 7. septembra 2007.

Na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s predĺžením napadnutého konania je potrebné

pripísať aj skutočnosť, že neúspešne namietal zaujatosť zákonnej sudkyne (10. októbra 1996

a 16. decembra 1997), v súvislosti s čím bolo potrebné predkladať súdny spis

na rozhodnutie krajskému súdu. V jednom prípade sťažovateľ neúspešne namietal

aj zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu (21. januára 1999).

V súvislosti s posudzovaním podielu sťažovateľa na spomalení priebehu

napadnutého konania je potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľ po podaní obžaloby

okresnému súdu (19. augusta 1996) v období do októbra 1998 uplatnil spolu až 8 žiadostí

o prepustenie z väzby, ktoré okresný súd vo všetkých prípadoch zamietol, a po podaní

sťažností proti uzneseniam okresného súdu bolo potrebné súdny spis predkladať krajskému

súdu na rozhodnutie, čo tiež nepochybne malo vplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého

konania.

Podiel sťažovateľa, ale aj spoluobžalovaného 1 na spomalení priebehu napadnutého

konania je nespochybniteľný, avšak na druhej strane v žiadnom prípade nezbavuje okresný

súd zodpovednosti za stav napadnutého konania, v ktorom sa nachádza v čase rozhodovania

o tejto sťažnosti.

3. Napokon ústavný súd hodnotil aj samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní, konštatujúc, že skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani

po viac ako 17 rokoch od jeho začatia, je sama osebe z ústavnoprávneho hľadiska

neakceptovateľná. Vzhľadom na to nepovažoval ústavný súd za potrebné detailne

vyhodnocovať konkrétne obdobia nečinnosti ani neefektívnosť postupu okresného súdu

v napadnutom konaní. Napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné na niektoré

skutočnosti konkrétne poukázať.

V niektorých prípadoch sa nariadené hlavné pojednávania neuskutočnili, resp. boli

odročené z dôvodov na strane okresného súdu (napr. okresný súd 1. júna 2000 zrušil

nariadený termín na 15. jún 2000 pre účasť zákonnej sudkyne na školení, 13. júla 2000 pre

neprítomnosť prísediacej, 17. augusta 2000 prísediaca oznámila neprítomnosť pre

zaneprázdnenosť, 4. októbra 2000 okresný súd zrušil nariadené pojednávanie pre

práceneschopnosť zákonnej sudkyne, 20. novembra 2000 tak urobil „pre neprítomnosť

predsedníčky senátu“, 24. novembra 2000 to bolo pre práceneschopnosť prísediacej,

17. februára 2003 prísediaca oznámila, že sa hlavného pojednávania nemôže zúčastniť

z rodinných dôvodov, 12. mája 2009 sa hlavné pojednávanie neuskutočnilo pre

neprítomnosť prísediaceho).

V predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto nálezu už bolo uvedené, že

v počiatočnom štádiu napadnutého konania sa okresný súd v zásade zaoberal iba

posudzovaním a rozhodovaním o opakovaných žiadostiach sťažovateľa o prepustenie

z väzby, pričom ústavný súd v tejto súvislosti už v minulosti konštatoval (napr.

), že rozhodovanie o väzbe nie je konaním vo veci samej, preto nemôže viesť

k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, a preto rozhodovanie o týchto otázkach nemôže

byť prekážkou postupu na konanie vo veci samej, t. j. rozhodovania o vine a treste.

Ústavný súd ďalej poukazuje aj na neefektívnosť a nesústredenosť v postupe

okresného súdu, keď po podaní sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry (28. januára

2010) proti uzneseniu okresného súdu zo 7. decembra 2009, ktorým bolo trestné stíhanie

proti sťažovateľovi a spol. zastavené, krajský súd vrátil spis okresného súdu ako predčasne

predložený z dôvodu jeho nekompletnosti. Predmetný spis bol krajskému súdu opätovne

predložený 10. novembra 2010, pričom uvedeným postupom tiež došlo k predĺženiu

konania o približne 7 mesiacov.

O neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní svedčí aj skutočnosť,

že okresný súd v doterajšom priebehu nariadil termín hlavného pojednávania vo veci

až 49-krát, avšak v prevažnej miere bez toho, aby pred nariadením pojednávaní vykonal

náležité šetrenie, napr. o pobyte sťažovateľa a spol., resp. o možnostiach zabezpečiť

prítomnosť obhajcov obžalovaných a tiež členov senátu, teda bez náležitej predprípravy

zameranej na zisťovanie skutočností relevantných na riadne uskutočnenie hlavného

pojednávania. Podľa (pred 1. januárom 2006 podľa

ods. 3 ) „Pri nariadení hlavného pojednávania urobí predseda senátu

všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie jeho riadneho priebehu a na to, aby vec bolo

možné prerokovať a rozhodnúť bez jeho odročenia.“. Keďže okresný súd takto dôsledne

nepostupoval, musel nariadené hlavné pojednávania odročovať, čím došlo k predĺženiu

priebehu napadnutého konania.

Napokon podľa názoru ústavného súdu je potrebné v súvislosti s ústavne

neakceptovateľnou doterajšou dĺžkou napadnutého konania pripísať na ťarchu okresného

súdu aj skutočnosť, že okresný súd svojím uznesením zo 7. decembra 2009 trestné konanie

vo veci zastavil, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že „V danom prípade ide teda

o extrémny prípad, na ktorý možno aplikovať článok 6 Dohovoru, pretože trestné stíhanie

trvá neúmerne dlhú dobu. Preto súd z dôvodu uvedeného v trestné

konanie proti obžalovaným zastavil ako neprípustné.“.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2010 (ďalej aj

„zrušujúce uznesenie“) po podaní odvolania podľa

napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil, aby o nej

znovu konal a rozhodol. V odôvodnení uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:

„V prejednávanej veci bola obžaloba na obžalovaných podaná na súde 1. stupňa dňa

19. 08. 1996. Od podania obžaloby uplynula doba viac ako 14 rokov. Z tohto pohľadu by sa

mohlo jednať o extrémny prípad, avšak len v prípade, keby prieťahy v konaní boli

spôsobené prevažne na strane súdu. V prejednávanej veci však, ako vyplýva z obsahu

spisového materiálu aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia, bolo vo veci nariadených

množstvo hlavných pojednávaní, ktoré boli zmarené prevažné z dôvodov na strane

obžalovaných, prípadne ich obhajcov. V tomto smere potom nemožno prihliadať

na nečinnosť súdu z dôvodov objektívnych (uvádzaných aj v odôvodnení uznesenia) ako

na rozhodujúcu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala zastavenie trestného stíhania, pretože

by to odporovalo účelu .

Za takejto situácie zastavenie trestného stíhania preto, že toto trvá neprimerane dlhú

dobu, by bolo uprednostnením práv páchateľov pred ich obeťami.“

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení krajského

súdu a vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nemôže prisvedčiť tvrdeniu okresného

súdu uvedenému v jeho vyjadrení k sťažnosti o tom, že „Názor Krajského súdu v Trnave

vyjadrený v rozhodnutí o tejto veci je úplne odlišný od názoru Ústavného súdu SR,

vyjadreného v Náleze -49 zo dňa 18. 4. 2013.“.

Ústavný súd vzhľadom na z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľnú doterajšiu

dĺžku namietaného konania nemohol kvalifikovať ako relevantné ani argumenty okresného

súdu uvedené vo vyjadrení k sťažnosti a odôvodňujúce nečinnosť a neefektívnosť jeho

postupu poukazovaním na práceneschopnosť zákonných sudcov, odchod zákonnej sudkyne

na materskú dovolenku a v dôsledku toho nutnosť naštudovania spisu novým sudcom.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre opakovane vyslovil názor, že

nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej

sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol

(obdobne napr. , , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako

aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako

to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez

zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom

sp. zn. z 18. apríla 2013 (m. m. , ).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

19 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď okrem iného uviedol:

„Všetky stresujúce udalosti vyplývajúce z dĺžky rozhodovania o jeho vine, či nevine

zapríčinili jeho nižšiu psychickú odolnosť, náklonnosť k nervozite, k zvýšenej obezite a s tým

súvisiacej cukrovke a vysokému tlaku, čo ho fyzicky vyčerpáva tak, že jeho organizmus

menej odolný voči chorobám, samozrejmosťou je k tonuto prirátaný vek sťažovateľa, keď

v roku 1991 mal 35 rokov a teraz v roku 2013 má už 57 rokov. Vzhľadom na uvedené

okolnosti prípadu, najmä na bezdôvodnú nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní

a súdu, považuje sťažovateľ navrhované finančné zadosťučinenie vo výške 19 000 €

za primerané.“

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä nie

zanedbateľný podiel sťažovateľa na predĺžení konania, ústavný súd považoval priznanie

sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. J. C. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu

390,48 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

413,91 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe

predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená

o DPH vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane

započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 496,69 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013