Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 76/2014
PDF · 211.73 KB
No categories available
IV. ÚS 76/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Crédit Agricole
Corporate and Investment Bank S. A., Quai Du President Paul Doumer 9, La Defense
Cedex, Paríž, Francúzska republika, zastúpenej Advokátskou kanceláriou White & Case,
s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. Marka Staroňa, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 24/2013
a jeho uznesením z 12. júna 2013 v časti týkajúcej sa výroku, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov dovolacieho konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A. o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013
doručená sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 24/2013 a jeho
uznesením z 12. júna 2013 v tomto konaní v časti týkajúcej sa výroku, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z priložených podkladov vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou
v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom navrhovateľka navrhovala, aby
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa
poskytnutia plnení z bankových záruk, ktoré vystavila v prospech tretej osoby (ďalej
aj „dotknutá osoba“). Navrhovateľka v konaní o nariadenie predbežného opatrenia bola
zároveň účastníčkou rozhodcovského konania proti dotknutej osobe.
Okresný súd uznesením sp. zn. 35 Cb 201/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) sčasti vyhovel návrhu a predbežným opatrením uložil
sťažovateľke povinnosť zdržať sa plnenia z vystavených bankových záruk. Proti uzneseniu
okresného súdu podali odvolanie navrhovateľka, sťažovateľka a tretia osoba ako osoba
dotknutá predbežným opatrením.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Cob 74/2013
zo 14. marca 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) rozhodol tak, že odvolanie
sťažovateľky odmietol (ako oneskorene podané), uznesenie okresného súdu zrušil a konanie
zastavil pre nedostatok právomoci všeobecných súdov Slovenskej republiky konať o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia v dôsledku skôr začatého rozhodcovského konania
medzi navrhovateľkou a dotknutou osobou. Náhradu trov prvostupňového konania ani
konania pred krajským súdom účastníkom konania nepriznal. Proti uzneseniu krajského
súdu podala navrhovateľka dovolanie, a to proti výroku, ktorým krajský súd uznesenie
okresného súdu zrušil a konanie zastavil.
Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s názorom krajského súdu, že
okresný súd nemal právomoc konať a nariadiť predbežné opatrenie, ak už bol skôr podaný
návrh na začatie konania pred rozhodcovským súdom, pretože nedostatok právomoci súdov
Slovenskej republiky konať o návrhu navrhovateľky je neodstrániteľnou prekážkou, pre
ktorú nemôže ani okresný súd a ani krajský súd konať. Keďže dovolací súd nezistil, že by
uznesenie krajského súdu bolo postihnuté vadou odôvodňujúcou prípustnosť dovolania,
dovolanie navrhovateľky ako neprípustné odmietol. Vo vzťahu k trovám dovolacieho súdu
najvyšší súd uviedol, že náhradu trov konania účastníkom (t. j. ani sťažovateľke) nepriznáva
z dôvodu hodného osobitného zreteľa, za ktorý považoval tú skutočnosť, že nemôže posúdiť
dôvodnosť, resp. nedôvodnosť návrhu navrhovateľky, a za týchto okolností aj mieru
úspešnosti niektorého z účastníkov konania, keďže mu v tom bráni nedostatok právomoci
súdov Slovenskej republiky posúdiť vec.
Predmetom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím najvyššieho súdu,
ktorým jej nepriznal trovy konania, čím došlo podľa nej k porušeniu v sťažnosti označených
práv.
Sťažovateľka tvrdí, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je
ústavne neudržateľné, keďže sa odvoláva na neexistujúce ustanovenia [„§ 150 ods. 1
písm. c)“ a „§ 234b ods. 5 OSP“], čo aj sama sťažovateľka vyhodnocuje iba ako „preklep“,
ale zároveň vychádza z nesprávneho výkladu pravidiel Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) o náhrade trov konania najmä preto, lebo nie je zrejmé, či najvyšší súd
„rozhodoval o trovách podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP alebo podľa § 150 ods. 1 OSP“,
a navyše ani vôbec neskúmal otázku, kto zastavenie konania zavinil. Podľa sťažovateľky
najvyšší súd predmetné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neaplikoval správne,
keďže návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol bezpochyby nedôvodný preto, lebo
bol podaný súdu, ktorý zjavne nemal právomoc vo veci konať. Nepriznanie náhrady trov
konania sa voči sťažovateľke má javiť ako neprimeraná a neodôvodnená tvrdosť, keďže jej
pri procesnej obrane proti predbežnému opatreniu vznikli nemalé náklady, a to nielen
na právne zastúpenie pred súdmi, ale taktiež na zabezpečenie prekladov súdnej a inej
právnej dokumentácie do cudzieho jazyka. Sťažovateľka ale neuviedla, akú sumu si
v dovolacom konaní uplatnila ako nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Názor
najvyššieho súdu má navyše viesť k záveru, že navrhovateľka môže bez sankcie v podobe
hrozby náhrady trov konania opakovanými návrhmi na nariadenie predbežného opatrenia
spôsobovať sťažovateľke nemalé náklady. Sťažovateľka uzatvára, že žiadne okolnosti
hodné osobitného zreteľa neboli dané a najvyšší súd nemal aplikovať § 150 ods. 1 OSP, ale
v zmysle § 146 ods. 2 OSP mala byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania
navrhovateľke ako tej účastníčke, ktorá zavinila zastavenie konania tým, že podala návrh
na nariadenie predbežného opatrenia na súd, ktorý nemá právomoc o veci konať.
Z týchto dôvodov sťažovateľka podáva sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou
navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým
uznesením najvyššieho súdu porušené, a zároveň, aby bolo toto uznesenie v jeho výrokovej
časti, ktorou nepriznal žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov dovolacieho
konania, zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa
napokon taktiež domáha priznania úhrady trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov súdneho konania,
pričom podstata jej argumentácie je založená na tvrdení, že najvyšší súd nesprávne rozhodol
o trovách konania, keď nepriznal účastníkom konania náhradu trov dovolacieho konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa pre sťažnosť relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu „O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa ust. § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 150 ods. 1 O. s. p., a ich náhradu účastníkom
nepriznal. Dôvodom osobitného zreteľa, pre ktorý dovolací súd takto postupoval, bola
skutočnosť, že konanie na odvolacom súde bolo zastavené pre nedostatok právomoci súdov
Slovenskej republiky... Dovolací súd ako dôvod hodný osobitného zreteľa považoval
skutočnosť, že nemôže posúdiť dôvodnosť, resp. nedôvodnosť návrhu navrhovateľa, keďže
mu v tom bráni začaté konanie na rozhodcovskom súde, za týchto okolností miera
úspešnosti, resp. neúspešnosti niektorého z účastníkov konania pre spravodlivé rozhodnutie
o trovách konania je nezistiteľná a preto dovolací súd za použitia ust. § 150 ods. 1 O. s. p.
trovy dovolacieho konania účastníkom nepriznal.“.
Ústavný súd v prvom rade súhlasí so sťažovateľkou, že nesprávne označenie
aplikovaných ustanovení je iba lapsusom nemajúcim vplyv na význam odôvodnenia a ani
jeho presvedčivosť.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že nie je jasné, na základe ktorého ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku najvyšší súd nepriznal náhradu trov konania, ústavný súd
poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vzhľadom
na jeho prihliadnutie na dôvody hodné osobitného zreteľa vyplýva, že najvyšší súd pristúpil
k aplikácii § 150 ods. 1 OSP. Takáto argumentácia najvyššieho súdu pritom nie je v rozpore
s názorom sťažovateľky, že zastavenie konania zavinila navrhovateľka, keď podala návrh
na nariadenie predbežného opatrenia na súd, ktorý nemá právomoc vo veci konať. Práve
naopak, aplikácia výnimky z pravidla o náhrade trov konania v zmysle § 150 ods. 1 OSP
prichádza do úvahy vtedy, ak by súd inak niektorému z účastníkov náhradu trov konania
mal priznať (a teda vtedy, ak by postupoval podľa § 146 ods. 2 OSP tak, ako to požaduje
sťažovateľka).
Ostáva však sporným výklad všeobecného pojmu „dôvody hodné osobitného
zreteľa“ najvyšším súdom na účel postupu podľa § 150 ods. 1 OSP, medzi ktoré najvyšší
súd podľa sťažovateľky zahrnul aj nemožnosť posúdiť vecnú dôvodnosť podaného návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia, resp. dôvodnosť uplatneného nároku vo veci samej.
Pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti uvedeného výkladu najvyššieho súdu ústavný
súd poukazuje v prvom rade na svoju zdržanlivosť pri posudzovaní problematiky náhrady
trov konania.
Ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej
vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo
osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu
na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní
problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred
všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného
výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo
zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd poukazuje na to, že tieto námietky sťažovateľky síce smerujú proti
porušeniu princípov spravodlivého procesu, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania
o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo
negatívne dotknúť sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich však
podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú
relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu
vo veci samej (IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že je v rozpore s účelom
pravidiel náhrady trov konania, ak by nedostatok právomoci všeobecného súdu na konanie
(vrátane nariadenia predbežného opatrenia) bez ďalšieho predstavoval taký dôvod hodný
osobitného zreteľa, ktorý by vylučoval možnosť rozhodnúť o uložení povinnosti
navrhovateľke nahradiť sťažovateľke trovy konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa
v zmysle § 150 ods. 1 OSP sa majú vzťahovať na konkrétne okolnosti prípadu a situáciu
účastníkov konania a nepriznanie náhrady trov konania má predstavovať výnimočné
prípady (m. m. III. ÚS 144/2010).
Najvyšší súd vo svojom uznesení pomenoval dôvody hodné osobitného zreteľa,
poukázal však nielen na nemožnosť posúdiť dôvodnosť návrhu s ohľadom na mieru
úspešnosti navrhovateľky pre nedostatok právomoci na konanie, ale aj na okolnosti prípadu
(„za týchto okolností“). Za dôležité považuje ústavný súd aj to, že najvyšší nerozhodoval
o náhrade trov konania predchádzajúceho dovolaciemu konaniu, ale iba o trovách
dovolacieho konania. Ústavný súd preto pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti musí
zohľadniť okolnosti danej veci (odvolanie sťažovateľky obsahujúce uplatnenie si náhrady
trov konania, ktoré bolo vyhodnotené ako oneskorené, či tú okolnosť, že dovolanie
nepodávala sťažovateľka, ale iný účastník konania). Po zohľadnení týchto okolností dospel
ústavný súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia síce vykazuje určité
pochybnosti, pokiaľ ide o aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, avšak tieto pochybnosti nedosahujú
ústavnoprávnu intenzitu takého zásahu, ktorý by spochybňoval ústavnú udržateľnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Ústavný súd dopĺňa, že ústavnoprávny rozmer sťažovateľkou namietaného porušenia
procesných pravidiel o ukladaní povinnosti náhrady trov konania je spochybnený aj tým, že
sťažovateľka má k dispozícii ďalší kompenzačný mechanizmus ujmy spôsobenej
predbežným opatrením, čo ešte viac znižuje intenzitu namietaného zásahu a potrebu
poskytnutia ochrany ústavným súdom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 77 ods. 3 OSP ak
predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu
vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je
povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom
na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.
Ústavný súd v nadväznosti na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku
poukazuje na právny názor, ktorý je súčasťou jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého
navrhovateľ predbežného opatrenia si musí byť vedomý rizík vyplývajúcich z existujúcich
procesných úľav, ako aj výhod, ktoré mu tieto procesné úľavy poskytujú (uľahčený prístup
k dočasnej ochrane jeho práva formou predbežného opatrenia), v dôsledku čoho musí byť
nevyhnutne pripravený znášať aj negatívne následky (II. ÚS 570/2013).
Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľka uplatnila svoje zvýšené náklady
spojené s predbežným opatrením (ujmu), ktoré neboli nahradené ako trovy konania proti
navrhovateľke.
Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2014