Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 240/2015
PDF · 405.22 KB
No categories available
II. ÚS 240/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom,
Dukelská 972/7 3, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 T 156/2012 z 18. júla 2013 a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 84/2013 136 z 13. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. októbra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 156/2012 z 18. júla 2013
a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 84/2013 136
z 13. novembra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 3 T 156/2012 z 18. júla 2013 uznaný za vinného zo zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona za to, že „dňa 01. 02. 2012 v
kúpil od za 50 € sušenú látku rastlinného
pôvodu (dve šišky) zelenej farby zabalenú v alobale, šesť kusov alobalových balíčkov
s obsahom sušiny rastlinného pôvodu zelenej farby, ktoré... prechovával až do 21:20 hod.
dňa 01. 02. 2012, kedy... ich dobrovoľne vydal vyšetrovateľovi“. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľa zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho
výkonu a uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorého výkon
podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dva roky za súčasného uloženia probačného
dohľadu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie
sťažovateľa odmietol.
Sťažovateľ namietané porušenie svojich práv v konaní súdov prvého a druhého stupňa
odôvodňuje takto: „Uvedené porušenia spočívali v tom, že moje odsúdenie bolo vykonané
na podklade dôkazov (vydanie veci, zápisnica o vydaní veci, znalecký posudok), ktoré boli
získané nezákonne − v rozpore so zákonom (Trestným poriadkom). Ďalej porušenia
spočívali v tom, že mi nebolo doručené uznesenie o pribratí KEU PZ SR Bratislava a teda
voči tomuto som nemohol podať opravný prostriedok a toto sa ma výsostne dotýkalo,
nakoľko na jeho výsledku bolo postavené moje odsúdenie.“ Poukazuje na to, že v trestnom
konaní, ktoré bolo vedené proti nemu, boli použité dôkazy získané v inom trestnom konaní
(proti inému obvinenému), ktoré vydal na výzvu vyšetrovateľa. Tieto dôkazy boli
podrobené znaleckému skúmaniu na základe uznesenia, ktoré bolo vydané v konaní proti
inému obvinenému a ktoré mu nebolo nedoručené, a preto nemohol proti nemu podať
opravný prostriedok, „nemohol sa vyjadriť k položeným otázkam ako aj namietať
nepreskúmateľnosť počtu skúmaných šišiek a ich totožnosť s tými, ktoré som mal odovzdať“.
Obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené až po získaní výsledkov znaleckej expertízy, podľa
ktorej veci vydané sťažovateľom obsahovali konope obsahujúce tetrahydrokanabinol (THC).
Sťažovateľ namieta nezákonnosť takto získaného dôkazu a tvrdí, že „všetky dôkazné
prostriedky musia byť zabezpečené v súlade so zákonom to znamená, že musia byť získané
v konaní proti obvinenému. Konanie proti mne ako obvinenému začalo dňa 12. 06. 2012,
ale dôkaz bol získaný 01. 02. 2012 (vydanie veci) resp. 27. 4. 2012 (znalecký posudok)
tj. v čase, kedy proti mne nebolo vedené žiadne konanie ako proti obvinenému. Znalecké
dokazovanie a znalecký posudok na ktorom je založený odsudzujúci rozsudok, vykonal
vyšetrovateľ v trestnej veci proti a jednoznačne toto smerovalo
k vydaniu meritórneho rozhodnutia − odsudzujúceho rozsudku. Znalecký posudok nebol
vypracovaný v mojej trestnej veci a čo je dôležité aj pred začatím trestného stíhania
a vznesením obvinenia proti mojej osobe. O tento (jediný) dôkaz (vydané veci − zápisnica
o vydanie veci a následný znalecký posudok týchto vecí) bol opretý rozsudok okresného
súdu Trenčín sp. značky 3 T/156/2013 zo dňa 18. 07. 2013 a rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 3 To/84/2013 136 z 13. 11. 2013. Tvrdím, že takýto dôkaz je nezákonný,
nebol získaný v súlade s ustanoveniami trestného poriadku a je v súdnom konaní
nepoužiteľný. Nemožno o neho oprieť rozsudok, uznať ma vinným a uložiť trest.“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že vyšetrovateľ «bol povinný do uznesenia, ktorým začal
trestné stíhanie proti uviesť aj skutok, ktorého som sa mal dopustiť
ja, pretože dôkazná situácia proti mne a jemu bola úplne rovnaká a pokiaľ bol dôvod
na trestné stíhanie , bol dôvod na to, aby vyšetrovateľ stíhal aj mňa
a doručoval mi všetky písomnosti podľa zákona. Pretože tak neurobil, jednoznačne účelovo
a nezákonne „vylúčil“ časť spisu z veci , ukrátil ma tak podstatným
spôsobom na mojich zákonných právach a zavinil, že všetky dôkazy, ktoré proti
zadovážil a tieto chcel použiť aj proti mne, sú nezákonné a nemožno
na ne prihliadať.».
V súvislosti s úkonom vydania veci v trestnom konaní v sťažnosti uvádza: «zápisnica
o vydaní veci je nepreskúmateľná, pretože má rukou prepisovaný dátum vyhotovenia a
počet alobalových balíčkov s obsahom sušiny rastlinného pôvodu zelenej farby. Je pravdou,
že pri prepisovanom dátume je rukou napísaná hviezdička a poznámka, že dátum opravil
avšak takáto poznámka nie je pri prepisovanom počte alobalových balíčkov
s obsahom sušiny rastlinného pôvodu zelenej farby. Takáto oprava zápisnice nie je v súlade
so zákonom, pretože § 60 trestného poriadku jednoznačne ukladá, že o oprave, doplnení
a námietkach proti záznamu alebo zápisnici rozhodne orgán, o zápisnicu ktorého ide a proti
tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť. Pisárske chyby alebo iné zrejmé nesprávnosti
sa opravia tak, aby pôvodný zápis ostal čitateľný a opravu podpíše ten kto ju nariadil.
Zápisnica o vydaní veci takto opravovaná nie je, opravovaný počet
alobalových balíčkov je nečitateľný a nie je podpísaný tým, kto opravu vykonal. Okrem toho
dodávam, že tieto opravy boli vykonané dodatočne po tom, čo som zápisnicu podpísal
a prevzal (bez môjho vedomia), pretože na zápisnici, ktorú som pri úkone obdržal (predložil
som, ju súdu) tieto opravy nie sú. Nemohol som teda na ne reagovať pri vydaní zápisnice.
Uvedenými pochybeniami najmä nedôsledným zadokumentovaním počtu šišiek a ich
hmotnosti došlo k závažnému pochybeniu, z ktorého vyvstala neodstrániteľná pochybnosť
o tom, aké množstvo drogy som vydal a aké bolo následne znalecky skúmané. Znalec
na hlavnom pojednávaní potvrdil, že látky ktoré skúmal, neboli
odvážené a neboli skúmané v trestnej veci proti mne.
Za podstatné pochybenie považujeme, že opis vecí, ktoré som mal vydať
je nekonkrétny (v rozpore s ustanovením § 93 ods. 1 trestného poriadku), je neurčitý preto
nie je možné určiť ich totožnosť. Zápisnica neobsahuje podstatné údaje o hmotnosti
vydaných vecí a z úkonu nebola spracovaná ani fotodokumentácia. Na správne a úplne
zadokumentovanie úkonu (vydanie veci) je vyšetrovateľ dostatočne vybavený. Nie je teda
preukázané, že tie veci, ktoré boli predložené KEU PZ na skúmanie sú totožné s tými, ktoré
som mal vydať.
Z uvedených okolností vyplýva, že dôkazy o ktoré opiera odsudzujúci rozsudok
okresný súd a ktoré považuje za usvedčujúce aj krajský súd neboli vykonané v súlade
so zákonom a teda ich použitím došlo k porušeniu mojím základných práv garantovaných
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky.
Nemá oporu v spise tvrdenie krajského súdu, že vo veci proti
bola vykonaná domová prehliadka a už pred jej vykonaním po začatí trestného stíhania
vo „veci“ proti mne som vydal sušenú látku rastlinného pôvodu zelenej farby.
Je zavádzajúce tvrdenie, že som mohol odmietnuť podpísať zápisnicu o vydaní vecí, keď som
nesúhlasil s jej opravou, pretože som nevedel kedy a kým bola opravené a táto opravená
zápisnica mi ani nebola doručená. Mne bola doručená po úkone iba zápisnica bez opravy
a túto som ako dôkaz predložil súdu.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom rozhodol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 156/2012 z 18. júla 2013
a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 84/2013 136 z 13. novembra 2013 boli porušené
jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) a c) dohovoru. V nadväznosti na tento výrok žiada, aby ústavný súd zrušil
označené rozsudky a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada
aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 12 000 € a náhrady trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02,
IV. ÚS 3/02, II. ÚS 76/06, III. ÚS 294/06) sa viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,
ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili
za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy), keď navyše formuláciu petitu sťažnosti
vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod
spochybňovať. Konanie pred ústavným súdom je okrem iného ovládané princípom
dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti
iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, sa ústavný súd na predbežnom
prerokovaní sťažnosti zameral na preskúmanie, či neexistujú prekážky, ktoré by bránili jej
prijatiu na ďalšie konanie.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie, ktorým
sa sťažovateľ mohol domáhať preskúmania všetkých námietok proti rozsudku okresného
súdu a na základe ktorého bolo v právomoci krajského súdu, aby poskytol ochranu tým
právam, ktorých porušenie sťažovateľ v odvolaní namietal. Možnosť využitia tohto
prostriedku ochrany práv sťažovateľa vylučuje prijatie časti sťažnosti proti rozsudku
okresného súdu na ďalšie konanie, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc
iba vtedy, ak by sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru rozsudkom krajského súdu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil možnosť napadnúť rozsudok
krajského súdu dovolaním. Rozhodnutie o dovolaní priložil k sťažnosti. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 3 Tdo 16/2014 z 23. júla 2014 dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku (je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku).
Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti
na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53,
54), rešpektujúc aj vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného
rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie
sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Ústavný súd preto v tomto
prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudkom krajského súdu
z 13. novembra 2013 za zachovanú.
V zmysle uvedeného by ústavný súd mohol preskúmať rozsudok krajského súdu,
ale len v rozsahu, v ktorom námietky sťažovateľa neboli predmetom prieskumu zo strany
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, teda len nedostatkami viažucimi sa na zisťovanie
skutkového stavu veci a námietkami súvisiacimi s náležitým, a teda aj presvedčivým
odôvodnením rozhodnutí všeobecných súdov, teda námietok, ktoré sťažovateľ nemohol
uplatniť v dovolacom konaní, a vo vzťahu ku ktorým tak nemal k dispozícii
iný účinný opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva (IV. ÚS 394/2013,
Z obsahu rozhodnutia o dovolaní vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku − zásadným spôsobom bolo porušené právo
na obhajobu, podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku − rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku − rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku. V dovolaní sťažovateľ namietal, že znalecký posudok, na ktorom
je založený odsudzujúci rozsudok, bol podaný v inej trestnej veci (proti obvinenému
), uznesenie, ktorým bolo nariadené znalecké skúmanie, mu nebolo
doručené, aj keď sa ho bezprostredne dotýka, a preto nemal možnosť podať proti nemu
sťažnosť a vyjadriť sa k posudku. Namietal tiež, že vyšetrovateľ bol povinný uviesť
do uznesenia, ktorým bolo začaté trestné stíhanie vo veci , aj skutok,
ktorého sa mal dopustiť on, pretože dôkazná situácia bola rovnaká. Tým, že to neurobil,
ho ukrátil podstatným spôsobom na jeho právach, čoho dôsledkom je nezákonnosť takto
získaných dôkazov. Sťažovateľ poukazoval aj na postup v prípravnom konaní v súvislosti
s vyhotovením a opravou zápisnice o vydaní veci.
Všetkými námietkami, ktoré sťažovateľ v dovolaní uviedol, sa najvyšší súd zaoberal
a posúdil, či spĺňajú niektorý z dovolacích dôvodov. Dospel k záveru, že to tak nie je,
a preto dovolanie odmietol. Zhodné námietky sú aj obsahom sťažnosti podanej ústavnému
súdu.
Keďže námietky sťažovateľa posudzoval najvyšší súd, ústavný súd dospel k záveru,
že nemá právomoc sa nimi zaoberať v konaní o sťažnosti, pretože by tým posudzoval
rozhodnutie, ktorého preskúmanie patrilo do právomoci iného súdu a ktoré sťažovateľ
v sťažnosti nenapadol. Nedostatok právomoci na preskúmanie sťažnosti je dôvodom
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015