Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 76/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Crédit Agricole

Corporate and Investment Bank S. A., Quai Du President Paul Doumer 9, La Defense

Cedex, Paríž, Francúzska republika, zastúpenej Advokátskou kanceláriou White & Case,

s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. Marka Staroňa, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. júna 2013 v časti týkajúcej sa výroku, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov dovolacieho konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A. o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013

doručená sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 12. júna 2013 v tomto konaní v časti týkajúcej sa výroku, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených podkladov vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou

v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom navrhovateľka navrhovala, aby

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa

poskytnutia plnení z bankových záruk, ktoré vystavila v prospech tretej osoby (ďalej

aj „dotknutá osoba“). Navrhovateľka v konaní o nariadenie predbežného opatrenia bola

zároveň účastníčkou rozhodcovského konania proti dotknutej osobe.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 31. októbra 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) sčasti vyhovel návrhu a predbežným opatrením uložil

sťažovateľke povinnosť zdržať sa plnenia z vystavených bankových záruk. Proti uzneseniu

okresného súdu podali odvolanie navrhovateľka, sťažovateľka a tretia osoba ako osoba

dotknutá predbežným opatrením.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

zo 14. marca 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) rozhodol tak, že odvolanie

sťažovateľky odmietol (ako oneskorene podané), uznesenie okresného súdu zrušil a konanie

zastavil pre nedostatok právomoci všeobecných súdov Slovenskej republiky konať o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia v dôsledku skôr začatého rozhodcovského konania

medzi navrhovateľkou a dotknutou osobou. Náhradu trov prvostupňového konania ani

konania pred krajským súdom účastníkom konania nepriznal. Proti uzneseniu krajského

súdu podala navrhovateľka dovolanie, a to proti výroku, ktorým krajský súd uznesenie

okresného súdu zrušil a konanie zastavil.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s názorom krajského súdu, že

okresný súd nemal právomoc konať a nariadiť predbežné opatrenie, ak už bol skôr podaný

návrh na začatie konania pred rozhodcovským súdom, pretože nedostatok právomoci súdov

Slovenskej republiky konať o návrhu navrhovateľky je neodstrániteľnou prekážkou, pre

ktorú nemôže ani okresný súd a ani krajský súd konať. Keďže dovolací súd nezistil, že by

uznesenie krajského súdu bolo postihnuté vadou odôvodňujúcou prípustnosť dovolania,

dovolanie navrhovateľky ako neprípustné odmietol. Vo vzťahu k trovám dovolacieho súdu

najvyšší súd uviedol, že náhradu trov konania účastníkom (t. j. ani sťažovateľke) nepriznáva

z dôvodu hodného osobitného zreteľa, za ktorý považoval tú skutočnosť, že nemôže posúdiť

dôvodnosť, resp. nedôvodnosť návrhu navrhovateľky, a za týchto okolností aj mieru

úspešnosti niektorého z účastníkov konania, keďže mu v tom bráni nedostatok právomoci

súdov Slovenskej republiky posúdiť vec.

Predmetom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím najvyššieho súdu,

ktorým jej nepriznal trovy konania, čím došlo podľa nej k porušeniu v sťažnosti označených

práv.

Sťažovateľka tvrdí, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je

ústavne neudržateľné, keďže sa odvoláva na neexistujúce ustanovenia [„§ 150 ods. 1

písm. c)“ a „ “], čo aj sama sťažovateľka vyhodnocuje iba ako „preklep“,

ale zároveň vychádza z nesprávneho výkladu pravidiel

(ďalej aj „OSP“) o náhrade trov konania najmä preto, lebo nie je zrejmé, či najvyšší súd

„rozhodoval o trovách podľa alebo podľa “,

a navyše ani vôbec neskúmal otázku, kto zastavenie konania zavinil. Podľa sťažovateľky

najvyšší súd predmetné ustanovenia neaplikoval správne,

keďže návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol bezpochyby nedôvodný preto, lebo

bol podaný súdu, ktorý zjavne nemal právomoc vo veci konať. Nepriznanie náhrady trov

konania sa voči sťažovateľke má javiť ako neprimeraná a neodôvodnená tvrdosť, keďže jej

pri procesnej obrane proti predbežnému opatreniu vznikli nemalé náklady, a to nielen

na právne zastúpenie pred súdmi, ale taktiež na zabezpečenie prekladov súdnej a inej

právnej dokumentácie do cudzieho jazyka. Sťažovateľka ale neuviedla, akú sumu si

v dovolacom konaní uplatnila ako nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Názor

najvyššieho súdu má navyše viesť k záveru, že navrhovateľka môže bez sankcie v podobe

hrozby náhrady trov konania opakovanými návrhmi na nariadenie predbežného opatrenia

spôsobovať sťažovateľke nemalé náklady. Sťažovateľka uzatvára, že žiadne okolnosti

hodné osobitného zreteľa neboli dané a najvyšší súd nemal aplikovať , ale

v zmysle mala byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania

navrhovateľke ako tej účastníčke, ktorá zavinila zastavenie konania tým, že podala návrh

na nariadenie predbežného opatrenia na súd, ktorý nemá právomoc o veci konať.

Z týchto dôvodov sťažovateľka podáva sťažnosť podľa , ktorou

navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné

právo podľa a právo podľa dohovoru boli napadnutým

uznesením najvyššieho súdu porušené, a zároveň, aby bolo toto uznesenie v jeho výrokovej

časti, ktorou nepriznal žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov dovolacieho

konania, zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa

napokon taktiež domáha priznania úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov súdneho konania,

pričom podstata jej argumentácie je založená na tvrdení, že najvyšší súd nesprávne rozhodol

o trovách konania, keď nepriznal účastníkom konania náhradu trov dovolacieho konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa pre sťažnosť relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu „O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa ust. § 243b

ods. 5 v spojení s ust. a , a ich náhradu účastníkom

nepriznal. Dôvodom osobitného zreteľa, pre ktorý dovolací súd takto postupoval, bola

skutočnosť, že konanie na odvolacom súde bolo zastavené pre nedostatok právomoci súdov

Slovenskej republiky... Dovolací súd ako dôvod hodný osobitného zreteľa považoval

skutočnosť, že nemôže posúdiť dôvodnosť, resp. nedôvodnosť návrhu navrhovateľa, keďže

mu v tom bráni začaté konanie na rozhodcovskom súde, za týchto okolností miera

úspešnosti, resp. neúspešnosti niektorého z účastníkov konania pre spravodlivé rozhodnutie

o trovách konania je nezistiteľná a preto dovolací súd za použitia ust.

trovy dovolacieho konania účastníkom nepriznal.“.

Ústavný súd v prvom rade súhlasí so sťažovateľkou, že nesprávne označenie

aplikovaných ustanovení je iba lapsusom nemajúcim vplyv na význam odôvodnenia a ani

jeho presvedčivosť.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že nie je jasné, na základe ktorého ustanovenia

najvyšší súd nepriznal náhradu trov konania, ústavný súd

poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vzhľadom

na jeho prihliadnutie na dôvody hodné osobitného zreteľa vyplýva, že najvyšší súd pristúpil

k aplikácii . Takáto argumentácia najvyššieho súdu pritom nie je v rozpore

s názorom sťažovateľky, že zastavenie konania zavinila navrhovateľka, keď podala návrh

na nariadenie predbežného opatrenia na súd, ktorý nemá právomoc vo veci konať. Práve

naopak, aplikácia výnimky z pravidla o náhrade trov konania v zmysle

prichádza do úvahy vtedy, ak by súd inak niektorému z účastníkov náhradu trov konania

mal priznať (a teda vtedy, ak by postupoval podľa tak, ako to požaduje

sťažovateľka).

Ostáva však sporným výklad všeobecného pojmu „dôvody hodné osobitného

zreteľa“ najvyšším súdom na účel postupu podľa , medzi ktoré najvyšší

súd podľa sťažovateľky zahrnul aj nemožnosť posúdiť vecnú dôvodnosť podaného návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, resp. dôvodnosť uplatneného nároku vo veci samej.

Pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti uvedeného výkladu najvyššieho súdu ústavný

súd poukazuje v prvom rade na svoju zdržanlivosť pri posudzovaní problematiky náhrady

trov konania.

Ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej

vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo

osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu

na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného

výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, ).

Ústavný súd poukazuje na to, že tieto námietky sťažovateľky síce smerujú proti

porušeniu princípov spravodlivého procesu, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania

o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo

negatívne dotknúť sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich však

podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú

relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu

vo veci samej (, ).

Ústavný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že je v rozpore s účelom

pravidiel náhrady trov konania, ak by nedostatok právomoci všeobecného súdu na konanie

(vrátane nariadenia predbežného opatrenia) bez ďalšieho predstavoval taký dôvod hodný

osobitného zreteľa, ktorý by vylučoval možnosť rozhodnúť o uložení povinnosti

navrhovateľke nahradiť sťažovateľke trovy konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa

v zmysle sa majú vzťahovať na konkrétne okolnosti prípadu a situáciu

účastníkov konania a nepriznanie náhrady trov konania má predstavovať výnimočné

prípady (m. m. ).

Najvyšší súd vo svojom uznesení pomenoval dôvody hodné osobitného zreteľa,

poukázal však nielen na nemožnosť posúdiť dôvodnosť návrhu s ohľadom na mieru

úspešnosti navrhovateľky pre nedostatok právomoci na konanie, ale aj na okolnosti prípadu

(„za týchto okolností“). Za dôležité považuje ústavný súd aj to, že najvyšší nerozhodoval

o náhrade trov konania predchádzajúceho dovolaciemu konaniu, ale iba o trovách

dovolacieho konania. Ústavný súd preto pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti musí

zohľadniť okolnosti danej veci (odvolanie sťažovateľky obsahujúce uplatnenie si náhrady

trov konania, ktoré bolo vyhodnotené ako oneskorené, či tú okolnosť, že dovolanie

nepodávala sťažovateľka, ale iný účastník konania). Po zohľadnení týchto okolností dospel

ústavný súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia síce vykazuje určité

pochybnosti, pokiaľ ide o aplikáciu , avšak tieto pochybnosti nedosahujú

ústavnoprávnu intenzitu takého zásahu, ktorý by spochybňoval ústavnú udržateľnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd dopĺňa, že ústavnoprávny rozmer sťažovateľkou namietaného porušenia

procesných pravidiel o ukladaní povinnosti náhrady trov konania je spochybnený aj tým, že

sťažovateľka má k dispozícii ďalší kompenzačný mechanizmus ujmy spôsobenej

predbežným opatrením, čo ešte viac znižuje intenzitu namietaného zásahu a potrebu

poskytnutia ochrany ústavným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa ak

predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu

vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je

povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom

na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.

Ústavný súd v nadväznosti na citované ustanovenie

poukazuje na právny názor, ktorý je súčasťou jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého

navrhovateľ predbežného opatrenia si musí byť vedomý rizík vyplývajúcich z existujúcich

procesných úľav, ako aj výhod, ktoré mu tieto procesné úľavy poskytujú (uľahčený prístup

k dočasnej ochrane jeho práva formou predbežného opatrenia), v dôsledku čoho musí byť

nevyhnutne pripravený znášať aj negatívne následky ().

Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľka uplatnila svoje zvýšené náklady

spojené s predbežným opatrením (ujmu), ktoré neboli nahradené ako trovy konania proti

navrhovateľke.

Ústavný súd z týchto dôvodov podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014