Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 312/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MCST, a. s., Vajnorská 136,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou GHS Legal, s. r. o., Lazaretská 3/A,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Horňák, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -465

z 21. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MCST, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MCST, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -465 z 21. novembra 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobkyne domáha proti Ministerstvu

vnútra Slovenskej republiky určenia neplatnosti právneho úkonu (dohody o urovnaní práv

a záväzkov) a náhrady škody v sume 11 245 435,82 €. V uvedenom konaní bola

napadnutým uznesením okresného súdu sťažovateľke uložená povinnosť zložiť preddavok

na trovy konania v sume 562 271,79 €. Keďže proti uvedenému uzneseniu nie je prípustný

riadny opravný prostriedok, sťažovateľka ho napadla včas podanou sťažnosťou na ústavnom

súde pre porušenie už označených práv.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti síce poukazuje na iné rozhodnutia ústavného súdu

v konaniach o sťažnostiach namietajúcich postup všeobecných súdov pri aplikácii § 141a

(ďalej len „OSP“), ktoré boli odmietnuté ako zjavne

neopodstatnené alebo ako neprípustné, napriek uvedenému však považuje rozhodnutie

o zložení preddavku na trovy konania za spôsobilé zasiahnuť do jej procesných práv

povinnej osoby, najmä „keď na toto rozhodnutie automaticky nadväzuje rozhodnutie

o zastavení konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania podľa § 141a ods. 1, in

fine , pretože v takom prípade súd nemá inú procesnú možnosť, než konanie zastaviť“.

Zotrvávanie ústavného súdu na doterajšom postupe preto podľa názoru sťažovateľky vedie

k zásadnému porušeniu princípu procesnej hospodárnosti, a tento „postup súdu stráca

racionálny účel jednak tým, že odďaľuje efektívnu, účinnú a spravodlivú ochranu

základných práv a slobôd účastníkov konania a núti účastníkov konania ku zbytočnému

navyšovaniu počtu ďalších konaní v tej istej veci po sebe. Takýto postup poškodzuje

účastníkov konania z hľadiska finančného, časového a nie je daný žiaden racionálny dôvod

na takýto postup. Okrem toho sa tým účastník konania dostáva do neistého postavenia,

pretože by mal nechať najskôr súdne konanie zastaviť a vystaviť sa tak riziku zmarenia jeho

práv (napr. z dôvodu premlčania nárokov pri opätovnom podaní žalobného návrhu), alebo

straty výsledkov doterajšieho dokazovania v súdnom konaní a tým by v konečnom dôsledku

z dôvodu procesnej istoty bol účastník nútený zvažovať zaplatenie preddavku bez ohľadu na

porušenie jeho ústavných práv. Účastník konania totiž nemôže ani pri zásadnom porušení

jeho ústavných práv prezumovať rozhodnutie Ústavného súdu a takpovediac sa spoľahnúť

na to, že rozhodnutie o zastavení súdneho konania z dôvodu nezloženia zábezpeky bude

zrušené. V zmienenej úvahe Ústavného súdu o neprípustnosti ústavnej sťažností proti

rozhodnutiam vydaným na podklade by bola ústavnoprávna ochrana práv

účastníkov konania vylúčená, čo by de facto znamenalo rezignáciu Ústavného súdu

Slovenskej republiky v jeho základnom poslaní vyjadrenom v Slovenskej

republiky.“.

V ďalšej časti sťažovateľka poukazuje na svoje dlhodobé podnikanie na slovenskom

trhu a početné obchodné vzťahy s ústrednými štátnymi orgánmi, na základe čoho tvrdí, že

v jej prípade nejde ani o neuvážený či šikanózny návrh na začatie konania. S prihliadnutím

na rozsiahlosť už vykonaného dokazovania považuje aplikáciu okresným

súdom za nesprávnu a formalistickú a dodáva, že výklad „právneho predpisu nesmie

obmedzovať resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Akákoľvek právna úprava

nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľky garantovaného v Ústave

Slovenskej republiky. Máme za to, že v takomto prípade je potrebné použiť taký výklad,

ktorý by základné právo nielen neporušoval, ale naopak garantoval.“. Následne poukazuje

na obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. , ktorým malo byť rozhodnutie

všeobecného súdu o uloženom preddavku na trovy konania v neprimeranej výške podrobené

kritike, a to pre absenciu skúmania proporcionality zásahu. Keďže odporca „požíva osobnú

poplatkovú exempciu, tento procesný inštitút by nemal slúžiť štátu na zbavenie sa rizika

sporového neúspechu tým, že súd zastaví konanie pre nezaplatenie preddavku. Máme za to,

že sa tým vytvára zjavná nerovnosť v sporovom konaní a zo strany odporcu došlo k

zneužitiu tohto inštitútu, a to aj s prihliadnutím na čas podania návrhu odporcu na zloženie

zábezpeky.“. Sťažovateľka pritom nepovažuje za bezvýznamné, kto je odporcom a aké

záujmy majú byť chránené, na margo čoho uvádza, že ak „by súd mohol

na návrh vecne oslobodenej strany (odporcu) legálne uložiť povinnosť zložiť preddavky

na trovy konania sťažovateľovi bez existencie sledovaného legitímneho cieľa, dochádzalo

by k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. O to viac by došlo k porušeniu zásady

rovnosti účastníkov konania, ak súd spája nesplnenie takejto povinnosti s udelením sankcie

v podobe zastavenia konania...

V tejto súvislosti tak nastáva situácia, že sťažovateľ pod hrozbou zastavenia konania

o dôvodnej žalobe by mal zložiť sumu veľkého rozsahu na účet štátu (ktorý je zároveň

odporcom), ktorú nemá k dispozícii aj v dôsledku poškodzujúceho konania odporcu, ktoré

sa preukázalo v súdnom konaní, a to za účelom zabezpečenia trov konania, ktoré nikdy

nevzniknú, buď vôbec alebo ak sa odporca dá zastúpiť, tak ani vo štvrtine ich rozsahu.

Máme za to, že v právnom štáte nemôže nastať takáto situácia, keď v sporovom konaní

jedna z procesných strán zneužije svoje postavenie ústredného orgánu štátnej správy

na vyvolanie majetkovej obštrukcie bez legitímneho cieľa a to zrejme ako reakciu na vývoj

dokazovania v súdnom konaní...

Porušovateľ sa účelnosťou a odôvodnenosťou zložiť preddavok na trovy konania

vôbec nezaoberal, pričom je zrejmé, že zloženie tak vysokej sumy nemôže v žiadnom prípade

slúžiť racionálnemu cieľu. Vyššie uvedený súdny spor je takmer pred ukončením, väčšina

úkonov dokazovania už bola vykonaná a viaceré dôkazy preukazujú dôvodnosť žaloby.

Preto aj z tohto dôvodu nemôžu objektívne vzniknúť také trovy konania, ktoré by museli byť

kryté tak vysokou sumou preddavku.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka požaduje vydanie nasledovného rozhodnutia:

„1. Základné právo sťažovateľa MSCT, a. s. ... na súdnu a inú ochranu zaručené

, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -465 zo dňa

21. novembra 2013, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie

konanie.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi MSCT, a. s., sídlom

Vajnorská 136, 832 61 Bratislava náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,14 EUR

s DPH... na účet právneho zástupcu: advokátska kancelária GHS Legal, s. r. o... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka súčasne navrhuje odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia

z dôvodu, že neuhradením preddavku hrozí zastavenie súdneho konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Vo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia označených práv ústavný súd najskôr

podotýka, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa

dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že „má s ohľadom

na vyššie citované zákonné ustanovenie za to, že v danej veci sú splnené podmienky

na uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania. Navrhovateľ sa

proti odporcovi okrem určenia neplatnosti právneho úkonu domáha i zaplatenia peňažnej

sumy v celkovej výške 11.245.435,82 Eur, t. j. vo výške presahujúcej 400 - násobok

životného minima (aktuálna výška životného minima na dospelého je 198,09 Eur). Odporca

navrhol súdu uloženie tejto povinnosti navrhovateľovi, ktorý nespĺňa predpoklady pre

oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ust. , pričom súd túto skutočnosť

preskúmal -už v súvislosti so žiadosťou navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov,

kedy mu zároveň toto oslobodenie nepriznal. Podľa názoru súdu v prípade splnenia vyššie

uvedených podmienok je súd povinný zaviazať navrhovateľa na zloženie preddavku na trovy

konania, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je navrhovateľ vecne alebo osobne oslobodený

od platenia súdnych poplatkov podľa o súdnych poplatkoch a tiež bez

ohľadu na skutočnosť, či v konaní nejaké trovy vznikli, resp. vzniknú. Vzhľadom na uvedené

súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a uložil navrhovateľovi

povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % z uplatnenej peňažnej sumy, t .j.

vo výške 562.271,79 Eur.

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a

doplnení niektorých zákonov sa tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie majetkových

pomerov dlžníka, ktorým je štát, štátna rozpočtová organizácia, štátna príspevková

organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok, rozpočtová organizácia a príspevková

organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a vyššieho územného celku alebo iná osoba,

za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí štát. Tento zákon sa nevzťahuje ani na

usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorým je Národná banka Slovenska, Fond

ochrany vkladov alebo Garančný fond investícií.

Nakoľko v zmysle vyššie citovaného zákonného .ustanovenia sa majetkové pomery

štátu nemôžu usporiadať podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, súd s poukazom

na tretia veta odporcu na zloženie preddavku na trovy konania

nezaviazal.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd postupoval v súlade s platným a účinným

ustanovením právneho poriadku Slovenskej republiky, t. j. , a uložil

navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.“.

Podľa navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo

na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu

plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil

preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne

s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka

nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť

preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

na trovy konania zastaví.

Podľa výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej

sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom aplikácie

v súvislosti s rozhodovaním o návrhu odporcu na uloženie preddavku na trovy konania

okresným súdom a jeho výkladom, ktorý má brániť v reálnom uplatnení základného práva

na súdnu ochranu. Namieta pritom potrebu skúmania legitímneho cieľa ako predpokladu

uloženia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania na návrh vecne oslobodenej strany.

Z predloženej kópie napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd sa zaoberal

oboma kumulatívne formulovanými zákonnými predpokladmi uloženia preddavku na trovy

konania, teda žalovanou sumou, ako aj splnením predpokladov na oslobodenie od súdnych

poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu. Vo vzťahu k druhému z uvedených predpokladov

okresný súd poukázal na to, že súd túto skutočnosť skúmal už v súvislosti so žiadosťou

navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). A contrario ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky pripomína svoju predchádzajúcu

rozhodovaciu prax, podľa ktorej „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-

aplikačnej činnosti možno uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva

konajúcemu orgánu verejnej moci priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok

hypotézy, dispozície alebo sankcie. Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou

normou vytvorený žiaden diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je

povinný vyvodiť jediný možný právny následok, potom možno hovoriť už len

o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej

moci, a nie o neproporcionalite aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci

sp. zn. uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky pod č. 80/2012).

Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok

na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa splnené boli, potom

nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi

uloží. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia je povinný navrhovateľovi predpísať

preddavok na trovy konania v sume päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej

navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku.

Sťažovateľka atakujúca sumu uloženého preddavku na trovy konania konštatovaním

o uložení povinnosť jednej z procesných strán vo výške „stonásobne väčšej sumy, než ktorá

je objektívne potrebná“, takto vo svojej podstate (a naznačuje to aj charakter jeho

sťažnostnej argumentácie) namieta nielen neprimeranosť uloženého preddavku, ale aj

neprimeranosť zákonnej právnej regulácie preddavku na trovy konania. Inými slovami,

namieta nielen chýbajúcu proporcionalitu aplikácie okresným súdom, ale

chýbajúcu proporcionalitu samotného ustanovenia . V konaní o sťažnosti

právnickej osoby podľa však nie je senát ústavného súdu

oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum

je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa (obdobne

sp. zn. ).

Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych

predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. , ,

). Argumentácia sťažovateľa o neprimeranosti výšky sumy uloženého

preddavku na trovy konania v jej prípade je preto nedôvodná. Okresný súd postupoval pri

určovaní výšky preddavku na trovy konania presne v matematicky konštruovaných

intenciách . O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi

postupy v súdnom konaní tak v posudzovanom prípade na prvý pohľad nemožno uvažovať.

To vylučuje aj ústavne relevantnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľky

na súdnu ochranu a jej právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím okresného súdu

o sume uloženého preddavku na trovy konania. Ústavný súd tak v tomto aspekte

(neproporcionalita uloženej sumy preddavku na trovy konania) vyhodnotil sťažnostnú

argumentáciu ako nedôvodnú. Aj keď napadnuté uznesenie vedie k nezanedbateľnému

zásahu do majetkovej sféry sťažovateľky, pokiaľ bolo vydané v súlade s procesnoprávnym

predpisom, nemožno dospieť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd s ohľadom na charakter sťažnostnej argumentácie, berúc zároveň

do úvahy aj poznatky z vlastnej rozhodovacej praxe v kauzách obdobných tej

sťažovateľkinej, považuje za potrebné uviesť, že si je vedomý značného ústavno-právneho

napätia, ktoré na prvý pohľad z legálnej konštrukcie inštitútu preddavku na trovy konania

podľa danej súhrnným pôsobením jednotlivých zákonných podmienok na jeho

uplatnenie v konkrétnom prípade plynie. Na druhej strane však i ústavný súd ako orgán

verejnej moci je viazaný požiadavkou konania iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( ). Nemôže tak na báze

sťažnosti podľa vysloviť porušenie základného práva účastníka

konkrétneho súdneho konania, v ktorom konajúci všeobecný súd dôsledne rešpektuje

kogentne formulovanú procesno-právnu normu požívajúcu prezumpciu jej súladu

s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Právne relevantný záver o takomto (ne)súlade je

vyhradený konaniu podľa vyznačujúcemu sa odlišnými procesnými

podmienkami v porovnaní s konaním podľa , čo v právnom stave

de lege lata platí aj napriek absencii aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľky na

vyvolanie konania o súlade právnych predpisov. Všetky uvedené ústavne determinované

faktory spoločným pôsobením presne určujú procesné možnosti ústavného súdu právne

účinným spôsobom preskúmať z hľadiska sťažovateľkiných námietok.

Takouto možnosťou však zjavne nie je platforma konania podľa

(m. m. ).

Keďže napadnuté uznesenie ani z iných hľadísk (napr. z hľadiska námietky

nedostatočného odôvodnenia uznesenia) nesignalizuje existenciu dôvodov, ktoré by boli

spôsobilé po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľkou

označených práv, bolo potrebné už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá dôvod spochybňovať sťažovateľkou

tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn.

zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť

uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, ktorým bola

účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň

zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu

(, , , , ,

, zo 16. mája 2012) išlo o ojedinelý (menšinový)

názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho

istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením

sp. zn. z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. )

sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd na záver poukazuje na skutočnosť,

že v mnohých iných konaniach o obdobných sťažnostiach, predmetom ktorých bolo

namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s aplikáciou § 141a

, ústavný súd dospel z obdobných, ako aj ďalších dôvodov k záveru o potrebe

odmietnutia sťažností, a to z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (napríklad

, , ) alebo z dôvodu ich neprípustnosti,

vyplývajúcej z možnosti namietať odňatie možnosti konať pred súdom v odvolacom alebo

v dovolacom konaní v prípade zastavenia súdneho konania pre nezaplatenie preddavku

na trovy dôkazu na základe uznesenia vydaného podľa (napr. ,

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už jej

ďalšími procesnými návrhmi (najmä návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého

uznesenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014