Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 48/2014
PDF · 180.27 KB
No categories available
II. ÚS 48/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37, Bratislava, a obchodnej spoločnosti Lawyers Group
s. r. o., Prievozská 37, Bratislava, zastúpených advokátom doc. JUDr. Branislavom
Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16 C 163/2011
z 23. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., a obchodnej spoločnosti
Lawyers Group s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti Lawyers Group
s. r. o., Prievozská 37, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len
„sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 163/2011 z 23. októbra
2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa v procesnom postavení žalobkýň
v 1. a 2. rade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 163/2011 domáhajú proti
Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „odporkyňa“) náhrady škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu.
Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľke v 1. rade uložená
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 13 497 € a sťažovateľke v 2. rade
v sume 528 003,70 €, a to do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.
Podľa názoru sťažovateliek napadnuté uznesenie okresného súdu z ústavného
hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore z ustanoveniami § 141a ods. 1 a 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
ako aj so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež s ustanovením § 4
ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“), ako aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Výrok
v napadnutom uznesení je podľa tvrdenia sťažovateliek založený na nesprávnom právnom
posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu
normu, ale ju nesprávne interpretoval.
Podľa sťažovateliek interpretácia ustanovenia § 141a ods. 1 OSP založená
na premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie
peňažnej sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie
od súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.
Sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti ďalej argumentujú:
«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania
nie je totižto právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého
majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o
konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosti zložiť
preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP.
Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy
konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil,
súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania
zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;
Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastavil vtedy, ak:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;
a ani v prípade, že
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.
Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého
súdneho konania aj v prípade rozhodovania súdu o návrhu odporcu podaného podľa ust.
§ 141a OSP. Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd
legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na
tom, aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou
uhradiť bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie
tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by
žalovaný, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného
predpisu o konkurznom konaní (v okolnostiach daného prípadu Slovenská republika) mohol
svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j.
podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom
návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného
práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho
imanentnou súčasťou.
Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa
ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného,
ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na
trovy konania a to v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku
podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu
nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca,
pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú
interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.
Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je
žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj
keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť...»
Sťažovateľky upozorňujú na to, že túto ich argumentáciu si osvojil aj Krajský súd
v Bratislave, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 65/2013 svojím uznesením
z 31. januára 2013 v skutkovo a právne zhodnej veci rozhodol o zrušení uznesenia
okresného súdu, ktorým bola navrhovateľke (sťažovateľke v 1. rade) uložená povinnosť
zložiť preddavok na trovy konania.
Sťažovateľky ďalej zdôrazňujú, že sú v konaní vedenom okresným súdom vecne
oslobodené od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona
o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé
konanie, a preto nie je dôvod, aby boli sťažovateľky posudzované z pohľadu splnenia
predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že
navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha
náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň
ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal
aj odporca.
Sťažovateľky ďalej namietajú, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku
ustanovenú v § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti
zložiť preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej
400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo
obsiahnuté v § 141a ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy
uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovanom
prípade je podľa sťažovateliek zjavné, že nimi uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku
nepredstavuje 5 % uplatňovanej istiny.
Napokon sťažovateľky zdôrazňujú, že návrh odporkyne neobsahoval žiadne
odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Okresný súd sa
účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej
sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu
vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel
návrhu je preto podľa sťažovateliek viac než zrejmý; ide o to, aby boli postavené
do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovali na uplatňovanie svojich legitímnych práv
a prestali žiadať od odporkyne náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľky upriamujú
pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn.
I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom
I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t.
j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania...
Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ
Lawyer Partners a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju
na ďalšie konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak
vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ Lawyer Partners a. s. sťažnosť odmietne ako
zjavne neopodstatnenú...
Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných
veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva
k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.
Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie nimi označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených
dohovorom a dodatkovým protokolom napadnutým uznesením okresného súdu, zruší
napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek o porušení ich základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením okresného súdu sp. zn. 16 C 163/2011 z 23. októbra 2013.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateliek, podľa
ktorých napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do ich
základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do ich práva na prístup k súdu, keďže
v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote
nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote
15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,
že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného
základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani
nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu
prístupu k súdu pre sťažovateľky. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľky v sťažnosti
poukazujú, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania
v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr.
II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).
Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1
poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a proti
prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza
do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP.
Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania budú mať sťažovateľky možnosť uplatňovať
všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie
konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými
právami, porušenie ktorých sťažovateľky touto sťažnosťou namietajú. Za týchto okolností
ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže
sťažovateľky budú mať v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 16 C 163/2011
k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateliek pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustnú.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné
vyjadriť sa aj k námietke „nekonzistentnosti“ jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či
rovnakých prípadoch. Sťažovateľky v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádzajú, že ústavný súd sa „v právne zhodných
veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ Lawyer Partners a. s.“, sťažnosťou meritórne
zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie, a „dokonca konštatuje porušenie základných
práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ Lawyer Partners
a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd
nemá síce dôvod spochybňovať sťažovateľkami tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej
veci nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy
a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-
938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu
rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (II. ÚS 129/2012, II. ÚS 130/2012, II. ÚS 131/2012,
II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012, II. ÚS 134/2012, II. ÚS 135/2012 zo 16. mája 2012, IV.
ÚS 314/2013 z 30. mája 2013) išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov
ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS),
ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateliek, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z
3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne
neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateliek
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014