Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 104/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť I. M., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2 a 3, čl. 21

a , ako aj práv podľa ,

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Trnava sp. zn. z 12. mája 2009, uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 21. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2012 doručená sťažnosť I. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2, a 3, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. mája

2009, uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. júna 2012.

Sťažovateľ bol označeným rozsudkom okresného súdu z 12. mája 2009 uznaný

za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

a a , za čo bol odsúdený na trest

odňatia slobody v trvaní desať rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu

s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne mu bol uložený ochranný dohľad v trvaní dvoch

rokov. Tým istým rozsudkom bola obžalovaná M. R. oslobodená spod obžaloby podľa

, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala.

Krajský súd napadnutým uznesením z 21. júna 2011 zamietol odvolanie sťažovateľa

aj odvolanie prokurátora podľa ako nedôvodné.

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. júna 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa

podľa (z dôvodu, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa ).

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s postupom

odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa týkajúcim sa posúdenia zákonnosti postupu

príslušníkov kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru T. (ďalej aj „OR

PZ T.“) pri sledovaní jeho osoby z mesta T. do obce B., kde bol zadržaný hliadkou

Obvodného oddelenia Policajného zboru T. (ďalej len „OO PZ T.“) na pokyn príslušníkov

kriminálnej polície. Podľa názoru najvyššieho súdu bol postup pri zadržaní sťažovateľa

a jeho spolujazdkyne M. R. v súlade so zákonom a v súlade so zákonom bol aj postup pri

zaistení vecí, ktoré odovzdala M. R. pred jej zadržaním, a takto bol legálne zabezpečený

vecný dôkaz pre trestné konanie. Najvyšší súd uviedol, že tento postup bol primeraný najmä

za situácie, keď zasahujúcim policajtom bolo známe, že sťažovateľa ako hľadanú osobu

a jeho spolujazdkyňu M. R. spájajú predchádzajúce spoločné kriminálne aktivity, drogová

trestná činnosť, za ktorú boli odsúdení v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T

80/2007.

Sťažovateľ uvádza, že zo spisu je zrejmé, že príslušníci kriminálnej polície začali

sledovať vozidlo, ktoré viedol, už v meste T. a vedeli, že on je hľadanou osobou a s M. R.

má spoločnú kriminálnu drogovú minulosť, a preto požiadali o spoluprácu OO PZ T.

Po zastavení vozidla hliadka OO PZ T. kontrolovala sťažovateľa. K M. R. pristúpil

príslušník kriminálnej polície J. K. a vyzval ju, aby vystúpila z vozidla a išla s ním k vozidlu

kriminálnej polície, kde ju vyzval, aby vyložila všetko, čo má pri sebe vrátane obsahu

kabelky. M. R. na jeho výzvu vybrala obsah kabelky a okrem iných vecí aj malé puzdro,

v ktorom sa po otvorení našlo 10 ks papierových skladačiek a jedna zatavená striekačka,

v ktorej bol bledožltý prášok. M. R. musela všetko vybrať a následne dať naspäť

a príslušník kriminálnej polície si puzdro s obsahom vzal k sebe. Následne bol sťažovateľ

prevezený v sprievode príslušníkov OO PZ T. na OR PZ T. a M. R. viedla svoje vozidlo

v sprievode príslušníka kriminálnej polície na OR PZ T. Na OR PZ T. bola M. R. vykonaná

osobná prehliadka podľa s poukazom na

tak, že musela otvoriť puzdro, vysypať jeho obsah a po spísaní

nájdených vecí ich musela opäť dať do puzdra. Potom jej boli odobraté stery z rúk

na preukázanie prítomnosti drogy, ktorých výsledok bol pozitívny. Stery z rúk boli odobraté

aj sťažovateľovi, tieto boli negatívne. Sťažovateľ bol ešte v ten deň vypočutý a pri výsluchu

priznal, že veci nájdené u M. R. patria jemu a do puzdra ich dal bez jej vedomia. Sťažovateľ

poukazuje na to, že „po celý čas čakania bol dôkazný materiál po celých minimálne 3 hodín

mimo nášho dosahu u operatívneho pracovníka kriminálnej služby J. K.,

bez zadokumentovania, ktoré sa robilo až po príchode vyšetrovateľky, čo tiež vyvoláva

pochybnosti, či nebolo s materiálom manipulované“.

Sťažovateľ uvádza, že vo vzťahu k nemu bol postup polície v súlade so zákonom,

pretože bol osobou, po ktorej bolo vyhlásené pátranie. Vo vzťahu k M. R. však došlo

k nezákonnému postupu, pretože podľa sťažovateľa bol na jej sledovanie potrebný príkaz,

resp. predbežný súhlas prokurátora podľa . Dôkazy získané sledovaním

bez príkazu, ako aj dôkazy z nich vyplývajúce, medzi nimi výpoveď sťažovateľa, nemožno

podľa neho použiť v trestnom konaní ako dôkaz. Po vylúčení takto získaných dôkazov

nemožno bez akýchkoľvek pochybností dokázať, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaná

obžaloba.

Ďalej sťažovateľ namieta, že za situácie, keď polícia disponovala informáciou,

že s ním ako osobou v pátraní sa nachádza aj osoba, s ktorou ho spája kriminálna minulosť,

mala po zastavení vozidla vykonávať úkony podľa , a teda na základe

príkazu alebo súhlasu prokurátora. Podľa sťažovateľa „Pokiaľ teda príslušník ÚJ a KP J. K.

vyzval M. R., aby vyložila všetko čo má pri sebe, ako aj obsah kabelky a prikázal jej, aby

otvorila aj puzdro od rúžu, postupoval protizákonne v rozpore s ustanoveniami § 101 Trest.

poriadku.“. Úkony podľa mohli vykonávať len orgány činné v trestnom

konaní, čo príslušníci kriminálnej polície neboli, z čoho tiež vyplýva procesná

nepoužiteľnosť získaných dôkazov.

Sťažovateľ poukazuje aj na pochybenie pri odoberaní sterov z rúk M. R., ktorá

predtým manipulovala s drogou na základe príkazu príslušníka kriminálnej polície,

aby vybrala obsah puzdra. Týmto postupom bola podľa sťažovateľa donútená prispieť

k svojmu obvineniu, čo je v rozpore s jej právom na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.

K namietanému porušeniu práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie

sťažovateľ uviedol, že bol vypočúvaný ako zadržaný podozrivý bez prítomnosti obhajcu

a ani nebol poučený o možnosti zvoliť si obhajcu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

aj tým, že návrh na vzatie do väzby M. R. podal prokurátor Krajskej prokuratúry v T.

JUDr. L. Š. (ďalej len „krajský prokurátor“) a o sťažnosti M. R. proti rozhodnutiu o vzatí

do väzby rozhodoval senát, ktorého predsedníčkou bola JUDr. D. Š., manželka krajského

prokurátora, ktorý podal aj obžalobu na sťažovateľa a M. R. okresnému súdu, a jeho

manželka bola členkou senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa

proti rozsudku súdu prvého stupňa. Sťažovateľ poukazuje na to, že „nikto nemôže odstrániť

oprávnenú obavu, že sa v súkromí rozprávajú o svojej práci a tým je ovplyvnený úsudok

JUDr. Š. ako sudkyne, čím dochádza aj k porušeniu zásady rovnosti zbraní v prospech

obžaloby“.

Podaním doručeným 6. decembra 2012 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť o úradný

záznam OO PZ T. z 12. decembra 2007, ktorým chce preukázať, že jeho zadržanie bolo

výsledkom plánovanej policajnej akcie.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho

zástupcu a aby jeho sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie.

Vo veci samej žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo M. I. upravené v SR, ako aj v , 2

SR, v , 3 SR, v SR, ako aj podľa ,

ods. 1 písm. c a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v článku 144 ods. 1, 2

SR postupom

a) Najvyššieho súdu SR sp. zn.

b) Krajského súdu v Trnave sp. zn.

c) Okresného súdu v Trnave sp. zn.

porušené bolo.

2. Ruší sa Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa

21. 6. 2011 a prikazuje sa mu, aby vec vrátil Okresnému súdu v Trnave a ten vec

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol v intenciách Ústavného súdu SR.

3. V zmysle a , 3 SR sa M. I. priznávajú trovy

konania právneho zastupovania vo výške... €, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd Trnava

na účet advokáta ex offo do jedného mesiaca od tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namieta, že označenými rozhodnutiami všeobecných súdov boli porušené

jeho základné práva podľa a 2, a 3, a

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podstatou sťažnosti je námietka, že drogy, ktoré boli nájdené pri

bezpečnostnej prehliadke M. R. a zaistené ako dôkaz, na základe ktorého bolo

vedené trestné konanie a sťažovateľ bol odsúdený, boli získané v rozpore so zákonom,

pretože jej bezpečnostná prehliadka nebola vykonaná postupom v súlade so zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Policajnom zbore v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZ“). Táto námietka sa týka konania ako celku.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. mája 2009

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby a právnické osoby namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. mája 2009 uznal sťažovateľa

za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

a a , za čo ho odsúdil na trest

odňatia slobody v trvaní 10 rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu s maximálnym

stupňom stráženia a súčasne mu uložil ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov. Obžalovanú

M. R. okresný súd oslobodil spod obžaloby za ten istý skutok podľa § 285 písm. c)

, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná.

Opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie (§ 306

ods. 1 ). Odvolaním možno napadnúť rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo ( ). Odvolanie možno oprieť o nové

skutočnosti a dôkazy ( ). O odvolaní proti rozsudku

okresného súdu rozhoduje krajský súd ( ).

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv proti rozsudku súdu

prvého stupňa podaním odvolania, túto možnosť aj využil a bolo v právomoci príslušného

krajského súdu jeho odvolanie prerokovať a o ňom rozhodnúť, a teda poskytnúť ochranu

tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ v odvolaní namietal. Právomoc iného

všeobecného súdu vylučuje v danom prípade právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

sp. zn. z 21. júna 2011

Podľa judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie), avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,

je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (ak je podaná v lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu

dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(napr. vtedy, ak zákon výslovne vylučuje možnosť podania dovolania k rozhodnutiu

všeobecného súdu ako celku). V takom prípade nemožno sťažnosť smerujúcu

proti právoplatnému rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. , , ,

, ).

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu krajského

súdu v lehote podľa . Ústavný súd sa ďalej zameral

na posúdenie, či preskúmanie námietok sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského

súdu patrí do jeho právomoci, resp. či na ich posúdenie bol príslušný najvyšší súd

v dovolacom konaní. Ústavný súd môže vo vzťahu k odvolaciemu súdu preskúmať také

námietky, ktoré sťažovateľ nemohol uplatniť v dovolacom konaní, pretože ich nemožno

subsumovať pod žiadny dovolací dôvod, napr. týkajúce sa skutkového stavu, a teda

sťažovateľ nemal vo vzťahu k týmto námietkam k dispozícii iný účinný opravný

prostriedok.

Sťažovateľ odôvodnil v tejto časti sťažnosti namietané porušenie svojich práv tým,

že krajský súd posúdil postup polície pri vykonaní bezpečnostnej prehliadky M. R.

ako postup, ktorý bol v súlade so zákonom o PZ, a teda ako zákonný spôsob získania

dôkazu pre trestné konanie. V doplnení k sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného

práva na nestranný súd.

2.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa v súvislosti s námietkou

nezákonného získania dôkazu

Sťažovateľ podal odvolanie v zákonnej lehote len proti výroku o treste. Jeho obhajca

rozšíril dôvody odvolania aj proti výroku o vine, ale až po uplynutí tejto lehoty na verejnom

zasadnutí. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „odvolací súd,

aj s prihliadnutím na rozšírenie dôvodov odvolania až na verejnom zasadnutí, preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, so zameraním sa na to,

či chyby vytýkané po uplynutí odvolacej lehoty, by odôvodňovali podanie dovolania podľa

.“

Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal namietaným porušením zákona

o PZ a dospel k záveru, že postup polície bol v súlade s týmto zákonom, a preto aj dôkaz

získaný vykonaním bezpečnostnej prehliadky bol získaný zákonným spôsobom a mohol byť

použitý v trestnom konaní. Krajský súd teda nezistil pochybenie, ktoré by odôvodňovalo

podanie dovolania podľa . Krajský súd rozhodol o odvolaní

sťažovateľa tak, že ho zamietol podľa , pretože zistil, že nie je

dôvodné.

Sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nesúhlasil, a preto ho napadol

dovolaním, v ktorom kvalifikoval svoje námietky ako dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1

písm. i) a g) . Najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa zaoberal,

neodmietol ho ako neprípustné, jeho námietky posúdil, dospel však k záveru, že nespĺňajú

žiadny z dôvodov dovolania. Keďže námietky sťažovateľa posudzoval najvyšší súd,

ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc preskúmať tieto námietky sťažovateľa

ani vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, pretože právomoc na ich posúdenie mal v tomto

prípade najvyšší súd.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa v súvislosti s právom

na nezávislý a nestranný súd

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti z 12. novembra 2012 poukázal na okolnosti,

z ktorých vyplýva jeho obava, že v jeho veci rozhodoval súd, ktorý nebol nestranný:

- 1. návrh na vzatie do väzby M. R. podal krajský prokurátor a o zamietnutí sťažnosti

M. R. proti rozhodnutiu o väzbe rozhodol senát, ktorého predsedníčkou bola JUDr. D. Š.,

jeho manželka, a

- 2. obžalobu na sťažovateľa a M. R. podal krajský prokurátor a o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodoval senát, ktorého členkou bola jeho

manželka.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej domáhať sa ochrany

základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine

v záujme ochrany svojich základných práv. Namietať porušenie práv inej osoby môže

iba zákonný zástupca takej osoby ().

Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že v konaní o návrhu na vzatie do väzby M. R. bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa , resp. právo na spravodlivé

súdne konanie podľa dohovoru, je sťažnosť v tejto časti podaná neoprávnenou osobou.

Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním o väzbe M. R. namieta porušenie

svojich práv z dôvodu, že o jej väzbe nerozhodol nestranný súd, je sťažnosť v tejto časti

zjavne neopodstatnená, pretože rozhodnutie o dočasnom pozbavení osobnej slobody M. R.

nie je v príčinnej súvislosti s právami sťažovateľa. Okrem toho sťažovateľ namieta

porušenie svojich práv rozhodnutím o veci samej, ktoré nemožno zamieňať s rozhodnutím

o väzbe, ktoré v sťažnosti nenapadol.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v tejto časti sťažnosti z dôvodu rodinnej

väzby medzi sudkyňou, ktorá bola členkou senátu rozhodujúceho o jeho odvolaní,

a zástupcom obžaloby ako strany v konaní.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Využitie takéhoto právneho prostriedku ochrany

základných práv sťažovateľa predchádza poskytnutiu ochrany v konaní ústavného súdu

podľa .

Z obsahu spisu ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľ namietal túto

okolnosť v odvolacom konaní, a teda využil na ochranu svojho práva právny prostriedok,

ktorý mu poskytuje (podanie námietky zaujatosti podľa

).

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde s poukazom na pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. júna 2012

3.1 K námietke porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s tvrdením sťažovateľa o nezákonnom spôsobe

získania dôkazu

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti riadil svojou stabilnou

judikatúrou, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.“.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 26. júna 2012 konštatoval,

že námietky sťažovateľa nemôžu spĺňať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, a preto sa nimi môže zaoberať len v rámci dovolacieho dôvodu podľa

(rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom). Najvyšší súd už pri predbežnom preskúmaní

veci zistil, že nie je splnený žiadny dovolací dôvod, a preto dovolanie odmietol. Svoj názor

odôvodnil takto:

„Postup súvisiaci so zaistením vecí odovzdaných M. R. pred jej zadržaním

12. decembra 2007 bol vykonaný v súlade so zákonom a takto bol legálne zabezpečený

vecný dôkaz pre následne vedené trestné konanie.

Pri pátraní po hľadanej osobe je policajt v zmysle § 23 ods. 1, ods. 2 písm. b)

zák. o PZ oprávnený nielen dať pokyn na zastavenie dopravného prostriedku, ale aj vykonať

jeho prehliadku.

Za týchto okolností je primeraný a zákonu zodpovedajúci postup, ak sa policajt

pri vykonávaní predmetného služobného zákroku zároveň na základe § 22 ods. 1 zákona

o PZ presvedčí, či u seba nemá zbraň hľadaná osoba, rovnako aj osoba, ktorá sa s ňou

nachádza vo vozidle. To platí najmä za situácie, v ktorej je zasahujúcemu policajtovi

známej že osobu spolujazdca (tu M. R.) s hľadanou osobou (obžalovaným) spájajú

predchádzajúce spoločné kriminálne aktivity (rozsudok Okresného súdu Trnava z 21. júna

2007, sp. zn. ) − išlo o spoločné spáchanie rovnakej ako prejednávanej,

teda drogovej trestnej činnosti.

Forma presvedčenia sa o držbe zbrane nie je v zákone konkrétne ustanovená, musí

však zodpovedať nevyhnutnej miere na dosiahnutie účelu sledovaného služobnou činnosťou

v zmysle § 8 ods. 1 zákona o PZ. Vzhľadom aj na legálnu definíciu zbrane podľa tohto

zákona (§ 22 ods. 1, § 14 ods. 5), teda čohokoľvek, čím možno urobiť útok voči telu

dôraznejším, je primerané, aby bola osoba vyzvaná k vyloženiu všetkého, čo má pri sebe,

vrátane vecí z kabelky. Ak je potom takto získaná, okrem alebo namiesto zbrane, iná vec

s možným súvisom so spáchaním trestného činu v intenciách § 21 ods. 1 zákona o PZ

(tu skladačky a striekačka), je potrebné postupovať podľa odseku 2 naposledy označeného

ustanovenia a v nadväznosti na to podľa , k čomu aj zaistením

týchto vecí a ich následným prevzatím vyšetrovateľom došlo (čl. 108 a 109), a čo bolo

podkladom pre začatie trestného stíhania.

Avšak aj v prípade, ak by policajt (príslušník policajného zboru, teda nielen policajt

v zmysle a ) zistil v momentálnej situácii,

že je páchaný trestný čin, tu v konkrétnej súvislosti s držbou omamných látok, bol

by povinný vykonávať služobný zákrok, ako mu to prikazuje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona

o PZ (nezáleží pritom na označení zákroku policajtom, ale na dodržaní zákonných

oprávnení). Také zistenie môže prameniť aj zo spozorovania spoločného pohybu osôb

odsúdených za drogovú trestnú činnosť spáchanú v spolupáchateľstve, viazaných

obmedzením podľa rozhodnutia súdu, spočívajúcim v zákaze sa spolu stýkať (viď skôr

označený rozsudok Okresného súdu Trnava).

Aj v takom prípade je dané oprávnenie dať pokyn na zastavenie a vykonanie

prehliadky dopravného prostriedku [§ 23 ods. 1, ods. 2 písm. a) zák. o PZ] a oprávnenie

zaistiť vec podľa § 21 ods. 1 tohto zákona − v tomto prípade so zameraním práve na držbu

narkotík a s tým súvisiacich prostriedkov na ich užívanie. Spôsob vykonania služobného

zákroku spojený s predchádzajúcou výzvou na vyloženie vecí, ktoré má osoba, voči ktorej

sa služobný zákrok vykonáva pri sebe, je primeraný a zodpovedajúci kritériám § 8 ods. 1

zákona o PZ (v danom prípade realizovaný bez potreby použiť donucovacie prostriedky

v zmysle § 50 tohto zákona). Zároveň aj tu by bolo možné použiť aj postup podľa § 22 ods. 1

zákona o PZ vo vzťahu k možnej držbe zbrane osobou, proti ktorej sa vykonáva služobný

zákrok.

Na to potom nadväzuje postup podľa § 21 ods. 2 zákona o PZ a podľa § 92

, ktorý bol aj v preskúmavanej veci použitý.

Na rozdiel od vyššie uvedeného, pri relevantných poznatkoch o podozrení

zo spáchania alebo aktuálneho páchania trestného činu, ktorými polícia disponuje

v dostatočnom časovom predstihu, vzniká povinnosť postupu orgánov činných v trestnom

konaní podľa (v súčinnosti so službami Policajného zbor v rozsahu

podľa § 7 ods. 2 zákona o PZ).

Tu by išlo o začatie trestného stíhania uznesením alebo zaisťovacím úkonom (§ 199

ods. 1 ), pričom týmto úkonom by mohlo byť vydanie, resp. odňatie veci (§,

91 ), alebo osobná prehliadka ( ), spojená s odňatím veci.

V preskúmavanej veci o naposledy uvedený prípad nešlo. Nie je v nej spochybnená

zákonnosť postupu, ako ho popísal zasahujúci policajt K., pričom v súlade so zákonom by

tento postup bol aj v prípade, ak by služobný zákrok bol vyvolaný okamžitým, resp. náhle

vzniknutým podozrením zo spáchania trestnej činnosti, pre ktorú bolo následne vznesené

obvinenie (opätovne je potrebné zdôrazniť, že nešlo o predbežné disponovanie informáciou

o páchaní takého trestného činu).

Na základe uvedeného najvyšší súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie nie je

založené na dôkazoch vykonaných v nesúlade so zákonom. Je teda zrejmé, že nie je splnený

dôvod podľa (ani iný dovolací dôvod).“

S poukazom na citované odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa proti postupu polície

a svoj názor rozsiahlo, podrobne a logicky odôvodnil. Záver najvyššieho súdu

je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci, na ktoré poukázal najvyšší súd,

udržateľný aj v konfrontácii s právnou úpravou, na ktorú sa odvoláva, aj s obsahom spisu,

ktorý mal najvyšší súd k dispozícii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Posúdiac konkrétne okolnosti danej veci – sťažovateľ bol osobou v pátraní, pretože

nenastúpil nariadený výkon trestu, bol spozorovaný vo vozidle s M. R., s ktorou ho spája

predchádzajúca drogová trestná činnosť, za ktorú boli spoločne odsúdení rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 21. júna 2007, okresný súd im súčasne uložil zákaz

sa spolu stýkať, ktorý týmto porušili – ústavný súd nemá pochybnosti o legitímnom dôvode

na vykonanie služobného zákroku aj proti M. R. a na to nadväzujúcej bezpečnostnej

prehliadky. Ústavný súd nepovažuje za arbitrárny ani právny názor najvyššieho súdu

týkajúci sa postupu pri vykonaní tejto prehliadky.

Sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí a trvá na tom, že akcia polície

proti nemu bola plánovaná, polícia vopred disponovala informáciami o páchaní drogovej

trestnej činnosti a bezpečnostná prehliadka M. R. bola účelovo zameraná na hľadanie drog,

a teda v podstate obchádzala zákonný postup podľa . Na podporu svojej

argumentácie predložil úradný záznam OO PZ T. z 12. decembra 2007, ktorý bol

sťažovateľovi zaslaný na základe jeho žiadosti 21. novembra 2012. V úradnom zázname

príslušník OO PZ T. uviedol, ako prebiehal služobný zákrok, pri ktorom bol sťažovateľ

zadržaný 12. decembra 2007. V zázname sa uvádza:

„Dňa 12. 12. 2007 bola v čase od 08.00 hod vykonávaná akcia s OKP PR PZ ZZ,

pri odhaľovaní dealerov drog, ktorý sa mali presunúť z T. smerom na S. cez služobný obvod

OO PZ T. na... Malo ísť o dve osoby: mužského a ženského pohlavia, pričom osoba

mužského pohlavia mala byť v pátraní (nenastúpenie do výkonu trestu odňatia slobody).

V čase okolo 11.50 hod bolo uvedené OMV v obci B. predpísaným spôsobom zastavené

hliadkou OO PZ T. v zložení Vh: nstržm. M. B., Vo nstržm. M. C., pričom sa na miesto

vzápätí dostavili dve vozidlá OKP...“

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že úradný záznam

OO PZ T. z 12. decembra 2007 nebol jeho súčasťou a v trestnom konaní neboli vypočutí

príslušníci OO PZ T., ktorí vykonali služobný zákrok. V konaní boli vypočutí

ako svedkovia policajti OR PZ T. J. K. a D. C. Svedok J. K. vypovedal, že 12. decembra

2007 pri vykonávaní služobnej činnosti spozoroval osobné motorové vozidlo, ktoré viedol

sťažovateľ, pričom vedel, že sťažovateľ má nariadený nástup do výkonu trestu odňatia

slobody, a preto začal vozidlo prenasledovať a na účely jeho zastavenia sa skontaktoval

s hliadkou OO PZ T. Svedok D. C. vypovedal, že sa s ním počas služobného zákroku

telefonicky skontaktoval J. K. a uviedol, že prenasleduje vozidlo, v ktorom sa nachádza

osoba, po ktorej je vyhlásené pátranie, a žiadal ho, aby sa presunul smerom na obec B.

Pokiaľ teda sťažovateľ tvrdí, že získal neskôr, t. j. po tom, ako rozhodol najvyšší súd

o jeho dovolaní, dôkaz, ktorý by mohol nasvedčovať tomu, že služobný zákrok proti nemu

nebol vykonaný náhle vzniknutým podozrením zo spáchania trestnej činnosti,

ako to vypovedal svedok J. K., je to podľa názoru ústavného súdu skutočnosť súdu skôr

neznáma, ktorá po preukázaní jej pravdivosti by mohla byť dôvodom na podanie návrhu

na obnovu konania podľa .

V súdnom konaní boli vykonané dôkazy na zistenie, ako prebiehal služobný zákrok,

pri ktorom bol zadržaný sťažovateľ, a z ktorých vyplývalo, že bol výsledkom okamžitej

akcie polície. Sťažovateľ nenavrhol na objasnenie tejto skutočnosti iné dôkazy

ani na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí o odvolaní, ani v dovolaní. Najvyšší súd

teda bral do úvahy pri posudzovaní dovolania tie dôkazy, ktoré boli v trestnom konaní

vykonané a z ktorých nevyplývali pochybnosti, ktoré by mal dôvod odstraňovať.

Najvyšší súd sa vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, ktorou spochybňoval

legálny spôsob získania dôkazu v tom rozsahu, ako to namietal v dovolaní, pričom z obsahu

spisu ani z obsahu dovolania nevyplývali také okolnosti, ktoré by mal najvyšší súd

objasňovať v dovolacom konaní postupom podľa . Ústavný

súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie ani postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní

netrpia vadami, ktoré by oprávňovali zásah ústavného súdu do rozhodovacej kompetencie

najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 K námietke porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom na nezávislý a nestranný súd

Námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na nezávislý a nestranný súd sa týkajú

konania a rozhodnutia krajského súdu. Sťažovateľ nenamietal v dovolaní, že v jeho veci

je daný dovolací dôvod podľa (vo veci konal alebo

rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania), ani v podanom dovolaní neuviedol okolnosti,

ktorými by sa najvyšší súd mohol zaoberať v rámci tohto dôvodu dovolania. Sťažovateľ

neuviedol v sťažnosti ani žiadne námietky spochybňujúce nestrannosť senátu najvyššieho

súdu, ktorý rozhodoval v jeho veci.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

sťažovateľom označeným právom a uznesením najvyššieho súdu, a preto aj túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3.3 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2

a 3 a , ako aj a dohovoru

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo

o jej prepustení na slobodu.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť

bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným

konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej

prehliadky ustanoví zákon.

Podľa iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom

dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,

zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného

ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie

inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy,

keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

písm. c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom

predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného

činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní

trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že vo vzťahu k svojej osobe považuje služobný

zákrok policajtov za zákonný, pretože bol osobou v pátraní (s. 7 sťažnosti). Porušenie

základného práva na súkromie a na nedotknuteľnosť osoby namieta v súvislosti

so služobným zákrokom polície vo vzťahu k M. R. Na základe výsledku bezpečnostnej

prehliadky M. R. bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie sťažovateľovi.

Bezpečnostná prehliadka M. R. má preto súvislosť s trestným konaním, ktoré bolo vedené

proti sťažovateľovi, a ústavný súd sa touto námietkou zaoberal v časti týkajúcej sa súdneho

konania. Sťažovateľ však neuviedol žiadne námietky proti bezpečnostnej prehliadke

týkajúcej sa jeho osoby ani žiadne okolnosti o zásahu do jeho práva na nedotknuteľnosť

obydlia, a preto je sťažnosť v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a 2 a zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva podľa

v súvislosti s dôvodom a spôsobom jeho trestného stíhania odôvodnil námietkami, ktorými

sa ústavný súd zaoberal pri posúdení namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru v časti, v ktorej

sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva podľa . Ústavný súd

považuje námietky v časti týkajúcej sa práva na súdnu ochranu za nedôvodné, a preto je

zjavne neopodstatnená aj časť sťažnosti týkajúca sa namietaného porušenia základného

práva sťažovateľa podľa .

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov vo veci samej

o jeho trestnom obvinení. Konania, ktoré sťažovateľ označil, sa netýkajú obmedzenia

osobnej slobody zadržaním, na ktoré sa vzťahuje , ani rozhodovania

o väzbe, na ktoré sa vzťahuje čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Preto je sťažnosť zjavne

neopodstatnená aj v tejto časti.

Podľa judikatúry ústavného súdu z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby

a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky

nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených

dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať

na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného

dohovorom (). Keďže ústavný súd nezistil dôvody na vyslovenie porušenia

niektorého z dohovorom chráneného práva sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

čl. 13 dohovoru, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Na základe uvedeného s poukazom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa

v celom jej rozsahu ústavný súd nerozhodoval

o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu a rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014