Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 63/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. C., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. CIMRÁK s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Miloša Cimráka, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4.

júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. júla

2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa uchádzal o prijatie na denné doktorandské

štúdium v študijnom odbore 3.1.8 teória politiky, študijný program politológia na Univerzite

Konštantína Filozofa v Nitre (ďalej len „UKF v Nitre“). Prijímacia skúška na doktorandské

štúdium sa konala 21. júna 2010. Zo zápisnice z prijímacích pohovorov vyplýva, že počet

uchádzačov na interné štúdium bol 21, navrhnutých na prijatie bolo 7 a ostatní uchádzači,

medzi ktorými bol aj sťažovateľ, neboli navrhnutí na prijatie. Na základe rozhodnutia

dekanky Filozofickej fakulty UKF v Nitre č. FF-OVV-2010-7/155-4:102200 z 24. júna

2010 (ďalej len „rozhodnutie dekanky“) nebol sťažovateľ na uvedené denné doktorandské

štúdium prijatý, a to vzhľadom na obmedzený počet voľných miest.

Rektor UKF v Nitre rozhodnutím č. UKF-2010-18/1344-23:191013 z 5. augusta

2010 (ďalej len „rozhodnutie rektora z 5. augusta 2010“) prvostupňové rozhodnutie

dekanky potvrdil z dôvodu, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie je v súlade s § 57 ods. 1

o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom ku dňu prijímacích skúšok (ďalej len „“)

a vnútornými predpismi fakulty a UKF v Nitre. Proti rozhodnutiu dekanky a rozhodnutiu

rektora podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej

správy.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -25

z 28. februára 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) konanie o preskúmanie

rozhodnutia rektora zastavil s tým, že rozhodnutie rektora z 5. augusta 2010 nepodlieha

súdnemu prieskumu v zmysle a (ďalej

aj „OSP“), keďže nejde o rozhodnutie vydané v zmysle o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. júla 2011 uznesenie krajského

súdu zrušil s odôvodnením, že druhostupňové rozhodnutie o neprijatí na štúdium na vysokej

škole je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v režime druhej hlavy piatej časti

.

Krajský súd rozsudkom č. k. -51 zo 6. decembra 2011 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu zo 6. decembra 2011“) zrušil rozhodnutie rektora z 5. augusta

2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne rektor vydal nové druhostupňové rozhodnutie č. ADV-2012-3/9-3:191015

z 24. februára 2012 (ďalej len „rozhodnutie rektora z 24. februára 2012“), ktorým

rozhodnutie dekanky potvrdil. Rozhodnutie rektora z 24. februára 2012 rekapitulovalo

priebeh prijímacieho konania a uviedlo kritériá, podľa ktorých hodnotiaca komisia

posudzovala prihlášky uchádzačov. Sťažovateľ sa opätovne žalobou o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia rektora z 24. februára 2012 domáhal jeho zrušenia.

Krajský súd rozsudkom č. k. -36 z 11. septembra 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu z 11. septembra 2012“) žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd

uvedený rozsudok odôvodnil tým, že upravuje prijímacie konanie,

ktoré aj definuje v § 58, avšak neupravuje spôsob hodnotenia komisie tak, ako to navrhuje

sťažovateľ v žalobe. Zo zákona, ako aj z rozhodnutia rektora z 24. februára 2012 vyplýva,

že obsahom skúšky a prijímacieho pohovoru bolo preveriť všeobecnú orientáciu uchádzača

v odbore a v problematike dotýkajúcej sa zvolenej témy dizertačnej práce, ako aj jeho

výsledky v tejto odbornej (a inej) činnosti. Skúšobná a hodnotiaca komisia dospela

k záveru, že sťažovateľ ako uchádzač nevyhovel stanoveným kritériám, a preto nebol

komisiou navrhnutý na prijatie na štúdium. Dôvodom neprijatia bolo nesplnenie odborných

prijímacích podmienok, ako aj podmienok zverejnených vo vzťahu k prijímaciemu konaniu

na doktorandský študijný program na webovom sídle univerzity a fakulty. Počet študentov

tretieho stupňa vysokoškolského štúdia v dennej forme pre akademický rok 2010/2011 bol

určený Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ktoré až

následne na fakulty rozpísal rektor univerzity, a tento počet bol napokon zúžený iba

na jedno miesto. Počet uchádzačov bol 21, z ktorých iba 7 podľa komisie vyhovelo

požiadavkám zákona a kritériám školy, z ktorých bol vybratý iba jeden. Krajský súd ďalej

uviedol, že sťažovateľ sa politológii nevenoval a k uchádzaniu sa o prijatie na doktorandské

štúdium ho viedlo zrejme iba „nadobudnutie doktorandského titulu po získaní dvoch

vysokoškolských titulov v rôznych oblastiach“.

Proti rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2012 podal sťažovateľ odvolanie.

V dôvodoch podaného odvolania uviedol, že pri prijímacom konaní neboli splnené

podmienky , podľa ktorého je vysoká škola alebo

fakulta povinná pred prijímacím konaním zverejniť spôsob overovania splnenia podmienok

prijatia na štúdium, ako aj spôsob vyhodnocovania výsledkov skúšky. Z oznámenia, ktoré

bolo zverejnené na webovom sídle vysokej školy, neboli podľa sťažovateľa zrejmé žiadne

hodnotiace kritériá v zmysle a , na základe ktorých by

bolo možné zaručiť objektívnosť hodnotenia požadovaných kritérií. Taktiež tvrdil, že

rozhodnutím rektora z 24. februára 2012 neboli odstránené nedostatky rozhodnutia dekanky,

keďže v odôvodnení tohto rozhodnutia sa len opisujú fakty, ktoré nastali. Sťažovateľovi

nebolo predložené výsledné poradie uchádzačov v prijímacom konaní a v rozhodnutí

rektora z 24. februára 2012 neboli uvedené dôvody, z ktorých by vyplývalo, prečo nebol

sťažovateľ prijatý. Bez uvedenia konkrétnych skutočností, na základe ktorých sa dospelo

k takému výroku, sa rozhodnutie rektora z 24. februára 2012 stáva nepreskúmateľným.

Na záver sťažovateľ uviedol, že krajský súd sa mal odkloniť od svojho skoršieho

rozhodnutia v tej istej veci (uznesenie krajského súdu bolo zrušené uznesením najvyššieho

súdu), čím mala byť porušená zásada právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu z 11. septembra 2012

ako vecne správny potvrdil. Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

„... s uchádzačom sa počas prijímacieho konania na FF UKF zaobchádzalo v zmysle § 55

ods. 2 a 3 , t. j. pri prijímacom konaní sa uplatňovala zásada

rovnakého zaobchádzania vo vzdelaní v zmysle v znení neskorších

predpisov a výkon práv a povinností podľa vo vzťahu

k uchádzačovi bol v súlade s dobrými mravmi a jeho práva a povinnosti vyplývajúce

z citovaného zákona o vysokých školách neboli nikým zneužívané na škodu uchádzača.

Druhostupňové rozhodnutie (rozhodnutie rektora z 24. februára 2012, pozn.) vychádzalo

zo záverov a návrhu skúšobnej komisie obsiahnutých v Zápisnici z prijímacích pohovorov

na doktorandskom štúdiu zo študijného odboru 3.1.8 teória politiky, študijného programu

politológia zo dňa 21. júna 2010.

Podľa názoru odvolacieho súdu komisia komplexne zhodnotila splnenie stanovených

podmienok prijatia na predmetné štúdium medzi ktoré patrili:

1. Vopred vypracované podklady uchádzačmi, v ktorých na základe požiadaviek mali

vypracovať:

- projekt dizertačnej práce (ciele, metódy, hypotézy, podrobná osnova a pod.)

v rozsahu 5-7 strán na vybranú tému;

- zoznam literatúry, ktorú možný doktorand bude používať pri spracovaní témy,

analýzu stavu teoretickej rozpracovanosti danej témy;

- zoznam vlastnej publikačnej činnosti v danom odbore;

- predstavu o svojej participácii na vedecko-pedagogickom živote Katedry PEŠ FF

UKF (uviesť prípadne aj doterajšiu spoluprácu s katedrou) v rozsahu 1-1,5 strany;

- uviesť stručné informácie o účasti a umiestnení ŠVOČ a ŠVK, začatí, resp. ukončení

rigorózneho štúdia v odbore teória politiky, o inej odbornej aktivite, súvisiacej s teóriou

politiky.

2. Vystupovanie uchádzača počas výberového konania.

3. Vyjadrenie navrhovaného školiteľa.

Zo záveru skúšobnej komisie zo dňa 21. 06. 2010 vyplýva, že komisia žalobcu

navrhla neprijať, keďže stanoveným kritériám na prijatie na štúdium nevyhovel. Uvedeným

podmienkam prijatia vyhovelo len sedem uchádzačov z celkového počtu prihlásených

21 uchádzačov.

S poukazom na uvedené skutočnosti odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia o tom,

že na uvedený študijný program mohla dekanka fakulty prijať len vymedzený počet

uchádzačov, sa javí odvolaciemu súdu ako nepostačujúci. Po oboznámení sa s obsahom

pripojeného administratívneho spisu a predovšetkým s odôvodnením preskúmavaného

druhostupňového rozhodnutia, ktorým je možné doplniť dôvody prvostupňového

rozhodnutia, senát najvyššieho súdu dospel (napriek vytýkanému nedostatku

prvostupňového rozhodnutia) k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo

vydané v súlade so zákonom a to jednak z dôvodu, že žalobca nevyhovel podmienkam

prijímacieho konania, ktorých splnenie preverovala skúšobná komisia (komisionálna

skúška) a rovnako i s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca sa neumiestnil ani

na miestach 1.-7., t. j. medzi uchádzačmi, ktorí stanovené podmienky prijatia splnili.

Z uvedených dôvodov sa ani podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca nemohol úspešne

uchádzať o jedno voľné študijné miesto v doktorandskom štúdiu .

K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia povinností vyplývajúcich z ustanovenia

senát odvolacieho súdu poukazuje na

, podľa ktorého sa prijímacie konanie pre uchádzača o štúdium

začína doručením jeho písomnej prihlášky na štúdium na vysokej škole alebo fakulte, ktorá

uskutočňuje príslušný študijný program. Povinnosti upravené v § 57 ods. 5 zákona

č. si fakulta v tomto prípade splnila (v lehote najneskôr dva mesiace pred

posledným dňom určeným na podanie prihlášok zverejnila podmienky prijatia na predmetné

štúdium).“.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za nedostatočne

odôvodnený, a preto proti nemu podal sťažnosť podľa , ktorou

navrhuje, aby ústavný súd prijal nález, ktorým by vyslovil, že ním boli porušené jeho

základné práva na vzdelanie podľa a na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a aby

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň

navrhuje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €,

ako aj úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ

tým, že „... konštatovanie o porušení práv sťažovateľa nemôže nahradiť možnosť štúdia,

o ktoré mal záujem a o ktoré mohol byť pripravený tým, že prijímacie konanie neprebehlo

zákonným spôsobom, t. j. nedá sa zistiť, akým spôsobom boli uchádzači vyberaní... Útočné

formulácie Krajského súdu... navyše vážne oslabili dôveru sťažovateľa v poskytovanie

súdnej ochrany jeho práv.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie

v správnom súdnictve patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych

názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je

povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Sťažovateľ v sťažnosti sumarizuje svoje stanovisko k doterajšiemu priebehu

a nedostatkom v konaní. Svoje námietky smeruje najprv proti rozhodnutiu dekanky

(nedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne závery), ako aj proti rozhodnutiu rektora

z 24. februára 2012. Podľa sťažovateľa nie je z tohto rozhodnutia rektora «zrejmé, prečo

nevyhovel pri splnení podmienok prijímacieho konania a prečo znie návrh skúšobnej

komisie „nevyhovel“... Žiadnym spôsobom nie je vysvetlené, ktorej požiadavke na prijatie

sťažovateľ nevyhovel, keďže... chýbajú posúdenia všetkých ostatných kritérií. Je nejasné,

akým spôsobom rozhoduje vysoká škola o prijatí uchádzačov, keď neurčuje poradie

uchádzačov, ktoré by malo vychádzať z náležitého posúdenia určených kritérií na prijatie.».

Keďže podľa sťažovateľa ani v rozhodnutí dekanky, ani v rozhodnutí rektora z 24. februára

2012 nie sú uvedené výsledky uchádzača (okrem testu z anglického jazyka), nie je

odôvodnenie predmetného rozhodnutia rektora potvrdzujúce rozhodnutie dekanky

„vzhľadom na výsledky uchádzača“ dostatočné, najmä ak ide o rozhodnutie súvisiace

s realizáciou garantovaného práva na vzdelanie. Podľa sťažovateľa je žiaduce, aby

rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí na štúdium „obsahovalo odôvodnenie, ktoré výslovne

obsahuje počet bodov priradených konkrétnej osobe priraďovaných podľa vopred známych

kritérií a výsledné poradie uchádzačov o štúdium“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza aj svoje námietky proti rozsudku krajského súdu

zo 6. decembra 2011. Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že krajský súd nezrušil prvostupňové

rozhodnutie dekanky, ale iba druhostupňové rozhodnutie rektora z 24. februára 2012, hoci

mu najvyšší súd uznesením mal uložiť povinnosť preskúmať aj prvostupňové rozhodnutie.

Taktiež sa mal krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. (konanie vo veci

sťažovateľa pred krajským súdom potom, ako bolo predchádzajúce uznesenie krajského

súdu zrušené) odchýliť od konania vedeného pod sp. zn. (skoršie konanie

vo veci sťažovateľa pred krajským súdom, ktoré predchádzalo uzneseniu najvyššieho súdu,

ktorým bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie).

Okrem toho rozsudok krajského súdu podľa sťažovateľa odporuje uzneseniu najvyššieho

súdu, ktorý mu vec vrátil na ďalšie konanie po zrušení predchádzajúceho uznesenia

krajského súdu.

Podľa sťažovateľa má aj rozsudok krajského súdu z 11. septembra 2012 trpieť

„vážnou vadou nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti“, keďže namiesto riadneho

odôvodnenia odkazuje na rozhodnutie žalovaného a obsahuje útočné formulácie namierené

voči nemu, čo má indikovať pochybnosti o nezaujatosti konania krajského súdu

a spochybňovať dodržanie zásady rovnosti medzi účastníkmi.

Sťažovateľ ďalej nesúhlasí ani s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý

považuje za nedostatočne odôvodnený. Jedinou konkrétnou námietkou voči napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu je tá, že najvyšší súd „v rozsudku uvádza, že sťažovateľ nesplnil

podmienky prijatia, neupresňuje však aké podmienky sťažovateľ nemal splniť, a táto otázka

nebola v celom konaní pre súdom zodpovedaná“. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

podľa sťažovateľa nie je „v rámci princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí...

obhájiteľn(ý) a má za následok porušenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces“. Tým, že najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, malo

dôjsť k porušeniu práv podľa a podľa dohovoru. Vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa sťažovateľ neuvádza

žiadne dôvody ani ďalšie okolnosti mimo odôvodnenia svojho nároku na primerané

finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd v rozsahu potrebnom pre predbežné prerokovanie sťažnosti preskúmal

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a to vzhľadom na to, či postup najvyššieho súdu

a jeho napadnutý rozsudok nevylučuje možnosť porušenia označených základných práv,

ktorých porušenie by bolo možné vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd už rozhodol, že sa vzťahuje aj na vysokoškolské

vzdelávanie (, m. m. ) a rozhodnutie rektora univerzity o prijatí

na štúdium je rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktoré podlieha preskúmaniu v rámci

správneho súdnictva (m. m. ).

Základného práva vyplývajúceho z sa podľa

možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré uvedené ustanovenie vykonávajú,

v okolnostiach danej veci je to

Podľa názoru ústavného súdu právo na vzdelanie v zmysle

neobsahuje neobmedzené subjektívne oprávnenie študovať na vysokej škole podľa

vlastného výberu spojené s povinnosťou štátu zabezpečiť každému také vzdelanie (porovnaj

nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 3. apríla 1996), ale iba právo

uchádzať sa o možnosť štúdia na vysokej škole za podmienok ustanovených zákonom

a touto vysokou školou, keďže kritériá na prijímacie konanie sú v samosprávnej pôsobnosti

vysokých škôl.

Podľa vysoká škola môže určiť na prijatie

na štúdium jednotlivých študijných programov ďalšie podmienky s cieľom zabezpečiť, aby

sa na štúdium dostali uchádzači s potrebnými schopnosťami a predpokladmi. Určené

podmienky a spôsob overovania ich splnenia musia umožňovať výber uchádzačov, ktorí

prejavia najvyššiu mieru schopností na štúdium...

Podľa vysoká škola zverejní včas... najneskôr

dva mesiace pred posledným dňom určeným na podanie prihlášok, lehotu na podanie

prihlášok na štúdium, podmienky prijatia podľa odseku 1, termín a spôsob overovania ich

splnenia, a ak je súčasťou overovania schopností na štúdium prijímacia skúška, aj formu

a rámcový obsah skúšky a spôsob vyhodnocovania jej výsledkov. Tieto skutočnosti sa

musia zverejniť na úradnej výveske vysokej školy alebo fakulty a hromadným spôsobom

podľa osobitného predpisu...

Ústavný súd poznamenáva, že neobsahuje úpravu toho, akým

konkrétnym spôsobom má byť prijímacie konanie vyhodnocované, a neupravuje ani

náležitosti rozhodnutia o prijatí na doktorandské štúdium. Je preto v právomoci vysokej

školy určiť, či bude výsledky prijímacieho konania vyhodnocovať na základe počtu bodov

tak, ako to navrhuje sťažovateľ, alebo iným spôsobom, ako aj to, ktoré údaje budú uvedené

v rozhodnutí o prijatí alebo neprijatí na doktorandské štúdium, ak tým nedôjde k porušeniu

ostatných ustanovení alebo iných všeobecne záväzných predpisov.

Rozhodnutie, ktorým sa rozhoduje o prijatí na doktorandské štúdium a ktoré je výsledkom

prijímacieho konania, musí byť ako rozhodnutie orgánu verejnej správy dostatočné

odôvodnené tak, aby bolo spôsobilé preskúmania v rámci správneho súdnictva, ktoré musí

spĺňať garancie ustanovené , najmä právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy .

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,

o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je

rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Pri posúdení sťažnosti zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý

rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd, rozhodujúci

v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy;

v tomto prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len

preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy (, ). Taktiež najvyšší súd nemohol

nahrádzať úvahu orgánu verejnej správy vlastnou úvahou (v okolnostiach danej veci ide

o úvahu, či sú splnené jednotlivé podmienky prijímacieho konania).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v súvislosti s uvedeným dostatočne

vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu uvedeného v I. časti

tohto uznesenia, najvyšší súd uviedol, ktoré podmienky hodnotiaca komisia posudzovala,

a rekapituloval aj jej závery, čím preskúmal, či komisia postupovala podľa vyhlásených

kritérií a či aj vyhodnocovala ich splnenie. Posúdil pritom aj splnenie procesných

podmienok prijímacieho konania, najmä dodržanie lehôt v zmysle § 57 ods. 5 zákona

č. Zároveň zohľadnil, že rozhodnutie rektora z 24. februára 2012 odstránilo

nedostatky odôvodnenia rozhodnutia dekanky, najmä vo vzťahu k nedostatočným

kapacitným možnostiam v danom študijnom programe. Skutočnosť, že najvyšší súd sa

stotožnil so závermi vyplývajúcimi z uvedeného rozhodnutia rektora, sama osebe neindikuje

možnosť porušenia označených práv sťažovateľa alebo iný právny nedostatok, ale

predstavuje výsledok konkrétneho posúdenia okolností danej veci najvyšším súdom.

Osobitne vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o útočných formuláciách obsiahnutých

v rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2012 namierených voči nemu sa najvyšší súd

s námietkami sťažovateľa stotožnil, keď uviedol, že:

„Podľa názoru odvolacieho súdu krajskému súdu neprislúcha hodnotenie motívov

žalobcu, na základe ktorých sa uchádzal o doktorandské štúdium vo zvolenom študijnom

programe. Súčasne je irelevantné, či je žalobca v kontakte so súdom v súvislosti

s poskytovaním právnych služieb a vystupuje ako advokát účastníkov konania, preto

považuje uvedené konštatovanie súdu prvého stupňa za nadbytočné. Žalobca má právo, aby

sa uchádzal o štúdium na ktorejkoľvek vysokej škole a to aj napriek tomu, že už má

vysokoškolské tituly v dvoch rôznych oblastiach. Uvedené nebráni tomu, aby bol

po úspešnom absolvovaní prijímacieho konania a dostatku študijných miest študentom

ktorejkoľvek vysokej školy, v akomkoľvek študijnom odbore a to za predpokladu splnenia

podmienok prijatia na štúdium.“

Vzhľadom na to obsahuje podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení zákona

č. , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru

ústavného súdu sa najvyšší súd s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením základných práv sťažovateľa podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), a vzhľadom na to, že obsahom

základného práva na vzdelanie nie je právo na úspech v prijímacom konaní na doktorandské

štúdium, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (najmä nárokom na primerané finančné zadosťučinenie)

uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014