Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 12/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RZP, a. s., Legionárska 7158/5, Trenčín,

a obchodnej spoločnosti RC & T Detva, s. r. o., Záhradná 857/3, Detva, zastúpených

Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek BENEDIK, s. r. o., Rudnayovo námestie 1,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Marek Benedik, ktorou namietajú

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. júna 2013, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti RZP, a. s., a obchodnej spoločnosti RC & T

Detva, s. r. o., na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. júna 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a n a ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti RZP, a. s., a obchodnej spoločnosti RC & T Detva, s. r. o., trovy konania

v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet ich právneho

zástupcu advokáta Mgr. Marka Benedika, Advokátska kancelária Mgr. Marek BENEDIK,

s. r. o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -29 z 15. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti RZP, a. s., a obchodnej spoločnosti RC & T Detva, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľky“), doručenú faxom 30. septembra 2013 a poštou 3. októbra 2013, ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa zúčastnili výberového konania na vydanie

povolení na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby na určené sídla staníc

záchrannej zdravotnej služby. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) ich žiadosti na vydanie povolení na základe výsledkov výberového konania

zamietlo a minister zdravotníctva Slovenskej republiky zamietol aj rozklad

proti prvostupňovým správnym rozhodnutiam. Proti uvedeným rozhodnutiam ministerstva

o zamietnutí rozkladu podali žalobcovia (medzi ktorých patrili aj sťažovateľky) žalobu

v správnom súdnictve, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. , 2 S 237-240/10 z 11. januára 2012 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“) tak, že napadnuté rozhodnutia ministerstva zrušil. Na odvolanie

ministerstva najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2013

rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkám zmenil a žalobu zamietol.

Sťažovateľky mali v celom konaní namietať predovšetkým nezákonnosť celého

výberového konania na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby

zorganizovaného ministerstvom podľa ustanovení

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej „zákon o poskytovateľoch“ alebo v citáciách „ZoPZS“), pretože v celom

výberovom konaní ministerstvo postupovalo podľa dokumentu „Podmienky výberového

konania na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby

z júla 2009“ (ďalej len „podmienky“), ktorého vydanie označený zákon vôbec

nepredpokladal. Sťažovateľky tvrdia, že ministerstvom vydané podmienky sú nezákonným

aktom z dôvodu, že „ide o akt štátneho orgánu právnym poriadkom neupravený

(nepredpokladaný)“, zásadným spôsobom sa odchyľujú od zákonnej úpravy, pretože sa

„neobmedzujú len na úpravu procesno-technických aspektov výberového konania, ale

obsahujú také ustanovenia, ktoré zásadným spôsobom modifikujú zákonnú úpravu“. Podľa

sťažovateliek bol v zákone o poskytovateľoch vytvorený pevný právny rámec, v ktorom sa

mohli žiadatelia domáhať udelenia povolenia, a tento právny rámec vytváral poistku

proti tomu, aby vyhlasovateľ výberového konania nepostupoval svojvoľne alebo arbitrárne.

„Zákonodarca celkom zrejme sledoval vytvorenie stavu právnej istoty spočívajúceho

predovšetkým v tom, že žiadatelia nie sú povinní podať žiadosť s náležitosťami a nie sú

k žiadosti povinní pripojiť doklady, ktoré nestanovuje zákon, pričom môžu legitímne

očakávať, že ich žiadosti budú hodnotené len podľa vopred známych kritérií, ktoré

stanovuje zákon, a nie podľa iných kritérií, nech už boli stanovené kýmkoľvek... akékoľvek

konanie štátneho orgánu musí vždy rešpektovať kautely SR.“

Sťažovateľky preto namietajú, že vzhľadom na to, že „proces Výberového konania trpel

závažnými právnymi vadami (bol nezákonný), v súlade so zákonom nemôžu byť ani výsledky

Výberového konania a ani výsledky konania o udelenie povolení na prevádzkovanie

ambulancie záchrannej zdravotnej služby (rozhodnutia o udelení povolenia alebo naopak

rozhodnutia o zamietnutí žiadosti). Zákonnosť výsledkov Výberového konania totiž

zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť konania o udelenie povolenia (povolení), pretože

Ministerstvo zdravotníctva SR (žalovaný) je výsledkami Výberového konania v rámci

konania o udelenie povolení viazané (§ 14 ods. 11 ZoPZS). Z nepráva nemôže vzniknúť

právo (ex iniuria ius non oritur).“.

Sťažovateľky tiež tvrdia, že v správnom konaní sa ministerstvo dopustilo viacerých

procesných pochybení, konkrétne im nedalo možnosť vyjadriť sa pred vydaním napádaného

rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia ministerstvo neuviedlo, prečo ako účastníci

správneho konania mali splniť „hodnotiace kritériá na nižšej kvalitatívnej úrovni ako

úspešný žiadateľ“, hoci to bol jediný dôvod zamietnutia žiadosti, ďalej že v konaniach došlo

k porušeniu objektivity, keďže tá istá osoba rozhodovala o žiadostiach sťažovateliek

v obidvoch stupňoch, ďalej že správne orgány sťažovateľkám nesprístupnili kompletný

administratívny spis, a napokon aj že najvyšší súd neaplikoval rovnaké princípy voči

všetkým žalobcom, pretože zatiaľ čo vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade ... zrušil rozhodnutie,

ktorým došlo k jej vylúčeniu zo súťaže, vo vzťahu k sťažovateľkám žaloby zamietol. V tejto

súvislosti namietajú vnútornú rozpornosť (logickú nekonzistentnosť) a nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia. Zároveň poukázali na odmietnutie argumentu, že napriek

namietanej nezákonnosti hodnotiacich kritérií bolo proti všetkým uchádzačom postupované

rovnako najvyšším súdom v inej podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. júna 2013) a na iné odlišné rozhodnutie (rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. júna 2013).

Subjektívny charakter správnej úvahy podľa sťažovateliek neznamená, že táto môže

vybočovať z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ak totiž v danom prípade «správna

úvaha... spočívala v hodnotení žiadostí sťažovateľov komisiou, pričom pre hodnotenie

žiadostí boli stanovené kogentne v zákone kritériá, tak potom „medzami a hľadiskami

zákona“ boli hodnotiace kritériá stanovené v § 14 ods. 9 ZoPZS. Odporca bol potom

povinný skúmať, aj vzhľadom na to, čo sám uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

či správna úvaha komisie sa pohybovala v medziach a hľadiskách ustanovených zákonom.

Odporca však úplne rezignoval na povinnosť preskúmať úvahu podľa

Sťažovatelia sa rovnako nemôžu stotožniť s tvrdením odporcu, že vady výberového

konania boli bez vplyvu na poradie uchádzačov. Ak totiž namietaná vada spočíva v tom, že

voči sťažovateľom boli aplikované nezákonné hodnotiace kritériá s pre nich negatívnym

výsledkom (žiadosti boli zamietnuté), nemožno logicky tvrdiť, že vady výberového konania

nemali vplyv na ich právne postavenie.».

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom... sp. zn. zo dňa 11. 06. 2013

porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu garantované SR a právo

na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11. 06. 2013

sa v časti, v ktorej Najvyšší súd SR zmenil rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn.

, 2 S 237-240/10 zo dňa 11. 01. 2012 tak, že zamietol žalobu na preskúmanie

rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR rozhodnutia číslo: 11452/2010 zo dňa

12. 03. 2010 v spojení s rozhodnutím číslo: 07832/2010 - OP zo dňa 08. 01. 2010

a rozhodnutia číslo: 11449/2010 zo dňa 12. 03. 2010 v spojení s rozhodnutím číslo:

07814/2010 - OP zo dňa 08. 01. 2010 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania.“

Vo vyjadrení najvyššieho súdu č. k. -6 z 18. februára 2014 sa uvádza,

že senát najvyššieho súdu „pri analýze veci zistil, že výberové konanie prebehlo v dvoch

fázach a podmienky sa vzťahovali k prvej fáze, ktorou bol prístup do výberového konania.

V tejto fáze sa ako sankcia pre nedodržanie podmienok uplatňovalo vylúčenie zo súťaže.

Sťažovatelia 1/ a 2/ zo súťaže vylúčení neboli. V konaní neboli označené dôkazy

na vykonanie výsluchu členov výberovej komisie a senát nemal žiadny skutkový podklad,

aby závery členov výberovej komisie vyhodnotil ako nezákonné“. Keďže sťažovateľky

zo súťaže vylúčené neboli, nezákonnosť podmienok účasti výberového konania sa proti nim

neprejavila. Najvyšší súd zastáva názor, že na sťažovateľkami zastávaný právny záver,

podľa ktorého nezákonnosť podmienok výberového konania sa preniesla i do samotného

procesu výberového konania, nebol v konaní skutkový podklad. Sťažovateľky boli

pripustené „do procesu výberového konania, ktorého sa zúčastnili spolu s ďalšími

subjektmi. Proces výberového konania riadila výberová komisia. Z povahy výberového

konania vyplýva, že výberová komisia musela určiť poradie jednotlivých uchádzačov

a vybrať toho, ktorý najlepšie splnil kritériá podľa § 14 ods. 9, písm. a) - c) zákona

č. Výsledkom výberového konania bolo určenie poradia uchádzačov,

pre dané sídlo stanice podľa bodového hodnotenia. Výberové konanie je špecifický proces

prijímania administratívneho rozhodnutia, kedy z viacerých uchádzačov môže byť vybratý

iba jeden. Preto sa dôraz kladie na skutočnosť, že členovia výberovej komisie musia byť

nezávislí odborníci, ktorí svoju správnu úvahu vyjadrujú individuálne v hodnotiacich

hárkoch a výsledok - poradie uchádzačov sa konštitutívne určí na základe súhrnného

porovnania ich jednotlivých záverov. Z tohto dôvodu ani iné odôvodnenie, teda okrem toho

koľko bodov v súhrne získal uchádzač a aké je jeho poradie, nie je realizovateľné.

Senát má za to, že jeho rozhodnutie nie je arbitrárne. Podľa

pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady

konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia. V konaní nebolo preukázané, že by sa vada podmienok pre podávanie žiadostí

do výberového konania prejavila v správnej úvahe výberovej komisie. Žalobca sa výsluchu

členov výberovej komisie nedovolával.“.

V replike na vyjadrenie najvyššieho súdu z 10. marca 2014 sťažovateľky zopakovali

výhrady k rozsudku napadnutého ich sťažnosťou, najmä že podmienky obsahujúce

hodnotiace kritériá išli nad rámec ustanovení zákona o poskytovateľoch a že podstatou

sťažnosti je zároveň namietanie rozdielneho prístupu najvyššieho súdu, keď v prípade

sťažovateliek postupoval odlišne oproti inému z navrhovateľov napádaného súdneho

konania. Za nepochybnú považuje skutočnosť, že výsledok správnej úvahy bol nevyhnutne

ovplyvnený tým, že komisia hodnotila žiadosti a uchádzačov aj podľa iných kritérií, ako

podľa tých, ktoré boli vymedzené v § 14 ods. 9 písm. a) až c) zákona o poskytovateľoch.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrením najvyššieho súdu z 18. februára 2014,

nadväzujúcim stanoviskom sťažovateliek z 10. marca 2014, ako aj s obsahom napadnutého

rozsudku a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. ,

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Predmetom súdneho konania vedeného pred krajským súdom

pod sp. zn. , bol návrh sťažovateliek a ďalších troch

obchodných spoločností na zrušenie rozhodnutí ministerstva č. 07452/2010 z 8. marca 2010,

č. 11451/2010 z 9. marca 2010, č. 09017-1/2010 z 9. marca 2010, č. 11452/2010

z 12. marca a č. 11449/2010 z 12. marca 2010, ktorými boli zamietnuté nimi podané

rozklady a potvrdené prvostupňové rozhodnutia ministerstva, ktorými boli zamietnuté

žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby.

Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. -114, 2 S 237-240/10-114

z 11. januára 2011 dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia ministerstva vychádzajú

z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň sú nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Opísal pritom svoje zistenia z pripojených administratívnych spisov, najmä obsah

podmienok výberového konania, ktoré okrem vymedzenia miest ambulancií záchrannej

zdravotnej služby obsahovali v časti A podmienky účasti vo výberovom konaní, kde boli

stanovené dokumenty, ktoré má účastník výberového konania predložiť (jedným

z požadovaných dokumentov mal byť projekt stratégie vypracovanej na obdobie minimálne

budúcich 4 rokov prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej služby), v časti B

«boli vymedzené náležitosti žiadosti o vydanie povolenia, časť C. určovala podmienky na

vydanie povolenia a časť D. obsahovala postup pri hodnotení žiadosti o povolenie“, kde

v 3. bode bolo „uvedené, že hodnotenie žiadostí uchádzačov o povolenie sa uskutoční podľa

personálneho zabezpečenia prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej služby,

materiálno-technického vybavenia ambulancie záchrannej zdravotnej služby, výšky

peňažných prostriedkov vinkulovaných v peňažnom , ak sa ich

vinkulácia vyžaduje, hospodárenia za posledný rok a hodnotenia prezentácie projektu

stratégie vypracovanej na obdobie minimálne budúcich 4 rokov prevádzkovania

ambulancie záchrannej zdravotnej služby... a overovania odborných znalostí v organizácii

poskytovania záchrannej zdravotnej služby potrebných na prevádzkovanie ambulancie

záchrannej zdravotnej služby, pričom sa hodnotí najvyšší počet správnych odpovedí.

Výsledným hodnotením malo byť určenie žiadateľa, ktorý najlepšie splnil podmienky a

kritériá pre každé sídlo, pričom toto výsledné hodnotenie výberová komisia určí slovom

„najlepší“ u toho žiadateľa povolenia, ktorý najlepšie splnil podmienky a kritériá pre

každé sídlo (bod 5, 6).». Krajský súd uviedol svoje zistenia zo záverečnej správy výberovej

komisie z hodnotenia žiadostí, z ktorej má vyplývať, že výberová komisia „vylúčila zo

súťaže 15 uchádzačov a tých, ktorí neboli vylúčení pri vyhodnocovaní predložených žiadostí

po formálnej stránke, boli pozvaní na ústne pohovory - prezentáciu svojej spoločnosti,

predloženého projektu a na zodpovedanie odborných otázok. Komisia zisťovala personálne

zabezpečenie prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej služby, materiálno-

technické vybavenie ambulancie, preukázanie počtu sanitných vozidiel, resp. výšku

peňažných prostriedkov vinkulovaných v peňažnom , hodnotila

prezentácie projektu stratégie a overovanie odborných znalostí potrebných

na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby. Záverečná správa uvádza,

že výberová komisia určila poradie úspešných účastníkov na základe bodového hodnotenia

jednotlivými jej členmi formou hodnotiacich hárkov s tým, že s takto určenými účastníkmi

výberového konania je možné začať konanie o vydanie povolení. Výsledky výberového

konania uviedla v prílohe záverečnej správy, v ktorej je uvedené poradie úspešnosti

účastníkov pre každé sídlo s tým, že výsledok sa zverejňuje len konkrétnym účastníkom

konania a to len v rozsahu informácií týkajúcich sa nimi podanej žiadosti vo výberovom

konaní.“.

Vo svojich záveroch sa krajský súd vyjadril k ústavnosti a zákonnosti postupu

vo výberovom konaní, ktoré ministerstvo realizovalo podľa ním vydaných podmienok

výberového konania, pričom toto jeho hodnotenie sčasti prevzal do svojho rozsudku aj

najvyšší súd. K danej otázke krajský súd v podstatnom uviedol, že niet „pochýb o tom, že

podmienky výberového konania sú správnym aktom, ktorý vydal žalovaný v rámci

uskutočňovania štátnej správy v súvislosti s vydávaním povolení na prevádzkovanie

ambulancií záchrannej zdravotnej služby. Tento, správny akt mal právotvorné účinky,

na právne pomery, subjektov ktorým bol určený, nakoľko sa ním zakladali, menili

resp. rušili práva a povinnosti účastníkov výberového konania. ... Vzhľadom na to, že išlo

o normatívny správny akt pôsobiaci v externej sfére štátnej správy, keďže reguloval

správanie bližšie neurčených účastníkov výberového konania, ktorí neboli vo vzťahu

podriadenosti k žalovanému ako k autorovi tejto normy, považoval súd Podmienky

výberového konania za normatívny správny akt so všeobecnou záväznosťou. Nestotožnil sa

teda s názorom žalovaného, že išlo o internú smernicu (inštrukciu), ktorá by zaväzovala len

výberovú komisiu resp. iné žalovanému podriadené zložky štátnej správy, pretože - ako to

nakoniec uznáva aj žalovaný - Podmienky výberového konania zasahovali do právneho

postavenia mimo sféru štátnej správy stojacich subjektov - účastníkov výberového konania

(vrátane žalobcov), ktorých nemožno považovať za žalovanému podriadené osoby.

Predpokladom vydania každého všeobecne záväzného normatívneho správneho aktu

je zákonný podklad, existencia zákonnej normy, ktorá splnomocňuje konkrétny orgán

štátnej správy, aby v rámci daného splnomocnenia vykonal zákonný predpis, konkretizoval

jeho ustanovenia resp. podrobnejšie vymedzil napr. okruh subjektov, na ktorých sa dané

pravidlo správania vzťahuje, konkretizoval práva a povinnosti adresátov normy, spôsoby

ich uplatnenia, postup orgánov pri výkone zákona atď.

Z uvedených dôvodov musel súd konštatovať, že nakoľko

reglementujúci vydávanie povolení na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej

služby v žiadnom zo svojich ustanovení nesplnomocnil žalovaného na vydanie Podmienok

z výberového konania ani na iný spôsob vykonania tohto zákona formou podzákonného

predpisu, chýba vydaným Podmienkam výberového konania zákonná opora a to minimálne

v tom rozsahu, v akom Podmienky určujú práva a povinnosti účastníkov výberového

konania nad rámec uvedeného zákona. Súd je toho názoru, že pokiaľ žalovaný mal v úmysle

vykonať v časti týkajúcej sa vydávania povolení na prevádzkovanie

ambulancií záchrannej zdravotnej služby, konkretizovať postup správneho orgánu

i účastníkov výberového konania, bolo v súlade s a SR

potrebné a žiaduce, aby ho k vydaniu takéhoto normatívneho správneho aktu zákon

splnomocnil a vytvoril mu tak zákonný rámec pre podzákonnú reguláciu.

Možno len súhlasiť s názorom žalovaného, že na základe zákonom predpokladaných

hodnotiacich kritérií nemohla výberová komisia vzhľadom na strohosť zákonnej úpravy

uskutočniť riadne, transparentné a férové výberové konania a vybrať najlepších uchádzačov

spomedzi tých, čo splnili podmienky pre účasť vo výberovom konaní. Súd zastáva názor, že

podrobnejšia úprava výberového konania a postupu žalovaného v ňom, ako aj úprava práv

a povinností účastníkov výberového konania, si nevyhnutne vyžadovala podrobnejšiu

úpravu rámcovej zákonnej úpravy podzákonným predpisom. To však nič nemení

na požiadavke, aby sa tak stalo na základe zákona a v jeho medziach. Súd je toho názoru, že

nakoľko žalovaný vo výberovom konaní postupoval podľa Podmienok, posudzoval na ich

základe práva a povinnosti jeho účastníkov tvrdiac, že ide len o interný normatívny akt

so záväznosťou len pre správny orgán, posúdil z tohto hľadiska vec po právnej stránke

nesprávne.“.

Vo vzťahu k zamietnutiu žiadostí sťažovateliek a ďalších dvoch obchodných

spoločností o vydanie povolenia krajský súd s poukazom na aplikovateľnosť zákona

č. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“) a na konanie a rozhodovanie o žiadostiach na vydanie povolení odôvodnil

zrušenie napadnutých správnych rozhodnutí tým, že z obsahu „administratívneho spisu nie

je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydané rozhodnutia o zamietnutí žiadostí

žalobcov 2/ až 5/, s výnimkou záverečnej správy výberovej komisie o výsledku výberového

konania a stanovení poradia uchádzačov pre jednotlivé sídla ambulancii záchrannej

zdravotnej služby. Na podklade administratívneho spisu súd nezistil, či, kedy a akou formou

dal žalovaný príležitosť žalobcom vyjadriť sa ku skutočnostiam tvoriacim podklad

rozhodnutí. Z odôvodnení rozhodnutí správneho orgánu prvého i druhého stupňa vo veci

zamietnutia žiadostí žalobcov 2/ až 5/ nevyplýva, čo viedlo výberovú komisiu k záveru

o neúspešnosti žalobcov 2/ až 5/ vo výberovom konaní, v čom splnili stanovené hodnotiace

kritériá na nižšej úrovni ako úspešní žiadatelia, prípadne aké bolo bodové ohodnotenie

splnenia jednotlivých kritérií u každého zo žalobcov 2/ až 5/. Súd je toho názoru, že hoci bol

žalovaný pri vydávaní povolení na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej

služby viazaný výsledkom výberového konania, mal povinnosť uvedené skutočnosti

v odôvodnení rozhodnutia popísať a riadne sa vysporiadať v tomto smere s argumentáciou

žalobcov. Súd je tej mienky, že nič nebránilo žalovanému vyžiadať si od výberovej komisie

popri bodovom ohodnotení jednotlivých uchádzačov aj slovné vyhodnotenie splnenia

jednotlivých kritérií u každého z neúspešných uchádzačov tak, aby bolo možné vo vydaných

rozhodnutiach vyhovieť zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutí stanoveným

Správnym poriadkom. Vzhľadom na to, že okrem paušálneho záveru o neúspešnosti

vo výberovom konaní ako jediného dôvodu zamietnutia žiadostí žalobcov 2/ až 5/ vydané

rozhodnutia neobsahujú bližšie zdôvodnenie tohto záveru v intenciách § 47 ods. 3

Správneho poriadku, považoval súd rozhodnutia správnych orgánov vo veci zamietnutia

žiadostí žalobcov 2/ až 5/ o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií záchrannej

zdravotnej služby za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.“. Následne krajský súd

odôvodnil aj svoje závery o nedôvodnosti niektorých ďalších námietok žalobcov (vrátane

sťažovateliek), ktoré sa týkali porušenia zásady objektivity a § 9 ods. 2 Správneho poriadku,

ďalej porušenia práva na nazretie do kompletného administratívneho spisu a ich práva

domáhať sa na súde aj prieskumu zákonnosti rozhodnutí ministerstva o vydaní povolení

na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby uchádzačom, ktorí boli

vo výberovom konaní úspešní.

Najvyšší súd potom v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn.

z 11. júna 2013 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že podľa § 250j ods. 2 písm. a)

(ďalej aj „OSP“) rozhodnutie ministerstva č. 07452/2010

z 8. marca 2010 v spojení s rozhodnutím č. 22956/2009-OP z 26. novembra 2009 zrušil

a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie a vo zvyšku žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ministerstva č. 11451/2010 z 9. marca 2010 v spojení s rozhodnutím

č. 7685/2010-OP z 5. januára 2010, rozhodnutia ministerstva č. 09017-1/2010 z 9. marca

2010 v spojení s rozhodnutím č. 07772/2010-SP zo 7. januára 2010, rozhodnutia

č. 11452/2010 z 12. marca 2010 v spojení s rozhodnutím č. 0783/2010-OP z 8. januára 2010

a rozhodnutia ministerstva č. 11449/2010 z 12. marca 2010 v spojení s rozhodnutím

č. 07814/2010-OP z 8. januára 2010 zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že «nezákonnosť

napadnutých rozhodnutí bola krajským súdom zistená a ustálená v súvislosti s obsahom

a právnou povahou Podmienok výberového konania na vydanie povolenia

na prevádzkovanie ambulancie záchrannej služby vydanými žalovaným v júli 2009, ktoré sa

vzťahujú k vyhlásenému výberovému konaniu, zverejnenému v denníku Hospodárske noviny

dňa 09. júla 2009 a na webovej stránke ministerstva dňa 09. júla 2009 (ďalej len

„Podmienky“)», a po uvedení celého podnadpisu označených podmienok citoval

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu na strane 12 jeho časť, ktorá obsahovala

hodnotenie ich povahy. Nadväzne na to najvyšší súd konštatoval, že «§ 14 zákona č.

platného a účinného v júli 2009 neupravovalo vydanie „Podmienok“ na

vykonanie ustanovení upravujúcich výberové konanie. Vzhľadom na to „Podmienky“ možno

považovať iba za organizačný interný právny predpis, ktorý neobsahuje a nemôže

obsahovať vlastné kogentné právne normy, ale má umožniť komunikáciu žalovaného s

uchádzačmi výberového konania. Ide v podstate o určité soft law, guidline, návod, ktoré nie

je právne záväzné. Správny orgán nepotrebuje na jeho vydanie osobitné zákonné

splnomocnenie. Dôsledkom právnej povahy organizačných aktov a návodov (soft law) je, že

im nemožno priznať záväzné právne účinky a ani ich vymáhať voči uchádzačom vo

výberovom konaní. V rozsahu, v ktorom boli takýmto spôsobom aplikované, spôsobujú

nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. V správnom súdnictve sa však nerozhoduje o

platnosti resp. neplatnosti správnych aktov, ale o ich zákonnosti, resp. nezákonnosti, ktorá

je založená na konkrétnom účinku vo vzťahu k individualizovanému subjektu. Účinok

nezákonnosti správneho aktu nenastáva ex lége, ale až na základe rozhodnutia súdu v

správnom súdnictve. Nejde preto o analógiu s určovaním absolútnej neplatnosti právnych

úkonov. Preto len samotná existencia „Podmienok“ odporujúcich zákonu nevyvoláva ex

lége nezákonnosť celého výberového konania.

Podľa „Podmienok“- Úvod, Všeobecné informácie, bod 8 ak účastníci výberového

konania nedodajú všetky požadované doklady, dokumenty, informácie, alebo ak nimi

predložená žiadosť nebude zodpovedať podmienkam a požiadavkám uvedeným

v uverejnenom Vyhlásení výberového konania a v týchto podmienkach výberového konania,

bude taký účastník výberového konania vylúčený.

Najvyšší súd zistil, že žalobca 1/ bol napadnutým rozhodnutím č. 22956/2009-OP

zo dňa 26. 11. 2009 vylúčený z výberového konania pre nesplnenie „Podmienok“ v časti

A bod 9, podľa ktorého žiadateľ mal k žiadostiam predložiť projekt stratégie na obdobie

minimálne budúcich 4 rokov. Napriek tomu, že takáto požiadavka znie racionálne, ide

o kvalitatívnu požiadavku, ktorá nebola stanovená zákonom, alebo na základe zákona.

Najvyšší súd preto zhodne s krajským súdom konštatuje, že ide o nezákonné rozhodnutie,

ktorá vada spôsobuje aj nezákonnosť potvrdzujúceho rozhodnutia o rozklade č. 07452/2010

zo dňa 08. 03. 2010. V časti vylúčenia uchádzača pre nesplnenie „Podmienok“ senát

situáciu hodnotil ako zjavný rozpor so zákonom. Najvyšší súd napadnutý rozsudok zmenil

ako celok. Zákonným dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi 1/

je podľa nesprávny právny názor žalovaného.».

K rozhodnutiam ministerstva, ktoré sa týkali sťažovateliek, najvyšší súd uviedol,

že sú meritórneho charakteru a „pri týchto rozhodnutiach žalovaný vychádzal zo

Záverečnej správy z hodnotenia žiadostí o vydanie povolenia na prevádzkovanie pozemnej

ambulancie záchrannej zdravotnej služby zo dňa 26. 10. 2009. Výberová komisia sa vecne

zaoberala podkladmi, ktoré predložili žalobcovia 2/ - 5/, vyhodnotila ich a určila poradie.

Určenie úspešného uchádzača zo všetkých, ktorí splnili podmienky výberového konania bol

závislý na správnej úvahe členov výberovej komisie. Správnu úvahu súd preskúmava iba v

rozsahu podľa “. Po uvedení relevantných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a zákona o poskytovateľoch, ktoré mali byť pri posúdení veci použité,

najvyšší súd uviedol, že výsledkom výberového konania bolo určenie úspešných uchádzačov

pre dané sídlo stanice záchrannej služby, ktoré sťažovateľky v správnej žalobe

spochybňovali, pričom namietali zákonnosť výberového konania ako celku. Zmenu

rozhodnutia krajského súdu v časti týkajúcej sa sťažovateliek následne najvyšší súd

odôvodnil týmito závermi: «Je nevyhnutné zdôrazniť, že rozhodnutia týkajúce sa úspešných

uchádzačov neboli predmetom žaloby a úspešní uchádzači neboli ani účastníkmi konania.

Zákonnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalobcom 2/ - 5/ sa odvodzuje

od získaného poradia. Vady výberového konania, ktoré boli voči každému uchádzačovi

aplikované rovnako sú bez vplyvu na poradie uchádzačov (§ 250i ods. 3 O. s. p).

Žalobcovia 2/ - 5/ v hore uvedených sídlach staníc neboli vyhodnotení ako najlepší. I z

bodového porovnania vyplýva, že na prvé miesto v poradí bolo potrebné získať od 110 do

123 bodov a neúspešní žalobcovia túto bodovú hranicu nedosiahli.

Správna úvaha má vždy subjektívny a odborný charakter. Pri jej aplikácii je dôležité,

aby bolo voči všetkým uchádzačom postupované rovnakým spôsobom. Narušenie tohto

princípu nebolo vo výberovom konaní vo veci samej preukázané. „Podmienky“, ktorými

bola konfrontovaná zákonnosť napadnutých rozhodnutí, sa týkali prístupu do výberového

konania a tieto práva prístupu do výberového konania u žalobcov 2/ - 5/ boli zachované.»

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,

že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní a rozhodovaní vecí patriacich

do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ). Základné právo na súdnu

ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,

s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

obdobne aj , ).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti

s napádaným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateliek dôjsť tým, že

pri prieskume zákonnosti rozhodnutí ministerstva, ktorými došlo k zamietnutiu ich žiadostí

o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby, najvyšší

súd neaplikoval rovnaké princípy, akými sa riadil v súvislosti s posudzovaním zákonnosti

rozhodnutia o vylúčení obchodnej spoločnosti E., s. r. o., pri ktorom sa stotožnil so

záverom, že na vydanie podmienok neexistoval žiaden zákonný podklad a v dôsledku toho

rozhodnutie o jej vylúčení zo súťaže zrušil. Sťažovateľky tiež namietajú, že podmienkami

nezákonne určené hodnotiace kritériá boli pre výsledok výberového konania určujúce,

a preto považujú rozsudok najvyššieho súdu v zamietajúcej časti za vnútorne rozporný,

nepreskúmateľný, neodôvodnený a arbitrárny. Za nesprávny považujú tiež záver

najvyššieho súdu, že poradie uchádzačov určené vo výberovom konaní v žalobe

nespochybňovali, a s poukazom na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. z 27.

júna 2013 a sp. zn. z 13. júna 2013 namietajú aj rozdielnosť prístupu

najvyššieho súdu v analogických veciach.

V napadnutom konaní najvyšší súd svojím rozsudkom zmenil rozsudok krajského

súdu tak, že správnu žalobu proti sťažovateľkám zamietol. Napriek zásadnej zmene obsahu

rozhodnutia v tejto časti najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol len znenie

a a a zákona o poskytovateľoch, opísal

výsledky výberového konania o poradí dotknutých žalobcov pre sídla jednotlivých staníc

záchrannej zdravotnej služby a právne posúdenie zhrnul konštatovaním, že takto určené

poradie nebolo spochybňované, rozhodnutia týkajúce sa úspešných uchádzačov neboli

predmetom žaloby a zákonnosť správneho rozhodnutia bola odvodená od získaného

poradia, pričom vady výberového konania boli voči každému uchádzačovi aplikované

rovnako, a teda poradie uchádzačov neovplyvnili. Podľa záverov najvyššieho súdu sa

podmienky týkali len prístupu do výberového konania a tieto práva prístupu mali byť

u sťažovateliek zachované.

Ústavný súd považuje pre vyhodnotenie ústavnej konformnosti napadnutého

rozsudku za významné, že najvyšší súd vo veci rozhodol opačne ako krajský súd, ktorý

vo vzťahu k rozhodnutiam o zamietnutí vydania povolenia na prevádzkovanie ambulancií

záchrannej zdravotnej služby považoval rozhodnutia ministerstva za nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov. Takáto zmena v právnom hodnotení veci si vyžadovala podrobnú

odpoveď konfrontovanú s relevantnými námietkami sťažovateliek a ostatných žalobcov,

ktoré boli formulované v podanej správnej žalobe, vyjadreniu k stanovisku ministerstva

k ich žalobe, ako aj na súdnom pojednávaní vykonanom krajským súdom 30. novembra

2011. Napriek tomu, že sťažovateľky (spolu s ostatnými žalobcami) v správnej žalobe

(na strane 12 aj strane 16) namietali, že podmienky upravovali aj kritériá hodnotenia

žiadostí o vydanie povolenia, a krajský súd vo svojom rozsudku opísal zistenia vyplývajúce

zo záverečnej správy výberovej komisie, ktorá bola súčasťou administratívneho spisu

a signalizuje, že pri tomto hodnotení uchádzačov sa pravdepodobne vychádzalo

z podmienok, ktorým aj podľa najvyššieho súdu nemožno „priznať záväzné právne účinky

a ani ich vymáhať voči účastníkom konania“, najvyšší súd v napadnutom rozsudku len

stroho konštatoval, že podmienky, s ktorými „bola konfrontovaná zákonnosť napadnutých

rozhodnutí, sa týkali prístupu do výberového konania a tieto práva prístupu do výberového

konania u žalobcov 2/ - 5/ boli zachované“.

Dôležitosť ústavným súdom vyžadovaných odpovedí, ktoré v napadnutom rozsudku

absentujú, zvýrazňujú aj odlišné výsledky rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

v analogických právnych veciach súvisiacich s ministerstvom realizovanými výberovými

konaniami na povolenie činností staníc záchrannej služby, na ktoré sťažovateľky poukazujú

v sťažnosti (napríklad rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2013

a sp. zn. z 13. júna 2013) a z ktorých vyplýva aj záver, že ak „proces

výberového konania trpel závažnými právnymi vadami (bol nezákonný), v súlade

so zákonom nemohli byť ani výsledky Výberového konania a ani výsledky konania

o udelenie povolení na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby

(rozhodnutia o udelení povolenia alebo o zamietnutí žiadosti). Zákonnosť výsledkov totiž

zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť konania o udelenie povolenia (povolení), pretože

Ministerstvo zdravotníctva SR je výsledkami Výberového konania v rámci konania

o udelenie povolení viazané (§ 14 ods. 11 ZoPSA). Z nepráva nemôže vzniknúť

právo (ex iniuria ius non oritur).“ (bližšie pozri rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. júna 2013).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, , ). Úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59).

Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý

v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,

situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám

zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski

v Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak

v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém

(m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP). Pokiaľ teda najvyšší súd rozhodol

v sťažovateľkami namietanej právnej veci odlišne, podľa názoru ústavného súdu mal

vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozhodnutia venovať

zvýšenú pozornosť. Najvyšší súd sa však žiadnym spôsobom nevyrovnal so svojou

„rozchádzajúcou“ sa rozhodovacou činnosťou pri výklade dopadu nezákonne aplikovaných

podmienok na výsledky konaní o udelenie povolení na prevádzkovanie ambulancie

záchrannej zdravotnej služby.

Ústavný súd považuje skúmanie prípadnej aplikácie podmienok pri hodnotení

uchádzačov vo výberovom konaní za právne významné najmä z hľadiska, či takýmto

postupom nedošlo k vade konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť správneho rozhodnutia. V takom prípade sú totiž konajúce súdy povinné

na takéto vady konania pred správnym orgánom prihliadnuť podľa .

Rozsudok najvyššieho súdu síce v odôvodnení toto ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku obsahuje, avšak v súvislosti s ním ďalej len uvádza záver, že vady výberového

konania boli „voči každému uchádzačovi aplikované rovnako“ a boli „bez vplyvu na

poradie uchádzačov“. Uvedené konštatovanie však najvyšší súd bližšie neodôvodnil. Pokiaľ

sa pri vyhodnocovaní doručených žiadostí o vydanie povolenia vo výberovom konaní

posudzovali (hodnotili) jednotlivé kritériá podľa podmienok, ktoré svojím obsahom išli

nad rámec ustanovení zákona, potom nemožno vylúčiť, že v prípade, ak by sa predložené

ponuky vyhodnocovali len podľa kritérií ustanovených zákonom, mohla výberová komisia

dospieť k iným záverom, a tým aj k inému poradiu uchádzačov. Postup ministerstva

vo výberovom konaní podľa nezákonne vydaných podmienok potom mohla mať vplyv

na zákonnosť celého konania i napadnutého rozhodnutia ministerstva.

Z tohto pohľadu sťažovateľky oprávnene namietajú, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku voči jednej zo žalobkýň uznal, že nezákonnosť vydaných podmienok mala

za následok nezákonnosť jej vyradenia z výberového konania, avšak nezákonnosť

podmienok aplikovaných voči sťažovateľkám už nepovažoval za spôsobilú na založenie

nezákonnosti zvyšných napadnutých rozhodnutí ministerstva. Ústavný súd preto dospel

k záveru, že v predloženej veci sa najvyšší súd mohol dopustiť zjavného omylu pri výklade

relevantných právnych predpisov, osobitne v závere, že správne konanie nebolo postihnuté

vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ),

čo najvyšší súd viedlo k nezdôvodnenému rozhodnutiu o zmene rozsudku krajského súdu.

Tento záver najvyššieho súdu sa preto javí ako rozporný s ostatnými okolnosťami prípadu

a s prihliadnutím na to ho ústavný súd vyhodnotil za arbitrárny.

Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom vyjadrení

k sťažnosti prostredníctvom predsedu senátu konajúceho vo veci vlastne doplnil chýbajúcu

argumentáciu (bližšie pozri obsah vyjadrenia najvyššieho súdu k sťažnosti v časti II tohto

nálezu). Takýmto spôsobom však nie je možné nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského

súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo procesnoprávne vymedzeného kontradiktórneho

rámca odvolacieho konania a okrem toho ide vlastne iba o názor jedného člena odvolacieho

senátu (m. m. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je ústavne neudržateľný a jeho vydaním došlo k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako

porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jemu

porovnateľné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo

namieste toto rozhodnutie podľa (a jemu zodpovedajúcemu

a 3 ) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to

vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom konaní je najvyšší súd povinný

rozhodnúť opätovne o odvolaní ministerstva, a to ústavne konformným spôsobom, dôsledne

rešpektujúc zákonnú úpravu a ústavný rámec konania pred súdnymi orgánmi.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľky si v podaní z 15. apríla 2014 uplatnili náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 501,58 €, a to za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie

zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu),

čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za tri úkony právnej služby

podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za 1 úkon právnej služby

v roku 2013 predstavuje sumu 130,16 € a v roku 2014 sumu 134 € a paušálna náhrada

za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 sumu 7,81 € a v roku 2014 sumu 8,04 €.

Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľkám úhradu trov právneho

zastúpenia len za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2013 (t. j.

prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) vzhľadom na to, že v replike

sťažovateliek z 10. marca 2014 na vyjadrenie najvyššieho súdu síce sťažovateľky

rozporovali skutočnosti uvedené vo vyjadrení krajského súdu, avšak neuviedli žiadne

zásadne nové argumenty pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Preto porušovateľa

základného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia

sťažovateľkám v sume 331,13 € v súlade s § 1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14

ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky (pozostávajúcich z odmeny

za vykonané právne úkony v sume 2 x 130,16 €, paušálnej náhrady nákladov v sume

2 x 7,81 € a dane z pridanej hodnoty v sume 55,19 €), tak ako to vyplýva z bodu 3

výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014