Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 147/2014
PDF · 164.35 KB
No categories available
I. ÚS 147/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 142 ods. 1 a čl. 144
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Obvodného pozemkového úradu vo Zvolene a jeho
rozhodnutím č. OP/2011/00083-19/R 626 z 18. augusta 2011, postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici a jeho rozhodnutím č. k. 28 Sp/7/2011-104 zo 17. apríla 2012
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozhodnutiami
sp. zn. 1 Sžr 99/2012 z 11. decembra 2012 a sp. zn. 1 Sdo 34/2013 z 11. júla 2013 a jej
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. októbra 2013 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení
s čl. 142 ods. 1 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Obvodného pozemkového úradu vo Zvolene (ďalej len
„pozemkový úrad“) a jeho rozhodnutím č. OP/2011/00083-19/R 626 z 18. augusta 2011
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie pozemkového úradu“), postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozhodnutím č. k. 28 Sp/7/2011-104
zo 17. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho rozhodnutiami
sp. zn. 1 Sžr 99/2012 z 11. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu v odvolacom konaní“) a sp. zn. 1 Sdo 34/2013 z 11. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní“). Súčasťou sťažnosti sťažovateľky bola
aj jej žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom Slovenskej
republiky.
2. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu obsiahlo popisuje
(a početnými rozhodnutiami preukazuje) dlhoročné a nespravodlivé konania o dedičstve
po svojich predkoch, ktoré začali ešte v roku 1935 a vyústili do reštitučného konania podľa
zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o navrátení vlastníctva k pozemkom“).
3. Podľa tvrdení sťažovateľky v reštitučnom konaní vydané napadnuté rozhodnutia
pozemkového úradu, krajského súdu a najvyššieho súdu v odvolacom a dovolacom konaní
majú za následok porušenie jej práva na vlastníctvo a dedenie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1
a čl. 144 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu. Ako však z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa
ňou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že došlo k rozpredávaniu jej majetku štátom, hoci je
jedinou a výlučnou vlastníčkou pozemkov – parciel č. ... v celosti v katastrálnom území Z.,
aby rozhodol o rozsahu jej vlastníckeho práva k zdedeným parcelám a priznal jej náhradu
škody za zabrané pozemky. Sťažovateľka sa ďalej domáha vrátenia pozemkov vo
výmere ... v súlade s právoplatným rozhodnutím o dedičstve ... z 18. augusta 1953 (základné
dedičské konanie), ktoré si ponechal štát, finančnej náhrady za štátom rozpredané pozemky
o výmere ... a náhrady trov konania.
4. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti početné prílohy, z ktorých za relevantné možno
považovať rozhodnutie pozemkového úradu č. OP/2011/00083-19/R 626 z 18. augusta 2011
vydané v konaní podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom (ktorým rozhodol, že
sťažovateľka spĺňa podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa v ňom
uvedených parciel a výmer, ktoré prešli do vlastníctva štátu vyvlastnením za náhradu
pre potreby ťažby suroviny na základe v ňom uvedených vyvlastňovacích rozhodnutí, ale
neslúžili účelu, na ktorý boli vyvlastnené, že v určenom rozsahu zapíše Správa katastra
Zvolen ich vlastníctvo pre sťažovateľku, že za pozemky v určenom rozsahu, ktoré
sťažovateľke nemožno navrátiť, poskytne podľa jej želania finančnú náhradu alebo
náhradný pozemok a že v určenej lehote sťažovateľka vráti Ministerstvu financií Slovenskej
republiky finančnú náhradu, ktorú jej štát už vyplatil pri prevode pozemkov); rozsudok
krajského súdu č. k. 28 Sp/7/2011-104 zo 17. apríla 2012, ktorým napadnuté rozhodnutie
pozemkového úradu potvrdil; rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 99/2012
z 11. decembra 2012, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, a uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 34/2013 z 11. júla 2013, ktorým konanie o dovolaní
sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu zastavil.
5. K procesnej podmienke včasnosti podania sťažnosti sťažovateľka uvádza, že
lehota na podanie sťažnosti je zachovaná a nie je možné jej vytýkať, že nevyužila všetky
opravné prostriedky. Lehotu považuje za dodržanú vzhľadom na to, že o dovolaní proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v odvolacom konaní tento rozhodol uznesením
sp. zn. 1 Sdo 34/2013 z 11. júla 2013, ktoré jej bolo doručené 26. augusta 2013, faxom
podala sťažnosť na ústavnom súde 23. októbra 2013 a písomnú formu sťažnosti doplnila
25. októbra 2013.
6. V žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom
sťažovateľka uviedla, že čestne vyhlasuje, že sa od roku 2001 dlhodobo nachádza
v nepriaznivej finančnej a sociálnej situácii a aj v reštitučnom konaní pred všeobecnými
súdmi bola oslobodená od súdnych poplatkov a bol jej ustanovený právny zástupca
na základe dokladov, ktoré sú pripojené k spisu sp. zn. 28 Sp/7/2011.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.
8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
9. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bol sťažovateľke
doručený 26. augusta 2013, sťažnosť proti nemu doručila ústavnému súdu faxom
23. októbra 2013 a následne písomným podaním 25. októbra 2013. Z uvedených skutočností
sa na prvý pohľad javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná. Ústavný súd v súlade
s ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva,
napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní
mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,
avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie
sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).
Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho
(najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom
predpise [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásadu
zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho
súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v § 237 ̶§ 239 OSP)
podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu zákonný základ.
10. Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných
prostriedkoch podľa tretej hlavy tejto časti) pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo
upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto
zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak to je ustanovené v tejto časti. Proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Aj ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné (II. ÚS 65/2010,
IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).
Z citovaného ustanovenia i judikatúry vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc
konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť
dovolania, ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu
zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu
odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie
neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) OSP], ale uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP. Tomuto konceptu
zodpovedá aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní
sťažovateľky zastavil.
V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu
sťažovateľkino dovolanie nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu jej
práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť
z hľadísk vymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší
súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.
V podmienkach aktuálnej právnej úpravy teda sťažovateľka namiesto účinného
prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, využila iný prostriedok,
ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti
sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných práv nemôže nahrádzať doterajšou
judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty na podanie sťažnosti v prípade
podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných okolnostiach by
takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri posudzovaní splnenia
procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti odvolacím rozsudkom
najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti
(III. ÚS 516/2013). Sťažnosť sťažovateľky bolo preto potrebné odmietnuť ako podanú
oneskorene.
11. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a oneskorenosť sťažnosti nie je
možné odstrániť, považoval už ústavný súd rozhodovanie o žiadosti sťažovateľky
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jej sťažnosti za bezpredmetné, a preto sa
ňou nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2014