Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/26/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Hargaša a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej

veci žalobcu: npor. Mgr. Š. B., bytom P., zastúpený JUDr. I. V., advokátom, F. X., K., proti

žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. p.: SLV-

89/PK-2009 zo dňa 16.9.2009, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. -62 zo dňa 16. februára 2011, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -62 zo dňa 16. februára 2011, p o t v r d z u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 43,76 €

a trovy právneho zastúpenia žalobcu v sume 157,09 € na účet jeho právneho zástupcu

v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -62 zo dňa 16.2.2011, žalobou

napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 16.9.2009, č. SLV-89/PK-2009, ako aj personálny

rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 194 zo dňa 29.5.2009 s poukazom

2

na ust. (ďalej len „“) zrušil a vec

vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vo výroku o náhrade trov konania uložil žalovanému

povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 801,05 €.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že pre vyvodenie

zodpovednosti za skutok, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu, bolo potrebné podľa názoru súdu

preukázať, že žalobca o uvedenom správaní policajtov vedel resp. musel vedieť. Vymedzenie

skutku, tak ako je uvedené v personálnom rozkaze, a to že žalobca dňa 21.3.2009 v rámci

výkonu štátnej služby v čase okolo 13,35 hod. na Južnej triede č. 64 v Košiciach v budove

Obvodného oddelenia PZ Košice – juh, po tom, čo podľa bola

obmedzená osobná sloboda M. B., I. K., K. Z., O. H., O. Ž. a T. Ž. (všetci z Košíc) a ich

predvedení do budovy obvodného oddelenia PZ príslušníkmi pohotovostnej motorizovanej

jednotky Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach a oddelenia služobnej kynológie odboru

poriadkovej polície Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, ktorí následne za využitia dvoch

služobných psov na vodítkach a bez náhubkov prinútili tieto mladistvé a maloleté osoby, aby

sa vyzliekli donaha a aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela, v tomto konaní

uvedeným príslušníkom PZ nezabránil a ani toto neoznámil, je z toho hľadiska v rozpore

z obsahom administratívneho spisu a výsledkami rozsiahleho dokazovania. Skonštatoval, že

protiprávnosť konania žalobcu, tak ako ju vymedzil žalovaný, nebola podľa názoru súdu

preukázaná žiadnym priamym alebo súborom nepriamych dôkazov vykonaných

v preskúmavanom personálnom konaní, o ktoré sa opierali žalobou napadnuté rozhodnutia.

Žiaden zo svedkov vo veci vypočutých nevypovedal tak, že by si z toho vyvodil záver

o žalobcovej zainteresovanosti (aktívnej či pasívnej), ktorá by bola v príčinnej súvislosti

s ponižujúcim správaním policajtov voči zadržaným maloletým a mladistvým osobám. Záver

žalovaného o tom, že žalobca musel počuť zvýšený hluk na schodišti OO PZ spojený

s brechotom služobných psov, čo nepriamo podľa žalovaného dokazuje aj úradný záznam

ppráp. T., podľa názoru súdu neobstojí, pretože len z uvedených dôkazov nemožno bez

pochybností vydať za preukázané, že žalobca zvýšený hluk v budove OO PZ počul,

resp. musel počuť pre brechot psov a preto mal začať konať. Túto skutočnosť označil krajský

súd za domnienku a nepovažoval ju za skutkové zistenie. Zastal názor, že z vykonaného

dokazovania nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že jeho prítomnosť v čase incidentu

v budove, vedomosť o protiprávnom správaní policajtov voči mladistvým a maloletým

osobám, či aspoň vedomosť o rozruchu a hluku v budove a z toho vyplývajúca povinnosť

3

zakročiť, bola preukázaná. Taktiež v súvislosti s umiestnením zadržaných osôb konajúci súd

nezistil, že by priestory, ktoré žalobca určil, boli spôsobilé vyvolať u nich pocit poníženia,

nakoľko priestory boli dostatočne čisté, presvetlené a vzdušné. Zhodnotil, že skutočne

ponižujúcim bol spôsob zaobchádzania s mladistvými a maloletými osobami zo strany tam

prítomných príslušníkov PZ, čo je zrejmé z videozáznamu a fotografií a podľa jeho názoru

nemalo súvislosť s konaním alebo opomenutím konania zo strany žalobcu. Vytkol

prvostupňovému správnemu orgánu, že sa v personálnom rozkaze dostatočne nezaoberal

vo veci vykonanými dôkazmi a zisteným skutkovým stavom ani všetkými námietkami

žalobcu uvedenými vo vyjadrení k začatiu konania o jeho prepustení. Táto absentujúca právna

úvaha bola doplnená až v rozhodnutí o rozklade, s ktorou sa krajský súd nemohol stotožniť,

pretože žalobcova neschopnosť kompetentne organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť

výkon štátnej služby podriadených znamenala porušenie služobnej prísahy alebo služobnej

povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo z tohto

dôvodu na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Tento záver nebol podľa súdu na základe

zhromaždených dôkazov dostačujúci pre vyvodenie personálnej zodpovednosti voči žalobcovi

a pre postup žalovaného podľa ust. a správna úvaha

vybočila z medzí ustanovených zákonom. Zlyhanie žalobcových podriadených a ďalších

policajtov majúcich priamu účasť na incidente však podľa názoru súdu nemôže svedčiť

o žalobcovom pomere k povinnostiam policajta podľa ust.

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len

„“). Záverom krajský súd skonštatoval, že správne orgány v napadnutých

rozhodnutiach nesprávne vyhodnotili v konaní vykonané dôkazy, pretože tieto podľa názoru

súdu nepreukazujú žalobcovo porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť

hrubým spôsobom. Nebolo preukázané, že žalobca mal resp. musel mať vedomosť

o protiprávnom a odsúdeniahodnom konaní iných príslušníkov PZ.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, z dôvodu, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

písm. d/ a f/ ). Zároveň žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho

vyjadrenia k podanej žalobe a so závermi krajského súdu prezentovanými v odôvodnení

rozhodnutia nesúhlasí. Uviedol, že žalobca v samotnom personálnom konaní sám nepredložil

4

taký hodnoverný a presvedčivý dôkaz, ktorý by spochybnil objektívne zistený skutkový stav

veci a vyvrátil skutočnosti, na základe ktorých bol v jeho prípade aplikovaný inštitút

prepustenia z dôvodu uvedeného v ust.

Žalovaný zdôraznil, že nie prítomnosť žalobcu na OO PZ bola skutočnosťou

pre naplnenie dôvodu uvedeného v ust. , ale

skutočnosť, že žalobca mal zabezpečiť v súvislosti so strážením osôb obmedzených

na osobnej slobode, racionálne využitie síl a prostriedkov a nie tieto osoby umiestniť

do priestoru, ktorý mohol vyvolať u zadržaných osôb pocit poníženia, nezabránil

ponižujúcemu zaobchádzaniu s mladistvými a maloletými osobami, ktoré boli predvedené

na útvar a ani toto neoznámil. Žalobca takto konal v rozpore s určeným popisom služobnej

činnosti policajta, pretože ako zástupca riaditeľa OO PZ zabezpečoval racionálne využitie síl

a prostriedkov pri zaisťovaní verejného poriadku, ochrane bezpečnosti osôb a majetku. Okrem

toho žalobca ako nadriadený bol povinný riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon

štátnej služby podriadených policajtov, týmto vytvárať priaznivé podmienky na riadny výkon

služby a podriadených policajtov viesť k služobnej disciplíne, zodpovedať za zabezpečenie

plnenia jednotlivých policajných a iných odborových služieb v rámci OO PZ a teda niesť aj

zodpovednosť za činnosť podriadených policajtov. Z uvedeného podľa názoru žalovaného

vyplýva, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania, ktorým došlo k naplneniu všetkých

zákonných podmienok prepustenia podľa ust.

Žalovaný berúc do úvahy videozáznam o zaobchádzaní s predvedenými osobami bol toho

názoru, žalobca o protiprávnom konaní zúčastnených policajtov vedieť nielen mohol ale aj

mal, a preto podľa jeho názoru neobstojí, že z titulu funkcie zástupcu riaditeľa obvodného

oddelenia nemôže niesť zodpovednosť za konanie iných príslušníkov PZ v budove tohto

oddelenia. Mal za to, že zadováženými dôkazmi je spáchanie protiprávneho konania

žalobcovi v dostatočnom rozsahu preukázané a konanie ktorého sa dopustil žalobca

je v príkrom rozpore s obsahom služobnej prísahy policajta. Vzhľadom na uvedené žalovaný

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave ako vecne správne potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov

odvolacieho konania v sume 157,09 €. Plne sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia krajského

súdu a pre potreby odvolacieho súdu zotrval aj na žalobných dôvodoch. V súvislosti

s tvrdením žalovaného o tom, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by spochybnil

5

objektívne zistený skutkový stav a vyvrátil skutočnosti, na základe ktorých bol prepustený

zo služobného pomeru podľa ust. uviedol, že

je práve povinnosťou správneho orgánu objektívne zisťovať skutkový stav, vykonať k tomu

potrebné dôkazy, zistený skutkový stav subsumovať pod príslušnú právnu normu a svoje

rozhodnutie riadne odôvodniť. Podľa názoru žalobcu práve žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno k preukázaniu protiprávnosti jeho konania, ktoré by zakladalo dôvod jeho

prepustenia. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca mal zabezpečiť racionálne využitie síl

a prostriedkov a nie tieto osoby umiestniť do priestoru, ktorý u nich mohol vyvolať pocit

poníženia, nezabránil ponižujúcemu zaobchádzaniu s mladistvými a maloletými osobami,

ktoré boli predvedené a ani toto neoznámil, zotrval žalobca na svojom názore prezentovanom

v žalobe, a takisto ako skonštatoval aj krajský súd samotné umiestnenie zadržaných osôb

nebolo a nemohlo byť spôsobilé vyvolať pocit poníženia u zadržaných osôb. Navyše tvrdenia

žalovaného o racionálnom zabezpečení síl a prostriedkov naviac neboli dôvodom prepustenia

vymedzenom v personálnom rozkaze, ale boli účelovo doplnené až v rozhodnutí o rozklade.

Žalovaný nemôže rozhodovať na základe ľubovôle a prepustiť zo služobného pomeru

policajta, ktorého ne/konanie, ktoré má byť skutkovým základom prepustenia, nebolo

preukázané žiadnym priamym či súborom nepriamych dôkazov, vykonaných v rozsiahlom

personálnom konaní. Aj v rámci zákonom povolenej správnej úvahy je totiž povinnosťou

správneho orgánu rešpektovať zákon a neprekročiť jeho medze. Použitie zákonom povolenej

správnej úvahy je limitované povinnosťou správneho orgánu toto riadne a preskúmateľne

zdôvodniť, pričom správna úvaha musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia

skutkových zistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( v spojení vety prvej )

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s vetou prvou a ) a dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol personálnym rozkazom

ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 29.5.2009, č. 194 prepustený podľa ust. § 194

ods. 3 zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru z dôvodu, že

žalobca dňa 21.3.2009 v rámci výkonu štátnej služby v čase okolo 13,35 hod na Južnej triede

č. 64 v Košiciach v budove Obvodného oddelenia PZ Košice – juh, po tom, čo podľa § 85

ods. 2 bola obmedzená osobná sloboda M. B., I. K., K. Z., O. H., O. Ž.

a T. Ž. (všetci z Košíc) a ich predvedení do budovy obvodného oddelenia PZ príslušníkmi

pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach a oddelenia

služobnej kynológie odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, ktorí

následne za využitia dvoch služobných psov na vodítkach a bez náhubkov prinútili tieto

mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli donaha a aby sa navzájom udierali do rôznych

častí tela, v tomto konaní uvedeným príslušníkom PZ nezabránil a ani toto neoznámil.

Rozklad proti rozhodnutiu správneho orgánu bol zamietnutý a napadnuté rozhodnutie bolo

rozhodnutím zo dňa 16.9.2009, č. p.: SLV-89/PK-2009 potvrdené.

Podľa ust. o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície v znení (ďalej len „

Z. z.“), služobný pomer vzniká dňom určeným v rozhodnutí nadriadeného o prijatí občana

do služobného pomeru, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží služobnú prísahu.

Podľa ust. občan pri vzniku služobného pomeru

policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie:

"Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný.

Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť

a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť , ústavnými

zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!".

Podľa ust. , policajt je povinný dodržiavať

služobnú disciplínu.

7

Podľa ust. , nadriadený je povinný

a) riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov,

b) zabezpečovať, aby podriadení policajti boli na výkon štátnej služby náležite vycvičení

a vyškolení,

c) vytvárať priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby a podriadených policajtov

viesť k služobnej disciplíne,

d) oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky

z porušovania služobných povinností.

Podľa ust. , služobný pomer sa končí prepustením.

Podľa ust. , policajt sa prepustí

zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým

spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov

štátnej služby.

Podľa ust. , policajtovi musí byť daná možnosť

vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192

ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa.

Podľa ust. , za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

(2) Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania,

odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií,

listiny, veci a obhliadka.

(3) Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.

(4) Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa ust. , , , rozhodnutie musí byť v súlade

s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto

rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť

8

podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené

odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo

doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto

rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto

osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.

(2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu,

podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa

pre ňu rozsah plnenia a lehota.

(3) V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov

a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

Podľa ust. , na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje

všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia.

Podľa ust. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa ust. , pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť

a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Podľa ust. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po oboznámení s obsahom administratívneho

ako i súdneho spisu plne stotožnil s právnym záverom a dôvodmi rozhodnutia, ktoré

9

sú prezentované v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu a v súlade

s ust. plne poukazuje na jeho znenie.

Zhodne s názorom krajského súdu ani podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány

oboch stupňov v preskúmavanej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem

a ich rozhodnutia nie je možné považovať za skutkovo podložené a v súlade so zákonom. Súd

prvého stupňa preto rozhodol v danej veci vecne správne, keď rozhodnutie žalovaného,

vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z obsahu predloženého spisu správneho orgánu odvolací súd zistil, že správny

orgán, hoc dostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade

s ustanovením § 238 ods. 4 zákona, t.j. podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a záver, ku ktorému správny orgán dospel,

nezodpovedal vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje s právnymi závermi správnych orgánov

oboch stupňov, že v administratívnom konaní bolo porušenie služobnej prísahy a zvlášť hrubé

porušenie povinnosti riadne preukázané. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by

mal žalobca resp. musel mať vedomosť o protiprávnom a nemorálnom konaní iných

príslušníkov policajného zboru a taktiež nemožno dospieť k záveru o tom, že žalobca

pochybil, keď dal pokyn na umiestnenie zadržaných osôb do priestoru pod schodiskom a že

by tým nezabezpečil racionálne využitie síl a prostriedkov, a teda konal v rozpore s popisom

služobnej činnosti policajta.

V zákone o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície

zákonodarca nedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie

služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu

normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých

hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechali správnemu orgánu

príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám

vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych

okolností. Pri posúdení porušenia prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom, zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda

vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy

10

správneho orgánu, ktorý tak môže pri skúmaní intenzity preukázaného porušenia služobnej

prísahy alebo služobnej povinnosti prihliadnuť na osobu policajta (jeho doterajšie

hodnotenia), na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh,

na čas a situáciu (zabezpečovanie iných služobných povinností v súvislosti s voľbou

prezidenta), za ktorej došlo k porušeniu služobnej povinnosti, na preukázanú mieru zavinenia,

na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na dôsledky... Zákon tu síce

ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka

policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti,

avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu

vo vykonanom dokazovaní a ako správne uviedol žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu,

musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

Na margo argumentácie žalovaného v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia

ohľadne zodpovednosti žalobcu za činnosť svojich podriadených odvolací súd uvádza, že

je nepochybné, že žalobca bol z titulu svojej funkcie zástupcu riaditeľa OO PZ – Košice – juh

povinný riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených

policajtov, avšak túto jeho povinnosť nemožno objektivizovať. Príslušník policajného zboru –

policajt, ktorý nie je v riadiacej funkcii, je taktiež povinný zložiť sľub a je povinný svedomito

plniť úlohy, ktoré sú mu uložené , ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami a príkazmi

a pokynmi nadriadených. Hoci bol žalobca oboznámený s opatreniami na zvýšenie disciplíny

príslušníkov PZ, nič to nemení na tom, že za samotný exces z vyžadovaného a očakávaného

správania príslušníka policajného zboru by mal v prvom rade niesť zodpovednosť samotný

príslušník policajného zboru, ktorý sa takéhoto konania dopustí a nie žalobca z titulu svojej

funkcie, kedy mu rozsiahlym dokazovaním nebola vedomosť o takomto správaní príslušníkov

policajného zboru preukázaná. Z titulu svojej funkcie kontroluje dôsledné plnenie povinností

príslušníka policajného zboru a v prípade zisteného zlyhania je oprávnený uplatniť

disciplinárne opatrenia, avšak nemôže niesť zodpovednosť za individuálne konanie

príslušníka PZ vychádzajúce z jeho vlastných pohnútok. Za takéto konanie by niesol

zodpovednosť jedine vtedy, pokiaľ by sám dal na takéto konanie pokyn, alebo by mal

vedomosť o takomto konaní a žiadnym spôsobom by nezasiahol. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti vyhodnotil Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky ako nedôvodné

a napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne stotožniac sa s jeho odôvodnením

v zmysle ust. , potvrdil.

11

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta

prvá v spojení s ust. veta prvá a s ust. v súlade

s ust. tak, že žalobcovi priznal ich náhradu z dôvodu jeho úspechu

v konaní.

Trovy konania pozostávajú z hotových výdavkov žalobcu za cestu vlakom z miesta

bydliska Košice na vyhlásenie rozhodnutia v Bratislave a späť v sume 43,76 € a trov

právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu 1 á 123,50 € (§ 11

ods. 4 vyhl. č. ) + režijný paušál 7,41 € ( citovanej vyhlášky) + 20% DPH-

26,18 € (§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky) t.j. spolu 157,09 €.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 20. júna 2012

JUDr. Jozef Hargaš, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth