Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 198/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom

Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením sp. zn. z 27. júna 2013

v spojení s uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 19. apríla

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uznesením sp. zn. z 27. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 19. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného

súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako oprávnená

v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Exekučným

titulom bol rozsudok okresného súdu č. k. -44 z 28. februára 2007. Okresný súd

vydal na základe žiadosti sťažovateľky ako oprávnenej 14. júna 2007 poverenie

č. 5710011380 na vykonanie exekúcie ňou zvolenému súdnemu exekútorovi

JUDr. Radovanovi Ferencovi. V priebehu vedeného exekučného konania okresný súd

na návrh sťažovateľky svojím uznesením č. k. -15 z 22. februára 2010

rozhodol o zmene exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého. Ďalším svojím uznesením č. k. -45 z 18. februára

2013 okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého

z vykonávania exekúcie a na podklade toho vyzval písomnou výzvou č. k. -37

z 20. februára 2013 sťažovateľku, aby v lehote 15 dní oznámila nového exekútora, ktorého

by okresný súd mohol poveriť vykonaním exekúcie na okresnom súde vedenej pod sp. zn.

. Na túto písomnú výzvu sťažovateľka nereagovala a v dôsledku toho okresný

súd rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o vyhlásení vedenej exekúcie za neprípustnú

a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd, na odvolanie sťažovateľky rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím

o potvrdení prvostupňového rozhodnutia. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť

k ústavnému súdu.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podanej sťažnosti možno zhrnúť do niekoľkých

rovín.

3.1. V prvej rovine svojej argumentácie nesúhlasí s vylúčením ňou zvoleného

súdneho exekútora z exekúcie, v dôsledku čoho sa domáha vyslovenia porušenia svojich

práv podľa , práva podľa dohovoru a práv podľa

charty, keď tvrdí, že „... postup všeobecného súdu v konaní ako aj samotné rozhodnutie...

súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva oprávneného, najmä jeho právo na súdnu

ochranu zaručené a právo na spravodlivý súdny proces zaručené

ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto,

že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil oprávneného o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37 - z ktorého zjavne súd vychádzal;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy oprávneného alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil oprávnenému s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení oprávneného, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom

exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. Rudolfom Krutým.“.

3.2. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu,

pretože „Všeobecný súd svojím rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez

dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva oprávneného

takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1

Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu

majetku oprávneného existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k

zníženiu majetku oprávneného o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym

exekútorom. Oprávnený mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 SR a článku č. 1

Protokolu č. 1 majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom

a rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

3.3. V ostatnom sťažovateľka namieta aj porušenie a

dohovoru tvrdiac, že ,,Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny

proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné

postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom

k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným

exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom

konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také

skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné

zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným

postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo SR

a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv

postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší

a predmetnú právnu vec vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, obdobne aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho

naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (, ).

11. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 27. júna 2013 v podstatnom

uviedol:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že uznesením č. k. -15 zo dňa

22. 02. 2010 súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie

poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava.

Uznesením č. k. -45 zo dňa 18. 02. 2013 JUDr. Rudolfa Krutého

z vykonávania predmetnej exekúcie vylúčil. Prípisom č. k. -37 zo dňa 20. 02.

2013 vyzval oprávneného, aby v lehote 15 dní oznámil súdu nového exekútora, ktorého má

súd poveriť vykonaním exekúcie. Na túto výzvu oprávnený do vydania napadnutého

rozhodnutia nereagoval.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že bolo povinnosťou

oprávneného navrhnúť nového exekútora, ktorý má v exekúcii pokračovať, ak dôjde

k vylúčeniu exekútora, ktorý exekúciu vedie. Keďže oprávnený meno nového exekútora

neoznámil, chýba tu jeden z predpokladov vedenia exekúcie, teda jej vykonávateľ a ide

o konanie na návrh.

Nakoľko bol pôvodný exekútor navrhnutý oprávneným vylúčený v štádiu po udelení

poverenia a oprávnený neoznámil meno nového súdneho exekútora, súd prvého stupňa

rozhodol správne, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.“

12. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 27. júna 2013 s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. apríla 2013 považoval ústavný súd za potrebné v podstatnom uviesť aj podstatnú časť

odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom okresný súd dôvodil:

„Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný

dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Jedným z predpokladom vedenia exekúcie je jej vykonávateľ, teda súdny exekútor.

Voľba exekútora je na oprávnenom. Uvedené sa premieta jednak do možnosti vybrať si

exekútora, ktorému podá návrh na vykonanie exekúcie, ako aj do možnosti navrhnúť zmenu

exekútora v prípade nespokojnosti s postupom exekútora, ktorý exekúcie vykonáva. Zároveň

však z tohto vyplýva aj povinnosť oprávneného navrhnúť nového exekútora, ktorý má

v exekúcii pokračovať, ak dôjde k vylúčeniu exekútora, ktorý exekúciu vedie. Ak oprávnený

meno nového exekútora neoznámi, chýba tu jeden z predpokladov na vedenie exekúcie, teda

jej vykonávateľ. Ak je pôvodný exekútor navrhnutý oprávneným vylúčený v štádiu po

udelení poverenia a oprávnený neoznámi meno nového exekútora, ktorého navrhuje, aby

exekúciu viedol, súd nemá inú možnosť, ako vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju

(keďže proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú nie je prípustné odvolanie, súd

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju jedným uznesením v súlade so zásadou

hospodárnosti).

O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 200 ods. 2 zák. č. 233/95 Z. z. tak, že ich

súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože tento na výzvu súdu nepredložil ich špecifikáciu.“

13. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou

a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov... Podľa

§ 29 Exekučného poriadku exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie

exekúcie označí oprávnený (§ 38) a ktorého jej vykonaním poverí súd... Podľa § 30 ods. 11

Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii

pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie

poverí súd. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína na návrh.

Podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol

exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať

exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44). Podľa § 44 ods. 1

Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie

exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia

alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku poveriť exekútora vykonaním exekúcie

a konať ďalej ako exekučný súd je príslušný okresný súd... Podľa § 46 ods. 1 Exekučného

poriadku exekútor poverený vykonávaním exekúcie sa postará o jej vykonanie. Podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože tu je tu

iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

14. Jadrom sťažovateľkiných námietok je predovšetkým postup všeobecných súdov

spočívajúcich v konečnom dôsledku vo vylúčení sťažovateľkou zvoleného súdneho

exekútora z vykonávania exekúcie, a to z dôvodu jeho predpojatosti voči účastníkom

exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. a taktiež

vo vyhlásení vedenej exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g)

v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

16. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a v kontexte aj svojich zistení dospel

k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti týkajúca sa

sťažovateľkou prejaveného nesúhlasu s vylúčením ňou zvoleného súdneho exekútora

JUDr. Krutého z vykonávania exekúcie je v podstate totožná s jej právnou argumentáciou,

ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal

v uplynulom období. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť

v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre

ustálenie záverov všeobecných súdov v jednotlivých prípadoch, ústavný súd dospel

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch už ňou podaných sťažností v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. z 22. marca 2012,

zo 16. mája 2012, z 12. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím

rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd

v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,

a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

17. Na doplnenie svojej argumentácie a vyjadrujúc sa k zastaveniu exekučného

konania podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ústavný súd konštatuje, že

nezistil, aby napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli svojvoľné a že by tak

zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa , práva podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu náležite odôvodnené. Inými slovami, krajský súd konal

a postupoval na podklade zákonných zmocnení (pozri bod 13), ako aj na podklade samotnej

skutočnosti, že sťažovateľka ako oprávnená napriek riadnej písomnej výzve okresného súdu

neuviedla iného exekútora, ktorého by okresný súd mohol poveriť/poveril vykonaním

exekúcie v sťažovateľkinej právnej veci. Krajský súd v odvolacom konaní sa teda stotožnil

s právnym názorom okresného súdu, na doplnenie správnosti ktorého predostrel ďalšie

svoje dôvody a stanoviská, ktoré vychádzali z platnej legislatívy. Podľa názoru ústavného

súdu teda krajský súd konal v medziach svojho zákonného zmocnenia, vychádzal len

z platnej právnej/zákonnej úpravy, ktorú aplikoval na konkrétne podmienky sťažovateľkinej

právnej veci, a neopomenul aj náležite a podrobne odôvodniť, resp. vysvetliť svoje právne

stanoviská pri jej interpretácii, v dôsledku čoho ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv

( , dohovoru a charty). Na základe uvedeného preto

ústavný súd pristúpil k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľky v tejto jej časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

18. V súvislosti so sťažovateľkou predostretým prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd pripomína, že obsahom základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva podľa

dohovoru, ako aj čl. 47 charty nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ).

19. Ústavný súd taktiež po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu

dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a do práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, keďže

krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

20. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie a porušenie zákazu

diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru, ktoré odôvodňovala tým, že mala v konaní

pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne,

súd konal bez jej vedomia a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov

a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu

ochranu ( ), práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

a práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces (čl. 47 charty), ktorého

porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov , dohovoru a charty a namietaným

postupom a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto

jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená ( ).

21. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody a predostretú argumentáciu ústavný súd

konštatuje zjavnú neopodstatnenosť námietok sťažovateľky voči napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu, v dôsledku čoho rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v časti

smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2013 z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa . Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014