Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/130/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: ZZS Kysuce, s.r.o., so sídlom Okružná č.8, Čadca, IČO: 36 426 865, zastúpený MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o, so sídlom Nová Bystrica č. 850, IČO: 36 416 525, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Limbová č. 2, Bratislava, IČO: 00 165 565, o náhradu škody vo výške 776 141,27 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 3. februára 2020 č.k. -284 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému náhrady škody vo výške 776 141,27 Eur s príslušenstvom a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnej výške.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom tým, že žiadosťou zo dňa 4.9.2009 požiadal žalovaného o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej služby v sídlach B. X., Č. H. O., ktorú žiadosť žalovaný rozhodnutím zo dňa 5.1.2020 č. 07685/2010-OP zamietol, voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra č. 11451/2010 zo dňa 9.3.2010 zamietnutý. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. -114 zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 5.1.2010, ako aj rozhodnutie ministra zo dňa 9.3.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že žalobu zamietol. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. -53 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR po vrátení veci rozhodnutie krajského súdu potvrdil, v odôvodnení sa stotožnil s ústavným súdom a konštatoval, že v ďalšom administratívnom konaní je potrebné doplniť odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. Po vrátení veci žalovaný opätovne rozhodol dňa 7.10.2015 tak, že žiadosť o vydanie povolenia zamietol, rozhodnutie odôvodnil tým, že za obdobie rokov 2010-2014, na ktoré žalobca žiadal vydať povolenie, uplynulo, žiadateľ nepreukázal splnenie podmienok. Voči tomuto rozhodnutiu bol podaný rozklad, ktorý minister zdravotníctva rozhodnutím č.-2015 zo dňa 21.3.2016 zamietol a rozhodnutie žalovaného č. -2015 zo dňa 7.10.2015 potvrdil. Žalobca opätovne podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, Krajský súd v Bratislave vo veci sp.zn.1Sž 117/2016 rozsudkom zo dňa 24.5.2018 žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutie žalovaného č. -2015 zo dňa 1.3.2016 v spojení s rozhodnutím č.-2015 zo dňa 7.10.2015 zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že konanie musí byť zastavené. Žalobca

tvrdil, že vo výberovom konaní, pri určených podmienkach, pri okruhu záujemcov, ktorý sa na ňom zúčastnili, ako jediný žiadateľ o vydanie povolenia spĺňal všetky podmienky na to, aby bol vyhodnotený ako úspešný. Preto treba podľa žalobcu konanie žalovaného z hľadiska právneho posúdenia kvalifikovať ako nezákonné, nakoľko svojim postupom výberu úspešného žiadateľa zvýhodnil iného súťažiteľa, teda svojvoľným spôsobom upravil podmienky výberu. Nezákonnosť postupu vyhodnotenia podaných žiadostí žiadateľov bola a je preukázaná obsahom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 3.3.2015. Žalobca z dôvodu, že pre uplynutie času nie je možné vydať povolenie, mal za to, že postupom žalovaného v ním vyhlásenom výberovom konaní bol dotknutý na svojich právach a že mu vznikla škoda. Skutkové tvrdenie o tom, že ako jediný žiadateľ o vydanie povolenia spĺňal všetky zákonné podmienky je preukázateľné z obsahu spisov žalovaného. Jedná sa najmä o podmienky preukazovania okamžitého, nie dodatočného, materiálno technického zabezpečenia prevádzky ambulancií, personálneho zabezpečenia, finančného zabezpečenia, ktoré žiaden iný zo žiadateľov nespĺňal a vybratý úspešný žiadateľ bol nezákonne zvýhodnený tým, že preukázanie splnenia týchto podmienok mal splniť dodatočne. Bol toho názoru, že zodpovednosť za škodu spôsobenú neudelením povolenia na prevádzkovanie záchrannej služby pre roky 2010-2014 nesie žalovaný, ktorý ju spôsobil nesprávnym úradným postupom. Mal za zrejmé, že v dôsledku škodovej udalosti, nesprávneho úradného postupu pri vyhodnotení podaných žiadostí na vydanie povolenia a v priamej súvislosti s ním nedošlo u žalobcu k dosiahnutiu predpokladaného výnosu z ekonomických činností, ktoré by ako úspešný uchádzač a prevádzkovateľ ambulantnej záchrannej služby na obdobie rokov 2010-2014 bol dosiahol a ďalej mu vznikla vecná škoda, nakoľko musel mať preukázané splnenie materiálno technického zabezpečenia i personálneho zabezpečenia a ktoré z dôvodu nemožnosti ich využívať po vydaní rozhodnutia musel rozpredať, skončiť pracovné pomery, s uspokojením súvisiacich mzdových nárokov, preto požaduje zaplatenie celkovej sumy vo výške 776 141,27 Eur, ktorá pozostáva z vecnej škody - strata na hodnote vozidiel 38.413,65 Eur, vyplatené odstupné 9.691,94 Eur, ušlý zisk 910.044,60 Eur. Obrátil sa na žalovaného s nárokom na náhradu škody listom zo dňa 5.3.2018, žalovaný dňa 2.8.2018 oznámil, že nárok považuje za neopodstatnený. Žalobca má za to, že o vzniknutej škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného sa dozvedel z rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 3.3.2015 a uplatnil si aj úroky z omeškania.

Ako dôkazy označil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, odpoveď žalovaného, výplatné pásky, výkaz ziskov a strát, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. , rozsudok najvyššieho súdu č.k. zo dňa 3.3.2015, nález Ústavného súdu SR -53, rozhodnutie MZ SR zo dňa 7.10.2015, znalecký posudok č. 98/2009, č. 99/2009, č. 101/99, č. 102/20009, rozhodnutie ministra zdravotníctva zo dňa 21.3.2016, rozsudok krajského súdu -126 zo dňa 24.5.2018.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, žiadal žalobu žalobcu zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania, nakoľko že žalobca si uplatnil právo na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu, neudelením povolenia na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby, pričom žalobca sa mohol dozvedieť o údajnej škode už dňom právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 11.6.2013, teda dňa 29.7.2013, preto považoval právo žalobcu na náhradu škody za premlčané, nakoľko subjektívna lehota uplynula dňa 30.7.2016. Tvrdenia žalobcu, že o vzniknutej škode sa dozvedel práve z rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 3.3.2015 je neodôvodnené. V prípade, že by sa súd nestotožnil so vznesenou námietkou premlčania, nárok žalobcu považoval za nedôvodný, žalobcom označený nezákonný postup nebol žiadnym orgánom potvrdený, rozhodnutia žalovaného neboli zrušené pre rozpor s objektívnym právom, pre nezákonnosť, alebo nesprávny úradný postup. Nie je možné, aby súd posudzoval, či iný orgán pri vydávaní rozhodnutia prekročil alebo neprekročil svoju právomoc a hodnotil tak správnosť postupu iného orgánu, ktorého nesprávne konanie môže zakladať nárok na zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup, či nezákonnosť rozhodnutia nie je možné ani účelné zisťovať v rámci konania o náhrade škody, otázku nezákonnosti nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Žalovaný tvrdil, že žiadnym súdnym orgánom nebolo vo vzťahu k žalovanému zrušené a vrátené rozhodnutie z dôvodu, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ani z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. Tvrdenia žalobcu, že ako jediný žiadateľ spĺňal všetky zákonné podmienky, sa zakladá iba na jeho subjektívnej domnienke, ani fakt, že by bol jediným uchádzačom nezaručuje, že by bol v konaní úspešný, že má nárok byť vybratý, respektíve, že výberová komisia má povinnosť ho označiť za úspešného žiadateľa. Žalobca nezískal potrebný počet bodov, v poradí skončil na druhom mieste, nebolo mu vydané povolenie na prevádzkovanie ambulantnej zdravotnej záchrannej služby. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o vzniku škody. Žalobca sa zúčastnil

výberového konania na základe svojej žiadosti, výberová komisia postupovala v zmysle zákona a na základe správnej úvahy pridelila počet bodov a následne bola jeho žiadosť zamietnutá. Tvrdenie, že vo výberovom konaní a pri základných zákonných podmienkach, ak by neboli žalovaným nezákonne ovplyvňované, by bola jeho žiadosť vyhodnotená ako úspešná, je podľa žalovaného nepreukázateľné. Výberové konanie podľa zákona pozostáva z dvoch fáz, prvá fáza je splnenie formálno-materiálnych povinností a ak tie sú splnené, nasleduje druhá fáza, a to hodnotenie žiadostí výberovou komisiou na základe jej správnej úvahy prideľovaním bodov, z ktorých vzíde úspešný uchádzač. Ak je podľa žalobcu príčinou vzniku škody nesprávny úradný postup výberovej komisie, ktorá ho nevybrala, pričom určenie konečného poradia účastníkov výberového konania prináleží výberovej komisii, nemal za nesprávny úradný postup žalovaného. To že žalobca nebol vo výberovom konaní úspešný, lebo mu komisia pridelila menší počet bodov, nepreukazuje nesprávny úradný postup. Žalobca si vecnú škodu vyčíslil ako stratu na hodnote vozidiel sanitky a vyplatenie odstupného, ušlý zisk vypočítal podľa obdobnej činnosti z iných rokov, s čím sa žalovaný nestotožnil, nakoľko žalobca už v minulosti prevádzkoval ambulancie záchrannej zdravotnej služby, materiálno technickým a personálnym vybavením už disponoval.

4. Žalobca uviedol, že nakoľko nedisponuje spismi žalobu, nemôže detailne opísať určité skutočnosti ohľadne uplatneného nároku a trval na tom, aby ich súd vyžiadal. K námietke premlčania uviedol, že premlčacia lehota sa v tomto prípade počíta odo dňa, kedy bolo doručené rozhodnutie správneho súdu, ktorým bolo pre nezákonnosť zmenené alebo zrušené rozhodnutie správneho orgánu. Rozhodnutím, ktoré ako konečné svedčilo o nezákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného je rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 3.3.2015, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 20.4.2015 a nie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 11.6.2013, ktorý označil žalovaný, toto rozhodnutie bolo zrušené Ústavným súdom Slovenskej republiky a toto rozhodnutie nekonštatovalo žiadnu nezákonnosť rozhodnutia ministerstva. Premlčacia lehota tak začala plynúť doručením rozsudku zo dňa 3.3.2015, t.j. dňa 20.4.2015 a skončila by dňa 20.4.2018, pričom neplynie počas predbežného prerokovania nároku, t.j. od 5.3.2018 (doručenie žiadosti) do 21.8.2018 (odpoveď žalovaného doručená 21.8.2018), premlčacia doba by skončila až 7.10.2018, žaloba bola súdu doručená dňa 27.8.2018, právo preto nie je premlčané. Žalobca ďalej uviedol, že nezákonné rozhodnutie žalovaného zo dňa 5.1.2010 bolo pre nezákonnosť zrušené rozsudkom zo dňa 11.2.2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 3.3.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.4.2015. Náprava už však nebola možná, keďže uplynula lehota na vydanie povolenia, preto bolo správne konanie zastavené, nakoľko odpadol dôvod konania. Nezákonnosť rozhodnutia ministerstva zdravotníctva zo dňa 5.1.2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu a nesprávny úradný postup, tak podľa žalobcu bol potvrdený a konštatovaný jednak Krajským súdom v Bratislave v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 11.1.2012, Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 3.3.2015 a Ústavným súdom SR sp.zn. -53. Dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného je nezákonnosť, čo vyplýva jednak z právnej úpravy, aj z rozhodnutia ústavného súdu. Je teda zjavné, že nezákonné rozhodnutia existujú a boli pre nezákonnosť zrušené. Nezákonnosť procesného postupu spočíva v tom, že žalovaný hodnotil kritériá, ktoré si sám vymyslel a ktoré boli nad rámec zákona, pričom ak by hodnotil len tie zákonom uložené, vyhral by iba žalobca, nakoľko ako jediný spĺňal zákonné kritériá, ako jediný prevádzkoval záchrannú zdravotnú službu. Nemožno preto pochybovať, že existuje nezákonné rozhodnutie aj postup, ktoré boli pre nezákonnosť zrušené. Nezákonným rozhodnutím a súčasne nezákonným postupom mu vznikla škoda, ktorú vyčíslil. Podľa názoru žalobcu ak sa preukáže, že úspešný žiadateľ (spoločnosť FACK) nespĺňala kritériá a žalobca ich spĺňal, pričom úspešný žiadateľ bol vyhodnotený na úkor žalobcu, je jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť vzniku škody. Podľa žalobcu žalovaný hodnotil kritériá tak, že nezákonnému kritériu, ktoré nemalo oporu v žiadnom predpise, pridelil zásadný možný počet bodov, pričom zákonnému kritériu určil zanedbateľný počet bodov, preto realizované výberové konanie uprednostnilo firmu, ktorá nespĺňala zákonné kritérium, alebo ho spĺňala na podstatne nižšej úrovni ako žalobca. Zákon medzi kritériá hodnotenia nezaradil projekt stratégie, napriek tomu toto vymyslené kritérium požadoval žalovaný za rozhodujúce, čo je absurdné, komisia totiž okrem zákonných kritérií výrazným počtom bodov hodnotila i mimozákonné kritérium, čo keby sa neudialo, vyhral by žalobca. Z dôvodu nemožnosti opätovne zvolať komisiu, uskutočniť výberové konanie a hodnotenie, žalobca nemá inú možnosť ako zjednať nápravu za nezákonné rozhodnutie, preto jediným prostriedkom nápravy a súdnej ochrany je civilná žaloba o náhradu škody.

5. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobcom označený postup nebol žiadnym orgánom potvrdený ako nezákonný, rozhodnutia neboli zrušené pre nezákonnosť. Nezákonnosť rozhodnutia, nesprávny úradný

postup, musí byť v čase prejednania nároku už konštatovaný príslušný orgánom, ktorý je oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie, otázku nezákonnosti nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Podmienky výberového konania nemali vplyv na konečné poradie uchádzačov, pretože tieto podmienky žalobca splnil a následne výberová komisia pristúpila k bodovaniu jednotlivých náležitostí žiadosti, ak by podmienky nesplnil, bolo by vydané rozhodnutie o vylúčení z výberového konania a do štádia prideľovania bodov výberovou komisiou by sa žalobca ani nedostal. Žalovaný bol viazaný výsledkom výberového konania, postup a správnu úvahu výberovej komisie nie je oprávnený preskúmavať on, ani súd. To, že na základe správnej úvahy výberovej komisie bol nejaký uchádzač neúspešný, lebo nesplnil najlepšie kritériá zákona, neznamená, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, tak ako to uvádza žalobca. Ani fakt, že by bol vo výberovom konaní jediným uchádzačom o vydanie povolenia nezaručuje, by bol úspešný, neznamená to, že má automaticky právny nárok byť výberovou komisiou vybraný. Zároveň uviedol, že žalobca, vzhľadom na jeho predchádzajúce skúsenosti, mal vedieť, že výberové konanie je proces, pri ktorom je vždy prítomné riziko, že účastník nebude vo výberovom konaní úspešný, rovnako žalobca musel počítať, že prípadný neúspech bude logicky premietnutý aj do vysporiadania sa s materiálno-technickým a personálnym vybavením, žalobca vedel o možnosti, že výberové konanie nemusí vyhrať, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že ho vyhrá. K jednotlivým položkám vyčíslenej škody uviedol, že nie je zrejmé, z akého dôvodu mala vzniknúť škoda na predaji vozidiel, nie je zjavné či žalobca predmetné vozidlá skutočne predal. Ani výplatné pásky zamestnancov nepreukazujú, že tieto osoby boli zamestnancami žalobcu, že vykonávali prácu v ambulancii záchrannej služby v predmetných sídlach, pričom z listinných dôkazov je zjavné, že vykonávali prácu pre žalobcu aj v čase, keď nemal povolenie, preto nie je logické jeho tvrdenie, že týmto zamestnancom musel vyplatiť odstupné. K vyčíslenému ušlému zisku uviedol, že žalobca okrem vyjadrenia, že vychádzal z porovnateľných vlastných znalostí a ekonomických ukazovateľov neuviedol žiadne vysvetlenie použitého vzorca. Vyčíslenú sumu považoval za nepreukázanú, aj nepreukázateľnú, nakoľko žalobca vychádzal z predpokladu, že by výberové konanie vyhral, takúto hypotézu však nemožno považovať za relevantnú.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vyplýva priamo z článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Podrobnosti upravuje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

7. Poukázal na ust. , , , , a považoval za nesporné, že žalobca, ako jeden z viacerých uchádzačov, požiadal žalovaného o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej zdravotnej služby v sídlach B. X., Č. H. O.. Rozhodnutím žalovaného č.07685/2010-OP zo dňa 5.1.2010 bola jeho žiadosť zamietnutá, minister v rámci rozkladu nezistil dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. zo dňa 11.1.2012 predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Konštatoval, že o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nesplnomocnil žalovaného na vydanie podmienok výberového konania ani iný spôsob vykonania tohto , súhlasil s názorom žalovaného, že na základe predpokladaných hodnotiacich kritérií nemohla výberová komisia vzhľadom na strohosť zákonnej úpravy uskutočniť výberové konanie riadne, ale v tomto prípade nešlo o interný akt ministerstva a preto bola vec posúdená po právnej stránke nesprávne. Z obsahu administratívneho spisu nie je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydané rozhodnutie, s výnimkou záverečnej správy výberovej komisie o výsledku výberového konania. Hoci bol žalovaný pri vydaní povolení viazaný výsledkom výberového konania, mal povinnosť sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s argumentáciou žalobcov. Okrem paušálneho záveru o neúspešnosti vo výberovom konaní rozhodnutie neobsahuje bližšie odôvodnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutím -53 zo dňa 6.5.2014 rozhodol, že základné právo bolo porušené a zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. zo dňa 11.6.2013 a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že najvyšší súd rozhodol opačne ako krajský súd, zmena v právnom hodnotení veci si vyžiadala podrobnú odpoveď, poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v analogických veciach, zdôraznil princíp právnej istoty, rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie označil za spôsobilé podkopať dôveru v súdny systém, preto mal súd odôvodneniu rozhodnutia venovať zvýšenú pozornosť. Vyjadril, že považuje skúmanie prípadnej aplikácie podmienok pri hodnotení uchádzačov vo výberovom konaní

za právne významné najmä z hľadiska, či týmto postupom nedošlo k vade konania pred správnym orgánom, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia. Rozsudok vyššieho stupňa síce v odôvodnení uvádza, že vady výberového konania boli voči každému uchádzačovi aplikované rovnako a boli bez vplyvu na poradie uchádzačov, uvedené konštatovanie však súd bližšie nezdôvodnil. Pokiaľ sa pri vyhodnocovaní doručených žiadostí posudzovali jednotlivé kritériá podľa podmienok, ktoré svojim obsahom išli nad rámec ustanovení , potom nemožno vylúčiť, že v prípade, ak by sa predbežné ponuky vyhodnocovali len podľa kritérií ustanovených , mohla výberová komisia dospieť k iným záverom a tým aj k inému poradiu uchádzačov. Postup ministerstva vo výberovom konaní podľa nezákonne vydaných podmienok potom mohol mať vplyv na zákonnosť celého konania i napadnutého rozhodnutia ministerstva. Najvyšší súd SR opätovne rozhodol rozsudkom č.k. zo dňa 3.3.2015 a rozsudok krajského súdu -114 potvrdil. Uviedol, že vzhľadom na právny názor ústavného súdu konštatuje potrebu odôvodniť, či vady podmienok výberového konania sa prejavili i pri vytváraní správnej úvahy výberovej komisie a či mali vplyv na získané poradie uchádzačov a k tomu musí poskytnúť argumenty žalovaný. Zároveň uviedol, že v prípade, že išlo o vady, ktoré by mali vplyv na poradie uchádzačov, musí byť daná možnosť i úspešnému uchádzačovi vyjadrovať sa ku tvrdeniam neúspešných uchádzačov. Uviedol, že žalovaný vo veci opätovne rozhodol rozhodnutím č. S05408- OP-2015 zo dňa 7.10.2015 tak, že žalobcovi sa nepovoľuje prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby. O rozklade bolo rozhodnuté dňa 21.3.2016, rozhodnutím č. S09474-OP-2015 tak, že minister rozklad žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie zo dňa 7.10.2015. Krajský súd v Bratislave č.k. -126 zo dňa 24.5.2018 rozsudkom napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd v odôvodnení uviedol, že výberové konanie bolo uskutočnené z podnetu žalovaného, podaním žiadosti žalobcu sa začalo správne konanie, pričom nebolo sporné, že dôvod správneho konania odpadol, pretože žiadosť žalobcu z roku 2009 z dôvodu uplynutia obdobia, na ktoré žiadal vydať povolenie, sa stala bezpredmetnou, preto orgán verejnej správy nepostupoval správne, keď žiadosť zamietol, ale bol povinný konanie zastaviť. Rozhodnutím č. S05539-2019-ONAPP zo dňa 4.2.2019 žalovaný správne konanie o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej zdravotnej služby zastavil, nakoľko odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu. Nebolo sporné, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a žalovaný to odmietol.

V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal vznesenou námietkou premlčania nároku na náhradu škody. Konštatoval, že podľa ustanovenia právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Podľa ustanovenia cit. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov( cit. ).

8. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že sa o vzniku škody dozvedel doručením rozhodnutia správneho súdu, z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 3.3.2015, ktorý mu bol doručený dňa 20.4.2015. Uviedol, že premlčacia lehota začala plynúť 21.4.2015, skončila by dňa 21.4.2018, pričom počas predbežného prerokovania nároku (od 5.3.2018 do 21.8.2018) neplynula, žaloba bola súdu doručená dňa 27.8.2018, je preto zjavné, že právo na náhradu škody nie je premlčané, preto na uplatnenú námietku premlčania neprihliadal.

9. Konštatoval, že žalobca za nesprávny úradný postup označil postup žalovaného pri výberovom konaní, pričom sa domnieval, že ako jediný žiadateľ o vydanie povolenia spĺňal všetky podmienky na to, aby bol vyhodnotený ako úspešný a žalovaný svojim postupom výberu zvýhodnil iného súťažiteľa tým, že svojvoľným spôsobom upravil podmienky výberu a nezákonnosť postupu vyhodnotenia podaných žiadostí mala byť preukázaná rozhodnutiami súdov. Skutkové tvrdenie o tom, že ako jediný žiadateľ o vydanie povolenia spĺňal všetky zákonné podmienky podľa žalobcu vyplýva z obsahu spisov žalovaného, najmä o podmienky preukazovania okamžitého, nie dodatočného, materiálno technického zabezpečenia prevádzky ambulancií, personálneho zabezpečenia, finančného zabezpečenia. Nezákonnosť procesného postupu videl v tom, že žalovaný hodnotil kritériá, ktoré si sám vymyslel a ktoré boli nad rámec , pričom ak by hodnotil len tie uložené, vyhral by iba on, nakoľko ako jediný spĺňal zákonné kritériá, ako jediný prevádzkoval záchrannú zdravotnú službu.

Tieto tvrdenia žalobcu v spore neboli podľa súdu prvej inštancie preukázané. Z predložených súdnych rozhodnutí nie je možno jednoznačne uzavrieť, že by súd konštatoval nesprávny úradný postup žalovaného. Aj v rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré žalobca poukazoval (-53 zo dňa 6.5.2014), súd iba pripustil, že skúmanie aplikácie podmienok pri hodnotení uchádzačov vo výberovom konaní je právne významné najmä z hľadiska, či týmto postupom nedošlo k vade konania pred správnym orgánom, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia, že nemožno vylúčiť, že v prípade, ak by sa predbežné ponuky vyhodnocovali len podľa kritérií ustanovených , mohla výberová komisia dospieť k iným záverom, a tým aj k inému poradiu uchádzačov, že postup žalovaného potom mohol mať vplyv na zákonnosť celého konania i napadnutého rozhodnutia ministerstva. Súd nezákonnosť postupu nekonštatoval, pripustil iba možnosť, ktorú bolo potrebné preskúmať a záver náležite odôvodniť. Toto rozhodnutie súdu nie je konštatovaním nesprávneho úradného postupu. Poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý po preštudovaní správneho spisu, aj keď uvedené konštatovanie bližšie nezdôvodnil, ale v rozhodnutí uviedol, že vady výberového konania boli voči každému uchádzačovi aplikované rovnako a boli bez vplyvu na poradie uchádzačov. Nakoľko žalobca nesprávny úradný postup nepreukázal, súd prvej inštancie žalobu v časti nároku na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu zamietol. Návrh žalobcu na doplnenie dokazovania zamietol vyžiadaním si správneho spisu, nakoľko to nepovažoval za hospodárne. Uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade škody voči štátu súdu neprináleží hodnotiť postup správneho orgánu, ani konanie výberovej komisie, ktorá určila poradie kandidátov, súd nemá právomoc hodnotiť splnenie, či nesplnenie podmienok vyhláseného výberového konania, či určovať poradie zúčastnených kandidátov. Súd nemôže preto vyhodnocovať, ktorý z uchádzačov vo výberovom konaní by bol úspešný, ak by správny orgán postupoval inak. Mal preto za nehospodárne, aby si súd vyžiadal od žalovaného predmetný správny súpis, nakoľko ani po oboznámení sa s jeho obsahom by súd nemohol posudzovať splnenie podmienok pri výberovom konaní, ani poradie uchádzačov stanovené výberovou komisiou.

10. V ďalšej časti súd prvej inštancie skúmal existenciu nezákonných rozhodnutí, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zodpovednosť štátu za prípadnú škodu. Konštatoval, že žalobca za nezákonné rozhodnutie označil rozhodnutie žalovaného zo dňa 5.1.2010, ktoré bolo zrušené rozsudkom zo dňa 11.2.2012, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 3.3.2015. Podľa žalobcu iná náprava už nie je možná, keďže uplynula lehota na vydanie povolenia a preto bolo správne konanie zastavené z dôvodu nemožnosti opätovne zvolať komisiu, uskutočniť výberové konanie a hodnotenie nemá inú možnosť ako zjednať nápravu za nezákonné rozhodnutie, a preto jediným prostriedkom nápravy a súdnej ochrany je podľa neho civilná žaloba o náhradu škody. Mal za nesporné, že predmetné rozhodnutie bolo zrušené a aj keď v konečnom dôsledku bolo správne konanie zastavené, pristúpil tak k skúmaniu nároku na náhradu škody z dôvodu existencie nezákonného rozhodnutia.

Vyslovil, že zodpovednosť štátu je objektívna, predpokladá kumulatívne splnenie troch základných podmienok a to nielen existenciu nezákonného rozhodnutia, ale aj vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná vždy, keď vznikne škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda keď je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Kauzálny nexus je podstatným prvkom, vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu, následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existenciu, príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale iba v konkrétnych súvislostiach (uznesenie Najvyššieho súdu spisová značka ). Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, no záver, či v konkrétnom prípade je, či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu pričom tento právny záver je závislý od skutkového zistenia. Ak by príčinou vzniku škody bola aj iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane (rozsudok Najvyššieho súdu spisová značka ). Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody, ak do deja vstúpila iná, od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah k vydaniu nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu zodpovednosť nenastane (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky spisová značka ).

Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a údajným vznikom škody nepreukázal. Úvahu žalobcu, že ak preukáže, že úspešný žiadateľ (spoločnosť FACK) nespĺňala kritériá a on ich spĺňal, je preukázaná príčinná súvislosť vzniku škody, považoval za mylnú, nakoľko aj v prípade, že by žalobca bol jediným uchádzačom o vydanie povolenia, pričom o vydaní povolenia rozhoduje výlučne žalovaný, žalobca nemohol nadobudnúť istotu, že podanie žiadosti povedie iba ku kladnému výsledku, iba k vyhoveniu jeho žiadosti a vydaniu povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej služby vo všetkých sídlach, t.j. B. X., Č. H. O.. Stotožnil sa so žalovaným, že aj keby bol žalobca jediným uchádzačom, neznamená to, že má automaticky právny nárok byť výberovou komisiou vybraný, vždy pri výberovom konaní je prítomné riziko, že účastník nebude vo výberovom konaní úspešný. Preto aj keby žalobca v tomto spore preukázal, že úspešný žiadateľ nespĺňal zákonné kritériá výberu, neznamená to, že by práve žalobca získal povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej služby. Uviedol tiež, že žalobca v spore nepreukázal ani výšku škody, nakoľko predloženými listinnými dôkazmi svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Predložený dôkaz, výplatné pásky za obdobie apríl a máj 2010, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k predmetu sporu, nepreukazujú, že predmetní zamestnanci boli naozaj zamestnancami žalobcu, že s nimi bol ukončený pracovný pomer, kedy, z akého dôvodu. Navyše prisvedčil argumentácii žalovaného, že sa jedná o obdobie kedy žalobca už nemal povolenie na prevádzkovanie záchrannej zdravotnej služby a preto nie je zjavné, z akého dôvodu ich zamestnával a ak ich zamestnával, preto tvrdí, že im musel vyplatiť odstupné. Ani predložené znalecké posudky vypracované za účelom odpredaja motorových vozidiel nevypovedajú nič o vzniknutej údajnej škode. Žalobca preukázal, že bol držiteľom predmetných vozidiel, ale znalecké posudky nepreukázali, že žalobca tieto vozidlá predal, prípadne za akú cenu a ako to súvisí so škodou, ktorá mu mala vzniknúť. V neposlednom rade ani žalobcom vyčíslený predpokladaný zisk, odvodzovaný z vlastných znalostí a ekonomických ukazovateľov za roky 2007-2010, nie je možné považovať na dôkaz, ktorý preukazuje výšku škody. Poukázal na to, že v občianskom súdnom konaní sporového charakteru spočíva dôkazné bremeno na žalobcovi, čo znamená, že on je povinný označiť, respektíve predložiť všetky dôkazy, ktorými by sa preukázali ním tvrdené skutočnosti osvedčujúce jeho nárok. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu. Žalobca v tomto spore podľa súdu prvej inštancie nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zrušeným rozhodnutím žalovaného a údajnou škodou, ani výšku škody, preto súd žalobu zamietol.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. (ďalej len „“) a keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, zaviazal neúspešného žalobcu k náhrade trov konania v plnej výške s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie považujúc rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a s ním súvisiacom výroku II. za nesprávne, predčasné a rozporné s judikatúrou najvyšších súdnych autorít ( ) z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobcovi), aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), súd prvej inštancie (tak) dospel na základe (len) vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), a najmä rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho žalobu o náhradu škody nezákonným rozhodnutím a súčasne nesprávnym úradným postupom žalovaného zamietol na prvom pojednávaní, pričom v prvom rade uviedol, že v správnom súdnom konaní nemala byť správnymi súdmi zistená (konštatovaná) nesprávnosť (nezákonnosť) úradného postupu žalovaného voči nim ako neúspešnému uchádzačovi vo výberovom konaní. V dôsledku tejto skutočnosti potom žalobu neposudzoval ako žalobu o náhradu škody nesprávnymi úradným postupom a súčasne nezákonným rozhodnutím, ale len ako žalobu o náhradu škody nezákonným rozhodnutím ( ods. a/ a d/ ). Nesúhlasil s takýmto právnym názorom a považoval ho za nesprávny, teda podľa jeho názoru ide o nesprávne právne posúdenie relevantných noriem a nesprávne vyvodenie právnych záverov zo skutkového stavu (i predložených dôkazov). Uviedol, že žalobou sa od začiatku konania, a z jej obsahu to je zrejmé, nakoniec tak konštatoval i súd, uplatnili nárok na náhradu škody spôsobenej jednak nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal. Poukázal na to,

že z hľadiska rozdielov medzi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom iba uvádza, že v prípade nezákonného rozhodnutia musí byť pre jeho nezákonnosť toto zmenené alebo zrušené príslušným orgánom ( ). V danom prípade bolo podľa žalobcu rozhodnutie zrušené pre jeho nezákonnosť správnymi súdmi - Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR (ale nepriamo i Ústavným súdom SR). Čo sa týka nesprávneho úradného postupu, je predmetný oveľa vágnejší, pričom hovorí, že nesprávnym procesným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon včas alebo nečinnosť alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. pri nezákonnom úradnom postupe (okrem výnimiek - napr. nečinnosť a pod.) nevyžaduje, aby bol nezákonný úradný postup pre svoju nezákonnosť zmenený alebo zrušený samostatným rozhodnutím. Táto skutočnosť nepochybne súvisí s faktom, že nezákonnosť úradného postupu skúma príslušný orgán (v našom prípade správne súdy) v rámci prieskumu zákonnosti samotného rozhodnutia. Správne súdy vždy v každom jednom prípade skúmajú nielen zákonnosť rozhodnutia, ale i (úradného) postupu, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal (v našom prípade výberové konanie). Uvedenú skutočnosť potvrdzovalo t.č. i znenie ust. , podľa ktorého „V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.” Pokiaľ potom v správnom súdnom konaní uplatnili správnu žalobu a namietali nezákonnosť rozhodnutia (zamietnutie žiadosti o vydanie povolení na ZZS), ako aj postup, z ktorého toto rozhodnutie vzišlo (postup vo výberovom konaní), nemôže byť sporu, čo bolo predmetom správneho súdneho konania a o čom správne súdy napokon i rozhodli. Bolo a je evidentným, že grom správnej žaloby, správneho súdneho konania, ako aj tohto konania je práve postup žalovaného vo výberovom konaní, teda úradný postup žalovaného, ktorým hodnotil splnenie podmienok uchádzačov vo výberovom konaní. Už len pri citácii niektorých častí správnych rozhodnutí (ktorým bolo rozhodnutie žalovaného aj postup zrušené) je to ešte zreteľnejšie: Krajský súd v BA v rozsudku zo dňa 11.1.2012 uviedol: „Z uvedených dôvodov musel súd konštatovať, že nakoľko reglementujúci vydávanie povolení na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby v žiadnom zo svojich ustanovení nesplnomocnil žalovaného na vydanie Podmienok z výberového konania ani na iný spôsob vykonania tohto formou podzákonného predpisu, chýba vydaným Podmienkam výberového konania zákonná opora a to minimálne v tom rozsahu, v akom Podmienky určujú práva a povinnosti účastníkov výberového konania nad rámec uvedeného ...... Súd zastáva názor, že podrobnejšia úprava výberového konania a postupu žalovaného v ňom, ako aj úprava práv a povinností účastníkov výberového konania, si nevyhnutne vyžadovala podrobnejšiu úpravu rámcovej zákonnej úpravy podzákonným predpisom. To však nič nemení na požiadavke, aby sa tak stalo na základe a v jeho medziach. Súd je toho názoru, že nakoľko žalovaný vo výberovom konaní postupoval podľa Podmienok, posudzoval na ich základe práva a povinnosti jeho účastníkov tvrdiac, že ide len o interný normatívny akt so záväznosťou len pre správny orgán, posúdil z tohto hľadiska vec po právnej stránke nesprávne.” Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 03.03.2015 uviedol s ohľadom na nález ÚS SR, že: „Postup ministerstva vo výberovom konaní podľa nezákonne vydaných podmienok potom mohla mať vplyv na zákonnosť celého konania i napadnutého rozhodnutia ministerstva........ Vzhľadom na uvedený právny názor ústavného súdu, najvyšší súd konštatuje, že v ďalšom administratívnom konaní je potrebné odôvodniť, či vady podmienok výberového konania sa prejavili i pri vytváraní správnej úvahy výberovej komisie a či mali vplyv na získané poradie uchádzačov. K tomuto musí poskytnúť argumentáciu žalovaný. V prípade, že išlo o vady, ktoré by mali vplyv na poradie uchádzačov, musí byť daná zákonná možnosť i úspešnému uchádzačovi vyjadrovať sa k tvrdeniam neúspešných uchádzačov.” Z uvedených častí rozhodnutia je zrejmé, že správne súdy rozhodnutie zrušili pre jeho nezákonnosť, a to z dôvodu nezákonnosti (, ) celého úradného postupu (výberového konania), ktorý vydaniu rozhodnutiu predchádzal, keď uviedli, že ak by žalovaný postupoval, resp. hodnotil iba podľa zákonných podmienok (kritérií) a nie aj tých nezákonných, mohol dospieť, a ako preukázali i dospel, k nesprávnym výsledkom výberového konania = poradiu uchádzačov. Preto pokiaľ správny súd preskúmaval zákonnosť, tento prieskum sa vzťahoval tak na samotné rozhodnutie žalovaného, ako aj procesný postup (výberové konanie), ktorý mu predchádzal. Ak potom správny súd skonštatoval nezákonnosť (rozhodnutia a postupu), išlo o nezákonné rozhodnutie a súčasne nesprávny úradný postup na účely o zodpovednosti štátu. Súd prvej inštancie tak podľa názoru žalobcu prvotne pochybil, ak na základe podanej žaloby nemal za preukázané, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu na účely . V tejto časti potom rozhodnutie považoval za nesprávne, predčasné, pričom ak by súd považoval uplatnený nárok i za nárok na náhradu škody nesprávnym úradným postupom (nezákonným výberovým konaním), potom by mohol dospieť i podľa nižšie uvádzaných predpokladov náhrady škody k iným právnym záverom o podanej žalobe. Z právoplatných správnych súdnych rozhodnutí, ktoré

tvoria podklad žaloby, mal za evidentné, čo bolo dôvodom nezákonnosti rozhodnutí, pričom ním bol práve a jedine nesprávny (nezákonný) úradný postup spočívajúci v stanovení nezákonných podmienok výberového konania a ich následného hodnotenia, ktoré boli robené na mieru určitej spoločnosti a tak, aby vyhral konkrétny uchádzač. O danosti a konštatovaní nesprávneho úradného postupu tak nemôže byť sporu. Uviedol, že správny súd vo výroku nikdy neuvádza, a ani to nemôže, či rozhodnutie zrušil z dôvodu jeho nezákonnosti alebo nesprávneho úradného postupu. Toto možno zistiť vždy jedine z odôvodnenia rozhodnutia, pričom v tomto ohľade sú správne názory zrejmé a jasné každému. Konštatoval, že podľa slovenského práva môže byť administratívne rozhodnutie zrušené iba pre jeho nezákonnosť, pričom tá môže spočívať v nezákonnosti rozhodnutia (napr. nesprávne právne posúdenie, nesprávne vyhodnotenie dôkazov) alebo v nezákonnom (nesprávnom) úradnom postupe (napr. stanovenie podmienok vo výberovom konaní nad rámec , či ich nesprávne hodnotenie). Nesprávny úradný postup má vždy za následok nezákonnosť rozhodnutia. Vo výroku byť nemôže, a v odôvodneniach všetkých rozhodnutí sa vyslovene uvádza, v čom spočíval tento nezákonný postup. Nesprávnosť úradného postupu už nemožno ako viac preukázať. „Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.” V zmysle uvedenej normy použitou spojkou AJ je zrejmé, že okrem vymenovaných prípadov (zásah, nečinnosť a pod.) hlavne akýkoľvek typ nesprávneho úradného postupu (napr. aj postupu vo výberovom konaní). Štát tak vždy zodpovedá, a to objektívne bez možnosti liberácie ( ) za škodu spôsobenú nezákonným úradným postupom do práv právnických osôb, teda aj za to, že mu ju spôsobil ako uchádzačovi výberového konania tým, že nezákonne stanovil podmienky (kritériá) výberového konania, čím v priamej príčinnej súvislosti dovolil uspieť inému uchádzačovi, ktorý zákonné kritéria nespĺňal, a jeho ako uchádzača, ktorý ako jediný najlepšie spĺňal zákonné kritériá, vylúčil, čo skonštatovali správne súdy i Ústavný súd SR. NS SR (a aj KS BA) ako dva správne súdy dali podľa žalobcu jasné pokyny v rámci kasačného názoru, čo všetko musí urobiť správny orgán - žalovaný, aby napravil svoju nezákonnosť (napr. NS SR uviedol: „... v ďalšom administratívnom konaní je potrebné odôvodniť, či vady podmienok výberového konania sa prejavili i pri vytváraní správnej úvahy výberovej komisie a či mali vplyv na získané poradie uchádzačov. K tomuto musí poskytnúť argumentáciu žalovaný...“), pre ktorú bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené, či už ide o nezákonnosť podmienok výberového konania a teda hodnotiacich kritérií, ale i nepreskúmateľnosť rozhodnutí a spisov, avšak vzhľadom na rok zrušenia - 2015 bolo zrejmé, že to správny orgán už nemôže urobiť, keďže pre uplynutie rokov, pre ktoré sa povolania mali vydať (2010-2014), už nebolo možné opätovne a zákonne zvolať komisiu, zmeniť kritériá na zákonné a posudzovať opätovne žiadosti o udelenie povolenia (!), a preto mal žalovaný konanie zastaviť, čo sa nakoniec stalo - pre obštrukcie a zjavné ďalšie porušenie žiaľ až po ďalších súdnych konaniach až v roku 2019 (!). Každopádne, už po prvom zrušení rozhodnutia žalovaný v rozhodnutí (2015) sám konštatoval, že nedokáže opätovne zvolať komisiu a zopakovať výberové konania. Žalovaný tak už nemôže znovu vec posúdiť a ani vydať príslušné povolenia. Pre jeho nezákonnosť a jeho neúspešné pokusy v súdnych konaniach je tu taký stav, kedy už nemôžu „bojovať a vyhrať” o povolenia na prevádzkovanie ZZS, preto sa v tomto civilnom konaní domáha náhrady škody za nezákonný postup vo výberovom konaní a z neho rezultujúce nezákonné rozhodnutie. Súčasne platí súdna prax (i logická vec): Nezákonnosť rozhodnutia nie je účelné a dokonca ani možné preskúmavať v samotnom konaní o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie ďalej podľa žalobu spočíva i v tom, že tento po tom, čo odmietol náhradu škody skúmať i cez existenciu nesprávneho úradného postupu (nezákonnosti výberového konania), skúmal vec iba ako náhradu škody nezákonným rozhodnutím, pričom dospel k názoru, že rozhodnutie síce bolo zrušené pre nezákonnosť, ale nebola splnená druhá podmienka náhrady škody, a to príčinná súvislosť medzi vznikom škody a ne, ale i princípov právneho štátu - zákazu odmietnutia spravodlivosti. Uviedol, že od začiatku konania uvádzal, tak v žalobe, ako aj v replike, že jadrom civilného konania musí byť v kontexte okolností prípadu, skúmanie iba dvoch zákonných kritérií pre priznanie náhrady škody, a to príčinnej súvislosti a výšky škody. Pre priznanie nároku na náhradu škody totiž existujú iba tri podmienky: 1. nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, z ktorého vzišlo, skonštatované príslušnými orgánmi (správnymi súdmi), 2. vznik a výška škody, 3. príčinná súvislosť medzi 1 a 2. Keďže

kritérium 1., ako už bolo uvedené vyššie, civilný súd nemá právomoc skúmať, keďže správne súdy právoplatne rozhodnutie žalovaného zrušili pre jeho nezákonnosť a nezákonnosť výberového konania ako procesného postupu, ktorý rozhodnutiu predchádzal, civilný súd sa pri skúmaní žaloby podľa obmedzuje iba na skúmanie vzniku (a výšky) škody a príčinnej súvislosti. Uviedol tiež, že v žalobe a replike viac ako podrobne uviedli a popísali príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o zamietnutí ich žiadostí o prevádzkovanie ZZS a súčasne nezákonným postupom vo výberovom konaní a škodou na ich strane. Táto bola daná tým, že žalovaný i podľa správnych súdov nastavil podmienky (kritériá) výberového konania nezákonné, išiel nad rámec , kde ako jednu z podmienok nastavil predloženie jednej listiny Projektu stratégie, ktorému prideľoval najviac bodov zo všetkých kritérií, dokonca viac bodov ako za materiálno-technické či personálne vybavenie, teda to, či uchádzač vôbec má vozidlá (sanitky), lekárov či potrebný materiál. Správne súdy jasne uviedli, že ak by žalovaný - Ministerstvo, postupovalo iba zákonne na základe stanovených kritérií, dospelo by pravdepodobne k iným záverom = výsledkom výberového konania, čo však bolo úlohou ďalšieho postupu správneho orgánu. Správne súdy síce neuviedli, z princípu ani nemohli (v ich právomoci nie je nahradzovať činnosť či úvahu správnych orgánov), kto mal výberové konania vyhrať, avšak rázne odmietli postup ako nezákonný a dali príkaz opätovne vyhodnotiť podané žiadosti a uviesť, že nezákonné kritériá a ním zodpovedajúci počet pridelených bodov mal vplyv na konečné poradie uchádzačov. Po zrušení veci v roku 2015 však už bolo dávno po lehote, na ktoré sa žiadosti vôbec žiadali (2010-2014), teda výberové konanie sa nikdy viac nezopakuje a nevyberie sa ani víťazný uchádzač. Práve preto súdu navrhli ešte v žalobe, a potom i osobitne ďalšími podaniami, aby vyžiadal od správneho orgánu administratívne spisy k výberovému konaniu v roku 2009, aby súd sám zistil príčinnú súvislosť a teda zistil, že keby sa hodnotili iba zákonné kritériá, kto by bol na základe už v minulosti pridelených bodov víťazom výberového konania. Takýto postup je nielen jediný možný de lege lata, ale navyše ho nemožno nazvať ani zložitým. Počet bodov pre jednotlivých uchádzačov musí vyplývať zo spisu. Uviedol, že pri odstránení nezákonnej podmienky - Projekt stratégie, ktorú skonštatovali správne súdy, a odpočítaní počtu bodov zaň (napr. 250b -70b) je výsledný počet bodov na základe zákonných kritérií, následne nové poradie uchádzačov, a tak je poľahky zistiteľné, ktorý z uchádzačov by výberové konanie vyhral, keďže rozhodujúcim pre určenie víťaza bol len najvyšší počet bodov, pričom žalobca tvrdil, že jednoznačne víťazným uchádzačom by bol on. Daný dôkaz však súd prvej inštancie nielenže nevykonal, teda nezískal ho od žalovaného, ale ešte i uviedol, že civilný súd toto nemôže urobiť. Mal za to, že jedine takýmto spôsobom vzhľadom na okolnosti prípadu (nemožnosti obnovenia správneho konania) možno preukázať príčinnú súvislosť. Ide o základný imperatív pre súd plynúci z princípu zákazu odopretia spravodlivosti, teda imperatívu, ktorý zakazuje ktorémukoľvek súdu odmietnuť spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu porušenému právu. Uvedené podľa žalobcu potvrdzuje i Ústavný súd SR (), podľa ktorého: „V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci je celkom zjavná priama príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa . Ak ústavný súd už dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa došlo prehnane formalistickým posúdením prípustnosti dovolania podľa najvyšším súdom k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , tak nemohol dospieť k inému záveru vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa , keďže sťažovateľovi bolo v dôsledku denegationis iustitiae znemožnené vôbec si uplatňovať právo na náhradu škody, ktorá mu podľa jeho názoru vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (bod 1 výroku tohto nálezu).” Tvrdil, že vo výberovom konaní a pri základných zákonných preň určených podmienok, ak by neboli žalovaným následne nezákonne ovplyvnené, by bola jeho žiadosť vyhodnotená ako úspešná, je nepreukázateľné. Výberové konanie podľa o poskytovateľoch pozostáva vo svojej podstate z dvoch fáz. Prvá fáza je splnenie formálno - materiálnych povinnosti (doloženie potrebných listín preukazujúcich skutočnosti podľa požiadaviek ) splnené, druhá fáza - hodnotenie žiadostí výberovou komisiou na základe jej vlastnej správnej úvahy prideľovaním bodov, z ktorých z najvyššieho počtu vzíde úspešný uchádzač....” Napokon to potvrdzuje i ÚS SR v rozhodnutí týkajúcom sa tejto veci, keď uviedol, že v prípade, ak by sa predložené ponuky vyhodnocovali len podľa kritérií ustanovených , mohla výberová komisia dospieť k iným záverom, a tým aj k inému poradiu uchádzačov. Mal za zrejmé, že zistenie počtu bodov na základe len zákonných kritérií, a tým aj zistenie víťazného uchádzača je pomerne jednoduchá matematická úloha pre civilný súd. Bol toho názoru, že za normálnych okolností by po zrušení rozhodnutí správnymi súdmi malo nasledovať nové výberové konanie, v ktorom by sa opätovne posúdili žiadosti o prevádzkovanie ZZS v daných lokalitách na základe bodového hodnotenia (poradia), teda by znovu prebehla správna úvaha (spočítanie bodov).Takýto postup v okolnostiach riešeného prípadu nebol a už nie je objektívne možný. Uviedol tiež, že v roku 2009 sa tak, ako aj už v minulosti, uchádzali o vydanie povolení na

prevádzkovanie ZZS v okresoch Č.H., O. H. B. X.. V minulosti, a to v roku 2006 vyhrali výberové konanie na prevádzkovanie v týchto sídlach na roky 2006-2010, pretože najlepšie splnili zákonné podmienky. Spoločnosť žalobcu tvoria ako spoločníci traja poprední atestovaní lekári z odboru intenzívnej medicíny a anestéziológie, vlastnili 7 vozidiel ZZS, 5 úplne nových a 2 staršie, s prvotriednym vybavením, s cieľom ešte väčšieho rozvoja a kvality zdravotnej starostlivosti v našom regióne, mali zabezpečené zmluvne priestory na prevádzkovanie ambulancií, pričom do ich vybavenia investovali značný objem finančných prostriedkov a zamestnávali vysokokvalifikovaný personál s dlhodobými skúsenosťami - nielen lekári

- 13 ti atestovaní lekári, najmä anesteziológovia, ale aj zdravotní záchranári a sestry v odboroch urgentná starostlivosť najmä s vysokoškolským vzdelaním, vodiči s dlhoročnou praxou, mali teda zabezpečené priestorové, materiálne aj personálne vybavenia s dôrazom kladeným na dlhodobý rozvoj kvality (školenia, spolupráca s Červeným krížom a pod.). V nezákonnom výberovom konaní v roku 2009 ako jediný uchádzač spĺňali všetky zákonné podmienky, a to aj absolútne najlepšie, a keby vychádzali iba z pridelených bodov za zákonné podmienky, vyhrali by (tak ako v roku 2006). Vo výberovom konaní okrem jeho spoločnosti, ktorá ako jediná v regióne spĺňala prísne požiadavky a jediná dokázala zabezpečiť všetky podmienky reálne, sa zúčastnili i iné spoločnosti, i neskorší víťaz, ktoré ale nielenže nespĺňali podmienky, alebo ich splnili dodatočne, ale hlavne ich nesplnia reálne, dávali totiž iba prísľuby, či čestné vyhlásenia alebo budúce zmluvy na sanitky, na priestory, na zamestnancov. To znamená, že firmy reálne podmienky nespĺňali, iba dávali prísľuby, že si ich zaobstarajú. Ako jediná spoločnosť za 4 roky prevádzkovania RZP neobdržali jedinú sťažnosť, či nedostatok v rámci úradnej kontroly. Už z tohto vyplýva, že kto mal dané konanie vyhrať, keďže sa jedná o veci dôležité vo verejnom záujme, a to v záujme zabezpečenia verejného zdravia. Ministerstvo, ktoré by tento záujem malo najlepšie presadzovať

- ministerstvo zdravotníctva, však takéhoto uchádzača odmietlo a uprednostnilo niekoho, pre koho „ušilo” vlastné podmienky (Projekt stratégie). V tomto smere napokon uviedol, že hodnotenie hodnotiteľov je svojou povahou jednoznačne správnou úvahou, ku ktorej správne súdy konštantne uvádzajú (napr. ), že: „Aj v rámci povolenej správnej úvahy je povinnosťou správneho orgánu rešpektovať a neprekročiť jeho medze. Použitie povolenej správnej úvahy je limitované povinnosťou správneho orgánu toto riadne a preskúmateľne zdôvodniť, pričom správna úvaha musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.” Toto tvrdenie je možné objektívne dokázať jedine cestou získania správnych spisov od žalovaného, ktorými žalobca nedisponuje. Považoval okrem nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutie za nesprávne i z dôvodu nevykonania rozhodujúceho dôkazu, a to pripojenia a oboznámenia administratívnych spisov od žalovaného správneho orgánu, ktoré ako jediné mohli preukázať ním uvádzané tvrdenia o príčinnej súvislosti a tak preukázať dva z troch predpokladov náhrady škody (vznik škody a príčinnú súvislosť). Práve tento navrhnutý dôkaz, a jeho vykonanie, by ako jediný založil možnosť potvrdiť alebo vyvrátiť jeho tvrdenie o tom, že ako jediný žiadateľ zo všetkých splnili a spĺňali relevantné podmienky pre výkon predmetnej obstarávanej ZZS, teda ak by komisia bola predložené žiadosti jednotlivých žiadateľov hodnotila objektívne a v súlade so , jedine ich žiadosť by bola uspela a teda mali byť vyhodnotený ako úspešný žiadateľ. Už na pojednávaní hneď potom, ako súd vyslovil svoj predbežný názor na právne posúdenie veci a o tom, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, právny zástupca reagoval zásadnou výhradou, že práve nevykonaním predmetného dôkazu, ktorého, a to práve vo vzťahu k uplatnenému nároku, nevykonanie či marenie zo strany žalovanej je potrebné vo vzťahu k žalobkyni vnímať nijako inak ako odmietnutie spravodlivosti. Na danú skutočnosť i na stav, že bez súčinnosti súdu pri zabezpečení tohto dôkazu je nie vlastnou vinou v dôkaznej núdzi, bol nakoniec použitý (využitý) na zamietnutie žaloby ako takej. Danú argumentáciu označil za zásadný nosný dôvod prezentovania skutočnosti o nesprávnosti (predčasnosti) týmto odvolaním napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu, a teda potom i ako odôvodnenosti podaného odvolania ako takého. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd žalobu zamietol nielen z dôvodu nepreukázania danosti nesprávneho úradného postupu a súčasne nepreukázania príčinnej súvislosti, ale z dôvodu nepreukázania výšky škody. Mal za prinajmenšom paradoxné, ak súd na jednej strane nemá preukázaný vznik škody a ani príčinnú súvislosť, ale v rozsudku uvedie ako dôvod zamietnutia nepreukázanie výšky škody, teda akoby vznik škody a ostatné predpoklady jestvovali. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobcom uplatnená výška škody vo výške 776 141,27 Eur bola nepreukázaná v celom rozsahu, takýto názor nemožno podľa neho akceptovať, a súd dospel k nesprávnym skutkovým, ale aj právnym záverom, resp. došlo i k inej vade konania. Zásadným rozporom vo vzťahu k danému zdôvodneniu rozsudku a konaniu jemu predchádzajúcemu je skutočnosť, že až do času doručenie rozsudku takýto nedostatok žalovanej nevytkol, už vôbec nie v rámci vyslovenia predbežného názoru na právne posúdenie veci v zmysle ust. . Ak by tak bol súd učinil, a teda ak by vyslovil takýto názor, nič mu nebránilo požiadať súd o primeranú lehotu na doplnenie skutkových tvrdení a navrhnutím dôkazov na ich preukázanie. Samozrejme, že súd mal v

tomto možnosť procesne využiť i postup podľa ust. , teda mohol ho vyzvať v tomto smere na prezentovanie ďalších skutkových tvrdení. Ani možnosť takto procesne postupovať však nevyužil. Potom zdôvodnenie rozsudku vytknutím nedostatkov podmienok konania na jeho strane z dôvodu vady predmetu konania - jeho nepreukázania (výšky škody), nemôže podľa žalobcu obstáť. Súdne rozhodnutie považoval za prekvapivé. K tejto skutočnosti uviedol, že žalobcom uplatnený nárok pozostával z 1. vecnej škody - teda zníženiu majetku v dôsledku núteného predaja štyroch vozidiel ZZS (sanitiek) vo výške 38 413,65 Eur, 2. vecnej škody - zníženie majetku v dôsledku núteného vyplatenia odstupného zamestnancom vi výške 9 691,94 Eur, 3. ušlého zisku - nezvýšenie majetku vo výške 728 035,68 Eur titulom neprevádzkovania ZZS za štyri roky 2010-2014 s tým, že spôsob, akým sumám dospel, je podrobne uvedený v žalobe, pričom ako dôkazy predložil 4 x znalecký posudok na hodnotu vozidiel, výkaz ziskov a strát za posledné tri roky (kedy prevádzkovali ZZS) a výplatné pásky zamestnancov. S poukazom na ust. uviedol, že pokiaľ tvrdenia o výške škody druhá strana výslovne nepoprie, považujú sa za nesporné, tzn. nie je potrebné ich vôbec dokazovať. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poprel iba vecné náklady - sanitky, či zamestnanci, avšak nie aj ušlý zisk, konkrétne uviedol: „Žalovaný k výške požadovanej náhrady škody uvádza, že sa s ňou nestotožňuje, nakoľko je v príkrom rozpore s tvrdeniami žalobcu, ktorý opomenul uviesť, že už v minulosti prevádzkoval ambulancie ZZS a s uvedeným materiálno-technickým i personálnym zabezpečením už disponoval.” Žalovaný tak výslovne a bez akýchkoľvek pochybností spochybnil, i keď bez náležitých a relevantných vlastných tvrdení, iba sumu škody zodpovedajúcu vozidlám ZZS a zamestnancom, teda sumu 48 105,59 Eur zo žalovanej sumy 776 141,27 Eur, teda suma 728 035,68 Eur zostala nepopretá vlastnými tvrdeniami žalovaného, preto sa považuje za nespornú. Tejto sume sa síce venuje v duplike, ale len v tom smere, že jej nerozumie na základe použitého vzorca. Žalovaný však veľmi dobre rozumie použitému vzorcu, prípadne mal použiť vlastný vzorec. Pokiaľ ju spochybnil iba v smere, že im nepatrí, lebo nebolo preukázané, že výberové konanie vyhrali my, potom sa odvolávame na text vyššie (príčinná súvislosť a vznik škody). Žalovaný súčasne v tomto smere neuviedol relevantné vlastné tvrdenia o výške ušlého zisku, tzn. ako by sa mal počítať a podobne, teda nejde o relevantné popretie skutkových tvrdení, aké ma na mysli ods. . Súčasne pokiaľ by malo ísť len o priblíženie vzorca, toto by súdu, ale i žalovanému ľahko vysvetlili - ide len o spresnenie výpočtu, k čomu však nebol dôvod a ani dopyt zo strany súdu, ktorý žalobu zamietol z iných dôvodov. Preto v tomto smere je táto výška škody vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia veci vedľajšia. V druhom rade žalobca tvrdil, že dôkazy ktoré predložili, dostatočne a spoľahlivo svedčia o výške škody, nielen tej nespornej (728 035,68 Eur), ale aj spornej (48 105,59 Eur). Je zrejmé, že iba v priamej a príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovanej - účelovým nastavením nezákonných kritérií vo výberovom konaní a dohodnutom výbere konkrétneho uchádzača došlo k vzniku škody, a to tak, že boli vylúčení z poskytovania ZZS na roky 2010-2014 v staniciach O., B. X. H. Č.. Iba a len v dôsledku tejto skutočnosti museli predať vozidlá ZZS so stratou hodnoty oproti hodnote podľa (pripomíname, že správny súd právoplatne rozhodol až v roku 2015), inak by sa tieto nezvratne a vzhľadom na prísne požiadavky znehodnotili. Inými slovami museli vozidlá predať i so stratou na hodnote, pričom keďže k predaju došlo iba v dôsledku konania žalovaného, musí zodpovedať za rozdiel v predaji, ku ktorému by vôbec nedošlo (tzn. hodnota by bola zachovaná). Rovnako pokiaľ ide o zamestnancov, títo prišli o prácu, keďže ich živobytím, ale i poslaním bolo poskytovať ZZS ľudom poskytovaním neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Ďalej už byť zamestnávaní v ZZS byť nemohli. Ide o logické súvislosti, ktoré okrem listinných dôkazov svedčia o danosti uplatnenej výšky. Mal za to, že jedine žalovaný - Ministerstvo zdravotníctva SR, ako príslušný orgán na udelenie povolenia na prevádzkovanie ZZS, porušil (opakovane) , v dôsledku čoho mu - ako jedinému uchádzačovi, ktorý podľa všetkých zistených skutočnostiach spĺňal zákonné podmienky, zamietol jeho žiadosti a teda neudelil povolenie na prevádzkovanie ZZS v B. X., Č. H. O. na roky 2010-2014, v dôsledku čoho mu vznikla škoda veľkého rozsahu. Ministerstvo po (prvom) zrušení rozhodnutia už nemohlo napraviť zjavne porušený stav a udeliť povolenie (pre odstup času v dôsledku súdnych konaní), preto je daná jeho zodpovednosť za takýto stav, keď mu odňal nezákonne možnosť a právo získať povolenie na prevádzkovanie. Za dôvodne uplatnený nárok považoval nárok na náhradu trov konania vo výške 4 758,86 Eur, jedná sa o dôvodne uplatnený nárok v súlade s ust. , veta prvá, nakoľko spočíva len vo výške žalobcovi vzniknutých trov právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku. K tomuto nároku sa súd vo svojom rozhodnutí podľa neho nevyjadril a s jeho uplatnením sa potom vôbec ani nevysporiadal. Na záver k prezentovanej nesprávnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako i k samotnému jeho postupu, ktorý jeho vydaniu, mal za zrejmé, že v prípade vyhovenia tomuto odvolaniu jeho spoločnosť, ako strana sporu, vie prezentované pochybnosti práve o výške uplatneného nároku, a pri zákonne relevantnom ďalšom postupe prvoinštančného súdu, vyvrátiť, teda exaktne túto uplatnenú výšku ďalšími dôkazmi preukázať (kúpne zmluvy vozidlá, výplata mzdových

nárokov a pod.), pretože toto strane nebolo zákonným postupom oznámené ( ). V zmysle uvedeného bol žalobca presvedčený, že súd prvej inštancie konal a rozhodol predčasne, ak žalobu zamietol na prvom pojednávaní z dôvodov, ktoré nemožno akceptovať ako za zákonné, spravodlivé a ústavné akceptovateľné. Poukázal na rozhodnutie ÚS SR uvádza, v ktorom sa uvádza: „Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu odmietol a zvolil výklad v duchu . Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).” Spôsob, akým súd prvej inštancie pristúpil k hľadaniu spravodlivosti, považoval žalobca za v príkrom rozpore so základným princípom právneho štátu - zákazu odopretia spravodlivosti. Bol toho názoru že súd nikdy nemôže odmietnuť spravodlivosť, ak je jediný orgán, ktorý môže poskytnúť ochranu porušenému právu. S poukazom na SR uviedol, že v jeho prípade ide o uplatnenie jeho ústavného práva, pričom žiada súdy o poskytnutie právnej ochrany pred nezákonnosťou, ktorou sa žalovaný dopustil.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Odvolanie žalovaného považoval predovšetkým za oneskorene podané, po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, majúc za to, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp.zn.: -284 zo dňa 3.2.2020 bol žalovanému doručený dňa 6.4.2020. V zmysle listu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6.4.2020, ktorý bol pripojený k rozsudku, žalovaný predpokladá, že predmetný rozsudok bol žalobcovi doručený takisto dňa 6.4.2020. Odvolanie žalobcu zo dňa 5.5.2020 bolo Okresnému súdu Bratislava III doručené dňa 7.5.2020, čo je uvedené vo výzve Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.5.2020 adresovanej žalovanému, na základe ktorej súd uložil žalovanému povinnosť, aby sa v lehote 10 dní písomne vyjadril k odvolaniu zo dňa 5.5.2020. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že žalobcom označený nezákonný postup nebol žiadnym orgánom potvrdený, rozhodnutia žalovaného neboli zrušené pre rozpor s objektívnym právom, t.j. pre nezákonnosť, resp. nesprávny úradný postup. Bez ohľadu na skutočnosť, či nejaký orgán pri vydávaní rozhodnutia prekročil svoju právomoc, z obsahu a z účelu o zodpovednosti za škodu vyplýva, že súd rozhodujúci o náhrade škody má pri svojom rozhodnutí vychádzať už z daných podkladov (napr. z rozhodnutia príslušného orgánu o tom, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, alebo z rozhodnutia o zrušení alebo zmene iného rozhodnutia pre nezákonnosť a pod.) a tieto podklady iba posúdiť a vyhodnotiť, či je daný nárok na náhradu škody. Z tohto dôvodu v konaní o náhrade škody nie je možné, aby súd posudzoval, či iný orgán pri vydávaní rozhodnutia prekročil alebo neprekročil svoju právomoc a hodnotiť tak v občianskom súdnom konaní správnosť postupu akéhokoľvek orgánu, ktorého nesprávne konanie môže zakladať nárok na náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu. Z dôvodovej správy o zodpovednosti za škodu jasne vyplýva, že nezákonnosť rozhodnutia, nesprávny úradný postup nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhrade škody. Nezákonnosť rozhodnutia, nesprávny úradný postup musia byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatované príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť, resp. pre nesprávny úradný postup. Otázku nezákonnosti nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie a rozhodnutie o nesprávnom úradnom postupe príslušný orgán zmenil alebo zrušil. Podmienky výberového konania na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby nemali vplyv na konečné poradie uchádzačov vo výberovom konaní a na prideľovanie bodov výberovou komisiou, pretože tieto podmienky žalobca splnil, a až následne výberová komisia pristúpila k bodovaniu jednotlivých náležitostí žiadosti o vydanie povolenia. V prípade, že by žalobca vyššie uvedené podmienky nesplnil, bolo by mu vydané rozhodnutie o vylúčení z výberového konania podľa o poskytovateľoch a do štádia hodnotenia jeho žiadosti prideľovaním bodov výberovou komisiou by sa ani nedostal. O skutočnosti, že žalobca najlepšie nesplnil podľa až c) o poskytovateľoch, rozhodla výberová komisia na základe pridelených bodov. Žalovaný bol následne viazaný výsledkom výberového konania v súlade s o poskytovateľoch. Žalobca ani žalovaný nie je oprávnený spochybňovať prideľovanie bodov jednotlivými členmi výberovej komisie, ktorej postup a správnu úvahu nie je oprávnený preskúmavať ani súd. Správna úvaha má vždy subjektívny a odborný charakter a uplatňuje sa vo výberovom konaní u všetkých prihlásených uchádzačoch, ktorí splnili podmienky rovnako. Teda tak, ako sa uplatnila správna úvaha

u úspešného uchádzača, rovnakým spôsobom sa uplatnila i u neúspešného uchádzača. To, že na základe správnej úvahy výberovej komisie bol nejaký uchádzač neúspešný, lebo nesplnil najlepšie kritéria stanovené v o poskytovateľoch, neznamená, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, tak ako uvádza žalobca. Žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že tvrdenie žalobcu, že: „ako jediný žiadateľ z uchádzačov o vydanie povolení na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby sme spĺňali všetky zákonné podmienky, na to, aby sme boli vyhodnotený ako úspešný žiadateľ“, sa zakladá iba na subjektívnej domnienke žalobcu. Ani fakt, že by bol vo výberovom konaní jediným uchádzačom o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej zdravotnej služby v sídlach B. X., Č. H. O. nezaručuje, že by bol v konaní úspešný. To, že by bol jediný uchádzač neznamená, že má automaticky právny nárok byť výberovou komisiou vybratý, resp. že má komisia povinnosť ho určiť ako úspešného žiadateľa. V prípade, že žalobca považoval podmienky výberového konania za nezákonné, alebo nad rámec o poskytovateľoch, mal ich napadnúť hneď po tom, ako bol s nimi oboznámený, teda po ich prevzatí. Žalovanému však neboli od žalobcu doručené žiadne námietky týkajúce sa týchto podmienok výberového konania pred vydaním rozhodnutí, žalobca poznal podmienky výberového konania, žalobcovi bol v čase podania žiadosti známy obsah právnej úpravy a proces vydávania povolení, žalobcovi boli známe kritériá pre posudzovanie žiadostí uchádzačov a napriek tomu sa prihlásil do súťaže, žalobca mal a mohol predpokladať, že podľa o poskytovateľoch výberová komisia určí pre sídlo stanice záchrannej zdravotnej služby účastníka výberového konania, ktorý najlepšie spĺňa kritériá podľa až c) o poskytovateľoch.

K poukazu žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 3.3.2015, podľa ktorého je presvedčený, že jednoznačne Najvyšší súd SR poukázal na nezákonnosť postupu vyhodnotenia podaných žiadostí žiadateľov, uviedol, že Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Ústavný súd na s. 20 nálezu ďalej uviedol, že pokiaľ sa pri vyhodnocovaní doručených žiadostí o vydanie povolenia vo výberovom konaní posudzovali jednotlivé kritéria podľa podmienok, ktoré svojím obsahom išli nad rámec ustanovení , potom nemožno vylúčiť, že v prípade, ak by sa predložené ponuky vyhodnocovali len podľa kritérií ustanovených , mohla výberová komisia dospieť k iným záverom, a tým aj inému poradiu uchádzačov. Postup ministerstva vo výberovom konaní podľa nezákonne vydaných podmienok potom mohla mať vplyv na zákonnosť celého konania i napadnutého rozhodnutia ministerstva.“ Z citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že Najvyšší súd SR nezastáva názor, že nastala skutočnosť nesprávneho úradného postupu, ako sa domnieva žalobca. Najvyšší súd ponúkol vo svojom odôvodnení iba úvahu, že „nemožno vylúčiť, že v prípade ....“, teda nekonštatoval, že došlo k nezákonnému postupu na strane žalovaného, ale iba hypoteticky zvažoval, či „vady podmienok výberového konania sa prejavili i pri vytváraní správnej úvahy výberovej komisie a či mali vplyv na získané poradie uchádzačov“. Tvrdenie žalobcu, že vo výberovom konaní a pri základných zákonných preň určených podmienok, ak by neboli žalovaným následne nezákonne ovplyvnené, by bola jeho žiadosť vyhodnotená ako úspešná, považoval žalovaný za nepreukázateľné. Výberové konanie podľa o poskytovateľoch pozostáva vo svojej podstate z dvoch fáz. Prvá fáza je splnenie formálno - materiálnych povinností (doloženie potrebných listín preukazujúcich skutočností podľa požiadaviek ) a ak tie sú splnené, nasleduje druhá fáza, a to hodnotenie žiadostí výberovou komisiou na základe jej vlastnej správnej úvahy prideľovaním bodov, z ktorých z najvyššieho počtu vzíde úspešný uchádzač. Uvedené potvrdzuje aj Okresný súd Bratislava III v rozsudku zo dňa 3.2.2020, v ktorom uvádza, že „tvrdenia žalobcu týkajúce sa nesprávne úradného postupu neboli v spore preukázané. Z predložených súdnych rozhodnutí nie je možno jednoznačne uzavrieť, že by súd konštatoval nesprávny radný postup žalovaného. Rozhodnutie súdu nie je konštatovaním nesprávneho úradného postupu. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorý po preštudovaní správneho spisu, v rozhodnutí uviedol, že vady výberového konania boli voči každému uchádzačovi aplikované rovnako a boli bez vplyvu na poradie uchádzačov.“ K zamietnutiu návrhu na doplnenie dokazovania žalovaný uviedol, že sa stotožňuje so zamietnutím návrhu na doplnenie dokazovania Okresným súd Bratislava III, nakoľko to súd nepovažoval za hospodárne, pretože pri rozhodovaní o náhrade škody voči štátu súdu neprináleží hodnotiť postup správneho orgánu, ani konanie výberovej komisie, ktorá určila poradie uchádzačov. Súd nemá právomoc hodnotiť splnenie, alebo nesplnenie podmienok vyhláseného výberového konania, alebo určovať poradie zúčastnených kandidátov. Nemôže vyhodnocovať, ktorý z uchádzačov vo výberovom konaní by bol úspešný, ak by správny orgán postupoval inak. Je preto nehospodárne, aby si súd vyžiadal od žalovaného predmetný správny súpis, nakoľko ani po oboznámení sa s jeho obsahom by súd nemohol posudzovať splnenie podmienok pri výberovom konaní, ani poradie uchádzačov stanovené výberovou komisiou. K príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a následkom - škodou, žalovaný uviedol, že pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná, resp. zistená, pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.

Žalobca je ten, kto musí preukázať v konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu (vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou). Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku a je potrebné skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou spája zodpovednosť za škodu.

Z vyššie uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že žalobca nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, nakoľko nie je preukázané, že by žalobca získal oprávnenie na prevádzkovanie ambulancií, nie je preukázaná ani príčinná súvislosť medzi zrušenými rozhodnutiami ministerstva zdravotníctva, nesprávnym úradným postupom na jednej strane a na strane druhej škodou, ako si ju žalobca uplatnil a vyčíslil. Žalovaný žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť výsledok konania o žiadosti žalobcu, keďže v zmysle o poskytovateľoch je viazaný vyhodnotením výberového konania a určením poradia uchádzačov zo strany výberovej komisie, pričom po vydaní povolení na základe výsledkov výberového konania je povinný ostatné žiadosti o vydanie povolenia ostatných žiadateľov zamietnuť. Mal za to, že v danom prípade vzhľadom na viazanosť výsledkami výberového konania je možné argumentovať zamietnutie žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby len takými podkladmi a závermi, ktoré má žalovaný k dispozícii od výberovej komisie. Preto, keď aj podľa žalobcu je príčinou jeho vzniku škody nesprávny postup výberovej komisie, ktorá ho ako jediného uchádzača nevybrala, nakoľko podľa svojho subjektívneho názoru spĺňal všetky zákonné podmienky, a preto mal byť vybratý a škoda by mu tak nebola vznikla, nemožno žalobcom túto tvrdenú škodu považovať za vzniknutú v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a rozhodnutiami žalovaného, ktorými síce bola jeho žiadosť o vydanie povolenia zamietnutá, avšak samotný vznik škody, spočívajúcej vo vyčíslení vecnej škody a ušlého zisku za obdobie 2010-2014, ktorý by žalobca dosiahol v prípade úspechu s jeho žiadosťou o vydanie povolenia, nespôsobili. Tvrdenie žalobcu, že jeho žiadosť o vydanie povolení na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby by vyhral, nahrádza rozhodnutie členov výberovej komisie, ktorí posudzovali žiadosti žalobcu o vydanie povolení na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby. Konštatoval, že nesprávny úradný postup je spravidla postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Aj keď nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonaným v rámci rozhodovacej činnosti, pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napríklad nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát zodpovedá za škodu za predpokladu, že vznikla poškodenému a táto je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, t.j. nesprávny postup orgánu štátu je so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku, čo v tomto prípade žalovaný nepreukázal. Domnienku žalobcu postavenú na jeho subjektívnom posúdení konania členov výberovej komisie a jeho tvrdenie, že mal predmetné výberové konanie vyhrať, nemal za spôsobilú preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ujma vyplývajúca z neúspešnosti, ktorej sa dovoláva žalobca, nebola ani skutočná, ani určitá, a tak nemôže byť prijatý ani záver, že povolenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby by mu bolo určite vydané.. Žalobca príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a údajným vznikom škody nepreukázal. Žalobca mal za to, že ak preukáže, že úspešný žiadateľ nespĺňal kritériá a žalobca ich spĺňal, je preukázaná príčinná súvislosť vzniku škody. Tento predpoklad žalobcu považoval za nesprávny. Preto aj keby žalobca preukázal, že úspešný žiadateľ nespĺňal zákonné kritériá výberu, nemal by istotu, že práve žalobca by získal povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný by dospel k inému výsledku - poradiu uchádzačov a víťazovi, ak by prideľoval body iba za splnenie zákonných kritérií tak, ako mu to kázal a jediným uchádzačom, ktorý spĺňal predpoklady a zákonné podmienky, bol žalobca, je podľa žalovaného nedôvodné, účelové a neopodstatnené, pretože

v prípade pravdivosti jeho tvrdení, by výberová komisia určila, že žalobca najlepšie splnil kritériá podľa až c) o poskytovateľoch, čoho výsledkom by bolo vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby. Podľa názoru žalovaného neuniesol žalobca dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní konkrétneho úradného postupu, resp. rozhodnutia žalovaného, ktoré by bolo v rozpore so , a v príčinnej súvislosti s ktorým mala vzniknúť žalobcovi škoda a ušlý zisk. Žalobca nepreukázal ani výšku škody, nakoľko predloženými listinnými dôkazmi svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, čo konštatoval aj Okresný súd Bratislava III v napadnutom rozsudku. Žalovaný k jednotlivým položkám vyčíslenej škody, resp. ušlého zisku žalobcom uviedol, že pokiaľ ide o vecnú škodu, v tomto bode žalobca uviedol sumu 38 413,65 Eur ako majetkovú ujmu na predaji celkom, pričom nie je zrejmé, z akého dôvodu mu mala predajom vozidiel vzniknúť majetková ujma (buď má žalobca majetok - vozidlá - alebo im zodpovedajúcu hodnotu v peniazoch

- preto nie je žalovanému zrejmé, kde je tu priestor na majetkovú ujmu), z akého dôvodu predal vozidlá práve v sume 13 000 Eur, 13 000 Eur, 4 000 Eur a 8 500 Eur. Žalobca síce preukázal, že bol držiteľom predmetných vozidiel, ale znalecké posudky nepreukázali, že žalobca tieto vozidlá predal. Čo sa týka žalobcom uvedeného vyplateného zákonného odstupného zamestnancom pri skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov, kde uviedol sumu 9 691,94 Eur ako majetkovú ujmu celkom, pričom túto majetkovú ujmu zdôvodnil tým, že zamestnancov musel prepustiť z organizačných dôvodov, nakoľko nevyhral výberové konanie, a teda nezískal povolenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby v sídlach B. X., Č. H. O., žalovaný uviedol, že ani v tejto položke žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko vytlačené „Výplatné pásky za obdobie 4/2010“ žiadnym spôsobom nepreukazujú, že osoby uvedené na predmetných výplatných páskach boli zamestnancami žalobcu, a že vykonávali prácu v ambulancii záchrannej zdravotnej služby v sídlach B. X., Č. H. O.. Tiež podľa predložených výplatných pások dané osoby vykonávali prácu pre žalobcu aj v čase, keď tento už nemal povolenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby, preto žalovaný spochybňuje aj tvrdenie žalobcu, že svojim zamestnancom musel vyplatiť odstupné kvôli údajne nezákonnému úradnému postupu a rozhodnutiu žalovaného v súvislosti s výberovým konaním na ambulancie záchrannej zdravotnej služby. Výplatné pásky za obdobie 4/2010 nemajú žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k predmetu sporu, čo uvádza aj súd. Ohľadom ušlého zisku žalobca uviedol určitý vzorec na výpočet ušlého zisku, ku ktorému sa žalovaný nevedel relevantne vyjadriť, nakoľko žalobca okrem vyjadrenia, že vychádzal z „porovnateľných vlastných znalostí“ a „ekonomických ukazovateľov pri danej činnosti“, neuviedol žiadne podrobnejšie logické ani ekonomické vysvetlenie použitého vzorca. Vyčíslenú sumu žalovaný považoval za nepreukázanú, a zároveň aj za nepreukázateľnú, nakoľko žalobca pri výpočte ušlého zisku vychádza iba z hypotézy, že by výberové konanie vyhral. Takúto hypotézu však nemožno žiadnym spôsobom preukázať ani považovať za relevantnú. Žalovaný na tomto mieste zdôrazňuje skutočnosť, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 28. apríla 2008: „Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).“ Žalovaný bol toho názoru, že žalobcom vyčíslená suma ušlého zisku je nielen nezrozumiteľná, ale žalobcovi chýba podstatná zložka pre akékoľvek vyčíslenie ušlého zisku, a to je istota, že by k zisku v sume 728 035,68 Eur za roky 2010- 2014 prišiel, ak by nebolo vydané rozhodnutie žalovaného č. 07685/2010-OP zo dňa 5.1.2010 o zamietnutí žiadosti žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby v sídlach B. X., Č.H. H. O.. Žalobca, naopak, žiadnym spôsobom v žalobe nepreukázal, že pri „pravidelnom behu vecí“ by výberové konanie vyhral a získal by povolenie na prevádzku ambulancií. Žalobcom vyčíslený predpokladaný zisk, ktorý bol odvodený z vlastných znalostí a ekonomických ukazovateľov za roky 2007-2010, nie je možné považovať za dôkaz, ktorý preukazuje výšku škody, čo v napadnutom rozsudku potvrdil aj Okresný súd Bratislava III. Žalovaný rozporoval aj žalobcom uplatnenú sumu 4 758,86 Eur ako náhradu nákladov súvisiacich s uplatnením nároku, pričom v žalobe uviedol, že táto suma sa týka činnosti „prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku“. Žalovaný takto vyčíslené trovy rozporoval, vzhľadom na nezrozumiteľnosť prílohy, v ktorej, okrem iného, je v dolnej časti strany uvedené, že pri výpočte nastali 2 chyby, ako aj vzhľadom na ustanovenie , podľa ktorého „Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú

náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.“ Žalovaný spochybnil aj existenciu samotnej škody, ktorá údajne vznikla žalobcovi, nakoľko v uvedenom prípade ide jednoznačne o stratu príležitosti, a nie o ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére žalobcu. Právny poriadok v Slovenskej republike pojem straty príležitosti a jej náhrady neobsahuje, preto nie je možné súdne vymáhať nárok súvisiaci s náhradou straty príležitosti (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. T-279/03 zo dňa 10.5.2006 č. C-348/06 zo dňa 22.11.2007, č. T-140/04 zo dňa 14.9.2005). Podľa žalovaného žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré v občianskom súdnom konaní spočíva na ňom, nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a údajnou škodou a jej výškou.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného považoval toto vyjadrenie za účelové v snahe zvrátiť stav možného dovolania sa nasej súdnej ochrany v odvolacom konaní, a vo vzťahu ku ktorému nie je potrebné z jeho strany akokoľvek meniť už ním prezentovanú odvolaciu argumentáciu. Predovšetkým uviedol, že ním podané odvolanie nebolo podané oneskorene, keďže napadnutý rozsudok mu nebol doručený dňa 6.4.2020 (pondelok), ako sa mylne domnieva žalovaný, pretože v tento deň bol rozsudok iba súdom odoslaný do el. schránky právneho zástupcu a začala plynúť 15- dňová lehota na prevzatie ( o e-Governmente). Koniec lehoty na prevzatie zásielky (rozsudku) pripadol na deň 21.4.2020, kedy bol aj rozsudok prevzatý, a tým aj doručený ( o e-Governmente v spojení s ). Posledný deň lehoty na podanie odvolania v zmysle pripadol na deň 6.5.2020 (streda). Keďže odvolanie bolo elektronicky podané, tzn. odoslané na elektronickú prepravu dňa 6.5.2020 (a okrem toho v ten deň aj doručené do el. schránky súdu), bolo jednoznačne podané včas. Námietku oneskorene podaného odvolania tak nemal za dôvodnú, pretože vychádza z nesprávnych zistení a domnienok žalobcu. K ostatným námietkam a argumentom žalovaného v celom rozsahu poukázal na ním podané odvolanie. Len na zdôraznenie k dôvodnosti odvolania a nedôvodnosti argumentov žalovaného uviedol, že to, že žiaden súd neskonštatoval nezákonnosť (nesprávnosť) rozhodnutia žalovaného, či jeho procesného postupu, je absolútne nesprávny právny názor (a okrem toho i nelogický) nemajúci oporu v žiadnom z priložených dôkazov, práve naopak. Ako v odvolaní podrobne uviedol, v správnom súdnom konaní v podmienkach SR môže byť rozhodnutie správneho orgánu zrušené len pre jeho nezákonnosť. To, že rozhodnutie žalovaného bolo zrušené (krajským súdom, NS SR a ÚS SR) je nesporné, a preto musí byť nesporným aj to, že bolo zrušené pre nezákonnosť. Nakoniec samotný súd vychádzal z nezákonnosti rozhodnutia (avšak tento nevidel aj nezákonný úradný postup). Poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 30.01.2020 (sp.zn. ), v ktorom tento uviedol: „Z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť, t.j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. Túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok.“ Civilný súd v konaní o náhradu škody nezákonným rozhodnutím a procesným postupom nemá právomoc skúmať nezákonnosť (rozhodnutia a postupu), pretože tú skúmal a aj potvrdil správny súd pri zrušení rozhodnutia. Jeden z predpokladov náhrady škody je tak vždy daný. Nakoniec to potvrdzuje i sám žalovaný vo vyjadrení, keď uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia a nesprávny úradný postup nie je možné skúmať v civilnom konaní. Mal za to, že žalovaný nedostatočne chápe právnu úpravu slovenského práva, pretože sa mylne domnieva, resp. účelovo tvrdí, že správne rozhodnutia neobsahovali zmienku o nezákonnosti rozsudku, či nesprávneho úradného postupu žalovaného. Opak je však z rozhodnutí, z ich podstaty a odôvodnenia, priam evidentný. Špekulácie o tom, čo vyslovil alebo nevyslovil NS SR (nehovoriac o KS BA či ÚS SR), absolútne odmietal. Tento súd a rovnako zvyšné dva jasne poukázali na nezákonnosť podmienok výberového konania, pričom zjavne narážali najmä na Projekt stratégie, ktorý nemal žiadny zákonný podklad, a za ktorý bolo prideľovaných najviac bodov vo výberovom konaní, hoci nemal byť zaň pridelený žiaden bod (0). Vo vzťahu k ďalšiemu tvrdeniu, ktoré vyvracal v odvolaní, že to, že by mali byť víťazným uchádzačom je iba subjektívne tvrdenie, táto skutočnosť (tzn. kto by vyhral výberové konanie) by za normálnych okolností bola zodpovedaná po zrušení rozhodnutia v novom výberovom konaní, ktoré však už nenastalo a objektívne nemohlo nastať (uplynutie času). Preto jedinou možnosťou podľa platného práva a ústavného práva na súdnu ochranu bolo obrátiť sa na civilný súd a žiadať, aby v tomto konaní túto skutočnosť posúdil sám z podkladov, ktoré mal k dispozícii správny orgán v rozhodnom čase, kde je v zmysle zákonných podmienok a úpravy

nie zložitým procesom vyhodnotiť (spočítať body), kto by sa stal víťazným uchádzačom z vtedajšieho okruhu záujemcov o prevádzkovanie ZZS, ak by sa vychádzalo iba zo zákonných kritérií tak, ako to vyslovili KS, NS SR a ÚS SR (!). Iná možnosť neexistuje, pričom súdy sú povinné urobiť všetko pre spravodlivé riešenie a neodmietnuť spravodlivosť (zákaz denegatio iustitiae). Vo zvyšku obsahu vyjadrenia nepovažoval za potrebné a efektívne sa vyjadrovať, pretože zo strany žalovaného ide o opakovanie svojich argumentov (priam doslovné) bez zreteľa na odvolacie námietky, ku ktorým sa žalovaný nevyjadruje, resp. ich nevyvracia, skôr ich zámerne ignoruje a prehliada.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) viazaný rozsahom dôvodmi odvolania (, ) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani zopakovať ( ), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa a , keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa ustanovenia štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto , pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

18. Podľa ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

19. Podľa ustanovenia ak tento neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. (3) Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. (4) Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

20. Podľa ustanovenia ak tento neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. (2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. (3) Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. (4) Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

21. Podľa cit. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie v stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/ a SR a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ .

Podľa ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

22. Podľa citovaného nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

Podľa citovaného , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

23. Podľa , citovaného uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

24. Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení s ).

Zmyslom a účelom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý ().

25. Základnou podmienkou žaloby o náhradu škody podľa z titulu nezákonnosti rozhodnutia je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je ne v osobitnej časti len všeobecne charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok výslovnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala tým, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť

tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa vždy posudzuje so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Rozhodnutie je nezákonné, pokiaľ je v rozpore s právnym poriadkom, vrátane právnych poriadkov podzákonných. V súlade s ust. a súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu nižšieho stupňa a vec mu vráti na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu, ktoré je nepostačujúce pre rozhodnutie vo veci, vada v konaní správneho orgánu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

26. V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového stavu zistené, že žiadosť žalobcu ako jedného z viacerých uchádzačov o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej zdravotnej služby v sídlach B. X., Č. H. O. bola rozhodnutím žalovaného č. 07685/2010-OP zo dňa 5.1.2010 zamietnutá a rozhodnutím ministra č. 11451/2010 zo dňa 9.3.2010 bol zamietnutý aj rozklad žalobcu s odôvodnením, že preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. -114 zo dňa 11.1.2012 predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z jeho rozhodnutia okrem iného vyplýva, že nakoľko žalovaný vo výberovom konaní postupoval podľa Podmienok, posudzoval na ich základe práva a povinnosti jeho účastníkov tvrdiac, že ide len o interný normatívny akt so záväznosťou len pre správny orgán, posúdil z tohto hľadiska vec po právnej stránke nesprávne. Z obsahu administratívneho spisu nebolo zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydané rozhodnutie, s výnimkou záverečnej správy výberovej komisie o výsledku výberového konania. Okrem paušálneho záveru o neúspešnosti vo výberovom konaní rozhodnutie neobsahovalo bližšie odôvodnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutím -53 zo dňa 6.5.2014 rozhodol, že základné právo bolo porušené a zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. zo dňa 11.6.2013 a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že najvyšší súd rozhodol opačne ako krajský súd, zmena v právnom hodnotení veci si vyžiadala podrobnú odpoveď, poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v analogických veciach, zdôraznil princíp právnej istoty, rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie označil za spôsobilé podkopať dôveru v súdny systém, preto mal súd odôvodneniu rozhodnutia venovať zvýšenú pozornosť. Vyjadril, že považuje skúmanie prípadnej aplikácie podmienok pri hodnotení uchádzačov vo výberovom konaní za právne významné najmä z hľadiska, či týmto postupom nedošlo k vade konania pred správnym orgánom, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia. Rozsudok vyššieho stupňa síce v odôvodnení uvádza, že vady výberového konania boli voči každému uchádzačovi aplikované rovnako a boli bez vplyvu na poradie uchádzačov, uvedené konštatovanie však súd bližšie nezdôvodnil. Pokiaľ sa pri vyhodnocovaní doručených žiadostí posudzovali jednotlivé kritériá podľa podmienok, ktoré svojim obsahom išli nad rámec ustanovení , potom nemožno vylúčiť, že v prípade, ak by sa predbežné ponuky vyhodnocovali len podľa kritérií ustanovených , mohla výberová komisia dospieť k iným záverom a tým aj k inému poradiu uchádzačov. Postup ministerstva vo výberovom konaní podľa nezákonne vydaných podmienok potom mohol mať vplyv na zákonnosť celého konania i napadnutého rozhodnutia ministerstva. Najvyšší súd SR opätovne rozhodol rozsudkom č.k. zo dňa 3.3.2015 a rozsudok krajského súdu -114 potvrdil. Uviedol, že vzhľadom na právny názor ústavného súdu konštatuje potrebu odôvodniť, či vady podmienok výberového konania sa prejavili i pri vytváraní správnej úvahy výberovej komisie a či mali vplyv na získané poradie uchádzačov a k tomu musí poskytnúť argumenty žalovaný. S ohľadom na nález ÚS SR, že: „Postup ministerstva vo výberovom konaní podľa nezákonne vydaných podmienok potom mohla mať vplyv na zákonnosť celého konania i napadnutého rozhodnutia ministerstva. Vzhľadom na uvedený právny názor ústavného súdu, najvyšší súd konštatoval, že v ďalšom administratívnom konaní je potrebné odôvodniť, či vady podmienok výberového konania sa prejavili i pri vytváraní správnej úvahy výberovej komisie a či mali vplyv na získané poradie uchádzačov. Zároveň uviedol, že v prípade, že išlo o vady, ktoré by mali vplyv na poradie uchádzačov, musí byť daná možnosť i úspešnému uchádzačovi vyjadrovať sa k tvrdeniam neúspešných uchádzačov. Žalovaný vo veci opätovne rozhodol rozhodnutím č. S05408-OP-2015 zo dňa 7.10.2015 tak, že žalobcovi sa nepovoľuje prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby. O rozklade bolo rozhodnuté dňa 21.3.2016, rozhodnutím č. S09474- OP-2015 tak, že minister rozklad žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie zo dňa 7.10.2015. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -126 zo dňa 24.5.2018 súd napadnuté rozhodnutia zrušil a

vec vrátil na ďalšie konanie. Súd v odôvodnení uviedol, že výberové konanie bolo uskutočnené z podnetu žalovaného, podaním žiadosti žalobcu sa začalo správne konanie, pričom nebolo sporné, že dôvod správneho konania odpadol, pretože žiadosť žalobcu z roku 2009 z dôvodu uplynutia obdobia, na ktoré žiadal vydať povolenie, sa stala bezpredmetnou, preto orgán verejnej správy nepostupoval správne, keď žiadosť zamietol, ale bol povinný konanie zastaviť. Rozhodnutím č. S05539-2019-ONAPP zo dňa 4.2.2019 žalovaný správne konanie o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej zdravotnej služby zastavil, nakoľko odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu.

27. Takto zistený skutkový stav podľa odvolacieho súdu umožňoval právny záver o preukázaní ne V zmysle veta druhá súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Dôvodová správa k ustanoveniu výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov.

Rozhodnutia žalovaného boli zrušené z dôvodov podľa . <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/>Použitím logického výkladového pravidla a contrario vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu možno vyvodiť, že zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa bez ohľadu na to, z ktorého v ňom uvedených dôvodov k tomu došlo, znamená jeho zrušenie pre nezákonnosť. Z uvedeného vyplýva, že prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia právoplatných rozhodnutí, ktoré boli zrušené pre nezákonnosť, bola splnená.

28. Pokiaľ však ide o predpoklad príčinnej súvislosti odvolací súd uvádza, že kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola.

V prejednávanej veci uvedené znamená, že otázka existencie príčinnej súvislosti medzi zrušenými nezákonnými rozhodnutiami a nárokom na náhradu škody, ku ktorej v dôsledku uvedených nezákonných rozhodnutí došlo, nebola preukázaná. Tu sa možno stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že nie je správna úvaha žalobcu, že ak by sa preukázalo, že úspešný žiadateľ (spoločnosť FACK) nespĺňala kritériá a on ich spĺňal, je preukázaná príčinná súvislosť vzniku škody, nakoľko aj v prípade, že by žalobca bol jediným uchádzačom o vydanie povolenia, pričom o vydaní povolenia rozhoduje výlučne žalovaný, žalobca nemohol nadobudnúť istotu, že podanie žiadosti povedie iba ku kladnému výsledku, iba k vyhoveniu jeho žiadosti a vydaniu povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej služby vo všetkých sídlach, t.j. B. X., Č. H. O.. Aj keby bol žalobca jediným uchádzačom, neznamená to, že má automaticky právny nárok byť výberovou komisiou vybraný, vždy pri výberovom konaní je prítomné riziko, že účastník nebude vo výberovom konaní úspešný. Preto aj keby žalobca v tomto spore preukázal, že úspešný žiadateľ nespĺňal zákonné kritériá výberu, neznamená to, že by práve žalobca získal povolenia na prevádzkovanie ambulantnej záchrannej služby.

Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v spore nepreukázal ani výšku škody, nakoľko predloženými listinnými dôkazmi svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Predložený dôkaz, výplatné pásky za obdobie apríl a máj 2010, ktorými preukazoval žalobca, že musel vyplatiť

odstupné, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k predmetu sporu, nepreukazujú, že predmetní zamestnanci boli naozaj zamestnancami žalobcu, že s nimi bol ukončený pracovný pomer, kedy, z akého dôvodu a ide o obdobie, kedy žalobca už nemal povolenie na prevádzkovanie záchrannej zdravotnej služby. Žalobcom doložené znalecké posudky vypracované za účelom odpredaja motorových vozidiel nevypovedajú nič o vzniknutej údajnej škode. Žalobca síce preukázal, že bol držiteľom predmetných vozidiel, ale znalecké posudky nepreukázali, že žalobca tieto vozidlá predal, prípadne za akú cenu a ako to súvisí so škodou, ktorá mu mala vzniknúť. V neposlednom rade ani žalobcom vyčíslený predpokladaný zisk, odvodzovaný z vlastných znalostí a ekonomických ukazovateľov za roky 2007-2010, nie je možné považovať na dôkaz, ktorý preukazuje výšku škody. Pre nepreukázanie príčinnej súvislosti a ani vzniknutej škody žalobcom, pričom pre náhradu škody v zmysle musia byť splnené všetky predpoklady, bolo potrebné žalobu žalobcu zamietnuť.

29. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , s. 1 a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/