Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 155/2014
PDF · 190.16 KB
No categories available
I. ÚS 155/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Igora Cimermana TREND, Lichardova 9, Slovenská
Ľupča, a Zuzany Cimermanovej – C.Z., Lichardova 9, Slovenská Ľupča, zastúpených
obchodnou spoločnosťou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 82/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Igora Cimermana TREND a Zuzany Cimermanovej – C.Z.
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. januára 2014 doručená sťažnosť Ing. Igora Cimermana Trend, Lichardova 9, Slovenská
Ľupča (ďalej len „sťažovateľ“), a Zuzany Cimermanovej – C.Z., Lichardova 9, Slovenská
Ľupča (ďalej len „sťažovateľka“; spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených obchodnou
spoločnosťou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 82/2005.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo Ing. Igora Cimermana TREND a Zuzany Cimermanovej – C.Z.
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Banská Bystrica
v konaní vedenom pod sp. zn. 63Cb 82/2005 porušené boli.
II. Okresnému súdu Banská Bystrica prikazuje, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 63Cb 82/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
III. Ing. Igorovi Cimermanovi TREND a Zuzane Cimermanovej – C.Z. priznáva
finančné zadosťučinenie každému vo výške 6.500,00 € (slovom šesťtisícpäťsto eur), ktoré im
je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
IV. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť Ing. Igorovi Cimermanovi
a Zuzane Cimermanovej – C.Z. trovy konania na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ
& PARTNERS, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 63 Cb 82/2005 zistil takýto
priebeh namietaného konania:
Dňa 30. mája 2005 podali sťažovatelia ako žalobcovia okresnému súdu žalobu,
ktorou sa domáhali uloženia povinnosti obchodnej spoločnosti Stavomarket BB, s. r. o., ako
žalovanému zaplatiť sťažovateľom sumu 566 742 Sk (18 812,38 €).
Okresný súd rozsudkom č. k. 63 Cb 82/2005-365 z 26. marca 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 246,55 €
a sťažovateľke 966,13 € (spolu 1 212,68 €) a uznesením z 27. mája 2010 rozhodol,
že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 41 Cob 190/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
sťažovateľovi 3 621,34 € a sťažovateľke 15 191,04 € (spolu 18 812,38 €).
Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Obdo 10/2011 z 8. februára 2012 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu z 8. februára 2012“) zrušil rozsudok okresného súdu aj rozsudok
krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (dôvodom zrušenia
rozsudkov okresného súdu a krajského súdu bolo, že okresný súd nerozhodol o celom
predmete konania, a preto nie je zrejmé, proti akému výroku podali sťažovatelia odvolanie,
keďže rozsudok okresného súdu neobsahoval zamietajúci výrok, tento nedostatok nebol
krajským súdom napravený a krajský súd pochybil aj tým, že bez vykonania dokazovania
alebo jeho zopakovania rozhodol o zmene rozsudku okresného súdu).
Na základe sťažnosti sťažovateľov doručenej ústavnému súdu 26. apríla 2012
ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 249/2012-53 z 18. apríla 2013 (ďalej len „nález ústavného
súdu“) vyslovil porušenie sťažovateľmi označených práv (základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), zrušil uznesenie najvyššieho súdu
z 8. februára 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie o dovolaní. Nález ústavného súdu bol
sťažovateľom a najvyššiemu súdu doručený 29. mája 2013 (ústavný súd videl porušenie
označených práv sťažovateľov v tom, že dovolanie žalovaného nebolo okresným súdom
doručované sťažovateľom).
Dňa 6. júna 2013 sťažovatelia doručili najvyššiemu súdu návrh na prerušenie
dovolacieho konania, a to do rozhodnutia okresného súdu o ich návrhu na opravu rozsudku
okresného súdu doplnením výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ktorý doručili
okresnému súdu 7. júna 2013.
Dňa 20. júna 2013 na výzvu najvyššieho súdu okresný súd predložil spis najvyššiemu
súdu a 19. augusta 2013 najvyšší súd vrátil okresnému súdu spis s pokynom na doručenie
dovolania sťažovateľom a odstránenie chýb pri číslovaní spisu.
Dňa 6. septembra 2013 sťažovatelia doručili okresnému súdu žiadosť o rozhodnutie
o trovách konania s poukazom na uznesenie okresného súdu z 27. mája 2010 v spojení
s právoplatným skončením konania vo veci (zmeňujúci rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 8. novembra 2010).
Dňa 7. októbra 2013 okresný súd po splnení pokynov doručil spis najvyššiemu súdu.
Dňa 4. novembra 2013 sťažovatelia podali najvyššiemu súdu žiadosť o vrátenie spisu
okresnému súdu pre účely rozhodnutia o ich dvoch podaniach (o návrhu na opravu rozsudku
okresného súdu doručenom 7. júna 2013 a žiadosti o rozhodnutie o trovách konania podanej
6. septembra 2013) a zároveň podali okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorou
namietali prieťahy v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o ich návrhu na opravu
rozsudku okresného súdu a o trovách konania.
Sťažovateľmi 4. novembra 2013 podaná sťažnosť na prieťahy v konaní okresného
súdu bola vybavená prípisom predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 3067/2013
z 29. novembra 2013. Predseda okresného súdu uznal zbytočné prieťahy v konaní
okresného súdu „v časti konania o trovách konania“, uznal zbytočné prieťahy v konaní
okresného súdu v období od 8. novembra 2010, keď sa stal právoplatným rozsudok
krajského súdu, do rozhodnutia najvyššieho súdu uznesením z 8. februára 2012, a „v časti
konania o trovách konania“ aj „v časti konania o návrhu žalobcov na opravu zrejmej
nesprávnosti v rozsudku“ v období od 7. júna 2013, keď sa okresný súd dozvedel o zrušení
uznesenia najvyššieho súdu z 8. februára 2012 nálezom ústavného súdu, ktoré pretrvávali aj
v čase datovania listu predsedu okresného súdu 29. novembra 2013. Predseda okresného
súdu zároveň uviedol: „... sťažnosť považujem v týchto obdobiach konania za dôvodnú, a to
aj napriek tomu, že považujem za relevantné vyjadrenie sudkyne odôvodňujúce
nerozhodnutie o procesných návrhoch sťažovateľov z dôvodu opätovného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR o dovolaní, ktoré môže mať vplyv na rozhodnutie o procesných
návrhoch sťažovateľov. V rámci opatrenia predsedu súdu na odstránenie nedostatku
v konaní som požiadal sudkyňu o zistenie stavu konania Najvyššieho súdu SR o dovolaní
a o návrhu žalovaných na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu a zároveň,
aby bol Najvyšší súd SR oboznámený s podanou sťažnosťou žalobcov. Zároveň bude Vaša
vec pod zvýšeným dohľadom predsedu súdu až do odstránenia nedostatku v konaní
napadnutého touto sťažnosťou...“
Okresný súd prípismi z 20. novembra 2013 a 23. januára 2014 žiadal najvyšší súd
o poskytnutie informácie o stave dovolacieho konania s poukazom na sťažovateľom
namietané prieťahy.
Dňa 5. decembra 2013 najvyšší súd uznesením rozhodol o zamietnutí návrhu
sťažovateľov na prerušenie dovolacieho konania, 27. januára 2013 spis doručil okresnému
súdu s pokynom rozhodnúť o podaniach sťažovateľov (o návrhu na opravu rozsudku
okresného súdu a žiadosti na rozhodnutie o trovách konania).
Dňa 16. januára 2014 bola doručená ústavnému súdu sťažnosť sťažovateľov, ktorou
namietajú porušenie svojich práv prieťahmi v konaní okresného súdu pri rozhodovaní o ich
návrhu na opravu rozsudku okresného súdu a o trovách konania.
Na výzvu okresného súdu sa k podaniam sťažovateľov vyjadril žalovaný, ktorý
okrem iných uviedol, že v exekučných konaniach iniciovaných sťažovateľmi na základe
právoplatného rozsudku krajského súdu boli ich nároky v celom rozsahu uhradené.
Okresný súd uzneseniami z 24. februára 2014 rozhodol o návrhu sťažovateľov
na opravu rozsudku okresného súdu a o trovách konania.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
«... v časti rozhodovania o trovách konania okresný súd nekoná už viac ako tri
roky... v časti rozhodovania o našom návrhu na opravu zrejmej nesprávnosti okresný súd
nekoná už viac ako sedem mesiacov (napriek zákonnej 30-dňovej lehote na rozhodnutie
o tomto návrhu podľa §164 veta druhá OSP)...
časť prieťahov priznal aj predseda okresného súdu, v tejto časti sa stotožňujeme
so stanoviskom predsedu súdu. Okresný súd objektívne nemohol rozhodovať o náhrade trov
konania jedine v období 14. 03. 2012 (zrušenie právoplatných rozhodnutí dovolacím
súdom) do 29. 05. 2013 (zrušenie rozhodnutia dovolacieho súdu Ústavným súdom). V
súčasnosti ale platí, že konanie je vo veci samej právoplatné od 08. 11. 2010, t. j. viac ako
tri roky. Rozhodnutie dovolacieho súdu bolo Ústavným súdom zrušené z dôvodu, že nám zo
strany tunajšieho súdu nebolo doručené dovolanie žalovaného. Preto sme toho názoru, že aj
obdobie nečinnosti 14. 03. 2012 do 29. 05. 2013 je nutné pričítať neefektívnej
a nesústredenej činnosti okresného súdu, keď práve v dôsledku pochybenia okresného súdu
vyšla doba, počas ktorej Najvyšší súd rozhodoval, nazmar...
Na základe uvedeného máme za to, že v časti konania o trovách konania dochádza
ku zbytočným prieťahom nepretržite od dňa 08. 11. 2010 až ku dňu tejto sťažnosti...
Ak aj prehliadneme skutočnosť, že okresný súd dvakrát odoslal súdny spis
Najvyššiemu súd bez toho, aby vôbec rozhodol o našom návrhu zo dňa 05. 06. 2013, tak
okresný súd disponoval so súdnym spisom 19 dní (do 17. 06. 2013), resp. 45 dní (do 02. 10.
2013). Kedykoľvek v tomto období mohol okresný súd rozhodnúť o našom návrhu na opravu
zrejmej nesprávnosti. Naviac... nič nebránilo okresnému súdu pred odoslaním spisu
Najvyššiemu súdu vyhotoviť si fotokópie relevantných listín a rozhodnúť o našom návrhu
tak, aby v konaní nedochádzalo k zbytočným prieťahom, resp. zvoliť iný efektívny postup...
Aj keď si vážime, že vec bude „pod zvýšeným dohľadom predsedu súdu až
do odstránenia nedostatku v konaní“, tak toto opatrenie predsedu okresného súdu
nepovažujeme za dostatočné. Sledovanie stavu konania na Najvyššom súde v žiadnej miere
neprispeje k urýchleniu rozhodovania okresného súdu o trovách konania a o oprave zrejmej
nesprávnosti...»
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 82/2005.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. č. 38 ods. 2
listiny, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného
práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr.
I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
Podstatou sťažnostných námietok sťažovateľov je namietanie prieťahov
a neefektívneho postupu okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania a rozhodovaní
o návrhu sťažovateľov na opravu rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd po oboznámení sa s priebehom namietaného konania z vyžiadaného
súdneho spisu konštatuje, že za stavu, keď je konanie vo veci samej právoplatne skončené,
a dokonca podľa právoplatného rozsudku krajského súdu došlo aj k vymoženiu súdom
priznaných peňažných pohľadávok od žalovaného v prospech sťažovateľov v exekučných
konaniach, nemôže byť objektívne daná možnosť namietaného porušenia sťažovateľmi
označených práv prípadnými prieťahmi v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o
trovách konania a o procesnom návrhu sťažovateľov na opravu rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že v posudzovanom konaní ani samotné prieťahy
v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania a o procesnom návrhu
sťažovateľov na opravu rozsudku okresného súdu vzhľadom na celkový priebeh konania nie
je možné hodnotiť ako prieťahy takej intenzity, ktoré by zakladali možnosť porušenia
označených práv sťažovateľov v namietanom konaní, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť,
že v čase rozhodovania ústavného súdu okresný súd už uzneseniami z 24. februára 2014
rozhodol o návrhu sťažovateľov na opravu rozsudku okresného súdu, ako aj o trovách
konania, čím bola odstránená sťažovateľmi namietaná nečinnosť okresného súdu do
jedného mesiaca od doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. januára 2014).
Ústavný súd okrem uvedeného zdôrazňuje, že v prípade doručenia sťažnosti
na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu 4. novembra 2013 a vybavenia tejto
sťažnosti listom predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 3067/2013 z 29. novembra 2013
(ktorým bola sťažnosť uznaná za dôvodnú a predseda okresného súdu informoval
sťažovateľov o prijatí opatrení na odstránenie zistených prieťahov) sa javí podanie sťažnosti
ústavnému súdu 16. januára 2014 za predčasné. Uvedené potvrdzuje aj ďalší postup
okresného súdu vo veci a napriek nesúhlasu sťažovateľov efektívnosť opatrení predsedu
okresného súdu prijatých na odstránenie zistených prieťahov.
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov
odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2014