Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 15/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Z. U., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl.

17 ods. 2 a 5 a a podľa a 4 a ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. mája 2013 doručená a 16. septembra 2013, 23. októbra 2013, 28. novembra

2013, 20. decembra 2013 a 9. januára 2014 doplnená sťažnosť Z. U. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou predovšetkým namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a (ďalej len „“) a podľa a 4

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti, jej doplnení a príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“)

sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. februára 2011 právoplatne odsúdený pre zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov a iné. V ďalšom sťažovateľ doručil na špecializovaný súd

návrh na povolenie obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, o ktorej

rozhodol špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. z 24. mája 2013 tak,

že návrh na povolenie obnovy konania podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol z dôvodu, že

podľa nezistil podmienky obnovy konania. Hlavným ťažiskom

argumentácie sťažovateľa v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. mája 2013 „... bolo

nekonanie špecializovaného trestného súdu od podania môjho návrhu na tento súdu až po

intervenciu krajského dozorového prokurátora, teda časové obdobie vyše 60 dní čo je doba

pri abstraktnej nečinnosti súdu dobou porušujúcou základné ľudské práva a slobody...“.

V nadväznosti na to sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu dôvodí, že

„Z tohto hľadiska bola zle vecne posúdená sťažnosť NS SR, lebo jadro veci môjho

namietaného porušenia bolo ani len nevykonanie jediného úkonu súdu vo veci môjho

podaného návrhu, čo je hrubým porušením a následne garantovaných

základných práv a slobôd, ako aj medzinárodného Dohovoru, čo pri prerokovaní

neúčinného trestu pri nutnom novom výroku a treste je pri výkone trestu odňatia slobody

svojvoľným obmedzovaním osobnej slobody štátnymi orgánmi.“.

3. V ďalšom sťažovateľ dopĺňal svoju argumentáciu podaniami doručenými

ústavnému súdu 16. septembra 2013, 23. októbra 2013, 28. novembra 2013, 20. decembra

2013 a v ostatnom 9. januára 2014.

3.1 V podaní doručenom ústavnému súdu 16. septembra 2013 reagujúc na uznesenie

špecializovaného súdu sp. zn. z 24. mája 2013, ktorým bol zamietnutý

sťažovateľom podaný návrh na povolenie obnovy konania, v podstatnom uviedol, že

dôvodom „... doplnenia prvotnej sťažnosti je priama súvislosť nečinnosti špec. trest. súdu,

členov senátu... ktorí nečinnosťou súdu úmyselne spôsobili nekonanie súdu vo veci môjho

návrhu, čo je dôkazne preukázané konaním a rozhodnutím na verejnom zasadnutí, ako aj

odôvodnením predmetného uznesenia, kde sú úmyselne uvádzané argumenty nesúvisiace

s trestným právom a danou problematikou návrhu v spojitosti nálezu ÚS, pričom povolenie

obnovy konania s poukazom aplikácie nálezu ÚS na asperovaný výrok o treste musel byť

súdom povolený a súd bol povinný so súhlasom prokurátora takto učiniť.“.

3.2 V podaní doručenom ústavnému súdu 23. októbra 2013 sťažovateľ namietal

porušenie svojich ďalších práv postupom špecializovaného súdu, keď dôvodil, že „... je

nepochybné, že na verejnom zasadnutí konanom dňa 24. 5. 2013 ŠTS v Banskej Bystrici

nezasadal zákonný senát, bolo mi porušené právo na zákonného sudcu, taktiež porušené

právo na spravodlivý proces. Taktiež porušenie Dohovoru, najmä články 6, 7, 13, 17 boli

zjavne postupom Špecializovaného trestného súdu, ako aj garantované základné

práva a slobody, zákonné normy a zákona, metodický postup NS SR,

boli porušené. Retrospektívou od podania môjho návrhu na povolenie obnovy konania

prichádzame ku konštatovaniu viacerých závažných porušení, nečinnosť súdu, riadne

nevybavenie sťažnosti, zákonom dané povolenie obnovy konania v mojej veci, ale súdom

zamietnuté, taktiež zjavne odňatý zákonný sudca a netransparentné pridelenie spisu

zákonnému sudcovi.“.

3.3 V podaní doručenom ústavnému súdu 28. novembra 2013 sťažovateľ poukazoval

na nečinnosť najvyššieho súdu v sťažnostnom konaní, pričom dôvodil, že „... sťažnosť proti

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu ŠTS, prac. B. Bystrica je neriešená Najvyšším súdom SR

v dobe 6 mesiacov... Táto doba je zjavne hrubou nečinnosťou NS SR, teda recidivujúce

porušenia základných práv, v spojitosti s porušením základných práv rozhodnutím

o zamietnutí môjho návrhu ŠTS, pričom toto pôvodné rozhodnutie malo odstrániť nesúlad

môjho výroku o treste, ktorý vykonávam a bol uložený zrušenou vetou za bodkočiarkou

ustanovenia s SR, taktiež s príslušnou... judikatúrou.

Z tohto vyplýva, že momentálne vykonávam neplatný trest, ktorý je v rozpore s SR,

ako aj stanovenými postupmi v tejto veci.“.

3.4 V podaní doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2013 sťažovateľ v podstate

opakovane namietal nečinnosť o ním podanom návrhu na povolenie obnovy konania tak

špecializovaným súdom, ako aj najvyšším súdom, keď tvrdil, že „Vec tohto doplnenia

sťažnosti spočíva v namietaní nečinnosti Najvyššieho súdu SR, ako sťažnostného súdu,

respektíve na nečinnosť Špecializovaného trestného súdu... kde vznikla neprimerane dlhá

rozhodovacia lehota o mojej sťažnosti proti zamietnutiu povolenia obnovy konania

v predmetnej veci a až 5. 12. 2013 som obdržal uznesenie NS SR pod sp. zn.:

zo dňa 23. 10. 2013, kde Najvyšší súd svojim rozhodnutím zrušil zamietavé rozhodnutie vo

výroku o nepovolení môjho návrhu na povolenie obnovy konania ohľadne asperovaného

trestu a prikázal ŠTS ako súdu prvého stupňa konať znovu a rozhodnúť.“.

3.5 V podaní doručenom ústavnému súdu 9. januára 2014 reagujúc na vyjadrenie

právnej zástupkyne k výzve ústavného súdu z 28. novembra 2013 na podanie kvalifikovanej

sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu oznámil vypovedanie plnej moci zvolenej právnej

zástupkyni a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1) Základné práva sťažovateľa, a to práva :

- podľa č. 17 ods. 2 a ods. 5 a a ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého

možnosť pozbaviť osobnej slobody je len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

v zmysle ktorého obmedzenie slobody možno iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu, a ktoré obsahuje aj právo na urýchlené rozhodnutie

o obmedzení slobody a aj právo na prepustenie ak je toto nezákonné,

- a Dohovoru, ktorým sa zaručuje právo na

spravodlivý súdny proces,

boli postupom Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn.

porušené.

Podľa ... Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn.: zo dňa 30. 4. 2013 zrušuje.

Podľa .. Ústavný súd prikazuje

Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci vedenej pod sp. zn.: konal v súlade

s a rozhodol o sťažnosti odsúdeného vo veci nekonania súdu tak, že

odsúdeného ihneď prepustí na slobodu a preruší výkon trestu z dôvodu porušenia jeho

základných práv.

Podľa .. priznáva sa sťažovateľovi náhrada trov

právneho zastúpenia... a takisto požadujem priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2013

8. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. mája 2013 je oddelený petit od jej

ostatných častí, resp. sťažovateľ sformuloval svoje úvahy do návrhu rozhodnutia ústavného

súdu. Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na začatie

konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho

sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv ( ).

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 30. apríla 2013 v podstatnom

uviedol:

„Odsúdený Z. U. dňa 19. marca 2013 podal sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený

súd v zmysle

Na túto sťažnosť reagoval písomným podaním z 12. apríla 2013 predseda

špecializovaného trestného súdu, z ktorého vyplýva, že o predmetnej žiadosti nebolo možné

doposiaľ konať a rozhodnúť z dôvodu, že okrem iných aj odsúdený Z. U. proti vyššie

uvedenému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal dovolanie, z ktorého

dôvodu bol celý trestný spis predložený na rozhodnutie o podanom mimoriadnom opravnom

prostriedku na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Odsúdený Z. U. dovolanie zobral späť 20.

februára 2013, o dovolaniach ostatných odsúdených v tejto trestnej veci však doposiaľ ešte

nebolo rozhodnuté.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že predseda senátu 3T určil vo veci termín verejného

zasadnutia na 13. mája 2013, pričom uvedenú skutočnosť postupom podľa § 55 ods. 4 Tr.

por. oznámil aj odsúdenému Z. U.

Odsúdený Z. U. napriek vyššie uvedeným skutočnostiam písomným podaním z 23.

apríla 2013 trval na podanej sťažnosti pre nečinnosť predsedu senátu v jeho trestnej veci

týkajúcej sa návrhu na povolenie obnovy konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že predseda senátu vo veci postupoval bez

subjektívnych prieťahov, pričom vznik objektívnych prieťahov bol zapríčinený z dôvodu

konania a rozhodovania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, z ktorého dôvodu celý

trestný spis musel byť predložený na príslušný súd.

S poukazom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

odsúdeného Z. U. pre nečinnosť predsedu senátu... v trestnej veci vedenej na

Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, pod sp. zn. BB - ,

podľa ako nedôvodnú zamietol, keďže nezistil zákonné dôvody

uvedené v “

12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

ustanovení je napadnuté rozhodnutie aj náležite odôvodnené. Najvyšší

súd oprel svoj záver o konkrétne zistenie podmieňujúce postup špecializovaného súdu

kolíziou súbežne podaných viacerých mimoriadnych opravných prostriedkov, a to dovolania

a návrhu na povolenie obnovy konania „... z ktorého dôvodu celý trestný spis musel byť

predložený na príslušný súd“.

13. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorému sťažovateľ vytýka, že „Obsah odôvodnenia

uznesenia NS SR proti ktorému je smerovaná táto sťažnosť je nesprávne vyhodnotený

a posúdený, nakoľko NS SR sa mal zaoberať vecne tým, že špecializovaný trestný súd vôbec

nekonal žiadnym úkonom na môj návrh na povolenie obnovy konania z 14. 1. 2013.“,

ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj obdobne základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením

označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1

a práv podľa a 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu

a najvyššieho súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania podanej

sťažovateľom 15. januára 2013

14. Zhrnúc doplnenia pôvodnej sťažnosti (pozri bod 3) sťažovateľa doručenej

ústavnému súdu 20. mája 2013 ústavný súd predostiera, že sťažovateľ v podstate rozšíril

svoju argumentáciu celkovo na postup špecializovaného súdu v konaní o jeho návrhu

na povolenie obnovy konania vedenej pod sp. zn. BB-3Nt 1/2013 v spojení s postupom

najvyššieho súdu v tomto konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým vytkol

prieťahový postup pri rozhodovaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania, zloženie

senátu špecializovaného súdu a zamietnutie jeho návrhu na povolenie obnovy konania

z 15. januára 2013 špecializovaným súdom. Svoje výhrady a úvahy podrobne popísal

v jednotlivých doplneniach pôvodnej sťažnosti doručenými ústavnému súdu 16. septembra

2013, 23. októbra 2013, 28. novembra 2013 a 20. decembra 2013 a v ostatnom 9. januára

2014. Argumentáciu sťažovateľa vyplývajúcu z jednotlivých doplnení pôvodnej sťažnosti

vnímal ústavný súd ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa, pričom považoval za

podstatné upriamiť pozornosť sťažovateľa na ustálenú judikatúru ústavného súdu, z ktorej

vyplývajú tieto ďalej uvedené závery ústavného súdu.

15. V prvej rovine svojej argumentácie ústavný súd zotrváva na doterajších názoroch

(napr. , , ), podľa ktorých pri obnove konania

podľa môžu byť prieťahy (nečinnosť) v zásade namietané len v štádiu

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania. Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy

konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný

v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a rovnako ani čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania

záležitosti v primeranej lehote, pretože nejde o rozhodovanie v merite veci. Vzhľadom

na uvedené je argumentácia sťažovateľa namietajúca prieťahový postup všeobecných

súdov, ktoré rozhodovali o jeho návrhu na povolenie obnovy konania, postavená mimo

rámca ustálenej judikatúry ústavného súdu, v dôsledku čoho ju ústavný súd hodnotí ako

zjavne neopodstatnenú. Uvedená skutočnosť je teda – sama osebe – dôvodom na

odmietnutie sťažovateľom podanej sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

16. Ústavnému súdu sa žiada pripomenúť, že rovnako z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru

nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby

považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B. v. Slovenská

republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva, Žilina: 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,

Décisions et raports, č. 60 ()]. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje

absenciu vecnej súvislosti medzi postupom všeobecných súdov pri obnove konania a čl. 6

ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť rovnako z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

17. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a 5 a

dohovoru, ústavný súd konštatuje, že obsah a rozsah práv uvedených v týchto článkoch

nemá vecnú súvislosť s rozhodovaním všeobecných súdov o mimoriadnom opravnom

prostriedku (obnove konania), v dôsledku čoho je jeho argumentácia v tomto smere zjavne

neopodstatnená, a preto jeho sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť rovnako

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

18. V neposlednom rade ústavný súd rešpektujúc princíp subsidiarity nemohol ani

preskúmať sťažovateľom napádané uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. BB-3Nt 1/2013

z 24. mája 2013, keďže proti tomuto bol prípustný riadny opravný prostriedok (sťažnosť);

preto jeho sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie podľa .

19. Ústavný súd ďalej poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax ESĽP, z ktorej

okrem iného vyplýva, že nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého

súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na

druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Adolf

c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986). S prihliadnutím

na uvedené, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 23. októbra 2013 vyhovel námietkam sťažovateľa a vrátil vec špecializovanému súdu na

nové konanie a rozhodnutie. Týmto rozhodnutím najvyšší súd „zhojil, resp. napravil“ aj

sťažovateľom predostreté pochybenia v postupe a rozhodnutí prvostupňového súdu, ak by

k nim v skutočnosti došlo (vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, pozn.), a to aj

v kontexte ďalších ním označených práv, ktorých porušenie namieta, ako napr. práva

na zákonného sudcu podľa . Navyše, z už spomenutého princípu

subsidiarity jednoznačne vyplýva, že právomoc ústavného súdu je postavená na zásade

prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným

spôsobom. Vzhľadom na skutočnosť, že o sťažovateľovom návrhu na obnovu konania bude

opätovne rozhodovať špecializovaný súd, je zrejmé, že sťažovateľ sa domáha ochrany

svojich práv v „živej veci“, v dôsledku čoho ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2

.

20. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014